Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 674/2016
PDF · 136.14 KB
No categories available
III. ÚS 674/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZOREA s. r. o., Levická 1, Šurany,
zastúpenej advokátom Mgr. Romanom Desátom, Hasičská 9, Šurany, pre namietané
porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžo 105/2014 z 24. februára 2016,
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 S 2/2014 z 9. septembra 2014, rozhodnutím
Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky sp. zn. 3595/2013
z 12. novembra 2013 a rozhodnutím Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Nové
Zámky sp. zn. J/2013/00083/1100/1420 z 27. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ZOREA s. r. o. o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ZOREA s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) pre
namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Sžo 105/2014 z 24. februára 2016, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 S 2/2014
z 9. septembra 2014, rozhodnutím Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej
republiky sp. zn. 3595/2013 z 12. novembra 2013 a rozhodnutím Regionálnej veterinárnej
a potravinovej správy Nové Zámky sp. zn. J/2013/00083/1100/1420 z 27. septembra 2013
(ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v správnom konaní uznaná
vinnou zo spáchania správneho deliktu. Proti odsudzujúcemu rozhodnutiu sa bránila
na Krajskom súde v Nitre a následne aj na Najvyššom súde Slovenskej republiky.
Správnemu konaniu vytýkala, že zo spáchania správneho deliktu bola uznaná vinnou bez
„jediného relevantného dôkazu preukazujúceho jeho spáchanie“. Sťažovateľka pred
ústavným súdom namieta, že svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov zakladá porušenie
v záhlaví tohto rozhodnutia označených článkov ústavy.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutými rozhodnutiami bol porušený čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 2
a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Ústavný súd dodáva, že na opodstatnenosť zákonnej úpravy povinného právneho
zastúpenia vo svojej judikatúre opakovane poukazuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr.
III. ÚS 663/2014, I. ÚS 57/2013).
Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a v súlade
s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť vymedzením
svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných
v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky
náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany
ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných
predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti (m. m. III. ÚS 663/2014).
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah splnomocnenia
na zastupovanie sťažovateľky advokátom doručeného ústavnému súdu spolu so sťažnosťou
trpí takým nedostatkom, ktorý má za následok neurčitosť a z toho dôvodu neplatnosť tohto
právneho úkonu.
Podľa § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Občiansky zákonník“) právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku,
zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom
spájajú.
Ex definitione je teda právny úkon charakterizovaný niekoľkými pojmovými znakmi.
Právny úkon je v prvom rade prejavom vôle, a to takým, ktorý smeruje (inak povedané, je
zameraný) najmä na dosiahnutie takých následkov (vznik, zmena, zánik práv alebo
povinností), ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka právny úkon nie je neplatný pre chyby
v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
Podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo
opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti
o tom, čo chcel účastník prejaviť.
Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba
vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto
právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Z citovanej právnej úpravy vyplývajú aj ďalšie požiadavky na obsah právneho
úkonu, ergo inter alia z citovanej právnej úpravy je zrejmé, že právny úkon musí byť
vyjadrený určito (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Určitosť právneho úkonu je právnou
teóriou považovaná za náležitosť prejavu vôle právneho úkonu (§ 34 Občianskeho
zákonníka).
Ako si ďalej na citovanej právnej úprave môžeme všimnúť, zákonodarca okrem
požiadavky na určitosť prejavu vôle právnych úkonov vnáša do právneho poriadku aj istú
mieru stability tým, že už vzniknuté „sporné“ právne úkony (z hľadiska určitosti ich prejavu
vôle) má tendenciu zachovávať za pomoci výkladových pravidiel (§ 35 a § 37 ods. 3
Občianskeho zákonníka), avšak iba za podmienky, že prejav vôle vyjadrený v právnom
úkone je nepochybný.
Zo splnomocnenia doručeného ústavnému súdu však nie je možné identifikovať
predmet prejavu vôle, teda právneho úkonu. Doručené splnomocnenie síce obsahuje
označenie splnomocniteľky a splnomocnenca a je z neho zrejmé, že sa má vzťahovať na
zastupovanie pred ústavným súdom (čo je iba špecifikáciou zamerania právneho úkonu),
neobsahuje však žiadnu informáciu o tom, v ktorej (ktorých) veci (veciach) je
splnomocnenec pred ústavným súdom za splnomocniteľku oprávnený konať. Inak
povedané, v posudzovanom prípade ide o jednoduché procesné splnomocnenie na konanie
pred ústavným súdom bez vymedzenia veci, na ktorú sa má vzťahovať.
Ústavný súd predmet právneho úkonu nevie identifikovať ani za použitia citovaných
výkladových pravidiel. Uvedenú vadu právneho úkonu nie je možné preklenúť posúdením
doručeného splnomocnenia vo vzťahu k obsahu sťažnosti. Samotná sťažnosť je totiž
právnym zástupcom sťažovateľky vypracovaná a na ústavný súd podaná až na základe
predchádzajúcej dohody o splnomocnení a za sťažovateľku je podpísaná už jeho právnym
zástupcom (splnomocnencom). Ad absurdum uvedená situácia prakticky otvára
splnomocnencovi možnosť konať za splnomocniteľku napríklad v prípadoch (veciach),
v ktorých ústavnú sťažnosť podať ani len neplánovala, čo už samo osebe protirečí účelu
splnomocnenia preukázať tretej osobe oprávnenosť konať v mene splnomocniteľa, a čo je
ešte podstatnejšie, ústavný súd sa z obsahu splnomocnenia o skutočnej vôli
splnomocniteľky vďaka absencii vyjadrenia jej predmetu nemá ako dozvedieť.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Z uvedených dôvodov ústavný súd doručenú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, tak ako to
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
V nadväznosti na toto rozhodnutie rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky
v uvedenej veci (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie veci na ďalšie konanie
a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2016