Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a9f/393407.865fea.pdf
PDF · 163.29 KB
No categories available
2Cdo/207/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 207/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, proti žalovanému I. N.,
bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. A. G., advokátom v B., o vypratanie bytu,
vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6 C 290/2010, o dovolaní žalovaného
proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. januára 2014 sp. zn. 6 Co 396/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 29. novembra 2011 č. k. 6 C 290/2010-69
návrh žalobcu zamietol. Žalobcu zaviazal v lehote troch dní zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania 257,87 € na účet Advokátskej kancelárie D., so sídlom v B.. Súd prvého stupňa, na
základe vykonaného dokazovania, mal za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným
21. júla 1993 nájomnú zmluvu č. j. Ú., ktorou žalovanému odovzdal do nájmu X.-izbový
služobný byt č. X. nachádzajúci sa na X.. poschodí domu na ul. Ľ. na dobu jedného roka.
Účastníci uzavreli k nájomnej zmluve 29. júla 1994 dodatok č. 1, ktorý pôvodnú nájomnú
zmluvu zmenil tak, že byt sa žalovanému prenecháva na dobu určitú, počas trvania
služobného pomeru. Žalovaný bol na vlastnú žiadosť uvoľnený zo služobného pomeru
Príslušníka zboru k 31. marcu 2004. Žalovaný o tejto skutočnosti žalobcu neinformoval
a doposiaľ býva v byte. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba
nie je dôvodná. Podľa jeho názoru uzavreli účastníci konania minimálne dve nájomné
zmluvy. Mal za preukázané, že žalobca komunikoval so žalovaným ako s nájomcom bytu a až
po vyše šiestich rokoch podal žalobu na vypratanie, čo považoval za rozpor s dobrými
mravmi. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že z korešpondencie účastníkov konania
vyplynulo, že žalobca sa so žalovaným dohodli na nájme bytu na dobu neurčitú a žalobca
vyzval žalovaného na jej podpis. Keďže ani žalobca ani žalovaný bližšie neobjasnili, kedy
k tejto dohode o nájme bytu malo dôjsť a odkedy by mal vzniknúť nový nájom bytu, dospel
súd prvého stupňa k záveru, že za takéhoto stavu je žaloba o vypratanie bytu
predčasná a žalovanému je potrebné poskytnúť dlhšiu lehotu na riešenie vzniknutého
problému. Na základe uvedeného súd prvého stupňa návrh žalobcu na vypratanie bytu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 149 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. marca 2012 sp. zn. 6 Co 87/2012 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd
v odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa vyvodil zo zisteného skutkového stavu nesprávny
právny záver. Poznamenal, že súd nemôže s poukazom na rozpor s dobrými mravmi
zamietnuť žalobu vlastníka nehnuteľnosti, ktorú bez právneho dôvodu užíva iná osoba, čím
neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka. Odvolací súd konštatoval, že o takýto
prípad ide aj v prejednávanej veci. Prejednávaný byt je služobným bytom, pričom v zmysle
§ 1 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov
a bytovými náhradami (ďalej len „zákon č. 189/1992 Zb.“) nájomcom služobného bytu môže
byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Ďalej uviedol, že
podľa nájomnej zmluvy z 21. júla 1993 v znení dodatku č. 1 z 29. júla 1994 bol predmetný
byt prenechaný žalovanému do nájmu na dobu trvania jeho služobného pomeru. Jeho
služobný pomer skončil 31. marca 2004 a týmto dňom nájomný vzťah zanikol. Odvolací súd
poznamenal, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by účastníci okrem vyššie
uvedenej nájomnej zmluvy uzavreli aj inú nájomnú zmluvu. List žalobcu zo 7. marca 2008 je
iba výzvou na uzavretie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú a nejde teda o dôkaz, že takúto
zmluvu účastníci aj uzavreli. Z týchto skutočností mal odvolací súd za preukázané, že úvahy
súdu prvého stupňa o predčasnosti žaloby na vypratanie bytu sú nesprávne. Odvolací súd
preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa ods. 2 O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, že v novom rozhodnutí o veci rozhodne súd
prvého stupňa o trovách prvostupňového i dovolacieho konania.
Okresný súd Bratislava IV (v poradí druhým) rozsudkom z 12. marca 2013
č. k. 6 C 290/2010-143 uložil žalovanému povinnosť v lehote 15 dní vypratať X.-izbový
služobný byt č. X. na treťom poschodí v B. potom, čo mu bude zabezpečený náhradný byt.
Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol,
že vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci konania uzavreli 21. júla 1993 nájomnú
zmluvu k bytu č. X., nachádzajúceho sa na X.. poschodí v bytovom dome v B. na dobu
jedného roka. K nájomnej zmluve z 21. júla 1993 uzavreli účastníci 29. júla 1994 dodatok
č. 1, ktorým sa pôvodná nájomná zmluva zmenila na dobu určitú, počas trvania služobného
pomeru s tým, že povinnosťou nájomcu je nahlásiť prenajímateľovi ukončenie služobného
pomeru do 5 dní od jeho ukončenia. Z personálneho rozkazu č. X. z 24. februára 2004 súd
prvého stupňa zistil, že žalovaný bol uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka policajného
zboru k 31. marcu 2004, o čom žalobcu neinformoval a naďalej zostal bývať v služobnom
byte. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že žalovaný od 1. apríla 2004 býva v služobnom byte
bez právneho dôvodu, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by účastníci
konania uzavreli aj ďalšiu nájomnú zmluvu. Poznamenal, že keďže žalovaný pred užívaním
predmetného služobného bytu ukončil užívanie X.-izbového bytu v B., má v zmysle § 4
zákona č. 189/1992 Zb. právo na bytovú náhradu vo forme náhradného bytu. Na záver súd
prvého stupňa uviedol, že ani po doplnení dokazovania predovšetkým výsluchmi svedkov
I. U. a J. S. nezistil zmenu skutkového stavu, z ktorého by vyplynulo, že došlo k novému
nájmu. Pri vyhodnotení výpovedí vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že mal nesporne za
preukázané, že 1. apríla 2004, kedy malo dôjsť k dohode o nájme bytu, svedkyňa nebola
v pracovnom pomere u žalobcu. Z rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby totiž vyplýva,
že dňom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru svedkyne bol až 20. júl 2004. O trovách
konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27. januára 2014
sp. zn. 6 Co 396/2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že predmetný byt je služobným bytom vo vlastníctve Slovenskej republiky
a v správe žalobcu a že účastníci konania uzavreli 21. júla 1993 nájomnú zmluvu, na základe
ktorej bol predmetný byt odovzdaný do nájmu žalovaného na dobu 1 roka, pričom dodatkom
č. 1 z 29. júla 1994 bola doba nájmu dojednaná na dobu trvania služobného pomeru
žalovaného v Policajnom zbore SR. Taktiež bolo preukázané, že služobný pomer žalovaného
ako príslušníka policajného zboru skončil 31. marca 2004, pričom žalovaný predmetný byt
bez právneho dôvodu doposiaľ užíva. K odvolacím námietkam žalovaného, že mu súdom
prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom nevykonaním dokazovania, ktoré súdu
navrhol, odvolací súd uviedol, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z dôkazov budú vykonané je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení, nezakladá však
procesnú vadu. Poznamenal, že nevykonaním navrhovaného dokazovania žalovaným, preto
nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Na záver odvolací súd uviedol, že
súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania
správne vyhodnotil a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Podľa názoru odvolacieho
súdu sú preto námietky žalovaného nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol prihliadnuť ani
v tomto odvolacom konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že odvolací súd
pochybil, keď sa procesne ani inak nevysporiadal s námietkou žalovaného v podanom
odvolaní, v ktorom žalovaný namietal porušenie zásady ústnosti občianskeho súdneho
konania a nevykonanie výsluchu žalovaného a teda neprihliadol na námietku žalovaného
týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom nevypočutím žalovaného. Namietal, že súd
prvého stupňa ho v konaní ako účastníka konania vôbec nevypočul, napriek tomu, že
na pojednávaniach bol osobne prítomný. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že
postupom súdov oboch stupňov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a v dovolaní
uplatnený dôvod podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je tak opodstatnený. Zároveň
namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
a žalovaný v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Žiadal,
aby dovolací súd v zmysle § 243 O.s.p. pred rozhodnutím o dovolaní rozhodol o odložení
vykonateľnosti rozhodnutia. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
a rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V doplnení dovolania žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie zo strany súdov prvého
a druhého stupňa s tým, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. (v rozsiahlom
podaní dovolateľ rozoberá neúčinnosť dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, hodnotí nájomnú
zmluvu z 21. júla 1993, ako aj uvádza ďalšie skutkové a právne posúdenie veci).
Žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo
ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto
veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že
prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa
neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 a/ až g/
O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu
nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúca v tom, že žalovaný nebol vo veci vypočutý, hoci
bol prítomný na každom pojednávaní.
Prirodzeným právom každého človeka a občana je právo, aby v zložitom procese
hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené predstúpiť pred nezávislý súd
so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Ide o to, aby mohol predstúpiť so svojou vecou pred
konkrétneho sudcu, či sudcov, ktorí sú vybavení právom a povinnosťou zvážiť všetky
okolnosti, ktorých individuálna a neopakovateľná povaha uplatneného nároku presahuje to, čo
možno vložiť do abstraktnej právnej normy. Právo na vypočutie patrí aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva medzi zásadné a základné práva, na rešpektovaní ktorých
treba bezvýhradne trvať. V predmetnej veci ako z rekapitulácie súdneho spisu vyplýva,
žalovaný mal možnosť vyjadriť sa v konaní už pred prvostupňovým súdom. K porušeniu
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. by došlo, keby súd prvého stupňa nenariadil pojednávanie na ktoré
by nepredvolal účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť potreboval na riadne objasnenie
veci. V danom prípade súd prvého stupňa nariadil vo veci viacero pojednávaní, na ktorých bol
žalovaný osobne prítomný (12. apríla 2011, 11. októbra 2011, 29. novembra 2011,
31. mája 2012, 13. septembra 2012, 8. novembra 2012, 24. januára 2013, 12. marca 2013),
s výnimkou prvého pojednávania aj so svojou advokátkou. Na súdnom pojednávaní
12. apríla 2011 po ozrejmení predmetu konania sa žalovaný ústne vyjadril, že so žalobou
nesúhlasí, na pojednávaní 8. novembra 2012 sa žalovaný ústne vyjadril k výpovedi svedkyne.
Advokátka žalovaného sa aktívne zúčastňovala pojednávaní súdu spolu so žalobcom, no ani
raz nenavrhla, aby súd vypočul žalovaného. Je potrebné podotknúť, že výsluch účastníkov je
iba jeden z viacerých dôkazných prostriedkov v zmysle ustanovenia § 125 O.s.p. Z uvedeného
nemožno vyvodiť záver, že nevypočutím žalovaného mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, pretože žalovaný túto možnosť mal. Podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. nie sú splnené.
Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho
súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon.
Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú
možnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne umožňuje, spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie
ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním – ani pokiaľ je procesne prípustné – úspešne
domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného
dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porovnaj § 243a ods. 2 druhá
veta O.s.p.). Z tohto dôvodu sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových
zistení urobených súdmi nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.).
Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím
dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.
5 Cdo 258/2007). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,
v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a
ods. 2 O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané
súdmi nižších stupňov.
Pokiaľ ide o námietku dovolateľa súvisiacu s nesprávnym právnym posúdením veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je prípustným
dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia žalovaného
boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná
skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac
sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho
súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
najvyššieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. októbra 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová