Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 575/2016
PDF · 277.15 KB
No categories available
III. ÚS 575/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
,
zastúpená JUDr. Evou Mišíkovou, advokátska kancelária, Laurinská 780/2, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 10/14
zo 6. marca 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Tdo 68/2014 z 27. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 10/14 zo 6. marca
2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Tdo 68/2014 z 27. januára 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 115/2010 z 24. októbra 2013
uznaná vinnou z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 9 ods. 2
a § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“), za čo jej bol uložený podmienečný trest odňatia slobody
v trvaní dvoch rokov so skúšobnou dobou troch rokov. Krajský súd na základe odvolania
prokurátora svojím rozsudkom sp. zn. 2 To 10/14 zo 6. marca 2014 (ďalej aj „namietaný
rozsudok“) prvostupňový rozsudok okresného súdu vo výroku o treste zrušil a rozhodujúc
sám podľa § 322 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uložil sťažovateľke nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní dvoch rokov. Namietaný rozsudok napadla sťažovateľka dovolaním,
o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tdo 68/2014 z 27. januára 2015 (ďalej
aj „namietané uznesenie“), ktorým dovolanie sťažovateľky podľa ustanovenia § 382
písm. c) Trestného poriadku odmietol ako zrejme nedôvodné.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že označenými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených ústavou a listinou
a práva zaručeného dohovorom špecifikovaných v petite sťažnosti.
Ťažiskom, z ktorého vychádza argumentácia sťažnosti sťažovateľky, je jej
nespokojnosť s nepodmienečnom formou uloženého trestu odňatia slobody.
Sťažovateľka v prvom rade poukazuje na neprimeranú dĺžku vedeného trestného
konania a táto skutočnosť nebola podľa jej názoru pri rozhodovaní krajského súdu o treste
náležite zohľadnená. Sťažovateľka na tomto mieste dôvodí: „Domnievam sa, že som sa
v dovolaní celkom oprávnene dožadovala posúdenia svojich námietok proti neprimeranosti
trestu vzhľadom k 13 rokom trvajúcemu trestnému konaniu v predmetnej trestnej veci.
Podľa môjho názoru interpretácia dovolacích dôvodov Najvyšším súdom Slovenskej
republiky, pre ktoré sa nezaoberal otázkou proporcionality aplikovanej sankcie
k neprimeranej dĺžke trvania trestného konania (podľa názoru dovolacieho súdu, túto
otázku je možné riešiť iba v odvolacom konaní, nie však v dovolacom ako mimoriadnom
opravnom konaní), vybočila z rámca ústavnosti, čím došlo k porušeniu môjho práva
na spravodlivý proces, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy garantovaných čl. 8 ods. 2, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a tiež k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
Toto svoje stanovisko sa sťažovateľka pokúša v sťažnosti zdôvodniť vlastnou
interpretáciou právnej úpravy dôvodov prípustnosti dovolania a uvádza: „Pokiaľ je možné
podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku namietať uloženie takého druhu trestu
alebo takú výšku trestu, ktoré zákon nepripúšťa, podľa logického výkladu, tým viac
(a minori ad mainus), možno v jeho rámci namietať uloženie takého druhu alebo výšku
trestu, ktoré je v rozpore s jeho primeranosťou podľa ústavných noriem.“
Sťažovateľka v závere dôvodí, že osobitné okolnosti, ktoré mali byť zohľadnené
pri rozhodovaní o treste, resp. pri určení trestu, ktorý by bol primeraný verejnému záujmu
na potrestaní páchateľa, podľa jej názoru konajúcim súdom zohľadnené neboli. Konkrétne
sťažovateľka opätovne poukazuje na neprimeranú dĺžku vedeného trestného konania a tiež
na riadny spôsob života, ktorý viedla od spáchania stíhaného skutku až do vydania
odsudzujúceho rozsudku.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol
o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu, rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie
a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľka takisto žiadala, aby ústavný súd v súlade s ustanovením § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dočasným opatrením odložil vykonateľnosť
právoplatného namietaného rozsudku krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovaniu veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny namietanými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľkou uplatnenú námietku porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny, poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,
podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že
už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07,
I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje
ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Je nepochybné, že trestné konanie vo veci sťažovateľky bolo v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, rovnako je to aj v prípade dovolacieho
konania, kde dovolací súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky už pred doručením sťažnosti
sťažovateľky ústavnému súdu.
Sťažovateľka sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátila v čase, keď už
tento prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v uvedenej časti
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského
súdu
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti
ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo
napadnuté dovolaním sťažovateľky a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne
napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu namietaného rozsudku
krajského súdu s limitmi dotknutých článkov ústavy, listiny a dohovoru.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval túto argumentáciu:
„Na podklade podaného odvolania, Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle § 317
ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste v napadnutom
rozsudku, proti ktorému podal odvolanie krajský prokurátor i správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie krajského prokurátora je čiastočne
dôvodné.
Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie. V tomto smere
krajský súd zistil, že obžalovaní sa v podstate k spáchaniu skutkov priznali, čo je
v konečnom dôsledku v súlade s vykonanými dôkazmi. Proti napadnutému rozsudku však
podal odvolanie krajský prokurátor a to proti výroku o treste uloženému obom obžalovaným
v ich neprospech.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd preskúmal v napadnutom rozsudku výrok o treste
a na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k odlišnému záveru pri hodnotení dôkazov,
majúci vplyv na druh a výmeru trestu ukladaného obom obžalovaným.
V danom prípade pri ukladaní trestu bola podstatná okrem iného aj dĺžka trestného
konania, na ktorú obžalovaní poukazovali vo svojom vyjadrení k odvolaniu prokurátora.
Pri jej posudzovaní a posudzovaní jej neprimeranosti, bolo potrebné skúmať vzťah dĺžky
konania k zložitosti veci , požiadavkám na vykonávanie dokazovania, na konanie a
procesnú aktivitu účastníkov konania. Súčasne bolo potrebné skúmať aj ďalšie faktory a
značný rozsah činnosti obžalovaných, ktorý orgány činné v trestnom konaní posudzovali,
povahu tejto činnosti a prípadné zmeny v právnej úprave.
Z pohľadu vyššie uvedeného odvolací súd zistil, že obžalovaní neprispeli svojím
konaním k podstatným prieťahom v trestnom konaní, pričom trestné stíhanie obvinených
vykonávali orgány činné v trestnom konaní priebežne, čo konštatoval aj prokurátor. Vo veci
bolo vypočutých 280 poškodených a 100 svedkov a bolo zabezpečených množstvo dôkazov
tak, ako to vyplýva zo spisového materiálu. Napriek tomuto konštatovaniu je potrebné
súhlasiť so záverom prvostupňového súdu, že dĺžka trestného konania 12 rokov mala vplyv
na výšku uloženého trestu obžalovaným.
Preto aj odvolací súd vzhľadom k tejto skutočnosti považuje výmeru trestu odňatia
slobody na 2 roky za primeranú. K tomu krajský súd konštatuje, že s predlžujúcou dĺžkou
trestného konania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom.
Preto doba medzi trestným konaním obžalovaných a vynesením konečného rozhodnutia má
bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorého sa má dosiahnuť. V tejto súvislosti
so zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestného činu oslabuje individuálna
a generálna prevencia. Takýto postup je v súlade so súčasnou súdnou praxou.
Krajský súd sa však nemohol stotožniť s podmienečným trestom odňatia slobody,
ktorý bol uložený obom obžalovaným, keďže v tomto prípade okresný súd nerešpektoval
proporcionalitu ukladaného trestu. Súd opomenul podrobnejšie preskúmať, či
podmienečným trestom odňatia slobody nedošlo k zasiahnutiu do práv ich účastníkov
trestného konania, napr. poškodených, ktorí od trestného konania oprávnene očakávajú
ochranu svojich práv. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na spôsobený následok, t.j.
škodu veľkého rozsahu vo výške 27 065 774,-Sk ( 898 419,10 €), ktorú obžalovaní spôsobili
v úhrne 280 poškodeným.
Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou krajského
prokurátora , že poskytnutie dobrodenia obžalovaným v zmysle aplikácie § 58 ods. 1
písm. a/ Tr. zák., t.j. uloženie podmienečného trestu odňatia slobody nebolo primerané
z hľadiska účelu trestu.
Po vyhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností potom krajský súd dospel
k záveru, že primeraným trestom pre oboch obžalovaných bude trest odňatia slobody
vo výmere 2 roky. Na rozdiel od pôvodne uloženého trestu prvostupňovým súdom, odvolací
súd tento trest obom obžalovaným uložil ako nepodmienečný. Takto uložený trest je
potrebné hodnotiť ako zákonný a primeraný na prevýchovu obžalovaných. Podľa zákona by
obžalovaní mali trest vykonať v III. nápravno-výchovnej skupine, avšak odvolací súd práve
vzhľadom k požiadavkám na prevýchovu obžalovaných dospel k záveru, že ich postačí pre
výkon trestu zaradiť do I.NVS v zmysle § 39a ods. 3 Tr.zák.
Vzhľadom na skutočnosť, že obž. bol pri páchaní trestnej činnosti
aktívnejší, odvolací súd mu preto rovnako ako okresný súd uložil trest zákazu činnosti
vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, člena štatutárneho orgánu, člena dozornej rady,
prokuristu obchodnej spoločnosti a družstva v trvaní 4 roky.
K námietke obžalovaných vo vzťahu k hodnoteniu ich osoby krajským prokurátorom
je nutné uviesť, že pri hodnotení osôb obžalovaných, krajský prokurátor správne poukázal
na ich predchádzajúci konflikt so zákonom, pričom tiež správne zdôraznil, že tieto
skutočnosti nie je možné obžalovaným ďalej pričítať v rámci priťažujúcich okolností, resp.
pri ukladaní súhrnného trestu.
Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd po zrušení výroku o treste obžalovaným
uložil prísnejší trest odňatia slobody tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k týmto
relevantným čiastkovým záverom:
Krajský súd ako súd odvolací reagoval v opravnom konaní na odvolacie námietky
prokurátora o nesplnení podmienok pre aplikáciu moderačného ustanovenia § 40 ods. 1
Trestného zákona a ustanovenia § 58 ods. 1 Trestného zákona o podmienečnom odsúdení
v rámci rozhodovania prvostupňového súdu o treste.
Krajský súd sa stotožnil s jeho námietkami iba čiastočne, keďže konštatoval
správnosť výšky uloženého trestu (kde podľa jeho názoru mala byť a aj prvostupňovým
súdom zohľadnená bola neprimeraná dĺžka trestného konania) a ako neproporcionálnu
posúdil podmienečnú formu uloženého trestu odňatia slobody. Toto stanovisko odvolací súd
odôvodnil svojou úvahou o vyhodnotení dôkazov relevantných pre určenie trestu, kde
zdôraznil neprimeranosť podmienečnej formy uloženého trestu odňatia slobody k následku
trestného činu (škoda veľkého rozsahu spôsobená poškodeným). Na základe toho považoval
krajský súd za primeraný pre účely prevýchovy sťažovateľky nepodmienečný trest odňatia
slobody.
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne
a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny
záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľky.
Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie
je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných
a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité
a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto
prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného
súdu.
Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných
pre posúdenie trestu a ich právne zhodnotenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže ešte viesť
k záveru o porušení základných práv sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou
judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd
preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho
súdu
Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že
sťažovateľka podaný mimoriadny opravný prostriedok oprela o dovolací dôvod v zmysle
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené
na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia).
Najvyšší súd vo svojom uznesení rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho v zmysle
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa
ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Záver o nesplnení dôvodov dovolania najvyšší súd oprel o takto prezentovanú
argumentáciu:
«Dovolateľka obsahovo aj výslovne v dovolaní napáda výrok o treste, keď sa
domáha „uloženia podmienečného trestu odňatia slobody namiesto trestu
nepodmienečného“.
V bodoch I. až III. dovolania tvrdí na dosiahnutie tohto účelu porušenie ustanovení
Trestného zákona, podľa ktorých súd rozhoduje o druhu a výmere uloženého trestu (§ 31
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005), najmä zohľadnenie
miery, ktorou konanie spolupáchateľa prispelo k spáchaniu trestného činu (menšia miera
u dovolateľky ako u jej spolupáchateľa, a to pri rovnakom treste u oboch), a v tejto
súvislosti aj porušenie ustanovenia § 58 ods. 1 Trestného zákona v naposledy označenom
znení, v čom vidí dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Namieta aj
porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle § 2 ods. 7 Tr. por.,
Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (v tomto prípade bez označenia dovolacieho dôvodu).
Ani v jednom z prípadov uvedených v dovolaní dovolací dôvod nie je splnený.
Neprimeranosť trestu, ktorý bol uložený v rámci zákonnej sadzby, ani nepoužitie
ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu (ktoré tu pritom bolo použité) nie je dôvodom
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ alebo písm. h/ Tr. por., čo vyplýva z aktuálnej
judikatúry najvyššieho súdu, tak ako na to poukazuje vo svojom vyjadrení k dovolaniu
prokurátor. Uvedené platí aj pre prípad nepoužitia ustanovenia o podmienečnom odklade
výkonu trestu (v tomto prípade § 58 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005),
ktoré nie je obligatórnym riešením pre každý trest odňatia slobody neprevyšujúci výmeru
dvoch rokov (súd môže podmienečne odložiť výkon takého trestu odňatia slobody, ak
vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu má dôvodne za to, že účel trestu sa dosiahne
i bez jeho výkonu).
Aplikácia citovaného ustanovenia je práve otázkou primeranosti uloženia trestu
odňatia slobody, a to v kontexte nutnosti jeho výkonu.
Zohľadnenie miery, ktorou konanie spolupáchateľa prispelo k spáchaniu trestného
činu pri rozhodovaní o druhu a výmere uloženého trestu je tiež otázkou primeranosti trestu
(taký dovolací prieskum by rovnako nebol možný v smere sprísnenia trestu, ak by bolo
generálnym prokurátorom alebo ministrom spravodlivosti podané dovolanie v neprospech
obvinenej alebo jej spoluobvineného).
Téza uvedená obvinenou v reakcii na vyjadrenie prokurátora k jej dovolaniu, že
v skutočnosti nenapáda výrok o treste, resp. v tomto rámci otázku jeho primeranosti, je
zjavne účelová. Dovolanie je výslovne i obsahovo zamerané, ako už bolo uvedené, práve
na zmenu trestu (jeho zmiernenie).
Preto nie je dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. splnený.
V prípade dĺžky konania dovolateľka ani žiaden dovolací dôvod neoznačila, hoci jej
to zákon ukladá (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Právne perfektne ho ani označiť nemohla, nakoľko
taký dovolací dôvod Trestný poriadok nepozná. Dovolací súd pritom môže reagovať
zrušením napadnutého rozhodnutia len na zákonné dovolacie dôvody (§ 385 ods. 1, § 371
Tr. por.). Inak by došlo k flagrantnému porušeniu ústavnému princípu konania štátneho
orgánu len na základe a v medziach Ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon
(čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Vo vzťahu k účelu dovolania obvinená v tejto súvislosti argumentuje práve tvrdením,
že uložený trest neobstojí tzv. teste proporcionality aplikovanej sankcie. Otázka
proporcionality je i výslovne (ako synonymum) otázkou primeranosti (v tomto prípade
trestu), ktorú zákonodarca umožňuje riešiť v konaní odvolacom - § 321 ods. 1 písm. e) Tr.
por. (teda v konaní o riadnom opravnom prostriedku), nie však už v konaní dovolacom, ako
mimoriadnom opravnom konaní, prebiehajúcom až po právoplatnosti dotknutého
rozhodnutia. Taký záver jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.
a contrario, keďže dôvodom dovolania je len uloženie zákonne neprípustného druhu trestu
alebo trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Dĺžka konania a jej možný vplyv
na výšku trestu nevyvoláva z uvedeného pravidla výnimku, pričom ide o koncepčnú
dovolaciu zásadu (ktorá zapadá do širšej koncepcie vzťahu riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov). Nemožno ju interpretovať jej popretím, ako sa o to pokúša
dovolateľka.
Nad rámec uvedeného, neprimeraná dĺžka konania môže byť dôvodom na použitie
inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, ktorý v tejto veci použitý bol (trest uložený vo výške
dvoch rokov pri spodnej hranici trestnej sadzby päť rokov, pričom najvyšší súd dôvody ani
oprávnenosť ich použitia nehodnotí), dovolateľka sa však domáha znásobenia takého
benefitu aj podmienečným odkladom výkonu trestu.
Použitie zmierňovacieho ustanovenia má teda svoj význam i pri prípadných úvahách
o kompenzácii dovolateľkou tvrdeného porušenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v zmysle Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (§ 2 ods. 7 Trestného poriadku), čím sa však najvyšší súd v vzhľadom na rozsah
dovolacieho prieskumu nezaoberá.
Obvinená ďalej v dovolaní uvádza okolnosti, ktoré sa týkajú starostlivosti o jej
neplnoletého syna a súčasného uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody jej
manželovi. Ide o sociálne otázky, ktoré sa vymykajú z rámca trestného (vrátane
dovolacieho) konania a ak bol uložený trest odňatia slobody, na riešenie týchto otázok sú
určené orgány s osobitnou pôsobnosťou (a to aj v Českej republike, teda mieste pobytu
dovolateľky a jej syna).
Keďže teda ani vo zvyšnom rozsahu odvolacích námietok nebol splnený dovolací
dôvod (uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. ani v inom ustanovení), dovolanie bolo
odmietnuté ako zrejme nedôvodné podľa § 382 písm. c/ Tr. por., a to na neverejnom
zasadnutí nariadenom podľa § 381 Tr. por.
Na uplatnený návrh na odklad výkonu rozhodnutia podľa § 380 ods. 4 veta druhá Tr.
por. nebol, v dôsledku vyššie uvedeného, dôvod, osobitné rozhodnutie o tejto otázke sa
nevydáva.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu
dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že argumentačné
námietky sťažovateľky sú výslovne a aj obsahovo zamerané na zmenu uloženého trestu
odňatia slobody, konkrétne na jeho zmiernenie. V nadväznosti na to sťažovateľke jasne
vysvetlil, že posúdenie otázky primeranosti trestu nepatrí do sféry prieskumnej právomoci
dovolacieho súdu a aplikácia všetkých sťažovateľkou označených ustanovení Trestného
zákona, ktoré mali byť podľa jej názoru použité krajským súdom nesprávne, korešponduje
práve s posúdením otázky primeranosti trestu. Argumentáciu sťažovateľky tak najvyšší súd
považoval za nesubsumovateľnú pod označený dovolací dôvod, resp. ostatné dovolacie
dôvody uvedené v ustanoveniach § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Rovnako posúdil
najvyšší súd aj námietku sťažovateľky o zbytočných prieťahoch v jej trestnej veci.
V prijatom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa
mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť obsahu sťažovateľkou uplatneného
dovolania. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľky
týkajúce sa jej tvrdení o nesprávnosti použitia hmotnoprávnych ustanovení v rámci
rozhodovania krajského súdu o treste. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší
súd danosť sťažovateľkou označeného dovolacieho dôvodu, ale aj ostatných dovolacích
dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí
dovolania pre jeho neprípustnosť.
Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľky bolo založené na
racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,
ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň
vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľke zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia
za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj
v časti namietaného porušenia označených článkov ústavy, listiny a dohovoru predmetným
uznesením najvyššieho súdu v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako
zjavne neopodstatnenú.
4. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
a podľa čl. 8 ods. 2 listiny namietanými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu
Vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia označených článkov ústavy a listiny
namietanými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že
čo sa týka vzťahu ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny upravujúcich
základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny
týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej
judikatúre konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty
základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení,
pričom ide špeciálne ustanovenia o osobnej slobode aplikovateľné na konanie
a rozhodovanie o väzbe , nie na konanie vo veci samotného trestného obvinenia, pre ktoré je
aplikovateľné všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu,
ako aj čl. 36 ods. 1 listiny (porov. napr. I. ÚS 124/08, II. ÚS 60/08, III. ÚS 135/04,
Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom namietaných
rozhodnutí (týkajúcich sa konania vo veci trestného obvinenia) a obsahom sťažovateľkou
uplatnených čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny posúdil ústavný súd sťažnosť
v uvedenej časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016