Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 547/2016
PDF · 214.53 KB
No categories available
III. ÚS 547/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TOP trading Slovakia, s. r. o.,
Slavkovská 708, Kežmarok, zastúpenej advokátskou kanceláriou GOREJ Legal, s. r. o.,
Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Gorej, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj základného práva podľa základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Sžf 36/2014 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti TOP trading Slovakia, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. januára 2016 doručená sťažnosť spoločnosti TOP trading Slovakia, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj základného práva podľa čl. 47ods. 3 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 36/2014 a jeho
rozsudkom zo 6. októbra 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v právnom postavení
žalobkyne v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf 36/2014 domáhala
preskúmania zákonnosti správneho rozhodnutia – rozhodnutia Finančného riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) č. 1100305/1/227293/2013
z 10. mája 2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočky
Poprad (ďalej len „daňový úrad“) č. 9712401/5/497703/2013/Pov zo 6. februára 2013 (ďalej
len „rozhodnutie daňového úradu“) o uložení pokuty vo výške 1 500 eur za správny delikt
podľa § 38 ods. 1 písm. g) zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“). Na základe podanej žaloby Krajský súd
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 S 26/2013-74 z 19. februára 2014
žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd zhora označeným rozsudkom na odvolanie
sťažovateľky rozsudok krajského súdu potvrdil.
3. Rozsudok najvyššieho súdu označila sťažovateľka za „nezákonný, výrazným
spôsobom zasahujúci do práv žalobcu, predovšetkým do práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť
účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“.
4. Následne sťažovateľka zhrnula dôvody ňou podanej žaloby v správnom súdnictve,
pričom zdôraznila v nej obsiahnutú námietku neprimeranosti, neodôvodnenosti
a nepreskúmateľnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva v spojení s rozhodnutím
daňového úradu, a to najmä vo vzťahu k výške uloženej pokuty a jej odôvodneniu, s ktorou
sa podľa jej názoru najvyšší súd primerane nevysporiadal, naopak, podobne ako krajský súd
a oba správne orgány, aj on zaťažil svoje rozhodnutie nesprávnym posúdením
a nedostatočným odôvodnením v rozsahu, ktorý presahuje limity prípustných zásahov
do ústavou garantovaných práv sťažovateľky.
5. Sťažovateľka poukázala ďalej na tri aspekty, ktoré mali byť pri určení výšky
uloženej sankcie zohľadnené a dôkladne preskúmané, avšak neboli, resp. bola im venovaná
pozornosť nedostačujúca na vyvodenie daných záverov: 1) zavinenie z hľadiska úmyslu,
resp. nedbanlivosti, 2) čas trvania, vo vzťahu ku ktorému sa správne orgány obmedzili len
na to, že ide o „celé kontrolované účtovné obdobie“, čo je podľa sťažovateľky
nepostačujúce, 3) následky zistených nedostatkov, pri ktorých sťažovateľka považuje
za neuspokojivé iba konštatovanie zníženia miery istoty používateľov účtovnej závierky,
napríklad štátnych inštitúcií vrátane daňového úradu, bánk... Celkovo je sťažovateľka toho
názoru, že výška uloženej sankcie je zjavne neprimeraná a neodôvodnená.
6. Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas so spôsobom, akým sa s touto žalobnou
námietkou vysporiadali krajský súd a následne najvyšší súd, ktorý si časť odôvodnenia
rozsudku krajského súdu osvojil, pričom mu sťažovateľka vytkla postoj, že „za správny
delikt na úseku zákona o účtovníctve zodpovedá na princípe objektívnej zodpovednosti,
nakoľko tieto správne delikty patria do kategórie tzv. správnych deliktov právnických
a fyzických osôb bez ohľadu na zavinenie“. Nestotožnila sa teda so spôsobom, akým sa
s námietkou nedostatočného zdôvodnenia otázky zavinenia vysporiadal najvyšší súd, ktorý
konštatoval, že právnická osoba je „umelá osoba“, a preto v prípade správnych deliktov
nemožno pre nej hovoriť o zavinení ako o mentálnom a vôľovom vzťahu ku konaniu,
resp. k výsledku konania. Podľa sťažovateľky popretie vôľovej zložky konania právnických
osôb vylučuje jej spôsobilosť právne konať, keďže právny úkon je vždy prejavom vôle.
Namietla tiež logiku konštatovania najvyššieho súdu, že pokuta bola uložená pod zákonom
určenej spodnej hranici.
7. Súčasne však sťažovateľka dodala, že «Ustanovenie § 38 odsek 5 zákona
o účtovníctve totiž výslovne ukladá daňovému úradu pri výkone právomoci ukladať pokuty
(t. j. nie pri rozhodovaní o zodpovednosti za správny delikt) prihliadať aj na mieru
zavinenia účtovnej jednotky, pričom nerozlišuje medzi tým, či ide o účtovnú jednotku fyzickú
osobu alebo účtovnú jednotku právnickú osobu. Zákon o účtovníctve tak v časti správneho
trestania neinklinuje k princípu „čistej“ objektívnej zodpovednosti, ale dopĺňa ju o prvky
zodpovednosti subjektívnej.».
8. S ohľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že označenými nedostatkami
v odôvodnení výšky uloženej sankcie za zistené nedostatky boli porušené jej základné práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na zachovanie rovnosti
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a to najmä spôsobom, akým sa všeobecné
súdy vysporiadali s ňou vznesenými žalobnými námietkami – osobitne „v situácii, kedy
správne orgány (DÚ, FRSR) neprihliadali k ustálenému obsahu zákonných pojmov
ako závažnosť, zavinenie, čas trvania a následok, pričom obsah týchto pojmov ľubovoľne
dotvárali a navzájom zamieňali, pričom z ich rozhodnutia skutočne nie je zrejmé, prečo
sťažovateľovi uložili takú sankciu ako uložili, je pre sťažovateľa viac ako obtiažne
prisvedčiť názoru Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
o zákonnosti a ústavnej konformnosti rozhodnutí DÚ a FRSR“.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že:
„- základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov podľa článku 47 odsek 3
Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Sžf/36/2014 zo dňa
06. 10. 2015 porušené bolo,
- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Sžf/36/2014 zo dňa
06. 10. 2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie,
- Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania
sťažovateľovi v sume 296,44 eur na účet jeho právneho zástupcu GOREJ Legal, s.r.o.,
so sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
17. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
(m. m. I. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
19. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Zo sťažnosti sťažovateľky a jej príloh vyplýva, že sporným ako v konaní
pred všeobecnými súdmi, tak aj v tomto konaní ostal spôsob, akým sa najprv správne
orgány a následne správne súdy vysporiadali s odôvodnením výšky peňažnej sankcie
uloženej sťažovateľke, a to najmä s ohľadom na tri označené aspekty – zavinenie, časové
trvanie správneho deliktu, za ktorý bola sťažovateľka sankcionovaná, a napokon
jeho následky.
21. Krajský súd vo vzťahu k námietke porušenia procesných práv sťažovateľky
v správnom konaní uviedol, že „daňový úrad na základe oprávnenia, ktoré mu vyplýva
z ust. § 38 ods. 4 zákona o účtovníctve, ako aj ust. § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.
vykonal u žalobcu kontrolu účtovníctva za kontrolované obdobie rok 2010. O začatí
kontroly daňový úrad spísal protokol č. 9712401/5/1149071/2012/Pov zo dňa 21. 06. 2012
a dodatok k tomuto protokolu zo dňa 08. 08. 2012, kde na strane 3 až 10 protokolu
sú uvádzané výsledky kontroly v časti účtovníctvo, preukázané kontrolné zistenia, ako aj
konštatovanie porušenia povinností vyplývajúcich z ustanovení zákona o účtovníctve
zo strany žalobcu. Protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly bol so žalobcom
prerokovaný dňa 14. 08. 2012. K protokolu z daňovej kontroly sa žalobca vyjadril
písomným podaním zo dňa 16. 07. 2012, kde okrem iného sa vyjadroval aj k preukázaným
kontrolným zisteniam porušenia ustanovení zákona o účtovníctve.“.
22. Vo vzťahu k námietke určenia výšky uloženej pokuty poukázal na § 245 ods. 2
OSP a uviedol, že „V danom prípade ust. § 38 ods. 5 zákona pri ukladaní pokuty určuje
daňovému úradu taxatívne prihliadať pri ukladaní pokuty na skutočnosť, či účtovná
jednotka v súlade s § 3 ods. 1 vykonala účtovanie opravy chyby za kontrolované účtovné
obdobie v iných účtovných obdobiach, ako aj na to, ak účtovná jednotka do začatia kontroly
podľa osobitného predpisu písomne oznámi miestne príslušnému daňovému úradu obsah
a sumu vykonanej opravy chyby za kontrolované účtovné obdobie účtovanej v bežnom
účtovnom období. V ďalšom má prihliadať na závažnosť, mieru zavinenia, čas trvania,
následky a okolnosti spáchania správneho deliktu, ktoré daňový úrad posudzuje
a odôvodňuje na základe správnej úvahy. Súd pri posudzovaní tejto správnej úvahy, ktorou
sa riadil daňový úrad a žalovaný pri ukladaní pokuty nezistil, aby táto správna úvaha
vybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
Vo vzťahu k námietkam o nedostatočnom odôvodnení výšky pokuty a jednotlivých
aspektov, na ktoré musí daňový úrad prihliadať je potrebné zdôrazniť, že v súčasnej úprave
je zakotvená objektívna zodpovednosť a vylúčenie liberačných dôvodov za správne delikty
právnických osôb. Jedným z kritérií pri ukladaní pokuty a jej výšky je aj miera zavinenia,
na ktorú je správny orgán povinný prihliadať. S prihliadnutím na objektívnu zodpovednosť
právnických osôb pri spáchaní správneho deliktu je pre samotný vznik zodpovednosti
zavinenie právne irelevantné. Základným predpokladom pre uloženie pokuty
je predovšetkým skutočnosť, že poškodenie alebo ohrozenie zákonom chráneného záujmu
nastalo prevádzkovou činnosťou právnickej osoby alebo tento dôvod vznikol pri činnosti
právnickej osoby konaním alebo opomenutím osôb, ktoré právnická osoba k tejto činnosti
použila. Zodpovednosť za správny delikt má objektívny, ale nie absolútny charakter, nejde
teda o zodpovednosť za zavinenie, ale ani zodpovednosť za výsledok.“.
23. Najvyšší súd sa na základe obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu vo vzťahu k zákonnosti postupu a vykonanému dokazovaniu predchádzajúceho
vydaniu preskúmavaných rozhodnutí, ako i vo vzťahu k namietanej neprimeranosti výšky
uloženej pokuty za porušenie ustanovení zákona o účtovníctve pripojil k odôvodneniu
napadnutého rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 2 OSP). Dodal, že sťažovateľka
ako žalobkyňa smerovala svoje námietky „predovšetkým proti nesprávnemu procesnému
postupu v konaní o uložení pokuty, nevykonaniu dokazovania pred vydaním rozhodnutia
prvého stupňa a proti nedostatočnému odôvodneniu výšky uloženej pokuty za porušenie
ustanovení zákona o účtovníctve“. Tieto námietky najvyšší súd vyhodnotil s prihliadnutím
na daný skutkový a právny stav ako neopodstatnené a nemajúce oporu v objektívnom práve,
a tiež ako účelové.
24. Obdobne ako krajský súd aj najvyšší súd skonštatoval – ako reakciu
na námietky sťažovateľky – zákonnosť postupu správnych orgánov, ako aj primeranú
aplikáciu právnych noriem upravujúc postup daňových orgánov pri výkone daňovej
kontroly, ktoré sa v zmysle „§ 38 ods. 4 in fine zákona o účtovníctve explicitne upravovalo,
že na vykonávanie kontroly dodržiavania zákona o účtovníctve sa primerane použijú
ustanovenia o daňovej kontrole podľa osobitného predpisu, ktorým v tom čase bol zákon
o správe daní. Uvedenej právnej úprave zodpovedalo i vymedzenie pojmu správy daní
podľa § 1a písm. c) zákona o správe daní a vymedzenie účelu daňovej kontroly podľa § 15
ods. 1 citovaného zákona, medzi ktoré okrem iného možno zaradiť i kontrolu vedenia
účtovníctva v súlade so zákonom o účtovníctve a osobitnými predpismi.“. Namietaný
súbežný výkon kontroly dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2010 a kontroly
účtovníctva za totožné účtovné obdobie najvyšší súd vyhodnotil nielen ako nerozporné
so zákonom, ale navyše zodpovedajúce požiadavke hospodárnosti konania.
25. Tvrdenia sťažovateľky o absencii dokazovania, ktoré malo predchádzať vydaniu
rozhodnutia o uložení pokuty, vyhodnotil najvyšší súd ako neopodstatnené, „nakoľko
daňový úrad primerane použil na výkon kontroly vedenia účtovníctva ustanovenia
upravujúce inštitút daňovej kontroly a následne na základe kontrolných zistení
odôvodňujúcich uloženie pokuty za spáchané správne delikty začal konanie podľa účinného
procesného predpisu.“. Uloženú pokutu najvyšší súd vyhodnotil ako uloženú v súlade
s § 38 ods. 6 zákona o účtovníctve.
26. Vo vzťahu k opätovne namietanému aspektu zavinenia a nedostatočnosti jeho
preskúmania a zohľadnenia zo strany správnych orgánov najvyšší súd uviedol: „Žalobca
ako právnická osoba zriadená za účelom podnikania je povinný viesť účtovníctvo a pre
tento účel ako účtovná jednotka je povinný účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala
verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o jeho
finančnej situácii, pričom je povinný viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne,
zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov (§ 35 a nasl.
Obchodného zákonníka v spojení s § 7, § 8 zákona o účtovníctve).
Tieto povinnosti nevyplývajú zo zákona podnikateľom samoúčelné. Vo vzťahu k ich
daňovým povinnostiam korešpondujú s ich povinnosťami súvisiacimi so zabezpečením
inkasa daní do štátneho rozpočtu. Na uvedené nadväzuje úprava dôkaznej povinnosti
podnikateľov preukazovať vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je
povinný viesť (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní, § 24 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku)
ako i povinnosť v priebehu výkonu daňovej kontroly, okrem iného, predkladať záznamy,
ktorých vedenie ukladá osobitný predpis (zákon o účtovníctve) a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady.
Zavinenie ako pojmový znak deliktuálnej zodpovednosti všeobecne je možné
definovať ako vnútorný psychický vzťah páchateľa správneho deliktu k vlastnému
protiprávnemu konaniu, resp. k objektívnym znakom deliktu, stanovených zákonom.
Právnické osoby ako zákonom vytvorené umelé osoby, ktorých právna subjektivita je
odlišná od subjektivity jej členov, nedisponujú duševným a vôľovým základom.
Preto nemožno v súvislosti s porušením administratívnych noriem právnickou osobou
pri vyvodení následku protiprávneho konania pri výkone jej činnosti skúmať vôľovú zložku
a to ani čo do úmyselnej alebo nedbanlivostnej formy zavinenia, nie to ešte motívu
jej protiprávneho konania, resp. opomenutia tak, ako to požaduje žalobca v preskúmavanej
veci. Hoci v administratívnom práve zákonná úprava správneho trestania právnických osôb
nie je ucelená a nachádza sa v mnohých právnych predpisoch, pre posúdenie
ich administratívnej zodpovednosti za spáchaný správny delikt sa vo všeobecnosti neskúma
zavinenie právnickej osoby, a to v žiadnej z jej možných foriem. V slovenskom právnom
poriadku v oblasti administratívneho trestania sa dosiaľ dôsledne uplatňovala
tzv. objektívna zodpovednosť právnických osôb, ktorá býva len zriedkavo zmiernená
zákonom vymedzenými liberačnými dôvodmi.“
27. K výške uloženej pokuty dodal, „že daňový úrad rešpektujúc zásadu použitia
priaznivejšieho znenia zákona v prospech žalobcu (39i ods. 4 in fine zákona o účtovníctve
v znení účinnom od 01. 01. 2012), uložil tomuto pokutu podľa miernejšieho spôsobu výpočtu
jej spodnej hranice podľa § 38 ods. 2 písm. b) bod 1 zákona o účtovníctve (str. 4
rozhodnutia daňového úradu), ba dokonca ešte nižšiu, ako podľa zákonného výpočtu mala
byť uložená. Podľa miernejšieho výpočtu zákonom stanovenej spodnej hranice výšky pokuty
za zistené porušenia pri vedení účtovníctva mohol daňový úrad uložiť pokutu vo výške
1 680,46 Eur, jej výpočet v súlade so zákonom odôvodnil, pričom uložil pokutu i pod túto
hranicu, vo výške 1 500,- Eur“. Teda neuviedol, ako vyplýva zo sťažnosti, že pokuta bola
uložená pod spodnú hranicu.
28. Súčasne sa najvyšší súd vyjadril aj k aspektu času, keď uviedol, že „nešlo
o ojedinelé pochybenia, ale o pochybenia vyskytujúce sa opakovane v priebehu celého
účtovného obdobia roka 2010, nie je namieste akceptovať tvrdenie žalobcu
o neprimeranosti a neodôvodnenosti výšky uloženej pokuty“.
29. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky
nemajú oporu v prílohách sťažnosti. Naopak, zistenie a sankcionovanie jej správneho
deliktu bolo náležite podložené a zdôvodnené a spôsob, akým sa s jej tvrdeniami
vysporiadali všeobecné súdy, osobitne tak najvyšší súd, nezakladajú žiadnu pochybnosť
o ústavnej konformnosti jeho rozsudku. Teda, ústavný súd nezistil možnosť porušenia
sťažovateľkou označených základných práv.
30. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,
31. Keďže ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 36/2014
zo 6. októbra 2015, netrpí vadami arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti a že námietky
sťažovateľky vznesené voči nemu nevedú k pochybnostiam o jeho ústavnej konformnosti,
sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016