Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 608/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Legerským, Advokátska

kancelária, Námestie sv. Anny 15/25, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2016. Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. júna 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že spoločnosť Štatistické a evidenčné vydavateľstvo tlačív,

a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), uplatňovala proti sťažovateľovi ako žalovanému nároky

z ochrany proti nekalej súťaži. Išlo jednak o viaceré zdržovacie nároky, ale tiež o nárok na

primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške 232 357,43 € (7 000 000 Sk) podľa § 53

, ako aj o nárok na uverejnenie rozsudku na trovy sťažovateľa podľa

.

O uvedených nárokoch žalobkyne bolo rozhodnuté postupne tak, že rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -598 z 22. februára

2007 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni 500 000 Sk ako primerané

zadosťučinenie, v časti o priznanie práva na zverejnenie rozsudku bola žaloba zamietnutá

a vo zvyšujúcej časti bolo konanie jednak zastavené a jednak bola žaloba zamietnutá,

pričom o náhrade trov bolo rozhodnuté, že žiadny z účastníkov na ňu nemá právo.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. septembra 2008 bolo rozhodnuté

tak, že bol potvrdený výrok o zamietnutí žaloby v časti o priznanie práva na zverejnenie

rozsudku, pričom v časti, ktorým bola priznaná žalobkyni suma 500 000 Sk, ako aj v časti,

ktorou bol nárok na primerané zadosťučinenie vo zvyšnej sume 6 500 000 Sk zamietnutý,

bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Vzhľadom

na uvedené predmetom ďalšieho konania zostal už len nárok na priznanie primeraného

zadosťučinenia vo výške 232 357,43 € (7 000 000 Sk). Ďalším rozsudkom krajského súdu

č. k. -789 z 21. mája 2009 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni

primerané zadosťučinenie v sume 16 500 € a vo zvyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá.

O náhrade trov konania bolo vyslovené, že sa o nich rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Na základe odvolania oboch účastníkov rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. augusta 2010 bol rozsudok krajského súdu potvrdený

s tým, že o náhrade trov odvolacieho konania sa rozhodne po právoplatnosti rozsudku

krajského súdu. To znamená, že v konečnom dôsledku žalobkyni bola z uplatneného nároku

na primerané zadosťučinenie v peniazoch v celkovej výške 232 357,43 € (7 000 000 Sk)

priznaná len časť vo výške 16 500 €.

Po takomto právoplatnom skončení konania vo veci samej sa následne rozhodovalo

o náhrade trov celého konania.

Uznesením krajského súdu č. k. -861 z 3. februára 2011 sa rozhodlo, že

žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na základe odvolania oboch

účastníkov uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. septembra 2011 bolo

uznesenie krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Ďalším uznesením krajského súdu č. k. -914 z 26. apríla 2012 bolo

vyslovené, že sťažovateľovi sa náhrada trov zastavenej časti konania nepriznáva a že

sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v časti o priznanie práva na

uverejnenie rozsudku a v časti o peňažné zadosťučinenie, a to v rozsahu 100 %. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. septembra 2013 bolo uznesenie krajského

súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Ďalším uznesením krajského súdu č. k. -951 zo 17. decembra 2013 bol

sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že

o výške trov sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

Uznesením najvyššieho súdu č. k. -973 z 9. apríla 2014 bolo uznesenie

krajského súdu potvrdené.

Uznesením krajského súdu č. k. -1030 z 12. decembra 2014 bol

sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 2 281,64 € za súdne

poplatky a vo výške 13 054,75 € za právne zastúpenie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. októbra 2015 bolo uznesenie krajského súdu vo výroku o povinnosti

sťažovateľa zaplatiť žalobkyni náhradu trov za súdne poplatky v sume 2 281,64 € zrušené

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Znamená to, že čo do náhrady trov konania za právne

zastúpenie žalobkyne bolo krajským súdom rozhodnuté právoplatne, keďže v tejto časti

nebolo uznesenie krajského súdu odvolaním napadnuté a predmetom ďalšieho konania

o náhradu trov bola už len náhrada trov za súdne poplatky zaplatené žalobkyňou.

Uznesením krajského súdu č. k. -1070 z 15. decembra 2015 bol

sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu trov za súdne poplatky v sume

34 654,45 €. Následným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016

bolo uznesenie krajského súdu potvrdené. To znamená, že čo do náhrady trov konania za

súdne poplatky zaplatené žalobkyňou sa právoplatne rozhodlo tak, že sťažovateľ bol

zaviazaný zaplatiť žalobkyni náhradu trov za všetky súdne poplatky zo žaloby a z odvolaní

podaných žalobkyňou v celej výške zaplatenej žalobkyňou.

Podľa presvedčenia sťažovateľa tým, že bol zaviazaný nahradiť žalobkyni súdne

poplatky v celej výške, došlo k porušeniu jeho označených práv podľa , dohovoru

a dodatkového protokolu.

Rozhodujúcu časť z celkovo žalobkyňou zaplatených súdnych poplatkov predstavujú

súdne poplatky zaplatené z uplatneného nároku na primerané zadosťučinenie vo výške

232 357,43 € (7 000 000 Sk), pretože práve z dôvodu uplatnenia tohto nároku a v takejto

výške zaplatila žalobkyňa súdny poplatok 33 857,80 €, čo predstavuje 97,7 % z celkovo

zaplatených súdnych poplatkov vo výške 34 654,45 €. Zrejmé je aj to, že súdny poplatok za

odvolanie proti neskoršiemu rozsudku krajského súdu vo výške 12 945,63 € zaplatila

žalobkyňa za podanie takého odvolania, ktoré bolo v celom rozsahu neúspešné. Ďalej je

podstatné, že žalobkyni bol z uplatneného nároku na primerané zadosťučinenie priznaný

nárok iba vo výške 15 600 € (497 079 Sk), teda žalobkyňa bola v súvislosti s týmto

nárokom úspešná len v rozsahu 7,1 % a neúspešná v rozsahu až 92,9 %. V odvolacom

konaní, ako to je už uvedené, bola žalobkyňa v celom rozsahu neúspešná.

Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. z 28. apríla 2016 uviedol

v zásade len to, že za nie celkom primeraný odhad výšky budúceho priznaného nároku

nemôže byť žalobkyňa v rámci náhrady trov konania sankcionovaná s tým, že opačný

výklad vedie k zhoršeniu postavenia účastníka konania, ktorý bol v merite sporu (pri riešení

základnej otázky, či sťažovateľ konal nekalosúťažne) úspešný. Hoci je pravdou, že

žalobkyni bolo priznané primerané zadosťučinenie nižšie, než požadovala, ale to nič nemení

na skutočnosti, že bola v merite sporu úspešná. Skutočnosť, že na základe úvahy súdu jej

bolo priznané peňažné zadosťučinenie „len“ vo výške 16 500 €, sa premietla do výpočtu

základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta, ktorá sa vypočíta z výšky súdom priznaného

plnenia (zo sumy 16 500 €) tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku. Zákon totiž neuvádza, že by toto pravidlo platilo pre výpočet náhrady

trov konania za súdne poplatky. Ak by totiž zákonodarca mal v úmysle, aby toto pravidlo

platilo aj pre výpočet náhrady trov konania za súdne poplatky, tak by to zakomponoval

do znenia ustanovenia .

Práve uvedený právny názor najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nesprávny

a neústavný. Sťažovateľ totiž pri formulovaní dôvodov, pre ktoré nemožno žalobkyni

priznať náhradu trov konania za súdne poplatky zaplatené z nedôvodne uplatnenej časti

nároku, netvrdil, že dôvodnosť takéhoto postupu je daná analogickou aplikáciou

ustanovenia aj na rozhodovanie o náhrade trov

konania za súdne poplatky, pretože tvrdil, že dôvodnosť takéhoto postupu je daná

aplikáciou ustanovenia , z ktorého jednoznačne

vyplýva jedna zo základných zásad ovládajúcich rozhodovanie o náhrade trov konania, a to

zásada účelného vynaloženia trov konania. Sťažovateľ založil svoje právne tvrdenia

o nemožnosti priznať žalobkyni náhradu trov za súdne poplatky z nedôvodne uplatneného

nároku na tom, že takto vynaložené trovy konania za súdne poplatky nemožno považovať za

trovy potrebné na účelné uplatnenie práva žalobkyňou. K tejto zásadnej právnej námietke

sťažovateľa sa všeobecné súdy žiadnym spôsobom nevyjadrili. Pritom je zrejmé, že

zákonná požiadavka náhrady trov potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie práva

obsiahnutá v ustanovení platí aj pri

rozhodovaní o náhrade trov v zmysle odseku 3 tohto ustanovenia.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1) Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces

zaručené v a v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo na vlastníctvo a majetok

zaručené v a v Dodatkového protokolu

č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. zo dňa 28.4.2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie

Krajského súdu v Trenčíne č. -1070 zo dňa 15.12.2015, porušené boli.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. zo dňa

28.4.2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. 7Cb 38/1999-

1070 zo dňa 15.12.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €,

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Jána Legerského, advokáta v Trenčíne, Nám. sv. Anny č. 25 do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016 vyplýva, že ním

bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. -1070 z 15. decembra 2015.

Podľa názoru najvyššieho súdu za nie celkom primeraný odhad výšky budúceho priznaného

nároku nemôže byť žalobkyňa v rámci náhrady trov konania sankcionovaná. Opačný výklad

vedie k zhoršeniu jej postavenia, hoci bola v merite veci úspešná (bolo rozhodnuté, že

sťažovateľ konal nekalosúťažne a bola mu za to uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

16 500 € ako primerané zadosťučinenie). Je pravdou, že žalobkyni bolo priznané primerané

zadosťučinenie nižšie, než požadovala, to však nič nemení na tom, že bola v merite sporu

úspešná. Skutočnosť, že na základe úvahy súdu bolo žalobkyni priznané finančné

zadosťučinenie „len“ vo výške 16 500 €, sa premietla do výpočtu základnej sadzby tarifnej

odmeny advokáta, keďže táto sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia (v tomto

prípade zo sumy 16 500 €) tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku. Z tohto ustanovenia však nevyplýva, že by toto pravidlo platilo aj pre

výpočet náhrady trov konania za súdne poplatky. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle

aplikovať toto pravidlo aj na náhradu trov konania za súdne poplatky, zakomponoval by to

do znenia ustanovenia .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že zaplatenie tých častí súdnych poplatkov žalobkyňou,

ktoré pripadali na neúspešnú časť žaloby (najmä v súvislosti s tou časťou súdnych

poplatkov, ktorá sa týkala žalobnej požiadavky na zaplatenie sumy 7 000 000 Sk), nemožno

považovať za účelne vynaložené výdavky v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. Navyše, z pohľadu tejto námietky neboli uznesenia všeobecných súdov

dostatočne odôvodnené, pretože sa uvedenou námietkou nezaoberali, resp. na túto

neodpovedali.

Podľa názoru ústavného súdu treba úvahy najvyššieho súdu považovať za dostatočné

a presvedčivé. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti v sebe nenesú.

Okolnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, sama osebe nezakladá porušenie jeho

označených práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu.

Podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať

plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa

základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Časť vety za bodkočiarkou bola do tohto ustanovenia inkorporovaná s účinnosťou od

1. januára 2010.

Znamená to, že pred 1. januárom 2010 mohol čiastočne úspešný žalobca v prípade,

keď výška plnenia závisela od úvahy súdu, požadovať plnú náhradu trov konania,

vychádzajúc z nároku, ktorý bol žalobou uplatnený. Naproti tomu od 1. januára 2010 bol

nárok takéhoto žalobcu na náhradu trov súvisiacich s odmenou advokáta obmedzený tak, že

základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Toto obmedzenie práva na náhradu trov podľa výslovného znenia citovaného ustanovenia sa

nevzťahuje na náhradu trov vzniknutých zaplatením súdnych poplatkov.

Uznesenie najvyššieho súdu je založené práve na uvedenej interpretácii ustanovenia

. Sťažovateľ výslovne v tejto súvislosti

zdôrazňuje, že s takýmto výkladom aj on súhlasí, pretože nepožaduje analogickú aplikáciu

tohto ustanovenia aj na náhradu trov vzniknutých zaplatením súdnych poplatkov. Opiera sa

o to, že zaplatenie súdnych poplatkov z neúspešných častí žaloby nemožno považovať za

účelne vynaložené trovy v zmysle .

Právny názor sťažovateľa nemožno z pohľadu ústavného súdu akceptovať.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že zaplatenie súdnych poplatkov zo strany účastníka

konania treba spravidla považovať za trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie

práva. Účelnosť vynaložených trov totiž nemožno vyvodzovať retrospektívne z konečného

výsledku sporu, pretože v prípade neúspešného účastníka konania (ktorý spor celkom alebo

v rozhodujúcej časti prehral) sa z hľadiska tohto kritéria javia spätne všetky (prípadne

takmer všetky) trovy vrátane súdnych poplatkov ako neúčelné.

Na margo neakceptovateľnosti argumentácie sťažovateľa možno poukázať aj na to,

že pri jeho výklade by novela ustanovenia

(časť vety za bodkočiarkou) bola zbytočná, pretože aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1

by aj pri pôvodnom znení odseku 3 tohto ustanovenia bolo

možné čiastočne úspešnému žalobcovi priznať náhradu trov (tak v súvislosti so súdnymi

poplatkami, ako aj v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom) iba v rozsahu

vyplývajúcom zo súdom priznaného plnenia, nie teda z plnenia požadovaného v žalobe.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016