Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 773/2016
PDF · 172.31 KB
No categories available
II. ÚS 773/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3,
Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Sžnz 1/2015 z 26. novembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3, Prievidza,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 7 Sžnz 1/2015 z 26. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie
konania proti nečinnosti Sociálnej poisťovne, ústredia, Bratislava, podľa v tom čase
platného a účinného § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) domáhala,
aby najvyšší súd uložil správnemu orgánu povinnosť rozhodnúť v jej veci priznania náhrady
za bolesť v lehote 30 dní. Namietaná nečinnosť podľa názoru sťažovateľky spočívala
v nedôvodnom prerušení konania správnym orgánom. Najvyšší súd napadnutým uznesením
zamietol návrh navrhovateľky po jeho vecnom preskúmaní ako nedôvodný podľa § 250t
ods. 4 OSP.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Postupom súdu bolo teda porušené moje ústavné právo, aby súd zabezpečil
ochranu mojich práv, pričom uznesenie Najvyššieho súdu SR je podľa môjho názoru v
rozpore so zákonom i so zisteným skutkovým stavom, mi spravodlivú ochranu mojich práv
neposkytol, keď musím zdôrazniť, že odporkyňa v predmetnom spore nemala a nemá
zákonný dôvod na prerušenie konania o vyplatenie náhrady za bolesť, keď je môj nárok
nesporný, je nesporne zadokumentovaný a konanie prebiehajúce na Okresnom súde v Nitre
pod sp. zn. 15 C/174/2013 nemá na môj nárok žiaden vplyv a vyplatenie mojich nárokov
z titulu odškodnenia pracovného úrazu nie je možné viazať na toto konanie, ktorého nie som
ani účastníkom a nemám naň žiaden vplyv.
Musím zdôrazniť, že závažnosť môjho zdravotného stavu potvrdila aj sama sociálna
poisťovňa, ktorá mi svojim rozhodnutím č. 7507-10/2012-PD zo dňa 10. 01. 2012 priznala
úrazový príplatok a ďalším rozhodnutím č. 775 301 3257 0 zo dňa 09. 10. 2013 mi priznala
invalidný dôchodok a potvrdila ho aj ďalšia nezávislá štátna inštitúcia a to Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Prievidza, ktorý mi priznal štatút fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím...“
Sťažovateľka v sťažnosti okrem nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu
najvyšším súdom namieta aj to, že jej vec nesprávne právne posúdil. K tomu uvádza:
„... Za tohto skutkového stavu som nemala inú zákonnú možnosť brániť sa
a dosiahnuť vydanie rozhodnutia, ako podať návrh na začatie konania proti nečinnosti
orgánu verejnej správy, podľa § 250t O. s. p., čo som urobila pod č. 896/66 dňa
13. 02. 2015...
Zdôrazňujem, že súd podľa môjho názoru nemal dôvod na zamietnutie môjho návrhu
proti nečinnosti orgánu verejnej správy, lebo toto je moja jediná možnosť ako sa môžem
domáhať rozhodnutia a následne prípadne súdnej ochrany, môj návrh bol dôvodný
a opodstatnený a súd mi teda nárok na ochranu a spravodlivé rozhodnutie neposkytol,
pričom toto právo mi zaručuje Ústava SR i Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolu č. 11 s dodatkovým protokolom a protokolmi č. 4, 6, 7, 12 a 13...“
Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,
aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, toto uznesenie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
s odôvodnením: „Ako primerané finančné zadosťučinenie si uplatňujem zaplatenie sumy
10.000,- € slovom desaťtisíc eur, čo odôvodňujem tým, že ako som už vyššie uviedla,
nepriznaním nároku na odškodnenie pracovného úrazu ma sociálna poisťovňa dlhodobo
hrubým spôsobom poškodzuje, keď mi nepriznala nielen náhradu za bolesť, ale aj náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia a úrazovú rentu, ktorá slúži ako náhrada môjho
príjmu, ktorý v dôsledku pracovného úrazu nemôžem dosahovať čo predstavuje nielen
finančnú, ale aj dlhotrvajúcu psychickú ujmu i dlhotrvajúce znižovanie životnej úrovne,
ktoré mi spôsobuje súd svojim nezákonným postupom.“
Sťažovateľka taktiež žiada o priznanie úhrady trov právneho zastúpenia v sume
701,24 €.
Návrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi
spravodajcovi a po prerozdelení vecí bol 14. septembra 2016 pridelený sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za žiaduce
poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
Z ústavného postavenia ústavného súdu (čl. 124 ústavy) vyplýva, že jeho prvoradou
úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že
všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je primárne v právomoci všeobecného súdu
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Podstatou výhrad sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je
nesprávne právne posúdenie dôvodnosti (oprávnenosti) prerušenia konania pred správnym
orgánom a následnej sťažovateľkou tvrdenej nečinnosti správneho orgánu, ako aj nesprávne
právne posúdenie sťažnosti (podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, pozn.) ako
predpokladu prípustnosti návrhu na začatie konania proti nečinnosti správneho orgánu
podľa § 250t ods. 1 OSP.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého
uznesenia, v ktorej najvyšší súd predovšetkým uvádza:
„Účel ochrany práv v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy spočíva
v úmysle zákonodarcu zabezpečiť ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ak orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo právnická osoba môže
domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť.
Predpokladom priznania uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osoby súdom v zmysle
uvedenej právnej normy je preukázanie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho
dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, tým, že je v konaní nečinný
a jeho nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo
právnickej osoby, domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté.
Súčasne zákonodarca určuje ako ďalšiu zákonnú podmienku podmieňujúcu prípustnosť
domáhať sa ochrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy využitie prostriedkov, ktorých
použitie ustanovuje osobitný predpis, ktorých využitie zákonodarca predpokladá pred
podaním žaloby proti žalovanému správnemu orgánu, ktorou sa domáha začatia konania
proti nečinnosti orgánu verejnej správy.
Najvyšší súd konštatuje, že stav prerušenia administratívneho konania podľa § 193
ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, za účelom vyriešenia
predbežnej otázky v konaní pred Okresným súdom v Nitre pod sp. zn. 15 C/174/2013 nie je
možné hodnotiť ako nečinnosť odporkyne. Vyriešenie otázok ktoré sú podstatné pre
posudzovanie uplatneného nároku na náhradu za bolesť akými sú posúdenie charakteru
a rozsahu zranení a to najmä k primeranosti dĺžky pracovnej neschopnosti, ako aj následky
pracovného úrazu, majú bez akýchkoľvek pochybností charakter predbežnej otázky
vo vzťahu ku konaniu, predmetom ktorého je nárok na náhradu za bolesť z titulu
pracovného úrazu.
Ustanovenie § 250t ods. 1 O. s. p. upravuje podmienku prípustnosti návrhu na
konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Ide o vyčerpanie dostupných prostriedkov
podaných s cieľom nápravy vzniknutého stavu. Za právne prostriedky, ktorých použitie
umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako
aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky predovšetkým inštitút sťažnosti podľa
zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (predtým zákona č. 152/1998 Z. z.). Nezastupiteľná
úloha sťažnosti spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ, ale aj samotný orgán verejnej
správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii situácie, ktorú navrhovateľ
podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia klasifikuje ako nečinnosť, a to preto, aby bol
nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú navrhovateľa k hodnoteniu tejto situácie ako
nečinnosti, ale najmä, aby sa mohol k týmto dôvodom nielen vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi
stotožní, mohol aj tento stav bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo
a účinne odstrániť. V danom prípade má súdna pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj podľa § 250t ods. 1 O. s. p. subsidiárny charakter
a je možné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho vyčerpania prostriedkov.
Navrhovateľka listom zo dňa 4. septembra 2014, na ktorý poukázala v návrhu,
žiadala odporkyňu o realizáciu kontroly, či postup Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza,
v súvislosti s prerušením konania z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke, je v súlade
so zákonom. Uvedené podanie nie je možné podľa názoru najvyššieho súdu hodnotiť ako
sťažnosť v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach; má charakter žiadosti (§ 4 ods. 1
písm. a/ zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k
záveru, že navrhovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje
osobitný predpis, a preto jej návrh aj z tohto dôvodu považoval za neprípustný.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval návrh za dôvodný a preto ho
zamietol podľa § 250t ods. 4 O. s. p.“
Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd meritórnym spôsobom preskúmal návrh
sťažovateľky, ktorý vyhodnotil ako nedôvodný, teda zaoberal sa vecne jednotlivými
námietkami sťažovateľky, avšak sa nestotožnil s jej právnou argumentáciou. Za týchto
okolností nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne alebo
zjavne neodôvodnené. Naopak, právne závery najvyššieho súdu ústavný súd považuje
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého
uznesenia zasahovať. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd nerozhodol o odmietnutí návrhu z procesného dôvodu jeho
neprípustnosti (pre nevyčerpanie sťažovateľke dostupných právnych prostriedkov ochrany)
bez vecného preskúmania námietok napriek tomu, že poukázal na existenciu tejto prekážky,
a preto námietka sťažovateľky o nesprávnom posúdení prípustnosti jej návrhu na začatie
konania pred správnym súdom nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho
súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo bez
právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2016