Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 646/2016
PDF · 218.09 KB
No categories available
II. ÚS 646/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených
advokátom , ktorou namietajú porušenie
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2016
osobne doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a
(ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom Šarišské
Bohdanovce 110, zastúpených advokátom ,
ktorou namietajú porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 48 Er 598/2008 (ďalej len napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Krajský súd v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 CoE 471/2015 z 10. marca 2016 (ďalej len
„uznesenie z 10. marca 2016“) potvrdil ako vecne správne uznesenie okresného súdu
č. k. 48 Er 598/2008-1369 zo 17. júla 2015, ktorým bola exekúcia proti sťažovateľom
(v postavení povinných, pozn.) o vymoženie sumy 248 954,39 € s príslušenstvom zastavená.
Sťažovatelia v sťažnosti zdôrazňujú, že krajský súd v uznesení z 10. marca 2016
„judikoval, že rozhodcovský rozsudok z 07. 05. 2007, ktorým J. Č., ako rozhodca zaviazal
sťažovateľov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili 7.500.000 Sk s 6 % úrokom... titulom
ktorého na súde bolo začaté 14. 3. 2008 exekučné konanie, pod sp. zn. 48 Er 598/2008,
nemal povahu právneho titulu spôsobilého pre nútený výkon rozhodnutia a nespĺňal
predpoklady materiálnej a formálnej vykonateľnosti... podľa troch základných kritérií:
... pretože rozhodcovský rozsudok mal neurčitú výrokovú časť (enunciát)...,
... pretože rozhodcovský rozsudok neobsahoval presnú individualizáciu povinnej 2.
(žalovanej 2)...
... pretože rozhodcovský rozsudok nebol doručený povinným (sťažovateľke a jej
manželovi)...“.
K namietanému porušeniu práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým
protokolom došlo podľa sťažovateľov postupom okresného súdu v napadnutom konaní tým,
že „... súd nesprávne nariadil voči sťažovateľom exekúciu bez právneho titulu spôsobilého
na výkon nútených rozhodnutí, teda pri neodstrániteľných nedostatkoch procesných
podmienok na konanie. V dôsledku nedôsledného splnenia ust. § 44 ods. 2 EP sa súd
dopustil procesnej chyby (nesprávneho úradného postupu) tým, že nesprávne nariadil
exekúciu voči sťažovateľom podľa materiálne a formálne nevykonateľného
a neprávoplatného titulu a preto ich vlastnícke práva boli nie na základe zákona nútene
obmedzené bez mála na 10 rokov.
... súd nesplnil ust. § 57 ods. 1 písm. a) EP a § 58 ods. 1 EP a nezastavil aj bez
návrhu exekúciu, ktorú nariadil nesprávne podľa exekučného titulu, ktorý nespĺňal
predpoklady materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Odvolací súd uznesením z 10. 3. 2016
judikoval, že v prípade keď je exekúcia začatá na základe rozhodnutia, ktoré sa doposiaľ
nestalo právoplatným a vykonateľným súd exekúciu aj bez návrhu zastaví podľa § 57 ods. 1)
písm. a) EP a § 58 ods. 1 EP. Pretože sa súd dopustil procesnej chyby a nesprávne nariadil
exekúciu pri neodstrániteľných nedostatkoch procesných podmienok (bez právneho titulu
spôsobilého na výkon nútených rozhodnutí), súdu podľa ust. § 57 ods. 1 EP v spojení s § 58
ods. 1 EP vznikla zákonná povinnosť, aby konal a exekúciu aj bez návrhu zastavil.
... súd v priebehu 7 rokov odmietal zastaviť nesprávne nariadenú exekúciu na návrh
sťažovateľov z 15. 5. 2008 o zastavení exekúcii.
Proti nesprávnemu nariadeniu súdom exekúcii bez právneho titulu, ako aj proti
konaniu súdu pri neodstrániteľných nedostatkoch procesných podmienok, ako proti tomu, že
súd bez návrhu nezastavil exekúciu nariadenú bez právneho titulu sa sťažovatelia bránili
návrhom z 15. mája 2008 na zastavenie exekúcie, ktorý zdôvodnili okrem iného aj tým, že
rozhodcovský rozsudok im nebol doručený. Predmetný návrh vyššia súdna úradníčka...
uznesením z 31. 7. 2008 pod č. k. 48 Er 598/2008-31 zamietla, proti čomu sťažovatelia
v zákonnej lehote podali odvolanie. ... Napriek dostatočnému časovému priestoru, sudca
v priebehu 7 rokov nekonal, čím odmietal právo sťažovateľov na spravodlivosť a pokojne
používanie svojho majetku a zapríčinil im značné škody.
... Súd vykonával... úkony s tým, aby exekúcia nebola zastavená a to aj za cenu
nesprávneho... rozhodnutia... Súd... iniciatívne nariadil odklad vykonateľnosti exekúcie
Uznesením z 06. júna 2014 č. k. 48 Er/598/2008-1267. Nesprávne uznesenie súdu z 06. júna
2014 zrušil odvolací súd uznesením z 28. 01. 2015 č. k. 14 CoE/428/2014-1347, ktorý vytkol
prvostupňovému súdu, že konvalidovať zastavenie exekúcii... odkladom jej vykonateľnosti,
zákon nedovoľuje. Taktiež odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu neoprávnené prieťahy
v konaní.“.
Podľa sťažovateľov okresný súd nariadil exekučné konanie protiprávne a bez
právneho titulu, čím ich obmedzil vo výkone vlastníckeho práva. V dôsledku „dlhodobého
pretrvávania exekučného konania, ktoré súd odmietal zastaviť, bola zasiahnutá ľudská
dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť sťažovateľov a bolo značne poškodené ich dobré
meno...“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie ich základných práv
podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a prizná
sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie každému po 10 000 € a zároveň úhradu
trov konania každému po 160,16 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia odôvodňujú porušenie svojich práv podľa ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom
konaní tým, že okresný súd
- nesprávne nariadil exekúciu na základe materiálne a formálne nevykonateľného
a neprávoplatného titulu (ďalej len „prvá námietka“),
- sa neriadil § 57 ods. 1 písm. a) a § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a nezastavil exekúciu aj bez
návrhu (ďalej len „druhá námietka“),
- nekonal vo veci návrhu sťažovateľov z 15. mája 2008 na zastavenie exekúcie
„v priebehu 7 rokov“, čím im spôsobil značnú škodu (ďalej len „tretia
námietka“),
- vykonával úkony (nariadenie odkladu exekúcie), ktorými bránil zastaveniu
exekúcie (ďalej len „štvrtá námietka“).
II.1 K namietanému porušeniu práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
v súvislosti s treťou námietkou
Sťažovatelia treťou námietkou argumentujú, že okresný súd bol v napadnutom
konaní nečinný a vo veci ich návrhu z 15. mája 2008 na zastavenie exekúcie „v priebehu
7 rokov“ nekonal.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj
vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (obdobne aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušovanie práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným
súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj práva na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sféry sťažovateľov.
Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu
doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na
odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ
namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
okresný súd v napadnutom konaní meritórne rozhodol o návrhu sťažovateľov z 15. mája
2008 uznesením č. k. 48 Er 598/2008-1369 zo 17. júla 2015, ktorým zmenil uznesenie tohto
súdu č. k. 48 Er 598/2008-31 z 1. júla 2008 tak, že exekúciu zastavil. Navyše, z dôvodu
odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu okresného súdu č. k. 48 Er 598/2008-1369
zo 17. júla 2015 bolo označené rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené uznesením
krajského súdu z 10. marca 2016. Rozhodnutie prvostupňového súdu nadobudlo v spojení
s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu právoplatnosť 22. júna 2016. Uvedené
zistenia zakladajú dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.
Zo zistení ústavného súdu navyše vyplýva, že sťažovateľka sa už svojou
predchádzajúcou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. októbra 2015 domáhala
vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd uznesením
sp. zn. II. ÚS 761/2015 z 11. novembra 2015 predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľky
odmietol ako zjavne neopodstatnenú s poukazom na svoje zistenie, že v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu (9. októbra 2015) už okresný súd v napadnutom konaní nemohol
porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už vo veci návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol
uznesením č. k. 48 Er 598/2008-1369 zo 17. júla 2015 tak, že exekúciu zastavil. Predmetné
rozhodnutie okresného súdu bolo sťažovateľke doručené 31. augusta 2015, t. j. ešte pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej
ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach
konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Na základe uvedeného ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala
vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti a z dôvodu jej neprípustnosti.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní
v súvislosti s prvou a druhou námietkou
Prvou a druhou námietkou sa sťažovatelia domáhajú vyslovenia porušenia svojich
práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, ktorý exekúciu vedenú proti nim nesprávne nariadil na základe
nevykonateľného exekučného titulu, pričom túto exekúciu nezastavil.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súlade s čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
uznesením sp. zn. II. ÚS 51/2010 zo 4. februára 2010 odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia
porušenia svojich práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým nebolo vyhovené jej
požiadavke na zastavenie exekúcie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala
porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s prvou a druhou námietkou, odmietol
ako neprípustnú podľa § 24 písm. a) v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že už vo veci rozhodol.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 1
ústavy ústavný súd poukazuje na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že
systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len
subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V nadväznosti na uvedené východiská vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavný
súd poukazuje na skutočnosť, že o návrhu sťažovateľov na zastavenie exekúcie okresný súd
rozhodol uznesením č. k. 48 Er 598/2008-31 z 1. júla 2008 vydaným vyšším súdnym
úradníkom tak, že návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu
z 1. júla 2008 mala sťažovateľka právo podať opravný prostriedok (v súlade s § 374 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného k 1. júlu 2008 proti rozhodnutiu
súdneho úradníka je vždy prípustné odvolanie), čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti
sťažnosti ako neprípustnej.
Na základe uvedeného časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou sa domáhali vyslovenia
porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s prvou a druhou námietkou,
ústavný súd odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní
v súvislosti so štvrtou námietkou
Pokiaľ štvrtou námietkou sťažovatelia argumentujú, že okresný súd nariadil odklad
exekúcie, čím bránil zastaveniu exekúcie, aj túto námietku je potrebné odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Zo zistení ústavného súdu
vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 48 Er 598/2008-1267 zo 6. júna 2014 (ďalej len
„uznesenie zo 6. júna 2014“) odložil exekúciu vedenú súdnym exekútorom
pod sp. zn. EX 127/08. Proti uzneseniu okresného súdu
zo 6. júna 2014 mali sťažovatelia právo podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a povinný
rozhodnúť krajský súd. Sťažovatelia odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 6. júna
2014 podali, pričom o odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 728/2014-
1347 z 28. januára 2015, ktorým uznesenie okresného súdu zo 6. júna 2014 zrušil. Aj
v tomto prípade právomoc krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti
s tvrdeniami sťažovateľov, že nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý
nariadil proti nim exekúciu na základe materiálne a formálne nevykonateľného exekučného
titulu, došlo v napadnutom konaní k „značnej materiálnej a nemajetkovej ujme“, zdôrazniť,
že v právomoci ústavného súdu nie je rozhodovanie o nárokoch podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
O týchto nárokoch môže rozhodnúť len všeobecný súd na základe podanej žaloby podľa
zákona o zodpovednosti za škodu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. augusta 2016