Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 576/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti HATRIX, s. r. o., Šafárikova 34, Prešov,

zastúpenej spol. IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésova 2, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Viktor Ewerling, PhD., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv na zachovanie dobrej povesti a na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa a 3 Slovenskej

republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

na právnu pomoc v konaní podľa a vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práv

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spol. HATRIX, s. r. o., Prešov, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2015

doručená sťažnosť spoločnosti HATRIX, s. r. o., Šafárikova 34, Prešov (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej spol. IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésova 2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Viktor Ewerling, PhD., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv na zachovanie dobrej povesti a na ochranu

pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 , na právnu pomoc v konaní podľa a vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práv na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára

2015 (ďalej len „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke ako podnikateľskému

subjektu bolo na základe bezpečnostnej previerky vykonanej Národným bezpečnostným

úradom (ďalej len „úrad“) podľa ustanovenia o ochrane

utajovaných skutočností a o zmenne a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) vydané 24. augusta 2011

potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti podnikateľa č. SP-BP-843-4/2011-C

pre oboznamovanie sa s utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia Dôverné s dobou platnosti

do 23. augusta 2016 (ďalej len „potvrdenie“).

Rozhodnutím úradu č. SP-OBD-843-2/2013-DBS-C z 12. júna 2013 bola platnosť

tohto potvrdenia podľa ustanovenia § 50 ods. 5 zákona o ochrane utajovaných

skutočnostiach zrušená s odôvodnením, že sťažovateľka prestala spĺňať podmienku

priemyselnej bezpečnosti podľa ustanovenia § 46 písm. c) zákona o ochrane utajovaných

skutočností, keďže bolo u nej zistené bezpečnostné riziko, a to existencia obchodných

a majetkových vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu.

Sťažovateľka podala proti uvedenému rozhodnutiu úradu prostredníctvom svojho

právneho zástupcu 25. apríla 2014 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia. Odvolanie

spolu so svojím stanoviskom predložil úrad na rozhodnutie Výboru Národnej rady

Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí úradu (ďalej len „výbor“). Výbor

po preskúmaní spisového materiálu a bezpečnostného spisu súvisiaceho s vecou vydal

26. júna 2014 rozhodnutie č. CRD-1705-12/2013-VPRNBU, ktorým odvolanie

sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka napadla predmetné rozhodnutie výboru žalobou o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia výboru, o ktorej rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom,

ktorým žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

V sťažnosti sťažovateľka namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jej základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom špecifikovaných

v petite sťažnosti.

Sťažovateľka v prvom rade poukazuje na to, že sa po podaní odvolania proti

prvostupňovému rozhodnutiu úradu domáhala sprístupnenia spisového materiálu na účely

realizácie efektívnej obrany, keďže odôvodnenie tohto rozhodnutia sťažovateľke

neumožňovalo s ohľadom na jeho nepreskúmateľnosť vecne reagovať na dôvody, ktoré boli

podkladom pre jeho vydanie. Sťažovateľka uvádza, že výbor jej odvolanie zamietol

bez toho, aby jej umožnil oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi a so spisom samotným,

do ktorého jej bolo umožnené nahliadnuť až počas konania na najvyššom súde, ktorého

súčasťou však neboli predmetné utajované skutočnosti (dôkazy). Sťažovateľka namieta, že

tieto dôkazy neboli jej ani jej právnemu zástupcovi v žiadnej forme sprístupnené, ani priamo

či nepriamo reprodukované, a to napriek tomu, že legitímny a proporcionálny dôvod

na takýto postup neexistoval a najmä nebol preukázaný a odôvodnený. V uvedenom postupe

vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom zaručeného a tiež základného práva na právnu pomoc v konaní

zaručeného , keďže advokát poskytujúci jej právnu pomoc v príslušnom

konaní nemal prístup k relevantným podkladom a informáciám, a nemohol jej tak

zabezpečiť účinnú a efektívnu právnu pomoc.

Na tomto mieste sťažovateľka dôvodí, že si je vedomá určitých špecifík konaní

týkajúcich sa bezpečnostných previerok a ochrany utajovaných skutočností, ako aj určitých

obmedzení, ktoré sú s nimi spojené. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a tiež

Ústavného súdu Českej republiky sťažovateľka argumentuje, že tieto obmedzenia nemôžu

byť bezbrehé, vedúce k popretiu základných práv dotknutých subjektov.

Sťažovateľka ďalej pokračuje a prezentuje stanovisko, že orgány verejnej moci

v dôsledku rozsudku najvyššieho súdu uchovávajú o nej nepravdivé informácie, že má mať

vzťahy s prostredím organizovaného zločinu, a to všetko bez toho, aby mala možnosť

efektívne sa brániť proti uvedeným tvrdeniam, čím sa cíti dotknutá na svojej dobrej povesti

a v čom vidí porušenie svojich základných práv na zachovanie dobrej povesti a na ochranu

pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe zaručených čl. 19 ods. 1 a 3

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného dohovoru.

Napokon sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazujúc na nedostatky odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý považuje za arbitrárny, pretože sa podľa jej názoru argumentačne

nevysporiadal s prezentovanou judikatúrou ústavného súdu a Ústavného súdu Českej

republiky aplikovateľnou vo veci sťažovateľky.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv

na zachovanie dobrej povesti a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov

o svojej osobe podľa a 3 , na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 , na právnu pomoc v konaní podľa a vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práv na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného podľa čl. 8 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015, rozsudok

najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na zachovanie

dobrej povesti a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe

podľa a 3 , na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

na právnu pomoc v konaní podľa , vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom podľa a práv na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti dôvodov namietaného rozsudku

najvyššieho súdu s limitmi dotknutých článkov a dohovoru, pričom sa podrobne

oboznámil s jeho obsahom.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky

konštatoval, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj po oboznámení sa s obsahom

administratívneho spisu, súčasť ktorého tvoril aj tzv. bezpečnostný spis, zákonnosť postupu

a rozhodnutí vo veci sťažovateľky tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.

V odôvodnení rozsudku poukázal najvyšší súd na námietky sťažovateľky, ktorá

argumentovala, že nemala možnosť oboznámiť sa s obsahom celého spisového materiálu,

že výbor nerešpektoval v konaní základné zásady správneho konania, že je rozhodnutie

výboru nepreskúmateľné a arbitrárne, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci

a napokon že rozhodnutie výboru nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

V nadväznosti na uvedené námietky sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že právo

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania sa síce vzťahuje aj na konanie pred

orgánmi verejnej správy, v každej veci však treba zohľadniť aj charakter konania, v danej

konkrétnej veci sťažovateľky skutočnosť, že sa na predmetné konanie vzťahuje osobitný

zákon – zákon o ochrane utajovaných skutočností, ktorý vo svojom ustanovení § 81 ods. 1

vylučuje pôsobnosť zákona o správnom konaní (ďalej aj „správny poriadok“). Najvyšší súd

ďalej konštatoval náležité odôvodnenie oboch rozhodnutí úradu i výboru a tiež ich súlad

s ustanoveniami zákona o ochrane utajovaných skutočností upravujúcich náležitosti

rozhodnutia. Najvyšší súd takisto zhrnul, že právny zástupca sťažovateľky požiadal

o nahliadnutie do spisového materiálu (bezpečnostného spisu úradu), avšak riaditeľ úradu

jeho žiadosti nevyhovel a súčasne mu neudelil súhlas s jednorazovým oboznámením sa

s bezpečnostným spisom sťažovateľky v zmysle § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných

skutočností z dôvodov, že je bezpečnostný spis utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia

,,Dôverné“. K súvisiacim námietkam sťažovateľky, že úrad neumožnil právnemu zástupcovi

sťažovateľky nahliadnuť v jej veci do príslušného spisu s odôvodnením, že bezpečnostný

spis je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia ,,Dôverné“, kým v iných veciach úrad

jej právnemu zástupcovi nahliadnutie umožnil, najvyšší súd poznamenal, že je potrebné

pristupovať ku každému prípadu individuálne. Najvyšší súd vo vzťahu k otázke posúdenia

bezpečnostnej spoľahlivosti dôvodil, že je jej zodpovedanie síce vecou správnej úvahy, tá sa

však musí opierať o skutkové a právne závery tvoriace podklad rozhodnutia. Najvyšší súd je

toho názoru, že rozhodnutie výboru uvedené atribúty spĺňa, keďže sú v ňom uvedené

východiskové skutkové zistenia so súčasným zohľadnením skutočnosti, že konkrétne

informácie majú charakter informácií utajovaných, a súčasne obsahuje odkaz

na ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností, o ktoré sa rozhodnutie opiera.

Najvyšší súd zdôraznil, že sa oboznámil s obsahom spisového materiálu, ako aj s jeho

súčasťou, utajovaným spisom, pričom na základe svojho prieskumu zistil, že vykonané

dôkazy boli náležite vyhodnotené bez toho, aby došlo k právnemu pochybeniu, logickým

nesprávnostiam či iným vadám konania, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd sa oboznámil aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola vo veci

sťažovateľky aplikovaná.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností bezpečnostnou

previerkou podnikateľa úrad zisťuje, či spĺňa podmienky priemyselnej bezpečnosti podľa

§ 46 citovaného zákona.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností bezpečnostnú previerku

podnikateľa vykonáva úrad na základe žiadosti jeho štatutárneho orgánu.

Podľa § 45 ods. 9 zákona o ochrane utajovaných skutočností na zistenie priemyselnej

bezpečnosti podnikateľa si úrad vyžiada podľa povahy veci vyjadrenie Slovenskej

informačnej služby, Vojenského spravodajstva, Policajného zboru alebo iného štátneho

orgánu; tie sú povinné žiadosti vyhovieť. Pri zisťovaní priemyselnej bezpečnosti

podnikateľa zaoberajúceho sa výskumom, vývojom, výrobou zbraní a obchodovaním

so zbraňami je úrad povinný vyžiadať si vyjadrenie Slovenskej informačnej služby,

Vojenského spravodajstva a Policajného zboru.

Podľa § 46 zákona o ochrane utajovaných skutočností potvrdenie o priemyselnej

bezpečnosti možno vydať iba podnikateľovi, ktorý je

a) spôsobilý zabezpečiť ochranu utajovaných skutočností

b) ekonomicky stabilný

c) bezpečnostne spoľahlivý

d) bezúhonný.

Podľa § 50 ods. 5 zákona o ochrane utajovaných skutočností ak úrad zistí, že

podnikateľ prestal spĺňať niektorú z podmienok priemyselnej bezpečnosti uvedenú v § 46

alebo hrubým spôsobom alebo opakovane poruší povinnosti na úseku ochrany utajovaných

skutočností, zruší platnosť potvrdenia.

Podľa § 50 ods. 6 zákona o ochrane utajovaných skutočností na rozhodovanie podľa

odseku 5 sa primerane vzťahuje ustanovenie § 26 ods. 3 a 4 a § 30.

Podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností v rozhodnutí musí byť

uvedené ustanovenie, podľa ktorého úrad rozhodol; skutočnosti, ktoré boli podkladom

na rozhodnutie; akými úvahami bol vedený úrad pri hodnotení dôkazov a poučenie

o možnosti podať odvolanie.

Podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností je oprávnenou

osobou s osobitným postavením podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností v rozsahu

svojej funkcie sudca.

Podstatou veci sťažovateľky je posúdenie ústavnosti právnej situácie, v ktorej

sťažovateľka (podnikateľský subjekt) nemôže pred nezávislým súdom oponovať tvrdeniu

úradu a výboru, že je bezpečnostne nespoľahlivou z dôvodu existencie obchodných

a majetkových vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Táto situácia podľa

názoru sťažovateľky znamená porušenie jej základných procesných práv.

Ťažiskom sťažovateľkiných námietok je , ktorý zakotvuje právo

každého, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) poukázala

na niektoré prípady konaní (predovšetkým trestných konaní), v ktorých bol aspekt

kontradiktórnosti procesu, a to povinnosť „odhaliť všetky dôkazy“ relevantné

pre rozhodovanie, oslabený. Európsky súd pre ľudské práva tak judikoval, že toto právo nie

je absolútne a môže byť v niektorých prípadoch korigované v dôsledku stretu navzájom

súperiacich záujmov, keď sa práva účastníka konania dostanú do kolízie s takými záujmami,

ako je národná bezpečnosť; potreba utajiť policajné metódy vyšetrovania trestných činov

a získavania informácií; ako aj metódy zhromažďovania informácií uplatňované

spravodajskými službami a pod (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Jasper proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo 16. 2. 2000, č. 27052/95 a Fitt proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok zo 16. 2. 2000, č. 29777/96).

Aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti upozornil na to, že čl. 48 ods. 2

dopadajúci na množstvo procesov nemožno bezo zvyšku aplikovať na akýkoľvek

súdny proces, nieto na proces správny (pozri napr. , ), a teda

zákony, ktoré konkretizujú ústavné hodnoty, môžu modifikovať rozsah aplikácie čl. 48

ods. 2 .

Ústavný súd chce takisto pripomenúť, že je síce v prvom rade viazaný

a referenčnými medzinárodnými zmluvami, ale je viazaný zároveň celým právnym

poriadkom, ak nie je spochybnený súlad noriem. Ústavný súd nemá v konaní o ústavných

sťažnostiach z hľadiska viazanosti viac moci, než majú všeobecné súdy. Jeho úlohou je

kvôli ochrane individuálnej slobody ešte raz preveriť, či všeobecné súdy pri aplikácii práva

dali zadosť ústave v priestore, ktorý im právny poriadok ponecháva, ale ústavný súd

v zásade nemá nútiť všeobecné súdy rozhodovať proti zákonu, ak nikto zo súdnych autorít

nespochybnil ústavnosť zákona. Ak demokraticky legitímny zákonodarca normatívne

zreteľne vyvážil ústavné hodnoty, nie je úlohou senátu ústavného súdu v konaní o ústavnej

sťažnosti tieto hodnoty nanovo po svojom vyvažovať. To môže urobiť plénum v konaní

o súlade právnych predpisov, kde viazanosť nadobúda striktnejšiu podobu

(pozri ).

Z prezentovanej právnej úpravy aplikovanej vo veci sťažovateľky vyplýva, že úrad si

v rámci vykonávania bezpečnostnej previerky na účely preverenia splnenia podmienky

priemyselnej bezpečnosti podnikateľa v zmysle ustanovenia § 46 zákona o ochrane

utajovaných skutočností obstaráva materiály na základe súčinnosti so Slovenskou

informačnou službou, s Vojenským spravodajstvom, Policajným zborom alebo iným

štátnym orgánom. V prípade sťažovateľky, takto získané informácie, ktoré boli zahrnuté

do takzvaného bezpečnostného spisu a ktoré tvorili podklad pre závery rozhodnutia úradu

o bezpečnostnej nespoľahlivosti sťažovateľky, majú charakter utajovaných skutočností,

ktoré vzhľadom na záujmy Slovenskej republiky podliehajú špeciálnemu režimu ochrany

[§ 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností].

V rámci uvedeného režimu ochrany právna úprava nahliadanie do bezpečnostného

spisu reguluje tak, že účastníkovi konania neposkytuje automatickú možnosť oboznámenia

sa so spisom. Ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností obmedzuje

možnosť účastníka konania oboznámiť sa so spisom obsahujúcim utajované skutočnosti

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom ide o inštitút nenárokovateľný, pretože

je možnosť nahliadnutia podmienená súhlasom vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajované

skutočnosti patria.

Z prípadu sťažovateľky vyplýva, že jej právnemu zástupcovi jednorazové nazretie

do bezpečnostného spisu príslušným subjektom umožnené nebolo.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne judikuje, že ochrana

ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou

súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Vďaka svojím definičným

znakom – nezávislosti a viazanosti právom môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov

pred excesmi verejnej moci (pozri napr. ).

Príslušné ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností v konaní

o bezpečnostnej previerke podnikateľa ingerenciu súdnej moci pripúšťajú [pozri

ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností]. V predmetnom

konaní má totiž sudca pozíciu oprávnenej osoby s osobitným postavením na oboznamovanie

sa s utajovanými skutočnosťami. Samotný zákon tak poskytuje priestor pre súdnu ochranu

podnikateľských subjektov podrobujúcich sa bezpečnostnej previerke. Príslušný súd môže

posúdiť a vyhodnotiť postup úradu pri správnej úvahe, či skutočne nevybočila z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, a v nadväznosti na toto vyhodnotenie urobiť záver

o zákonnosti postupu a rozhodnutia tak úradu, ako aj výboru (porovnaj napr.

, ).

Ako z obsahu namietaného rozsudku v preskúmavanej veci vyplýva, všeobecný súd

sa nevyhýbal oboznámeniu sa s utajovanými skutočnosťami, do bezpečnostného spisu

vo veci sťažovateľky nazrel, a tak poskytol sťažovateľke vertikálnu ochranu jej práv.

Realizoval to síce bez možnosti sťažovateľky konfrontovať sa s relevantnými informáciami

utajovaného charakteru, ale ako už bolo povedané, samotná právna úprava pri vyvažovaní

verejného záujmu na neodhalení materiálu a záujmu účastníka konania doň nahliadnuť

uprednostňuje záujem verejný.

Je zrejmé, že v predmetnom konaní bol okrem úradu s relevantnými utajovanými

skutočnosťami oboznámený aj odvolací orgán − výbor, a predovšetkým aj najvyšší súd.

Námietky sťažovateľky, že nebola s týmito skutočnosťami oboznámená, neobstoja, pretože

utajované informácie, tak ako už bolo povedané, podliehajú špeciálnemu režimu podľa

zákona o ochrane utajovaných skutočností.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd odobrením

predchádzajúcich konaní neporušil základné právo sťažovateľky podľa

a sprostredkovane ani ostatné procesné práva (podľa , podľa

a podľa dohovoru) a práva podľa a ods. 3 a podľa

čl. 8 dohovoru.

Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľky v zmysle

kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016