Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 575/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

,

zastúpená JUDr. Evou Mišíkovou, advokátska kancelária, Laurinská 780/2, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1

a 2 a Listiny základných práv a slobôd, na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 6. marca 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1

a 2 (ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy

a čl. 36 ods. 1 listiny a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. marca

2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. januára 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 24. októbra 2013

uznaná vinnou z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa ustanovení § 9 ods. 2

a a v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), za čo jej bol uložený podmienečný trest odňatia slobody

v trvaní dvoch rokov so skúšobnou dobou troch rokov. Krajský súd na základe odvolania

prokurátora svojím rozsudkom sp. zn. zo 6. marca 2014 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“) prvostupňový rozsudok okresného súdu vo výroku o treste zrušil a rozhodujúc

sám podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uložil sťažovateľke nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní dvoch rokov. Namietaný rozsudok napadla sťažovateľka dovolaním,

o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. januára 2015 (ďalej

aj „namietané uznesenie“), ktorým dovolanie sťažovateľky podľa ustanovenia § 382

písm. c) odmietol ako zrejme nedôvodné.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že označenými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv zaručených a listinou

a práva zaručeného dohovorom špecifikovaných v petite sťažnosti.

Ťažiskom, z ktorého vychádza argumentácia sťažnosti sťažovateľky, je jej

nespokojnosť s nepodmienečnom formou uloženého trestu odňatia slobody.

Sťažovateľka v prvom rade poukazuje na neprimeranú dĺžku vedeného trestného

konania a táto skutočnosť nebola podľa jej názoru pri rozhodovaní krajského súdu o treste

náležite zohľadnená. Sťažovateľka na tomto mieste dôvodí: „Domnievam sa, že som sa

v dovolaní celkom oprávnene dožadovala posúdenia svojich námietok proti neprimeranosti

trestu vzhľadom k 13 rokom trvajúcemu trestnému konaniu v predmetnej trestnej veci.

Podľa môjho názoru interpretácia dovolacích dôvodov Najvyšším súdom Slovenskej

republiky, pre ktoré sa nezaoberal otázkou proporcionality aplikovanej sankcie

k neprimeranej dĺžke trvania trestného konania (podľa názoru dovolacieho súdu, túto

otázku je možné riešiť iba v odvolacom konaní, nie však v dovolacom ako mimoriadnom

opravnom konaní), vybočila z rámca ústavnosti, čím došlo k porušeniu môjho práva

na spravodlivý proces, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 garantovaných , v spojení s Listiny

základných práv a slobôd a tiež k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Toto svoje stanovisko sa sťažovateľka pokúša v sťažnosti zdôvodniť vlastnou

interpretáciou právnej úpravy dôvodov prípustnosti dovolania a uvádza: „Pokiaľ je možné

podľa namietať uloženie takého druhu trestu

alebo takú výšku trestu, ktoré zákon nepripúšťa, podľa logického výkladu, tým viac

(a minori ad mainus), možno v jeho rámci namietať uloženie takého druhu alebo výšku

trestu, ktoré je v rozpore s jeho primeranosťou podľa ústavných noriem.“

Sťažovateľka v závere dôvodí, že osobitné okolnosti, ktoré mali byť zohľadnené

pri rozhodovaní o treste, resp. pri určení trestu, ktorý by bol primeraný verejnému záujmu

na potrestaní páchateľa, podľa jej názoru konajúcim súdom zohľadnené neboli. Konkrétne

sťažovateľka opätovne poukazuje na neprimeranú dĺžku vedeného trestného konania a tiež

na riadny spôsob života, ktorý viedla od spáchania stíhaného skutku až do vydania

odsudzujúceho rozsudku.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol

o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv na osobnú

slobodu podľa a 2 a listiny, na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a listiny a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu, rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie

a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka takisto žiadala, aby ústavný súd v súlade s ustanovením § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) dočasným opatrením odložil vykonateľnosť

právoplatného namietaného rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na osobnú

slobodu podľa a 2 a listiny, na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a listiny, na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovaniu veci bez

zbytočných prieťahov podľa a listiny namietanými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľkou uplatnenú námietku porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a

listiny, poukazuje ústavný súd na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

(, ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je

teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,

podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že

už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ). Ústavný súd preto v rámci svojej

rozhodovacej činnosti (napr. , , , ,

, ) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa poskytuje

ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému

porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Je nepochybné, že trestné konanie vo veci sťažovateľky bolo v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, rovnako je to aj v prípade dovolacieho

konania, kde dovolací súd rozhodol o dovolaní sťažovateľky už pred doručením sťažnosti

sťažovateľky ústavnému súdu.

Sťažovateľka sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátila v čase, keď už

tento prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v uvedenej časti

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského

súdu

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti, judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľky uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo

napadnuté dovolaním sťažovateľky a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Ústavný súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti obsahu namietaného rozsudku

krajského súdu s limitmi dotknutých článkov , listiny a dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval túto argumentáciu:

„Na podklade podaného odvolania, Krajský súd v Banskej Bystrici v zmysle § 317

ods. 1 preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výroku o treste v napadnutom

rozsudku, proti ktorému podal odvolanie krajský prokurátor i správnosť postupu konania,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie krajského prokurátora je čiastočne

dôvodné.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie. V tomto smere

krajský súd zistil, že obžalovaní sa v podstate k spáchaniu skutkov priznali, čo je

v konečnom dôsledku v súlade s vykonanými dôkazmi. Proti napadnutému rozsudku však

podal odvolanie krajský prokurátor a to proti výroku o treste uloženému obom obžalovaným

v ich neprospech.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd preskúmal v napadnutom rozsudku výrok o treste

a na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k odlišnému záveru pri hodnotení dôkazov,

majúci vplyv na druh a výmeru trestu ukladaného obom obžalovaným.

V danom prípade pri ukladaní trestu bola podstatná okrem iného aj dĺžka trestného

konania, na ktorú obžalovaní poukazovali vo svojom vyjadrení k odvolaniu prokurátora.

Pri jej posudzovaní a posudzovaní jej neprimeranosti, bolo potrebné skúmať vzťah dĺžky

konania k zložitosti veci , požiadavkám na vykonávanie dokazovania, na konanie a

procesnú aktivitu účastníkov konania. Súčasne bolo potrebné skúmať aj ďalšie faktory a

značný rozsah činnosti obžalovaných, ktorý orgány činné v trestnom konaní posudzovali,

povahu tejto činnosti a prípadné zmeny v právnej úprave.

Z pohľadu vyššie uvedeného odvolací súd zistil, že obžalovaní neprispeli svojím

konaním k podstatným prieťahom v trestnom konaní, pričom trestné stíhanie obvinených

vykonávali orgány činné v trestnom konaní priebežne, čo konštatoval aj prokurátor. Vo veci

bolo vypočutých 280 poškodených a 100 svedkov a bolo zabezpečených množstvo dôkazov

tak, ako to vyplýva zo spisového materiálu. Napriek tomuto konštatovaniu je potrebné

súhlasiť so záverom prvostupňového súdu, že dĺžka trestného konania 12 rokov mala vplyv

na výšku uloženého trestu obžalovaným.

Preto aj odvolací súd vzhľadom k tejto skutočnosti považuje výmeru trestu odňatia

slobody na 2 roky za primeranú. K tomu krajský súd konštatuje, že s predlžujúcou dĺžkou

trestného konania sa vytráca základný vzťah medzi trestným činom a ukladaným trestom.

Preto doba medzi trestným konaním obžalovaných a vynesením konečného rozhodnutia má

bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorého sa má dosiahnuť. V tejto súvislosti

so zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestného činu oslabuje individuálna

a generálna prevencia. Takýto postup je v súlade so súčasnou súdnou praxou.

Krajský súd sa však nemohol stotožniť s podmienečným trestom odňatia slobody,

ktorý bol uložený obom obžalovaným, keďže v tomto prípade okresný súd nerešpektoval

proporcionalitu ukladaného trestu. Súd opomenul podrobnejšie preskúmať, či

podmienečným trestom odňatia slobody nedošlo k zasiahnutiu do práv ich účastníkov

trestného konania, napr. poškodených, ktorí od trestného konania oprávnene očakávajú

ochranu svojich práv. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na spôsobený následok, t.j.

škodu veľkého rozsahu vo výške 27 065 774,-Sk ( 898 419,10 €), ktorú obžalovaní spôsobili

v úhrne 280 poškodeným.

Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou krajského

prokurátora , že poskytnutie dobrodenia obžalovaným v zmysle aplikácie § 58 ods. 1

písm. a/ Tr. zák., t.j. uloženie podmienečného trestu odňatia slobody nebolo primerané

z hľadiska účelu trestu.

Po vyhodnotení všetkých vyššie uvedených skutočností potom krajský súd dospel

k záveru, že primeraným trestom pre oboch obžalovaných bude trest odňatia slobody

vo výmere 2 roky. Na rozdiel od pôvodne uloženého trestu prvostupňovým súdom, odvolací

súd tento trest obom obžalovaným uložil ako nepodmienečný. Takto uložený trest je

potrebné hodnotiť ako zákonný a primeraný na prevýchovu obžalovaných. Podľa zákona by

obžalovaní mali trest vykonať v III. nápravno-výchovnej skupine, avšak odvolací súd práve

vzhľadom k požiadavkám na prevýchovu obžalovaných dospel k záveru, že ich postačí pre

výkon trestu zaradiť do I.NVS v zmysle § 39a ods. 3 Tr.zák.

Vzhľadom na skutočnosť, že obž. bol pri páchaní trestnej činnosti

aktívnejší, odvolací súd mu preto rovnako ako okresný súd uložil trest zákazu činnosti

vykonávať funkciu štatutárneho orgánu, člena štatutárneho orgánu, člena dozornej rady,

prokuristu obchodnej spoločnosti a družstva v trvaní 4 roky.

K námietke obžalovaných vo vzťahu k hodnoteniu ich osoby krajským prokurátorom

je nutné uviesť, že pri hodnotení osôb obžalovaných, krajský prokurátor správne poukázal

na ich predchádzajúci konflikt so zákonom, pričom tiež správne zdôraznil, že tieto

skutočnosti nie je možné obžalovaným ďalej pričítať v rámci priťažujúcich okolností, resp.

pri ukladaní súhrnného trestu.

Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd po zrušení výroku o treste obžalovaným

uložil prísnejší trest odňatia slobody tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

Krajský súd ako súd odvolací reagoval v opravnom konaní na odvolacie námietky

prokurátora o nesplnení podmienok pre aplikáciu moderačného ustanovenia § 40 ods. 1

a ustanovenia o podmienečnom odsúdení

v rámci rozhodovania prvostupňového súdu o treste.

Krajský súd sa stotožnil s jeho námietkami iba čiastočne, keďže konštatoval

správnosť výšky uloženého trestu (kde podľa jeho názoru mala byť a aj prvostupňovým

súdom zohľadnená bola neprimeraná dĺžka trestného konania) a ako neproporcionálnu

posúdil podmienečnú formu uloženého trestu odňatia slobody. Toto stanovisko odvolací súd

odôvodnil svojou úvahou o vyhodnotení dôkazov relevantných pre určenie trestu, kde

zdôraznil neprimeranosť podmienečnej formy uloženého trestu odňatia slobody k následku

trestného činu (škoda veľkého rozsahu spôsobená poškodeným). Na základe toho považoval

krajský súd za primeraný pre účely prevýchovy sťažovateľky nepodmienečný trest odňatia

slobody.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne

a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny

záver, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu základným právam sťažovateľky.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie

je v nesúlade s platnou právnou úpravou ani nepopiera zmysel interpretovaných

a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahuje dostatočne náležité

a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov. Ústavný súd v takýchto

prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného

súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných

pre posúdenie trestu a ich právne zhodnotenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže ešte viesť

k záveru o porušení základných práv sťažovateľky garantovaných

a čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uznesenie krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia ako súladnú s obsahom ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti námietky porušenia , listiny a

ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho

súdu

Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že

sťažovateľka podaný mimoriadny opravný prostriedok oprela o dovolací dôvod v zmysle

ustanovenia (rozhodnutie je založené

na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia).

Najvyšší súd vo svojom uznesení rozhodol o podanom dovolaní tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ustanovení .

Záver o nesplnení dôvodov dovolania najvyšší súd oprel o takto prezentovanú

argumentáciu:

«Dovolateľka obsahovo aj výslovne v dovolaní napáda výrok o treste, keď sa

domáha „uloženia podmienečného trestu odňatia slobody namiesto trestu

nepodmienečného“.

V bodoch I. až III. dovolania tvrdí na dosiahnutie tohto účelu porušenie ustanovení

, podľa ktorých súd rozhoduje o druhu a výmere uloženého trestu (

ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005), najmä zohľadnenie

miery, ktorou konanie spolupáchateľa prispelo k spáchaniu trestného činu (menšia miera

u dovolateľky ako u jej spolupáchateľa, a to pri rovnakom treste u oboch), a v tejto

súvislosti aj porušenie ustanovenia v naposledy označenom

znení, v čom vidí dôvod dovolania uvedený v Namieta aj

porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ,

Čl. 48 ods. 2 a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (v tomto prípade bez označenia dovolacieho dôvodu).

Ani v jednom z prípadov uvedených v dovolaní dovolací dôvod nie je splnený.

Neprimeranosť trestu, ktorý bol uložený v rámci zákonnej sadzby, ani nepoužitie

ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu (ktoré tu pritom bolo použité) nie je dôvodom

dovolania podľa alebo písm. h/ , čo vyplýva z aktuálnej

judikatúry najvyššieho súdu, tak ako na to poukazuje vo svojom vyjadrení k dovolaniu

prokurátor. Uvedené platí aj pre prípad nepoužitia ustanovenia o podmienečnom odklade

výkonu trestu (v tomto prípade § 58 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2005),

ktoré nie je obligatórnym riešením pre každý trest odňatia slobody neprevyšujúci výmeru

dvoch rokov (súd môže podmienečne odložiť výkon takého trestu odňatia slobody, ak

vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie,

v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu má dôvodne za to, že účel trestu sa dosiahne

i bez jeho výkonu).

Aplikácia citovaného ustanovenia je práve otázkou primeranosti uloženia trestu

odňatia slobody, a to v kontexte nutnosti jeho výkonu.

Zohľadnenie miery, ktorou konanie spolupáchateľa prispelo k spáchaniu trestného

činu pri rozhodovaní o druhu a výmere uloženého trestu je tiež otázkou primeranosti trestu

(taký dovolací prieskum by rovnako nebol možný v smere sprísnenia trestu, ak by bolo

generálnym prokurátorom alebo ministrom spravodlivosti podané dovolanie v neprospech

obvinenej alebo jej spoluobvineného).

Téza uvedená obvinenou v reakcii na vyjadrenie prokurátora k jej dovolaniu, že

v skutočnosti nenapáda výrok o treste, resp. v tomto rámci otázku jeho primeranosti, je

zjavne účelová. Dovolanie je výslovne i obsahovo zamerané, ako už bolo uvedené, práve

na zmenu trestu (jeho zmiernenie).

Preto nie je dôvod dovolania uvedený v splnený.

V prípade dĺžky konania dovolateľka ani žiaden dovolací dôvod neoznačila, hoci jej

to zákon ukladá ( ). Právne perfektne ho ani označiť nemohla, nakoľko

taký dovolací dôvod nepozná. Dovolací súd pritom môže reagovať

zrušením napadnutého rozhodnutia len na zákonné dovolacie dôvody (§ 385 ods. 1, § 371

). Inak by došlo k flagrantnému porušeniu ústavnému princípu konania štátneho

orgánu len na základe a v medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon

( ).

Vo vzťahu k účelu dovolania obvinená v tejto súvislosti argumentuje práve tvrdením,

že uložený trest neobstojí tzv. teste proporcionality aplikovanej sankcie. Otázka

proporcionality je i výslovne (ako synonymum) otázkou primeranosti (v tomto prípade

trestu), ktorú zákonodarca umožňuje riešiť v konaní odvolacom - § 321 ods. 1 písm. e) Tr.

por. (teda v konaní o riadnom opravnom prostriedku), nie však už v konaní dovolacom, ako

mimoriadnom opravnom konaní, prebiehajúcom až po právoplatnosti dotknutého

rozhodnutia. Taký záver jednoznačne vyplýva z ustanovenia

a contrario, keďže dôvodom dovolania je len uloženie zákonne neprípustného druhu trestu

alebo trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Dĺžka konania a jej možný vplyv

na výšku trestu nevyvoláva z uvedeného pravidla výnimku, pričom ide o koncepčnú

dovolaciu zásadu (ktorá zapadá do širšej koncepcie vzťahu riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov). Nemožno ju interpretovať jej popretím, ako sa o to pokúša

dovolateľka.

Nad rámec uvedeného, neprimeraná dĺžka konania môže byť dôvodom na použitie

inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, ktorý v tejto veci použitý bol (trest uložený vo výške

dvoch rokov pri spodnej hranici trestnej sadzby päť rokov, pričom najvyšší súd dôvody ani

oprávnenosť ich použitia nehodnotí), dovolateľka sa však domáha znásobenia takého

benefitu aj podmienečným odkladom výkonu trestu.

Použitie zmierňovacieho ustanovenia má teda svoj význam i pri prípadných úvahách

o kompenzácii dovolateľkou tvrdeného porušenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v zmysle Čl. 48 ods. 2 Slovenskej

republiky ( ), čím sa však najvyšší súd v vzhľadom na rozsah

dovolacieho prieskumu nezaoberá.

Obvinená ďalej v dovolaní uvádza okolnosti, ktoré sa týkajú starostlivosti o jej

neplnoletého syna a súčasného uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody jej

manželovi. Ide o sociálne otázky, ktoré sa vymykajú z rámca trestného (vrátane

dovolacieho) konania a ak bol uložený trest odňatia slobody, na riešenie týchto otázok sú

určené orgány s osobitnou pôsobnosťou (a to aj v Českej republike, teda mieste pobytu

dovolateľky a jej syna).

Keďže teda ani vo zvyšnom rozsahu odvolacích námietok nebol splnený dovolací

dôvod (uvedený v ani v inom ustanovení), dovolanie bolo

odmietnuté ako zrejme nedôvodné podľa , a to na neverejnom

zasadnutí nariadenom podľa

Na uplatnený návrh na odklad výkonu rozhodnutia podľa § 380 ods. 4 veta druhá Tr.

por. nebol, v dôsledku vyššie uvedeného, dôvod, osobitné rozhodnutie o tejto otázke sa

nevydáva.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu

dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že argumentačné

námietky sťažovateľky sú výslovne a aj obsahovo zamerané na zmenu uloženého trestu

odňatia slobody, konkrétne na jeho zmiernenie. V nadväznosti na to sťažovateľke jasne

vysvetlil, že posúdenie otázky primeranosti trestu nepatrí do sféry prieskumnej právomoci

dovolacieho súdu a aplikácia všetkých sťažovateľkou označených ustanovení Trestného

zákona, ktoré mali byť podľa jej názoru použité krajským súdom nesprávne, korešponduje

práve s posúdením otázky primeranosti trestu. Argumentáciu sťažovateľky tak najvyšší súd

považoval za nesubsumovateľnú pod označený dovolací dôvod, resp. ostatné dovolacie

dôvody uvedené v ustanoveniach . Rovnako posúdil

najvyšší súd aj námietku sťažovateľky o zbytočných prieťahoch v jej trestnej veci.

V prijatom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa

mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť obsahu sťažovateľkou uplatneného

dovolania. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľky

týkajúce sa jej tvrdení o nesprávnosti použitia hmotnoprávnych ustanovení v rámci

rozhodovania krajského súdu o treste. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší

súd danosť sťažovateľkou označeného dovolacieho dôvodu, ale aj ostatných dovolacích

dôvodov podľa citovaných ustanovení a rozhodol o odmietnutí

dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľky bolo založené na

racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,

ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň

vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľke zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za dostatočné, nevybočujúce z limitov , listiny a

dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj

v časti namietaného porušenia označených článkov , listiny a dohovoru predmetným

uznesením najvyššieho súdu v zmysle posúdil ako

zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a podľa čl. 8 ods. 2 listiny namietanými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu

Vo vzťahu k uplatnenej námietke porušenia označených článkov a listiny

namietanými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd pripomína, že

čo sa týka vzťahu ustanovenia a listiny upravujúcich

základné právo na súdnu ochranu a ustanovení a 2 a listiny

týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd už vo svojej

judikatúre konštatoval, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení,

pričom ide špeciálne ustanovenia o osobnej slobode aplikovateľné na konanie

a rozhodovanie o väzbe , nie na konanie vo veci samotného trestného obvinenia, pre ktoré je

aplikovateľné všeobecné ustanovenia o práve na súdnu ochranu,

ako aj čl. 36 ods. 1 listiny (porov. napr. , , ,

).

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi obsahom namietaných

rozhodnutí (týkajúcich sa konania vo veci trestného obvinenia) a obsahom sťažovateľkou

uplatnených a 2 a listiny posúdil ústavný súd sťažnosť

v uvedenej časti v zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na všetky svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016