Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 484/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Andrejom Garom, advokátska kancelária, Prievozská 2/B, Bratislava,

pre namietané porušenie jeho základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,

a , ako aj práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -213 z 27. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. februára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 2,

, a (ďalej len „“), ako aj

práv podľa čl. 6 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej aj „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -213 z 27. januára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval na strane

žalovaného vo veci o vypratanie bytu. Návrh podalo Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) ako vlastník nehnuteľnosti z dôvodu ukončenia

služobného pomeru so sťažovateľom. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)

návrh rozsudkom č. k. -69 z 29. novembra 2011 zamietol. V odôvodnení

rozsudku uviedol, že žalobca naďalej komunikoval so sťažovateľom ako s nájomcom bytu

a až po vyše šiestich rokoch podal návrh na vypratanie bytu, čo okresný súd považoval

za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd po odvolaní podanom ministerstvom vnútra predmetný rozsudok

uznesením č. k. -90 z 30. marca 2012 zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Konštatoval, že okresný súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu

nesprávny právny záver a uviedol, že súd nemôže s poukazom na rozpor s dobrými mravmi

zamietnuť návrh vlastníka nehnuteľnosti na vypratanie bytu, ktorý bez právneho dôvodu

užíva iná osoba. Predmetný byt je totiž služobným bytom, ktorého nájomcom môže byť iba

ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný.

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -143 z 12. marca 2013

uložil sťažovateľovi povinnosť vypratať predmetný byt v lehote 15 dní po tom, ako mu

bude zabezpečený náhradný byt. Okresný súd uviedol, že sťažovateľ bol uvoľnený

zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru k 31. marcu 2004, o čom žalobcu

neinformoval a naďalej zostal bývať v služobnom byte. Na základe uvedeného konštatoval,

že sťažovateľ býval v predmetnom byte od 1. apríla 2004 bez právneho dôvodu.

Tiež uviedol, že ani na základe doplnenia dokazovania nezistil zmenu skutkového stavu,

z ktorého by vyplynulo, že došlo k uzavretiu novej nájomnej zmluvy.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol v poradí druhý rozsudok okresného súdu

potvrdený. V odôvodnení krajský súd uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že predmetný byt je služobným bytom vo vlastníctve Slovenskej republiky

a v správe ministerstva vnútra. Ministerstvo vnútra a sťažovateľ uzavreli 21. júla 1993

nájomnú zmluvu, na základe ktorej bol predmetný byt odovzdaný do nájmu sťažovateľa

na dobu jedného roka. Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve z 29. júla 1994 bola doba nájmu

dojednaná na dobu trvania služobného pomeru sťažovateľa. Rovnako bolo preukázané,

že služobný pomer sťažovateľa skončil 31. marca 2004 a že sťažovateľ napriek tomu

predmetný byt naďalej užíval. Krajský súd uviedol, že súd prvého stupňa riadne zistil

skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil a vec správne právne

posúdil. Odvolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa nevykonania dôkazov, ktoré súdu

navrhol, v dôsledku čoho mu mala byť odňatá možnosť pred súdom, odmietol

ako nedôvodné.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Namietal,

že ako žalovaný nebol v konaní vypočutý napriek tomu, že bol na pojednávaniach osobne

prítomný, v dôsledku čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Taktiež namietal,

že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne posúdili. „Doplnením dôvodov

dovolania“ z 28. júla 2008 sťažovateľ doplnil svoju argumentáciu o dôvody týkajúce sa

neúčinnosti dodatku č. 1 k nájomnej zmluve z 29. júla 1994. Tento podľa názoru

sťažovateľa nebol podpísaný jeho manželkou a sám sťažovateľ ho podpísal pod nátlakom.

Sťažovateľom podané dovolanie bolo odmietnuté napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. K námietke sťažovateľa, že nebol vo veci vypočutý, najvyšší súd uviedol,

že sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k veci už pred prvostupňovým súdom. V tejto veci

nariadil súd prvého stupňa viacero pojednávaní, na ktorých bol sťažovateľ osobne prítomný

aj so svojou advokátkou. Rovnako tak sa sťažovateľ vyjadril k samotnej žalobe

a k výpovediam svedkov. Jeho advokátka sa spoločne so sťažovateľom aktívne

zúčastňovala pojednávaní, no ani raz nenavrhla, aby súd sťažovateľa vypočul. Vzhľadom

na uvedené nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd ďalej

uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom, samo ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Prípustnosť dovolania sťažovateľa teda nebolo možné

vyvodiť ako z v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), tak ani z Občianskeho súdneho

poriadku. Najvyšší súd riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania sa napadnutým

rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa namieta, že všeobecné súdy

vychádzali pri svojom rozhodovaní vo veci z neúčinného právneho úkonu. Dodatok č. 1

k nájomnej zmluve, ktorý bol uzatvorený 29. júla 1994, nenadobudol účinnosť, pretože

nebol podpísaný sťažovateľovou manželkou, ktorá v uvedenom dodatku vystupovala

spoločne so sťažovateľom ako nájomca. V dôsledku uvedeného nemali všeobecné súdy

v zmysle zásady iura novit curia dodatok č. 1 k nájomnej zmluve, ktorým bola doba nájmu

dojednaná na dobu trvania služobného pomeru sťažovateľa, vôbec brať do úvahy. K tejto

svojej argumentácii sťažovateľ ďalej uviedol, že k podpísaniu dodatku č. 1 k nájomnej

zmluvy bol donútený nátlakom. Z nájomnej zmluvy podpísanej 21. júla 1993 nevyplýva,

že by nájom predmetného bytu bol viazaný na služobný pomer sťažovateľa. Navyše,

nájomcom bola aj sťažovateľova manželka, ktorá nebola v služobnom pomere, z čoho

vyplýva, že nemohol byť založený nájomný vzťah k služobnému bytu. Okrem toho

sťažovateľ vykonával prácu pre Zbor národnej bezpečnosti, ktorý v zmysle § 2 ods. 1

o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti

v znení neskorších predpisov mal vydať súhlas na uzatvorenie nájomnej zmluvy. Zbor

národnej bezpečnosti však žiaden takýto súhlas nevydal. Na uvedené skutočnosti všeobecné

súdy pri svojom rozhodovaní vo veci vôbec neprihliadali, v dôsledku čoho porušili

sťažovateľove v petite sťažnosti označené práva.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že podľa o úprave

niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení platnom

a účinnom v dobe podpisu nájomnej zmluvy povahu služobného bytu stráca byt vtedy,

keď nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu

viazaný, a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom. Novelou zákona bolo síce

toto ustanovenie zo zákona vypustené, avšak v zmysle prechodného ustanovenia § 13a tohto

zákona právna povaha bytov, ktoré sú vo vlastníctve štátu a nájomné vzťahy k nim, ktoré

vznikli pred 1. decembrom 2001, zostávajú nezmenené. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol

zo služobného pomeru uvoľnený k 31. marcu 2004 a ministerstvo vnútra do troch mesiacov,

t. j. do 30. júna 2004, nájom nevypovedalo, najneskôr v tom čase stratil byt charakter

služobného bytu. Všeobecné súdy aj z týchto dôvodov vec nesprávne právne posúdili.

O existencii nájomného vzťahu medzi ministerstvom vnútra a sťažovateľom

aj v nasledujúcich rokoch svedčí podľa sťažovateľa komunikácia medzi stranami

a uhrádzanie platieb za byt z jeho strany. Strany medzi sebou dokonca komunikovali

aj o prípadnom odkúpení predmetného bytu sťažovateľom, k čomu však napokon nedošlo.

Sťažovateľ ďalej poukázal na ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa

ktorého ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela

na dobu neurčitú. Vzhľadom na uvedené trval nájomný vzťah aj naďalej.

Sťažovateľ tvrdí, že až do času podania návrhu na vypratanie bytu nemal žiadne

pochybnosti o jeho oprávnenom užívaní predmetného bytu. Navyše, komunikácia

s ministerstvom vnútra u neho vyvolala dôvodné majetkové očakávania, keďže

podľa vyjadrenia ministerstva vnútra spĺňal podmienky na odkúpenie bytu. Sťažovateľ sa aj

po 31. marci 2004 o byt riadne staral a vybudoval si v ňom zázemie, obydlie a útočisko.

Ani tieto skutočnosti však všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní vo veci nebrali

do úvahy.

Pokiaľ ide o sťažovateľovi poskytnutú bytovú náhradu, táto podľa jeho názoru

nemôže byť spôsobilá nahradiť mu jeho obydlie a napraviť poškodenie jeho práva

na ochranu obydlia a s tým spojeného práva na súkromie. Navyše, sťažovateľ mal možnosť

predmetný byt odkúpiť.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu a nálezom rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na ochranu obydlia

podľa a podľa dohovoru, právo na ochranu súkromného

života podľa a podľa dohovoru, ako aj jeho právo vlastniť

majetok podľa a dodatkového protokolu a napokon aj jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru. V nadväznosti na to

sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ

zároveň navrhol, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa

na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa

stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne aj ). Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj , ,

).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ako aj jej

korešpondujúca rozhodovacia činnosť ústavného súdu formuluje v rámci práva

na spravodlivý proces požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia. Povinnosť súdu

odôvodniť svoje rozhodnutie však automaticky neznamená povinnosť poskytnúť podrobnú

odpoveď na každý nastolený argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk

c. Holandsko z 19. 4. 1994). Garancie poskytované , ako aj

dohovoru zaväzujú konajúci súd poskytnúť špecifickú odpoveď na argumenty majúce

rozhodujúci význam pre výsledok rozhodnutia (napr. rozhodnutia ESĽP vo veci Georgiadis

c. Grécko z 29. 5. 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). V tomto kontexte

nebolo úlohou ústavného súdu skúmať, či na zásadné argumenty sťažovateľa bola zo strany

krajského súdu a najvyššieho poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či nastolené otázky

relevantného charakteru krajský súd a najvyšší súd zodpovedali, a ak áno, či odpoveď mala

dostatočne vyčerpávajúci charakter.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že predmetným rozhodnutiam nie je možné

vyčítať svojvôľu ani arbitrárnosť.

V odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -143 z 12. marca 2013,

t. j. proti druhému rozsudku okresného súdu v tejto veci, sťažovateľ namietal, že okresný

súd nevykonal všetky ním navrhované dôkazy a že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Krajský súd v napadnutom rozsudku podrobne poukázal na výsledky dokazovania vo veci

a k námietke nevykonania dôkazov uviedol, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov

konania. Krajský súd zároveň odkázal na svoje závery uvedené už v jeho prvom rozhodnutí

v tejto veci a taktiež na skutočnosť, že sťažovateľom tvrdené uzatvorenie novej nájomnej

zmluvy nemožno vyvodiť ani z ďalších ním predložených dôkazov. Podmienky uzavretia

novej nájomnej zmluvy totiž nemohli byť dojednané s (tak ako to tvrdil

sťažovateľ spoločne s ním navrhnutým svedkom), keďže táto v rozhodujúcom čase nebola

v štátnozamestnaneckom pomere s ministerstvom vnútra. Krajský súd preto uzavrel, že súd

prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania

vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke.

Podobne sa aj najvyšší súd v napadnutom uznesení dostatočným spôsobom

vysporiadal s námietkami sťažovateľa, predovšetkým s námietkou týkajúcou

sa nevykonania výsluchu sťažovateľa. V sťažovateľovej veci bolo nariadených viacero

pojednávaní, na ktorých sa sťažovateľ so svojou advokátkou zúčastnili, navrhovali

vykonanie dôkazov a vyjadrili sa ako k samotnej žalobe, tak aj k výpovediam svedkov.

To, že sťažovateľova advokátka nenavrhla vypočutie samotného sťažovateľa, ktorý bol

na pojednávaniach prítomný, nie je možné považovať za pochybenie konajúceho súdu.

Rovnako jasne a dostatočne sa najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu vysporiadal

s prípustnosťou sťažovateľom podaného dovolania podľa § 237 a § 238 Občianskeho

súdneho poriadku.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu, že dodatok č. 1 k nájomnej zmluve

je neplatný, pretože ho nepodpísala jeho manželka, a tiež preto, lebo on sám ho podpísal

pod nátlakom, je vhodné uviesť, že odhliadnuc od skutočnosti, že túto svoju argumentáciu

sťažovateľ pred všeobecnými súdmi uplatnil prvýkrát až pred najvyšším súdom

„Doplnením dôvodov dovolania“ z 28. júla 2008, a teda v čase konania na súdoch nižšieho

stupňa a v čase vykonávania dokazovania vo veci túto argumentáciu nepredniesol, ústavný

súd sa nad rámec už uvedeného vyjadrí aj k tejto časti sťažnosti.

Sťažovateľ namieta, že dodatok č. 1 k nájomnej zmluve je neplatný, na čo mali

všeobecné súdy prihliadať z úradnej povinnosti v zmysle zásady iura novit curia. Ústavný

súd konštatuje, že v prípade, ak by sťažovateľ dodatok č. 1 k nájomnej zmluve skutočne

podpísal pod nátlakom, mohlo by za daných okolností ísť o absolútnu neplatnosť právneho

úkonu. K tejto sťažovateľovej námietke je však nevyhnutné uviesť, že na to, aby všeobecný

súd prihliadol na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, bolo potrebné, aby sa sťažovateľ

s tvrdením, že zmluvu podpísal pod nátlakom, obrátil už na okresný súd, ktorý by pre účely

preukázania jeho tvrdení následne vykonal dokazovanie. Sťažovateľ však, ako už bolo

uvedené, túto svoju argumentáciu uplatnil až pred dovolacím súdom, a teda súd prvého

a druhého stupňa sa s ňou nemohli vysporiadať, a teda na ňu ani nemohli prihliadať.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku týkajúcu sa toho, že dodatok č. 1 k nájomnej zmluve

mala podpísať jeho manželka, je potrebné uviesť, že aj ak by všeobecný súd s odkazom

na dospel k záveru, že dodatok č. 1 k nájomnej zmluve

mala podpísať aj manželka sťažovateľa, v tejto časti by bolo možné uvažovať „iba“

o relatívnej neplatnosti právneho úkonu, keďže podľa prvej vety ustanovenia § 40a

ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ,

považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,

neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Tejto neplatnosti u relatívne neplatného právneho

úkonu by sa mohol sťažovateľ domáhať v rámci všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby.

Vzhľadom na uvedené ani námietky sťažovateľa týkajúce sa neplatnosti dodatku č. 1

k nájomnej zmluve, aj ak by sa na ne v konaní pred ústavným súdom prihliadalo,

by na výsledku vo veci nič nezmenili.

Berúc do úvahy už uvedené skutočnosti a taktiež zohľadňujúc, že sťažovateľ mal

podľa dodatku č. 1 k nájomnej zmluve sám do 5 dní od ukončenia svojho služobného

pomeru túto skutočnosť nahlásiť prenajímateľovi, čo nespravil, a taktiež s poukazom na to,

že sťažovateľovi bola poskytnutá bytová náhrada, na ponuku ktorej sťažovateľ nereagoval,

dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa podľa je potrebné

odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016