Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 423/2016
PDF · 562.33 KB
No categories available
I. ÚS 423/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., advokátska
kancelária, Štúrova 43, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 62/2015
zo 14. decembra 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 87/2014
z 26. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tdo 62/2015 zo 14. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 To 87/2014 z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Tk 1/2014 z 29. júla 2014 uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) za ktorý mu bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov so zaradením do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranným dohľadom v trvaní 3 rokov.
Krajský súd rozhodol v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. 2 To 87/2014 z 26. novembra
2014 o odsúdení sťažovateľa na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov
a jeho zaradení do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 2 Tdo 62/2015 zo 14. decembra 2015 odmietol sťažovateľom podané
dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.
3.1 Vo všeobecnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazom na judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštatuje, že
„Odvolací súd vyslovil vinu sťažovateľa na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov,
a to aj napriek tomu, že v tomto prípade malo dôjsť k aplikácii zásady in dubio pro reo,
pričom však odvolací súd tak nepostupoval, keďže výsledky v trestnom konaní, ktoré boli
nakoniec prvostupňovým súdom aj odvolacím súdom konštatované, resp. ktoré zrejme
vyplývajú z vykonaného dokazovania, sú v extrémnom rozpore so skutkovými závermi týchto
súdov, a to bez zrejmého rešpektovania uvedenej zásady, ktorej uplatňovanie v trestnom
konaní je imanentnou súčasťou riadne fungujúceho právneho štátu a práve takéto konanie
považuje sťažovateľ za porušenie ústavnosti v rámci trestného konania a má za to, že tento
argument je relevantným dôvodom podania ústavnej sťažnosti.“. V ďalšom doplnil, že
„Odvolací súd ... neposkytol riadne odpovede na relevantné otázky resp. závažné námietky,
ktoré vyvracali priebeh skutku a ktoré boli uvedené v odvolaní a v rámci svojho rozhodnutia
najmä odkazoval na prvostupňový rozsudok a to napriek tomu, že podstatné otázky
a argumenty zostali v konaní pred prvostupňovým súdom nezodpovedané a sporné (takýmto
postupom odvolací súd reálne odoprel sťažovateľovi právo na preskúmanie správnosti
rozsudku prvostupňového súdu, teda právo na dvojinštančnosť konania, ktorého zachovanie
je v tomto prípade možné konštatovať len vo formálnej rovine, keďže bola obhajobe odňatá
možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rovine polemiky s jeho dôvodmi).
Všeobecné súdy vo veci sťažovateľa tak evidentne hodnotili dôkazy takým spôsobom,
že z celého radu proti sebe stojacich dôkazov vzali za základ pre svoje rozhodnutie výlučne
len tie, ktoré svedčili v neprospech sťažovateľa.“.
3.2 V konkrétnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na viaceré
pochybenia pri hodnotení obsahu vykonaných dôkazov a ich dopad na predovšetkým presné
vymedzenie skutku, k čomu v súhrne skonštatoval, že „... ak by sa odvolací súd riadne
vysporiadal s výpoveďou svedka , svedkyne , a ako aj
so znaleckým posudkom a , musel by pripustiť aj
verziu sťažovateľa indikujúcu jeho konanie v nutnej obrane. Keďže však všeobecné súdy
nebrali vôbec do úvahy dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa a absolútne sa v
odôvodnení rozhodnutí nevysporiadali s podstatnými dôkazmi ktorými by bolo preukázané,
že sťažovateľa napadol práve poškodený, pričom zo strany sťažovateľa išlo výlučne
o odvrátenie priamo hroziaceho útoku primeraným spôsobom k intenzite tohto útoku
poškodeného, je potrebné považovať rozsudok za arbitrárny a tým porušujúci práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd .“. V nadväznosti na túto úvahu sťažovateľ predostrel ústavnému
súdu veľmi podrobnú analýzu vybraných dôkazov a predostrel vlastné interpretačné,
podľa jeho názoru z nich vyplývajúce, alternatívne závery.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2015, sp. zn. 2Tdo 62/2015 ako aj rozsudkom
Krajského súdu v Nitre zo dňa 26.11.2014, sp. zn. 2To/87/2014, porušené boli.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2015, sp. zn. 2Tdo 62/2015, ako aj
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 26.11.2014, sp. zn. 2To/87/2014 zrušuje a vec
vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre má povinnosť vec
znova prerokovať a rozhodnúť a je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
III. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho
zastúpenia v sume 303,16-Eur...“
II.A
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
II. B
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
7. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal nedostatočnú interpretáciu vykonaných
dôkazov vo veci konajúcimi súdmi a ignoráciu skutočností svedčiacich v jeho prospech
s postupom v zmysle zásady „in dubio pro reo“, k čomu akcentoval, že „... všeobecné súdy
nemôžu vysloviť záver o vine na základe pravdepodobnosti, keďže aj pri posudzovaní
odborných znaleckých záverov platí zásada, že nedokázaná vina znamená dokázanú nevinu,
pričom odvolací súd nevysvetlil z akého dôvodu znaleckému posudku v prospech
sťažovateľa neuveril“. V konkrétnostiach poukázal na to, že (i) „Odvolací súd... mal
jednoznačne povinnosť zobrať do úvahy aj výpoveď svedka ale keďže tak
neurobil a pozornosť venoval predovšetkým výpovedi svedka , podstatným spôsobom
porušil základné ľudské práva sťažovateľa, keď konštatoval, že prvostupňový súd správne
vyhodnotil ako usvedčujúci dôkaz výpoveď svedka , pričom výpoveď svedka
nebral vôbec do úvahy.“, (ii) „Ďalšou skutočnosťou výrazne spochybňujúcou
výpovednú hodnotu svedeckej výpovede svedka je výpoveď svedka , ktorá
taktiež ostala v odôvodneniach všeobecných súdov nepovšimnutá.“, (iii) „... všeobecné súdy
pri rozhodovaní vôbec neprihliadli a v odôvodnení rozhodnutí sa nevysporiadali
s výpoveďou svedkyne , ktorá jednoznačne vypovedala v prospech skutkových
tvrdení sťažovateľa.“, (iv) „... všeobecné súdy pri rozhodovaní vôbec neprihliadli
a v odôvodnení rozhodnutí sa nevysporiadali s výpoveďou svedka , ktorý
jednoznačne vypovedal v prospech skutkových tvrdení sťažovateľa.“, (v) odvolací súd sa
„vôbec nevysporiadal so závermi uvedenými v znaleckom posudku zo súdneho lekárstva
znaleckej organizácie , ktorý vykonali a k jeho obsahu boli vypočutí
znalci a ... Predmetné trestné konanie, ktoré bolo
vedené proti sťažovateľovi tak bolo výnimočné tým, že sťažovateľ predložil súdu ako dôkaz
znalecký posudok, ktorý podstatným spôsobom spochybnil ba až vyvrátilo priebeh skutku
tvrdený obžalobou. K tomuto znaleckému posudku sa však odvolací súd riadne nevyjadril
a s tvrdeniami v ňom uvedenými sa riadnym spôsobom nevysporiadal.“.
8. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc
súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto
interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.
K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu
a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé
prerokovanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08). Ústavný súd
napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 62/2015 zo 14. decembra 2015
v podstatnom uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) vec preskúmal a zistil, že
nie je dôvod na odmietnutie dovolania z formálnych dôvodov (§ 371 ods. 1 písm. a/, b/
alebo d/ až f/ Tr. por.).
Zároveň však zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371
(ods. 1) Tr. por.
Dovolacie námietky sú uvedené v časti II a/ a II b/ písomného dovolania.
Prvá časť námietok argumentačne smeruje ku hodnoteniu dôkazov, a teda
ku preskúmavaniu skutkových zistení oboch konajúcich súdov.
Skutkový stav však v dovolacom konaní vedenom na základe ustanovenia § 371 ods.
1 Trestného poriadku nemožno preskúmavať, nakoľko to zákon v písmene i/ naposledy
označeného ustanovenia výslovne zakazuje.
Podľa tohto ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Porušenie zákazu skúmania a zmeny súdom zisteného skutku by znamenalo vážne
porušenie jedného zo základných postulátov demokratického a právneho štátu, ustanovenia
Čl. II ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Pokiaľ ide o citáciu z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) I. ÚS 485/2013, tento reaguje na napádanie skutkových záverov krajského
súdu sťažovateľom, a to v tej rovine, že „by bolo možné uvažovať o tom, že je daný dôvod
na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku“.
Ide teda o okolnosť vysporiadania sa dovolacím súdom v rámci jeho právnych úvah
s možnosťou použitia dotknutého dovolacieho dôvodu na skúmanie skutkových záverov
(zistení) súdu, resp. napadnutého rozhodnutia, pretože zo zistených dôkazov nebolo
podľa sťažovateľa možné dospieť k záveru, že sa dopustil predmetného skutku (trestného
činu).
Také vysporiadanie sa dovolací súd s negatívnym výsledkom činí a konštatuje,
že nemožno považovať za ústavne konformný výklad zákona, pri ktorom by štátny orgán
postupoval určitým spôsobom napriek výslovnému zákazu takého postupu (... nemôže
skúmať a meniť). Naopak, išlo by o prípad tzv. svojvôle, ignorácie zákona a zotretie
rozdielu medzi zákonodarnou a súdnou mocou.
Opačná (v príslušnom smere) koncepcia dovolacieho konania systematicky zapadá
do sústavy opravných prostriedkov podľa nekodifikovaného Trestného poriadku
(zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov). Na rozdiel od predchádzajúcej
právnej úpravy mimoriadneho opravného prostriedku (sťažnosť pre porušenie zákona),
ktorým bolo možné napadnúť akékoľvek porušenie zákona, aktuálne musí byť splnený
niektorý zo zákonom ustanovených dovolacích dôvodov. Sťažnosť pre porušenie zákona
však mohol podať len generálny prokurátor a minister spravodlivosti, kým de lege lata je
dovolanie dostupné v zásade pre každého obvineného.
Taký postup zvolený zákonodarcom je vecne - logický, keďže do volacie konanie,
ktoré môže podaním dovolania začať široký okruh subjektov, nie je (a nemôže byť) „druhým
kolom“ konania odvolacieho, pri ktorom je možné napadnúť aj skutkové zistenia (a najvyšší
súd nemôže byť sekundárnym odvolacím súdom pre všetky konania). Pri dovolaní podanom
pre niektorý z dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa tak uplatňujú len zákonom
určené závažné nedostatky aplikácie hmotného a procesného práva.
Ako vyplýva aj z aktuálne prijatého stanoviska najvyššieho súdu k obsahovo
podobnej otázke:
„Ustanovenie Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) limituje
uplatnenie ohrozených alebo porušených subjektívnych práv v konaní pred štátnymi
orgánmi postupom týchto orgánov ustanoveným zákonom, z čoho vyplývajú aj obmedzenia
ustanovené zákonom (lehota alebo iná podmienka na uplatnenie práva). Nezáleží na tom,
či ide o právo vyplývajúce aj priamo z ústavy alebo „len“ zo zákona.“
Preskúmanie skutkových zistení v dovolacom konaní však nie je vylúčené,
a to pri dovolaní podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktoré podáva minister
spravodlivosti, a to na podnet (§ 369 ods. 1 Trestného poriadku). Osobou podnecovateľa
môže byť (z hľadiska výnimky uvedenej v naposledy označenom ustanovení) aj obvinený,
nakoľko tento zo skutkových dôvodov nemôže podať odvolanie (ak však spĺňa kritériá
uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku).
Skutkový prieskum je teda inou súčasťou procesnej konštrukcie dovolacieho konania,
než je dovolanie podané obvineným.
Nemožno argumentovať rozhodnutiami súdov (vrátane ústavného) Českej republiky,
nakoľko tamojšia právna úprava obdobného dovolacieho dôvodu je vo významnej okolnosti
odlišná.
Podľa § 265b ods. 1 Trestního rádu Českej republiky „dovolání lze podat, jen - je li
tu některý z následujících důvodu: - g) rozhodnutí spočívá na nesprávném právním
posouzení skutku nebo jiném nesprávném hmotné právním posouzení,“.
Absentuje teda výslovný zákonný zákaz skúmania a zmeny súdom zisteného skutku,
ktorý je uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/, v časti vety za bodkočiarkou Trestného poriadku.
Interpretačné medze sú pri takej (českej) právnej úprave podstatne širšie (k tomu pozri
aj R 14/2015-čiastka2/2015).
Nemožno teda preskúmavať časť námietok, označených v dovolaní ako „nesprávnosť
vyhodnotenia dôkazov“.
Pod bodom II/a je namietaná aj arbitrárnosť rozhodnutia, rovnako však nesprávne.
Bez ohľadu na okolnosť, že v zmysle § 371 ods. 7 Trestného poriadku dovolanie
nie je prípustné len proti odôvodneniu rozhodnutia - odôvodnenie rozhodnutia nie je
arbitrárne, resp. svojvoľné vtedy, ak jeho závery, resp. závery rozhodnutia ako celku (teda
aj výroku) nezodpovedajú predstave strany v konaní, ktorá neuspela.
Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v preskúmavanej veci spĺňa všetky
parametre ustanovenia § 168 Trestného poriadku, pričom je na hranici v ňom uvedenej
požiadavky „stručnosti“ v oblasti skutkových zistení, a to práve v opačnej pozícii, než je
absencia dostatočného odôvodnenia - v podstatných bodoch je odôvodnenie podrobné.
K namietanému nezohľadneniu znaleckého posudku predloženého obhajobou je
potrebné uviesť, že rozsudok okresného súdu sa ním zaoberá na č. l. 13 a následne 15 a 16,
kde sa zároveň vysvetľuje, prečo pri hodnotení súdu „neobstál“ oproti znaleckému posudku
a - odvolací súd sa zaoberá touto problematikou
na č. l. 7 svojho rozsudku.
Obdobné je to aj vo vzťahu k výpovediam svedkov, u ktorých dovolanie namieta
nevysporiadanie sa s nimi ( , , , ). Tieto výpovede reflektuje
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a vo vzťahu k odvolacím námietkam aj
odôvodnenie rozsudku krajského súdu ( , ), a to so zdôraznením, že priamym
svedkom činu bol len svedok . Osobitný dôraz sa kladie na objektivizáciu skutkových
zistení znaleckým dokazovaním, a to so zvýšenou pozornosťou vo vzťahu ku vyvráteniu
obrany obžalovaného.
Keďže obhajobné tvrdenia obžalovaného sa nezmenili a premietli sa do odvolacích
námietok, je správny postup odvolacieho súdu, pokiaľ okrem vlastných úvah vo zvyšku
riešenej problematiky odkazuje na dostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.
Opak by bol formalistickým „odpisovaním“ od nižšej súdnej inštancie.
Sám dovolateľ pritom (tiež správne) uvádza, že odvolací súd nemusí zodpovedať
na každú otázku nastolenú v odvolaní.
Ide o riešenie otázok, ktoré sú podstatné a vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého
stupňa sú (mohli by byť) sporné.
V tomto smere je v posudzovanej veci najdôležitejšie vysporiadanie sa s obranou
obžalovaného, a to na báze znaleckého dokazovania, čím sa krajský súd zaoberá explicitne
a v dostatočnom rozsahu.
Úlohou dovolacieho súdu, v kontexte uplatniteľných ústavnoprávnych aspektov
tvrdenej arbitrárnosti rozhodnutia, pritom nie je preskúmavať (ako vyplýva aj z vyššie
uvedenej charakteristiky dovolacieho konania) vecnú správnosť dôkazných úvah. Jeho
úlohou je overiť, či konajúce súdy, vrátane odvolacieho, venovali relevantným otázkam
dostatočnú pozornosť.
Odpoveď na túto otázku je pozitívna a dovolateľ sa len pokúša do dovolacieho
konania duplicitne vniesť odvolací prvok (skutkovo - dôkazného prieskumu). Ním uplatnené
okolnosti stoja mimo dovolacích dôvodov, čo podmieňuje odmietnutie dovolania pre jeho
zrejmú nedôvodnosť podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku.
Rovnaký postup je potrebné zvoliť aj pri námietkach označených ako „nesprávne
právne posúdenie skutku“.
Tu dovolateľ totiž namieta, že zo skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa
nevyplýva spáchanie trestného činu, z ktorého bol uznaný za vinného (§ 145 Trestného
zákona), čo podmieňuje týmto tvrdením:
„Z opisu skutku v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že dovolateľ
jedenkrát bodol poškodeného do oblasti tesne pod kľúčnou kosťou. Toto miesto však nie je
miestom na ktorom sa nachádzajú životne dôležité orgány. Zo skutkovej vety rozsudku teda
nevyplýva vražedný úmysel.
V nadväznosti na základ takto formulovanej skutkovej vety by do úvahy mohlo
pripadať aj uznanie viny zo zabitia podľa § 147 alebo 148 Trestného zákona.“.
K tomu dovolací súd uvádza, že v skutku je popísané ako konanie obvineného
(bodnutie nožom s dĺžkou čepele 13 cm a šírkou 1,8 cm pravou rukou, veľkou intenzitou
do oblasti ľavej hornej časti hrudníka), tak aj následok (ťažké zranenia a to bodné
poranenie hrudníka tesne pod ľavou kľúčnou kosťou a jedno povrchové rezné poranenie
na ľavom predlaktí, pričom na následky týchto zranení utrpel krvácavý
šok pri zakrvácaní do ľavej pohrudnicovej dutiny s priebodom ľavých pľúc a hrudnej
srdcovnice, následkom čoho zomrel), a rovnako tak aj príčinná súvislosť medzi konaním
a následkom (vyjadrená slovami „následkom čoho“). Subjektívna stránka - úmysel
smerujúci k usmrteniu je zrejmý z popisu konania obvineného, a to práve vzhľadom
na použitý nástroj a spôsob a lokalizáciu bodnutia. Ide o vetu skutkovú, a nie právnu, preto
sa v nej necituje formulácia použitého ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona (iného
úmyselne usmrtí, resp. usmrtil), ktorá je citovaná v kvalifikačnej časti výroku o vine.
Okolnosť, že usmrtenie bolo spôsobené bodnutím obvineného (a nie inak) je súčasťou
skutku, ktorého správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd skúmať a meniť (aj bez ohľadu
na notorietu možnosti zasiahnuť životne dôležité orgány bodnutím do ľavej časti hrudníka
nožom s čepeľou dĺžky 13 cm) - preto je okolnosť namietaná dovolateľom rovnako ako
v predchádzajúcich prípadoch mimo uplatniteľných dovolacích dôvodov a dovolanie bolo
aj vo vzťahu k nej potrebné odmietnuť ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c/
14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 2 To 87/2014 z 26. novembra 2014 v podstatnom
uviedol:
«Krajský súd na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou,
nezistiac zákonné dôvody na postup podľa § 316 ods. 1 alebo § 316 ods. 3 Tr. por.,
preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolania
prokurátora ako aj obžalovaného sú čiastočne dôvodné.
Ako vyplýva z obsahu trestného spisu, zápisníc o hlavnom pojednávaní a z dôvodov
napadnutého rozsudku, okresný súd vykonal vo veci dokazovanie zákonným spôsobom
a v potrebnom rozsahu.
Na rozdiel od dôvodov odvolania obžalovaného, krajský súd považuje odôvodnenie
napadnutého rozsudku za dostatočné a v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por.
Obžalovaný od vznesenia obvinenia popieral spáchanie skutku. Jeho obhajoba
spočívala v tom, že útočníkom s nožom v ruke bol práve poškodený a on sa útoku iba bránil.
K bodnutiu poškodeného malo dôjsť pri tom, ako chytil pravú ruku poškodeného, v ktorej
držal nôž, snažil sa ho odtláčať a pri vykrútení ruky došlo k bodnutiu poškodeného. Poprel
akýkoľvek úmysel poškodeného napadnúť a tobôž ho usmrtiť.
Okresný súd sa dôkladne a podrobne zaoberal nielen obhajobou obžalovaného,
ale aj dôkazmi, ktoré preukazovali zavinenie obžalovaného ako aj dôkazmi, ktoré mali
svedčiť v prospech obžalovaného.
V dôvodoch rozsudku podrobne rozoberal predovšetkým závery dvoch znaleckých
posudkov (znalecký posudok 1. a znalecký posudok 2.), kde vznikli rozpory najmä
čo do spôsobu bodnutia poškodeného ako aj spôsobu vykonania pitvy poškodeného,
pri ktorej nebolo odmerané miesto bodnutia od stredovej roviny ako aj to, že nebol zmeraný
uhol bodného kanála. Tieto skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu nemohli mať
podstatný vplyv na závery o tom, že poškodený bol bodnutý nožom a bodnutie bolo veľkej
intenzity. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na stanovisko znalkyne ,
ktorá vylúčila možnosť vzniku bodného zranenia poškodeného spôsobom, ako to opisoval
obžalovaný. Pri verzii obžalovaného by sila bodnutia pôsobila aj do strán, čo by ovplyvnilo
charakter bodnej rany, aj samotný bodný kanál.
Na záveroch znalcoch a (znalecký posudok č. 1)
podľa názoru krajského súdu nič nemení ani skutočnosť, že znalci
a (znalecký posudok č. 2) čiastočne pripustili možnosť vzniku bodného
zranenia aj podľa verzie obžalovaného.
Krajský súd pritom poukazuje na to, že títo znalci súdnu pitvu poškodeného
nevykonávali, pri vypracovávaní znaleckého posudku vychádzali zo žiadosti o vypracovanie
znaleckého posudku (obhajcom), zo zápisnice o výsluchu obžalovaného z 30. 4. 2014,
zo znaleckého posudku zo súdnej pitvy (znalecký posudok č. 1) z fotodokumentácie z miesta
činu, zo súdnej pitvy a z vyšetrovacieho pokusu s obžalovaný a s figurantom.
K uvedenému vyšetrovaciemu pokusu, aj na základe ktorého znalci podávali znalecký
posudok, považuje krajský súd za potrebné uviesť, že vyšetrovací pokus je vyšetrovacia
metóda, upravená v Trestnom poriadku, a teda ako vyšetrovacia metóda nemôže byť
vykonávaná obhajcom, jeho koncipientom ako figurantom, obžalovanými a znalcami, ako to
opisoval znalec na hlavnom pojednávaní dňa 24. 02. 2014 (čl. 947).
Na tomto hlavnom pojednávaní uvedený znalec tiež uviedol, že sa pripája k verzii
obžalovaného, ale nevylučuje ani verziu v záveroch znaleckého posudku .
Výpoveď svedka okresný súd správne vyhodnotil ako usvedčujúci dôkaz
o tom, že obžalovaný pichol nožom poškodeného. Podľa výpovede tohto svedka mal
poškodený spadnúť na zem po údere päsťou do hrude od obžalovaného
a až potom zbadal v ruke obžalovaného nôž.
Svedok potvrdil, že od svedka sa dozvedel, že „ zabil
.“ Pri konfrontácii týchto svedkov, svedok poprel, že by hovoril svedkovi
o tom, že nôž vytiahol poškodený.
Aj svedok tvrdil, že keď sa rozprával so svedkom , tento hovoril,
že sa pohádal s a pichol ho s nožom.
Svedok dokonca uvádzal, že sám obžalovaný mu telefonoval, že pichol .
Tento svedok zároveň potvrdil, že aj obžalovaný nosieval nože a nôž, ktorý mu bol ukázaný,
u poškodeného nevidel. Obžalovaného a poškodeného označil ako najlepších
kamarátov.
S poukazom aj na tieto dôkazy, treba vyhodnocovať aj výpovede svedka
a , ktorým obžalovaný opisoval skutok tak, že útočníkom mal byť poškodený. Svedok
im pritom priebeh skutku opísal v dvoch verziách. A týmito skutočnosťami sa okresný
súd v dôvodoch napadnutého rozsudku zaoberal a správne ich aj vyhodnotil. Svedok
navyše pri konfrontácii poprel tvrdenie .
Pokiaľ obžalovaný v odvolaní zdôrazňoval význam výpovedí manželov
ako dôkazy svedčiace v jeho prospech, tu treba uviesť, že títo svedkovia
priamo priebeh skutku nevideli. Pokiaľ opisovali konanie obžalovaného a poškodeného po
čine, ako to mali vidieť z okna ich bytu a ako to uvádza obžalovaný v dôvodoch odvolania,
došlo nepochybne k zámene týchto osôb. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že
osobou, ktorá bola pri ležiacom poškodenom bol práve svedok , ktorý sa mu snažil
pomôcť, telefonicky komunikoval s operátorom HaZz, o čom svedčia aj telefonické prepisy
medzi svedkom a operátorom na linke 155 (čl. 559-561). Navyše v tom čase
svedkovia ani nemohli poznať priezviská opisovaných osôb.
Pokiaľ obhajca obžalovaného v dodatku k odvolaniu uvádza, že obhajobe nebolo
známe uvádzané zistenie, že obžalovaný mal spáchať skutok v afekte, krajský súd poukazuje
nielen na dôvody napadnutého rozsudku, kde sa touto skutočnosťou súd zaoberal, ale aj
na znalecký posudok znalkyne a na zápisnice o hlavnom pojednávaní
(čl. 890), kde sa znalkyňa k tejto otázke jednoznačne vyjadrovala.
Obhajobe bol alebo mal byť známy obsah znaleckého posudku tejto znalkyne
(čl. 269), ako aj jej vyjadrenie na hlavnom pojednávaní. Námietky uvedené v dodatku
odvolania preto považoval krajský súd za účelové a zavádzajúce.
K ďalším skutkovým zisteniam a vyhodnocovaniu jednotlivých dôkazov okresným
súdom, nepovažoval krajský súd za potrebné sa podrobnejšie vyjadrovať, pretože okresný
súd ako už bolo uvedené, veľmi podrobne a vecne rozobral dôkaznú situáciu, dôkazy
zákonným spôsobom vyhodnotil, a preto krajský súd v tejto časti v podrobnostiach
poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku.
Okresný súd nepochybil, keď skutok obžalovaného právne kvalifikoval ako obzvlášť
závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v nepriamom úmysle v zmysle
§ 15 písm. b/ Tr. zák.
Obžalovaný bodol poškodeného do oblasti hrudníka s nožom s 13 cm dlhou čepeľou.
Bodnutie bolo veľkej intenzity. Námietky obžalovaného, že nad ľavou kľúčnou kosťou sa
nenachádzajú životne dôležité orgány sú tiež zavádzajúce, pretože obžalovaný bodol
poškodeného tesne pod ľavou kľúčnou kosťou a zasiahol ľavé pľúca a hrudnú srdcovnicu.
Zranenie poškodeného bolo pre svoju všeobecnú povahu smrteľné a smrti poškodeného
nebolo možné zabrániť ani poskytnutím včasnej odbornej lekárskej pomoci. Tieto
skutočnosti sú zadokumentované v trestnom spise a jednoznačne vyplývajú aj zo záverov
znalcov zo súdnej pitvy poškodeného.
Spôsob spáchania skutku, intenzita bodnutia nožom s uvedenou dĺžkou čepele
do hrudníka poškodeného ako aj vyhodnotenie dôkazov vylučujú, že by obžalovaný konal
v nutnej obrane.»
15. Okresný súd v rozsudku sp. zn. 6 Tk 1/2014 z 29. júla 2014 v podstatnom
uviedol:
«Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo,
i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo
niektorá zo strán.
Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že skutok sa stal tak,
ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby, k spôsobeniu následku týmto trestným činom -
smrti došlo a skutok vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa 145 odsek 1
V konaní bolo jednoznačne preukázané, že skutok spáchal obžalovaný, ktorý svojim
konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy
podľa 145 odsek 1 Trestného zákona, tak po stránke subjektívnej ako i objektívnej, keď
obžalovaný zaútočil nožom na poškodeného a tomuto spôsobil
bodné poranenie hrudníka, na následky ktorého poškodený utrpel smrteľné poranenie
a zomrel.
Obžalovaný je usvedčovaný čiastočne svojou výpoveďou, v ktorej spáchanie skutku
priznal, no bránil, sa že ho nechcel zabiť, že sa bránil útoku zo strany nebohého ,
ktorý na neho vytiahol nôž a počas obrany sa nebohý na ten nôž napichol, t. j. jednalo sa
o nutnú obranu. Taktiež obžalovaný uvádzal, že sa nehádali kvôli hašišu ale peniazom,
a že nôž mal v ruke preto, lebo ho vytiahol nebohému z rany, pričom k pôvodu noža sa
vyjadril tak, že tento on sám vyrobil, ale v minulosti ho daroval nebohému . Súd
poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný sa viackrát rozporuplne vyjadroval ku skutočnosti,
ako došlo k vytiahnutiu noža z tela obete.
Napriek vyššie uvedenej obrane obžalovaného je jeho vina jednoznačne
a bez dôvodných pochybností preukázaná svedeckou výpoveďou priameho svedka
, ktorá je podporená znaleckými dokazovaniami najmä znalcov z odvetvia
súdneho lekárstva a , nepriamo znaleckými posudkami
KEÚ PZ Bratislava, a znalcami z odvetvia psychológia a ,
ako i znalcov z odvetvia psychiatria a . K priebehu skutku sa
vyjadril svedok , ktorý bol jediným očitým svedkom vraždy a ktorého
vierohodnosť výpovede potvrdil vo svojich záveroch znaleckého posudku .
Naopak v prospech verzie obžalovaného, že sa iba bránil útoku zo strany nebohého
ktorému počas zápasu vykrútil ruku, v ktorej mal tento nôž a tým sa nebohý
pichol, svedčí sčasti iba záver znaleckého posudku znalcov z odvetvia súdneho lekárstva
a , ktorý znalecký posudok predložil v konaní obhajca, a
ktorí znalci aj po vypočutí na hlavnom pojednávaní síce pripustili verziu obžalovaného ako
jednu z možností vzniku poranení nebohého, keď uviedli, že zranenia nebohého nemuseli
jednoznačne vzniknúť iba zavinením druhej osoby, ale súčasne pripustili v rovnakej miere
aj verziu, resp. závery znaleckého posudku a , t. j. že
zranenia nebohého mohli vzniknúť napadnutím druhej osoby s nožom v ruke, aj keď mali
viac výhrad k tomuto znaleckému posudku. Znalci a sa
nevedeli vyjadriť, ktorý mechanizmus vzniku zranení nebohého pokladajú
za pravdepodobnejší a prečo. Nepriamo verzii obžalovaného zodpovedá i výpoveď svedka
príslušníka polície, ktorý sa po spáchaní skutku dostavil na miesto činu a ktorý
počas svojej výpovede uviedol, že pri vyťažovaní osôb nachádzajúcich sa na mieste činu,
mu svedok povedal, že poškodený (ďalej len „nebohý“) zaútočil
na obžalovaného nožom a nie naopak, avšak túto skutočnosť počas konfrontácie svedok
kategoricky poprel, a tiež druhý člen hliadky p. , ktorý sa naraz so svedkom
dostavil na miesto činu, uviedol, že svedok mu povedal, že stál ďalej
od miesta, tak nevidel, ktorá osoba vytiahla nôž, videl len ako má v rukách nôž
, na to sa preľakol a začal z miesta utekať, a že mu uviedol, že na noži budú
jeho otlačky, lebo vytiahol nôž z tela nebohého, t. j. nepotvrdil to, čo uviedol svedok
.
Poukazujúc na vyššie uvedené dva nepresvedčivé dôkazy o nevine obžalovaného
a prihliadnuc na celý rad ďalších dôkazov, súd uznal obžalovaného za vinného zo skutku,
ktorý sa mu kládol v obžalobe za vinu, nakoľko mal jednoznačne a bez dôvodných
pochybností preukázané, že skutok spáchal obžalovaný spôsobom uvedeným v obžalobe,
čím naplnil všetky znaky žalovaného obzvlášť závažného zločinu vraždy.
Zo spáchania skutku je jednoznačne usvedčovaný najmú výpoveďou priameho svedka
, ktorý sa nachádzal na mieste činu a uviedol, že spolu s ním a nebohým
bol na mieste činu ešte obžalovaný , viac už žiadna iná osoba. Svedok popísal
podrobne konflikt, ktorý vznikol medzi obžalovaným a nebohým kvôli
hašišu a tabletke Suboxon a to napriek skutočnosti, že boli najlepší kamaráti, ako osoby
závislé od návykových látok sa pohádali kvôli drogám, ktorá hádka následne vyústila do
fyzického konfliktu medzi nimi, pričom opísal, že obžalovaný ako i nebohý sa k sebe
navzájom priblížili, resp. nevie či sa približoval i obžalovaný, nevidel, že by nebohý napadol
obžalovaného ako uvádzal obžalovaný, naopak videl obžalovaného dvakrát sa zahnať
na nebohého do oblasti hrudníka tak, že obžalovaný dvakrát zdvihol svoju pravú ruku
do výšky nad hlavu a zahnal sa na nebohého do oblasti ľavej časti hrudníka nebohého,
pričom po druhom údere videl obžalovanému v ruke nôž, konkrétne zazrel čepeľ noža, ktorý
držal v ruke i potom ako ho okríkol a tento držal v ruke i potom keď sa blížil k svedkovi,
v dôsledku ktorej okolnosti začal svedok z obavy o svoj život pred obžalovaným z miesta
činu utekať preč. Svedok teda nevidel, že by ako prvý napadol obžalovaného nebohý
ani že by tento vytiahol nôž na obžalovaného, naopak uviedol, že keď sa nebohý
blížil k obžalovanému, rozhadzoval rukami vedľa tela a nemal v nich nič, žiadnu zbraň
a ani tieto nedržal vo výške nad hlavou, t.j. nenaznačoval útok na obžalovaného.
Súd poukazuje na skutočnosť, že sa jedná o dôležitú výpoveď priameho a jediného očitého
svedka vraždy, pričom výpovede ostatných svedkov sú iba reprodukciou informácií, ktoré
tieto osoby získali od viacerých strán. Svedok uviedol, že takto popísal udalosť
i príslušníkom polície, ktorí sa dostavili na miesto činu, tiež popísal ako sa bezprostredne
po skutku obžalovaný obrátil jeho smerom s nožom v ruke, na čo sa svedok zľakol a začal
utiekať, tiež uviedol, že ako sa vrátil k telu, videl nôž položený vedľa tela, no k telu prišiel
neskôr ako obžalovaný, čím je možné vysvetliť to, že i v prípade, ak by naháňal obžalovaný
svedka s nožom v ruke, mal dostatok času nôž položiť vedľa tela, keďže k telu prišiel
ako prvý. Súd poukazuje i na to, že v prípravnom konaní svedok detailne popísal
polohu tela po dopade na zem, na čom zotrval i na hlavnom pojednávaní a ihneď po skutku
zakričal svedok na obžalovaného „ty si ho pichol“. To čo svedok reálne videl, počul a zažil,
detailne popísal.
K vierohodnosti výpovede svedka bol vypracovaný na návrh obhajoby
znalecký posudok z odvetvia psychológie , pričom zo záverov tohto
posudku vyplynulo, že špecifická i všeobecná vierohodnosť výpovedí svedka je
zachovaná, výpoveď svedka je logická, v podstatných veciach sa neodchýlil od pôvodných
výpovedí, z jeho výpovede vyplýva, že videl celý priebeh skutku, díval sa tým smerom, iba
mu bránilo v priamom výhľade telo nebohého, ktorý mu stál chrbtom, t. j. nevidel celý
priestor medzi obžalovaným a nebohým. Znalec sa vyjadril, že svedok popísal kľúčové
udalosti samostatne a plynule, reprodukoval chronologicky, plasticky bez zárazov s
uvedením vlastného správania, prežívania a konania. Diferencoval videné a zažité
skutočnosti od domnienok, vypovedal opakovane aj detaily z predchádzajúcich výpovedí,
následné výpovede nerozširoval o nové skutočnosti, je kritický vo vzťahu k výpadkom svojej
pamäti. Neboli u neho zistené žiadne sklony k účelovému správaniu, myslenie je bez
psychotických obsahových či štrukturálnych porúch, jeho schopnosť plánovať je nízka,
neboli zistené konfabulačné resp. fabulačné sklony, pamäťový fond má v norme, vie správne
vnímať, zapamätať si a následne reprodukovať v chronologickom slede prežité udalosti,
ktoré doplnil vlastným prežívaním a pozorovaním. S poukazom na tieto skutočnosti súd
nemá dôvod pochybovať o vierohodnosti výpovede tohto svedka. Znalec nezistil u svedka
skresľovanie reality vo vzťahu k prejednávanému skutku, a to ani napriek tomu, alebo
z dôvodu, že sa u svedka našli drogy a v tom čase bol v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia, prečo by mohol mať motív napomáhať orgánom činným v trestnom konaní,
ako uvádzal obhajca. Tieto tvrdenia sú iba dohady a domnienky obhajcu, ktoré neboli
v konaní ničím preukázané a podložené.
Výpoveď svedka je plne podporená i znaleckým dokazovaním znalcov
z odvetvia súdneho lekárstva a , ktorí uviedli,
že bezprostrednou príčinou smrti nebohého bol krvácavý šok pri zakrvavení do ľavej
podhrudnicovej dutiny pri bodnom poranení spôsobené bodným poranením ostrým
predmetom (napr. kuchynským nožom) druhou osobu. Jednoznačne vylúčili obranu
obžalovaného a potvrdili, že poranenia nebohého vznikli s najväčšou
pravdepodobnosťou v dôsledku útoku druhej osoby na nebohého, absolútne vylúčili
sebapoškodenie ako i verziu obžalovaného z nasledujúcich dôvodov. Znalci vyjadrili záver,
že bodná rana u nebohého vznikla pôsobením bodného nástroja, ktorý vnikal do tela
poškodeného v smere svojej dĺžky, pričom sila, ktorou nástroj vnikal do tela pôsobila
výlučne na dlhú os nástroja, neuplatňovala sa žiadna iná sila smerom do strán, čomu svedčí
hladký pravidelný štrbinovitý bodný kanál, ktorý verne kopíroval čepeľ noža. Takýto
charakter poranenia zodpovedá tomu, že k vbodu a výbodu noža do a z tela došlo rýchlym
zasadením noža do hrudníka a rýchlym vytiahnutím a na nôž mohla pôsobiť „iba jedna ruka
a iba jedného človeka“, čo úplne vylučuje verziu vzniku poranení podanú obžalovaným.
Pri popise vzniku bodného poranenia ako uvádza obžalovaný by s absolútnou istotou
podľa vyjadrenia znalcov nepôsobila sila iba na dlhú os noža, ale by sa uplatňovala aj sila
do strán, čo by zmenilo miesto vbodu i samotného bodného kanála, t.j. okraje bodného
poranenia by neboli hladké a boli by širšie, tiež bodný kanál by bol širší, t.j. nemohli dve
osoby pri vzniku tohto poranenia spolu zápasiť o nôž, ako uvádza obžalovaný. V prípade,
že by na nôž pôsobila ruka obžalovaného a nebohého zároveň, miesto vbodu by bolo
spojené s nárezom, t. j. jednalo by sa o bodnorezné poranenie, nie bodné poranenie. Verzii
obžalovaného nezodpovedá ani nepomer síl obžalovaného a obete, medzi ktorými bol
výrazný hmotnostný nepomer v neprospech obžalovaného, ktorý by nemohol mať dostatok
sily na zvrátenie útoku zo strany nebohého ako sám uvádza. Verzii obžalovaného
nezodpovedá ani rezné poranenie na ruke nebohého v dĺžke 7 cm, ktoré je síce nepodstatné
vo vzťahu k usmrteniu nebohého, ale svojou lokalitou sa jedná o obranné poranenie
a to vo vzťahu k jeho priebehu lokalite a vzhľadu a v prípade popisovania vzniku bodného
poranenia ako uvádza obžalovaný, by takéto rezné poranenie na ľavom predlaktí
poškodeného ani nevzniklo a to z dôvodu, že v tom prípade by nôž vnikal do hrudníka
nebohého ostrým otočeným doprava z pohľadu tela nebohého, t. zn. ľavému
predlaktiu nebohého by bola v tom prípade privrátená tupá a nie ostrá hrana čepele noža.
Verzii obžalovaného nezodpovedá ani zakrvavenie ruky nebohého, ktoré by v prípade verzii
obžalovaného bolo na malíčkovej a nie palcovej strane ruky. Znalci
a týmto absolútne vylúčili, že k zraneniu nebohého došlo
spôsobom akým sa bránil obžalovaný, pričom i ústne potvrdili svoj písomne vypracovaný
posudok, kde súd dáva do pozornosti, že písomný znalecký posudok týchto znalcov bol
vypracovaný po preskúmaní pitevného nálezu, ich priamej účasti na pitve a v prípade
i priamej účasti na mieste činu, pričom pri písomnom vypracovávaní
posudku nemali k dispozícii informácie o svedeckých výpovediach, ani výpovede
obžalovaného, t.j. pri vypracovaní svojho posudku neboli nikým a ničím ovplyvnení.
S absolútnou istotou teda vylúčili spôsob vzniku zranení nebohého ako popisoval
obžalovaný aj keď je pravdou, že z počiatku čiastočne verziu obžalovaného bezprostredne
po výsluchu obžalovaného znalkyňa nevylúčila so 100 % istotou, avšak
po následnom naštudovaní veci a konzultácii s kolegom a vykonaných
šetreniach k tomuto mechanizmu vzniku zranení a vykonaných vyšetrovacích pokusoch,
spôsob vzniku zranení nebohého mechanizmom popísaným obžalovaným
zo všetkých vyššie uvedených dôvodov absolútne vylúčila.
Pokiaľ sa jedná o námietky znalcov a znaleckej
organizácie z odvetvia súdneho lekárstva k znaleckému posudku
a k týmto sa podrobne vyjadrila
a poukázala na to, že rezná rana na predlaktí mala v skutočnosti 7 cm, čo je evidentné aj
z fotodokumentácie a vyjadrila sa, že ona osobne pri pitve túto ranu prezrela a zmerala,
ale bez ohľadu na dĺžku tohto zranenia, ktorú namietajú vyššie uvedení znalci, jedná sa
o nepodstatné poranenie vo vzťahu k usmrteniu nebohého, pričom vzniklo pri výbere
bodného nástroja z tela nebohého . Pokiaľ sa jedná o skutočnosť, že s kolegom
nezmerali miesto vbodu od stredovej roviny tela nebohého, túto skutočnosť pripustila, avšak
zároveň uviedla, že vzhľadom na podrobnú dokumentáciu a jej osobnú účasť pri prehliadke
tela a pitve, táto skutočnosť nemala vplyv na závery znaleckého posudku, pretože túto vedeli
určiť na základe podrobnej fotodokumentácie a určili ju zhodne v dĺžke ako vyššie uvedení
znalci. Pokiaľ sa jednalo o námietky znalcov, že neurčili uhol bodného poranenia voči trom
základným rovinám, tak tento nie je pri bodných poraneniach potrebné určiť. Pokiaľ znalci
namietali akým spôsobom mohol páchateľ držať bodný nástroj k tomuto
uviedla, že toto popísali zhodne, pričom zo strany vyššie uvedených znalcov došlo iba
k nepochopeniu ich znaleckého posudku resp. v čítaní textu, avšak v tejto otázke sú názory
všetkých znalcov totožné.
Súd poukazuje na to, že znalecký posudok a nevyvrátil
závery pôvodného znaleckého posudku a , reagoval iba
na návrhy obhajoby a vyjadril sa, či zranenie nebohého mohlo vzniknúť mechanizmom ako
uvádzal obžalovaný, čo znalecký posudok a vylúčil.
a svoj záver, že zranenie nebohého mohlo vzniknúť
i popisom a mechanizmom ako uvádza obžalovaný nevedeli podporiť presvedčivou
odbornou argumentáciou a súčasne nevylúčili závery a
a ani sa nevedeli vyjadriť ku skutočnosti, ktorý z mechanizmov vzniku zranení nebohého
, keďže pripustili dve verzie, bol pravdepodobnejší. V tejto súvislosti dáva súd
do pozornosti, že je bezpredmetné koľko ročnú prax má za sebou, ten-ktorý znalec,
rozhodný je len záver znaleckého posudku a odbornosť posudku ako i skutočnosť, či svoje
závery vie znalec i logicky a odborne zdôvodniť, pričom súd posudzoval závery znaleckých
posudkov aj v kontexte ostatných zadovážených a vykonaných dôkazov. Pokiaľ obhajoba
argumentuje, že záver tohto znaleckého posudku a vyplynul
z vykonaného vyšetrovacieho pokusu, ktorý je v znaleckom posudku rozpracovaný, súd dáva
do pozornosti, že tento vyšetrovací pokus nebol vykonaný v súlade s ustanovením § 157
Trestného poriadku ako i na to, že obdobný vyšetrovací pokus robili i
a pred vypracovaním posudku ako i po ňom, čo uviedli vo svojich
výpovediach, iba tento nezadokumentovali písomne a dospeli k úplne odlišným záverom.
Ďalšími znaleckými dokazovaniami kriminalistického a expertízneho ústavu
Bratislava, odbor prírodovedeckého skúmania kriminalistických expertíz bolo zistené, že
v tele nebohého sa našli stopy po omamných a psychotropných látkach a rovnako tak v tele
obžalovaného bola zistená prítomnosť stôp po užití diazepamu, konope, metamfetamínu
a buprenorfínu z čoho vyplýva, že obe osoby tak obžalovaný ako i nebohý boli
pod vplyvom návykových látok. Obžalovaný sa bránil, že nepožil metamfetamín a uviedol,
že v jeho tele boli stopy po tejto látke z dôvodu, že si raz potiahol z fajky hašiš, z ktorej
predtým iná osoba užila pervitín a týmto sa snažil preukázať, akým spôsobom sa do jeho
tela dostal pervitín. K týmto skutočnostiam sa vyjadrovala spracovateľka znaleckého
posudku , ktorá túto obranu považuje za nepreukázanú a pripustila, že sa
jedná iba o hypotézu, ktorú už nie je možné preveriť, bez ohľadu na to, táto skutočnosť
nemala vplyv na rozhodovanie o jeho vine alebo nevine poukazujúc na závery znaleckého
posudku a , ktorý sa vyjadrovali k jeho duševnému stavu
i v čase spáchania skutku.
Taktiež zo znaleckého posudku znalkyne z odvetvia psychológie
vyplynulo, že osobnosť obžalovaného je diferencovaná bez chorobných ukazovateľov, že je
závislý od viacerých návykových látok, jedná sa o osobnosť nezrelú, nezdržanlivú,
abnormálne štruktúrovanú s dysociálnymi rysmi a intelektovými a pamäťovými
schopnosťami na úrovni priemeru. Obžalovaný má schopnosť vnímať, uchovávať v pamäti
a reprodukovať prežité okolnosti zachovanú, no jeho špecifiká vierohodnosť, t. j.
vierohodnosť vzťahujúca sa k predmetným skutkovým udalostiam je na rozdiel od svedka
čiastočne znížená a motívom spáchania skutku bolo konanie v afekte - v silnom
citovom rozpoložení, ktorý nemal chorobný charakter. Keďže sa jednalo o konanie v afekte
v danom momente nebolo dôležité v akom kamarátskom vzťahu boli navzájom páchateľ
a obeť, pretože pri konaní v afekte tento moment obžalovaný neriešil.
Otázkou skutkových zistení bolo aj to, či obžalovaný mohol rozpoznať nebezpečnosť
svojho konania pre spoločnosť a či mohol svoje konanie ovládať, pričom podľa záverov
znalcov a z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
psychiatria, ktorí vyšetrili duševný stav obžalovaného, ani dlhodobé užívanie omamných
a psychotropných látok a jeho závislosť nemala vplyv v čase spáchania skutku na jeho
rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, v čase skutku sa nejednalo o toxickú psychózu ani
o ťažkú intoxikáciu, t.j. obžalovaný v čase spáchania skutku vedel čo robí a plne mohol
svoje konanie ovládať, takže ani jedna zo zložiek nebola v dôsledku duševnej choroby
vymiznutá. Obžalovaný je voči svojej závislosti nekritický.
Svedkovia a sa vyjadrili iba k tomu, čo zo skutku počuli
z bytového domu, keďže k nim doliehali hlasy z vonku a tieto ich vnímania nie sú v rozpore
s tvrdeniami svedka .
Samotní poškodení – rodičia nebohého sa k priebehu skutku vyjadriť
nevedeli, keďže prítomní pri skutku neboli, vyjadrili sa iba k osobnosti nebohého a k jeho
povahe, pripustili závislosť nebohého na návykových látkach a uviedli, že dochádzal
na ambulantnú protitoxikomanickú liečbu do Piešťan , ktorý nebohému
predpisoval lieky Suboxon 8 mg, pričom mali vedomosť, že na rovnakej liečbe bol
i obžalovaný, no popreli, že by bol nebohý agresívny človek ako tvrdil obžalovaný.
Všetci ostatní svedkovia vypočutí v konaní, a to najmä , , ,
, , , , , a neboli priamymi svedkami
skutku, k tomuto mali iba sprostredkované znalosti, ktoré sa vplyvom ústneho podania
značne rozchádzali a súčasne sa všetci vyjadrovali k osobnostným a povahovým črtám
nebohého a obžalovaného , ku ktorým sa vyjadrovali podľa ich
aktuálneho priateľského alebo nepriateľského vzťahu k nim a k ich drogovej závislosti,
i keď je pravdou, že skoro všetci opísali nebohého za dobrého chlapca, no v poslednom
období pred smrťou po odchode jeho matky do zahraničia začal viac užívať pervitín,
pod vplyvom ktorého bol nervózny a konfliktný, výrazne schudol a ťažko sa s ním
komunikovalo, i keď nemali s ním okrem jednej osoby osobný ani fyzický konflikt, ani neboli
takého svedkom. Ani tieto skutočnosti však nič nemienia na tom, že skutok sa stal ako
je uvedené v skutkovej vete, i keď súd pripúšťa možnosť, že svojím konaním nebohý mohol
vyprovokovať obžalovaného, ale nebolo preukázané, že by obžalovaného nebohý napadol
s nožom v ruke.
Obžalovaný od začiatku popieral spáchanie skutku, aj keď na mieste činu bol a mal
slovný ako i fyzický konflikt s nebohým, poprel i právnu kvalifikáciu skutku ako trestného
činu vraždy, vraj sa iba bránil priamemu útoku zo strany nebohého na svoju osobu.
Napriek tejto obrane, je obžalovaný usvedčovaný zo spáchania skutku vyššie
uvedenými dôkaznými prostriedkami a to nielen čo do konania a skutkovej stránky,
ale i čo do právnej kvalifikácie, ktorá právna kvalifikácia vraždy je správna s ohľadom
na skutočnosti, že obžalovaný opakovane cielene veľkou intenzitou a prudkosťou zaútočil
na nebohého s nožom v ruke, pričom sa jednalo o veľký kuchynský nôž s dĺžkou čepele
13 cm, a o útok z bezprostrednej vzdialenosti, keď stál nebohému tvárou v tvár. Z takého
konania je nepochybné, že obžalovaný musel vedieť, že môže poškodeného
prípadne i zabiť, nakoľko zaútočil na životne dôležité orgány, keďže mu útočil na oblasť
hrudníka, ako vyplýva zo znaleckého dokazovania znalcov a ,
ktorí sa vyjadrili k mechanizmu vzniku zranení tak, že tieto boli spôsobené pôsobením
aktívneho násilia, napadnutím inou osobou zraňujúcim predmetom - nožom, pričom
bezprostrednou príčinou smrti bol krvácavý šok pri zakrvácaní do ľavej podhrudnicovej
dutiny pri bodnom poranení. Znalci sa tiež vyjadrili, prečo absolútne vylúčili verziu vzniku
zranení nebohého mechanizmom ako popísal obžalovaný, čo vyvracia všetky
pochybnosti a preukazuje príčinnú súvislosť medzi úmyselným konaním obžalovaného
vo vzťahu k nebohému a vzniknutým následkom - smrťou .
S ohľadom na zistený vyššie opísaný skutkový stav, priebeh skutku a spôsob zranenia
je teda jednoznačný a zrejmý aj motív konania obžalovaného a jeho uzrozumenie
s následkom smrti . Vzhľadom na taký intenzívny prudký a opakovaný útok
obžalovaného do citlivej oblasti tela , takým nebezpečným útočným predmetom,
aký obžalovaný použil, je nutné považovať skutok ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa
§ 145 odsek 1 Trestného zákona. Z konania obžalovaného vyplýva eventuálny úmysel
obžalovaného spôsobiť smrť poškodeného a náležité vyrovnanie sa s tým, preto
nie je možné skutok kvalifikovať podľa iného zákonného ustanovenia, napr. ako zločin
zabitia podľa § 147 Trestného zákona, ktorý predpokladá zabitie z nedbanlivosti.
Útok obžalovaného predmetom, ktorý použil, takej sily a prudkosti, do takých častí tela
a z takej bezprostrednej blízkosti, vylučujú spôsobenie smrti z nedbanlivosti. Dokonca
v Uznesení Najvyšší súd SR č. To 6/02 pripustil nepriamy úmysel vraždy aj keď usmrtenie
nie je priamym cieľom páchateľa, páchateľ ho nechce, ale sleduje iný cieľ, pri svojej
aktivite je však páchateľ uzrozumený s tým, že konaním, ktoré realizuje, môže spôsobiť iný
následok, napr. smrť, aj keď možno nechcený, vedľajší, s ktorým však ako s následkom
možným je uzrozumený, pričom o uzrozumení sa posudzuje z konania páchateľa,
z charakteru tohto konania, intenzity útoku, času trvania útoku, fyzických dispozícií
poškodeného a páchateľa, z miest na tele poškodeného, na ktoré boli útoky vedené,
a početnosti atakov a podobne.
Súčasne bolo preukázané, že obžalovaný bol v čase skutku pod vplyvom návykových
látok, od ktorých je závislý (je plne závislý na heroíne, marihuane a diazepame), no jeho
ovládacie schopnosti boli v čase skutku znížené a to ani po užití diazepamu pred skutkom,
súčasne bolo preukázané, že mal zachovanú rozpoznávaciu schopnosť, preto musel vedieť
a vedel, že týmto svojim konaním môže spôsobiť smrť a pre prípad, že túto spôsobí, bol
s týmto uzrozumený, čím naplnil subjektívnu stránku skutkovej podstaty obzvlášť závažného
zločinu vraždy minimálne v nepriamom úmysle špecifikovanom v ustanovení § 15 písmeno
b) Trestného zákona. Ani konanie obžalovaného po spáchaní skutku, t.j. jeho privolanie
pomoci, nevylučuje právnu kvalifikáciu vraždy.
Obžalovaný je nepriamo usvedčovaný tiež listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa
v spise, a to najmä lekárskymi správami, zápisnicou o ohliadke miesta činu,
fotodokumentáciou a zápisom o dychovej skúške, zaistením doličnej veci,
fotodokumentáciou z pitvy, zápisnicou o prehliadke tela, pitevným nálezom.
Čo sa týka námietok obhajoby proti odbornosti a záverom znaleckého dokazovania
a , súd tieto vyhodnotil ako účelové a ničím
nepodložené tvrdenia, nakoľko znalci postupovali pri ich vypracovávaní v súlade
so zákonom a vykonávacou vyhláškou a zaužívanými praktikami, závery riadne odôvodnili
a tieto dostatočným spôsobom vysvetlili na hlavnom pojednávaní a tieto nevyvrátili
ani znalci a vo svojom posudku.
Z vyššie uvedených dôvodov súd má za to, že skutok bol v obžalobe správne právne
kvalifikovaný a v žiadnom prípade nebola preukázaná skutočnosť, že by obžalovaný konal
v sebaobrane a že by naplnil znaky nutnej obrany uvedené v ustanovení § 25 Trestného
zákona, t. j. že by odvracal priamo hroziaci alebo trvajúci útok, pretože obrana
obžalovaného ako vznikli zranenia nebohého nebola preukázaná, nebolo preukázané, že by
nebohý napadol obžalovaného, ani že by na miesto činu priniesol zbraň nebohý, naopak
obžalovaný spáchal skutok bezprostredne po hádke s nebohým v afekte, to ako
opisoval skutok obžalovaný príslušníkom polície bezprostredne po skutku právne
irelevantná, súd poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný sa môže brániť všetkými spôsobmi,
smie uvádzať i nepravdu na rozdiel od svedkov, ktorí vypovedajú pod prísahou
a pod hrozbou trestného postihu. Ani zadováženým znaleckým posudkom
a sa nepodarilo preukázať, že verzia obžalovaného o jeho obrane
je pravdivá a správna, okrem toho ku skutku obžalovaný použil zbraň - nôž proti telu inej
osoby, ktorá nebola ozbrojená, túto použil na životne dôležitý orgán nebohého veľkou
intenzitou a prudkosťou a skutok sa nestal v súkromí obžalovaného, skutok sa stal na mieste
verejnosti prístupnom, odkiaľ mohol obžalovaný kedykoľvek odísť do bytu, od ktorého bol
vzdialený niekoľko desiatok metrov, keďže mu v odchode nikto nebránil, namiesto toho sa
postavil nebohému, preto aj keby bol obžalovaný napadnutý nebohým, nemohlo by sa
jednať o nutnú obranu, keďže jeho obrana by bola celkom zjavne neprimeraná útoku,
spôsobu, miestu a času a okolnostiam vzťahujúcim sa k útočníkovi a obrancovi (ustanovenie
§ 25 odsek 2 Trestného zákona).
Súčasne súd nezistil žiadne závažné pochybnosti v skutkových zisteniach, pre ktoré
by bolo namieste aplikovať zásadu trestného konania „in dubio pro reo“, preto
obžalovaného spod skutku neoslobodil.
Súd teda vyhodnotil konanie obžalovaného z hľadiska úmyslu ako nepriamy,
eventuálny úmysel podľa § 15 písmeno b) Trestného zákona, keď obžalovaný vedel,
že svojim konaním môže porušiť záujem chránený týmto zákonom a pre prípad, že ho
spôsobí, bol s tým uzrozumený, z dôvodov, ako bolo vyššie uvedené.
Čo sa týka závažnosti činu, súd vyhodnotil skutok ako obzvlášť závažný zločin
s najvyššou závažnosťou, nakoľko došlo k nenapraviteľnému stavu a následku - smrti
človeka.
Následok činu bol preukázaný na základe znaleckého posudku z odboru
zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo. Znalecký posudok bol podkladom pre zistenie aké
zranenia poškodený utrpel, aký bol mechanizmus ich vzniku a intenzita útoku, aká
bola základná príčina jeho smrti, aké bolo vzájomné postavenie páchateľ a poškodený.
Súd vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti
a dospel k záveru, že obžalovaný svojim konaním naplnil skutkovú podstatu obzvlášť
závažného zločinu vraždy podľa § 145 odsek 1 Trestného zákona po stránke subjektívnej
tým, že konal úmyselne formou nepriameho úmyslu v afekte, t.j. pod bezprostredným
citovým vplyvom a po stránke objektívnej obžalovaný naplnil znaky vyššie citovanej
skutkovej podstaty tým, že poškodeného opakovane fyzicky napadol do oblasti
hrudníka zbraňou - nožom, čím mu spôsobil bodné poranenie hrudníka tesne pod ľavou
kľúčnou kosťou a jedno povrchové rezné poranenie na ľavom predlaktí, v dôsledku ktorých
došlo ku krvácavému šoku pri zakrvácaní do ľavej pohrudnicovej dutiny s priebodom
ľavých pľúc a ľavej srdcovnice, na následky čoho poškodený zomrel. Z dôkazov
vyššie popísaných vyplynula príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním
obžalovaného a úmyselným zavinením obžalovaného a vzniknutým následkom na záujme
chránenom ustanovením § 145 Trestného zákona, ktorým je ochrana ľudského života.»
16. Ústavný súd v prvom rade považuje za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred
skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,
ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,
že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
17. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľa
je postavená výlučne do sféry skutkových zistení. V tomto smere už najvyšší súd vytkol
sťažovateľovi, že „... sa len pokúša do dovolacieho konania duplicitne vniesť odvolací
prvok“. Po oboznámení sa so sťažnostnými námietkami dospieva aj ústavný súd
k obdobnému záveru, a to tomu, že sťažovateľ predkladá svoju argumentáciu ústavnému
súdu ako v poradí ďalšej „odvolacej“ inštancii, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje
za najvyšším súdom, a to aj napriek tej skutočnosti, že si je sám vedomý toho, že «ústavný
súd nie je súdom „tretej inštancie“ a nemá slúžiť k náprave bežných skutkových a právnych
omylov všeobecných súdov». Domáha sa prieskumu „ústavnej súladnosti rozsudku v jeho
trestnej veci“ a docielenia zamedzenia „porušovania jeho základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených ústavou a Dohovorom“, avšak
bez predloženia relevantnej ústavnoprávnej argumentácie tomu nasvedčujúcej, pričom
vychádza čisto a len z vlastnej interpretácie skutkového deja s preferenciou svojho
oslobodenia v kontexte zásady in dubio pro reo opomínajúc tú podstatnú skutočnosť,
že ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti dokazovanie nevykonáva, a preto
jeho ingerencia do sféry skutkových zistení je limitujúca. Ústavný súd po oboznámení sa
s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu konštatuje, že tak
najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali
a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd
vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci
postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom prednesené obhajobné tvrdenia a ním
udané pochybenia v skutkových zisteniach a hodnotiacich úsudkov všeobecných súdov,
ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa
o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery,
ktoré ústavný súd považuje za ústavne súladné. Ústavný súd poukazuje predovšetkým
na závery vyplývajúce z rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 Tk 1/2014 z 29. júla 2014, ktorý
bol potvrdený v odvolacom konaní a na ktoré aj krajský súd nadviazal a ktorý detailne
spracoval nielen dôkazy predostreté obžalobou, ale aj predložené sťažovateľom vrátane
znaleckého posudku vypracovaného ním oslovenými znalcami (ako ťažiskového dôkazu,
pozn.), ku ktorým sa vyjadril, pričom tieto skutkové zistenia prameniace z vykonaného
dokazovania aj podrobne analyzoval. Naopak, boli to práve dôkazy obhajoby, ktoré
nepresvedčivo/neúčinne vyvracali obžalobu. V tomto smere ústavný súd poukazuje
napr. na judikovaný záver okresného súdu (ktorý bol odobrený aj krajským súdom
v odvolacom konaní, pozn.), podľa ktorého „... znalecký posudok
a nevyvrátil závery pôvodného znaleckého posudku
a , reagoval iba na návrhy obhajoby a vyjadril sa, či zranenie nebohého
mohlo vzniknúť mechanizmom ako uvádzal obžalovaný, čo znalecký posudok
a vylúčil. a svoj záver,
že zranenie nebohého mohlo vzniknúť i popisom a mechanizmom ako uvádza
obžalovaný nevedeli podporiť presvedčivou odbornou argumentáciou a súčasne nevylúčili
závery a a ani sa nevedeli vyjadriť ku skutočnosti,
ktorý z mechanizmov vzniku zranení nebohého , keďže pripustili dve verzie, bol
pravdepodobnejší.“. Úvahy sťažovateľa o viacerých verziách skutkového deja a jeho
poučenia o neprípustnosti pravdepodobných záverov súdov (pozri bod 7, pozn.)
sú tendenčnými vyjadreniami v rámci zvolenej taktiky obhajoby a nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd kvituje procesnú aktivitu sťažovateľa a snahu
obhajoby o zvrátenie výsledku trestného konania v prospech sťažovateľa, čo je v konečnom
dôsledku aj primárnym poslaním obhajoby ako takej, no na druhej strane je potrebné
skonštatovať neúspešnosť obhajoby z hľadiska konečného záveru, ktorý bol podporený
vykonaným dokazovaním a presvedčivo zdôvodnený. Ako príklad je možné uviesť závery
znaleckého dokazovania, tak ako ich vyjadril okresný súd (naostatok je to podľa názoru
sťažovateľa kľúčový dôkaz, pozn.) «Znalci vyjadrili záver, že bodná rana u nebohého
vznikla pôsobením bodného nástroja, ktorý vnikal do tela poškodeného v smere svojej dĺžky,
pričom sila, ktorou nástroj vnikal do tela pôsobila výlučne na dlhú os nástroja,
neuplatňovala sa žiadna iná sila smerom do strán, čomu svedčí hladký pravidelný
štrbinovitý bodný kanál, ktorý verne kopíroval čepeľ noža. Takýto charakter poranenia
zodpovedá tomu, že k vbodu a výbodu noža do a z tela došlo rýchlym zasadením noža do
hrudníka a rýchlym vytiahnutím a na nôž mohla pôsobiť „iba jedna ruka a iba jedného
človeka“, čo úplne vylučuje verziu vzniku poranení podanú obžalovaným. Pri popise vzniku
bodného poranenia ako uvádza obžalovaný by s absolútnou istotou podľa vyjadrenia
znalcov nepôsobila sila iba na dlhú os noža, ale by sa uplatňovala aj sila do strán, čo by
zmenilo miesto vbodu i samotného bodného kanála, t.j. okraje bodného poranenia by neboli
hladké a boli by širšie, tiež bodný kanál by bol širší, t.j. nemohli dve osoby pri vzniku tohto
poranenia spolu zápasiť o nôž, ako uvádza obžalovaný. V prípade, že by na nôž pôsobila
ruka obžalovaného a nebohého zároveň, miesto vbodu by bolo spojené s nárezom, t. j.
jednalo by sa o bodnorezné poranenie, nie bodné poranenie. Verzii obžalovaného
nezodpovedá ani nepomer síl obžalovaného a obete, medzi ktorými bol výrazný hmotnostný
nepomer v neprospech obžalovaného, ktorý by nemohol mať dostatok sily na zvrátenie
útoku zo strany nebohého ako sám uvádza. Verzii obžalovaného nezodpovedá ani rezné
poranenie na ruke nebohého v dĺžke 7 cm, ktoré je síce nepodstatné vo vzťahu k usmrteniu
nebohého, ale svojou lokalitou sa jedná o obranné poranenie a to vo vzťahu k jeho priebehu
lokalite a vzhľadu a v prípade popisovania vzniku bodného poranenia ako uvádza
obžalovaný, by takéto rezné poranenie na ľavom predlaktí poškodeného ani nevzniklo a to z
dôvodu, že v tom prípade by nôž vnikal do hrudníka nebohého ostrým otočeným
doprava z pohľadu tela nebohého, t. zn. ľavému predlaktiu nebohého by bola v tom prípade
privrátená tupá a nie ostrá hrana čepele noža. Verzii obžalovaného nezodpovedá
ani zakrvavenie ruky nebohého, ktoré by v prípade verzii obžalovaného bolo na malíčkovej,
a nie palcovej strane ruky. Znalci a týmto absolútne
vylúčili, že k zraneniu nebohého došlo spôsobom akým sa bránil obžalovaný,
pričom i ústne potvrdili svoj písomne vypracovaný posudok, kde súd dáva do pozornosti,
že písomný znalecký posudok týchto znalcov bol vypracovaný po preskúmaní pitevného
nálezu, ich priamej účasti na pitve a v prípade i priamej účasti na mieste
činu, pričom pri písomnom vypracovávaní posudku nemali k dispozícii informácie
o svedeckých výpovediach, ani výpovede obžalovaného, t.j. pri vypracovaní svojho posudku
neboli nikým a ničím ovplyvnení.». Z predostretých citácií sú celkom zjavné úvahy súdu,
ktoré viedli k záveru o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa a, naopak, tendenčne
a bezobsažne pôsobia aj podľa názoru ústavného súdu jeho vyjadrenia napr. o tom, že sa
odvolací súd „vôbec nevysporiadal so závermi uvedenými v znaleckom posudku zo súdneho
lekárstva znaleckej organizácie ,... Predmetné trestné konanie, ktoré bolo
vedené proti sťažovateľovi tak bolo výnimočné tým, že sťažovateľ predložil súdu ako dôkaz
znalecký posudok, ktorý podstatným spôsobom spochybnil ba až vyvrátilo priebeh skutku
tvrdený obžalobou. K tomuto znaleckému posudku sa však odvolací súd riadne nevyjadril
a s tvrdeniami v ňom uvedenými sa riadnym spôsobom nevysporiadal.“.
V závere ústavný súd zvýrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných
rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich
zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov ich
„vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti, z hľadiska ktorého sú obidva napadnuté rozhodnutia tak krajského súdu,
ako aj najvyššieho súdu plne kompatibilné.
18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá
ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne
judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
19. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä
uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997, obdobne aj rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne
konanie (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
20. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu
nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil
príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku
rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania)
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016