Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 772/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FARDOUS

PARTNERS s. r. o., Hlavná 6, Šaľa, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Renáta

Fardousová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. z 28. apríla 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS s. r. o.,

Hlavná 6, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľky JUDr. Renáty Fardousovej, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. novembra

2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. novembra

2014 uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a)

, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 500 € a náhradný trest

odňatia slobody vo výmere 100 dní (ďalej aj „odsudzujúci rozsudok okresného súdu“). Vinu

sťažovateľa považoval okresný súd za preukázanú a to jednak vzhľadom na jeho výpoveď

z prípravného konania, v ktorej sa k spáchaniu skutku kladenému mu za vinu priznal, ako aj

s poukazom na znalecký posudok znalca .

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. z 28. apríla 2015 tak, že

odvolanie sťažovateľa zamietol. Následne sťažovateľ napadol rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu dovolaním, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i)

. O dovolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd

ako dovolací súd tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že jediným dôkazom o jeho vine bolo jeho

priznanie učinené v rámci výsluchu obvineného v prípravnom konaní. Podľa názoru

sťažovateľa sa nemalo na toto priznanie prihliadať, keďže bolo urobené len na účely

dosiahnutia tzv. odklonu formou podmienečného zastavenia trestného stíhania. Sťažovateľ

argumentuje, že na vyhlásenie obvineného o tom, že spáchal trestný čin, podané v zmysle

, t. j. na účely zastavenia konania, nemožno

prihliadať vzhľadom na („Ak prokurátor neschválil zmier hoci

obvinený uskutočnil vyhlásenie podľa § 220 ods. 1, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný,

nie je možné v ďalšom konaní prihliadnuť na toto vyhlásenie ako dôkaz.“), ktorý je

potrebné v jeho trestnej veci aplikovať analogicky.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „Podstatou inštitútu vyhlásenia obvineného

je podľa jeho vyhlásenie, že spáchal skutok,

za ktorý je stíhaný. Popis skutku, pre ktorý je obvinený stíhaný, je pritom vždy obsiahnutý

v skutkovej vete uznesenia o vznesení obvinenia. Z porovnania obsahu zápisnice o výsluchu

obvineného zo dňa 20. 10. 2011 a skutkovej vety uznesenia o vznesení obvinenia, je zrejmé,

že v predmetnej zápisnici je zachytené len moje priznanie sa ku skutku, ktorý skutok je

následne popísaný tým istým slovným vyjadrením, ako je popísaný v uznesení o vznesení

obvinenia, teda obsah priznania sa ku skutku vyjadrený v zápisnici zo dňa 20. 11. 2011 sa

v časti opisu skutku úplne zhoduje so skutkovou vetou uznesenia o vznesení obvinenia. Je

potom zrejmé, že takéto prehlásenie učinené do zápisnice zo dňa 20. 10. 2011 je len

naplnením dikcie a túto dikciu z hľadiska svojho

rozsahu nijako neprekračuje (zápisnica neobsahuje skutočnosti, ktoré by sa dali považovať

za vlastný a voľný opis obvineného k skutočnostiam, ktoré sú predmetom obvinenia tak, ako

to predpokladá a má na mysli ustanovenie , teda inštitút

výsluchu obvineného). Z hľadiska obsahu predmetnej zápisnice teda nejestvuje argument,

pre ktorý by sa táto zápisnica nemohla a nemala považovať za procesnú fixáciu vyhlásenia

obvineného učineného podľa .“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že deň pred jeho výsluchom (ako obvineného), ktorý sa

uskutočnil 20. októbra 2011, adresoval vyšetrovateľovi podanie z 19. októbra 2011,

v ktorom formuloval svoj návrh na podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 216

ods. 1 . Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že vo výpovedi, ktorú

uskutočnil v postavení svedka, spáchanie skutku kladenému mu za vinu popieral. Spáchanie

skutku sťažovateľ popieral a považoval sa za nevinného aj v konaní pred súdom prvého

stupňa, odvolacím súdom i dovolacím súdom. Jeho priznanie uskutočnené po vznesení

obvinenia v prípravnom konaní bolo podané iba na účely tzv. odklonu formou

podmienečného zastavenia trestného stíhania.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne Uznesením č. k. -197 zo dňa 28. 04. 2015

v a Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením sp. zn. zo dňa 11. 11. 2015

porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a na spravodlivé súdne konanie upravené v SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. -197 zo dňa 28. 04. 2015 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 11. 11. 2015 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne.

3. Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho

súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2015

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Z konkrétnych okolností posudzovanej veci vyplýva, že sťažovateľ mohol všetky

svoje námietky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu uplatniť v dovolaní, ktoré aj

podal, pričom o jeho dovolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní vylučuje uplatnenie právomoci

ústavného súdu vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

práv napadnutým uznesením krajského súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. novembra 2015

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom

z toho, že z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti bol ústavný súd zároveň viazaný svojou

stabilizovanou judikatúrou, v ktorej, akcentujúc svoje ústavné postavenie, opakovane

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Na vec sťažovateľa je aplikovateľný aj ďalší právny názor tvoriaci súčasť ustálenej

judikatúry ústavného súdu, podľa ktorého postup a rozhodnutie súdu rešpektujúci platné

a účinné procesnoprávne a hmotnoprávne predpisy v trestnoprávnej veci nemožno hodnotiť

ako porušovanie základných práv (m. m. , , ). Platným

a účinným procesnoprávnym predpisom, ktoré boli všeobecné súdy povinné aplikovať

v trestnej veci sťažovateľa, bol (je) .

Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že jeho výpoveď

z prípravného konania uskutočnená v postavení obvineného, pri ktorej sa k spáchaniu

skutku kladenému mu za vinu priznal, nebola podľa jeho názoru použiteľná ako dôkaz

v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, keďže priznanie v prípravnom konaní urobil

len na účely tzv. odklonu formou podmienečného zastavenia trestného stíhania. Ústavný súd

konštatuje, že v zásade rovnaká námietka tvorila obsah jeho odvolania proti odsudzujúcemu

rozsudku okresného súdu a tiež obsah jeho argumentácie obsiahnutej v dovolaní.

V nadväznosti na podstatu sťažnostnej argumentácie sťažovateľa ústavný súd

poukazuje na znenie príslušných ustanovení , ktorými sú

písm. a), , ako aj .

Podľa v konaní o prečine, na ktorý zákon

ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, môže

prokurátor so súhlasom obvineného po vznesení obvinenia do podania obžaloby na návrh

policajta alebo aj bez návrhu podmienečne zastaviť trestné stíhanie, ak vyhlási, že spáchal

skutok, za ktorý je stíhaný, a nie sú odôvodnené pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie bolo

vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne.

Podľa ak prokurátor zmier neschválil, hoci obvinený

uskutočnil vyhlásenie podľa § 220 ods. 1, že spáchal skutok, pre ktorý je stíhaný, nie je

možné v ďalšom konaní prihliadnuť na toto vyhlásenie ako na dôkaz.

Podľa obvinenému musí byť daná možnosť

podrobne sa k obvineniu vyjadriť, najmä súvisle opísať skutočnosti, ktoré sú predmetom

obvinenia, uviesť skutočnosti, ktoré obvinenie zoslabujú alebo vyvracajú, a ponúknuť o

nich dôkazy.

V súvislosti s posudzovanou námietkou sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc

zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej sa rozhodnutie dovolacieho súdu nemôže

posudzovať izolovane bez väzby na predchádzajúce súdne rozhodnutia vydané

v posudzovanom trestnom konaní, pretože tieto tvoria z hľadiska predmetu konania jeden

celok (m. m. , , , ), považuje

za žiaduce poukázať nielen na relevantné časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale

aj relevantné časti napadnutého uznesenia krajského súdu.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:

«Obžalovaný sa v zápisnici o svojom výsluchu v procesnej pozícii obvineného dňa

20. 10. 2011 v plnej miere ku spáchaniu trestného činu (ktorý bol neskôr žalovaný) priznal.

Zápisnica je procesne bezchybná, pri jej vyhotovovaní boli dodržané všetky ustanovenia

. Súd prvého stupňa nepochybil, ak na hlavnom pojednávaní z dôvodu

rozporov prečítal uvedenú výpoveď obžalovaného z prípravného konania a „skonfrontoval“

ju s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní.

Názor obžalovaného i obhajoby, že takúto výpoveď nemožno použiť, pretože sa

vlastne jedná o vyhlásenie viny obžalovaného (vtedy obvineného) podľa § 216 písm. a)

len pre účely odklonu v trestnom konaní, nie je správny.

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,

aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo

obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie.

Podľa za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť

na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona

alebo podľa osobitného zákona. Dôkaznými prostriedkami sú najmä výsluch obvineného,

svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede na mieste, rekognícia,

rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité pre trestné konanie,

oznámenie, informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov alebo

prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Podľa v konaní o prečine, na ktorý zákon

ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov, môže

prokurátor so súhlasom obvineného po vznesení obvinenia do podania obžaloby na návrh

policajta alebo aj bez návrhu podmienečne zastaviť trestné stíhanie, ak

a) vyhlási, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a nie sú odôvodnené pochybnosti

o tom, že jeho vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne ...

Z uvedeného je zrejmé, že pozná (okrem iného) dva rôzne inštitúty,

na ktorých možno založiť meritórne rozhodnutie. Jednak je to výsluch obvineného, ako tzv.

všeobecný dôkazný prostriedok a jednak v prípade odklonu formou podmienečného

zastavenia trestného stíhania je to vyhlásenie obvineného, ako špecifický inštitút. Oba

inštitúty sú rozdielne, pričom vyhlásenie obvineného (teda špecifické „priznanie sa“) možno

použiť výlučne pre potreby podmienečného zastavenia trestného stíhania.

Zápisnicu o výsluchu obvineného zo dňa 20. 10 .2011, nachádzajúcu sa na č. l. 17 –

21 vyšetrovacieho spisu, je potrebné chápať ako všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle

. Z uvedenej zápisnice nevyplýva, že sa jedná o špecifický

procesný úkon, ktorý by mohol byť chápaný výlučne len ako vyhlásenie obvineného podľa

. V zápisnici o výsluchu nie je napokon žiadna zmienka

o tom, že by bol vykonávaný výlučne pre potreby tzv. odklonu v zmysle § 216 Trestného

poriadku. Vyjadrenie obžalovaného (priznanie sa) je preto plne použiteľné pre všetky štádiá

trestného konania a to bez ohľadu na to, ako obžalovaný pri výsluchu subjektívne svoje

vyjadrenia chápal. V tomto smere bol napokon pred výsluchom riadne procesne poučený.

Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že vo vyšetrovacom spise sa na č. l. 14 – 15

a 22 – 23 nachádza vyhlásenie obžalovaného (vtedy obvineného) podľa § 216 Trestného

poriadku. Práve a len toto vyhlásenie je špecifický úkon obžalovaného, ktorého použitie je

ohraničené len pre potreby konania o odklone.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na návrh prokurátora zápisnicu

o výsluchu obžalovaného z prípravného konania na hlavnom pojednávaní prečítal.

Je pravdou, že výsluch poškodeného z prípravného konania nemohol byť použitý

v konaní pred súdom ako dôkaz. Tu sa krajský súd stotožňuje s názorom okresného súdu.

Nie je však vôbec pravdou, že okrem prvotného priznania sa obžalovaného, neboli

produkované žiadne dôkazy svedčiace o vine obžalovaného. Tu je možné poukázať

na odborné vyjadrenie , súdneho znalca z odboru zdravotníctvo

a farmácia, na č. l. 45 – 51 a lekársku správu na č. l. 52. Vyplýva z nich, že poškodený bol

dňa 13. 4. 2011 ošetrený , pričom bola zistená zlomenina

2. prsta ľavej ruky a viacnásobná subluxácia článkov prstov na ľavej ruke. Poškodený bol

ošetrený hneď na druhý deň po incidente s obžalovaným a uviedol, že bol napadnutý

pri výkone funkcie domovníka. Z odborného vyjadrenia tiež vyplýva, že zranenia

poškodeného mohli vzniknúť tak, ako je uvedené v napadnutom rozsudku.

Krajský súd preto tiež konštatuje, že spáchanie trestnej činnosti je obžalovanému

preukázané jednak jeho vlastným priznaním a jednak nepriamymi dôkazmi a to vyššie

uvedeným odborným vyjadrením a lekárskou správou. Neskoršie tvrdenie obžalovaného, že

je nevinný, krajský súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa považuje za tendenčné

a urobené výlučne v úmysle vyhnúť sa následkom trestnoprávnej zodpovednosti, keď sa

obžalovaný v skúšobnej dobe podmienečného zastavenia trestného stíhania neosvedčil,

v trestnom stíhaní bolo pokračované a bola na neho podaná obžaloba.»

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa

uvádza: „Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí

byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by

sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Z obsahu spisového materiálu

a z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa najvyšší súd zistil, že oba súdy pri svojom

rozhodovaní brali do úvahy aj dôkaz vykonaný v prípravnom konaní, a to výpoveď

obvineného, ktorá bola zaznamenaná do zápisnice o výsluchu z 20. októbra 2011 č. l. 17 –

21), kde sa obvinený k spáchaniu skutku priznal. Najvyšší súd deklaruje, že táto zápisnica je

vyhotovená procesne bezchybným spôsobom v zmysle zákonných ustanovení Trestného

poriadku a je potrebné ju chápať ako všeobecný dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2

(za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie

veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného

zákona). Medzi ne nepochybne patrí aj výsluch obvineného. Okrem toho existuje aj

špecifický inštitút, ktorým je vyhlásenie obvineného v prípade odklonu formou

podmienečného zastavenia trestného stíhania. Takéto vyhlásenie urobené obvineným podľa

sa nachádza na č. l. 14 -15 a 22 – 23 vyšetrovacieho spisu,

na ktoré však súd neprihliadal. Najvyšší súd poznamenáva, že názor obvineného, že jeho

výpoveď z prípravného konania sa nemala prečítať, a tým použiť ako dôkaz jeho viny,

pretože sa vlastne jednalo o vyhlásenie podľa , je nesprávny.

Priznanie sa obvineného k spáchaniu skutku zaprotokolované v zápisnici o výsluchu

z 20. októbra 2011 je použiteľné pre všetky štádiá trestného konania, a to bez ohľadu na to,

ako obvinený pri výsluchu subjektívne svoje vyjadrenia chápal.

Súdy oboch stupňov pri vykonávaní dokazovania postupovali zákonne a v tomto

smere im nie je čo vytknúť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/

naplnený nebol.“

Z citovaných častí odôvodnení napadnutých uznesení najvyššieho súdu i krajského

súdu vyplýva, že krajský súd, ako aj najvyšší súd sa námietkou sťažovateľa o použiteľnosti

jeho priznania tvoriaceho súčasť zápisnice o výpovedi obvineného z 20. októbra 2011

riadne a podrobne vysporiadali. Argumentácia najvyššieho súdu (rovnako aj krajského

súdu) je podľa názoru ústavného súdu logická, zrozumiteľná a zodpovedajúca textu

i zmyslu zákona – . Najvyšší súd vo svojej argumentácii jasne rozlišuje

medzi výpoveďou obvineného ako všeobecným dôkazným prostriedkom a vyhlásením

obvineného, ako špecifickým inštitútom, ktorým sa k spáchaniu skutku priznáva a ktoré je

určené výlučne na účely tzv. odklonu formou podmienečného zastavenia trestného stíhania.

Z citovaných častí rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu taktiež vyplýva, že

vo vyšetrovacom spise sa okrem výpovede sťažovateľa z 20. októbra 2011 nachádza aj jeho

vyhlásenie podľa , ktoré je špecifickým úkonom a jeho použitie je

viazané len pre potreby konania o tzv. odklone. Ústavný súd považuje za podstatné tiež to,

že nad rámec argumentácie o použiteľnosti priznania sťažovateľa k spáchaniu skutku

uskutočnenému v prípravnom konaní sa v napadnutých uzneseniach všeobecných súdov

poukazuje aj na skutočnosť, že dôkazom o vine sťažovateľa je aj odborné vyjadrenie znalca

, ktorým bol preukázaný mechanizmus vzniku zranení poškodeného.

Ústavný súd, rešpektujúc skutočnosť, že právomoc interpretovať zákony (zákonné

normy) patrí primárne všeobecným súdom, zastáva názor, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu (v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu) je

primerane odôvodnené, pričom právne závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno

považovať za arbitrárne, a teda nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného

poriadku.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti

sťažnosti dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol vysloviť ich

porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016