Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 593/2016
PDF · 203.69 KB
No categories available
III. ÚS 593/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
13. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátskou kanceláriou
, v mene ktorej koná konateľ a advokát
, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 31 Cb 30/2012
z 26. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. januára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej
len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
a základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 Cb 30/2012
z 26. novembra 2015.
2. Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, okresný súd vo veci sťažovateľky
vedenej pod sp. zn. 31 Cb 30/2012, v ktorej sa domáhala peňažného plnenia
spočívajúceho v povinnosti uhradiť lízingové splátky alebo náhradu škody, uznesením
z 26. novembra 2015 vylúčil na samostatné konania:
- nárok sťažovateľky voči odporcovi v 1. rade ( ) z titulu
náhrady škody spôsobenej neplnením povinností z lízingovej zmluvy vo výške trov konania
vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 Cb 36/2010 a všetkých prípadných ďalších trov
vzniknutých na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov;
- nárok sťažovateľky voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade (konatelia
) na zaplatenie sumy 168 073,16 € a trov konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 31 Cb 36/2010 a všetkých prípadných ďalších trov
vzniknutých na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov z titulu
zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú navrhovateľovi ako veriteľovi podľa § 135a
- nárok sťažovateľky voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade na zaplatenie
sumy 150 000 € a trov konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 Cb 36/2010
a všetkých prípadných ďalších trov vzniknutých na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov z titulu zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú porušením
všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka;
- nárok sťažovateľky voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade na zaplatenie
sumy 168 073,16 € a trov konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 31 Cb 36/2010
a všetkých prípadných ďalších trov vzniknutých na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov z titulu náhrady škody zo zodpovednosti konateľov za nepodanie
návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).
3. Svoj postup okresný súd odôvodnil poukazom na § 112 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“) s tým, že sťažovateľka
si návrhom uplatnila plnenia na základe piatich rôznych a vzájomne nesúvisiacich titulov,
vyžadujúcich vedenie dokazovania odlišným spôsobom a v rôznom rozsahu. Predmetom
tamojšieho konania vedeného pod sp. zn. 31 Cb 30/2012 zostal nárok sťažovateľky
voči odporcovi v 1. rade na zaplatenie sumy vo výške 168 073,16 € – neuhradené splátky
z lízingovej zmluvy a predajnú cenu predmetu lízingu.
4. Sťažovateľka je presvedčená, že „predmetné Uznesenie o vylúčení nárokov
je nezákonným rozhodnutím, právny záver v ňom uvedený je v extrémnom rozpore
so skutkovým stavom veci, ako aj so samotným zákonom, keďže výrok Uznesenia nevyplýva
zo skutkového stavu, a to ani pri využití rôznych spôsobov interpretácie jeho odôvodnenia.
Zároveň nerozhodnutie o prerušení konania a o oslobodení od platenia súdnych poplatkov
je tiež nezákonným postupom. Okresný súd Bratislava I tak nepostupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami OSP a Zákona o súdnych poplatkoch a porušil Sťažovateľovo
právo na spravodlivý súdny proces, keďže nedodržal zákonom stanovený procesný postup
v súdnom konaní.“.
5. Okresný súd tak podľa sťažovateľky porušil zásady hospodárnosti a právnej istoty
zakotvené v Občianskom súdnom poriadku, najmä však § 112 ods. 2 OSP.
6. Sťažovateľka ďalej namietala pochybenie okresného súdu vo vzťahu k jej žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), a to vzhľadom
na skutočnosť, že finančné plnenia, ktoré si v konaní pred okresným súdom uplatnia, boli
náhradou škody spôsobenej trestným činom (krádež motorového vozidla), pričom
sťažovateľka ním bola poškodená. Okresný súd na túto žiadosť nereagoval. Sťažovateľka
je toho názoru, že bola okresným súdom nesprávne vyzvaná na takto vyrubené súdne
poplatky, keďže ona si jednotlivé nároky uplatnila ako alternatívne a mal jej byť, keď už,
určený poplatok podľa bodu 8 položky 1 prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch.
7. Uviedla, že z jej pohľadu „by v prípade jeho povinnosti zaplatiť súdny poplatok
(ktorý bol aktuálne vyrubený spolu vo výške 39.351,50 EUR) zároveň Konanie o žalobe
nebolo hospodárne - Sťažovateľ vychádza z predpokladu, že hospodárska situácia
Žalovaných znemožní vymoženie podstatnej časti zo žalovaných pohľadávok, resp. všetkých
pohľadávok. V prípade, ak by zaplatil súdny poplatok a nevymohol by žalované pohľadávky
ani sčasti. Konanie o žalobe by mu spôsobilo stratu viac ako 40.000,- EUR (s ohľadom
na trovy právneho zastúpenia).“. Postup, akým okresný súd vyrubil súdne poplatky
v jej veci, vrátane rozhodnutia vylúčiť niektoré návrhy na samostatné konanie označila
za rozporné nielen so zákonom o súdnych poplatkoch, ale tiež za zásah do jej právnej istoty.
8. Sťažovateľka je presvedčená, že «predmetné Uznesenie o vylúčení nárokov
je nezákonným rozhodnutím, právny záver v ňom uvedený je v extrémnom rozpore
so skutkovým stavom veci, ako aj so samotným zákonom, keďže výrok Uznesenia nevyplýva
zo skutkového stavu, a to ani pri využití rôznych spôsobov interpretácie jeho odôvodnenia.
Zároveň nerozhodnutie o prerušení konania a o oslobodení od platenia súdnych poplatkov
je tiež nezákonným postupom. Okresný súd Bratislava I tak nepostupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami OSP a Zákona o súdnych poplatkoch a porušil Sťažovateľovo
právo na spravodlivý súdny proces, keďže nedodržal zákonom stanovený procesný postup
v súdnom konaní.
Rozhodnutie, resp. postup súdneho orgánu, ktorý nekorešponduje so skutkovým
stavom a neopiera sa o konkrétne ustanovenia právneho poriadku, je rozhodnutím,
resp. postupom nepredvídateľným a zmätočným. Takéto rozhodnutie, resp. postup okrem
iného porušuje i čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Vydaním predmetného Uznesenia, resp. vyššie uvedeným postupom Súdu došlo
podľa názoru Sťažovateľa k zásadnému porušeniu zákonom stanovených pravidiel konania
súdneho orgánu, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie
v zmysle čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 Listiny a čl. 6 Dohovoru („Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava“ (IV. ÚS 77/02).».
9. Sťažovateľka je presvedčená, že keďže sa napadnuté uznesenie dotýka otázky,
ktorý sudca bude prerokovávať vec, keď následkom (nezákonného) vylúčenia vecí
na samostatné konania je rozhodovanie viacerých odlišných sudcov namiesto rozhodovania
jediného sudcu, došlo aj k porušeniu jej ústavného práva na zákonného sudcu podľa § čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo spoločnosti
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 31Cb/30/2012, z 26. 11. 2015 a postupom Okresného súdu
Bratislava I v tomto konaní porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn. 31 Cb/30/2012, z 26. 11. 2015 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava I je povinný prerušiť konanie, vedené pod sp. zn.
31 Cb/30/2012, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava I, pod sp. zn. 31Cb/36/2010.
4. Okresný súd Bratislava 1 je povinný rozhodnúť o oslobodení Sťažovateľa
ako navrhovateľa od súdnych poplatkov v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Cb/30/2012.“
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
14. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
15. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého
sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
19. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
20. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
21. Ako z pripojeného napadnutého uznesenia vyplýva, okresný súd dospel k záveru,
že sťažovateľka si ako navrhovateľ v tamojšom konaní návrhom doručeným okresnému
súdu 6. februára 2012 uplatnila plnenia na základe piatich rôznych a vzájomne
nesúvisiacich právnych titulov, čo bolo dôvodom na vylúčenie jednotlivých nárokov
na samostatné konania. Konkrétne ich okresný súd zadefinoval takto:
„1/ nárok navrhovateľa voči odporcovi v 1. rade na zaplatenie sumy vo výške
168.073,16 EUR z titulu neuhradených splátok z leasingovej zmluvy a predajnej ceny
predmetu leasingu,
2/ nárok navrhovateľa voči odporcovi v 1. rade z titulu náhrady škody spôsobenej
neplnením povinností z leasingovej zmluvy vo výške trov konania vedeného na Okresnom
súde Bratislava I pod spisovou značkou 31 Cb/36/2010 a všetkých prípadných ďalších trov
vzniknutých na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov,
3/ nárok navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade na zaplatenie
sumy 168.073,16 EUR a trov konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I
pod spisovou značkou 31 Cb/36/2010 a všetkých prípadných ďalších trov vzniknutých
na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov z titulu zodpovednosti
konateľov za škodu spôsobenú navrhovateľovi ako veriteľovi podľa § 135a Obchodného
zákonníka.
4/ nárok navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade na zaplatenie
sumy 150.000 EUR a trov konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod spisovou
značkou 31 Cb/36/2010 a všetkých prípadných ďalších trov vzniknutých na základe
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov z titulu zodpovednosti konateľov za
škodu spôsobenú porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho
zákonníka,
5/ nárok navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade a odporcovi v 3. rade na zaplatenie
sumy 168.073,16 EUR a trov konania vedeného na Okresnom súde Bratislava 1
pod spisovou značkou 31 Cb/36/2010 a všetkých prípadných ďalších trov vzniknutých
na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov z titulu náhrady škody
zo zodpovednosti konateľov za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 4
zákona o konkurze reštrukturalizácii.“
22. Okresný súd poukázal najmä na to, že každý z uplatnených nárokov „si vyžaduje
vedenie dokazovania odlišným spôsobom ako pri ostatných nárokoch, ako aj vzhľadom
na predpokladaný rozsah dokazovania pri rôznych právnych tituloch uvedených v návrhu,
súd dospel k záveru, že je bezpochyby v záujme hospodárnosti konania vylúčiť jednotlivé
nároky na samostatné konania“.
23. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky vedenia konania postupuje nanajvýš
zdržanlivo a ku zrušeniu napádaného procesného výroku sa uchyľuje iba výnimočne,
napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)
extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo. Rozhodovanie
o spôsobe vedenia konania pred všeobecnými súdmi je totiž zásadne výsadou týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Problematika
vedenia konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich konanie pred všeobecnými súdmi, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle, čo však nie je prípad sťažovateľky.
24. Okresný súd síce mal možnosť vysporiadať sa s návrhmi sťažovateľky v jednom
konaní, no súčasne ústavný súd nemôže jeho postupu vytknúť zásadné pochybenie. Okresný
súd špecifikoval jednotlivé uplatnené nároky a ich tituly a svoje rozhodnutie rozdeliť ich
a vylúčiť do samostatných konaní postupom podľa § 112 ods. 2 OSP logicky a koherentne
odôvodnil. Súčasne treba mať na zreteli to, že väčšina námietok sťažovateľky má
hypotetickú povahu najmä s ohľadom na to, že konania stále trvajú a samo rozdelenie vecí
nemusí byť definitívne.
25. Nemožno priznať ani relevanciu sťažovateľkinej námietke porušenia
jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože zákonné
vylúčenie veci na samostatné konanie, ktoré je vyjadrením princípu procesnej ekonómie,
nevytvára predpoklad odňatia veci zákonnému sudcovi a jej pridelenie nezákonnému.
Okrem toho vylúčená vec sa zapíše sa do súdneho registra toho senátu alebo sudcu,
ktorý rozhodol o jej vylúčení; to neplatí, ak vylúčená vec predstavuje agendu,
ktorej vybavovaním je podľa rozvrhu práce poverený iný senát alebo sudca. V takom
prípade sa vec prideľuje náhodným výberom. Vylúčená vec sa vedie pod novou spisovou
značkou (§ 152 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov).
26. Namietané rozhodnutie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je primerane odôvodnené, preto ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do jeho právneho názoru.
27. Za tejto situácie nemohlo uznesením okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 31 Cb 30/2012 z 26. novembra 2015 dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
28. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom
na tento záver sa ďalšími návrhmi nezaoberal.
29. Ústavný súd už len dodáva, že sťažovateľka pri svojich tvrdeniach o nároku
na oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych
poplatkoch opomína, že trestné konanie vo veci podozrenia z trestného činu krádeže
dotknutého motorového vozidla bolo odložené. Nebol teda zistený trestný čin, o ktorom
môže v zmysle čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy rozhodnúť len súd. Navyše, pre naplnenie
predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov zo zákona by takáto žaloba o náhradu
škody musela smerovať proti právoplatne odsúdenému páchateľovi. V takom prípade
oslobodenie nastáva zo zákona, súd o ňom rozhodnutie nevydáva; súd na návrh účastníka
tomuto môže priznať oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 OSP (§ 254
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016