Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 632/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti

obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 2153/2015 a , ktorými namieta porušenie svojich základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18. júna 2014

(), sp. zn. z 10. júna 2014 (), sp. zn.

zo 17. júla 2014 (), sp. zn. zo 16. júla 2014

(), sp. zn. z 9. septembra 2014 () a sp. zn.

z 25. júla 2014 (), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , ,

a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

17. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 18. júna 2014 (), sp. zn.

z 10. júna 2014 (), sp. zn. zo 17. júla 2014

(), sp. zn. zo 16. júla 2014 (), sp. zn.

z 9. septembra 2014 (), sp. zn. z 25. júla

2014 () (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaniach

vedených Okresným súdom Malacky, Okresným súdom Bratislava III a Okresným súdom

Bratislava IV (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu

a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde

k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané iným vecne príslušným súdom

v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné

súdy svojimi uzneseniami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou

ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými

uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka argumentuje tým, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou

označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR...“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto

podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a

v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej

aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky

obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných

súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu

prvého stupňa.

Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutých

uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresné súdy jej uložili povinnosť

poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo

k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší

napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol o „odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,

z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť

v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46

až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa ,

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných

podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým

rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa svojho tvrdenia nepodala.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka

súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto

uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti

nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol

skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci

konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci

a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí ( ).“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach

rozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom

spôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo

o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa

platnom a účinnom v čase rozhodovania všeobecných súdov z dôvodu,

že sudcovia jednotlivých okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania

vo veciach pre ich pomer k veciam a k účastníkom konania, pričom tieto podľa

sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí

vyplývajúcich z .

Podľa ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia

sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa

aj z dôvodu vhodnosti.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že vec musí (nutná

delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná

na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej

delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť

splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože

jeho sudcovia sú vylúčení podľa , t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov

príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi

konania ( ), alebo samotným zákonným sudcom ( ).

V posudzovaných veciach sa sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iné

ako príslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnými

súdmi z dôvodu „nutnosti, a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti

o nezaujatosti sudcov jednotlivých okresných súdov. Keďže sudcovia týchto súdov sami

svoju nezaujatosť nespochybnili ( ), okresné súdy a následne sa s tým stotožniac

aj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňou

uplatnenú námietku zaujatosti ( ), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti

podľa položky č. 17a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych

poplatkoch.

V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí sú odôvodnenia napádaných

uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a z ústavného hľadiska

akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že

v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne

akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a , pričom miera interpretácie a aplikácie

do úvahy prichádzajúcich ustanovení nevybočuje z limitov

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali

sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení , ešte

sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného

súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval

a aplikoval na veci vzťahujúce sa ustanovenia a zákona

o súdnych poplatkoch.

Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom

prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. ),

vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1

nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdneho

poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach

poukazuje aj samotný krajský súd.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej

obdobných veciach odlišne ako krajský súd, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci

samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto

rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie

je dostatočné, nevybočujúce z limitov a dohovoru.

To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj

k porušeniu označených práv podľa a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd

sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných

prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

krajského súdu a základným právom podľa a právom podľa

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho

pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnené podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016