Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 773/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3,

Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Vaškom, Podjavorinskej 3, Prievidza,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie

konania proti nečinnosti Sociálnej poisťovne, ústredia, Bratislava, podľa v tom čase

platného a účinného (ďalej len „OSP“) domáhala,

aby najvyšší súd uložil správnemu orgánu povinnosť rozhodnúť v jej veci priznania náhrady

za bolesť v lehote 30 dní. Namietaná nečinnosť podľa názoru sťažovateľky spočívala

v nedôvodnom prerušení konania správnym orgánom. Najvyšší súd napadnutým uznesením

zamietol návrh navrhovateľky po jeho vecnom preskúmaní ako nedôvodný podľa § 250t

ods. 4 .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Postupom súdu bolo teda porušené moje ústavné právo, aby súd zabezpečil

ochranu mojich práv, pričom uznesenie Najvyššieho súdu SR je podľa môjho názoru v

rozpore so zákonom i so zisteným skutkovým stavom, mi spravodlivú ochranu mojich práv

neposkytol, keď musím zdôrazniť, že odporkyňa v predmetnom spore nemala a nemá

zákonný dôvod na prerušenie konania o vyplatenie náhrady za bolesť, keď je môj nárok

nesporný, je nesporne zadokumentovaný a konanie prebiehajúce na Okresnom súde v Nitre

pod sp. zn. nemá na môj nárok žiaden vplyv a vyplatenie mojich nárokov

z titulu odškodnenia pracovného úrazu nie je možné viazať na toto konanie, ktorého nie som

ani účastníkom a nemám naň žiaden vplyv.

Musím zdôrazniť, že závažnosť môjho zdravotného stavu potvrdila aj sama sociálna

poisťovňa, ktorá mi svojim rozhodnutím č. 7507-10/2012-PD zo dňa 10. 01. 2012 priznala

úrazový príplatok a ďalším rozhodnutím č. 775 301 3257 0 zo dňa 09. 10. 2013 mi priznala

invalidný dôchodok a potvrdila ho aj ďalšia nezávislá štátna inštitúcia a to Úrad práce,

sociálnych vecí a rodiny Prievidza, ktorý mi priznal štatút fyzickej osoby s ťažkým

zdravotným postihnutím...“

Sťažovateľka v sťažnosti okrem nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu

najvyšším súdom namieta aj to, že jej vec nesprávne právne posúdil. K tomu uvádza:

„... Za tohto skutkového stavu som nemala inú zákonnú možnosť brániť sa

a dosiahnuť vydanie rozhodnutia, ako podať návrh na začatie konania proti nečinnosti

orgánu verejnej správy, podľa , čo som urobila pod č. 896/66 dňa

13. 02. 2015...

Zdôrazňujem, že súd podľa môjho názoru nemal dôvod na zamietnutie môjho návrhu

proti nečinnosti orgánu verejnej správy, lebo toto je moja jediná možnosť ako sa môžem

domáhať rozhodnutia a následne prípadne súdnej ochrany, môj návrh bol dôvodný

a opodstatnený a súd mi teda nárok na ochranu a spravodlivé rozhodnutie neposkytol,

pričom toto právo mi zaručuje SR i Dohovor o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v znení protokolu č. 11 s dodatkovým protokolom a protokolmi č. 4, 6, 7, 12 a 13...“

Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,

aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jej základného

práva podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, toto uznesenie

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

s odôvodnením: „Ako primerané finančné zadosťučinenie si uplatňujem zaplatenie sumy

10.000,- € slovom desaťtisíc eur, čo odôvodňujem tým, že ako som už vyššie uviedla,

nepriznaním nároku na odškodnenie pracovného úrazu ma sociálna poisťovňa dlhodobo

hrubým spôsobom poškodzuje, keď mi nepriznala nielen náhradu za bolesť, ale aj náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia a úrazovú rentu, ktorá slúži ako náhrada môjho

príjmu, ktorý v dôsledku pracovného úrazu nemôžem dosahovať čo predstavuje nielen

finančnú, ale aj dlhotrvajúcu psychickú ujmu i dlhotrvajúce znižovanie životnej úrovne,

ktoré mi spôsobuje súd svojim nezákonným postupom.“

Sťažovateľka taktiež žiada o priznanie úhrady trov právneho zastúpenia v sume

701,24 €.

Návrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi

spravodajcovi a po prerozdelení vecí bol 14. septembra 2016 pridelený sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje za žiaduce

poukázať na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Z ústavného postavenia ústavného súdu ( ) vyplýva, že jeho prvoradou

úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že

všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je primárne v právomoci všeobecného súdu

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. , , ).

Podstatou výhrad sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je

nesprávne právne posúdenie dôvodnosti (oprávnenosti) prerušenia konania pred správnym

orgánom a následnej sťažovateľkou tvrdenej nečinnosti správneho orgánu, ako aj nesprávne

právne posúdenie sťažnosti (podľa o sťažnostiach, pozn.) ako

predpokladu prípustnosti návrhu na začatie konania proti nečinnosti správneho orgánu

podľa .

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť napadnutého

uznesenia, v ktorej najvyšší súd predovšetkým uvádza:

„Účel ochrany práv v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy spočíva

v úmysle zákonodarcu zabezpečiť ochranu práv fyzických alebo právnických osôb, ak orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný tak, že sa fyzická alebo právnická osoba môže

domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy konať a rozhodnúť.

Predpokladom priznania uvedenej ochrany fyzickej alebo právnickej osoby súdom v zmysle

uvedenej právnej normy je preukázanie, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho

dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, tým, že je v konaní nečinný

a jeho nečinnosťou by mohli byť práva alebo právom chránené záujmy fyzickej alebo

právnickej osoby, domáhajúcej sa takejto ochrany návrhom, porušené alebo inak dotknuté.

Súčasne zákonodarca určuje ako ďalšiu zákonnú podmienku podmieňujúcu prípustnosť

domáhať sa ochrany proti nečinnosti orgánu verejnej správy využitie prostriedkov, ktorých

použitie ustanovuje osobitný predpis, ktorých využitie zákonodarca predpokladá pred

podaním žaloby proti žalovanému správnemu orgánu, ktorou sa domáha začatia konania

proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Najvyšší súd konštatuje, že stav prerušenia administratívneho konania podľa § 193

ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, za účelom vyriešenia

predbežnej otázky v konaní pred Okresným súdom v Nitre pod sp. zn. nie je

možné hodnotiť ako nečinnosť odporkyne. Vyriešenie otázok ktoré sú podstatné pre

posudzovanie uplatneného nároku na náhradu za bolesť akými sú posúdenie charakteru

a rozsahu zranení a to najmä k primeranosti dĺžky pracovnej neschopnosti, ako aj následky

pracovného úrazu, majú bez akýchkoľvek pochybností charakter predbežnej otázky

vo vzťahu ku konaniu, predmetom ktorého je nárok na náhradu za bolesť z titulu

pracovného úrazu.

Ustanovenie upravuje podmienku prípustnosti návrhu na

konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Ide o vyčerpanie dostupných prostriedkov

podaných s cieľom nápravy vzniknutého stavu. Za právne prostriedky, ktorých použitie

umožňuje osobitný predpis, považuje judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako

aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky predovšetkým inštitút sťažnosti podľa

o sťažnostiach (predtým ). Nezastupiteľná

úloha sťažnosti spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ, ale aj samotný orgán verejnej

správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii situácie, ktorú navrhovateľ

podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia klasifikuje ako nečinnosť, a to preto, aby bol

nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú navrhovateľa k hodnoteniu tejto situácie ako

nečinnosti, ale najmä, aby sa mohol k týmto dôvodom nielen vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi

stotožní, mohol aj tento stav bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo

a účinne odstrániť. V danom prípade má súdna pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1

a 2 , ako aj podľa subsidiárny charakter

a je možné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho vyčerpania prostriedkov.

Navrhovateľka listom zo dňa 4. septembra 2014, na ktorý poukázala v návrhu,

žiadala odporkyňu o realizáciu kontroly, či postup Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza,

v súvislosti s prerušením konania z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke, je v súlade

so zákonom. Uvedené podanie nie je možné podľa názoru najvyššieho súdu hodnotiť ako

sťažnosť v zmysle o sťažnostiach; má charakter žiadosti (

písm. a/ o sťažnostiach. Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k

záveru, že navrhovateľka nevyčerpala všetky prostriedky, ktorých použitie umožňuje

osobitný predpis, a preto jej návrh aj z tohto dôvodu považoval za neprípustný.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval návrh za dôvodný a preto ho

zamietol podľa “

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd meritórnym spôsobom preskúmal návrh

sťažovateľky, ktorý vyhodnotil ako nedôvodný, teda zaoberal sa vecne jednotlivými

námietkami sťažovateľky, avšak sa nestotožnil s jej právnou argumentáciou. Za týchto

okolností nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne alebo

zjavne neodôvodnené. Naopak, právne závery najvyššieho súdu ústavný súd považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého

uznesenia zasahovať. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Najvyšší súd nerozhodol o odmietnutí návrhu z procesného dôvodu jeho

neprípustnosti (pre nevyčerpanie sťažovateľke dostupných právnych prostriedkov ochrany)

bez vecného preskúmania námietok napriek tomu, že poukázal na existenciu tejto prekážky,

a preto námietka sťažovateľky o nesprávnom posúdení prípustnosti jej návrhu na začatie

konania pred správnym súdom nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo bez

právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016