Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 545/2016
PDF · 308.62 KB
No categories available
I. ÚS 545/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica
nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 4 CoE 95/2016-160 z 19. mája 2016 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 95/2016-160 z 19. mája 2016 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Zo sťažnosti vyplýva:
„... sťažnosť podávam... proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
4CoE/95/2016-160 zo dna 19.05.2016...
Týmto...rozhodnutím, ktorým Krajský súd v Trenčíne potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa...
Okresný súd vydal uznesenie nie na môj návrh na zastavenie exekúcie... ale ako
účelové rozhodnutie, ktorým reagoval na môj podnet zaslaný na Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.
Rozsiahlosť uznesenia odvolacieho súdu je daná tým, že odvolací súd vôbec
nerozhodoval o mojom odvolaní, ale iba opísal odôvodnenia viacerých predošlých uznesení
v danej veci. ...
Vo svojom odvolaní zo dňa 27.01.2016 proti uzneseniu okresného súdu
argumentujem uvádzaním zákonných dôvodov, ktoré okresný súd pri svojom rozhodovaní
porušil. Z tohto dôvodu trvám v celom rozsahu na mojom odvolaní, pretože na rozdiel od
uznesení okresného a krajského súdu je zákonné a pravdivé.
Odvolací súd sa však mojimi argumentami zaoberal iba tak, že poukazoval
na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a SR a ignoroval rozhodnutie ESĽP, ktorým je SR
viazaná a ktoré má podľa môjho názoru vyššiu právnu silu ako exekučný poriadok, v
ktorom nie je stanovená doba trvania exekučného konania.“
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu a na prejednanie veci spravodlivo zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil
nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.
2. Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/95/2016-160 zo dňa
19.05.2016 a Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1Er/2764/1997-144 zo dňa
07.12.2015 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho
uplatnenie.
3. Za zistené porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR
20.000,- € z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500,- € ako
náhradu nákladov výdavkov.
4. Právnemu zástupcovi sťažovateľa ... sa priznáva náhrada
trov právneho zastupovania...“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
8. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,
ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
10. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim
postupom.
11. K porušeniu označených základných práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že krajský
súd nerozhodoval o odvolaní sťažovateľa, iba opísal odôvodnenia predošlých uznesení,
ignoroval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom
zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ trvá na svojom odvolaní proti uzneseniu Okresného
súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon.
14. Podľa čl. 48 os. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Uznesením okresného súdu č. k. 1 Er 2764/1997-144 zo 7. decembra 2015 (ďalej
len „uznesenie okresného súdu“) bol zamietnutý návrh sťažovateľa ako povinného
v exekúcii na jej zastavenie. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,
v ktorom uviedol:
«... predmetné uznesenie je nezákonne a protiústavné.
Nezákonne je v tom, že do dedičského konania boli prihlásené pohľadávky
spoločnosti , ktoré podľa zákona nikdy neboli
vlastníkmi, súdnou exekútorkou nezákonne rozdelenej pohľadávky .
Spoločnosť bola do konania pripustená na základe uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne právoplatného až dňom 16. 10. 2015.
Som presvedčený, že konanie malo byť zastavené z dôvodu premlčania práva na jeho
uplatnenie.
Na str. 4 v ods. 2 je uvedený postup exekútorky pri predaji 1/2 rodinného domu.
Upozorňujem, že o žiadnu dražbu sa nejednalo, išlo o obyčajnú krádež. je
švagriná mojej zosnulej manželky, v uvedenej „dražbe“ bola iba ona a v tom čase už
bez súhlasu mojej manželky v uvedenom dome bývala.
Na str. 4 v posledných dvoch ods. uznesenia okresný súd konštatuje postup
exekútorky po smrti mojej manželky. Zrejme úmyselne opomenul, že exekučne konanie
počas jej života trvalo takmer 9 rokov a na 5 rokov bolo prerušené preto, že exekútorka
zrejme čakala na jej smrť.
Nezákonnosť v rozhodovaní okresného sudu vidím aj v tom, že v exekučnom konaní
bol majetok mojej manželky predaný za odhadnú cenu, avšak v dedičskom konaní bola
hodnota majetku určená podľa tržnej ceny.
Z odôvodnenia uznesenia jednoznačne vyplýva, že na pôžičke od som sa
žiadnym spôsobom nepodieľal a ani som o nej nevedel. Som naďalej presvedčený, že súd
mal uplatnil ustanovenie § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
K rozhodnutiu okresného sudu na str. 6 v ods. 2 predmetného uznesenia
upozorňujem, že je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Som presvedčený, že konanie ktoré
trvá už viac ako 18 rokov nemožno označiť za konanie bez zbytočných prieťahov.
Primeranosť lehoty v exekučnom konaní bola stanovená aj v rozhodnutí ESĽP zo dňa 25. 6.
2013 v prípade CSÁKO proti SR. Táto moja argumentácia vyvracia aj tvrdenie súdu
na str. 7 v ods. 2 uznesenia. Z uvedených dôvodov považujem predmetne uznesenie sudu aj
za protiústavné.
Naďalej trvám v celom rozsahu na všetkých mojich podaniach k predmetnej veci,
pretože sú na rozdiel od podaní exekútorky a rozhodnutí súdu zákonne a pravdivé.
Dlhoročný stres spôsobený aj týmto konaním mal značný podiel na zhoršení môjho
zdravotného stavu tak, že moja invalidita bola posúdená na 90 %.
Na základe uvedeného odvolací súd žiadam, aby predmetné účelové uznesenie
prvostupňového sudu č. k. 1 Er/2764/1997-144 zo dňa 7. 12. 2015 zrušil a naďalej žiadam:
- exekučné konanie zastaviť z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie,
- vrátiť mi peniaze zrazené z dôchodku, plus úrok z omeškania,
- priznať mi náhradu spôsobenej škody v sume 20.000,- EUR, plus úrok z omeškania
za predaj majetku mojej zosnulej manželky pod cenu.
- priznať mi nemajetkovú ujmu za zhoršenie môjho zdravotného stavu v sume
20.000,- EUR,
- priznať mi náhradu nákladov výdavkov v sume 500,- EUR.»
16. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu
a v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
„Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že v danej veci je exekučným
titulom platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica, sp. zn. 1 Rob/1159/97 zo dňa
27.10.1997, ktorým súd uložil odporkyni 1/ ( - nebohej povinnej v tomto
exekučnom konaní), aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatila
navrhovateľovi (pôvodnému oprávnenému v tomto exekučnom konaní - )
sumu 197.099,14 Sk (6.542,49 eur) s 10 % úrokom ročne zo sumy 151.100,- Sk (5.015,60
eur) od 01.07.1997 do zaplatenia a odporkyni 2/ ( ), aby do 15 dní
odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatila navrhovateľovi sumu 48.116,- Sk
(1.597,15 eur). Predmetným exekučným titulom súd zároveň uložil odporkyniam 1/ a 2/, aby
navrhovateľovi spoločne a nerozdielne uhradili titulom trov konania sumu 7.880,- Sk
(261,56 eur) do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu s tým, že plnením jedného
z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných odporcov.
Vzhľadom na skutočnosť, že svoj záväzok z vyššie uvedeného platobného rozkazu
dobrovoľne splnila iba odporkyňa 2/, t. j. , pôvodný oprávnený
sa návrhom doručeným súdnej exekútorke dňa 04.12.1997
domáhal proti oprávnenej 1/ vymoženia pohľadávky vo výške 153.800,- Sk (5.105,22 eur)
s 10 % úrokom zo sumy 118.800,- Sk (9.943,43 eur) od 31.10.1997 do zaplatenia, trov
súdneho konania vo výške 7.880,- Sk (261,56 eur), trov, ktoré vznikli v súvislosti s výkonom
exekúcie vo výške 20,- Sk (0,66 eur) a trov exekúcie.
Na podklade podaného návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie
poverenia súd prvého stupňa udelil dňa 09.12.1997 súdnej exekútorke
poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 153.800,- Sk
(5.105,22 eur) s 10 % úrokom zo sumy 118.800,- Sk (9.943,43 eur) od 31.10.1997
do zaplatenia a trov konania vo výške 7.880,- Sk (261,56 eur).
Podaním zo dňa 16.07.2012, doplneného podaním zo dňa 06.08.2012, dedič povinnej
žiadal zastaviť predmetnú exekúciu z dôvodu, že táto sa proti nemu
vedie nezákonne. Nakoľko pohľadávka bola v dedičskom konaní označená za spornú
a v dedičskom konaní nebola zahrnutá medzi pasíva, zastával názor, že tento dlh nezdedil.
Povinný zároveň vzniesol námietku premlčania pohľadávky v danej veci.
Následne súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh povinného na zastavenie
zamietol, nakoľko nevzhliadol dôvod v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku,
pre ktorý by mala byť exekúcia proti povinnému zastavená.
Uznesením č. k. 1 Er/2764/1997-135 zo dňa 19.01.2015, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16.10.2015 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 5CoE/70/2015-14l zo dňa 09.09.2015, súd prvého stupňa pripustil, aby
do konania namiesto doterajšieho oprávneného ,
, vstúpila spoločnosť
.
Odvolací súd konštatuje, že zastavenie exekúcie je jedným z procesných prostriedkov
ochrany účastníkov exekučného konania, predovšetkým povinného. Zákon umožňuje
exekúciu zastaviť na návrh ako aj bez návrhu (§ 58 ods. I Exekučného poriadku).
Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré sa začali
do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.02.2002 exekúciu súd
zastaví, ak
a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie
zrušené alebo sa stalo neúčinným,
c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.
d) exekúcia postihuje veci, ktoré sú z exekúcie podľa § 114 a 115 vylúčené,
e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo
nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),
f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý' exekúciu
nemožno vykonať,
h) to ustanovuje tento zákon.
Podľa § 57 ods. 2 cit. zákona exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva
z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica č.k. 10D/979/2006-285 zo dňa 24.01.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16.05.2011 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 19CoD/7/2011-300 zo dňa 31.03.2011, bola (okrem iného) schválená
dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva tak, že nadobúdateľom celého dedičstva
uvedeného v súpise je pozostalý manžel poručiteľky , bez povinnosti
výplaty ustupujúcim spoludedičom. Dedič po nebohej povinnej nadobudol aktíva spolu vo
výške 15.345,65 eur. Z predmetného uznesenia zároveň súd zistil, že povinná
zomrela dňa 05.07.2006.
V danej veci má odvolací súd za preukázané, že povinná v priebehu konania, dňa
05.07.2006 zomrela, t. j. stratila právnu subjektivitu. Povinnosti vyplývajúce z exekučných
vzťahov však smrťou povinného nezanikajú, ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom
smrti poručiteľa v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku stávajú subjektom
jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok
do výšky nadobudnutého dedičstva. Smrťou dlžníka zanikajú iba tie povinnosti, predmetom
ktorých bolo plnenie viažuce sa na osobný výkon dlžníka. V týchto prípadoch ide
o jedinečnú povahu záväzkového plnenia, pri ktorom povinná osoba nemôže byť nahradená
nikým iným. a to ani za svojho života, ani po jej smrti. Pohľadávka vymáhaná v tomto
konaní však vznikla titulom nesplatených úverov, a preto odvolací súd zdieľa názor súdu
prvého stupňa, že nejde o dlh, ktorý by bol viazaný výlučne na osobu pôvodnej povinnej.
Úmrtím pôvodnej povinnej tak vymáhaný dlh podľa § 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nezanikol.
K uvedenému odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že v prípade, ak oprávnený
v exekučnom konaní má exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní
exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu
z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci aj tento dlh
nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 18/2009 zo dňa 22.07.2010). Uznesenie Okresného
súdu Považská Bystrica č.k. 10D/979/2006-285 zo dňa 24.01.2011 v spojení s
potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19CoD/7/2011-300 zo dňa
31.03.2011 nepochybne preukazuje, že sa stal dedičom po
poručiteľke, t. j. po povinnej uvedenej v exekučnom titule, a že
nadobudol podiel 100% z majetku poručiteľky, čím je osvedčený aj pomer zodpovednosti
tohto dediča za dlh poručiteľky. Uvedené uznesenia je preto treba považovať za listiny
preukazujúce v zmysle § 37 ods. 3 veta prvá Exekučného poriadku prechod povinnosti z
exekučného titulu z pôvodnej povinnej na dediča, bez ohľadu na
to, že v ňom dlh nie je v súpise pasív uvedený. Podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka je
zodpovednosť dediča za poručiteľove dlhy a náklady jeho pohrebu vždy obmedzená výškou
ceny nadobudnutého dedičstva. V prejednávanom prípade bola hodnota dedičstva, ktoré
po nebohej povinnej nadobudol dedič , v nepochybne vyššej sume
ako výška pohľadávky vymáhanej v tomto exekučnom konaní. Vzhľadom na túto skutočnosť
súd prvého stupňa správne konštatoval, že súdnym exekútorom vymáhaný dlh v súlade s §
37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku v spojení s § 470 ods. I Občianskeho zákonníka prešiel
na dediča . Okamihom smrti poručiteľky
vstúpil do procesného postavenia pôvodnej povinnej v exekučnom konaní a
oprávnený môže následne od dediča požadovať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky
ceny nadobudnutého dedičstva.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku povinného, že do dedičského konania boli
prihlásené pohľadávky spoločností , ktoré spoločnosti neboli
vlastníkmi pohľadávky , odvolací súd uvádza, že uvedené skutočnosti nie je súd
oprávnený v tomto konaní, t. j. v exekúcii riešiť. Námietky týkajúce sa prihlasovania
pohľadávok do dedičského konania po nebohej povinnej mal dedič možnosť vzniesť
v predmetnom dedičskom konaní.
Povinný v podanom odvolaní (rovnako ako v návrhu na zastavenie exekúcie,
o ktorom návrhu rozhodoval súd prvého stupňa v napadnutom uznesení) vzniesol námietku
premlčania práva, z ktorého dôvodu malo byť konanie zastavené. Odvolací súd konštatuje,
že súdna prax i odborná akademická verejnosť pripustila za dôvod zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. I písm. g/ Exekučného poriadku i premlčanie pohľadávky priznanej
rozhodnutím, ktoré je exekučným titulom, t. j. premlčaním judikovaného práva uplynutím
času. pri ktorom pohľadávka nezaniká, len sa oslabuje, za predpokladu, že povinný sa
premlčania dovolá. Uplatnenie (dovolanie sa) námietky premlčania v exekučnom konaní
nemožno povinnému uprieť.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1 Rob/1159/97 odvolací súd
zistil, že v prípade vymáhanej pohľadávky oprávneného (resp. jeho právneho predchodcu)
ide o peňažnú pohľadávku z obchodného záväzkového vzťahu, ktorá vznikla
pri podnikateľskej činnosti účastníkov konania. Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrené
námietku premlčania vznesenú povinným preskúmať podľa príslušných ustanovení
Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti
druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba
namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde
začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento
zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka bez ohľadu na iné ustanovenia tohto
zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po
prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo
rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.
Podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka ak bolo právo právoplatne priznané
v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej
doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone
začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.
V záujme právnej istoty účastníkov obchodných vzťahov ustanovenie § 408
Obchodného zákonníka upravuje všeobecné obmedzenie premlčacej doby zakotvením
tzv. absolútnej premlčacej doby, ktorá časovo limituje, dokedy najneskôr sa právo plynúce
z obchodného záväzkového vzťahu nepremlčí.
Ustanovenie § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka určuje maximálnu dĺžku
premlčacej doby na desať rokov, pričom začiatok tejto doby sa počíta odo dňa, keď
premlčacia doba začala plynúť po prvý raz. Na priebeh (plynutie) tejto premlčacej doby
nemá vplyv jej spočívanie a túto dobu nemôžu účastníci obchodného vzťahu meniť ani ju
vylúčiť, predĺžiť ju nemôžu ani iné ustanovenia tohto zákona.
Ustanovenie § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje premlčanie vo vzťahu
k výkonu rozhodnutia (v zmysle § 233 Exekučného poriadku k exekúcii) a to tak, že ak bolo
právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace
pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka
alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone
(v zmysle § 233 Exekučného poriadku exekúcia) začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa
mohlo začať. Z tohto ustanovenia výkladom a contrario treba vyvodiť, že ak bolo právo
právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní skôr ako tri mesiace
pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka,
rozhodnutie možno súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone (v zmysle § 233 Exekučného
poriadku exekúcii) začalo pred skončením (uplynutím) premlčacej doby podľa § 408 ods. 1
Ustanovenie § 408 Obchodného zákonníka ráta teda s dvomi možnosťami. V prípade
prvej (ak bolo právo právoplatne priznané v priebehu desaťročnej premlčacej doby
uvedenej v §408 ods. 1 Obchodného zákonníka a zároveň skôr než v posledných troch
mesiacov pred uplynutím tejto doby) výkon rozhodnutia (exekučné konanie) musí byť začatý
do uplynutia desaťročnej doby počítanej odo dňa, keď začala táto doba plynúť po prvý raz,
inak nastane premlčanie rozhodnutím priznaného práva. V prípade druhej možnosti ide
o situáciu, keď právo bolo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní
neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby uvedenej v § 408 ods. 1
Obchodného zákonníka alebo po jej uplynutí; vtedy musí oprávnený podať návrh
na exekúciu najneskôr v lehote troch mesiacov odo dňa, keď sa mohla exekúcia začať, čomu
treba rozumieť tak, že najneskôr do troch mesiacov od vykonateľnosti vydaného exekučného
titulu, inak sa jeho právo priznané rozhodnutím premlčí (Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 5/2008 zo dňa 28.07.2008)
Z listinných dôkazov odvolací súd zistil, že oprávnený uzavrel s povinnou dňa
17.07.1992 zmluvu o úvere č. 1/92 a dňa 30.10.1995 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere
č. 2/95. Podľa zmluvy o úvere č. 1/92 povinná neuhradila poslednú splátku, ktorej zročnosť
bola prolongovaná z 20.03.1996 na 20.06.1996. Podľa zmluvy o úvere č. 2/95 povinná
neuhradila splátku zročnú dňa 20.05.1996, ako ani nasledujúce splátky a úroky.
Z uvedeného vyplýva, že povinná sa z dôvodu neuhradenia splátok zo zmlúv o úvere dostala
do omeškania dňa 21.05.1996 a dňa 21.06.1996. Desaťročná premlčacia doba podľa § 408
ods. 1 Obchodného zákonníka začala plynúť dňa 21.05.1996. resp. dňa 21.06.1996
a uplynula by dňa 21.05.2006, resp. dňa 21.06.2006. Oprávnenému bolo právo právoplatne
priznané v súdom konaní dňa 17.11.1997 a návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený
u súdnej exekútorky dňa 04.12.1997. Z uvedeného má odvolací súd jednoznačne
za preukázané, že oprávnenému bolo právo právoplatne priznané v priebehu desaťročnej
premlčacej doby uvedenej v § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka a zároveň skôr než
v posledných troch mesiacoch pred uplynutím tejto doby. Vzhľadom na skutočnosť, že
exekučné konanie začalo pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby počítanej odo dňa,
kedy táto začala plynúť po prvý raz, v danom prípade nedošlo k premlčaniu rozhodnutím
priznaného práva. Z uvedeného dôvodu námietka premlčania bola povinným vznesená
nedôvodné.
Povinný v podanom odvolaní ďalej namietal postup súdnej exekútorky pri výkone
exekúcie - pri dražbe 1/2 rodinného domu vo vlastníctve nebohej povinnej, nakoľko
nesúhlasil s osobou vydražiteľky predmetnej nehnuteľnosti - . Povinný
zároveň vyjadril nesúhlas aj s určením ceny predaného majetku po nebohej povinnej.
V prejednávanej veci súdna exekútorka predmetnú exekúciu (okrem iného)
vykonávala predajom hnuteľnej veci povinnej - motorového vozidla zn. Ford, ev. č.:
PXC 89-28. Cena uvedeného automobilu bola určená znaleckým posudkom č. 64/98, znalca
z odboru cestnej dopravy . na sumu 56.600,- Sk (1.878,77 eur).
Nakoľko prvé kolo dražby konanej dňa 29.07.1998 bolo z dôvodu nezáujmu dražiteľov
neúspešné, dňa 31.08.1998 sa konala opakovaná dražba, na ktorej bolo motorové vozidlo
predané vydražiteľovi za sumu 37.733.- Sk (1.252,50 eur).
Súdna exekútorka viedla exekúciu aj predajom spoluvlastníckeho podielu povinnej -
1/2 rodinného domu súp. č. 102 s prísl.. zapísaného na , k.ú. , okres
. Cena draženej nehnuteľnosti bola určená znaleckým posudkom
č. 199/1999 zo dňa 21.09.1999, znalca z odboru stavebníctvo , na sumu
291.440,- Sk (9.674,03 eur). Hodnota spoluvlastníckeho podielu povinnej v časti 1/2 bola
určená na sumu 145.720,- Sk (4.837,01 eur). O tejto cene bola pôvodná povinná
upovedomená listom súdnej exekútorky zo dňa 06.10.1999. Uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica č.k. 1Er/2764/97-12 zo dňa 28.01.2000 bol schválený príklep
vydražiteľke , pretože na dražbe konanej dňa 26.11.1999 urobila najvyššie
podanie vo výške 145.720.- Sk (4.837,01 eur).
Podľa § 122 Exekučného poriadku spísané veci sa odhadnú. Vykonanie odhadu
zabezpečí exekútor pribratím znalca; v jednoduchých prípadoch, keď predpokladaná cena
veci neprevyšuje sumu 665 eur, stačí odhad vykonaný exekútorom pri súpise veci. O výške
určenej ceny spísaných vecí musí byť povinný upovedomený. To neplatí, ak exekútor spíše
veci, ktoré sa rýchlo kazia (§ 120 ods. 1).
Podľa § 126 ods. 2 Exekučného poriadku ak sa na dražené veci nenájde kupec,
exekútor prikáže opätovnú dražbu. Pre opätovnú dražbu platia ustanovenia o prvej dražbe
s tým, že najnižšie podanie tvoria dve tretiny odhadnej ceny.
Podľa § 138 ods. 1 Exekučného poriadku po vydaní exekučného príkazu exekútor
zaobstará znalecký posudok na cenu nehnuteľnosti. Exekútor na žiadosť znalca poskytne
súčinnosť potrebnú na vypracovanie posudku. O čase a mieste oceňovania nehnuteľnosti
upovedomí oprávneného, povinného, spoluvlastníkov, ako aj osoby, pre ktoré viaznu
na nehnuteľnosti iné závady, a okresný úrad, v ktorého obvode sa nehnuteľnosť nachádza.
Podľa § 146 ods. 1 Exekučného poriadku príklep udelí exekútor tomu, u koho sú
splnené podmienky ustanovené zákonom a kto urobil najvyššie podanie. Ak niekoľko
dražiteľov urobí rovnaké podanie a ak sa neurobilo vyššie prípustné podanie, rozhodne
exekútor žrebom o tom, komu sa má príklep udeliť. Ak však bol jedným z týchto dražiteľov
spoluvlastník alebo ten. komu prospieva predkupné právo vecnej povahy, udelí sa príklep
jemu.
Podľa § 147 ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku dražitelia, oprávnený, povinný,
zástupcovia obce a orgánov štátnej správy, ak sú prítomní na dražbe, môžu vzniesť
u exekútora námietky proti udeleniu príklepu.
Podľa § 148 ods. 1 Exekučného poriadku udelenie príklepu podlieha schváleniu
súdom (§ 45). Súd rozhodne o schválení príklepu do 60 dní od doručenia žiadosti exekútora
na schválenie príklepu. Exekútor doručí súdu podklady, na ktorých základe bol udelený
príklep.
Podľa § 150 ods. 1 Exekučného poriadku po udelení príklepu môže sa vydražiteľ ujať
držby vydraženej veci; o tom je povinný upovedomiť exekútora.
Podľa § 150 ods. 2 Exekučného poriadku ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie
a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa vydražiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu
udelenia príklepu.
Z uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd
jednoznačne za preukázané, že súdna exekútorka v prejednávanom prípade pri určení ceny
vydraženej hnuteľnej veci - vyššie uvedeného motorového vozidla vychádzala v súlade
s § 122 Exekučného poriadku z ceny odhadnutej, resp. určenej znaleckým posudkom,
vypracovaným znalcom z odboru cestnej dopravy. Nakoľko v prvom kole dražby sa
pre draženú vec nenašiel kupec, súdny exekútor postupoval v súlade s § 126 ods. 2
Exekučného poriadku a prikázal opätovnú dražbu, pri ktorej najnižšie podanie tvoria dve
tretiny odhadnej ceny. V prejednávanom prípade bolo motorové vozidlo predané
vydražiteľovi za sumu 37.733,- Sk (1.252,50 eur), ktorá suma predstavovala 2/3-iny
odhadnej ceny, tzn. ceny určenej v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami.
Pokiaľ ide o výkon exekúcie predajom nehnuteľnosti, odvolací súd konštatuje,
v danej veci bola v znaleckom posudku určená cena celého rodinného
domu súp. č. , k.ú. , na sumu 291.440.- Sk (9.674.03 eur). Nakoľko predmetom
dražby bol iba spoluvlastnícky podiel povinnej vo výške 1/2, súdna exekútorka správne
vychádzala z polovice ceny určenej znalcom. O cene spoluvlastníckeho podielu súdna
exekútorka upovedomila pôvodnú povinnú, pričom táto cenu určenú znaleckým posudkom
nenamietala. Na dražbe predmetnej nehnuteľnosti, ktorá sa konala dňa 26.11.1999,
p. urobila najvyššie podanie, a preto podľa § 146 ods. 1 Exekučného
poriadku súdna exekútorka postupovala v súlade so zákonom, keď príklep udelila
menovanej vydražiteľke. Skutočnosť, že p. bola jedinou účastníčkou dražby,
resp. že v čase konania dražby bývala v dome nebohej povinnej, nemá na udelenie príklepu
žiadny vplyv. Povinná mohla proti udeleniu príklepu podať u súdnej exekútorky námietky
podľa § 147 ods. I veta prvá Exekučného poriadku, avšak túto možnosť povinná (a ani
žiadny iný účastník) nevyužila. Nakoľko Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica
č. k. 1Er/2764/97-12 zo dňa 28.01.2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 25.02.2000, bol schválený príklep vydražiteľke , menovaná sa v súlade
s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku zákonným spôsobom stala vlastníkom spornej
nehnuteľnosti (resp. spoluvlastníckeho podielu povinnej vo výške 1/2) ku dňu udelenia
príklepu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že námietka
povinného týkajúca sa priebehu vyššie uvedenej dražby nehnuteľnosti, ako aj určenia ceny
predaného majetku pôvodnej povinnej, nie je dôvodná. Vydražiteľke predmetnej
nehnuteľnosti bol v súlade so zákonom schválený príklep právoplatným rozhodnutím súdu
a rovnako tak cena majetku povinnej, ktorého predaj sa uskutočnil v rámci výkonu exekúcie,
bola určená znaleckými posudkami v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku. K uvedenému odvolací súd dodáva, že Exekučný poriadok v žiadnom zo svojich
ustanovení v prípade predaja hnuteľných vecí a nehnuteľností nehovorí o predaji za ich
trhovú cenu; zákon hovorí o cene odhadnutej znalcom (pri hnuteľných veciach, ktorých
predpokladaná cena je nižšia ako 665 eur ide dokonca o cenu odhadnutú súdnym
exekútorom), resp. o cene určenej znaleckým posudkom, z ktorej ceny následne vychádza
súdny exekútor pri výkone dražby tak, ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade.
Pokiaľ ide o námietku povinného ohľadom trvania predmetnej exekúcie, odvolací súd
zdieľa názor súdu prvého stupňa, že Exekučný poriadok nestanovuje maximálnu dobu
konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu zastaviť. Súdna exekútorka v konaní
postupovala aktívne, predmetnú exekúciu vykonávala viacerými možnými spôsobmi
uvedenými v Exekučnom poriadku s cieľom čo najrýchlejšieho vymoženia pohľadávky
oprávneného.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rovnako ako súd prvého
stupňa nevzhliadol v konaní žiaden z dôvodov, ktoré by odôvodňovali zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa tak správne návrh
povinného na zastavenie exekúcie zamietol.“
17. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
18. Citované rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým
krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
19. Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd
sa odvolaním sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zaoberal a podrobne sa
vysporiadal s každou jeho odvolacou námietkou.
20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
tým, že krajský súd mal ignorovať rozhodnutie ESĽP, ústavný súd uvádza, že neprimeraná
dĺžka exekučného konania, na ktorú poukazuje sťažovateľ, nie je dôvodom na zastavenie
exekúcie. Ani z rozsudku ESĽP z 25. júna 2013 v prípade Csáko proti Slovenskej republike,
na ktorý sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu poukazoval, táto skutočnosť
nevyplýva.
21. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti trvá na podanom odvolaní, ústavný súd zdôrazňuje,
že takto poňatá ústavná sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme
všeobecného súdnictva, ktorá mu však vzhľadom na čl. 124 ústavy neprináleží.
Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ústavnosti.
Ústavný súd nie je ďalšou „odvolacou inštanciou“, a preto nie je jeho úlohou opätovne
rozhodovať o podanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Skutočnosť, že okresný
súd a krajský súd vo svojich uzneseniach vyslovili právne závery, s ktorými sťažovateľ
nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej sťažnosti a nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
22. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa vecne nejaví
ako zjavne neopodstatnené, svojvoľné alebo ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať
porušenie sťažovateľom označených základných práv zaručených v ústave.
23. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
24. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016