Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/207/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, proti žalovanému I. N.,

bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. A. G., advokátom v B., o vypratanie bytu,

vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného

proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 27. januára 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 29. novembra 2011 č. k. -69

návrh žalobcu zamietol. Žalobcu zaviazal v lehote troch dní zaplatiť žalovanému náhradu trov

konania 257,87 € na účet Advokátskej kancelárie D., so sídlom v B.. Súd prvého stupňa, na

základe vykonaného dokazovania, mal za preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným

21. júla 1993 nájomnú zmluvu č. j. Ú., ktorou žalovanému odovzdal do nájmu X.-izbový

služobný byt č. X. nachádzajúci sa na X.. poschodí domu na ul. Ľ. na dobu jedného roka.

Účastníci uzavreli k nájomnej zmluve 29. júla 1994 dodatok č. 1, ktorý pôvodnú nájomnú

zmluvu zmenil tak, že byt sa žalovanému prenecháva na dobu určitú, počas trvania

služobného pomeru. Žalovaný bol na vlastnú žiadosť uvoľnený zo služobného pomeru

Príslušníka zboru k 31. marcu 2004. Žalovaný o tejto skutočnosti žalobcu neinformoval

a doposiaľ býva v byte. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba

nie je dôvodná. Podľa jeho názoru uzavreli účastníci konania minimálne dve nájomné

zmluvy. Mal za preukázané, že žalobca komunikoval so žalovaným ako s nájomcom bytu a až

po vyše šiestich rokoch podal žalobu na vypratanie, čo považoval za rozpor s dobrými

mravmi. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že z korešpondencie účastníkov konania

2

vyplynulo, že žalobca sa so žalovaným dohodli na nájme bytu na dobu neurčitú a žalobca

vyzval žalovaného na jej podpis. Keďže ani žalobca ani žalovaný bližšie neobjasnili, kedy

k tejto dohode o nájme bytu malo dôjsť a odkedy by mal vzniknúť nový nájom bytu, dospel

súd prvého stupňa k záveru, že za takéhoto stavu je žaloba o vypratanie bytu

predčasná a žalovanému je potrebné poskytnúť dlhšiu lehotu na riešenie vzniknutého

problému. Na základe uvedeného súd prvého stupňa návrh žalobcu na vypratanie bytu

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa a

Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. marca 2012 sp. zn. napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd

v odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa vyvodil zo zisteného skutkového stavu nesprávny

právny záver. Poznamenal, že súd nemôže s poukazom na rozpor s dobrými mravmi

zamietnuť žalobu vlastníka nehnuteľnosti, ktorú bez právneho dôvodu užíva iná osoba, čím

neoprávnene zasahuje do vlastníckeho práva vlastníka. Odvolací súd konštatoval, že o takýto

prípad ide aj v prejednávanej veci. Prejednávaný byt je služobným bytom, pričom v zmysle

o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov

a bytovými náhradami (ďalej len „“) nájomcom služobného bytu môže

byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný. Ďalej uviedol, že

podľa nájomnej zmluvy z 21. júla 1993 v znení dodatku č. 1 z 29. júla 1994 bol predmetný

byt prenechaný žalovanému do nájmu na dobu trvania jeho služobného pomeru. Jeho

služobný pomer skončil 31. marca 2004 a týmto dňom nájomný vzťah zanikol. Odvolací súd

poznamenal, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by účastníci okrem vyššie

uvedenej nájomnej zmluvy uzavreli aj inú nájomnú zmluvu. List žalobcu zo 7. marca 2008 je

iba výzvou na uzavretie nájomnej zmluvy na dobu neurčitú a nejde teda o dôkaz, že takúto

zmluvu účastníci aj uzavreli. Z týchto skutočností mal odvolací súd za preukázané, že úvahy

súdu prvého stupňa o predčasnosti žaloby na vypratanie bytu sú nesprávne. Odvolací súd

preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa a podľa ods. 2

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vyslovil, že v novom rozhodnutí o veci rozhodne súd

prvého stupňa o trovách prvostupňového i dovolacieho konania.

Okresný súd Bratislava IV (v poradí druhým) rozsudkom z 12. marca 2013

č. k. -143 uložil žalovanému povinnosť v lehote 15 dní vypratať X.-izbový

služobný byt č. X. na treťom poschodí v B. potom, čo mu bude zabezpečený náhradný byt.

Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol,

že vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci konania uzavreli 21. júla 1993 nájomnú

3

zmluvu k bytu č. X., nachádzajúceho sa na X.. poschodí v bytovom dome v B. na dobu

jedného roka. K nájomnej zmluve z 21. júla 1993 uzavreli účastníci 29. júla 1994 dodatok

č. 1, ktorým sa pôvodná nájomná zmluva zmenila na dobu určitú, počas trvania služobného

pomeru s tým, že povinnosťou nájomcu je nahlásiť prenajímateľovi ukončenie služobného

pomeru do 5 dní od jeho ukončenia. Z personálneho rozkazu č. X. z 24. februára 2004 súd

prvého stupňa zistil, že žalovaný bol uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka policajného

zboru k 31. marcu 2004, o čom žalobcu neinformoval a naďalej zostal bývať v služobnom

byte. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že žalovaný od 1. apríla 2004 býva v služobnom byte

bez právneho dôvodu, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by účastníci

konania uzavreli aj ďalšiu nájomnú zmluvu. Poznamenal, že keďže žalovaný pred užívaním

predmetného služobného bytu ukončil užívanie X.-izbového bytu v B., má v zmysle § 4

právo na bytovú náhradu vo forme náhradného bytu. Na záver súd

prvého stupňa uviedol, že ani po doplnení dokazovania predovšetkým výsluchmi svedkov

I. U. a J. S. nezistil zmenu skutkového stavu, z ktorého by vyplynulo, že došlo k novému

nájmu. Pri vyhodnotení výpovedí vychádzal predovšetkým zo skutočnosti, že mal nesporne za

preukázané, že 1. apríla 2004, kedy malo dôjsť k dohode o nájme bytu, svedkyňa nebola

v pracovnom pomere u žalobcu. Z rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby totiž vyplýva,

že dňom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru svedkyne bol až 20. júl 2004. O trovách

konania rozhodol v zmysle

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 27. januára 2014

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav veci a vyvodil z neho správny právny záver. Vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že predmetný byt je služobným bytom vo vlastníctve Slovenskej republiky

a v správe žalobcu a že účastníci konania uzavreli 21. júla 1993 nájomnú zmluvu, na základe

ktorej bol predmetný byt odovzdaný do nájmu žalovaného na dobu 1 roka, pričom dodatkom

č. 1 z 29. júla 1994 bola doba nájmu dojednaná na dobu trvania služobného pomeru

žalovaného v Policajnom zbore SR. Taktiež bolo preukázané, že služobný pomer žalovaného

ako príslušníka policajného zboru skončil 31. marca 2004, pričom žalovaný predmetný byt

bez právneho dôvodu doposiaľ užíva. K odvolacím námietkam žalovaného, že mu súdom

prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom nevykonaním dokazovania, ktoré súdu

navrhol, odvolací súd uviedol, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,

ktoré z dôkazov budú vykonané je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Nevykonanie

určitého dôkazu môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení, nezakladá však

procesnú vadu. Poznamenal, že nevykonaním navrhovaného dokazovania žalovaným, preto

nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Na záver odvolací súd uviedol, že

súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania

správne vyhodnotil a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Podľa názoru odvolacieho

súdu sú preto námietky žalovaného nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol prihliadnuť ani

v tomto odvolacom konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny podľa potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa

ods. 1 v spojení s

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorého

prípustnosť odôvodňoval ustanovením Uviedol, že odvolací súd

pochybil, keď sa procesne ani inak nevysporiadal s námietkou žalovaného v podanom

odvolaní, v ktorom žalovaný namietal porušenie zásady ústnosti občianskeho súdneho

konania a nevykonanie výsluchu žalovaného a teda neprihliadol na námietku žalovaného

týkajúcu sa odňatia možnosti konať pred súdom nevypočutím žalovaného. Namietal, že súd

prvého stupňa ho v konaní ako účastníka konania vôbec nevypočul, napriek tomu, že

na pojednávaniach bol osobne prítomný. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že

postupom súdov oboch stupňov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a v dovolaní

uplatnený dôvod podľa ustanovenia je tak opodstatnený. Zároveň

namietal, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

a žalovaný v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle Žiadal,

aby dovolací súd v zmysle pred rozhodnutím o dovolaní rozhodol o odložení

vykonateľnosti rozhodnutia. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu

a rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V doplnení dovolania žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie zo strany súdov prvého

a druhého stupňa s tým, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia a (v rozsiahlom

podaní dovolateľ rozoberá neúčinnosť dodatku č. 1 k nájomnej zmluve, hodnotí nájomnú

zmluvu z 21. júla 1993, ako aj uvádza ďalšie skutkové a právne posúdenie veci).

Žalobca navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

5

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ). Podľa je

dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania

nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a , a v tejto

veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalovaného z ustanovenia až 3 vyvodiť nemožno.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 a/ až g/

, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ

6

procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdil a ich existenciu

nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.

Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania

v zmysle spočívajúca v tom, že žalovaný nebol vo veci vypočutý, hoci

bol prítomný na každom pojednávaní.

Prirodzeným právom každého človeka a občana je právo, aby v zložitom procese

hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené predstúpiť pred nezávislý súd

so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Ide o to, aby mohol predstúpiť so svojou vecou pred

konkrétneho sudcu, či sudcov, ktorí sú vybavení právom a povinnosťou zvážiť všetky

okolnosti, ktorých individuálna a neopakovateľná povaha uplatneného nároku presahuje to, čo

možno vložiť do abstraktnej právnej normy. Právo na vypočutie patrí aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva medzi zásadné a základné práva, na rešpektovaní ktorých

treba bezvýhradne trvať. V predmetnej veci ako z rekapitulácie súdneho spisu vyplýva,

žalovaný mal možnosť vyjadriť sa v konaní už pred prvostupňovým súdom. K porušeniu

podľa by došlo, keby súd prvého stupňa nenariadil pojednávanie na ktoré

by nepredvolal účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť potreboval na riadne objasnenie

veci. V danom prípade súd prvého stupňa nariadil vo veci viacero pojednávaní, na ktorých bol

žalovaný osobne prítomný (12. apríla 2011, 11. októbra 2011, 29. novembra 2011,

31. mája 2012, 13. septembra 2012, 8. novembra 2012, 24. januára 2013, 12. marca 2013),

s výnimkou prvého pojednávania aj so svojou advokátkou. Na súdnom pojednávaní

12. apríla 2011 po ozrejmení predmetu konania sa žalovaný ústne vyjadril, že so žalobou

nesúhlasí, na pojednávaní 8. novembra 2012 sa žalovaný ústne vyjadril k výpovedi svedkyne.

Advokátka žalovaného sa aktívne zúčastňovala pojednávaní súdu spolu so žalobcom, no ani

raz nenavrhla, aby súd vypočul žalovaného. Je potrebné podotknúť, že výsluch účastníkov je

iba jeden z viacerých dôkazných prostriedkov v zmysle ustanovenia Z uvedeného

nemožno vyvodiť záver, že nevypočutím žalovaného mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom, pretože žalovaný túto možnosť mal. Podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237

písm. f/ nie sú splnené.

Dovolateľ v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Dovolací súd považuje za nutné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu, aj to však nie v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania výslovne pripúšťa zákon.

Dovolanie je procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania procesnú

možnosť, aby v prípadoch, v ktorých to zákon výslovne umožňuje, spochybnil opodstatneným

uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu

a dosiahol nápravu prípadných vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia. Dovolanie

ale nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním – ani pokiaľ je procesne prípustné – úspešne

domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného

dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať

akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti

s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť)

prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa

a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie (porovnaj § 243a ods. 2 druhá

veta ). Z tohto dôvodu sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za týmto účelom môže

vykonávať dokazovanie ( ).

Nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdom nie je spôsobilým dovolacím

dôvodom v zmysle (porovnaj R 42/1993 a tiež ďalšie rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok z 25. septembra 2008 sp. zn.

). Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania,

v ktorom, ako už bolo uvedené vyššie, sa dôkazy zásadne nevykonávajú (§ 243a

ods. 2 ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané

súdmi nižších stupňov.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa súvisiacu s nesprávnym právnym posúdením veci

( ) treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je prípustným

dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne

právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia žalovaného

boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

v súlade s v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac

sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho

súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia podľa a v súlade s ustálenou praxou

najvyššieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho

konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2014

9

JUDr. Viera Petríková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová