Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 759/2016
PDF · 197.07 KB
No categories available
III. ÚS 759/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti HOLBARD, s. r. o., Dukelská 34, Bardejov,
zastúpenej spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26,
Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Róbert Ružbašán, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
6 K 47/2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti HOLBARD, s. r. o., Bardejov o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2015 doručená sťažnosť spoločnosti HOLBARD, s. r. o., Dukelská 34, Bardejov (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o.,
Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Róbert Ružbašán,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 47/2004.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konkurzného
konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 6 K 47/2004, keď z dôvodu neschopnosti
plniť svoje záväzky voči viac ako jednému veriteľovi po lehote splatnosti pre insolvenciu
podala 26. júla 2004 návrh na vyhlásenie konkurzu. Krajským súdom bol 8. apríla 2005
na majetok sťažovateľky ako dlžníka vyhlásený konkurz.
Uvádzajúc podrobný chronologický prehľad úkonov predmetného konkurzného
konania sťažovateľka dôvodí, že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným
prieťahom v konaní, a teda k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka svoju argumentáciu o neefektívnej činnosti súdu orientuje na úsek
konania počnúc dátumom 24. máj 2010, keď došlo na schôdzi konkurzných veriteľov
k schváleniu ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty, ktorého krajský súd
ustanovil do funkcie uznesením z 24. mája 2010. Sťažovateľka na tomto mieste
argumentuje:
«Dňa 13.5.2011 zaslal správca konkurznej podstaty Krajskému
súdu Košice „Správu o doterajšej činnosti správcu“ a dňa 16.6.2011 správca konkurznej
podstaty zaslal Krajskému súdu Košice oznámenie, že vzhľadom
na skutočnosť, že plán speňaženia ohľadom predaja nehnuteľnosti bol schválený na schôdzi
konkurzných veriteľov dňa 30.6.2005, a preto netrvá na žiadosti o zvolanie schôdze
veriteľov.
Dňa 18.10.2011 Krajský súd Košice opatrením zo dňa 5.10.2011 uložil správcovi
konkurznej podstaty predložiť správu o jeho doterajšej činnosti,
uviesť dôvody, ktoré bránia podaniu konečnej správy, resp. uviesť termín kedy bude
predložená, prípadne aby požiadal o predĺženie lehoty ak z objektívnych dôvodov nemôže
konečnú správu podať.
Dňa 12.6.2012 správca konkurznej podstaty zadal vypracovať
znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty stavieb zapísaných na a
v k. ú. Bardejov, patriacich do konkurznej podstaty. Znalec vypracoval znalecký posudok
č. 30/2012 dňa 18.6.2012 kde určil všeobecnú hodnotu stavieb a pozemkov patriacich
do konkurznej podstaty na sumu vo výške 149.000 EUR, všeobecná hodnota nehnuteľností
predstavujúca spoluvlastnícky podiel úpadcu vo výške 107.000 EUR
Dňa 9.12.2013 na dopyt právneho zástupcu sťažovateľa (úpadcu v predmetnom
konkurznom konaní) správca konkurznej podstaty zaslal sťažovateľovi
oznámenie o stave konkurzného konania, v ktorom bolo uvedené, že ustanovený správca je
dlhodobo práceneschopný. Podľa vyjadrenia ošetrujúceho lekára je predpoklad ukončenia
práceneschopnosti správcu v závere mesiaca január 2014. Ďalej správca konkurznej
podstaty uviedol, že po ukončení práceneschopnosti pristúpi
k speňaženiu konkurznej podstaty v zmysle schváleného plánu speňaženia, a to 1. kolom
dražby, ktoré bude zverejnené v regionálnej ako i celoslovenskej tlači. Na základe
uvedeného správca požiadal aj konajúci súd o predĺženie lehoty na podanie konečnej
správy do 28.2.2014.
Dôkaz: Oznámenie zo dňa 9.12.2013
K predaju nehnuteľností patriacich do konkurznej podstaty došlo na základe kúpnej
zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. , nehnuteľnosti
nadobudol kupujúci .
Dôkaz: a
Po tom, ako sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu kontaktoval v júli 2014
správcu konkurznej podstaty a žiadal o poskytnutie informácií o stave konkurzného
konania, správca konkurznej podstaty uviedol, že vzhľadom na speňaženie majetku z
podstaty následne do konca mesiaca september 2014 vypracuje konečnú správu o speňažení
majetku z podstaty, ktorú predloží Krajskému súdu v Košiciach ako príslušnému
konkurznému súdu na schválenie ako predpoklad na vydanie rozvrhového uznesenia a
ukončenia konkurzného konania. Napriek uvedenému a viacerým dopytom právneho
zástupcu sťažovateľa, k vypracovaniu konečnej správy a jej predloženiu súdu v závere
mesiaca september 2014 nedošlo.
Krajský súd v Košiciach opatrením zo dňa 18.3.2015 uložil správcovi konkurznej
podstaty, , predložiť súdu správu o činnosti, uviesť dôvody, ktoré
bránia podaniu konečnej správy, resp. uviesť termín, kedy bude konečná správa predložená,
a v prípade že konečnú správu z objektívnych dôvodov nie je možné podať, predložiť návrh
na predĺženie lehoty na podanie konečnej správy s odôvodnením.
Na uvedené opatrenie reagoval správca konkurznej podstaty podaním zo dňa
7.4.2015, ktorým podal návrh na predĺženie lehoty na podanie konečnej správy, z dôvodu
opakovanej dlhodobej práceneschopnosti správcu, do 30.4.2015.
Následne dňa 5.5.2015 opätovne podal správca konkurznej podstaty súdu návrh
na predĺženie lehoty na podanie konečnej správy, z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti
správcu a jeho následnej hospitalizácii do 30.6.2015, ku ktorému návrhu pripojil aj
potvrdenie o práceneschopnosti.
Krajský súd opatrením zo dňa 11.8.2015 vyzval správcu konkurznej podstaty, keďže
do 30.6.2015 si nesplnil opäť svoju povinnosť v súlade s návrhom zo dňa 5.5.2015, aby
predložil súdu konečnú správu, pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.
Na základe telefonickej informácie poskytnutej nám krajským súdom, krajský súd
uložil správcovi konkurznej podstaty lehotu do konca mesiaca
október 2015 na predloženie konečnej správy, avšak túto v danej lehote opäť nepredložil.
Napriek tomu, že došlo k speňaženiu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu,
telefonickým urgenciám správcu konkurznej podstaty ako aj Krajského súdu Košice
právnym zástupcom sťažovateľa, do dnešného dňa nedošlo k predloženiu konečnej správy
o speňažení majetku z podstaty a jej preskúmaniu súdom, ako predpokladu ukončenia
konkurzného konania pod sp. zn. 6K/47/2004.
Od podania návrhu na začatie konkurzného konania uplynulo už jedenásť rokov,
resp. od vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa ako úpadcu 10 rokov, pričom stále nie
je vo veci rozhodnuté. Krajsky súd v Košiciach doteraz neprijal žiadne rozhodnutie, ktorým
by došlo k rozhodnutiu vo veci samej, neprijal dostatočné opatrenia voči postupu správcu
konkurznej podstaty a odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.»
Sťažovateľka dodáva, že ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatnila aj prostredníctvom sťažnosti na prieťahy
v konaní adresovanej predsedovi krajského súdu, ktorá bola podľa jej vyjadrenia zo strany
predsedu krajského súdu vyhodnotená ako nedôvodná.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 K 47/2004, prikázal
krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej náhradu trov právneho
zastúpenia a tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v označenom konkurznom konaní. Porušenie svojich
práv vidí konkrétne v neefektívnom postupe krajského súdu, ktorý podľa jej názoru
nevyužil zákonné procesné prostriedky, ktoré má k dispozícii, takým spôsobom, aby
zamedzil nečinnosti príslušného správcu konkurznej podstaty, ktorá tak narušila plynulosť
posudzovaného konkurzného konania.
Ústavný súd už konštatoval (napr. I. ÚS 70/98, III. ÚS 199/02), že ústava nevyníma
z povinnosti všeobecných súdov konať bez zbytočných prieťahov žiadne konanie, v ktorom
sa poskytuje súdna ochrana právam fyzických osôb alebo právnických osôb. Konkurzné
konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania. Vzhľadom na jeho predmet,
špecifickú skutkovú a právnu povahu ho možno považovať za konanie zložité.
Na preskúmavané konkurzné konanie sa v celom jeho priebehu vzťahuje zákon
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze a vyrovnaní“).
Podľa § 1 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní je účelom tohto zákona usporiadanie
majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, proti ktorým nie je
schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolventnosti, alebo sa
nachádza v predĺžení. Stanovením pravidiel usporiadania majetkových pomerov úpadcu
vrátane speňaženia jeho majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto
speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa
v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana majetkovým vzťahom úpadcu.
Sťažovateľovi ako účastníkovi konkurzného konania (§ 7 ods. 1 zákona o konkurze
a vyrovnaní) preto ústava priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a dohovor právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.
Ústavný súd posudzoval danú vec aj so zreteľom na účel, podstatu a zmysel
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu
verejnej moci. Kľúčovým pojmom a atribútom tohto základného práva je to, že jeho
ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka konania, t. j. v „jeho veci“.
Základným cieľom a účelom konkurzu (konkurzného konania) je usporiadanie
majetkových pomerov dlžníka a v nadväznosti na to dosiahnutie pomerného uspokojenia
nárokov všetkých veriteľov. Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, keď
rozhoduje o sťažnosti úpadcu, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď je nepochybné, že ústava
priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj každému z veriteľov
v konkurznom konaní. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu nemožno
postup konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní
posudzovať rovnako rigorózne, ako to je v prípade, keď sa ochrana podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania,
t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“ (obdobne pozri napr. III. ÚS 358/2016).
Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone
svojej funkcie povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu
vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní).
Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu
konkurznej podstaty v konkurznom konaní je daná rozsahom jeho oprávnení, ktoré mu
zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4
a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní). V súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu
možno hovoriť o prieťahoch v konkurznom konaní vtedy, ak súd vôbec nevyužije vo
vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie
účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu
siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo
vylúčený (m. m. I. ÚS 57/97, III. ÚS 199/02).
Námietky sťažovateľky sú sústredné na štádium konania, v ktorom bolo základnou,
primárnou úlohou súdu rozhodnúť o schválení konečnej správy predloženej príslušným
správcom konkurznej podstaty. Z obsahu sťažnosti, ako aj z preskúmaného spisového
materiálu vyplýva, že predloženie konečnej správy zo strany správcu konkurznej podstaty
stagnovalo. V rámci dozornej činnosti konkurzného súdu bolo jeho predbežnou úlohou
primäť správcu na vypracovanie a predloženie konečnej správy.
Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
úlohou ústavného súdu nie je určovať namiesto konkurzného súdu optimálny postup v danej
veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na okolnosti
daného prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva na konanie
bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto smere
zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02,
Ústavný súd je toho názoru, že postupu krajského súdu, ktorý akceptoval viaceré
návrhy správcu konkurznej podstaty na predĺženie lehoty podania požadovanej konečnej
správy odôvodnené osobnými dôvodmi na strane správcu, by bolo možné vytknúť
nedostatočnú razanciu opatrení voči správcovi, avšak nemožno konštatovať, že by bol
krajský súd v danej etape konania absolútne pasívny. Ako zo spisového materiálu vyplýva,
krajský súd na svoju dozornú činnosť nerezignoval, na splnenie označenej povinnosti
správcu konkurznej podstaty v pravidelných intervaloch vyzýval, v jednom z prípadov
dokonca siahol aj po sankčnom opatrení (uloženie poriadkovej pokuty správcovi).
Podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych súvislostiach nemožno opomenúť fakt,
že úloha správcu je pri príprave konečnej správy funkčne nezastupiteľná. Pokiaľ v danej
veci (vychádzajúc zo sťažnosti a súdneho spisu) bola dôvodom prieťahov dlhodobá
práceneschopnosť správcu, možno to považovať za objektívnu prekážku riadneho
pokračovania konkurzného konania v určitom období. Na druhej strane prípadnú výmenu
správcu podľa § 8 ods. 5 druhej a tretej vety zákona o konkurze a vyrovnaní v tomto štádiu
(a táto požiadavka implicitne vyplýva z obsahu sťažnosti) musí konkurzný súd vždy
starostlivo zvážiť, pretože v konečnom dôsledku môže byť takéto opatrenie z hľadiska
rýchlosti konania kontraproduktívne pre nutnosť vytvoriť pre eventuálneho nového správcu
časový priestor na naštudovanie veci.
Z obsahu spisového materiálu týkajúceho sa posudzovaného konkurzného konania
vyplýva, že po odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi
krajskému súdu (8. septembra 2015), ktorú ústavný súd štandardne považuje za dostatočne
účinný prostriedok nápravy poskytovaný účastníkovi konania právnou úpravou na ochranu
jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),
nasledoval úkon krajského súdu, na ktorý správca konkurznej podstaty reagoval
predložením požadovanej konečnej správy. Tým sa vytvorili predpoklady na schválenie
konečnej správy o speňažení majetku úpadcu krajským súdom 8. septembra 2016. Podaná
sťažnosť adresovaná predsedovi krajského súdu teda splnila požadovaný účel – obnovenie
plynulosti konkurzného konania, ktoré v aktuálnej etape bezprostredne smeruje k svojmu
záverečnému štádiu. V danej situácii by ingerencia ústavného súdu znamenala duplicitné
poskytnutie ochrany základnému právu sťažovateľky zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy a jej
právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie namieta, čo je v rozpore
s primárnym účelom ústavnej sťažnosti, ktorým je poskytnutie ochrany právam, ktorých
porušenie sa namieta, v prípadoch, v ktorých ostatné právne prostriedky nápravy zlyhali,
resp. neviedli k náprave.
Na základe posúdenia obsahu sťažnosti, prehľadu procesných úkonov realizovaných
krajským súdom v označenej etape napadnutého konkurzného konania
(ktoré s prihliadnutím na charakter námietok sťažovateľky a jej sťažnostnú argumentáciu
ústavný súd nepovažoval za potrebné rekapitulovať), ako aj konštatovanej efektívnosti
sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi krajského súdu dospel ústavný súd
k záveru, že namietaný postup krajského súdu nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných
prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol
tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky sa už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016