Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 423/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., advokátska

kancelária, Štúrova 43, Nitra, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. decembra 2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. februára 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 14. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 26. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. júla 2014 uznaný

vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) za ktorý mu bol

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov so zaradením do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia a ochranným dohľadom v trvaní 3 rokov.

Krajský súd rozhodol v odvolacom konaní rozsudkom sp. zn. z 26. novembra

2014 o odsúdení sťažovateľa na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov

a jeho zaradení do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 14. decembra 2015 odmietol sťažovateľom podané

dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3.1 Vo všeobecnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazom na judikatúru

ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) konštatuje, že

„Odvolací súd vyslovil vinu sťažovateľa na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov,

a to aj napriek tomu, že v tomto prípade malo dôjsť k aplikácii zásady in dubio pro reo,

pričom však odvolací súd tak nepostupoval, keďže výsledky v trestnom konaní, ktoré boli

nakoniec prvostupňovým súdom aj odvolacím súdom konštatované, resp. ktoré zrejme

vyplývajú z vykonaného dokazovania, sú v extrémnom rozpore so skutkovými závermi týchto

súdov, a to bez zrejmého rešpektovania uvedenej zásady, ktorej uplatňovanie v trestnom

konaní je imanentnou súčasťou riadne fungujúceho právneho štátu a práve takéto konanie

považuje sťažovateľ za porušenie ústavnosti v rámci trestného konania a má za to, že tento

argument je relevantným dôvodom podania ústavnej sťažnosti.“. V ďalšom doplnil, že

„Odvolací súd ... neposkytol riadne odpovede na relevantné otázky resp. závažné námietky,

ktoré vyvracali priebeh skutku a ktoré boli uvedené v odvolaní a v rámci svojho rozhodnutia

najmä odkazoval na prvostupňový rozsudok a to napriek tomu, že podstatné otázky

a argumenty zostali v konaní pred prvostupňovým súdom nezodpovedané a sporné (takýmto

postupom odvolací súd reálne odoprel sťažovateľovi právo na preskúmanie správnosti

rozsudku prvostupňového súdu, teda právo na dvojinštančnosť konania, ktorého zachovanie

je v tomto prípade možné konštatovať len vo formálnej rovine, keďže bola obhajobe odňatá

možnosť náležite argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rovine polemiky s jeho dôvodmi).

Všeobecné súdy vo veci sťažovateľa tak evidentne hodnotili dôkazy takým spôsobom,

že z celého radu proti sebe stojacich dôkazov vzali za základ pre svoje rozhodnutie výlučne

len tie, ktoré svedčili v neprospech sťažovateľa.“.

3.2 V konkrétnej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na viaceré

pochybenia pri hodnotení obsahu vykonaných dôkazov a ich dopad na predovšetkým presné

vymedzenie skutku, k čomu v súhrne skonštatoval, že „... ak by sa odvolací súd riadne

vysporiadal s výpoveďou svedka , svedkyne , a ako aj

so znaleckým posudkom a , musel by pripustiť aj

verziu sťažovateľa indikujúcu jeho konanie v nutnej obrane. Keďže však všeobecné súdy

nebrali vôbec do úvahy dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa a absolútne sa v

odôvodnení rozhodnutí nevysporiadali s podstatnými dôkazmi ktorými by bolo preukázané,

že sťažovateľa napadol práve poškodený, pričom zo strany sťažovateľa išlo výlučne

o odvrátenie priamo hroziaceho útoku primeraným spôsobom k intenzite tohto útoku

poškodeného, je potrebné považovať rozsudok za arbitrárny a tým porušujúci práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd .“. V nadväznosti na túto úvahu sťažovateľ predostrel ústavnému

súdu veľmi podrobnú analýzu vybraných dôkazov a predostrel vlastné interpretačné,

podľa jeho názoru z nich vyplývajúce, alternatívne závery.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 ... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru...,

uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2015, sp. zn. ako aj rozsudkom

Krajského súdu v Nitre zo dňa 26.11.2014, sp. zn. , porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2015, sp. zn. , ako aj

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 26.11.2014, sp. zn. zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre má povinnosť vec

znova prerokovať a rozhodnúť a je viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

III. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho

zastúpenia v sume 303,16-Eur...“

II.A

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II. B

K namietanému porušeniu práv podľa a

dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

7. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal nedostatočnú interpretáciu vykonaných

dôkazov vo veci konajúcimi súdmi a ignoráciu skutočností svedčiacich v jeho prospech

s postupom v zmysle zásady „in dubio pro reo“, k čomu akcentoval, že „... všeobecné súdy

nemôžu vysloviť záver o vine na základe pravdepodobnosti, keďže aj pri posudzovaní

odborných znaleckých záverov platí zásada, že nedokázaná vina znamená dokázanú nevinu,

pričom odvolací súd nevysvetlil z akého dôvodu znaleckému posudku v prospech

sťažovateľa neuveril“. V konkrétnostiach poukázal na to, že (i) „Odvolací súd... mal

jednoznačne povinnosť zobrať do úvahy aj výpoveď svedka ale keďže tak

neurobil a pozornosť venoval predovšetkým výpovedi svedka , podstatným spôsobom

porušil základné ľudské práva sťažovateľa, keď konštatoval, že prvostupňový súd správne

vyhodnotil ako usvedčujúci dôkaz výpoveď svedka , pričom výpoveď svedka

nebral vôbec do úvahy.“, (ii) „Ďalšou skutočnosťou výrazne spochybňujúcou

výpovednú hodnotu svedeckej výpovede svedka je výpoveď svedka , ktorá

taktiež ostala v odôvodneniach všeobecných súdov nepovšimnutá.“, (iii) „... všeobecné súdy

pri rozhodovaní vôbec neprihliadli a v odôvodnení rozhodnutí sa nevysporiadali

s výpoveďou svedkyne , ktorá jednoznačne vypovedala v prospech skutkových

tvrdení sťažovateľa.“, (iv) „... všeobecné súdy pri rozhodovaní vôbec neprihliadli

a v odôvodnení rozhodnutí sa nevysporiadali s výpoveďou svedka , ktorý

jednoznačne vypovedal v prospech skutkových tvrdení sťažovateľa.“, (v) odvolací súd sa

„vôbec nevysporiadal so závermi uvedenými v znaleckom posudku zo súdneho lekárstva

znaleckej organizácie , ktorý vykonali a k jeho obsahu boli vypočutí

znalci a ... Predmetné trestné konanie, ktoré bolo

vedené proti sťažovateľovi tak bolo výnimočné tým, že sťažovateľ predložil súdu ako dôkaz

znalecký posudok, ktorý podstatným spôsobom spochybnil ba až vyvrátilo priebeh skutku

tvrdený obžalobou. K tomuto znaleckému posudku sa však odvolací súd riadne nevyjadril

a s tvrdeniami v ňom uvedenými sa riadnym spôsobom nevysporiadal.“.

8. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

10. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

11. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde, ako aj pod tento článok spadá právomoc

súdov rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia voči konkrétnej osobe. Takto

interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu.

K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu

a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé

prerokovanie veci (rozhodnutie ESĽP z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (). Ústavný súd

napokon poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

13. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. zo 14. decembra 2015

v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) vec preskúmal a zistil, že

nie je dôvod na odmietnutie dovolania z formálnych dôvodov (§ 371 ods. 1 písm. a/, b/

alebo d/ až f/ ).

Zároveň však zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371

(ods. 1)

Dovolacie námietky sú uvedené v časti II a/ a II b/ písomného dovolania.

Prvá časť námietok argumentačne smeruje ku hodnoteniu dôkazov, a teda

ku preskúmavaniu skutkových zistení oboch konajúcich súdov.

Skutkový stav však v dovolacom konaní vedenom na základe ustanovenia § 371 ods.

1 nemožno preskúmavať, nakoľko to zákon v písmene i/ naposledy

označeného ustanovenia výslovne zakazuje.

Podľa tohto ustanovenia dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Porušenie zákazu skúmania a zmeny súdom zisteného skutku by znamenalo vážne

porušenie jedného zo základných postulátov demokratického a právneho štátu, ustanovenia

Čl. II ods. 2 ), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Pokiaľ ide o citáciu z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) , tento reaguje na napádanie skutkových záverov krajského

súdu sťažovateľom, a to v tej rovine, že „by bolo možné uvažovať o tom, že je daný dôvod

na podanie dovolania podľa “.

Ide teda o okolnosť vysporiadania sa dovolacím súdom v rámci jeho právnych úvah

s možnosťou použitia dotknutého dovolacieho dôvodu na skúmanie skutkových záverov

(zistení) súdu, resp. napadnutého rozhodnutia, pretože zo zistených dôkazov nebolo

podľa sťažovateľa možné dospieť k záveru, že sa dopustil predmetného skutku (trestného

činu).

Také vysporiadanie sa dovolací súd s negatívnym výsledkom činí a konštatuje,

že nemožno považovať za ústavne konformný výklad zákona, pri ktorom by štátny orgán

postupoval určitým spôsobom napriek výslovnému zákazu takého postupu (... nemôže

skúmať a meniť). Naopak, išlo by o prípad tzv. svojvôle, ignorácie zákona a zotretie

rozdielu medzi zákonodarnou a súdnou mocou.

Opačná (v príslušnom smere) koncepcia dovolacieho konania systematicky zapadá

do sústavy opravných prostriedkov podľa nekodifikovaného

( v znení neskorších predpisov). Na rozdiel od predchádzajúcej

právnej úpravy mimoriadneho opravného prostriedku (sťažnosť pre porušenie zákona),

ktorým bolo možné napadnúť akékoľvek porušenie zákona, aktuálne musí byť splnený

niektorý zo zákonom ustanovených dovolacích dôvodov. Sťažnosť pre porušenie zákona

však mohol podať len generálny prokurátor a minister spravodlivosti, kým de lege lata je

dovolanie dostupné v zásade pre každého obvineného.

Taký postup zvolený zákonodarcom je vecne - logický, keďže do volacie konanie,

ktoré môže podaním dovolania začať široký okruh subjektov, nie je (a nemôže byť) „druhým

kolom“ konania odvolacieho, pri ktorom je možné napadnúť aj skutkové zistenia (a najvyšší

súd nemôže byť sekundárnym odvolacím súdom pre všetky konania). Pri dovolaní podanom

pre niektorý z dôvodov podľa sa tak uplatňujú len zákonom

určené závažné nedostatky aplikácie hmotného a procesného práva.

Ako vyplýva aj z aktuálne prijatého stanoviska najvyššieho súdu k obsahovo

podobnej otázke:

„Ustanovenie Čl. 2 ods. 2 (ďalej len ) limituje

uplatnenie ohrozených alebo porušených subjektívnych práv v konaní pred štátnymi

orgánmi postupom týchto orgánov ustanoveným zákonom, z čoho vyplývajú aj obmedzenia

ustanovené zákonom (lehota alebo iná podmienka na uplatnenie práva). Nezáleží na tom,

či ide o právo vyplývajúce aj priamo z alebo „len“ zo zákona.“

Preskúmanie skutkových zistení v dovolacom konaní však nie je vylúčené,

a to pri dovolaní podľa , ktoré podáva minister

spravodlivosti, a to na podnet ( ). Osobou podnecovateľa

môže byť (z hľadiska výnimky uvedenej v naposledy označenom ustanovení) aj obvinený,

nakoľko tento zo skutkových dôvodov nemôže podať odvolanie (ak však spĺňa kritériá

uvedené v ).

Skutkový prieskum je teda inou súčasťou procesnej konštrukcie dovolacieho konania,

než je dovolanie podané obvineným.

Nemožno argumentovať rozhodnutiami súdov (vrátane ústavného) Českej republiky,

nakoľko tamojšia právna úprava obdobného dovolacieho dôvodu je vo významnej okolnosti

odlišná.

Podľa § 265b ods. 1 Trestního rádu Českej republiky „dovolání lze podat, jen - je li

tu některý z následujících důvodu: - g) rozhodnutí spočívá na nesprávném právním

posouzení skutku nebo jiném nesprávném hmotné právním posouzení,“.

Absentuje teda výslovný zákonný zákaz skúmania a zmeny súdom zisteného skutku,

ktorý je uvedený v , v časti vety za bodkočiarkou .

Interpretačné medze sú pri takej (českej) právnej úprave podstatne širšie (k tomu pozri

aj R ).

Nemožno teda preskúmavať časť námietok, označených v dovolaní ako „nesprávnosť

vyhodnotenia dôkazov“.

Pod bodom II/a je namietaná aj arbitrárnosť rozhodnutia, rovnako však nesprávne.

Bez ohľadu na okolnosť, že v zmysle dovolanie

nie je prípustné len proti odôvodneniu rozhodnutia - odôvodnenie rozhodnutia nie je

arbitrárne, resp. svojvoľné vtedy, ak jeho závery, resp. závery rozhodnutia ako celku (teda

aj výroku) nezodpovedajú predstave strany v konaní, ktorá neuspela.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v preskúmavanej veci spĺňa všetky

parametre ustanovenia , pričom je na hranici v ňom uvedenej

požiadavky „stručnosti“ v oblasti skutkových zistení, a to práve v opačnej pozícii, než je

absencia dostatočného odôvodnenia - v podstatných bodoch je odôvodnenie podrobné.

K namietanému nezohľadneniu znaleckého posudku predloženého obhajobou je

potrebné uviesť, že rozsudok okresného súdu sa ním zaoberá na č. l. 13 a následne 15 a 16,

kde sa zároveň vysvetľuje, prečo pri hodnotení súdu „neobstál“ oproti znaleckému posudku

a - odvolací súd sa zaoberá touto problematikou

na č. l. 7 svojho rozsudku.

Obdobné je to aj vo vzťahu k výpovediam svedkov, u ktorých dovolanie namieta

nevysporiadanie sa s nimi ( , , , ). Tieto výpovede reflektuje

odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa a vo vzťahu k odvolacím námietkam aj

odôvodnenie rozsudku krajského súdu ( , ), a to so zdôraznením, že priamym

svedkom činu bol len svedok . Osobitný dôraz sa kladie na objektivizáciu skutkových

zistení znaleckým dokazovaním, a to so zvýšenou pozornosťou vo vzťahu ku vyvráteniu

obrany obžalovaného.

Keďže obhajobné tvrdenia obžalovaného sa nezmenili a premietli sa do odvolacích

námietok, je správny postup odvolacieho súdu, pokiaľ okrem vlastných úvah vo zvyšku

riešenej problematiky odkazuje na dostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Opak by bol formalistickým „odpisovaním“ od nižšej súdnej inštancie.

Sám dovolateľ pritom (tiež správne) uvádza, že odvolací súd nemusí zodpovedať

na každú otázku nastolenú v odvolaní.

Ide o riešenie otázok, ktoré sú podstatné a vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého

stupňa sú (mohli by byť) sporné.

V tomto smere je v posudzovanej veci najdôležitejšie vysporiadanie sa s obranou

obžalovaného, a to na báze znaleckého dokazovania, čím sa krajský súd zaoberá explicitne

a v dostatočnom rozsahu.

Úlohou dovolacieho súdu, v kontexte uplatniteľných ústavnoprávnych aspektov

tvrdenej arbitrárnosti rozhodnutia, pritom nie je preskúmavať (ako vyplýva aj z vyššie

uvedenej charakteristiky dovolacieho konania) vecnú správnosť dôkazných úvah. Jeho

úlohou je overiť, či konajúce súdy, vrátane odvolacieho, venovali relevantným otázkam

dostatočnú pozornosť.

Odpoveď na túto otázku je pozitívna a dovolateľ sa len pokúša do dovolacieho

konania duplicitne vniesť odvolací prvok (skutkovo - dôkazného prieskumu). Ním uplatnené

okolnosti stoja mimo dovolacích dôvodov, čo podmieňuje odmietnutie dovolania pre jeho

zrejmú nedôvodnosť podľa .

Rovnaký postup je potrebné zvoliť aj pri námietkach označených ako „nesprávne

právne posúdenie skutku“.

Tu dovolateľ totiž namieta, že zo skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa

nevyplýva spáchanie trestného činu, z ktorého bol uznaný za vinného (§ 145 Trestného

zákona), čo podmieňuje týmto tvrdením:

„Z opisu skutku v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že dovolateľ

jedenkrát bodol poškodeného do oblasti tesne pod kľúčnou kosťou. Toto miesto však nie je

miestom na ktorom sa nachádzajú životne dôležité orgány. Zo skutkovej vety rozsudku teda

nevyplýva vražedný úmysel.

V nadväznosti na základ takto formulovanej skutkovej vety by do úvahy mohlo

pripadať aj uznanie viny zo zabitia podľa alebo 148 .“.

K tomu dovolací súd uvádza, že v skutku je popísané ako konanie obvineného

(bodnutie nožom s dĺžkou čepele 13 cm a šírkou 1,8 cm pravou rukou, veľkou intenzitou

do oblasti ľavej hornej časti hrudníka), tak aj následok (ťažké zranenia a to bodné

poranenie hrudníka tesne pod ľavou kľúčnou kosťou a jedno povrchové rezné poranenie

na ľavom predlaktí, pričom na následky týchto zranení utrpel krvácavý

šok pri zakrvácaní do ľavej pohrudnicovej dutiny s priebodom ľavých pľúc a hrudnej

srdcovnice, následkom čoho zomrel), a rovnako tak aj príčinná súvislosť medzi konaním

a následkom (vyjadrená slovami „následkom čoho“). Subjektívna stránka - úmysel

smerujúci k usmrteniu je zrejmý z popisu konania obvineného, a to práve vzhľadom

na použitý nástroj a spôsob a lokalizáciu bodnutia. Ide o vetu skutkovú, a nie právnu, preto

sa v nej necituje formulácia použitého ustanovenia osobitnej časti (iného

úmyselne usmrtí, resp. usmrtil), ktorá je citovaná v kvalifikačnej časti výroku o vine.

Okolnosť, že usmrtenie bolo spôsobené bodnutím obvineného (a nie inak) je súčasťou

skutku, ktorého správnosť a úplnosť nemôže dovolací súd skúmať a meniť (aj bez ohľadu

na notorietu možnosti zasiahnuť životne dôležité orgány bodnutím do ľavej časti hrudníka

nožom s čepeľou dĺžky 13 cm) - preto je okolnosť namietaná dovolateľom rovnako ako

v predchádzajúcich prípadoch mimo uplatniteľných dovolacích dôvodov a dovolanie bolo

aj vo vzťahu k nej potrebné odmietnuť ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c/

.»

14. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 26. novembra 2014 v podstatnom

uviedol:

«Krajský súd na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou,

nezistiac zákonné dôvody na postup podľa alebo ,

preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku

rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolania

prokurátora ako aj obžalovaného sú čiastočne dôvodné.

Ako vyplýva z obsahu trestného spisu, zápisníc o hlavnom pojednávaní a z dôvodov

napadnutého rozsudku, okresný súd vykonal vo veci dokazovanie zákonným spôsobom

a v potrebnom rozsahu.

Na rozdiel od dôvodov odvolania obžalovaného, krajský súd považuje odôvodnenie

napadnutého rozsudku za dostatočné a v súlade s ustanovením

Obžalovaný od vznesenia obvinenia popieral spáchanie skutku. Jeho obhajoba

spočívala v tom, že útočníkom s nožom v ruke bol práve poškodený a on sa útoku iba bránil.

K bodnutiu poškodeného malo dôjsť pri tom, ako chytil pravú ruku poškodeného, v ktorej

držal nôž, snažil sa ho odtláčať a pri vykrútení ruky došlo k bodnutiu poškodeného. Poprel

akýkoľvek úmysel poškodeného napadnúť a tobôž ho usmrtiť.

Okresný súd sa dôkladne a podrobne zaoberal nielen obhajobou obžalovaného,

ale aj dôkazmi, ktoré preukazovali zavinenie obžalovaného ako aj dôkazmi, ktoré mali

svedčiť v prospech obžalovaného.

V dôvodoch rozsudku podrobne rozoberal predovšetkým závery dvoch znaleckých

posudkov (znalecký posudok 1. a znalecký posudok 2.), kde vznikli rozpory najmä

čo do spôsobu bodnutia poškodeného ako aj spôsobu vykonania pitvy poškodeného,

pri ktorej nebolo odmerané miesto bodnutia od stredovej roviny ako aj to, že nebol zmeraný

uhol bodného kanála. Tieto skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu nemohli mať

podstatný vplyv na závery o tom, že poškodený bol bodnutý nožom a bodnutie bolo veľkej

intenzity. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na stanovisko znalkyne ,

ktorá vylúčila možnosť vzniku bodného zranenia poškodeného spôsobom, ako to opisoval

obžalovaný. Pri verzii obžalovaného by sila bodnutia pôsobila aj do strán, čo by ovplyvnilo

charakter bodnej rany, aj samotný bodný kanál.

Na záveroch znalcoch a (znalecký posudok č. 1)

podľa názoru krajského súdu nič nemení ani skutočnosť, že znalci

a (znalecký posudok č. 2) čiastočne pripustili možnosť vzniku bodného

zranenia aj podľa verzie obžalovaného.

Krajský súd pritom poukazuje na to, že títo znalci súdnu pitvu poškodeného

nevykonávali, pri vypracovávaní znaleckého posudku vychádzali zo žiadosti o vypracovanie

znaleckého posudku (obhajcom), zo zápisnice o výsluchu obžalovaného z 30. 4. 2014,

zo znaleckého posudku zo súdnej pitvy (znalecký posudok č. 1) z fotodokumentácie z miesta

činu, zo súdnej pitvy a z vyšetrovacieho pokusu s obžalovaný a s figurantom.

K uvedenému vyšetrovaciemu pokusu, aj na základe ktorého znalci podávali znalecký

posudok, považuje krajský súd za potrebné uviesť, že vyšetrovací pokus je vyšetrovacia

metóda, upravená v , a teda ako vyšetrovacia metóda nemôže byť

vykonávaná obhajcom, jeho koncipientom ako figurantom, obžalovanými a znalcami, ako to

opisoval znalec na hlavnom pojednávaní dňa 24. 02. 2014 (čl. 947).

Na tomto hlavnom pojednávaní uvedený znalec tiež uviedol, že sa pripája k verzii

obžalovaného, ale nevylučuje ani verziu v záveroch znaleckého posudku .

Výpoveď svedka okresný súd správne vyhodnotil ako usvedčujúci dôkaz

o tom, že obžalovaný pichol nožom poškodeného. Podľa výpovede tohto svedka mal

poškodený spadnúť na zem po údere päsťou do hrude od obžalovaného

a až potom zbadal v ruke obžalovaného nôž.

Svedok potvrdil, že od svedka sa dozvedel, že „ zabil

.“ Pri konfrontácii týchto svedkov, svedok poprel, že by hovoril svedkovi

o tom, že nôž vytiahol poškodený.

Aj svedok tvrdil, že keď sa rozprával so svedkom , tento hovoril,

že sa pohádal s a pichol ho s nožom.

Svedok dokonca uvádzal, že sám obžalovaný mu telefonoval, že pichol .

Tento svedok zároveň potvrdil, že aj obžalovaný nosieval nože a nôž, ktorý mu bol ukázaný,

u poškodeného nevidel. Obžalovaného a poškodeného označil ako najlepších

kamarátov.

S poukazom aj na tieto dôkazy, treba vyhodnocovať aj výpovede svedka

a , ktorým obžalovaný opisoval skutok tak, že útočníkom mal byť poškodený. Svedok

im pritom priebeh skutku opísal v dvoch verziách. A týmito skutočnosťami sa okresný

súd v dôvodoch napadnutého rozsudku zaoberal a správne ich aj vyhodnotil. Svedok

navyše pri konfrontácii poprel tvrdenie .

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní zdôrazňoval význam výpovedí manželov

ako dôkazy svedčiace v jeho prospech, tu treba uviesť, že títo svedkovia

priamo priebeh skutku nevideli. Pokiaľ opisovali konanie obžalovaného a poškodeného po

čine, ako to mali vidieť z okna ich bytu a ako to uvádza obžalovaný v dôvodoch odvolania,

došlo nepochybne k zámene týchto osôb. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že

osobou, ktorá bola pri ležiacom poškodenom bol práve svedok , ktorý sa mu snažil

pomôcť, telefonicky komunikoval s operátorom HaZz, o čom svedčia aj telefonické prepisy

medzi svedkom a operátorom na linke 155 (čl. 559-561). Navyše v tom čase

svedkovia ani nemohli poznať priezviská opisovaných osôb.

Pokiaľ obhajca obžalovaného v dodatku k odvolaniu uvádza, že obhajobe nebolo

známe uvádzané zistenie, že obžalovaný mal spáchať skutok v afekte, krajský súd poukazuje

nielen na dôvody napadnutého rozsudku, kde sa touto skutočnosťou súd zaoberal, ale aj

na znalecký posudok znalkyne a na zápisnice o hlavnom pojednávaní

(čl. 890), kde sa znalkyňa k tejto otázke jednoznačne vyjadrovala.

Obhajobe bol alebo mal byť známy obsah znaleckého posudku tejto znalkyne

(čl. 269), ako aj jej vyjadrenie na hlavnom pojednávaní. Námietky uvedené v dodatku

odvolania preto považoval krajský súd za účelové a zavádzajúce.

K ďalším skutkovým zisteniam a vyhodnocovaniu jednotlivých dôkazov okresným

súdom, nepovažoval krajský súd za potrebné sa podrobnejšie vyjadrovať, pretože okresný

súd ako už bolo uvedené, veľmi podrobne a vecne rozobral dôkaznú situáciu, dôkazy

zákonným spôsobom vyhodnotil, a preto krajský súd v tejto časti v podrobnostiach

poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku.

Okresný súd nepochybil, keď skutok obžalovaného právne kvalifikoval ako obzvlášť

závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v nepriamom úmysle v zmysle

§ 15 písm. b/ Tr. zák.

Obžalovaný bodol poškodeného do oblasti hrudníka s nožom s 13 cm dlhou čepeľou.

Bodnutie bolo veľkej intenzity. Námietky obžalovaného, že nad ľavou kľúčnou kosťou sa

nenachádzajú životne dôležité orgány sú tiež zavádzajúce, pretože obžalovaný bodol

poškodeného tesne pod ľavou kľúčnou kosťou a zasiahol ľavé pľúca a hrudnú srdcovnicu.

Zranenie poškodeného bolo pre svoju všeobecnú povahu smrteľné a smrti poškodeného

nebolo možné zabrániť ani poskytnutím včasnej odbornej lekárskej pomoci. Tieto

skutočnosti sú zadokumentované v trestnom spise a jednoznačne vyplývajú aj zo záverov

znalcov zo súdnej pitvy poškodeného.

Spôsob spáchania skutku, intenzita bodnutia nožom s uvedenou dĺžkou čepele

do hrudníka poškodeného ako aj vyhodnotenie dôkazov vylučujú, že by obžalovaný konal

v nutnej obrane.»

15. Okresný súd v rozsudku sp. zn. z 29. júla 2014 v podstatnom

uviedol:

«Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného

presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo,

i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo

niektorá zo strán.

Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že skutok sa stal tak,

ako bolo uvedené v skutkovej vete obžaloby, k spôsobeniu následku týmto trestným činom -

smrti došlo a skutok vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa 145 odsek 1

.

V konaní bolo jednoznačne preukázané, že skutok spáchal obžalovaný, ktorý svojim

konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy

podľa 145 odsek 1 , tak po stránke subjektívnej ako i objektívnej, keď

obžalovaný zaútočil nožom na poškodeného a tomuto spôsobil

bodné poranenie hrudníka, na následky ktorého poškodený utrpel smrteľné poranenie

a zomrel.

Obžalovaný je usvedčovaný čiastočne svojou výpoveďou, v ktorej spáchanie skutku

priznal, no bránil, sa že ho nechcel zabiť, že sa bránil útoku zo strany nebohého ,

ktorý na neho vytiahol nôž a počas obrany sa nebohý na ten nôž napichol, t. j. jednalo sa

o nutnú obranu. Taktiež obžalovaný uvádzal, že sa nehádali kvôli hašišu ale peniazom,

a že nôž mal v ruke preto, lebo ho vytiahol nebohému z rany, pričom k pôvodu noža sa

vyjadril tak, že tento on sám vyrobil, ale v minulosti ho daroval nebohému . Súd

poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný sa viackrát rozporuplne vyjadroval ku skutočnosti,

ako došlo k vytiahnutiu noža z tela obete.

Napriek vyššie uvedenej obrane obžalovaného je jeho vina jednoznačne

a bez dôvodných pochybností preukázaná svedeckou výpoveďou priameho svedka

, ktorá je podporená znaleckými dokazovaniami najmä znalcov z odvetvia

súdneho lekárstva a , nepriamo znaleckými posudkami

KEÚ PZ Bratislava, a znalcami z odvetvia psychológia a ,

ako i znalcov z odvetvia psychiatria a . K priebehu skutku sa

vyjadril svedok , ktorý bol jediným očitým svedkom vraždy a ktorého

vierohodnosť výpovede potvrdil vo svojich záveroch znaleckého posudku .

Naopak v prospech verzie obžalovaného, že sa iba bránil útoku zo strany nebohého

ktorému počas zápasu vykrútil ruku, v ktorej mal tento nôž a tým sa nebohý

pichol, svedčí sčasti iba záver znaleckého posudku znalcov z odvetvia súdneho lekárstva

a , ktorý znalecký posudok predložil v konaní obhajca, a

ktorí znalci aj po vypočutí na hlavnom pojednávaní síce pripustili verziu obžalovaného ako

jednu z možností vzniku poranení nebohého, keď uviedli, že zranenia nebohého nemuseli

jednoznačne vzniknúť iba zavinením druhej osoby, ale súčasne pripustili v rovnakej miere

aj verziu, resp. závery znaleckého posudku a , t. j. že

zranenia nebohého mohli vzniknúť napadnutím druhej osoby s nožom v ruke, aj keď mali

viac výhrad k tomuto znaleckému posudku. Znalci a sa

nevedeli vyjadriť, ktorý mechanizmus vzniku zranení nebohého pokladajú

za pravdepodobnejší a prečo. Nepriamo verzii obžalovaného zodpovedá i výpoveď svedka

príslušníka polície, ktorý sa po spáchaní skutku dostavil na miesto činu a ktorý

počas svojej výpovede uviedol, že pri vyťažovaní osôb nachádzajúcich sa na mieste činu,

mu svedok povedal, že poškodený (ďalej len „nebohý“) zaútočil

na obžalovaného nožom a nie naopak, avšak túto skutočnosť počas konfrontácie svedok

kategoricky poprel, a tiež druhý člen hliadky p. , ktorý sa naraz so svedkom

dostavil na miesto činu, uviedol, že svedok mu povedal, že stál ďalej

od miesta, tak nevidel, ktorá osoba vytiahla nôž, videl len ako má v rukách nôž

, na to sa preľakol a začal z miesta utekať, a že mu uviedol, že na noži budú

jeho otlačky, lebo vytiahol nôž z tela nebohého, t. j. nepotvrdil to, čo uviedol svedok

.

Poukazujúc na vyššie uvedené dva nepresvedčivé dôkazy o nevine obžalovaného

a prihliadnuc na celý rad ďalších dôkazov, súd uznal obžalovaného za vinného zo skutku,

ktorý sa mu kládol v obžalobe za vinu, nakoľko mal jednoznačne a bez dôvodných

pochybností preukázané, že skutok spáchal obžalovaný spôsobom uvedeným v obžalobe,

čím naplnil všetky znaky žalovaného obzvlášť závažného zločinu vraždy.

Zo spáchania skutku je jednoznačne usvedčovaný najmú výpoveďou priameho svedka

, ktorý sa nachádzal na mieste činu a uviedol, že spolu s ním a nebohým

bol na mieste činu ešte obžalovaný , viac už žiadna iná osoba. Svedok popísal

podrobne konflikt, ktorý vznikol medzi obžalovaným a nebohým kvôli

hašišu a tabletke Suboxon a to napriek skutočnosti, že boli najlepší kamaráti, ako osoby

závislé od návykových látok sa pohádali kvôli drogám, ktorá hádka následne vyústila do

fyzického konfliktu medzi nimi, pričom opísal, že obžalovaný ako i nebohý sa k sebe

navzájom priblížili, resp. nevie či sa približoval i obžalovaný, nevidel, že by nebohý napadol

obžalovaného ako uvádzal obžalovaný, naopak videl obžalovaného dvakrát sa zahnať

na nebohého do oblasti hrudníka tak, že obžalovaný dvakrát zdvihol svoju pravú ruku

do výšky nad hlavu a zahnal sa na nebohého do oblasti ľavej časti hrudníka nebohého,

pričom po druhom údere videl obžalovanému v ruke nôž, konkrétne zazrel čepeľ noža, ktorý

držal v ruke i potom ako ho okríkol a tento držal v ruke i potom keď sa blížil k svedkovi,

v dôsledku ktorej okolnosti začal svedok z obavy o svoj život pred obžalovaným z miesta

činu utekať preč. Svedok teda nevidel, že by ako prvý napadol obžalovaného nebohý

ani že by tento vytiahol nôž na obžalovaného, naopak uviedol, že keď sa nebohý

blížil k obžalovanému, rozhadzoval rukami vedľa tela a nemal v nich nič, žiadnu zbraň

a ani tieto nedržal vo výške nad hlavou, t.j. nenaznačoval útok na obžalovaného.

Súd poukazuje na skutočnosť, že sa jedná o dôležitú výpoveď priameho a jediného očitého

svedka vraždy, pričom výpovede ostatných svedkov sú iba reprodukciou informácií, ktoré

tieto osoby získali od viacerých strán. Svedok uviedol, že takto popísal udalosť

i príslušníkom polície, ktorí sa dostavili na miesto činu, tiež popísal ako sa bezprostredne

po skutku obžalovaný obrátil jeho smerom s nožom v ruke, na čo sa svedok zľakol a začal

utiekať, tiež uviedol, že ako sa vrátil k telu, videl nôž položený vedľa tela, no k telu prišiel

neskôr ako obžalovaný, čím je možné vysvetliť to, že i v prípade, ak by naháňal obžalovaný

svedka s nožom v ruke, mal dostatok času nôž položiť vedľa tela, keďže k telu prišiel

ako prvý. Súd poukazuje i na to, že v prípravnom konaní svedok detailne popísal

polohu tela po dopade na zem, na čom zotrval i na hlavnom pojednávaní a ihneď po skutku

zakričal svedok na obžalovaného „ty si ho pichol“. To čo svedok reálne videl, počul a zažil,

detailne popísal.

K vierohodnosti výpovede svedka bol vypracovaný na návrh obhajoby

znalecký posudok z odvetvia psychológie , pričom zo záverov tohto

posudku vyplynulo, že špecifická i všeobecná vierohodnosť výpovedí svedka je

zachovaná, výpoveď svedka je logická, v podstatných veciach sa neodchýlil od pôvodných

výpovedí, z jeho výpovede vyplýva, že videl celý priebeh skutku, díval sa tým smerom, iba

mu bránilo v priamom výhľade telo nebohého, ktorý mu stál chrbtom, t. j. nevidel celý

priestor medzi obžalovaným a nebohým. Znalec sa vyjadril, že svedok popísal kľúčové

udalosti samostatne a plynule, reprodukoval chronologicky, plasticky bez zárazov s

uvedením vlastného správania, prežívania a konania. Diferencoval videné a zažité

skutočnosti od domnienok, vypovedal opakovane aj detaily z predchádzajúcich výpovedí,

následné výpovede nerozširoval o nové skutočnosti, je kritický vo vzťahu k výpadkom svojej

pamäti. Neboli u neho zistené žiadne sklony k účelovému správaniu, myslenie je bez

psychotických obsahových či štrukturálnych porúch, jeho schopnosť plánovať je nízka,

neboli zistené konfabulačné resp. fabulačné sklony, pamäťový fond má v norme, vie správne

vnímať, zapamätať si a následne reprodukovať v chronologickom slede prežité udalosti,

ktoré doplnil vlastným prežívaním a pozorovaním. S poukazom na tieto skutočnosti súd

nemá dôvod pochybovať o vierohodnosti výpovede tohto svedka. Znalec nezistil u svedka

skresľovanie reality vo vzťahu k prejednávanému skutku, a to ani napriek tomu, alebo

z dôvodu, že sa u svedka našli drogy a v tom čase bol v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia, prečo by mohol mať motív napomáhať orgánom činným v trestnom konaní,

ako uvádzal obhajca. Tieto tvrdenia sú iba dohady a domnienky obhajcu, ktoré neboli

v konaní ničím preukázané a podložené.

Výpoveď svedka je plne podporená i znaleckým dokazovaním znalcov

z odvetvia súdneho lekárstva a , ktorí uviedli,

že bezprostrednou príčinou smrti nebohého bol krvácavý šok pri zakrvavení do ľavej

podhrudnicovej dutiny pri bodnom poranení spôsobené bodným poranením ostrým

predmetom (napr. kuchynským nožom) druhou osobu. Jednoznačne vylúčili obranu

obžalovaného a potvrdili, že poranenia nebohého vznikli s najväčšou

pravdepodobnosťou v dôsledku útoku druhej osoby na nebohého, absolútne vylúčili

sebapoškodenie ako i verziu obžalovaného z nasledujúcich dôvodov. Znalci vyjadrili záver,

že bodná rana u nebohého vznikla pôsobením bodného nástroja, ktorý vnikal do tela

poškodeného v smere svojej dĺžky, pričom sila, ktorou nástroj vnikal do tela pôsobila

výlučne na dlhú os nástroja, neuplatňovala sa žiadna iná sila smerom do strán, čomu svedčí

hladký pravidelný štrbinovitý bodný kanál, ktorý verne kopíroval čepeľ noža. Takýto

charakter poranenia zodpovedá tomu, že k vbodu a výbodu noža do a z tela došlo rýchlym

zasadením noža do hrudníka a rýchlym vytiahnutím a na nôž mohla pôsobiť „iba jedna ruka

a iba jedného človeka“, čo úplne vylučuje verziu vzniku poranení podanú obžalovaným.

Pri popise vzniku bodného poranenia ako uvádza obžalovaný by s absolútnou istotou

podľa vyjadrenia znalcov nepôsobila sila iba na dlhú os noža, ale by sa uplatňovala aj sila

do strán, čo by zmenilo miesto vbodu i samotného bodného kanála, t.j. okraje bodného

poranenia by neboli hladké a boli by širšie, tiež bodný kanál by bol širší, t.j. nemohli dve

osoby pri vzniku tohto poranenia spolu zápasiť o nôž, ako uvádza obžalovaný. V prípade,

že by na nôž pôsobila ruka obžalovaného a nebohého zároveň, miesto vbodu by bolo

spojené s nárezom, t. j. jednalo by sa o bodnorezné poranenie, nie bodné poranenie. Verzii

obžalovaného nezodpovedá ani nepomer síl obžalovaného a obete, medzi ktorými bol

výrazný hmotnostný nepomer v neprospech obžalovaného, ktorý by nemohol mať dostatok

sily na zvrátenie útoku zo strany nebohého ako sám uvádza. Verzii obžalovaného

nezodpovedá ani rezné poranenie na ruke nebohého v dĺžke 7 cm, ktoré je síce nepodstatné

vo vzťahu k usmrteniu nebohého, ale svojou lokalitou sa jedná o obranné poranenie

a to vo vzťahu k jeho priebehu lokalite a vzhľadu a v prípade popisovania vzniku bodného

poranenia ako uvádza obžalovaný, by takéto rezné poranenie na ľavom predlaktí

poškodeného ani nevzniklo a to z dôvodu, že v tom prípade by nôž vnikal do hrudníka

nebohého ostrým otočeným doprava z pohľadu tela nebohého, t. zn. ľavému

predlaktiu nebohého by bola v tom prípade privrátená tupá a nie ostrá hrana čepele noža.

Verzii obžalovaného nezodpovedá ani zakrvavenie ruky nebohého, ktoré by v prípade verzii

obžalovaného bolo na malíčkovej a nie palcovej strane ruky. Znalci

a týmto absolútne vylúčili, že k zraneniu nebohého došlo

spôsobom akým sa bránil obžalovaný, pričom i ústne potvrdili svoj písomne vypracovaný

posudok, kde súd dáva do pozornosti, že písomný znalecký posudok týchto znalcov bol

vypracovaný po preskúmaní pitevného nálezu, ich priamej účasti na pitve a v prípade

i priamej účasti na mieste činu, pričom pri písomnom vypracovávaní

posudku nemali k dispozícii informácie o svedeckých výpovediach, ani výpovede

obžalovaného, t.j. pri vypracovaní svojho posudku neboli nikým a ničím ovplyvnení.

S absolútnou istotou teda vylúčili spôsob vzniku zranení nebohého ako popisoval

obžalovaný aj keď je pravdou, že z počiatku čiastočne verziu obžalovaného bezprostredne

po výsluchu obžalovaného znalkyňa nevylúčila so 100 % istotou, avšak

po následnom naštudovaní veci a konzultácii s kolegom a vykonaných

šetreniach k tomuto mechanizmu vzniku zranení a vykonaných vyšetrovacích pokusoch,

spôsob vzniku zranení nebohého mechanizmom popísaným obžalovaným

zo všetkých vyššie uvedených dôvodov absolútne vylúčila.

Pokiaľ sa jedná o námietky znalcov a znaleckej

organizácie z odvetvia súdneho lekárstva k znaleckému posudku

a k týmto sa podrobne vyjadrila

a poukázala na to, že rezná rana na predlaktí mala v skutočnosti 7 cm, čo je evidentné aj

z fotodokumentácie a vyjadrila sa, že ona osobne pri pitve túto ranu prezrela a zmerala,

ale bez ohľadu na dĺžku tohto zranenia, ktorú namietajú vyššie uvedení znalci, jedná sa

o nepodstatné poranenie vo vzťahu k usmrteniu nebohého, pričom vzniklo pri výbere

bodného nástroja z tela nebohého . Pokiaľ sa jedná o skutočnosť, že s kolegom

nezmerali miesto vbodu od stredovej roviny tela nebohého, túto skutočnosť pripustila, avšak

zároveň uviedla, že vzhľadom na podrobnú dokumentáciu a jej osobnú účasť pri prehliadke

tela a pitve, táto skutočnosť nemala vplyv na závery znaleckého posudku, pretože túto vedeli

určiť na základe podrobnej fotodokumentácie a určili ju zhodne v dĺžke ako vyššie uvedení

znalci. Pokiaľ sa jednalo o námietky znalcov, že neurčili uhol bodného poranenia voči trom

základným rovinám, tak tento nie je pri bodných poraneniach potrebné určiť. Pokiaľ znalci

namietali akým spôsobom mohol páchateľ držať bodný nástroj k tomuto

uviedla, že toto popísali zhodne, pričom zo strany vyššie uvedených znalcov došlo iba

k nepochopeniu ich znaleckého posudku resp. v čítaní textu, avšak v tejto otázke sú názory

všetkých znalcov totožné.

Súd poukazuje na to, že znalecký posudok a nevyvrátil

závery pôvodného znaleckého posudku a , reagoval iba

na návrhy obhajoby a vyjadril sa, či zranenie nebohého mohlo vzniknúť mechanizmom ako

uvádzal obžalovaný, čo znalecký posudok a vylúčil.

a svoj záver, že zranenie nebohého mohlo vzniknúť

i popisom a mechanizmom ako uvádza obžalovaný nevedeli podporiť presvedčivou

odbornou argumentáciou a súčasne nevylúčili závery a

a ani sa nevedeli vyjadriť ku skutočnosti, ktorý z mechanizmov vzniku zranení nebohého

, keďže pripustili dve verzie, bol pravdepodobnejší. V tejto súvislosti dáva súd

do pozornosti, že je bezpredmetné koľko ročnú prax má za sebou, ten-ktorý znalec,

rozhodný je len záver znaleckého posudku a odbornosť posudku ako i skutočnosť, či svoje

závery vie znalec i logicky a odborne zdôvodniť, pričom súd posudzoval závery znaleckých

posudkov aj v kontexte ostatných zadovážených a vykonaných dôkazov. Pokiaľ obhajoba

argumentuje, že záver tohto znaleckého posudku a vyplynul

z vykonaného vyšetrovacieho pokusu, ktorý je v znaleckom posudku rozpracovaný, súd dáva

do pozornosti, že tento vyšetrovací pokus nebol vykonaný v súlade s ustanovením § 157

ako i na to, že obdobný vyšetrovací pokus robili i

a pred vypracovaním posudku ako i po ňom, čo uviedli vo svojich

výpovediach, iba tento nezadokumentovali písomne a dospeli k úplne odlišným záverom.

Ďalšími znaleckými dokazovaniami kriminalistického a expertízneho ústavu

Bratislava, odbor prírodovedeckého skúmania kriminalistických expertíz bolo zistené, že

v tele nebohého sa našli stopy po omamných a psychotropných látkach a rovnako tak v tele

obžalovaného bola zistená prítomnosť stôp po užití diazepamu, konope, metamfetamínu

a buprenorfínu z čoho vyplýva, že obe osoby tak obžalovaný ako i nebohý boli

pod vplyvom návykových látok. Obžalovaný sa bránil, že nepožil metamfetamín a uviedol,

že v jeho tele boli stopy po tejto látke z dôvodu, že si raz potiahol z fajky hašiš, z ktorej

predtým iná osoba užila pervitín a týmto sa snažil preukázať, akým spôsobom sa do jeho

tela dostal pervitín. K týmto skutočnostiam sa vyjadrovala spracovateľka znaleckého

posudku , ktorá túto obranu považuje za nepreukázanú a pripustila, že sa

jedná iba o hypotézu, ktorú už nie je možné preveriť, bez ohľadu na to, táto skutočnosť

nemala vplyv na rozhodovanie o jeho vine alebo nevine poukazujúc na závery znaleckého

posudku a , ktorý sa vyjadrovali k jeho duševnému stavu

i v čase spáchania skutku.

Taktiež zo znaleckého posudku znalkyne z odvetvia psychológie

vyplynulo, že osobnosť obžalovaného je diferencovaná bez chorobných ukazovateľov, že je

závislý od viacerých návykových látok, jedná sa o osobnosť nezrelú, nezdržanlivú,

abnormálne štruktúrovanú s dysociálnymi rysmi a intelektovými a pamäťovými

schopnosťami na úrovni priemeru. Obžalovaný má schopnosť vnímať, uchovávať v pamäti

a reprodukovať prežité okolnosti zachovanú, no jeho špecifiká vierohodnosť, t. j.

vierohodnosť vzťahujúca sa k predmetným skutkovým udalostiam je na rozdiel od svedka

čiastočne znížená a motívom spáchania skutku bolo konanie v afekte - v silnom

citovom rozpoložení, ktorý nemal chorobný charakter. Keďže sa jednalo o konanie v afekte

v danom momente nebolo dôležité v akom kamarátskom vzťahu boli navzájom páchateľ

a obeť, pretože pri konaní v afekte tento moment obžalovaný neriešil.

Otázkou skutkových zistení bolo aj to, či obžalovaný mohol rozpoznať nebezpečnosť

svojho konania pre spoločnosť a či mohol svoje konanie ovládať, pričom podľa záverov

znalcov a z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

psychiatria, ktorí vyšetrili duševný stav obžalovaného, ani dlhodobé užívanie omamných

a psychotropných látok a jeho závislosť nemala vplyv v čase spáchania skutku na jeho

rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, v čase skutku sa nejednalo o toxickú psychózu ani

o ťažkú intoxikáciu, t.j. obžalovaný v čase spáchania skutku vedel čo robí a plne mohol

svoje konanie ovládať, takže ani jedna zo zložiek nebola v dôsledku duševnej choroby

vymiznutá. Obžalovaný je voči svojej závislosti nekritický.

Svedkovia a sa vyjadrili iba k tomu, čo zo skutku počuli

z bytového domu, keďže k nim doliehali hlasy z vonku a tieto ich vnímania nie sú v rozpore

s tvrdeniami svedka .

Samotní poškodení – rodičia nebohého sa k priebehu skutku vyjadriť

nevedeli, keďže prítomní pri skutku neboli, vyjadrili sa iba k osobnosti nebohého a k jeho

povahe, pripustili závislosť nebohého na návykových látkach a uviedli, že dochádzal

na ambulantnú protitoxikomanickú liečbu do Piešťan , ktorý nebohému

predpisoval lieky Suboxon 8 mg, pričom mali vedomosť, že na rovnakej liečbe bol

i obžalovaný, no popreli, že by bol nebohý agresívny človek ako tvrdil obžalovaný.

Všetci ostatní svedkovia vypočutí v konaní, a to najmä , , ,

, , , , , a neboli priamymi svedkami

skutku, k tomuto mali iba sprostredkované znalosti, ktoré sa vplyvom ústneho podania

značne rozchádzali a súčasne sa všetci vyjadrovali k osobnostným a povahovým črtám

nebohého a obžalovaného , ku ktorým sa vyjadrovali podľa ich

aktuálneho priateľského alebo nepriateľského vzťahu k nim a k ich drogovej závislosti,

i keď je pravdou, že skoro všetci opísali nebohého za dobrého chlapca, no v poslednom

období pred smrťou po odchode jeho matky do zahraničia začal viac užívať pervitín,

pod vplyvom ktorého bol nervózny a konfliktný, výrazne schudol a ťažko sa s ním

komunikovalo, i keď nemali s ním okrem jednej osoby osobný ani fyzický konflikt, ani neboli

takého svedkom. Ani tieto skutočnosti však nič nemienia na tom, že skutok sa stal ako

je uvedené v skutkovej vete, i keď súd pripúšťa možnosť, že svojím konaním nebohý mohol

vyprovokovať obžalovaného, ale nebolo preukázané, že by obžalovaného nebohý napadol

s nožom v ruke.

Obžalovaný od začiatku popieral spáchanie skutku, aj keď na mieste činu bol a mal

slovný ako i fyzický konflikt s nebohým, poprel i právnu kvalifikáciu skutku ako trestného

činu vraždy, vraj sa iba bránil priamemu útoku zo strany nebohého na svoju osobu.

Napriek tejto obrane, je obžalovaný usvedčovaný zo spáchania skutku vyššie

uvedenými dôkaznými prostriedkami a to nielen čo do konania a skutkovej stránky,

ale i čo do právnej kvalifikácie, ktorá právna kvalifikácia vraždy je správna s ohľadom

na skutočnosti, že obžalovaný opakovane cielene veľkou intenzitou a prudkosťou zaútočil

na nebohého s nožom v ruke, pričom sa jednalo o veľký kuchynský nôž s dĺžkou čepele

13 cm, a o útok z bezprostrednej vzdialenosti, keď stál nebohému tvárou v tvár. Z takého

konania je nepochybné, že obžalovaný musel vedieť, že môže poškodeného

prípadne i zabiť, nakoľko zaútočil na životne dôležité orgány, keďže mu útočil na oblasť

hrudníka, ako vyplýva zo znaleckého dokazovania znalcov a ,

ktorí sa vyjadrili k mechanizmu vzniku zranení tak, že tieto boli spôsobené pôsobením

aktívneho násilia, napadnutím inou osobou zraňujúcim predmetom - nožom, pričom

bezprostrednou príčinou smrti bol krvácavý šok pri zakrvácaní do ľavej podhrudnicovej

dutiny pri bodnom poranení. Znalci sa tiež vyjadrili, prečo absolútne vylúčili verziu vzniku

zranení nebohého mechanizmom ako popísal obžalovaný, čo vyvracia všetky

pochybnosti a preukazuje príčinnú súvislosť medzi úmyselným konaním obžalovaného

vo vzťahu k nebohému a vzniknutým následkom - smrťou .

S ohľadom na zistený vyššie opísaný skutkový stav, priebeh skutku a spôsob zranenia

je teda jednoznačný a zrejmý aj motív konania obžalovaného a jeho uzrozumenie

s následkom smrti . Vzhľadom na taký intenzívny prudký a opakovaný útok

obžalovaného do citlivej oblasti tela , takým nebezpečným útočným predmetom,

aký obžalovaný použil, je nutné považovať skutok ako obzvlášť závažný zločin vraždy podľa

. Z konania obžalovaného vyplýva eventuálny úmysel

obžalovaného spôsobiť smrť poškodeného a náležité vyrovnanie sa s tým, preto

nie je možné skutok kvalifikovať podľa iného zákonného ustanovenia, napr. ako zločin

zabitia podľa , ktorý predpokladá zabitie z nedbanlivosti.

Útok obžalovaného predmetom, ktorý použil, takej sily a prudkosti, do takých častí tela

a z takej bezprostrednej blízkosti, vylučujú spôsobenie smrti z nedbanlivosti. Dokonca

v Uznesení Najvyšší súd SR č. To 6/02 pripustil nepriamy úmysel vraždy aj keď usmrtenie

nie je priamym cieľom páchateľa, páchateľ ho nechce, ale sleduje iný cieľ, pri svojej

aktivite je však páchateľ uzrozumený s tým, že konaním, ktoré realizuje, môže spôsobiť iný

následok, napr. smrť, aj keď možno nechcený, vedľajší, s ktorým však ako s následkom

možným je uzrozumený, pričom o uzrozumení sa posudzuje z konania páchateľa,

z charakteru tohto konania, intenzity útoku, času trvania útoku, fyzických dispozícií

poškodeného a páchateľa, z miest na tele poškodeného, na ktoré boli útoky vedené,

a početnosti atakov a podobne.

Súčasne bolo preukázané, že obžalovaný bol v čase skutku pod vplyvom návykových

látok, od ktorých je závislý (je plne závislý na heroíne, marihuane a diazepame), no jeho

ovládacie schopnosti boli v čase skutku znížené a to ani po užití diazepamu pred skutkom,

súčasne bolo preukázané, že mal zachovanú rozpoznávaciu schopnosť, preto musel vedieť

a vedel, že týmto svojim konaním môže spôsobiť smrť a pre prípad, že túto spôsobí, bol

s týmto uzrozumený, čím naplnil subjektívnu stránku skutkovej podstaty obzvlášť závažného

zločinu vraždy minimálne v nepriamom úmysle špecifikovanom v ustanovení § 15 písmeno

b) . Ani konanie obžalovaného po spáchaní skutku, t.j. jeho privolanie

pomoci, nevylučuje právnu kvalifikáciu vraždy.

Obžalovaný je nepriamo usvedčovaný tiež listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa

v spise, a to najmä lekárskymi správami, zápisnicou o ohliadke miesta činu,

fotodokumentáciou a zápisom o dychovej skúške, zaistením doličnej veci,

fotodokumentáciou z pitvy, zápisnicou o prehliadke tela, pitevným nálezom.

Čo sa týka námietok obhajoby proti odbornosti a záverom znaleckého dokazovania

a , súd tieto vyhodnotil ako účelové a ničím

nepodložené tvrdenia, nakoľko znalci postupovali pri ich vypracovávaní v súlade

so zákonom a vykonávacou vyhláškou a zaužívanými praktikami, závery riadne odôvodnili

a tieto dostatočným spôsobom vysvetlili na hlavnom pojednávaní a tieto nevyvrátili

ani znalci a vo svojom posudku.

Z vyššie uvedených dôvodov súd má za to, že skutok bol v obžalobe správne právne

kvalifikovaný a v žiadnom prípade nebola preukázaná skutočnosť, že by obžalovaný konal

v sebaobrane a že by naplnil znaky nutnej obrany uvedené v ustanovení § 25 Trestného

zákona, t. j. že by odvracal priamo hroziaci alebo trvajúci útok, pretože obrana

obžalovaného ako vznikli zranenia nebohého nebola preukázaná, nebolo preukázané, že by

nebohý napadol obžalovaného, ani že by na miesto činu priniesol zbraň nebohý, naopak

obžalovaný spáchal skutok bezprostredne po hádke s nebohým v afekte, to ako

opisoval skutok obžalovaný príslušníkom polície bezprostredne po skutku právne

irelevantná, súd poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný sa môže brániť všetkými spôsobmi,

smie uvádzať i nepravdu na rozdiel od svedkov, ktorí vypovedajú pod prísahou

a pod hrozbou trestného postihu. Ani zadováženým znaleckým posudkom

a sa nepodarilo preukázať, že verzia obžalovaného o jeho obrane

je pravdivá a správna, okrem toho ku skutku obžalovaný použil zbraň - nôž proti telu inej

osoby, ktorá nebola ozbrojená, túto použil na životne dôležitý orgán nebohého veľkou

intenzitou a prudkosťou a skutok sa nestal v súkromí obžalovaného, skutok sa stal na mieste

verejnosti prístupnom, odkiaľ mohol obžalovaný kedykoľvek odísť do bytu, od ktorého bol

vzdialený niekoľko desiatok metrov, keďže mu v odchode nikto nebránil, namiesto toho sa

postavil nebohému, preto aj keby bol obžalovaný napadnutý nebohým, nemohlo by sa

jednať o nutnú obranu, keďže jeho obrana by bola celkom zjavne neprimeraná útoku,

spôsobu, miestu a času a okolnostiam vzťahujúcim sa k útočníkovi a obrancovi (ustanovenie

).

Súčasne súd nezistil žiadne závažné pochybnosti v skutkových zisteniach, pre ktoré

by bolo namieste aplikovať zásadu trestného konania „in dubio pro reo“, preto

obžalovaného spod skutku neoslobodil.

Súd teda vyhodnotil konanie obžalovaného z hľadiska úmyslu ako nepriamy,

eventuálny úmysel podľa písmeno b) , keď obžalovaný vedel,

že svojim konaním môže porušiť záujem chránený týmto zákonom a pre prípad, že ho

spôsobí, bol s tým uzrozumený, z dôvodov, ako bolo vyššie uvedené.

Čo sa týka závažnosti činu, súd vyhodnotil skutok ako obzvlášť závažný zločin

s najvyššou závažnosťou, nakoľko došlo k nenapraviteľnému stavu a následku - smrti

človeka.

Následok činu bol preukázaný na základe znaleckého posudku z odboru

zdravotníctvo, odvetvie súdne lekárstvo. Znalecký posudok bol podkladom pre zistenie aké

zranenia poškodený utrpel, aký bol mechanizmus ich vzniku a intenzita útoku, aká

bola základná príčina jeho smrti, aké bolo vzájomné postavenie páchateľ a poškodený.

Súd vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti

a dospel k záveru, že obžalovaný svojim konaním naplnil skutkovú podstatu obzvlášť

závažného zločinu vraždy podľa po stránke subjektívnej

tým, že konal úmyselne formou nepriameho úmyslu v afekte, t.j. pod bezprostredným

citovým vplyvom a po stránke objektívnej obžalovaný naplnil znaky vyššie citovanej

skutkovej podstaty tým, že poškodeného opakovane fyzicky napadol do oblasti

hrudníka zbraňou - nožom, čím mu spôsobil bodné poranenie hrudníka tesne pod ľavou

kľúčnou kosťou a jedno povrchové rezné poranenie na ľavom predlaktí, v dôsledku ktorých

došlo ku krvácavému šoku pri zakrvácaní do ľavej pohrudnicovej dutiny s priebodom

ľavých pľúc a ľavej srdcovnice, na následky čoho poškodený zomrel. Z dôkazov

vyššie popísaných vyplynula príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním

obžalovaného a úmyselným zavinením obžalovaného a vzniknutým následkom na záujme

chránenom ustanovením , ktorým je ochrana ľudského života.»

16. Ústavný súd v prvom rade považuje za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva,

že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov ().

17. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľa

je postavená výlučne do sféry skutkových zistení. V tomto smere už najvyšší súd vytkol

sťažovateľovi, že „... sa len pokúša do dovolacieho konania duplicitne vniesť odvolací

prvok“. Po oboznámení sa so sťažnostnými námietkami dospieva aj ústavný súd

k obdobnému záveru, a to tomu, že sťažovateľ predkladá svoju argumentáciu ústavnému

súdu ako v poradí ďalšej „odvolacej“ inštancii, ktorá pripadá do úvahy/nasleduje

za najvyšším súdom, a to aj napriek tej skutočnosti, že si je sám vedomý toho, že «ústavný

súd nie je súdom „tretej inštancie“ a nemá slúžiť k náprave bežných skutkových a právnych

omylov všeobecných súdov». Domáha sa prieskumu „ústavnej súladnosti rozsudku v jeho

trestnej veci“ a docielenia zamedzenia „porušovania jeho základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených a Dohovorom“, avšak

bez predloženia relevantnej ústavnoprávnej argumentácie tomu nasvedčujúcej, pričom

vychádza čisto a len z vlastnej interpretácie skutkového deja s preferenciou svojho

oslobodenia v kontexte zásady in dubio pro reo opomínajúc tú podstatnú skutočnosť,

že ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti dokazovanie nevykonáva, a preto

jeho ingerencia do sféry skutkových zistení je limitujúca. Ústavný súd po oboznámení sa

s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu konštatuje, že tak

najvyšší súd ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd odvolací konali v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd

vo svojich napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci

postačujúcim spôsobom reflektovali na sťažovateľom prednesené obhajobné tvrdenia a ním

udané pochybenia v skutkových zisteniach a hodnotiacich úsudkov všeobecných súdov,

ku ktorým v primerane podrobnej svojej argumentácii zdôvodnili svoje úvahy opierajúc sa

o skutkové zistenia plynúce z vykonaného dokazovania a z nich odvodené právne závery,

ktoré ústavný súd považuje za ústavne súladné. Ústavný súd poukazuje predovšetkým

na závery vyplývajúce z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 29. júla 2014, ktorý

bol potvrdený v odvolacom konaní a na ktoré aj krajský súd nadviazal a ktorý detailne

spracoval nielen dôkazy predostreté obžalobou, ale aj predložené sťažovateľom vrátane

znaleckého posudku vypracovaného ním oslovenými znalcami (ako ťažiskového dôkazu,

pozn.), ku ktorým sa vyjadril, pričom tieto skutkové zistenia prameniace z vykonaného

dokazovania aj podrobne analyzoval. Naopak, boli to práve dôkazy obhajoby, ktoré

nepresvedčivo/neúčinne vyvracali obžalobu. V tomto smere ústavný súd poukazuje

napr. na judikovaný záver okresného súdu (ktorý bol odobrený aj krajským súdom

v odvolacom konaní, pozn.), podľa ktorého „... znalecký posudok

a nevyvrátil závery pôvodného znaleckého posudku

a , reagoval iba na návrhy obhajoby a vyjadril sa, či zranenie nebohého

mohlo vzniknúť mechanizmom ako uvádzal obžalovaný, čo znalecký posudok

a vylúčil. a svoj záver,

že zranenie nebohého mohlo vzniknúť i popisom a mechanizmom ako uvádza

obžalovaný nevedeli podporiť presvedčivou odbornou argumentáciou a súčasne nevylúčili

závery a a ani sa nevedeli vyjadriť ku skutočnosti,

ktorý z mechanizmov vzniku zranení nebohého , keďže pripustili dve verzie, bol

pravdepodobnejší.“. Úvahy sťažovateľa o viacerých verziách skutkového deja a jeho

poučenia o neprípustnosti pravdepodobných záverov súdov (pozri bod 7, pozn.)

sú tendenčnými vyjadreniami v rámci zvolenej taktiky obhajoby a nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Ústavný súd kvituje procesnú aktivitu sťažovateľa a snahu

obhajoby o zvrátenie výsledku trestného konania v prospech sťažovateľa, čo je v konečnom

dôsledku aj primárnym poslaním obhajoby ako takej, no na druhej strane je potrebné

skonštatovať neúspešnosť obhajoby z hľadiska konečného záveru, ktorý bol podporený

vykonaným dokazovaním a presvedčivo zdôvodnený. Ako príklad je možné uviesť závery

znaleckého dokazovania, tak ako ich vyjadril okresný súd (naostatok je to podľa názoru

sťažovateľa kľúčový dôkaz, pozn.) «Znalci vyjadrili záver, že bodná rana u nebohého

vznikla pôsobením bodného nástroja, ktorý vnikal do tela poškodeného v smere svojej dĺžky,

pričom sila, ktorou nástroj vnikal do tela pôsobila výlučne na dlhú os nástroja,

neuplatňovala sa žiadna iná sila smerom do strán, čomu svedčí hladký pravidelný

štrbinovitý bodný kanál, ktorý verne kopíroval čepeľ noža. Takýto charakter poranenia

zodpovedá tomu, že k vbodu a výbodu noža do a z tela došlo rýchlym zasadením noža do

hrudníka a rýchlym vytiahnutím a na nôž mohla pôsobiť „iba jedna ruka a iba jedného

človeka“, čo úplne vylučuje verziu vzniku poranení podanú obžalovaným. Pri popise vzniku

bodného poranenia ako uvádza obžalovaný by s absolútnou istotou podľa vyjadrenia

znalcov nepôsobila sila iba na dlhú os noža, ale by sa uplatňovala aj sila do strán, čo by

zmenilo miesto vbodu i samotného bodného kanála, t.j. okraje bodného poranenia by neboli

hladké a boli by širšie, tiež bodný kanál by bol širší, t.j. nemohli dve osoby pri vzniku tohto

poranenia spolu zápasiť o nôž, ako uvádza obžalovaný. V prípade, že by na nôž pôsobila

ruka obžalovaného a nebohého zároveň, miesto vbodu by bolo spojené s nárezom, t. j.

jednalo by sa o bodnorezné poranenie, nie bodné poranenie. Verzii obžalovaného

nezodpovedá ani nepomer síl obžalovaného a obete, medzi ktorými bol výrazný hmotnostný

nepomer v neprospech obžalovaného, ktorý by nemohol mať dostatok sily na zvrátenie

útoku zo strany nebohého ako sám uvádza. Verzii obžalovaného nezodpovedá ani rezné

poranenie na ruke nebohého v dĺžke 7 cm, ktoré je síce nepodstatné vo vzťahu k usmrteniu

nebohého, ale svojou lokalitou sa jedná o obranné poranenie a to vo vzťahu k jeho priebehu

lokalite a vzhľadu a v prípade popisovania vzniku bodného poranenia ako uvádza

obžalovaný, by takéto rezné poranenie na ľavom predlaktí poškodeného ani nevzniklo a to z

dôvodu, že v tom prípade by nôž vnikal do hrudníka nebohého ostrým otočeným

doprava z pohľadu tela nebohého, t. zn. ľavému predlaktiu nebohého by bola v tom prípade

privrátená tupá a nie ostrá hrana čepele noža. Verzii obžalovaného nezodpovedá

ani zakrvavenie ruky nebohého, ktoré by v prípade verzii obžalovaného bolo na malíčkovej,

a nie palcovej strane ruky. Znalci a týmto absolútne

vylúčili, že k zraneniu nebohého došlo spôsobom akým sa bránil obžalovaný,

pričom i ústne potvrdili svoj písomne vypracovaný posudok, kde súd dáva do pozornosti,

že písomný znalecký posudok týchto znalcov bol vypracovaný po preskúmaní pitevného

nálezu, ich priamej účasti na pitve a v prípade i priamej účasti na mieste

činu, pričom pri písomnom vypracovávaní posudku nemali k dispozícii informácie

o svedeckých výpovediach, ani výpovede obžalovaného, t.j. pri vypracovaní svojho posudku

neboli nikým a ničím ovplyvnení.». Z predostretých citácií sú celkom zjavné úvahy súdu,

ktoré viedli k záveru o trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľa a, naopak, tendenčne

a bezobsažne pôsobia aj podľa názoru ústavného súdu jeho vyjadrenia napr. o tom, že sa

odvolací súd „vôbec nevysporiadal so závermi uvedenými v znaleckom posudku zo súdneho

lekárstva znaleckej organizácie ,... Predmetné trestné konanie, ktoré bolo

vedené proti sťažovateľovi tak bolo výnimočné tým, že sťažovateľ predložil súdu ako dôkaz

znalecký posudok, ktorý podstatným spôsobom spochybnil ba až vyvrátilo priebeh skutku

tvrdený obžalobou. K tomuto znaleckému posudku sa však odvolací súd riadne nevyjadril

a s tvrdeniami v ňom uvedenými sa riadnym spôsobom nevysporiadal.“.

V závere ústavný súd zvýrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných

rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov ich

„vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti, z hľadiska ktorého sú obidva napadnuté rozhodnutia tak krajského súdu,

ako aj najvyššieho súdu plne kompatibilné.

18. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá

ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (, ). Taktiež podľa už mnohonásobne

judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa a

dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

19. Na podporu svojich záverov ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä

uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997, obdobne aj rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne

konanie (, ).

20. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu

nie je možné považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi týmito napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu a sťažovateľom namietaným porušením označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 . Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (zrušenie napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania)

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016