Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 708/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou,

Advokátska kancelária, L. Novomestského 25, Pezinok, vedené pod sp. zn.

až sp. zn. vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16

ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

v spojení a 2, a Listiny

základných práv a slobôd a v spojení s čl. 2, čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 8

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené pod sp. zn. až sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. apríla 2015

doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1 a 2,

, a (ďalej len „“)

v spojení čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a v spojení s čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Ústavný súd zo sťažností, z ich príloh a doplnení zistil, že sťažovateľ bol v trestnom

konaní vedenom pod sp. zn. trestne stíhaný ako obžalovaný pre pokus obzvlášť

závažného zločinu podvodu podľa k a

a za zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného

zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014 v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. mája 2014 bol vzatý do väzby. Dňa 15. januára 2015 krajský súd uznesením sp. zn.

na základe sťažovateľom podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2014, ktorým tento zamietol jeho žiadosť o prepustenie

z väzby, napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a nariadil okamžité prepustenie

sťažovateľa z väzby. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že okresný súd aj napriek

sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti vykonával v trestnom konaní procesné úkony

bez toho, aby o nej rozhodol, v dôsledku čoho bolo potrebné tieto úkony zopakovať, čím sa

sťažovateľova väzba podľa názoru krajského súdu dostala do rozporu s § 76 ods. 1

, podľa ktorého môže väzba trvať len nevyhnutný čas. Dňa 21. apríla

2016 krajský súd rozsudkom sp. zn. odsudzujúci rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 23. marca 2015 zrušil podľa

a sťažovateľa oslobodil spod obžaloby podľa .

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta nezákonnosť väzby od 2. septembra 2014 do

15. januára 2015, poukazujúc aj na dôvody uvedené v uznesení krajského súdu sp. zn.

z 15. januára 2015.

Podstatná časť sťažovateľovej argumentácie sa však týka eskorty na pojednávania

v iných veciach (každá sťažnosť sa týka inej eskorty v inej veci), v ktorých bol sťažovateľ

účastníkom a na ktoré okresný súd vydal súhlas. Sťažovateľ namieta, že v dôsledku

skutočnosti, že okresný súd nerozhodol o jeho podanej námietke zaujatosti, nebol

oprávnený v žiadnej forme vydávať súhlas na predvádzanie sťažovateľa na pojednávania na

okresných súdoch, «teda predvádzanie spútaním sťažovateľa v putách (ako „zviera“)

za prítomnosti verejnosti pred súdmi, na chodbách súdov a v pojednávacích miestnostiach,

kamier». Okresný súd je tak podľa sťažovateľa «zodpovedný za utrpenie, psychické

strádanie, neoprávnený zásah do integrity sťažovateľa, morálnu ujmu, ktorá sťažovateľovi

vznikla ako dôsledok porušenia jeho základných práv a slobôd, jeho otvorenou a bezbrehou

„kriminalizáciou“ a „ponížením“ pred účastníkmi konania v konaniach vedených na

okresných súdoch, otvorenou a bezbrehou kriminalizáciou pred verejnosťou na chodbách

súdov a v pojednávacích miestnostiach(...) čo malo negatívny dopad na sťažovateľa –

človeka, morálne narušenie integrity jeho osobnosti, narušenie profesnej, súkromnej,

rodinnej sféry života, a to všetko z dôvodu, že porušovateľ svojvoľne nerešpektoval zásadu

primeranosti a zdržanlivosti.».

Sťažovateľ uvádza, že bol v súvislosti s eskortovaním na pojednávania opakovane

podrobený krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, v dôsledku čoho sa mu

výrazne zhoršil zdravotný stav, pričom tento stav pretrváva aj v čase podania sťažnosti.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na slobodu pohybu a pobytu, skutočnosť, že

došlo k neoprávnenému zásahu do jeho súkromného a rodinného života a k neoprávnenému

zásahu do jeho práva na nedotknuteľnosť osoby a jeho súkromia, ďalej aj porušenie práva

na prezumpciu neviny a práva na obhajobu. Poukazuje na to, že nebyť porušení

a jeho väzobným stíhaním mohol sa v období od 2. septembra 2014 do

15. januára 2015 „slobodne dostavovať v tomto období na súdne pojednávania na

okresných súdoch“. V dôsledku toho sa však „nemohol riadne a efektívne a nerušene

obhajovať“ – ako dôvody uvádza napr. „nemožnosť konať pred súdom za rovnakých

podmienok ako protistrana, nemožnosť sa pripraviť v primeranej lehote s použitím

vlastných listinných dôkazov – spisových materiálov, ktoré nemohol držať vo väzbe“ či

skutočnosť, že „bol pod sústavným dozorom a psychickým tlakom policajtov ZVJS

prítomných v pojednávacích miestnostiach, nemohol sa riadne sústrediť na obsah

prejednávanej agendy, bol pod psychickým tlakom (vždy jeden policajt ZVJS stojí nad

sťažovateľom v pojednávacej miestnosti...)“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnostiach podrobne opisuje správanie príslušníkov Zboru

väzenskej a justičnej stráže k nemu počas eskorty, namieta, že mu pred ani po eskorte

nebolo včas poskytnuté primerané lekárske ošetrenie, hoci o to žiadal, uvádza následky

tohto správania na jeho zdraví a poukazuje na to, že v rozhodnom období bolo jeho synovi

diagnostikované ohluchnutie, „pričom sťažovateľ mu nemohol byť ako otec nápomocný pri

adaptovaní sa na nové životné podmienky“, a to napriek tomu, že o tom mal predseda

senátu okresného súdu vedomosť.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody chránené podľa čl. 1 ods. 1,

čl. 2 ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 23

ods. 1, , , ods. 3 , v spojení podľa

ods. 1, ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v spojení

podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I

v konaní vedenom pod č.k. porušené boli.

2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur,

ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 EUR, ktoré je

Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky

JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

V sťažnosti vedenej pod sp. zn. sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

takto „rozhodol:

1. Základné práva a slobody chránené podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, čl. 16 ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 23 ods. 1,

, , ods. 3 , v spojení podľa ,

ods. 2, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a v spojení podľa čl. 2,

čl. 3, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2, čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod č.k. porušené boli.

2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 70.000,- Eur,

ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. priznáva úhradu trov konania v sume 294,08 EUR, ktoré je

Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne – advokátky

JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

K spojeniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím na

právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľa, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom okresného súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv a slobôd postupom okresného súdu

v trestnej veci sp. zn. o jeho väzbe, ktorý bol podľa neho v rozpore s Trestným

poriadkom aj samotnou . V tejto časti je sťažnosť neprípustná.

V zmysle nie je návrh prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na uznesenie č. k. -12

z 26. augusta 2015, ktorým odmietol sťažovateľovu sťažnosť, v ktorej namietal svoju

nezákonnú väzbu v tom istom konaní pred okresným súdom. V uvedenom uznesení ústavný

súd vzhľadom na to, že „o ochrane sťažovateľom označených práv v súvislosti

s napádaným postupom okresného súdu už rozhodol krajský súd, ktorý v tomto smere

zjednal aj sťažovateľom požadovanú nápravu“, odmietol sťažnosť v tejto časti pre

nedostatok svojej právomoci.

O dodržaní požiadavky o neodkladnom a urýchlenom rozhodnutí o sťažovateľovej

žiadosti o prepustenie z väzby v tom istom konaní pred okresným súdom ústavný súd

rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. , keď nálezom z 2. júla 2015

vyslovil porušenie uvedeného sťažovateľovho práva okresným súdom a priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie.

O namietanej neústavnosti postupu okresného súdu v súvislosti s ponechaním

sťažovateľa vo väzbe po 2. septembri 2014 konal ústavný súd aj v konaní vedenom pod

sp. zn. , keď sťažnosť uznesením z 11. februára 2016 odmietol pre

neprípustnosť z dôvodu, že ochranu ústavným právam efektívne poskytol krajský súd.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že okresný súd nebol oprávnený v žiadnej forme

vydávať súhlas na predvádzanie sťažovateľa na pojednávania na okresných súdoch, a to

z dôvodu, že nerozhodol o sťažovateľom podanej námietke zaujatosti, opätovne tým

v konečnom dôsledku žiada vyslovenie protiústavnosti jeho väzby, keďže práve v dôsledku

jeho nerozhodnutia o podanej námietke zaujatosti bola krajským súdom konštatovaná jej

protiústavnosť od 2. septembra 2014, pričom práve z dôvodu jeho väzobného stíhania bol

na jednotlivé pojednávania predvádzaný.

Podstatná časť sťažovateľovej argumentácie obsiahnutej v sťažnostiach sa týka opisu

zaobchádzania, ktorému bol vystavený v súvislosti s predvádzaním na pojednávania. Okrem

iného uvádza, že «väzenská eskorta zbytočne nechutne a nehumánne nútila sťažovateľa

v rozhodný deň (deň pojednávania – deň eskorty) vyzliekať sa pred príslušníkmi ZVJS do

naha, nútila sťažovateľa pod hrozbou použitia donucovacích prostriedkov, aby sa

predklonil dopredu s vystretými rukami vpred a roztiahnutými nohami, s obuškom mu

prehliadala zadnú a prednú časť tela, vydávala pokyn na prezlečenie sa do „civilu“, po

prezlečení sa do „civilu“ ho opätovne fyzicky nechutne ohmatávala v rozkroku a rukami

nahor – tvárou oproti stene, kontrolovala obsah jeho písomností, ktoré si bral so sebou na

pojednávanie. Následne eskorta nasadila sťažovateľovi tesne a bolestivo putá, naložila ho

do osobného motorového vozidla, previezla na okresný súd, tam ho v putách „odložila“ do

zamrežovanej miestnosti súdu, vykrikovala a vyhrážala sa (mávaním obuškom)

sťažovateľovi, aby sa nerozprával s inými osobami a väzňami – inak bude po návrate zo

súdu disciplinárne potrestaný a daný na 3-5 dní do „diery“ – následne ho predviedla

spútaného v putách do pojednávacej miestnosti po chodbách súdu, čo malo za následok

neoprávnený zásah do jeho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti, neľudské zaobchádzanie a poníženie.» Poukazuje na zhoršenie zdravotného stavu,

a to v príčinnej súvislosti s týmto správaním a neposkytnutím včasného lekárskeho

ošetrenia. V tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, ak

pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ( tiež napr. , , ).

Sťažovateľ v petite sťažností, rovnako ako aj v odôvodneniach za porušovateľa ním

označených práv a slobôd garantovaných , listinou a dohovorom označuje len

okresný súd.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predvedenie na jednotlivé pojednávania

nerealizoval okresný súd. Tento „len“ na základe žiadosti sudcu/sudkyne v iných veciach,

v ktorých sťažovateľ vystupoval ako účastník, udelil súhlas na jeho predvedenie. Samotné

predvedenie sťažovateľa spadalo do kompetencie Ústavu na výkon väzby , ktorý

ho realizoval. V dôsledku toho nemožno sťažovateľom uvádzané správanie príslušníkov

Zboru väzenskej a justičnej stráže pri jeho predvádzaní pripísať okresnému súdu.

Navyše ústavný súd poukazuje na o výkone väzby

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave

vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu, ktorým je

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Tento v § 18

ods. 1 uvádza, že prokurátor dozerá na to, aby v zariadeniach, kde sa vykonáva väzba, boli

osoby držané len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu

o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali

zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Ako prostriedok nápravy v týchto

prípadoch zákon o prokuratúre upravuje podnet (§ 31 ods. 1) a opakovaný podnet, ktorý

vybaví nadriadený prokurátor (§ 34 ods. 4).

Nemožno sa stotožniť ani s argumentom sťažovateľa, že „nebyť porušení ustanovení

, , , ako aj a 5 SR

a čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za obvyklého chodu

veci v rozhodnom období od 02. 09. 2014 do 15. 01. 2015, tak sťažovateľ mal byť na

slobode a mohol sa sám z jeho bydliska slobodne dostavovať v tomto období na súdne

pojednávania na okresných súdoch“. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ bol

prepustený z väzby nie z dôvodu zániku materiálnych podmienok väzby, ale z dôvodu, že

okresný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej námietke zaujatosti vykonával v trestnom

konaní procesné úkony vo veci bez toho, aby o nej rozhodol, v dôsledku čoho bolo potrebné

tieto úkony zopakovať, čím sa sťažovateľova väzba podľa názoru krajského súdu dostala do

rozporu s , podľa ktorého môže väzba trvať len nevyhnutný

čas. To znamená, že aj keby okresný súd rozhodol včas o sťažovateľom vznesenej námietke

a až následne realizoval procesné úkony vo veci, nemalo by to priamy vplyv na existenciu

a trvanie materiálnych podmienok väzby. Inak povedané, sťažovateľ bol síce z väzby

prepustený v dôsledku uvedených pochybení okresného súdu vytýkaných krajským súdom,

to však neznamená, že nebyť týchto pochybení by z väzby automaticky prepustený bol.

Ako zjavne neopodstatnený je potrebné odmietnuť aj argument sťažovateľa, že „sa

nemohol riadne a efektívne a nerušene obhajovať (bolo porušené jeho právo rovnosti –

nemožnosť konať pred súdom za rovnakých podmienok ako protistrana, nemožnosť sa

pripraviť v primeranej lehote s použitím vlastných listinných dôkazov – spisových

materiálov, ktoré nemohol držať vo väzbe – cela nie je advokátskou kanceláriou a ani

2

vymedzený priestor – 2,3 ms malou skrinkou s predpísanou úpravou jej obsahu a uloženia

osobných vecí, to neumožňuje(...) bol pod sústavným dozorom a psychickým tlakom

policajtov ZVJS prítomných v pojednávacích miestnostiach, nemohol sa riadne sústrediť na

obsah prejednávanej agendy, bol pod psychickým tlakom (vždy jeden policajt ZVJS stojí

nad sťažovateľom v pojednávacej miestnosti....)“. Podstata uvedenej sťažovateľovej

argumentácie v konečnom dôsledku smeruje k tomu, že väzobné stíhanie v konaní pred

súdom je už samo osebe (z dôvodov s ním spojených reštrikcií vo vzťahu k obžalovanému)

v rozpore s právom na obhajobu a rovnosť zbraní, resp. spravodlivý proces ako taký.

Sťažovateľ v tejto časti dostatočne nepoukazuje na konkrétne porušenie všeobecne

záväzných právnych predpisov okresným súdom dosahujúce ústavne relevantnú intenzitu

v napadnutom konaní, ale skôr poukazuje na to, že väzobné stíhanie mu obhajobu v jeho

trestnej veci sťažilo. Krajským súdom a aj ústavným súdom konštatované porušenie

v súvislosti so sťažovateľovou väzbou automaticky neznamená aj porušenie jeho práva na

obhajobu či rovnosť zbraní, t. j. nie je tu príčinná súvislosť.

Avšak aj v prípade konkrétnych a vyargumentovaných námietok vzťahujúcich sa na

porušenie uvedených práv sťažovateľa okresným súdom v trestnom konaní je nutné

poukázať na princíp subsidiarity ( in fine), v zmysle ktorého ústavný

súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd teda musí sťažnosť odmietnuť aj vtedy,

keď pri jej predbežnom prerokovaní zistí, že sa sťažovateľ ochrany základných práv

a slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom (porov. , ). V trestnom konaní to umožňuje najmä

odvolanie upravené v a nasl. , o ktorom je oprávnený v prípade

rozsudku okresného súdu rozhodovať krajský súd.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2016