Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 576/2016
PDF · 192.19 KB
No categories available
III. ÚS 576/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti HATRIX, s. r. o., Šafárikova 34, Prešov,
zastúpenej spol. IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésova 2, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Viktor Ewerling, PhD., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv na zachovanie dobrej povesti a na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sž 13/2014 z 26. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spol. HATRIX, s. r. o., Prešov, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2015
doručená sťažnosť spoločnosti HATRIX, s. r. o., Šafárikova 34, Prešov (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej spol. IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésova 2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Viktor Ewerling, PhD., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv na zachovanie dobrej povesti a na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy, na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sž 13/2014 z 26. februára
2015 (ďalej len „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke ako podnikateľskému
subjektu bolo na základe bezpečnostnej previerky vykonanej Národným bezpečnostným
úradom (ďalej len „úrad“) podľa ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmenne a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“) vydané 24. augusta 2011
potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti podnikateľa č. SP-BP-843-4/2011-C
pre oboznamovanie sa s utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia Dôverné s dobou platnosti
do 23. augusta 2016 (ďalej len „potvrdenie“).
Rozhodnutím úradu č. SP-OBD-843-2/2013-DBS-C z 12. júna 2013 bola platnosť
tohto potvrdenia podľa ustanovenia § 50 ods. 5 zákona o ochrane utajovaných
skutočnostiach zrušená s odôvodnením, že sťažovateľka prestala spĺňať podmienku
priemyselnej bezpečnosti podľa ustanovenia § 46 písm. c) zákona o ochrane utajovaných
skutočností, keďže bolo u nej zistené bezpečnostné riziko, a to existencia obchodných
a majetkových vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu.
Sťažovateľka podala proti uvedenému rozhodnutiu úradu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu 25. apríla 2014 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia. Odvolanie
spolu so svojím stanoviskom predložil úrad na rozhodnutie Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí úradu (ďalej len „výbor“). Výbor
po preskúmaní spisového materiálu a bezpečnostného spisu súvisiaceho s vecou vydal
26. júna 2014 rozhodnutie č. CRD-1705-12/2013-VPRNBU, ktorým odvolanie
sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka napadla predmetné rozhodnutie výboru žalobou o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia výboru, o ktorej rozhodol najvyšší súd namietaným rozsudkom,
ktorým žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.
V sťažnosti sťažovateľka namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
jej základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom špecifikovaných
v petite sťažnosti.
Sťažovateľka v prvom rade poukazuje na to, že sa po podaní odvolania proti
prvostupňovému rozhodnutiu úradu domáhala sprístupnenia spisového materiálu na účely
realizácie efektívnej obrany, keďže odôvodnenie tohto rozhodnutia sťažovateľke
neumožňovalo s ohľadom na jeho nepreskúmateľnosť vecne reagovať na dôvody, ktoré boli
podkladom pre jeho vydanie. Sťažovateľka uvádza, že výbor jej odvolanie zamietol
bez toho, aby jej umožnil oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi a so spisom samotným,
do ktorého jej bolo umožnené nahliadnuť až počas konania na najvyššom súde, ktorého
súčasťou však neboli predmetné utajované skutočnosti (dôkazy). Sťažovateľka namieta, že
tieto dôkazy neboli jej ani jej právnemu zástupcovi v žiadnej forme sprístupnené, ani priamo
či nepriamo reprodukované, a to napriek tomu, že legitímny a proporcionálny dôvod
na takýto postup neexistoval a najmä nebol preukázaný a odôvodnený. V uvedenom postupe
vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež základného práva na právnu pomoc v konaní
zaručeného čl. 47 ods. 2 ústavy, keďže advokát poskytujúci jej právnu pomoc v príslušnom
konaní nemal prístup k relevantným podkladom a informáciám, a nemohol jej tak
zabezpečiť účinnú a efektívnu právnu pomoc.
Na tomto mieste sťažovateľka dôvodí, že si je vedomá určitých špecifík konaní
týkajúcich sa bezpečnostných previerok a ochrany utajovaných skutočností, ako aj určitých
obmedzení, ktoré sú s nimi spojené. Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu a tiež
Ústavného súdu Českej republiky sťažovateľka argumentuje, že tieto obmedzenia nemôžu
byť bezbrehé, vedúce k popretiu základných práv dotknutých subjektov.
Sťažovateľka ďalej pokračuje a prezentuje stanovisko, že orgány verejnej moci
v dôsledku rozsudku najvyššieho súdu uchovávajú o nej nepravdivé informácie, že má mať
vzťahy s prostredím organizovaného zločinu, a to všetko bez toho, aby mala možnosť
efektívne sa brániť proti uvedeným tvrdeniam, čím sa cíti dotknutá na svojej dobrej povesti
a v čom vidí porušenie svojich základných práv na zachovanie dobrej povesti a na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe zaručených čl. 19 ods. 1 a 3
ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 dohovoru.
Napokon sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru poukazujúc na nedostatky odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu, ktorý považuje za arbitrárny, pretože sa podľa jej názoru argumentačne
nevysporiadal s prezentovanou judikatúrou ústavného súdu a Ústavného súdu Českej
republiky aplikovateľnou vo veci sťažovateľky.
Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv
na zachovanie dobrej povesti a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov
o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného podľa čl. 8 dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sž 13/2014 z 26. februára 2015, rozsudok
najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie a priznal jej tiež
náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na zachovanie
dobrej povesti a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe
podľa čl. 19 ods. 1 a 3 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru
namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti dôvodov namietaného rozsudku
najvyššieho súdu s limitmi dotknutých článkov ústavy a dohovoru, pričom sa podrobne
oboznámil s jeho obsahom.
Najvyšší súd v namietanom rozsudku, ktorým zamietol žalobu sťažovateľky
konštatoval, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu, súčasť ktorého tvoril aj tzv. bezpečnostný spis, zákonnosť postupu
a rozhodnutí vo veci sťažovateľky tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.
V odôvodnení rozsudku poukázal najvyšší súd na námietky sťažovateľky, ktorá
argumentovala, že nemala možnosť oboznámiť sa s obsahom celého spisového materiálu,
že výbor nerešpektoval v konaní základné zásady správneho konania, že je rozhodnutie
výboru nepreskúmateľné a arbitrárne, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci
a napokon že rozhodnutie výboru nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.
V nadväznosti na uvedené námietky sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že právo
na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania sa síce vzťahuje aj na konanie pred
orgánmi verejnej správy, v každej veci však treba zohľadniť aj charakter konania, v danej
konkrétnej veci sťažovateľky skutočnosť, že sa na predmetné konanie vzťahuje osobitný
zákon – zákon o ochrane utajovaných skutočností, ktorý vo svojom ustanovení § 81 ods. 1
vylučuje pôsobnosť zákona o správnom konaní (ďalej aj „správny poriadok“). Najvyšší súd
ďalej konštatoval náležité odôvodnenie oboch rozhodnutí úradu i výboru a tiež ich súlad
s ustanoveniami zákona o ochrane utajovaných skutočností upravujúcich náležitosti
rozhodnutia. Najvyšší súd takisto zhrnul, že právny zástupca sťažovateľky požiadal
o nahliadnutie do spisového materiálu (bezpečnostného spisu úradu), avšak riaditeľ úradu
jeho žiadosti nevyhovel a súčasne mu neudelil súhlas s jednorazovým oboznámením sa
s bezpečnostným spisom sťažovateľky v zmysle § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných
skutočností z dôvodov, že je bezpečnostný spis utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia
,,Dôverné“. K súvisiacim námietkam sťažovateľky, že úrad neumožnil právnemu zástupcovi
sťažovateľky nahliadnuť v jej veci do príslušného spisu s odôvodnením, že bezpečnostný
spis je utajovanou skutočnosťou so stupňom utajenia ,,Dôverné“, kým v iných veciach úrad
jej právnemu zástupcovi nahliadnutie umožnil, najvyšší súd poznamenal, že je potrebné
pristupovať ku každému prípadu individuálne. Najvyšší súd vo vzťahu k otázke posúdenia
bezpečnostnej spoľahlivosti dôvodil, že je jej zodpovedanie síce vecou správnej úvahy, tá sa
však musí opierať o skutkové a právne závery tvoriace podklad rozhodnutia. Najvyšší súd je
toho názoru, že rozhodnutie výboru uvedené atribúty spĺňa, keďže sú v ňom uvedené
východiskové skutkové zistenia so súčasným zohľadnením skutočnosti, že konkrétne
informácie majú charakter informácií utajovaných, a súčasne obsahuje odkaz
na ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností, o ktoré sa rozhodnutie opiera.
Najvyšší súd zdôraznil, že sa oboznámil s obsahom spisového materiálu, ako aj s jeho
súčasťou, utajovaným spisom, pričom na základe svojho prieskumu zistil, že vykonané
dôkazy boli náležite vyhodnotené bez toho, aby došlo k právnemu pochybeniu, logickým
nesprávnostiam či iným vadám konania, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd sa oboznámil aj s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola vo veci
sťažovateľky aplikovaná.
Podľa § 45 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností bezpečnostnou
previerkou podnikateľa úrad zisťuje, či spĺňa podmienky priemyselnej bezpečnosti podľa
§ 46 citovaného zákona.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností bezpečnostnú previerku
podnikateľa vykonáva úrad na základe žiadosti jeho štatutárneho orgánu.
Podľa § 45 ods. 9 zákona o ochrane utajovaných skutočností na zistenie priemyselnej
bezpečnosti podnikateľa si úrad vyžiada podľa povahy veci vyjadrenie Slovenskej
informačnej služby, Vojenského spravodajstva, Policajného zboru alebo iného štátneho
orgánu; tie sú povinné žiadosti vyhovieť. Pri zisťovaní priemyselnej bezpečnosti
podnikateľa zaoberajúceho sa výskumom, vývojom, výrobou zbraní a obchodovaním
so zbraňami je úrad povinný vyžiadať si vyjadrenie Slovenskej informačnej služby,
Vojenského spravodajstva a Policajného zboru.
Podľa § 46 zákona o ochrane utajovaných skutočností potvrdenie o priemyselnej
bezpečnosti možno vydať iba podnikateľovi, ktorý je
a) spôsobilý zabezpečiť ochranu utajovaných skutočností
b) ekonomicky stabilný
c) bezpečnostne spoľahlivý
d) bezúhonný.
Podľa § 50 ods. 5 zákona o ochrane utajovaných skutočností ak úrad zistí, že
podnikateľ prestal spĺňať niektorú z podmienok priemyselnej bezpečnosti uvedenú v § 46
alebo hrubým spôsobom alebo opakovane poruší povinnosti na úseku ochrany utajovaných
skutočností, zruší platnosť potvrdenia.
Podľa § 50 ods. 6 zákona o ochrane utajovaných skutočností na rozhodovanie podľa
odseku 5 sa primerane vzťahuje ustanovenie § 26 ods. 3 a 4 a § 30.
Podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností v rozhodnutí musí byť
uvedené ustanovenie, podľa ktorého úrad rozhodol; skutočnosti, ktoré boli podkladom
na rozhodnutie; akými úvahami bol vedený úrad pri hodnotení dôkazov a poučenie
o možnosti podať odvolanie.
Podľa § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností je oprávnenou
osobou s osobitným postavením podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností v rozsahu
svojej funkcie sudca.
Podstatou veci sťažovateľky je posúdenie ústavnosti právnej situácie, v ktorej
sťažovateľka (podnikateľský subjekt) nemôže pred nezávislým súdom oponovať tvrdeniu
úradu a výboru, že je bezpečnostne nespoľahlivou z dôvodu existencie obchodných
a majetkových vzťahov s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Táto situácia podľa
názoru sťažovateľky znamená porušenie jej základných procesných práv.
Ťažiskom sťažovateľkiných námietok je čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý zakotvuje právo
každého, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) poukázala
na niektoré prípady konaní (predovšetkým trestných konaní), v ktorých bol aspekt
kontradiktórnosti procesu, a to povinnosť „odhaliť všetky dôkazy“ relevantné
pre rozhodovanie, oslabený. Európsky súd pre ľudské práva tak judikoval, že toto právo nie
je absolútne a môže byť v niektorých prípadoch korigované v dôsledku stretu navzájom
súperiacich záujmov, keď sa práva účastníka konania dostanú do kolízie s takými záujmami,
ako je národná bezpečnosť; potreba utajiť policajné metódy vyšetrovania trestných činov
a získavania informácií; ako aj metódy zhromažďovania informácií uplatňované
spravodajskými službami a pod (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Jasper proti
Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo 16. 2. 2000, č. 27052/95 a Fitt proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok zo 16. 2. 2000, č. 29777/96).
Aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti upozornil na to, že čl. 48 ods. 2
ústavy dopadajúci na množstvo procesov nemožno bezo zvyšku aplikovať na akýkoľvek
súdny proces, nieto na proces správny (pozri napr. II. ÚS 130/2013, II. ÚS 480/2014), a teda
zákony, ktoré konkretizujú ústavné hodnoty, môžu modifikovať rozsah aplikácie čl. 48
ods. 2 ústavy.
Ústavný súd chce takisto pripomenúť, že je síce v prvom rade viazaný ústavou
a referenčnými medzinárodnými zmluvami, ale je viazaný zároveň celým právnym
poriadkom, ak nie je spochybnený súlad noriem. Ústavný súd nemá v konaní o ústavných
sťažnostiach z hľadiska viazanosti viac moci, než majú všeobecné súdy. Jeho úlohou je
kvôli ochrane individuálnej slobody ešte raz preveriť, či všeobecné súdy pri aplikácii práva
dali zadosť ústave v priestore, ktorý im právny poriadok ponecháva, ale ústavný súd
v zásade nemá nútiť všeobecné súdy rozhodovať proti zákonu, ak nikto zo súdnych autorít
nespochybnil ústavnosť zákona. Ak demokraticky legitímny zákonodarca normatívne
zreteľne vyvážil ústavné hodnoty, nie je úlohou senátu ústavného súdu v konaní o ústavnej
sťažnosti tieto hodnoty nanovo po svojom vyvažovať. To môže urobiť plénum v konaní
o súlade právnych predpisov, kde viazanosť ústavou nadobúda striktnejšiu podobu
(pozri II. ÚS 480/2014).
Z prezentovanej právnej úpravy aplikovanej vo veci sťažovateľky vyplýva, že úrad si
v rámci vykonávania bezpečnostnej previerky na účely preverenia splnenia podmienky
priemyselnej bezpečnosti podnikateľa v zmysle ustanovenia § 46 zákona o ochrane
utajovaných skutočností obstaráva materiály na základe súčinnosti so Slovenskou
informačnou službou, s Vojenským spravodajstvom, Policajným zborom alebo iným
štátnym orgánom. V prípade sťažovateľky, takto získané informácie, ktoré boli zahrnuté
do takzvaného bezpečnostného spisu a ktoré tvorili podklad pre závery rozhodnutia úradu
o bezpečnostnej nespoľahlivosti sťažovateľky, majú charakter utajovaných skutočností,
ktoré vzhľadom na záujmy Slovenskej republiky podliehajú špeciálnemu režimu ochrany
[§ 2 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností].
V rámci uvedeného režimu ochrany právna úprava nahliadanie do bezpečnostného
spisu reguluje tak, že účastníkovi konania neposkytuje automatickú možnosť oboznámenia
sa so spisom. Ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností obmedzuje
možnosť účastníka konania oboznámiť sa so spisom obsahujúcim utajované skutočnosti
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom ide o inštitút nenárokovateľný, pretože
je možnosť nahliadnutia podmienená súhlasom vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajované
skutočnosti patria.
Z prípadu sťažovateľky vyplýva, že jej právnemu zástupcovi jednorazové nazretie
do bezpečnostného spisu príslušným subjektom umožnené nebolo.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne judikuje, že ochrana
ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou
súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Vďaka svojím definičným
znakom – nezávislosti a viazanosti právom môže a musí súdna moc chrániť jednotlivcov
pred excesmi verejnej moci (pozri napr. II. ÚS 111/08).
Príslušné ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností v konaní
o bezpečnostnej previerke podnikateľa ingerenciu súdnej moci pripúšťajú [pozri
ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane utajovaných skutočností]. V predmetnom
konaní má totiž sudca pozíciu oprávnenej osoby s osobitným postavením na oboznamovanie
sa s utajovanými skutočnosťami. Samotný zákon tak poskytuje priestor pre súdnu ochranu
podnikateľských subjektov podrobujúcich sa bezpečnostnej previerke. Príslušný súd môže
posúdiť a vyhodnotiť postup úradu pri správnej úvahe, či skutočne nevybočila z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, a v nadväznosti na toto vyhodnotenie urobiť záver
o zákonnosti postupu a rozhodnutia tak úradu, ako aj výboru (porovnaj napr.
IV. ÚS 308/2011, II. ÚS 480/2014).
Ako z obsahu namietaného rozsudku v preskúmavanej veci vyplýva, všeobecný súd
sa nevyhýbal oboznámeniu sa s utajovanými skutočnosťami, do bezpečnostného spisu
vo veci sťažovateľky nazrel, a tak poskytol sťažovateľke vertikálnu ochranu jej práv.
Realizoval to síce bez možnosti sťažovateľky konfrontovať sa s relevantnými informáciami
utajovaného charakteru, ale ako už bolo povedané, samotná právna úprava pri vyvažovaní
verejného záujmu na neodhalení materiálu a záujmu účastníka konania doň nahliadnuť
uprednostňuje záujem verejný.
Je zrejmé, že v predmetnom konaní bol okrem úradu s relevantnými utajovanými
skutočnosťami oboznámený aj odvolací orgán − výbor, a predovšetkým aj najvyšší súd.
Námietky sťažovateľky, že nebola s týmito skutočnosťami oboznámená, neobstoja, pretože
utajované informácie, tak ako už bolo povedané, podliehajú špeciálnemu režimu podľa
zákona o ochrane utajovaných skutočností.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd odobrením
predchádzajúcich konaní neporušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a sprostredkovane ani ostatné procesné práva (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 47 ods. 2
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva podľa čl. 19 ods. 1 a ods. 3 ústavy a podľa
čl. 8 dohovoru.
Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľky v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016