Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 632/2016
PDF · 217.62 KB
No categories available
II. ÚS 632/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 2149/2015, Rvp 2150/2015, Rvp 2151/2015, Rvp 2152/2015,
Rvp 2153/2015 a Rvp 2154/2015, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 329/2014 z 18. júna 2014
(Rvp 2149/2015), sp. zn. 8 Co 327/2014 z 10. júna 2014 (Rvp 2150/2015), sp. zn.
9 Co 332/2014 zo 17. júla 2014 (Rvp 2151/2015), sp. zn. 6 Co 405/2014 zo 16. júla 2014
(Rvp 2152/2015), sp. zn. 8 Co 443/2014 z 9. septembra 2014 (Rvp 2153/2015) a sp. zn.
14 Co 142/2014 z 25. júla 2014 (Rvp 2154/2015), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 2149/2015, Rvp 2150/2015, Rvp 2151/2015, Rvp 2152/2015, Rvp 2153/2015
a Rvp 2154/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
17. februára 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 329/2014 z 18. júna 2014 (Rvp 2149/2015), sp. zn.
8 Co 327/2014 z 10. júna 2014 (Rvp 2150/2015), sp. zn. 9 Co 332/2014 zo 17. júla 2014
(Rvp 2151/2015), sp. zn. 6 Co 405/2014 zo 16. júla 2014 (Rvp 2152/2015), sp. zn.
8 Co 443/2014 z 9. septembra 2014 (Rvp 2153/2015), sp. zn. 14 Co 142/2014 z 25. júla
2014 (Rvp 2154/2015) (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaniach
vedených Okresným súdom Malacky, Okresným súdom Bratislava III a Okresným súdom
Bratislava IV (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu
a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde
k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané iným vecne príslušným súdom
v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi uzneseniami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou
ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými
uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka argumentuje tým, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou
označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR...“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej
aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky
obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných
súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu
prvého stupňa.
Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresné súdy jej uložili povinnosť
poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo
k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší
napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol o „odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
V zmysle § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia,
z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť
v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, pretože, ako vyplýva z jej písomných
podaní v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým
rozhodnutiam, sťažovateľka námietky zaujatosti podľa svojho tvrdenia nepodala.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka
súdnych poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých tvrdila, že námietky zaujatosti
nepodala, a okrem iného poukázala na skutočnosť: „... v úvode svojej žaloby uviedol
skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci
konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci
a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach
rozhodovať a súčasne sú štátnymi orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom
spôsobili sťažovateľke škodu, takže na základe týchto upovedomení podľa jej tvrdenia išlo
o podania smerujúce k rozhodnutiu o prikázaní veci inému vecne príslušnému súdu podľa
§ 12 ods. 1 OSP platnom a účinnom v čase rozhodovania všeobecných súdov z dôvodu,
že sudcovia jednotlivých okresných súdov sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania
vo veciach pre ich pomer k veciam a k účastníkom konania, pričom tieto podľa
sťažovateľky nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí
Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia
sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa
aj z dôvodu vhodnosti.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že vec musí (nutná
delegácia) alebo môže (vhodná delegácia) byť odňatá príslušnému súdu a prikázaná
na ďalšie konanie a rozhodovanie inému súdu tohto istého stupňa, avšak v prípade nutnej
delegácie, ktorej sa domáhala aj sťažovateľka (pozri jej odvolania, pozn.), tu musí byť
splnená explicitná zákonná podmienka, a to, že príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože
jeho sudcovia sú vylúčení podľa § 14 OSP, t. j. ak je tu pochybnosť o nezaujatosti sudcov
príslušného súdu. Pochybnosť o nezaujatosti sudcu môže byť uplatnená buď účastníkmi
konania (§ 15a OSP), alebo samotným zákonným sudcom (§ 15 OSP).
V posudzovaných veciach sa sťažovateľka domáhala delegácie jej vecí na iné
ako príslušné okresné súdy, t. j. domáhala sa odňatia jej vecí z prerokovania okresnými
súdmi z dôvodu „nutnosti, a nie vhodnosti“, t. j. z dôvodu, že sú tu pochybnosti
o nezaujatosti sudcov jednotlivých okresných súdov. Keďže sudcovia týchto súdov sami
svoju nezaujatosť nespochybnili (§ 15 OSP), okresné súdy a následne sa s tým stotožniac
aj krajský súd, vyhodnotili skutočnosti uvádzané sťažovateľkou už v jej žalobách ako ňou
uplatnenú námietku zaujatosti (§ 15a OSP), ktorej podanie podlieha poplatkovej povinnosti
podľa položky č. 17a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych
poplatkoch.
V konkrétnych okolnostiach posudzovaných vecí sú odôvodnenia napádaných
uznesení krajského súdu podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a z ústavného hľadiska
akceptovateľné. Krajský súd, ktorý tvrdenia uvádzané sťažovateľkou vyhodnotil tak, že
v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, vec ústavne
akceptovateľným spôsobom právne posúdil podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch, pričom miera interpretácie a aplikácie
do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali
sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte
sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného
súdu je podstatné to, či krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval
a aplikoval na veci vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona
o súdnych poplatkoch.
Obdobne nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tom-ktorom
prípade, pretože, ako už ústavný súd aj v minulosti konštatoval (napr. II. ÚS 124/2011),
vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1
zákona o súdnych poplatkoch nemá automaticky za následok aj oslobodenie od súdneho
poplatku za v tomto konaní vznesenú námietku zaujatosti, na čo v napádaných uzneseniach
poukazuje aj samotný krajský súd.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky, podľa ktorých iné súdy rozhodovali v jej
obdobných veciach odlišne ako krajský súd, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny
názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci
samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),
§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto
rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie
je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj
k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd
sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných
prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
krajského súdu a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho
pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky ich aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2016