Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 646/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených

advokátom , ktorou namietajú porušenie

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2016

osobne doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a

(ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom Šarišské

Bohdanovce 110, zastúpených advokátom ,

ktorou namietajú porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej len napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 10. marca 2016 (ďalej len

„uznesenie z 10. marca 2016“) potvrdil ako vecne správne uznesenie okresného súdu

č. k. -1369 zo 17. júla 2015, ktorým bola exekúcia proti sťažovateľom

(v postavení povinných, pozn.) o vymoženie sumy 248 954,39 € s príslušenstvom zastavená.

Sťažovatelia v sťažnosti zdôrazňujú, že krajský súd v uznesení z 10. marca 2016

„judikoval, že rozhodcovský rozsudok z 07. 05. 2007, ktorým J. Č., ako rozhodca zaviazal

sťažovateľov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili 7.500.000 Sk s 6 % úrokom... titulom

ktorého na súde bolo začaté 14. 3. 2008 exekučné konanie, pod sp. zn. ,

nemal povahu právneho titulu spôsobilého pre nútený výkon rozhodnutia a nespĺňal

predpoklady materiálnej a formálnej vykonateľnosti... podľa troch základných kritérií:

... pretože rozhodcovský rozsudok mal neurčitú výrokovú časť (enunciát)...,

... pretože rozhodcovský rozsudok neobsahoval presnú individualizáciu povinnej 2.

(žalovanej 2)...

... pretože rozhodcovský rozsudok nebol doručený povinným (sťažovateľke a jej

manželovi)...“.

K namietanému porušeniu práv zaručených , dohovorom a dodatkovým

protokolom došlo podľa sťažovateľov postupom okresného súdu v napadnutom konaní tým,

že „... súd nesprávne nariadil voči sťažovateľom exekúciu bez právneho titulu spôsobilého

na výkon nútených rozhodnutí, teda pri neodstrániteľných nedostatkoch procesných

podmienok na konanie. V dôsledku nedôsledného splnenia ust. § 44 ods. 2 EP sa súd

dopustil procesnej chyby (nesprávneho úradného postupu) tým, že nesprávne nariadil

exekúciu voči sťažovateľom podľa materiálne a formálne nevykonateľného

a neprávoplatného titulu a preto ich vlastnícke práva boli nie na základe zákona nútene

obmedzené bez mála na 10 rokov.

... súd nesplnil ust. § 57 ods. 1 písm. a) EP a § 58 ods. 1 EP a nezastavil aj bez

návrhu exekúciu, ktorú nariadil nesprávne podľa exekučného titulu, ktorý nespĺňal

predpoklady materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Odvolací súd uznesením z 10. 3. 2016

judikoval, že v prípade keď je exekúcia začatá na základe rozhodnutia, ktoré sa doposiaľ

nestalo právoplatným a vykonateľným súd exekúciu aj bez návrhu zastaví podľa § 57 ods. 1)

písm. a) EP a § 58 ods. 1 EP. Pretože sa súd dopustil procesnej chyby a nesprávne nariadil

exekúciu pri neodstrániteľných nedostatkoch procesných podmienok (bez právneho titulu

spôsobilého na výkon nútených rozhodnutí), súdu podľa ust. § 57 ods. 1 EP v spojení s § 58

ods. 1 EP vznikla zákonná povinnosť, aby konal a exekúciu aj bez návrhu zastavil.

... súd v priebehu 7 rokov odmietal zastaviť nesprávne nariadenú exekúciu na návrh

sťažovateľov z 15. 5. 2008 o zastavení exekúcii.

Proti nesprávnemu nariadeniu súdom exekúcii bez právneho titulu, ako aj proti

konaniu súdu pri neodstrániteľných nedostatkoch procesných podmienok, ako proti tomu, že

súd bez návrhu nezastavil exekúciu nariadenú bez právneho titulu sa sťažovatelia bránili

návrhom z 15. mája 2008 na zastavenie exekúcie, ktorý zdôvodnili okrem iného aj tým, že

rozhodcovský rozsudok im nebol doručený. Predmetný návrh vyššia súdna úradníčka...

uznesením z 31. 7. 2008 pod č. k. -31 zamietla, proti čomu sťažovatelia

v zákonnej lehote podali odvolanie. ... Napriek dostatočnému časovému priestoru, sudca

v priebehu 7 rokov nekonal, čím odmietal právo sťažovateľov na spravodlivosť a pokojne

používanie svojho majetku a zapríčinil im značné škody.

... Súd vykonával... úkony s tým, aby exekúcia nebola zastavená a to aj za cenu

nesprávneho... rozhodnutia... Súd... iniciatívne nariadil odklad vykonateľnosti exekúcie

Uznesením z 06. júna 2014 č. k. -1267. Nesprávne uznesenie súdu z 06. júna

2014 zrušil odvolací súd uznesením z 28. 01. 2015 č. k. -1347, ktorý vytkol

prvostupňovému súdu, že konvalidovať zastavenie exekúcii... odkladom jej vykonateľnosti,

zákon nedovoľuje. Taktiež odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu neoprávnené prieťahy

v konaní.“.

Podľa sťažovateľov okresný súd nariadil exekučné konanie protiprávne a bez

právneho titulu, čím ich obmedzil vo výkone vlastníckeho práva. V dôsledku „dlhodobého

pretrvávania exekučného konania, ktoré súd odmietal zastaviť, bola zasiahnutá ľudská

dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť sťažovateľov a bolo značne poškodené ich dobré

meno...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ich základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a prizná

sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie každému po 10 000 € a zároveň úhradu

trov konania každému po 160,16 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia odôvodňujú porušenie svojich práv podľa , dohovoru

a dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom

konaní tým, že okresný súd

- nesprávne nariadil exekúciu na základe materiálne a formálne nevykonateľného

a neprávoplatného titulu (ďalej len „prvá námietka“),

- sa neriadil § 57 ods. 1 písm. a) a § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a nezastavil exekúciu aj bez

návrhu (ďalej len „druhá námietka“),

- nekonal vo veci návrhu sťažovateľov z 15. mája 2008 na zastavenie exekúcie

„v priebehu 7 rokov“, čím im spôsobil značnú škodu (ďalej len „tretia

námietka“),

- vykonával úkony (nariadenie odkladu exekúcie), ktorými bránil zastaveniu

exekúcie (ďalej len „štvrtá námietka“).

II.1 K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

v súvislosti s treťou námietkou

Sťažovatelia treťou námietkou argumentujú, že okresný súd bol v napadnutom

konaní nečinný a vo veci ich návrhu z 15. mája 2008 na zastavenie exekúcie „v priebehu

7 rokov“ nekonal.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj

vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.

, , , ), podľa ktorého sa ochrana

základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(obdobne aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušovanie práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným

súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo

dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa ,

ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (obdobne aj práva na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je to, že musí smerovať proti aktuálnemu

a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do chránenej sféry sťažovateľov.

Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu

funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,

a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na

odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ

namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že

porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

podľa (m. m. ).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že

okresný súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol o návrhu sťažovateľov z 15. mája

2008 uznesením č. k. -1369 zo 17. júla 2015, ktorým zmenil uznesenie tohto

súdu č. k. -31 z 1. júla 2008 tak, že exekúciu zastavil. Navyše, z dôvodu

odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu okresného súdu č. k. -1369

zo 17. júla 2015 bolo označené rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené uznesením

krajského súdu z 10. marca 2016. Rozhodnutie prvostupňového súdu nadobudlo v spojení

s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu právoplatnosť 22. júna 2016. Uvedené

zistenia zakladajú dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Zo zistení ústavného súdu navyše vyplýva, že sťažovateľka sa už svojou

predchádzajúcou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. októbra 2015 domáhala

vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd uznesením

sp. zn. z 11. novembra 2015 predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľky

odmietol ako zjavne neopodstatnenú s poukazom na svoje zistenie, že v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu (9. októbra 2015) už okresný súd v napadnutom konaní nemohol

porušovať základné právo sťažovateľky podľa ani jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už vo veci návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol

uznesením č. k. -1369 zo 17. júla 2015 tak, že exekúciu zastavil. Predmetné

rozhodnutie okresného súdu bolo sťažovateľke doručené 31. augusta 2015, t. j. ešte pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej

ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach

konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Na základe uvedeného ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala

vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní, odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti a z dôvodu jej neprípustnosti.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a ochranu mena podľa a základného práva na ochranu

majetku podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní

v súvislosti s prvou a druhou námietkou

Prvou a druhou námietkou sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia svojich

práv podľa , dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu

v napadnutom konaní, ktorý exekúciu vedenú proti nim nesprávne nariadil na základe

nevykonateľného exekučného titulu, pričom túto exekúciu nezastavil.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súlade s každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

uznesením sp. zn. zo 4. februára 2010 odmietol pre nedostatok právomoci

ústavného súdu predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia

porušenia svojich práv podľa , a a dodatkového

protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým nebolo vyhovené jej

požiadavke na zastavenie exekúcie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala

porušenie svojich práv podľa a dodatkového protokolu postupom

okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s prvou a druhou námietkou, odmietol

ako neprípustnú podľa v spojení s

z dôvodu, že už vo veci rozhodol.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 1

ústavný súd poukazuje na už citovaný , z ktorého vyplýva, že

systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len

subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

V nadväznosti na uvedené východiská vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavný

súd poukazuje na skutočnosť, že o návrhu sťažovateľov na zastavenie exekúcie okresný súd

rozhodol uznesením č. k. -31 z 1. júla 2008 vydaným vyšším súdnym

úradníkom tak, že návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu

z 1. júla 2008 mala sťažovateľka právo podať opravný prostriedok (v súlade s § 374 ods. 3

platného a účinného k 1. júlu 2008 proti rozhodnutiu

súdneho úradníka je vždy prípustné odvolanie), čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti

sťažnosti ako neprípustnej.

Na základe uvedeného časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou sa domáhali vyslovenia

porušenia práva podľa dohovoru a základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s prvou a druhou námietkou,

ústavný súd odmietol ako neprípustnú podľa .

II.3 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a ochranu mena podľa a základného práva na ochranu

majetku podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní

v súvislosti so štvrtou námietkou

Pokiaľ štvrtou námietkou sťažovatelia argumentujú, že okresný súd nariadil odklad

exekúcie, čím bránil zastaveniu exekúcie, aj túto námietku je potrebné odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Zo zistení ústavného súdu

vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. -1267 zo 6. júna 2014 (ďalej len

„uznesenie zo 6. júna 2014“) odložil exekúciu vedenú súdnym exekútorom

pod sp. zn. EX 127/08. Proti uzneseniu okresného súdu

zo 6. júna 2014 mali sťažovatelia právo podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a povinný

rozhodnúť krajský súd. Sťažovatelia odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 6. júna

2014 podali, pričom o odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k.

1347 z 28. januára 2015, ktorým uznesenie okresného súdu zo 6. júna 2014 zrušil. Aj

v tomto prípade právomoc krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu v súlade s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti

s tvrdeniami sťažovateľov, že nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý

nariadil proti nim exekúciu na základe materiálne a formálne nevykonateľného exekučného

titulu, došlo v napadnutom konaní k „značnej materiálnej a nemajetkovej ujme“, zdôrazniť,

že v právomoci ústavného súdu nie je rozhodovanie o nárokoch podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

O týchto nárokoch môže rozhodnúť len všeobecný súd na základe podanej žaloby podľa

zákona o zodpovednosti za škodu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. augusta 2016