Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Snr-2-2022.pdf
PDF · 195.35 KB
Case nature
Area
Subarea
11Snr/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, JUDr. Pavla Naďa, Mgr. Michala Novotného a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu: I.. C. V., nar. XX.XX.XXXX, I. XXXX/XXXA, XXX XX D., právne zastúpený: Advokátska kancelária Michaľov, s.r.o., konajúca JUDr. Lukášom Michaľovom, PhD., advokátom a konateľom, so sídlom Tajovského 17, 040 01 Košice, IČO: 52 290 514, proti žalovanému: Výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, so sídlom Námestie Alexandra Dubčeka č. 1, 812 80 Bratislava, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu č. CRD-1234-4/2022-VPRNBU, zo dňa 23.júna 2022, takto
r o z h o d o l :
I. Žaloba sa z a m i e t a.
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Národný bezpečnostný úrad (ďalej aj „NBÚ“, alebo tiež „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím číslo: SP-PB-3043-35/2021-Ž-46762, zo dňa 8. marca 2022, (ďalej aj „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“ alebo aj „rozhodnutie „NBÚ“) rozhodol, že žalobcu podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „zákon o ochrane utajovaných skutočností“ alebo aj „zákon č. 215/2004 Z. z.“), nemožno považovať za bezpečne spoľahlivú osobu, pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore a podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bod 6 citovaného zákona žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože preukázal svojim konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. Zároveň prvostupňový správny orgán podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. ukončil bezpečnostnú previerku II. stupňa menovaného pre stupeň utajenia Dôverné.
2. Žalovaný rozhodnutím č. CRD-1234-4/2022-VPRNBU zo dňa 23. júna 2022 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“), zamietol odvolanie žalobcu podané voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Zároveň na základe identických ustanovení ako prvostupňový správny orgán v súlade s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu skonštatoval, že podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore a podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14
ods. 1 a ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože bolo zistené bezpečnostné riziko, lebo preukázal svojim konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaným skutočností.
3. Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, NBÚ vykonal u žalobcu v období od 18. júna 2021 do 8. marca 2022 bezpečnostnú previerku II. stupňa pre stupeň utajenia Dôverné na základe právomoci zverenej mu v § 17 písm. b) zákona č. 215/2004 Z. z., a to po udelení súhlasu žalobcu s oprávnením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami a s vykonaním bezpečnostnej previerky a po predložení podkladových materiálov vedúcim podľa 16 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. Na tento účel si NBÚ zhromaždil v intenciách § 16 ods. 1 písm. a) až c) a § 21 zákona č. 215/2004 Z. z. potrebný podkladový materiál, ktorý založil v bezpečnostnom spise. Vyhodnotením podkladových materiálov dospel NBÚ k záveru o potrebe ukončenia bezpečnostnej previerky a rozhodol podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. a vydal napadnuté rozhodnutie.
4. Žalovaný preskúmal procesný postup NBÚ pri vykonávaní bezpečnostnej previerky II. stupňa pre stupeň utajenia Dôverné, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a pritom sa oboznámil s listinnými dôkazmi zhromaždenými NBÚ v bezpečnostnom spise č. D.-G.-XXXX/XXXX-Ž.-XXXXX (ďalej len „bezpečnostný spis“).
5. Ďalej uviedol, že súčasťou bezpečnostného spisu je osobný a bezpečnostný dotazník, evidovaný pod č. D.-G.-XXXX/XXXX-Ž.-XXXXX z 18. júna 2021, ktorý žalobca predložil vedúcemu podľa § 16 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 2015/2004 Z. z. na účel vykonania bezpečnostnej previerky a tiež, že v bezpečnostnom spise sa nachádza utajovaný listinný dôkaz č. D.-G.-XXXX-XX/XXXX-Ž.- XXXXX/V z 26. júla 2021, ktorý obsahuje informácie o bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu. Uvedený utajovaný listinný dôkaz z 26. júla 2021 ich pôvodca označil ako utajovanú skutočnosť so stupňom utajenia Vyhradené a žalobcu nie je možné považovať v tomto konaní (rovnako ako v konaní NBÚ) za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. Podľa žalovaného je tak potrebné poskytnúť utajovanému listinnému dôkazu z 26. júla 2021 zákonom zodpovedajúcu ochranu, a preto nie je možné jeho konkrétny obsah v rozhodnutí NBÚ ako i v tomto rozhodnutí uvádzať. Podľa odôvodnenia rozhodnutia NBÚ utajovaný listinný dôkaz č.p.: D.-G.-XXXX-XX/XXXX-Ž.-XXXXX/V zo dňa 26. júla 2021 na strane 5 ods.2, str. 6 ods. 2, str. 11 ods. 2 a 4, str. 14 ods. 6, str. 15 ods. 4, str. 16 ods. 2 a 3, str. 20 ods. 6, str. 21 ods. 2, str. 26 ods. 3 a str. 27 ods. 2 obsahuje informácie týkajúce sa bezpečnostnej spoľahlivosti menovaného. Keďže tieto informácie pôvodca označil ako utajovanú skutočnosť stupňa utajenia Vyhradené a menovaného nie je možné v konaní úradu považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., nie je možné konkrétny obsah utajovaných skutočností v tomto rozhodnutí uvádzať.
6. Podľa názoru žalovaného z bezpečnostného spisu a rozhodnutia NBÚ je zrejmé, že NBÚ v priebehu bezpečnostnej previerky zistil skutočnosti, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia, a preto vykonal so žalobcom dňa 11. novembra 2021 bezpečnostný pohovor za jeho osobnej účasti, z ktorého bol vyhotovený písomný záznam č. SP-PB-3043-25/2021/Ž-46762 z 11. novembra 2021 (ďalej len „záznam z bezpečnostného pohovoru“).
7. Ako ďalej uviedol žalovaný vo svojom rozhodnutí, podľa obsahu záznamu z bezpečnostného pohovoru je nesporné, že žalobca bol poučený o priebehu a účelu bezpečnostného pohovoru, o svojich právach a povinnostiach, medzi inými aj o práve kedykoľvek požiadať v priebehu bezpečnostného pohovoru o vykonanie psychofyziologického overenia pravdovravnosti, ktoré však neuplatnil a o jeho uskutočnenie nepožiadal, bol poučený o povinnosti uvádzať pri bezpečnostnom pohovore úplné a pravdivé údaje a o právnych následkoch uvedenia nepravdivých údajov v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 2015/2004 Z. z.
8. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že NBÚ na podklade zhromaždených listinných dôkazov zistil, že vyjadrenia žalobcu pri bezpečnostnom pohovore dňa 11. novembra 2021 boli v rozpore so zistenými skutočnosťami a boli tak naplnené podmienky na uskutočnenie psychofyziologického overenia pravdovravnosti podľa § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. Dňa 14. decembra 2021 NBÚ vykonal bezpečnostný pohovor, súčasťou ktorého bolo psychofyziologické overenie pravdovravnosti za osobnej účasti žalobcu, z ktorého vyhotovil záverečnú správu zo psychofyziologického overenia pravdovravnosti č. SP-PB-3043-33/2021-Ž-46762 zo 14. decembra 2021 (ďalej len „záverečná správa zo psychofyziologického overenia pravdovravnosti“). Podľa záverečnej správy zo psychofyziologického
overenia pravdovravnosti, psychofyziologické overenie pravdovravnosti vykonal polygrafický špecialista NBÚ, v priestoroch NBÚ na to určených, s vhodným prostredím, bez vznikajúcich vonkajších rušivých stimulov. Predmetom tohto procesného úkonu bolo testovanie pravdovravnosti žalobcu ku skutočnosti, či menovaný/subjekt poskytol od roku 2015 služobné informácie záujmovej osobe proti záujmu polície (skúmaný predmet). Pri psychofyziologickom overení pravdovravnosti žalobcovi boli vhodne stanovené a položené dve otázky týkajúce sa skúmaného predmetu, a to prvá otázka: „Poskytli ste od roku 2015 informácie služobného charakteru záujmovej osobe proti záujmu polície?“ a druhá otázka „Poskytli ste od roku 2015 informácie služobného charakteru záujmovej osobe proti záujmu polície aspoň raz?“ Na obidve otázky žalobca odpovedal že „Nie“. Získané grafy boli vyhodnotené ručne, tromi polygrafickými špecialistami, ktorí vykonali hodnotenie nezávisle od seba. Žalobca spolupracoval a všetky fázy vyšetrenia boli ukončené. Po celkovej analýze grafov subjektu bolo zistené, že obsahujú signifikantné odozvy na vyššie uvedené testové otázky položené pri testovom formáte, ktoré sú interpretované ako klamstvo. Na záver toho bol záver polygrafického špecialistu, že „subjekt nebol pravdovravný“ pri odpovediach na položené otázky č. 1 a č. 2 týkajúce sa skúmaného predmetu, t.j. menovaný nebol pravdovravný pri odpovediach na predmetné otázky.
9. Žalovaný taktiež konštatoval, že na základe toho záver polygrafického špecialistu bol, „že subjekt nebol pravdovravný“ pri odpovediach na položené otázky č. 1 a č. 2 týkajúce sa skúmaného predmetu.
10. Žalovaný poukázal na znenie ustanovenia § 10 ods. 1 písm. g), § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. z ktorého vyplýva, že medzi predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami je zaradená aj bezpečnostná spoľahlivosť (§ 10 ods. 1 písm. g) pozitívne), ktorú tento zákon legálne definuje v § 14 ods. 1 (negatívne). V ustanovení § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. sú dané štyri kategórie fyzických osôb, ktoré sa nepovažujú za bezpečnostne spoľahlivé, pričom žalobca bol podľa právnej kvalifikácie uvedenej v rozhodnutí NBÚ zaradený do v poradí prvej kategórie fyzických osôb, ktoré uviedli nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore a tiež do štvrtej kategórie osôb, ktoré sa nepovažujú za bezpečnostne spoľahlivé, u ktorých bola zistená existencia bezpečnostného rizika.
11. Žalovaný preskúmaním rozhodnutia NBÚ, ako aj obsahu listinných dôkazov z ktorých vychádzalo, považoval záver NBÚ uvedený v I. časti výroku napadnutého rozhodnutia o tom, že žalobcu nemožno podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedol pri bezpečnostnom pohovore nepravdivé údaje, za zákonný.
12. Z obsahu listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou bezpečnostného spisu, mal žalovaný za preukázané, že pre posúdenie bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu majú materiálny význam skutočnosti uvedené v utajovanom listinnom dôkaze z 26. júla 2021 týkajúce sa konania žalobcu. Utajovaný listinný dôkaz z 26. júla 2021 bol poskytnutý kompetentným právnym subjektom, v súlade so zákonom č. 215/2004 Z. z. Informácie v ňom obsiahnuté boli získané pri uplatňovaní stanovenej pôsobnosti, pričom s ohľadom na dikciu ustanovení § 16 ods. 1, § 21, § 25 ods. 1 a 4, ako aj § 26 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., tieto informácie oprávnene tvorili/tvoria tak podklad pre vykonanie procesných úkonov počas bezpečnostnej previerky (bezpečnostného pohovoru, psychofyziologického overenia pravdovravnosti), ako aj podklad pre rozhodnutie NBÚ a tiež pre rozhodnutie žalovaného.
13. Ďalej mal žalovaný z obsahu listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou bezpečnostného spisu, za preukázané, že pre posúdenie bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu majú materiálny význam skutočnosti vyplývajúce z obsahu záznamu z bezpečnostného pohovoru. V tejto súvislosti konštatoval, že NBÚ dodržal zákonné podmienky pri vykonaní bezpečnostného pohovoru, a preto je potrebné jeho priebeh a obsah považovať za relevantný a zahrnúť ho do hodnotenia bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu.
14. Z obsahu listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou bezpečnostného spisu, mal žalovaný taktiež za preukázané, že pre posúdenie bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu majú materiálny význam skutočnosti uvedené v záverečnej správe zo psychofyziologického overenia pravdovravnosti, z ktorej zreteľne vyplýva, že predmetom tohto procesného úkonu bolo testovanie pravdovravnosti žalobcu ku skutočnosti, či menovaný/subjekt poskytol od roku 2015 informácie služobného charakteru záujmovej osobe proti záujmu polície.
15. V spojitosti s tým žalovaný uvádza, že NBÚ v rámci bezpečnostnej previerky bol/je povinný vychádzať zo zhromaždených listinných dôkazov, rámec získania ktorých vymedzuje zákon č. 215/2004 Z. z., medzi inými aj z listinných dôkazov obsahujúcich priebeh a výsledok psychofyziologického overenia pravdovravnosti. Žalovaný nemal pochybnosti o tom, že NBÚ dodržal tak formálne, ako aj obsahové podmienky pre vykonanie psychofyziologického overenia pravdovravnosti ustanovené v § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z., jeho výsledok je teda potrebné považovať za relevantný a brať ho do úvahy pri hodnotení bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu.
16. Zákon č. 215/2004 Z. z. v § 25 ods. 4 explicitne vyžaduje v prípade zistenia rozporu medzi zistenými skutočnosťami a vyjadreniami navrhovanej osoby pri bezpečnostnom pohovore uskutočnenie psychofyziologického overenia pravdovravnosti a navrhovaná osoba má nie možnosť, ale povinnosť ho absolvovať. NBÚ v rozsahu a spôsobom ustanoveným v § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 215/2004 Z. z. vykonal so žalobcom bezpečnostný pohovor. NBÚ po vykonaní bezpečnostného pohovoru konfrontoval zistené skutočnosti s vyjadreniami žalobcu pri bezpečnostnom pohovore a zistil rozpor medzi zistenými skutočnosťami a vyjadreniami žalobcu (utajovaný listinný dôkaz z 26. júla 2021, záznam z bezpečnostného pohovoru). NBÚ následne v rozsahu a spôsobom vykonal ex offo psychofyziologické overenie pravdovravnosti podľa § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z.
17. V tejto súvislosti následne žalovaný uviedol, že existencia zistených a hodnotených skutočností nemôže byť v súčasnosti dostatočnou garanciou toho, že žalobca zabezpečí zodpovedajúcu ochranu štátom chránených utajovaných skutočností, ktoré by mu mali byť pri výkone zamestnania sprístupnené a nie je možné ho tak považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu podľa § 10 ods.1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.
18. Žalovaný preskúmaním rozhodnutia NBÚ, ako aj obsahu listinných dôkazov z ktorých vychádzalo, sa stotožnil taktiež so záverom NBÚ uvedeným v II. časti výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia, že žalobcu nemožno podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože preukázal svojim konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností.
19. Žalovaný v danom smere považoval za dôležité k výkladu pojmu „bezpečnostné riziko“ poukázať na judikatúru najvyššieho súdu (napr. 2Sž/7/2016 z 20.06.2019, sp. zn. 10Snr/1/2017 z 27.09.2017, 3Snr/1/2017 z 16.05.2019 a sp. zn. 2Snr/1/2016 z 20.09.2019).
20. Žalovaný sa stotožnil so závermi NBÚ, že pojem „bezpečnostné riziko“ vo vzťahu k zákonu č. 215/2004 Z. z. a jeho účelu je potrebné chápať tak, že v sebe zahŕňa určitú obavu, nebezpečenstvo, možnosť ohrozenia alebo spôsobenia škody na záujmoch chránených týmto zákonom a eventuálnu možnosť ohrozenia štátom chránených utajovaných skutočností. Pod pojmom „bezpečnostné riziko“ je treba rozumieť už samotné podozrenie z jeho existencie, pre účely bezpečnostnej previerky postačuje primeraná pravdepodobnosť, že príslušná zákonom č. 215/2004 Z. z. predvídaná skutková podstata bola naplnená. Je preto potrebné vyhodnotiť listinné dôkazy komplexne a s ohľadom na všetky významné skutkové zistenia identifikovať skutočnosti, ktoré majú vplyv/spochybňujú bezpečnostnú spoľahlivosť žalobcu a indikujú podozrenia z existencie bezpečnostného rizika, ktoré môže potenciálne ohroziť štátom chránené záujmy a utajované skutočnosti.
21. Žalovaný akceptuje hodnotiace závery NBÚ uvedené v odvolaním napadnutom rozhodnutí, tzn. že z hľadiska zákona č. 215/2004 Z. z. a jeho účelu, skutočnosti a prvky konania žalobcu identifikované v utajovanom listinnom dôkaze z 26. júla 2021 je potrebné hodnotiť ako materiálne pre preukázanie bezpečnostného rizika ustanoveného v § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z., a to predovšetkým z pohľadu konkrétnych rezultujúcich aspektov daného prípadu, akými sú povaha konania žalobcu, intenzita rizika vyplývajúca z takéhoto konania s ohľadom na význam chránených záujmov štátu a oblasť a stupeň utajenia skutočností, ktorých bezpečnosť sa má zaistiť.
22. V tejto súvislosti žalovaný konštatoval, že vyjadrenia žalobcu pri bezpečnostnom pohovore k zisteným skutočnostiam s ohľadom na výsledok psychofyziologického overenia pravdovravnosti nie je možné považovať za pravdivé/vierohodné, čo je potrebné pričítať v neprospech žalobcu. Navyše skutočnosť, že pravdivosť/vierohodnosť vyjadrení žalobcu pri bezpečnostnom pohovore k zisteným skutočnostiam nebola podporená výsledkom psychofyziologického overenia pravdovravnosti
v konečnom dôsledku podporuje relevantnosť a dôkaznú hodnotu zistených skutočností, ako aj relevantnosť záveru o tom, že u žalobcu nie je možné bezpečnostné riziko eliminovať a považovať ho za bezpečnostne spoľahlivú osobu.
23. Žalovaný taktiež akcentuje, že bezpečnosť štátu má pre Slovenskú republiku mimoriadny (existenčný) význam a opatrenia, ktorými Slovenská republika zabezpečuje a chráni túto základnú prioritu sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky a v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Rovnako účelom zákona č. 215/2004 Z. z. je chrániť bezpečnostné, a teda existenčné záujmy štátu, ktoré majú nielen interný ale aj externý rozmer, a to elimináciou bezpečnostných rizík a vytváraním a dodržiavaním podmienok na ochranu utajovaných skutočností, medzi inými aj v oblasti personálnej bezpečnosti.
24. Žalovaný na podklade označených listinných dôkazov mal za preukázané, že v rozhodnutí NBÚ vymedzené skutkové zistenia, v spojení s výsledkami psychofyziologického overenia pravdovravnosti, vo svojom súhrne preukazujú, že u žalobcu je riziko existencie nečestného, nedôveryhodného konania, čo je potrebné hodnotiť ako materiálne pre posúdenie bezpečnostnej spoľahlivosti. Existencia zistených skutočností nemôže byť v súčasnosti dostatočnou garanciou toho, že žalobca zabezpečí zodpovedajúcu ochranu utajovaných skutočností Slovenskej republiky stupňa utajenia Dôverné, ktoré v prípade vydania osvedčenia by mu mohli/mali byť pri výkone zamestnania sprístupnené.
25.
K námietke žalobcu uvedenej v odvolaní v bode č. 1, že rozhodnutie NBÚ v záhlaví obsahuje číslo: SP-PB 3043-35/2020-Z-46762, čo je možné považovať za obsahovo nesprávne, kým v obsahu odôvodnenia rozhodnutia NBÚ je uvedené číslo bezpečnostného spisu: D.-G.-XXXX/XXXX-Ž.-XXXXX, a teda z uvedeného dôvodu a to uvádzaných rozdielnych čísel konaní v záhlaví a následne v odôvodnení rozhodnutia NBÚ, nemožno rozhodnutie NBÚ vo všetkých bodoch považovať za správne a nezameniteľné s iným rozhodnutím NBÚ a vzniesol pochybnosti, ktoré číslo rozhodnutiu skutočne prináleží, žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o číslo rozhodnutia NBÚ, tzn. č. SP-PB-3043-35/2020- Ž-46762 z 8. marca 2022 a číslo bezpečnostného spisu č. D.-G.-XXXX/XXXX-Ž.-XXXXX zo 4. apríla 2022, z listinného dôkazu č. D.-G.-XXXX-XX/XXXX-Ž.-XXXXX zo 4. apríla 2022 vyhotoveného NBÚ, t.j. upovedomenia o chybe v písaní - v rozhodnutí č. SP-PB-3043-35/2020-Ž-46762 z 8. marca 2022 je zrejmé, že v písomnom vyhotovení rozhodnutia NBÚ došlo k chybám v písaní, o čom bol žalobca relevantným spôsobom upovedomený. NBÚ nesprávne v záhlaví rozhodnutia NBÚ uviedol číslo: SP- PB-3043-35/2020-Ž-46762, pričom správne má číslo rozhodnutia NBÚ znieť SP-PB-3043-35/2021- Ž-46762. Je nesporné, že NBÚ upovedomil žalobcu aj o tom, že v odôvodnení rozhodnutia NBÚ na strane 3 a na strane 9 nesprávne uviedol znenie otázky č. 16. NBÚ v upovedomení zo 4. apríla 2022 na záver udáva, že v danom prípade je nepochybné, že ide o zrejmú nesprávnosť spôsobenú chybou v písaní, pričom vykonanie opravy sa žiadnym spôsobom nedotkne skutkového a právneho stavu v rozhodnutí.
26. Pokiaľ ide o námietky žalobcu k nezákonnosti tohto postupu NBÚ vzhľadom na dikciu ustanovenia § 81 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., a teda že postup NBÚ pri oprave chýb v písomnom vyhotovení rozhodnutia NBÚ nemožno považovať za zákonný, žalovaný poukazuje na to, že námietky menovaného sú v rozpore s právnym názorom ústavného súdu prezentovaným v ústavnom náleze sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005. Pokiaľ NBÚ subsidiárne použil ustanovenia § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) na odstránenie chýb v písomnom vyhotovení rozhodnutia nekonal v rozpore s § 81 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.
27. Žalobca v bode 2 svojho odvolania upriamil pozornosť na fakt, že podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. je NBÚ povinný rozhodnúť o bezpečnostnej previerke II. stupňa do troch mesiacov od začatia. Podľa § 27 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť v lehotách podľa odseku 1, môže ich NBÚ predĺžiť najviac o tri mesiace. Rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanovením § 27 ods. 1 písm. a) a ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z., teda odporujúce zákonu, vydané po lehote striktne ustanovenej zákonom. K uvedenej námietke žalobcu žalovaný uviedol, že NBÚ rozhodol o bezpečnostnej previerke dňa 8. marca 2022 vydaním rozhodnutia podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. NBÚ rozhodol o bezpečnostnej previerke po zákonom stanovenej lehote, avšak pokiaľ ide o lehoty na rozhodnutie o bezpečnostnej previerke, stanovené v citovaných ustanoveniach zákona č.
215/2004 Z. z., tieto sú lehotami procesnými, poriadkovými a zákon č. 215/2004 Z. z. s ich nedodržaním nespája právne následky. (súladné s konštantou judikatúrou najvyššieho súdu, napr. 10Snr/2/2017 z 19.06.2018, 3Snr/1/2018 z 27.06.2018) 28. Žalobca v bode 3 podaného odvolania namietal nesprávne tvrdenie žalovaného uvedené v bode I. a II. výrokovej časti napadnutého rozhodnutia NBÚ, ktoré sú podľa jeho názoru vyvodené len na základe jednostranného hodnotenia zadovážených dôkazov zo strany NBÚ, vydané za nedostatočne zisteného stavu veci, ktorému predchádzal nesprávny a nezákonný postup NBÚ. Žalovaný v prvom rade opakovane zdôrazňuje, že utajovaný listinný dôkaz z 26. júla 2021 bol NBÚ poskytnutý kompetentným právnym subjektom, v súlade s § 16 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., informácie v ňom obsiahnuté boli získané pri uplatňovaní stanovenej pôsobnosti, pričom s ohľadom na dikciu ustanovení § 16 ods. 1, § 21, § 25 ods. 1 až 4 a § 26 ods. 3 zákona č.215/2004 Z. z. tieto informácie tvorili/tvoria tak podklad pre vykonanie úkonov počas bezpečnostnej previerky, a to bezpečnostného pohovoru a psychofyziologického overenia pravdovravnosti, ako aj podklad rozhodnutia NBÚ a rozhodnutia žalovaného. NBÚ postupoval v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z. z. ako i v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a najvyššieho súdu. Niet pochýb o tom, že utajovaný listinný dôkaz z 26. júla 2021 pôvodca označil ako utajovanú skutočnosť stupňa utajenia Vyhradené a žalobcu nebolo/nie je možné v konaní NBÚ o bezpečnostnej previerke považovať za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. Za daných okolností nebolo možné pri procesných úkonoch vykonávaných za účasti žalobcu (bezpečnostného pohovoru a psychofyziologického overenia pravdovravnosti) a v rozhodnutí NBÚ konfrontovať žalobcu s celkovým obsahom utajovaného listinného dôkazu z 26. júla 2021 (§ 6 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.).
29. NBÚ v odvolaním napadnutom rozhodnutí utajovaný listinný dôkaz z 26. júla 2021 v súlade so zásadou hodnotenia dôkazov vyhodnotil jednotlivo a spolu s ostatnými v rozhodnutí NBÚ označenými listinnými dôkazmi, ako aj skutkovými zisteniami, ktoré vo svojom súhrne považoval za materiálne pre posúdenie bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu a identifikáciu bezpečnostného rizika.
II.
Konanie pred správnym súdom
30. Žalobca sa správnou žalobou, doručenou Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky dňa 16. augusta 2022, domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu č. CRD-1234-4/2022-VPRNBU z 23. júna 2022. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie žalovaného Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu č. CRD-1234-4/2022-VPRNBU z 23. júna 2022 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Národného bezpečnostného úradu č. SP-BP-3043-35/2021- Ž-46762 z 8. marca 2022 a vec vrátil Národnému bezpečnostnému úradu na ďalšie konanie.
31. Žalobca uviedol, že dňa 11. júna 2021 vyplnil osobný a bezpečnostný dotazník, ktorý v súlade s § 16 zákona č. 215/2004 Z. z. predložil vedúcemu na účel vykonania bezpečnostnej previerky II. stupňa na stupeň utajenia „Dôverné”. Žalobca tak učinil z dôvodu, že platnosť predošlej bezpečnostnej previerky mu mala vypršať dňa 21. decembra 2021. Na základe žiadosti NBÚ sa žalobca dňa 11. novembra 2021 dostavil na NBÚ na účel vykonania bezpečnostného pohovoru podľa § 25 zákona č. 215/2004 Z. z.
32. Vyjadrenia žalobcu produkované na bezpečnostnom pohovore dňa 11. novembra 2021 boli podľa názoru NBÚ v rozpore s informáciami obsiahnutými v utajovanom listinnom dôkaze z 26. júla 2021. Inak povedané, avizované vyjadrenia boli v rozpore so zistenými skutočnosťami a podľa mienky NBÚ by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „Dôverné” alebo dôvodom na zrušenie platnosti tohto osvedčenia. Z uvedených dôvodov NBÚ požiadal žalobcu o účasť na ďalšom bezpečnostnom pohovore, pričom deklaroval, že súčasťou tohto pohovoru bude aj psychofyziologické overenie pravdovravnosti (§ 25 ods. 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností).
33. Žalobca ako dôvody správnej žaloby, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné (žalobné body) uviedol, že v prvom rade podotýka, že NBÚ mu v rozpore s platnou právnou
úpravou neumožnil nahliadnuť do bezpečnostného spisu na účel oboznámenia sa s písomnosťami obsiahnutými v tomto spise, ktoré (i) nepodliehajú stupňu utajenia alebo (ii) podliehajú stupňu utajenia „Vyhradené”. Žalobca akcentuje, že údaje obsiahnuté v tomto spise predstavovali kruciálny argument pre neudelenie bezpečnostnej previerky pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „Dôverné”. Takýmto spôsobom teda bolo žalobcovi upreté právo na vysporiadanie sa s predmetnými údajmi, v dôsledku čoho nemohol vykonať účinnú obhajobu svojej osoby.
34. Žalobca nesúhlasí s argumentáciou (žalovaného), z ktorej možno vyvodiť, že celý bezpečnostný spis predstavuje utajovanú skutočnosť stupňa „Vyhradené“. Nie celý utajovaný spis obsahuje utajované skutočnosti. Jeho súčasťou sú aj písomnosti, ktoré nepodliehajú utajeniu, napríklad písomnosti obsahujúce výsledky bezpečnostných pohovorov žalobcu, výsledky psychologických vyšetrení žalobcu a iné materiály, ktoré boli zo strany NBÚ zadovážené v zmysle § 16 zákona o ochrane utajovaných skutočností k bezpečnostnej previerke žalobcu a boli podkladom pre rozhodnutie.
35. Ďalej žalobca upriamuje pozornosť najvyššieho správneho súdu na dôkazne doložený fakt, že v relevantnom čase, t. j. v deň, kedy požiadal o nazretie do utajeného spisu, ako aj v deň, keď mu bolo doručené nevyhovenie predmetnej žiadosti, disponoval bezpečnostnou previerkou pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „Vyhradené”. Žalobca akcentuje, že na uvedenú skutočnosť poukazoval aj v podanom odvolaní, pričom predmetný poukaz ostal nereflektovaný. Žalobca pritom spĺňal aj všetky normatívne podmienky predpokladané v § 10 zákona o ochrane utajovaných skutočností, v dôsledku čoho mal vedúci po vyhodnotení bezpečnostnej previerky I. stupňa vykonať žalobcovo určenie v súlade s § 31 zákona o ochrane utajovaných skutočností (§10 ods. 1 písm. i) zákona o ochrane utajovaných skutočností). To sa však nestalo, v dôsledku čoho bolo žalobcovi upreté právo na efektívnu obranu svojej osoby.
36. Následne žalobca poukazuje na prekročenie lehoty na rozhodnutie o bezpečnostnej previerke normatívne objektivizovanej v § 27 zákona č. 215/2004 Z. z. Žalobca konkretizuje, že podľa 27 ods. 1 písm. a) cit. zákona je NBÚ povinný rozhodnúť o bezpečnostnej previerke II. stupňa do troch mesiacov od začatia konania. Podľa § 27 ods. 3 cit. zákona (in fine), ak nie je vzhľadom na povahu veci možné rozhodnúť v tejto lehote, môže ju NBÚ predĺžiť najviac o tri mesiace. Žalobca podotýka, že bezpečnostný dotazník vyplnil dňa 11. júna 2021, pričom následne ho predložil NBÚ spolu s inými materiálmi uvedenými v § 16 zákona č. 215/2004 Z. z. Dňom doručenia predmetných písomností NBÚ začala bezpečnostná previerka. NBÚ vo veci žalobcovej bezpečnostnej previerky nerozhodol v trojmesačnej lehote podľa § 27 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností, preto ju podľa § 27 ods. 3 tohto zákona predĺžil o tri mesiace. Ani v predĺženej lehote však nebolo rozhodnuté, nakoľko prvostupňové rozhodnutie bolo vydané po vyše deviatich mesiacoch od predloženia bezpečnostného dotazníka a ďalších materiálov NBÚ (dňa 8. marca 2022).
37. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného o tom, že lehoty podľa § 27 zákona č. 215/2004 Z. z. sú poriadkového charakteru. Ak by to tak bolo, zákonodarca by nezakotvoval inštitút predĺženia lehoty, pretože predlžovanie poriadkovej lehoty ako lehoty, ktorej uplynutie nevyvoláva právne následky, nemá žiadne ratio. Rovnako tak je symptomatické, že predĺženie základnej lehoty sa môže uskutočniť „najviac“ o tri mesiace. Je zrejmé, že ani takáto kategorická zákonná konštrukcia nepodporuje závery o poriadkovom charaktere analyzovaných lehôt. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby NBÚ vo veci bezpečnostných previerok rozhodol podľa pravidla v základnej lehote. Ako výnimku z tohto pravidla zákonodarca umožnil túto lehotu predĺžiť o určitý čas, pričom jej predĺženie až o tri mesiace by však malo byť výnimočné (dikcia „najviac“). Rovnako tak je významná skutočnosť, že márnym uplynutím lehôt na rozhodnutie vznikajú pre žalobcu závažné dôsledky negatívneho charakteru. NBÚ svojou pasivitou poškodil žalobcu v zamestnaní a pri výkone funkcie, ktorú v polícii zastával, a to tým, že mu dňa 21. decembra 2021 vypršala platnosť predošlej bezpečnostnej previerky II. stupňa. V tomto dôsledku žalobca nemohol viac vykonávať činnosti, ktoré vykonával predtým. Ani prítomnosť uvedeného závažného negatívneho dôsledku nesvedčí v prospech poriadkového charakteru analyzovaných lehôt.
38. Žalobca ďalej uvádza, že vo vyjadrení, žiadosti, ako aj v odvolaní, žiadal o zadováženie dôkaznej matérie svedčiacej o jeho čestnosti, spoľahlivosti a pravdovravnosti. Konkrétne žalobca žiadal zabezpečiť výsledky troch pomerne rozsiahlych psychologických vyšetrení, ktoré úspešne absolvoval v priebehu svojej policajnej kariéry. Žalobca podotýka, že medzi zisťovanými osobnostnými črtami bol aj ukazovateľ „lži skóre”, ukazovateľ pamäte (dlhodobá, krátkodobá), ale aj iné ukazovatele,
ktoré komplexne charakterizovali jeho osobnosť. V tejto súvislosti žalobca žiadal, aby výsledky týchto vyšetrení boli porovnávané s výsledkami vykonaných psychofyziologických vyšetrení. Žalobca nadväzne podotkol, že nie len polygraf, ale aj vyžadovaná dôkazná matéria môže určovať, či je pravdovravný. Zároveň žalobca žiadal o zadováženie informácií, či nejaké orgány voči jeho osobe vykonávali konania súvisiace s korupciou, zneužívaním právomoci verejného činiteľa a iných trestných činov, ktoré súvisia s otázkami, ktoré mu boli kladené pri bezpečnostnom pohovore, a ktoré boli aj predmetom v minulosti vykonávaných psychofyziologických vyšetrení a ak áno, tak ako bolo o nich rozhodnuté. Žalobca nežiadal o dokonalé a podrobné zmapovanie svojej činnosti v každom okamihu svojho života. Na možnosť obhajoby svojej osoby žiadal len o obstaranie aktuálnej dôkaznej matérie, z ktorej vyplývajú protichodné závery v porovnaní so závermi polygrafických vyšetrení.
39. Ďalšia námietka žalobcu súvisela s aplikáciou Správneho poriadku v súvislosti s použitím ustanovenia § 47 ods. 6 Správneho poriadku ohľadne opravy chyby v rozhodnutí NBÚ. V tejto súvislosti však neuniklo pozornosti žalobcu, že podľa doktríny ústavného súdu (PL ÚS 6/04) sa má Správny poriadok vzťahovať na konanie vo veci bezpečnostných previerok mimo rámca § 81 zákona č. 215/2004 Z. z. len „s výnimkou rozhodovania”. Pokiaľ NBÚ rozhoduje, znamená to, že po starostlivom poznaní veci formuluje svoje záverečné skutkové a právne hodnotiace úsudky, ktoré v chronologickej nadväznosti zhmotňuje v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Ak sa v tomto procese dopustí chyby, je logické a nevyhnutné, že vyvstáva potreba väčšej či menšej opravy rozhodnutia. Na tomto mieste žalobca podotýka, že je nepochybné, že aj oprava chyby v rozhodnutí predstavuje „vec rozhodovania”, na ktorú zákon o správnom konaní nemožno aplikovať - a to ani po reflexii rozhodovacej praxe ústavného súdu.
40. Žalobca ďalej podotýka, že žalovaný sa len formálne vysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom deficitu konkretizácie otázok, ktoré mu boli kladené počas polygrafického vyšetrenia. Žalobca viackrát (odvolanie, vyjadrenie pre žalovaného) poukazoval na konkrétne odborné závery polygrafologičky G.. R. C.. R. V., podľa ktorých za formuláciu otázok zodpovedá polygrafológ, ktorý je povinný otázky v teste formulovať metodologicky správne, jasne, stručne a presne. Žalobca nadväzne argumentoval, že podľa týchto záverov by otázka mala obsahovať podrobné a konkrétne časové údaje a meno osoby, ktorej sa udalosť týkala, čo by zabezpečilo adresnosť a presnosť vyšetrenia, čo akcentoval aj širokým časovým odstupom, ktorých sa záber kladených otázok týkal (od roku 2015). Ak polygrafický špecialista v tomto pochybí, môže to vyvolať nepriaznivý výsledok polygrafického vyšetrenia. V odpovedi na tieto argumentačné línie sa žalovaný obmedzil len na formálne konštatovanie o tom, že žalobcovi boli kladené otázky, ktoré boli „konkrétne” bez toho, aby sa vysporiadal najmä s doktrinálne presadzovanou potrebou uviesť v položenej otázke podrobné a konkrétne časové údaje a meno osoby, ktorej sa dopytovaná udalosť týkala, čo by zabezpečilo adresnosť a presnosť polygrafického vyšetrenia.
41. V odvolaní žalobca ďalej upriamil pozornosť na fakt, že mu pri polygrafickom vyšetrení boli popri dvoch vyhodnotených otázkach položené aj viaceré ďalšie otázky týkajúce sa jeho charakterových vlastností, klamstva nadriadeným, blízkym a podobne. Odpovede na predmetné otázky neboli NBÚ vyhodnotené, čo žalobca namietol v odvolacej argumentácii. Žalovaný sa uvedené pokúsil zhojiť tým, že NBÚ podrobil vyhodnoteniu len tú dôkaznú matériu (informácie získané v procese polygrafického vyšetrenia), ktorá mala zásadný význam pre hodnotenie bezpečnostnej spoľahlivosti žalovaného a identifikáciu bezpečnostného rizika. Takéto tvrdenia považuje žalobca za subjektívny názor žalovaného, ktorý je jednostranný a nezodpovedá objektívnej realite. Ide opätovne o svojvoľný prístup, tentoraz v procese hodnotenia dôkaznej matérie. Žalobca podotýka, že v oblasti procesného práva je notorietou, že orgán aplikácie práva (v tomto prípade NBÚ) nemusí vykonať každý dôkaz. Ak však určitý dôkaz vykoná, t. j. na polygrafickom vyšetrení položí otázku, pričom v odpovedi na ňu získa určitú informáciu, je povinný avizovanú informáciu vyhodnotiť z hľadiska jej dôkaznej relevancie. Výsledkom hodnotenia môže byť pritom pozitívna dôkazná relevancia alebo negatívna dôkazná relevancia. Jednoducho, NBÚ nemôže z nazhromaždenej dôkaznej matérie subjektívne a selektívne voliť, čo vyhodnotí, lebo sa mu to javí ako vhodné na podporu výroku rozhodnutia, a čo nepodrobí hodnoteniu, lebo to je na podporu argumentácie žalobcu.
42. Ďalšia žalobná námietka sa týka porušenia predpisov na ochranu verejného zdravia pri polygrafickom vyšetrení žalobcu. Už vo vyjadrení, žiadosti žalobca poukázal, že voči zloženiu ochranných rukavíc a prekrytia horných dýchacích ciest (respirátor) nemá výhrady, ale len za kumulatívneho splnenia dvoch predpokladov (i) ak sa tak stane výlučne pri vlastnom
psychofyziologickom vyšetrení a súčasne (ii) ak sa týmto postupom neporuší aktuálne platný právny predpis v súvislosti s opatreniami na zamedzenie šírenia ochorenia COVID-19.
43. V nadväznosti na uvedené žalobca podotýka, že v čase realizácie polygrafického vyšetrenia (dňa 14. decembra 2021) bola platná a účinná vyhláška Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 262/2021 V. v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej len „vyhláška“). Vyhláška v § 2 ods. 1 predpísala povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest v interiéri, pričom v § 2 ods. 2 stanovila výluky z tejto povinnosti. Vyšetrenie polygrafom medzi predmetnými výlukami uvedené nebolo.
44. Na vyššie uvedenú absenciu výluky žalobca poukázal vo svojich predošlých podaniach (odvolanie, vyjadrenie pre žalovaného). Žalovaný uvedené argumentačné línie nevyvrátil, len podotkol, že jeho úlohou nie je hodnotiť postup NBÚ z hľadiska dodržiavania opatrení na ochranu verejného zdravia, ale len preskúmavané rozhodnutie a postup mu predchádzajúci z hľadiska ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. Žalobcovi prídu takéto závery alibistické, nenachádzajúce oporu v právnom poriadku. Dovedením tejto argumentácie ad absurdum by žalovaný nebol napríklad oprávnený skúmať dodržovanie Ústavy Slovenskej republiky pri vyšetrení polygrafom. Rovnako tak je zvláštne, že na inom mieste napadnutého rozhodnutia žalovaný podrobil poznaniu a v postupe rozhodovania o bezpečnostnej previerke aproboval aj použitie iného právneho predpisu (Správneho poriadku), čo je navyše podľa názoru žalobcu nezákonné a nesprávne. Na inom mieste napadnutého rozhodnutia žalovaný z hľadiska účelu ochrany utajovaných skutočností odkazuje na zákon NR SR č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Žalovaný teda znova argumentuje selektívne, svoju prieskumnú právomoc redukuje na tie právne predpisy, vo vzťahu ku ktorým sa mu jej využitie hodí, pričom porušenie právnych predpisov, ktorého sa dovoláva žalobca, ponecháva žalovaný bez odôvodnenia nepovšimnuté. Žalobca tvrdí, že žalovaný je povinný skúmať postup NBÚ v konaní na úseku ochrany utajovaných skutočností z hľadiska dodržovania právneho poriadku ako celku, bez ohľadu nato, či mu to je na prospech alebo na neprospech.
45. V ďalšej odpovedi na námietku žalobcu ohľadom nedodržania vyhlášky žalovaný prináša horlivé argumenty o tom, že vyšetrenie polygrafom sa realizuje v izolovanej miestnosti, za dodržania prísnych opatrení zameraných na zamedzenie šírenia pandémie COVID-19 a podobne, to všetko s tým dodatkom, že sa vyžaduje, aby testovaná osoba nemala na sebe ochranné pomôcky „len niekoľko minút”. Žalovaný teda ani zmienkou nepoprel porušenie vyhlášky, ba čo viac, usiluje sa navodiť dojem, že zloženie ochranných pomôcok len na „niekoľko minút” vylučuje infikovanie žalobcu ochorením COVID-19. Tieto závery sú celkom scestné nielen pre medicínsky vzdelanú osobu, ale aj pre laika priemernej inteligencie. Svojvoľným určením možnosti zloženia ochranných prostriedkov na „niekoľko minút” sa žalovaný nešťastným spôsobom nepokúša o nič iné, než o ospravedlnenie porušenia vyhlášky NBÚ. Vyhláška nepripúšťa zloženie ochranných prostriedkov v procese polygrafického vyšetrenia bez výnimky.
46. Žalobca naostatok vo vyjadrení pre žalovaného poukázal na porušenie § 30 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. NBÚ v procese predkladania odvolania na rozhodnutie nadriadenému orgánu (žalovanému). Podľa predmetného ustanovenia, ak NBÚ o odvolaní sám nerozhodne, predloží ho spolu so stanoviskom k podanému odvolaniu a s ostatným spisovým materiálom, ktorý sa týka napadnutého rozhodnutia, orgánu oprávnenému rozhodnúť o odvolaní, a to do 30 dní odo dňa, keď mu bolo odvolanie doručené.
47. V danej súvislosti žalobca upriamuje pozornosť, že odvolanie datoval dňom 23. marca 2022, pričom NBÚ bolo v súlade s oznámením doručené dňa 25. marca 2022. Oznámením (zo dňa 27. apríla 2022) NBÚ žalobcovi notifikoval, že o odvolaní nemieni rozhodnúť, preto ho spolu s ďalšími listinami predloží žalovanému. Už v tomto okamihu nebola dodržaná lehota na predloženie odvolania podľa § 30 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. Z napadnutého rozhodnutia následne vyplýva, že NBÚ predložil odvolanie žalovanému až o takmer ďalší mesiac neskôr, totiž dňa 25. mája 2022. Žalobca podotýka, že mu nie je zrejmé, z akých dôvodov predloženie odvolania viazlo na NBÚ v podstate ďalší celý mesiac (do konca mája 2022), keďže NBÚ mal úsudok na podané odvolanie evidentne vytvorený už koncom apríla 2022. Takýto prístup je v príkrom rozpore so zákonom.
48. Záverom žalobca poukázal na to, že nezákonným postupom, ktorý bol pretavený do nezákonného rozhodnutia NBÚ, a ktoré bolo potvrdené žalovaným, bolo zásadným spôsobom zasiahnuté do jeho statusu občana a príslušníka Policajného zboru, ktorý celý život zasvätil boju so zločinom a pri svojej dlhoročnej práci vyšetrovateľa dosahoval vynikajúce výsledky a bol viacnásobne odmenený aj Ministrom vnútra Slovenskej republiky. Takýto postup považuje žalobca nielen za nezákonný, ale aj degradujúci a ponižujúci, nakoľko „zo dňa na deň“ bol odstavený od profesie, ktorej zasvätil celý život, a ktorej obetoval prakticky nielen osobný, ale aj rodinný život. Uvedené skutočnosti objektivizujú dva personálne rozkazy. Najskôr žalobca upriamuje pozornosť na personálny rozkaz č. 187 riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove zo dňa 12. júla 2022, ktorým bol odvolaný z doterajšej funkcie vyšetrovateľa 1. oddelenia vyšetrovania odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove a preložený na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Humennom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Druhým personálnym rozkazom č. 66 riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom zo dňa 12. júla 2022 bol žalobca ustanovený do funkcie referenta - ÚOZ Obvodného oddelenia Policajného zboru Medzilaborce odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (miesto výkonu štátnej služby Medzilaborce). Uvedená dokumentácia dokladuje nielen personálnu, ale aj platovú degradáciu žalobcu, ktorú si so zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti nezasluhoval.
49. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súlade s § 190 a § 170 písm. a) Správneho súdneho poriadku (ďalej „S.s.p.“) správnu žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. Podľa názoru žalovaného návrh žalobcu v správnej žalobe na petit rozhodnutia najvyššieho správneho súdu nie je možné akceptovať z dôvodov že, (i) správna žaloba neobsahuje žiadne dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť nezákonnosť správnou žalobou napadnutých rozhodnutí, nezákonnosť postupu NBÚ v konaní podľa § 17 písm. b) a § 21 zákona č. 215/2004 Z. z. alebo nezákonnosť postupu žalovaného v konaní podľa čl. 3 a čl. 4 ústavného zákona č. 254/2006 Z. z., (ii) žalobca v konaní najvyššieho správneho súdu nepredložil žiadnu relevantnú argumentáciu, s ktorou by sa nebol žalovaný zákonným spôsobom vysporiadal v konaní žalovaného o odvolaní a v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí, (iii) skutkový stav, ktorý vzal žalovaný a NBÚ za základ správnou žalobou napadnutých rozhodnutí je v súlade s administratívnymi spismi a má v nich oporu, zistenie skutkového stavu bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, (iv) správnou žalobou napadnuté rozhodnutia sú zákonné, opierajú sa o rozumný dôvod verejného záujmu, ktorému zákon č.215/2004 Z. z. poskytuje ochranu, sú dôsledne odôvodnené a dávajú vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu veci, vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci a sú preskúmateľné pre ich zrozumiteľnosť a dostatok dôvodov.
III.
Právne posúdenie
50. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „správny súd“), ako súd vecne príslušný podľa § 11 písm. a), v zložení podľa § 21 písm. b) S.s.p., v spojení s čl. 5 ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, súčasť ktorého tvoril bezpečnostný spis, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov žalobcu a žalovaného, samotného žalobcu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Rozhodol na nariadenom pojednávaní podľa ustanovenia § 107 ods. 1 S.s.p. dňa 27. februára 2024.
51. Správny súd konštatuje, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.) a včas (§ 181 ods. 1 S.s.p.). Podaná žaloba spĺňa všetky požadované náležitosti (§ 182 S.s.p.).
52. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 27.02.2024 poukázal na to, že v procese rozhodovania pred odvolacím orgánom sa diali nezákonnosti, ktoré spočívali v tom, že poverený poslanec Šeliga v čase, kedy sa malo rozhodovať, bol podľa zápisnice neprítomný. V danom prípade teda vyvstáva otázka ako mohol byť spravodajcom, keď v konečnom dôsledku nebol vôbec prítomný z dôvodu pracovných
povinností. Taktiež uviedol, že bola porušená rovnosť zbraní, nakoľko žalobcovi nebolo umožnené nahliadnuť do utajovanej prílohy.
53. Žalobca zopakoval dôvody žaloby a rovnako ako právny zástupca poukázal na skutočnosti, ktoré sa týkali zasadnutia 18. schôdze žalovaného ako i poslanca E.. Taktiež uviedol, že zo znenia zápisnice o zasadnutí 18. schôdze žalovaného vyplýva, že tajomníčka výboru bola výborom splnomocnená na zastupovanie výboru vo všetkých súdnych konaniach, kde je zrejmé, že podľa kontrolného listu k utajovaným skutočnostiam, ktorý je súčasťou súdneho spisu, bolo jej dňa 23.02.2022 umožnené oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou, týkajúcou sa bezpečnostnej previerky žalobcu.
54. Právna zástupkyňa žalovaného zotrvala na svojich podaniach. Uviedla, že pokiaľ sa jedná o zápisnicu, tak zrejme došlo k chybe v písaní. Žalovaný v súlade s čl. 4 ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. vec prerokoval a nadpolovičnou väčšinou schválil v súlade s týmto ústavným zákonom rozhodnutie vo veci.
55. V správnom súdnictve podľa § 2 S.s.p., poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
56. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
57. Podľa § 119 a § 120 písm. a) S.s.p., správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. Správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci.
58. Podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.
59. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
60. Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
61. Zákon č. 215/2004 Z. z. upravuje podmienky na ochranu utajovaných skutočností, práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri tejto ochrane, pôsobnosť NBÚ a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.
62. Podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia Prísne tajné, Tajné, Dôverné alebo Vyhradené môže vzniknúť, ak tento zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá je bezpečnostne spoľahlivá.
63. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo len zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.
64. Podľa § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z., za bezpečnostné riziko sa považuje zistenie, že osoba preukázala svojím konaním alebo vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností.
65. Podľa § 25 zákona č. 215/2004 Z. z., súčasťou bezpečnostného pohovoru môže byť aj psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré možno uskutočniť, iba ak navrhovaná osoba o to požiada.
66. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa uskutoční, ak sú vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia.
67. Podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z., ak úrad bezpečnostnou previerkou zistí, že navrhovaná osoba nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1, vydá o tom rozhodnutie.
68. Účelom bezpečnostnej previerky je zistenie, či navrhovaná osoba spĺňa zákonné predpoklady na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z., a preto v rámci vykonávania bezpečnostnej previerky sa zisťuje jej bezpečnostná spoľahlivosť. Zákonodarca v právnej úprave v citovaných právnych normách výslovne ustanovuje, čo je podkladom na vykonanie bezpečnostnej previerky a postup úradu vykonávajúceho túto bezpečnostnú previerku. Z uvedenej právnej úpravy síce priamo nevyplýva, že by zákonodarca prejavil svoju vôľu vyjadrenú v právnej norme § 81 aplikovať pre konanie o vykonanie bezpečnostnej previerky ustanovenia o správnom konaní, avšak touto právnou skutočnosťou sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 6/04, keď konštatoval: „Paragraf 81 ods. 1 zákona teda nemá za následok to, že by spôsob konania (jeho rozhodujúce časti) úradu pri vykonávaní bezpečnostných previerok nebol náležite ustanovený zákonom. Spôsob jeho konania ustanovuje všeobecne Správny poriadok (vrátane základných pravidiel konania uvedených v § 3) a osobitný zákon najmä v časti o vykonávaní bezpečnostných previerok (stupne previerok, ich priebeh, podkladové materiály, bezpečnostný pohovor a pod.). Na rozhodovanie, ktoré je iba časťou, resp. určitým úsekom konania, sa vzhľadom na špecifickosť bezpečnostných previerok vzťahuje osobitná úprava zákona (§ 26 a nasl.)“.
69. Z uvedeného právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky teda možno ustáliť, že spôsob konania správneho orgánu predchádzajúci vlastnému rozhodovaniu je potrebné podriadiť pod úpravu základných zásad správneho konania podľa § 3 Správneho poriadku.
70. Podľa § 3 ods. 1, 2, 5 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
71. V prejedávanom prípade je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu NBÚ, ktorým tento rozhodol tak, že I. žalobcu podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedol nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore, II. žalobcu nemožno podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1, ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2014 Z. z. považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože bolo u neho zistené bezpečnostné riziko, nakoľko preukázal svojim konaním alebo vyjadrením nečestnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností. III. Podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. vydaním tohto rozhodnutia úrad ukončuje bezpečnostnú previerku II. stupňa menovaného pre stupeň utajenia Dôverné.
72. Zákon č. 215/2004 Z. z. v ustanovení § 14 negatívnym spôsobom definuje bezpečnostnú spoľahlivosť navrhovanej osoby tak, že za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, v bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné alebo zabezpečovacie činnosti, alebo vedome spolupracoval s týmito štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.
73. V zmysle právnych názorov prezentovaných v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 6/04-67 zo dňa 19.10.2005: „Prístup k utajovaným skutočnostiam nie je nárokom, ktorý patrí všetkým okrem tých, ktorí sú z neho z toho či onoho dôvodu vylúčení, ale je naopak výnimkou udelenou len niektorým. Zákon vymedzuje okruh osôb, na ktoré sa táto výnimka môže vzťahovať. Skutočnosť, že napríklad v § 35 ho vymedzuje pozitívnou enumeráciou a v § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) negatívnou enumeráciou, neznamená popretie podstaty, ktorou je priznanie privilégia vybraným osobám. Priznanie takýchto privilégií sa samozrejme musí opierať o rozumný dôvod verejného záujmu a nesmie vykazovať známky svojvôle.“
74. Podľa názoru správneho súdu, žalobca neponúkol žiadny argument, ktorý by spochybnil zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. Jednoznačne z hľadiska zákona č. 215/2004 Z. z. a vo vzťahu k jeho účelu, pre posúdenie bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu a preukázanie bezpečnostného rizika, majú zásadný význam skutočnosti uvedené v utajovanom listinnom dôkaze č. p.: D.-G.-XXXX-XX/XXXX-Ž.- XXXXX/V zo dňa 26. júla 2021 na str. 5 ods. 2, str. 6 ods. 2, str. 11 ods. 2 a 4, str. 14 ods. 6, str. 15 ods. 4, str. 16 ods. 2 a 3, str. 20 ods. 6, str. 21 ods. 2, str. 26 ods. 3 a str. 27 ods. 3., ktorý bol pôvodcom utajovanej skutočnosti označený stupňom utajenia Vyhradené. Preto nie je možné v rozhodnutí zistené skutočnosti a prvky konania žalobcu konkretizovať. V utajovanom listinnom dôkaze a v konkrétnych častiach (stranách, odsekoch) identifikované skutočnosti a tiež prvky konania žalobcu NBÚ s ohľadom na znenie príslušných ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z. a názor ústavného súdu ako i najvyššieho súdu hodnotí ako materiálne pre preukázanie označeného bezpečnostného rizika. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil, prečo žalobcu nebolo možné považovať v konaní NBÚ a ani v konaní žalovaného za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. a konfrontovať ho s celým obsahom.
75. Právo navrhovanej osoby pri domáhaní sa práva na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami získanými v priebehu bezpečnostnej previerky nie je absolútne v tom zmysle, že by osoba mala neobmedzený prístup ku každej získanej informácii alebo k jej zdroju (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 6/04 zo dňa 19.10.2005). Právo na odhalenie relevantných dôkazov v takom prípade nemôže byť absolútnym právom, a to aj vzhľadom na to, že podkladom pre rozhodnutie príslušného orgánu sú zväčša aj utajované skutočnosti, ktoré nemôžu byť preverovanej osobe sprístupnené (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 47/2017-18 zo dňa 19.01.2017). Sprístupniť takého informácie je možné len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z. z., to znamená tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích osôb a nebol ohrozený zdroj informácií (§ 25 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. ) a tiež tak, aby nedošlo k vyzradeniu utajovanej skutočnosti nepovolanej osobe (§ 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z.). 76. Pokiaľ žalobca smeroval námietku k nemožnosti oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou, správny súd považuje na tomto mieste za dôležité uviesť, že správny orgán tak zistené skutočnosti musí v odôvodnení svojho rozhodnutia popísať len v tých medziach, aby nepoprel zmysel ochrany utajovaných skutočností, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zaoberal dôvodmi, pre ktoré správny orgán ukončil bezpečnostnú previerku žalobcu pred vydaním rozhodnutia podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. pre stupeň utajenia „Dôverné“. Taktiež musí uviesť skutočnosti, ktoré ho viedli k záveru o tom, že žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, popri tom je povinný vyhodnotiť dôvodnosť utajenia utajovaných skutočností. V tomto smere tiež žalovaný uviedol, že celý bezpečnostný spis NBÚ je utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia Vyhradené.
77. Z pohľadu uvedených kritérií nemožno žalovanému nič vytknúť, nakoľko z jeho rozhodnutia je zrejmé, že v dôvodoch rozhodnutia podrobne uviedol z akých skutkových zistení vychádzal, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že konkrétne informácie sú utajovanými informáciami a uviedol ustanovenia právnych predpisov, o ktoré svoje rozhodnutie oprel (§ 10 ods. 1 písm. g), § 14 ods. 1 a § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z.).
78. Žalovaný v rozhodnutí neuviedol konkrétny obsah utajovaného listinného dôkazu, čo riadne s poukazom na citáciu príslušných ustanovení zákona, na základe ktorého konal aj odôvodnil, v rámci prípustných hraníc s cieľom, aby nepoprel zmysel ochrany utajovaných skutočností, poukázal na označený listinný dôkaz, ktorý preukazuje, že žalobca svojim konaním nesporne ohrozil ochranu utajovaných skutočností, spôsobom popísanom v dôkaznom prostriedku v utajovanom listinnom dôkaze č. p.: D.-G.-XXXX-XX/XXXX-Ž.-XXXXX/V zo dňa 26. júla 2021.
79. Žalovaný odkazom na označený utajovaný listinný dôkaz identifikoval skutočnosti a prvky konania žalobcu, ktoré hodnotil ako materiálne pre preukázanie bezpečnostného rizika spočívajúceho v tom, že žalobca preukázal svojím vyjadrením a konaním nečestnosť a nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností ako i v tom, že pri bezpečnostnom pohovore uviedol nepravdivé údaje. Konfrontoval zistené skutočnosti s vyjadreniami žalobcu na bezpečnostnom pohovore a zistil rozpor medzi zistenými skutočnosťami a tvrdeniami žalobcu. Na základe uvedeného nariadil podľa § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré podľa cit. právnej normy sa uskutoční vždy, ak sú vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru v rozpore so zistenými skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia.
80. Najvyšší správny súd zdôrazňuje, že v konaní o správnej žalobe vo veciach preskúmavania rozhodnutia žalovaného v spojení s NBÚ je potrebné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami - záujmom na zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná ( čl. 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd), a záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Túto rovnováhu nemožno dosiahnuť bez účinnej súdnej kontroly. Preto musí mať súd v rámci súdneho preskúmania prístup ku všetkým informáciám, na základe ktorých sa rozhodlo v bezpečnostnom riadení. Súd je v takom prípade vo zvýšenej miere než pri „bežnom“ súdnom konaní, v ktorom účastník má k dispozícii rovnaké informácie ako súd, garantom práva na spravodlivý proces (čl. 36 Listiny základných práv a slobôd), čo vyžaduje aj zvýšenú aktivitu súdu voči postupu verejnej správy. Iba za splnenia týchto podmienok môže byť prístup k informáciám v nevyhnutných prípadoch nepovolený účastníkom konania či ďalším na riadení participujúcim osobám (zástupcom účastníkov). (...) Účastník konania nemôže efektívne namietať nezákonnosť určitých zistení, nevie ani, čo je ich obsahom. V tejto špecifickej situácii to naopak musí byť súd, ktorý „supluje“ aktivitu účastníka konania a preskúma relevantnosť utajovaných informácií zo všetkých hľadísk, ktoré sa vzhľadom na povahu veci javia byť dôležitými.
81. Najvyšší správny súd preskúmal utajovanú časť súdneho spisu a zaoberal sa otázkou, či bolo jej oddelenie naozaj nevyhnutné pre ochranu verejného záujmu. Po oboznámení sa s utajovanou skutočnosťou senátom najvyššieho správneho súdu a zrelom uvážení, dospel najvyšší správny súk k názoru, že prístupom k tajným informáciám zo strany žalobcu by mohlo dôjsť k narušeniu činnosti spravodajských služieb alebo polície a ich doterajšej práce. Vyzradením informácií by mohlo dôjsť aj k odhaleniu informačných zdrojov a postupov týchto zložiek, čo by mohlo viesť k narušeniu existujúcich, overených metodík, napokon by mohlo dôjsť k paralyzovaniu činnosti zložiek, ktoré sa na zisťovaní informácií potrebných pre posúdenie existencie bezpečnostného rizika u konkrétnych osôb podieľajú.
82. Na tomto mieste považuje najvyšší správny súd za dôležité poukázať aj na rozsudok ESĽP vo veci Regner proti Českej republike, v ktorom ESĽP uviedol, že „potreba zachovať utajovanú povahu predmetného dôkazu podlieha po celú dobu súdnej kontrole“, čo podľa ESĽP poskytuje ďalšiu významnú záruku zachovania požiadaviek spravodlivého procesu kladeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj s poukazom na uvedené závery ESĽP sa najvyšší správny súd zaoberal otázkou, či by dôkaz „...mal či nemal byť sprístupnený“. (§ 76 rozsudku Regner, s odkazom na Fitt proti Spojenému kráľovstvu, č. 29777/96, rozsudok Veľkej komory zo dňa 16.02.2000, § 49) so záverom, ako je uvedený vyššie.
83. Správny súd v súvislosti s uplatnenou námietkou žalobcu, že v čase, kedy požiadal o nazretie do bezpečnostného spisu NBÚ a v čase doručenia rozhodnutia o nevyhovení tejto požiadavke disponoval bezpečnostnou previerkou stupňa utajenia Dôverné uviedol, že žalovaný precízne a komplexne reagoval na argumentáciu žalobcu týkajúcu sa možnosti/nemožnosti oboznámenia sa s utajovaným listinným dôkazom z 26. júla 2021. Je nesporné, že bezpečnostný spis, ktorý vedie NBÚ v zmysle § 35 zákona č. 215/2004 Z. z., v ktorom sú založené materiály na bezpečnostnú previerku je utajovanou
skutočnosťou stupňa utajenia Vyhradené v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. (rovnako aj utajovaný listinný dôkaz z 26. júla 2021 je utajovanou skutočnosťou stupňa utajenia Vyhradené).
84. V danom prípade správny súd poukazuje na to, že z dikcie zákona č. 215/2004 Z. z. vyplýva, že sú dané dve kategórie osôb, ktorým môže vzniknúť oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Prvá kategória osôb musí kumulatívne spĺňať predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami ustanovené v § 10 ods. 1 písm. a) až j) zákona č. 215/2004 Z. z., pričom prístup týchto osôb k utajovaným skutočnostiam je podmienený okrem iného určením stupňa utajenia a nevyhnutného rozsahu utajovaných skutočností vedúcim ( § 31 zákona č. 215/2004 Z. z. ). Do druhej kategórie osôb patrí explicitne vymedzený okruh osôb, ktorým oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami v konaní pred štátnym orgánom (vrátane konania NBÚ) vzniká za predpokladu, že sú kumulatívne splnené podmienky ustanovené v § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z.
85. Správny súd konštatuje, že žalobcu v konaní NBÚ o bezpečnostnej previerke ako i v odvolacom konaní nebolo možné zaradiť do prvej kategórie osôb a považovať ho za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. v rozsahu konania NBÚ o bezpečnostnej previerke, ako aj v rozsahu odvolacieho konania uskutočneného žalovaným predovšetkým preto, že nespĺňal predpoklad ustanovený v § 10 ods. 1 písm. i) zákona č. 215/2004 Z. z. na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s bezpečnostným spisom NBÚ, ako aj s utajovaným listinným dôkazom z 26. júla 2021. (absencia zákonného určenia stupňa utajenia a rozsahu utajovaných skutočností, s ktorými sa požadoval žalobca oboznámiť) V danom prípade žalobcu nebolo možné v konaní NBÚ o bezpečnostnej previerke zaradiť ani do druhej kategórie osôb a považovať ho za oprávnenú osobu podľa § 2 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z. na oboznamovanie sa s bezpečnostným spisom (ako aj s utajovaným listinným dôkazom z 26. júla 2021) predovšetkým preto, že nepatrí do zákonom taxatívne vymedzeného okruhu osôb v § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. Tu bola/je možnosť žalobcu oboznámiť sa s bezpečnostným spisom, resp. utajovaným listinným dôkazom z 26. júla 2021 v konaní NBÚ o bezpečnostnej previerke obmedzená prostredníctvom právneho zástupcu/advokáta, ktorého si však žalobca v uvedenom konaní nezvolil.
86. Žalovaný v súvislosti s argumentáciou žalobcu poukázal na to, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu a najvyššieho súdu „právo navrhovanej osoby pri domáhaní sa práva na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami získanými v priebehu bezpečnostnej previerky nie je absolútne v tom zmysle, že by navrhovaná osoba mala neobmedzený prístup ku každej informácii alebo k jej zdroju. Právo na odhalenie relevantných dôkazov v takomto prípade nemôže byť absolútnym právom, a to aj vzhľadom na to, že podkladom pre rozhodnutie sú utajované skutočnosti, ktoré nemôžu byť preverovanej osobe sprístupnené. Sprístupniť získané informácie je možné len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z. z., to znamená tak, aby nedošlo k zásahu do práv tretích osôb a nebol ohrozený zdroj informácií (§ 25 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.) a tiež tak, aby nedošlo k vyzradeniu utajovanej skutočnosti nepovolanej osobe (§ 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z.). Správny orgán tak zistené skutočnosti musí v odôvodnení rozhodnutia popísať len v tých medziach, aby nepoprel zmysel ochrany utajovaných skutočností, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zaoberal dôvodmi, pre ktoré správny orgán ukončil bezpečnostnú previerku osoby vydaním rozhodnutia podľa § 26 ods. 2....” (nálezy ústavného súdu, napr. sp. zn. PL ÚS 15/03-39 z 11.02.2004 a sp. zn. PL ÚS 6/04 z 19.10.2005, uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 576/2016-21 z 13.09.2016; rozsudky najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 10Snr/l/2017 z 27.09.2017, sp. zn. 2Sž 7/2016 z 20.06.2019, sp. zn. 10Snr/2/2017 z 19.06.2018, 3Snr/l/2017 zo 16.05.2019, sp. zn. 2Snr/1/2016 z 20.06.2019, sp. zn. 3Snr/2/2017 z 13.12.2017).
87. V danom prípade podľa správneho súdu niet pochýb o tom, že žalobca bol na svojich procesných právach obmedzený a ukrátený, pretože správne orgány oboch stupňov žalobcovi neumožnili oboznámiť sa s časťou podkladov, ktoré použili pre svoje rozhodnutie, a ani ich celkom nezahrnuli do explicitne uvedeného hodnotenia skutkových zistení v odôvodnení rozhodnutia. Tieto obmedzenia však plynú z vyššie uvedených ustanovení zákona, ktoré sú odrazom špecifických rysov bezpečnostného konania, pričom sú judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR považované za legitímne a vo všeobecnosti primerané, ak sú vyvážené v priebehu súdneho konania postupom súdnych orgánov.
88. Z utajenej časti spisu, podľa názoru najvyššieho správneho súdu vyplýva, že zistenia, okrajovo popísané v rozhodnutí žalovaného, nie sú v rozpore s údajmi tam uvedenými. Závery o existencii bezpečnostného rizika tak majú dostatočnú oporu v spise. Správny súd preto dospel k záveru, že skutkové zistenia, z ktorých žalovaný vychádzal sú dostatočné pre vyslovenie záveru, ktorý učinil, pričom na ich podporu bol akumulovaný dostatočný dôkazný materiál, ktorý je súčasťou správneho spisu. Zároveň zo spisu nevyplýva, že by sa žalobca domáhal vykonania ďalších dôkazov.
89. NBÚ, žalovanému a ani súdu neprislúcha preskúmavať, či spochybňovať vierohodnosť skutkových zistení, ku ktorým spravodajská služba v rámci konania o vydanie osvedčenia pre styk s utajovanými informáciami dospeje. Právne posúdenie týchto skutkových zistení, teda prijatie záveru, že konkrétne skutkové zistenia spravodajských služieb možno vyhodnotiť ako bezpečnostné riziko v zákonom definovanom zmysle, znemožňujúce vydanie požadovaného osvedčenia, však podľa zákona spadá do výlučnej pôsobnosti NBÚ. Prípadnou právnou kvalifikáciou skutkových zistení zo strany spravodajských služieb, teda NBÚ, žalovaný a pochopiteľne ani súd, v konaní nie je viazaný.
90. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu, ako uviedol aj žalovaný vo svojom vyjadrení, cieľom bezpečnostnej previerky nie je (a ani nemôže byť) dokonale podrobné zmapovanie činnosti navrhovanej osoby v každom okamihu jej života, ale také zistenia skutkového stavu, ktoré bude dostatočné na dosiahnutie záveru o splnení či nesplnení podmienok na vydanie požadovaného osvedčenia (v danom prípade o existencii alebo neexistencii bezpečnostného rizika) (pozri tiež rozsudok Nejvyššího správního soudu České republiky sp. zn. 1 As 9/2011-70 z 11.05.2011).
91. Ako už bolo judikované, pod pojmom „bezpečnostné riziko“ je potrebné rozumieť samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík. Pritom posudzovanie informačnej hodnoty určitých zistení je nutne vždy úvahou pravdepodobnostnou, založenou v určitej miere na odhade. Preto niekedy pre záver o existencii bezpečnostného rizika (§ 14 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z.) postačí zistenie, že je pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná skutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť však iba v prípade, že takáto eventualita je najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení, a že na základe dostupných údajov sa javia byť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce vysvetlenia (obdobný názor zastáva Nejvyšší správní soud Českej republiky v rozsudku z 25.11.2011 č.j. 7As 31/2011-101, pub. Pod č. 2602/2012 Sb. NSS). 92. V danom prípade najvyšší správny súd skúmal nielen obsah utajovaných skutočností, ale aj dôvodnosť utajenia. Zaoberal sa aj tým, či ich obsah je dostačujúci pre záver o tom, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko. Hodnotil teda najmä informácie plynúce z utajovanej zložky, tieto informácie konfrontoval aj s ostatnými informáciami zadováženými žalovaným a vzal do úvahy aj vyjadrenia žalobcu pri pohovoroch, ak sa jednalo o zhodný okruh otázok. Dospel k záveru, že v otázkach podstatných pre vyhodnotenie bezpečnostného rizika poskytnuté údaje naznačujú existenciu bezpečnostného rizika podľa § 15 ods. 2 psím. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. Z týchto dôvodov uznal najvyšší správy súd posúdenie rozhodnej otázky žalovaným za správne.
93. NBÚ a následne aj žalovaný dospeli k záveru, že žalobca nespĺňa predpoklad bezpečnostnej spoľahlivosti z dôvodu, že z preskúmaných podkladov pre rozhodnutie vyplynulo bezpečnostné riziko, nakoľko preukázal svojim konaním a vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam.
94. Žalobca mal prístup ku všetkým relevantným dôkazným prostriedkom, ktoré zákon pripúšťa a umožňuje.
95. K námietke nedodržania lehoty ustanovenej v § 27 ods. 1 písm. a), resp. § 27 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. na vydanie rozhodnutia NBÚ, ani túto námietku žalobcu najvyšší správny súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Ako uviedol žalovaný a s týmto názorom sa plne stotožňuje i najvyšší správny súd, lehoty na rozhodnutie sú lehotami procesnými, poriadkovými a zákon s ich nedodržaním nespája žiadne právne následky. Slúžia výlučne k tomu, aby orgán vykonávajúci previerku po doručení žiadosti o vykonanie bezpečnostnej previerky nezostal nečinný, ale uskutočnil ju včas a bez zbytočných prieťahov. (rozsudok NS SR sp. zn. 10Snr2/2017 z 19.06.2018)
96. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa psychofyziologického overenia pravdovravnosti, tu správny súd uvádza, že NBÚ dodržal pri vykonaní psychofyziologického overenia pravdovravnosti
obsahové podmienky, nakoľko z formulácie testových otázok, ktoré polygrafický špecialista NBÚ položil žalobcovi je zrejmé, že predmetom overenia pravdovravnosti žalobcu bolo zistenie postoja k zisteným skutočnostiam, ktoré odporovali jeho vyjadreniam pri bezpečnostnom pohovore. Žalovaný správne podľa názoru správneho súdu nepovažoval za relevantné okolnosti týkajúce sa psychických a fyzických predpokladov žalobcu a jeho negatívne skúsenosti z predchádzajúcich psychofyziologických overení pravdovravnosti. Uskutočnenie psychofyziologického overenia pravdovravnosti počas bezpečnostnej previerky patrilo/patrí do pôsobnosti NBÚ, ktorý má na to zodpovedajúce personálne a technické vybavenie. Posúdenie splnenia podmienok na vykonanie psychofyziologického overenia pravdovravnosti ustanovených v § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. a jeho samotnú realizáciu vykonávajú špecialisti NBÚ, ktorí majú na túto činnosť potrebnú kvalifikáciu a certifikáty. Psychofyziologické overenie pravdovravnosti je jedným z procesných prostriedkov bezpečnostnej previerky vykonávanej podľa zákona č. 215/2004 Z. z., pričom podmienky použitia psychofyziologického overenia pravdovravnosti zákon č. 215/2004 Z. z. explicitne ustanovuje § 25 ods. 3 a v § 25 ods. 4. NBÚ je povinný v prípade zákonom stanovených podmienok tento procesný úkon uskutočniť za osobnej účasti preverovanej osoby na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.
97. NBÚ dodržal procesný postup pri vykonávaní bezpečnostnej previerky a procesné podmienky pri vykonaní psychofyziologického overenia pravdovravnosti, jeho výsledok bolo/je teda potrebné považovať za relevantný a brať ho do úvahy pri hodnotení bezpečnostnej spoľahlivosti žalobcu.
98. Taktiež správny súd uvádza, že postup NBÚ pri oprave chýb v rozhodnutí, ktoré prvostupňový správny orgán vykonal podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku, bol v súlade s právnym názorom vysloveným v ústavnom náleze sp. zn. PL. ÚS 6/04-67 z 19.10.2005. Pokiaľ NBÚ subsidiárne použil ustanovenia § 47 ods. 6 Správneho poriadku na odstránenie chýb v písomnom vyhotovení rozhodnutia nekonal v rozpore s ustanovením § 81 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.
99. Správny súd na záver uvádza, že do pôsobnosti žalovaného patrí preskúmavanie rozhodnutí NBÚ a postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal v intenciách ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. a zákona č. 215/2004 Z. z. Žalovaný nie je oprávnený preskúmavať a hodnotiť postup NBÚ z hľadiska vytvárania (porušovania) podmienok a opatrení na prevenciu a zabránenie šíreniu ochorenia COVID-19 stanovených inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. NBÚ vykonával psychofyziologické overenie pravdovravnosti (ako aj bezpečnostný pohovor) v izolovanej miestnosti a za prísnych opatrení stanovených na prevenciu a zabránenie šíreniu uvedeného ochorenia. Zamestnanci vykonávajúci psychofyziologické overenie pravdovravnosti (aj bezpečnostný pohovor) používajú ochranné pomôcky nepretržite celý čas jeho vykonávania, vrátane zaznamenávania údajov technologickým zariadením, kedy je potrebné, aby testovaná osoba nemala v izolovanej miestnosti na svojom tele preventívne ochranné pomôcky, čo ale trvá len niekoľko minút. V danom prípade žalobca dal svoj výslovný súhlas s vykonaním psychofyziologického overenia pravdovravnosti. NBÚ postupoval v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z. z. Z dikcie ustanovenia § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. a zisteného skutkového stavu zreteľne vyplýva, že NBÚ mal nie možnosť, ale povinnosť psychofyziologické overenie pravdovravnosti vykonať.
100. Správny súd jednoznačne konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali objektivitu a zákonnosť psychofyziologického overenia pravdovravnosti vykonaného NBÚ za osobnej účasti žalobcu alebo poukazovali na akékoľvek porušenie ustanovení zákona č. 215/2004 Z. z., resp. akékoľvek porušenie práv žalobcu v konaní NBÚ.
101. Vychádzajúc zo zistených skutočností správny súd podľa § 190 S.s.p. žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, nakoľko podľa názoru správneho súdu rozhodnutie žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom.
102. Správny súd nepriznal účastníkom nárok na náhradu trov konania vzhľadom na neúspech žalobcu vo veci (§ 167 ods. 1 S.s.p.). Ustanovenie § 168 S.s.p. priznanie trov žalovanému umožňuje len ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto správny súd rozhodol tak, že účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznal.
103. Senát správneho súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 5 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.