Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 495/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť doc. akad. sochára a ,

obaja , zastúpení advokátom

, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva vlastniť majetok podľa ,

práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 18. apríla 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. akad. sochára a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2016

doručená sťažnosť doc. akad. sochára a , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou Okresnému

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhali určenia svojho vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 44 C

189/2007 zo 16. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým žalobe

sťažovateľov vyhovel a určil, že sťažovatelia sú vlastníci predmetných nehnuteľností. Proti

uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podali odporcovia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

žalobu sťažovateľov zamietol. Sťažovatelia nespokojní s napadnutým rozsudkom krajského

súdu podali proti nemu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom

tak, že dovolanie sťažovateľ zamietol.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd, ako aj najvyšší súd ich vec

nesprávne právne posúdili, keď vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu tvrdili,

že odvolací súd nemal vytvorené podmienky na zmenu rozhodnutia, pretože „odvolací súd

na verejných zasadnutiach len oboznámil obsah spisu, zo svojej iniciatívy zadovážil dôkazy

zo spisu Čd 10633/30 Okresného súdu Bratislava, ktorý nielenže žiadna procesná strana

nenavrhla, ale nemá žiadnu výpovednú hodnotu ku sporným otázkam sporu a rozhodnutie

zmenil“. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovatelia namietali

a nesúhlasili s právnym posúdením ich veci, ktorý údajne nerešpektoval ich vlastníctvo.

Sťažovatelia z tohto dôvodu označili aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za porušujúci

ich označené práva.

2

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd

o ich sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ich označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý

rozsudok krajského súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe dovolania najvyšší

súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

4

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej k napadnutému

rozsudku krajského súdu podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

) odmietol.

2.1 Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata

ich argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľov týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovatelia majú na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nesúhlasia. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľov.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľov,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo v danom prípade žalobe sťažovateľov vyhovieť nemohol. Z vykonaného dokazovania

považoval totiž najvyšší súd za preukázané, že v posudzovanej veci sťažovatelia neboli

s ohľadom na všetky okolnosti dobromyseľní, preto vlastnícke právo nemohli nadobudnúť

ani vydržaním. Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie ustanovení týkajúcich sa

vydržania a jeho podmienok v kontexte vykonaného dokazovania je adekvátna

a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto pochybenie

v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

nezistil. Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu, považujúc ju za arbitrárnu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

6

2.2 Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu vlastníctva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že

označené práva sú právami hmotnej povahy.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv hmotnej povahy poukazuje

na zistenia všeobecných súdov v danej veci, a to skutočnosť konštatovanú už súdom prvého

stupňa, že sťažovatelia nemohli nadobudnúť od svojho právneho predchodcu pána

nehnuteľnosti v celku, tak ako tvrdili, pretože pán nebol výlučným vlastníkom

spornej parcely č. . Napriek uvedenému sťažovatelia sa za predpokladu dobromyseľnosti

s ohľadom na všetky okolnosti prípadu mohli stať po uplynutí vydržacej lehoty vlastníkmi

sporných nehnuteľností. Krajský súd a následne aj najvyšší súd však dospeli

k akceptovateľnému záveru o nedostatku dobromyseľnosti s poukazom na spochybnenie

dobromyseľnosti sťažovateľov už pri vstupe do držby, keď krajský súd v odôvodnení

svojho napadnutého rozsudku uviedol, že „... právni predchodcovia boli vedení ako

vlastníci spornej nehnuteľnosti v Pozemkovej knihe a sú doteraz vedení ako vlastníci

spornej (sporných) nehnuteľnosti, by v prípadnom určení (spoluvlastníctva) k predmetnej

nehnuteľnosti ani nemohli byť úspešní z dôvodu, že boli po celý čas vedení a sú vedení ako

spoluvlastníci spornej nehnuteľnosti“. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého

rozsudku uviedol, že odvolací súd «... náležite, zisteným skutočnostiam zodpovedajúcim

spôsobom ustálil, že právni predchodcovia odporkýň „už v roku 1983“ (teda v podľa

navrhovateľov rozhodujúcom období) spochybnili výlučné vlastníctvo navrhovateľov.

Na č. l. 196 spisu súdu prvého stupňa je založená kópia záznamu napísaného

na MNV 14. novembra 1983 o rokovaní o žiadosti právnych

predchodcov odporkýň „o usporiadanie pomerov v spoločnom dvore na ulici

č. , konaného za prítomnosti navrhovateľov a tajomníka MNV. Zo záznamu okrem

iného vyplýva, že „na základe uvedených údajov (rozumej údajov prednesených

a dokladovaných účastníkmi rokovania; poznámka dovolacieho súdu) MNV nie je

kompetentný rozhodovať o vlastníctve resp. spoluvlastníctve parc. č. (spoločného

dvora), pretože na jednom výpise z pozemkovej knihy je uvedený vlastník

v celosti ako bývalý vlastník a na druhom výpise sú vedení ako spoluvlastníci

manž. a preto doporučuje, aby sa rodina domáhala svojho práva

cestou príslušného súdu alebo geodézie“. Aj podľa dovolacieho súdu poukaz právnych

predchodcov pri tomto rokovaní na výpis z pozemkovej knihy, svedčiaci o ich

spoluvlastníctve k sporným nehnuteľnostiam je nepochybne objektívne spôsobilý spochybniť

dobromyseľnosť navrhovateľov v tom, že sú ich výlučnými vlastníkmi.». Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa mylne domnievali, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu došlo k neudržateľnému zásahu do ich

vlastníckeho práva, pretože v skutočnosti sa sťažovatelia výlučnými vlastníkmi sporných

nehnuteľností nikdy nestali a absencia dobromyseľnosti sťažovateľov minimálne od roku

1983 im bránila nadobudnúť tieto nehnuteľnosti vydržaním, preto v okolnostiach prípadu

deklaratórnym rozsudkom v ich veci nemohlo dôjsť k porušeniu ich hmotných práv.

Keďže ústavný súd relevantnú súvislosť medzi namietanými právami hmotnej

povahy a rozsudkom najvyššieho súdu nezistil, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec dôvodov odmietnutia ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľov,

že krajský súd bez riadneho opakovania dokazovania v potrebnom rozsahu dospel

k opačnému záveru ako okresný súd a zo svojej iniciatívy zadovážil dôkazy zo spisu sp. zn.

Čd 10633/30 Okresného súdu Bratislava, ktoré žiadna zo strán nenavrhla, ústavný súd

poukazuje na to, že už z odôvodnenia rozsudku okresného súdu v ich veci sa uvádza, že

„z vykonaného dokazovania, najmä listín Č.d. ...“. Vychádzajúc z uvedeného je

potrebné učiniť záver, že sťažovatelia v rozpore s obsahom rozsudku okresného súdu tvrdia

opak, a to že krajský súd z vlastnej iniciatívy zadovážil dôkazy z predmetného spisu. V tejto

súvislosti je ďalej potrebné dodať, že krajský súd nedospel k iným skutkovým záverom

na základe vykonaného dokazovania ako okresný súd, ale zo skutkových záverov vyvodil

odlišný právny záver, preto argumentácia sťažovateľov týkajúca sa potreby opakovania

dokazovania je v okolnostiach veci nenáležitá.

8

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016