Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 547/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TOP trading Slovakia, s. r. o.,

Slavkovská 708, Kežmarok, zastúpenej advokátskou kanceláriou GOREJ Legal, s. r. o.,

Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Gorej, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa

v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj základného práva podľa základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti TOP trading Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. januára 2016 doručená sťažnosť spoločnosti TOP trading Slovakia, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj základného práva podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. októbra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v právnom postavení

žalobkyne v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. domáhala

preskúmania zákonnosti správneho rozhodnutia – rozhodnutia Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100305/1/227293/2013

z 10. mája 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočky

Poprad (ďalej len „daňový úrad“) č. 9712401/5/497703/2013/Pov zo 6. februára 2013 (ďalej

len „rozhodnutie daňového úradu“) o uložení pokuty vo výške 1 500 eur za správny delikt

podľa o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Na základe podanej žaloby Krajský súd

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -74 z 19. februára 2014

žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd zhora označeným rozsudkom na odvolanie

sťažovateľky rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. Rozsudok najvyššieho súdu označila sťažovateľka za „nezákonný, výrazným

spôsobom zasahujúci do práv žalobcu, predovšetkým do práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť

účastníkov podľa “.

4. Následne sťažovateľka zhrnula dôvody ňou podanej žaloby v správnom súdnictve,

pričom zdôraznila v nej obsiahnutú námietku neprimeranosti, neodôvodnenosti

a nepreskúmateľnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva v spojení s rozhodnutím

daňového úradu, a to najmä vo vzťahu k výške uloženej pokuty a jej odôvodneniu, s ktorou

sa podľa jej názoru najvyšší súd primerane nevysporiadal, naopak, podobne ako krajský súd

a oba správne orgány, aj on zaťažil svoje rozhodnutie nesprávnym posúdením

a nedostatočným odôvodnením v rozsahu, ktorý presahuje limity prípustných zásahov

do garantovaných práv sťažovateľky.

5. Sťažovateľka poukázala ďalej na tri aspekty, ktoré mali byť pri určení výšky

uloženej sankcie zohľadnené a dôkladne preskúmané, avšak neboli, resp. bola im venovaná

pozornosť nedostačujúca na vyvodenie daných záverov: 1) zavinenie z hľadiska úmyslu,

resp. nedbanlivosti, 2) čas trvania, vo vzťahu ku ktorému sa správne orgány obmedzili len

na to, že ide o „celé kontrolované účtovné obdobie“, čo je podľa sťažovateľky

nepostačujúce, 3) následky zistených nedostatkov, pri ktorých sťažovateľka považuje

za neuspokojivé iba konštatovanie zníženia miery istoty používateľov účtovnej závierky,

napríklad štátnych inštitúcií vrátane daňového úradu, bánk... Celkovo je sťažovateľka toho

názoru, že výška uloženej sankcie je zjavne neprimeraná a neodôvodnená.

6. Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas so spôsobom, akým sa s touto žalobnou

námietkou vysporiadali krajský súd a následne najvyšší súd, ktorý si časť odôvodnenia

rozsudku krajského súdu osvojil, pričom mu sťažovateľka vytkla postoj, že „za správny

delikt na úseku zákona o účtovníctve zodpovedá na princípe objektívnej zodpovednosti,

nakoľko tieto správne delikty patria do kategórie tzv. správnych deliktov právnických

a fyzických osôb bez ohľadu na zavinenie“. Nestotožnila sa teda so spôsobom, akým sa

s námietkou nedostatočného zdôvodnenia otázky zavinenia vysporiadal najvyšší súd, ktorý

konštatoval, že právnická osoba je „umelá osoba“, a preto v prípade správnych deliktov

nemožno pre nej hovoriť o zavinení ako o mentálnom a vôľovom vzťahu ku konaniu,

resp. k výsledku konania. Podľa sťažovateľky popretie vôľovej zložky konania právnických

osôb vylučuje jej spôsobilosť právne konať, keďže právny úkon je vždy prejavom vôle.

Namietla tiež logiku konštatovania najvyššieho súdu, že pokuta bola uložená pod zákonom

určenej spodnej hranici.

7. Súčasne však sťažovateľka dodala, že «Ustanovenie § 38 odsek 5 zákona

o účtovníctve totiž výslovne ukladá daňovému úradu pri výkone právomoci ukladať pokuty

(t. j. nie pri rozhodovaní o zodpovednosti za správny delikt) prihliadať aj na mieru

zavinenia účtovnej jednotky, pričom nerozlišuje medzi tým, či ide o účtovnú jednotku fyzickú

osobu alebo účtovnú jednotku právnickú osobu. Zákon o účtovníctve tak v časti správneho

trestania neinklinuje k princípu „čistej“ objektívnej zodpovednosti, ale dopĺňa ju o prvky

zodpovednosti subjektívnej.».

8. S ohľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že označenými nedostatkami

v odôvodnení výšky uloženej sankcie za zistené nedostatky boli porušené jej základné práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s právom na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na zachovanie rovnosti

účastníkov konania podľa , a to najmä spôsobom, akým sa všeobecné

súdy vysporiadali s ňou vznesenými žalobnými námietkami – osobitne „v situácii, kedy

správne orgány (DÚ, FRSR) neprihliadali k ustálenému obsahu zákonných pojmov

ako závažnosť, zavinenie, čas trvania a následok, pričom obsah týchto pojmov ľubovoľne

dotvárali a navzájom zamieňali, pričom z ich rozhodnutia skutočne nie je zrejmé, prečo

sťažovateľovi uložili takú sankciu ako uložili, je pre sťažovateľa viac ako obtiažne

prisvedčiť názoru Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

o zákonnosti a ústavnej konformnosti rozhodnutí DÚ a FRSR“.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že:

„- základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov podľa článku 47 odsek 3

SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

06. 10. 2015 porušené bolo,

- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

06. 10. 2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie,

- Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania

sťažovateľovi v sume 296,44 eur na účet jeho právneho zástupcu GOREJ Legal, s.r.o.,

so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

17. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(napr. , ). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(m. m. , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

19. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1

, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti

predpísané ( a ) a či nie sú dané dôvody

na jej odmietnutie podľa .

20. Zo sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že sporným ako v konaní

pred všeobecnými súdmi, tak aj v tomto konaní ostal spôsob, akým sa najprv správne

orgány a následne správne súdy vysporiadali s odôvodnením výšky peňažnej sankcie

uloženej sťažovateľke, a to najmä s ohľadom na tri označené aspekty – zavinenie, časové

trvanie správneho deliktu, za ktorý bola sťažovateľka sankcionovaná, a napokon

jeho následky.

21. Krajský súd vo vzťahu k námietke porušenia procesných práv sťažovateľky

v správnom konaní uviedol, že „daňový úrad na základe oprávnenia, ktoré mu vyplýva

z ust. zákona o účtovníctve, ako aj ust.

vykonal u žalobcu kontrolu účtovníctva za kontrolované obdobie rok 2010. O začatí

kontroly daňový úrad spísal protokol č. 9712401/5/1149071/2012/Pov zo dňa 21. 06. 2012

a dodatok k tomuto protokolu zo dňa 08. 08. 2012, kde na strane 3 až 10 protokolu

sú uvádzané výsledky kontroly v časti účtovníctvo, preukázané kontrolné zistenia, ako aj

konštatovanie porušenia povinností vyplývajúcich z ustanovení zákona o účtovníctve

zo strany žalobcu. Protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly bol so žalobcom

prerokovaný dňa 14. 08. 2012. K protokolu z daňovej kontroly sa žalobca vyjadril

písomným podaním zo dňa 16. 07. 2012, kde okrem iného sa vyjadroval aj k preukázaným

kontrolným zisteniam porušenia ustanovení zákona o účtovníctve.“.

22. Vo vzťahu k námietke určenia výšky uloženej pokuty poukázal na § 245 ods. 2

a uviedol, že „V danom prípade ust. zákona pri ukladaní pokuty určuje

daňovému úradu taxatívne prihliadať pri ukladaní pokuty na skutočnosť, či účtovná

jednotka v súlade s § 3 ods. 1 vykonala účtovanie opravy chyby za kontrolované účtovné

obdobie v iných účtovných obdobiach, ako aj na to, ak účtovná jednotka do začatia kontroly

podľa osobitného predpisu písomne oznámi miestne príslušnému daňovému úradu obsah

a sumu vykonanej opravy chyby za kontrolované účtovné obdobie účtovanej v bežnom

účtovnom období. V ďalšom má prihliadať na závažnosť, mieru zavinenia, čas trvania,

následky a okolnosti spáchania správneho deliktu, ktoré daňový úrad posudzuje

a odôvodňuje na základe správnej úvahy. Súd pri posudzovaní tejto správnej úvahy, ktorou

sa riadil daňový úrad a žalovaný pri ukladaní pokuty nezistil, aby táto správna úvaha

vybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Vo vzťahu k námietkam o nedostatočnom odôvodnení výšky pokuty a jednotlivých

aspektov, na ktoré musí daňový úrad prihliadať je potrebné zdôrazniť, že v súčasnej úprave

je zakotvená objektívna zodpovednosť a vylúčenie liberačných dôvodov za správne delikty

právnických osôb. Jedným z kritérií pri ukladaní pokuty a jej výšky je aj miera zavinenia,

na ktorú je správny orgán povinný prihliadať. S prihliadnutím na objektívnu zodpovednosť

právnických osôb pri spáchaní správneho deliktu je pre samotný vznik zodpovednosti

zavinenie právne irelevantné. Základným predpokladom pre uloženie pokuty

je predovšetkým skutočnosť, že poškodenie alebo ohrozenie zákonom chráneného záujmu

nastalo prevádzkovou činnosťou právnickej osoby alebo tento dôvod vznikol pri činnosti

právnickej osoby konaním alebo opomenutím osôb, ktoré právnická osoba k tejto činnosti

použila. Zodpovednosť za správny delikt má objektívny, ale nie absolútny charakter, nejde

teda o zodpovednosť za zavinenie, ale ani zodpovednosť za výsledok.“.

23. Najvyšší súd sa na základe obsahu súdneho a pripojeného administratívneho

spisu vo vzťahu k zákonnosti postupu a vykonanému dokazovaniu predchádzajúceho

vydaniu preskúmavaných rozhodnutí, ako i vo vzťahu k namietanej neprimeranosti výšky

uloženej pokuty za porušenie ustanovení zákona o účtovníctve pripojil k odôvodneniu

napadnutého rozsudku krajského súdu ( ). Dodal, že sťažovateľka

ako žalobkyňa smerovala svoje námietky „predovšetkým proti nesprávnemu procesnému

postupu v konaní o uložení pokuty, nevykonaniu dokazovania pred vydaním rozhodnutia

prvého stupňa a proti nedostatočnému odôvodneniu výšky uloženej pokuty za porušenie

ustanovení zákona o účtovníctve“. Tieto námietky najvyšší súd vyhodnotil s prihliadnutím

na daný skutkový a právny stav ako neopodstatnené a nemajúce oporu v objektívnom práve,

a tiež ako účelové.

24. Obdobne ako krajský súd aj najvyšší súd skonštatoval – ako reakciu

na námietky sťažovateľky – zákonnosť postupu správnych orgánov, ako aj primeranú

aplikáciu právnych noriem upravujúc postup daňových orgánov pri výkone daňovej

kontroly, ktoré sa v zmysle „§ 38 ods. 4 in fine zákona o účtovníctve explicitne upravovalo,

že na vykonávanie kontroly dodržiavania zákona o účtovníctve sa primerane použijú

ustanovenia o daňovej kontrole podľa osobitného predpisu, ktorým v tom čase bol zákon

o správe daní. Uvedenej právnej úprave zodpovedalo i vymedzenie pojmu správy daní

podľa § 1a písm. c) zákona o správe daní a vymedzenie účelu daňovej kontroly podľa § 15

ods. 1 citovaného zákona, medzi ktoré okrem iného možno zaradiť i kontrolu vedenia

účtovníctva v súlade so zákonom o účtovníctve a osobitnými predpismi.“. Namietaný

súbežný výkon kontroly dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2010 a kontroly

účtovníctva za totožné účtovné obdobie najvyšší súd vyhodnotil nielen ako nerozporné

so zákonom, ale navyše zodpovedajúce požiadavke hospodárnosti konania.

25. Tvrdenia sťažovateľky o absencii dokazovania, ktoré malo predchádzať vydaniu

rozhodnutia o uložení pokuty, vyhodnotil najvyšší súd ako neopodstatnené, „nakoľko

daňový úrad primerane použil na výkon kontroly vedenia účtovníctva ustanovenia

upravujúce inštitút daňovej kontroly a následne na základe kontrolných zistení

odôvodňujúcich uloženie pokuty za spáchané správne delikty začal konanie podľa účinného

procesného predpisu.“. Uloženú pokutu najvyšší súd vyhodnotil ako uloženú v súlade

s § 38 ods. 6 zákona o účtovníctve.

26. Vo vzťahu k opätovne namietanému aspektu zavinenia a nedostatočnosti jeho

preskúmania a zohľadnenia zo strany správnych orgánov najvyšší súd uviedol: „Žalobca

ako právnická osoba zriadená za účelom podnikania je povinný viesť účtovníctvo a pre

tento účel ako účtovná jednotka je povinný účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala

verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o jeho

finančnej situácii, pričom je povinný viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne,

zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov (§ 35 a nasl.

v spojení s , zákona o účtovníctve).

Tieto povinnosti nevyplývajú zo zákona podnikateľom samoúčelné. Vo vzťahu k ich

daňovým povinnostiam korešpondujú s ich povinnosťami súvisiacimi so zabezpečením

inkasa daní do štátneho rozpočtu. Na uvedené nadväzuje úprava dôkaznej povinnosti

podnikateľov preukazovať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je

povinný viesť (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní, § 24 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku)

ako i povinnosť v priebehu výkonu daňovej kontroly, okrem iného, predkladať záznamy,

ktorých vedenie ukladá osobitný predpis (zákon o účtovníctve) a iné doklady, ktoré

preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady.

Zavinenie ako pojmový znak deliktuálnej zodpovednosti všeobecne je možné

definovať ako vnútorný psychický vzťah páchateľa správneho deliktu k vlastnému

protiprávnemu konaniu, resp. k objektívnym znakom deliktu, stanovených zákonom.

Právnické osoby ako zákonom vytvorené umelé osoby, ktorých právna subjektivita je

odlišná od subjektivity jej členov, nedisponujú duševným a vôľovým základom.

Preto nemožno v súvislosti s porušením administratívnych noriem právnickou osobou

pri vyvodení následku protiprávneho konania pri výkone jej činnosti skúmať vôľovú zložku

a to ani čo do úmyselnej alebo nedbanlivostnej formy zavinenia, nie to ešte motívu

jej protiprávneho konania, resp. opomenutia tak, ako to požaduje žalobca v preskúmavanej

veci. Hoci v administratívnom práve zákonná úprava správneho trestania právnických osôb

nie je ucelená a nachádza sa v mnohých právnych predpisoch, pre posúdenie

ich administratívnej zodpovednosti za spáchaný správny delikt sa vo všeobecnosti neskúma

zavinenie právnickej osoby, a to v žiadnej z jej možných foriem. V slovenskom právnom

poriadku v oblasti administratívneho trestania sa dosiaľ dôsledne uplatňovala

tzv. objektívna zodpovednosť právnických osôb, ktorá býva len zriedkavo zmiernená

zákonom vymedzenými liberačnými dôvodmi.“

27. K výške uloženej pokuty dodal, „že daňový úrad rešpektujúc zásadu použitia

priaznivejšieho znenia zákona v prospech žalobcu (39i ods. 4 in fine zákona o účtovníctve

v znení účinnom od 01. 01. 2012), uložil tomuto pokutu podľa miernejšieho spôsobu výpočtu

jej spodnej hranice podľa § 38 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o účtovníctve (str. 4

rozhodnutia daňového úradu), ba dokonca ešte nižšiu, ako podľa zákonného výpočtu mala

byť uložená. Podľa miernejšieho výpočtu zákonom stanovenej spodnej hranice výšky pokuty

za zistené porušenia pri vedení účtovníctva mohol daňový úrad uložiť pokutu vo výške

1 680,46 Eur, jej výpočet v súlade so zákonom odôvodnil, pričom uložil pokutu i pod túto

hranicu, vo výške 1 500,- Eur“. Teda neuviedol, ako vyplýva zo sťažnosti, že pokuta bola

uložená pod spodnú hranicu.

28. Súčasne sa najvyšší súd vyjadril aj k aspektu času, keď uviedol, že „nešlo

o ojedinelé pochybenia, ale o pochybenia vyskytujúce sa opakovane v priebehu celého

účtovného obdobia roka 2010, nie je namieste akceptovať tvrdenie žalobcu

o neprimeranosti a neodôvodnenosti výšky uloženej pokuty“.

29. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky

nemajú oporu v prílohách sťažnosti. Naopak, zistenie a sankcionovanie jej správneho

deliktu bolo náležite podložené a zdôvodnené a spôsob, akým sa s jej tvrdeniami

vysporiadali všeobecné súdy, osobitne tak najvyšší súd, nezakladajú žiadnu pochybnosť

o ústavnej konformnosti jeho rozsudku. Teda, ústavný súd nezistil možnosť porušenia

sťažovateľkou označených základných práv.

30. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

31. Keďže ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2015, netrpí vadami arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti a že námietky

sťažovateľky vznesené voči nemu nevedú k pochybnostiam o jeho ústavnej konformnosti,

sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016