Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 776/2016
PDF · 196.31 KB
No categories available
III. ÚS 776/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s právom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to
uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 4 S 36/2015-26 z 20. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a to
uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S 36/2015-26
z 20. januára 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom proti
nečinnosti orgánu verejnej správy v konaní vedenom pred krajským súdom pod
sp. zn. 4 S 36/2015 domáhala, aby krajský súd uložil Daňovému úradu Prešov (ďalej len
„daňový úrad“) vo veci daňovej kontroly vykonávanej u sťažovateľky povinnosť „konať a
umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do predmetného spisu - požadovaných listín, t.j.
písomnosti, na základe ktorej (ktorých) žalovaný vykonal dožiadanie u iného (iných)
daňového subjektu a do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného (iných)
daňového subjektu v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou vykonávanou u
sťažovateľa, a to v zmysle ust. § 23 ods. 1 druhá veta v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. d)
daňového poriadku, a to v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia“.
3. Sťažovateľka podala uvedený návrh na základe toho, že jej síce bolo v rámci
výkonu daňovej kontroly riadne umožnené nahliadnuť do spisu vedeného daňovým úradom
v jej veci a oboznámiť sa s jeho obsahom, ale jej žiadosť o nahliadnutie „do písomností, na
základe ktorej (ktorých) žalovaný vykonal dožiadanie u iného (iných) daňového subjektu,
ako aj o nazretie do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného (iných) daňového
subjektu v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou vykonávanou u sťažovateľa“, však
daňový úrad odmietol s poukazom na § 11 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Následná sťažnosť na postup daňového úradu (5. decembra 2014) bola vybavená listom
sp. zn. 9700100/5/183071/2015 z 27. januára 2015 a vyhodnotená ako neopodstatnená;
sťažnosť sťažovateľky proti vybaveniu sťažnosti (26. marca 2015) vybavilo Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) listom
sp. zn. 1131000/2015, č. 69/2015/D z 10. júla 2015 ako neopodstatnenú.
4. Krajský súd konajúc o návrhu sťažovateľky proti uvedenému postupu, resp.
postoju daňového úradu ako o návrhu podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku tento jej
návrh zamietol. Dospel k záveru, že «povinnosť, ktorej uloženia sa voči odporcovi domáha,
nie je takej povahy, ktorá je odporcovi ako správcovi dane uložená zákonom tak, aby
nevykonanie, resp. nevyhovenie žiadosti navrhovateľa spadalo pod definíciu „nečinnosti“
tak, ako to má na mysli § 250t O.s.p. Správny orgán primerane zdôvodnil svoj postup, ten
oprel o príslušné zákonné ustanovenia, ktoré vyložil v súlade s účelom zákona, Daňového
poriadku». Dodal, že „neumožnenie nahliadnutia do spisu z prebiehajúcej daňovej kontroly
nemožno považovať za nečinnosť odporcu, keďže konanie resp. postup odporcu v tejto veci
bol v súlade so zákonom a nemôže tak byť hodnotený ako nečinnosť vo vzťahu k nárokom
navrhovateľa».
5. Sťažovateľka je toho názoru, že týmto svojím rozhodnutím krajský súd porušil jej
práva označené v tejto sťažnosti tým, že „návrh zamietol ako nedôvodný, pričom sa vôbec
právne nevysporiadal so skutočnosťou, že postup žalovaného bol nezákonný - v rozpore
s ust. § 23 ods. 1 druhá veta, ako aj v rozpore s ust. § 45 ods. 1 písm. d) zákona č. 563/2009
Z.z., nakoľko neexistoval (a doposiaľ neexistuje) (reálny) zákonný dôvod na odmietnutie
nahliadnutia do požadovaných listín. Tzn., že žalovaný nekonal a nekoná v súlade
so zákonom, keďže doposiaľ neumožnil sťažovateľovi nahliadnuť do požadovaných listín“.
Pokiaľ krajský súd nevyhodnotil konanie daňového úradu a finančného riaditeľstva za
nezákonné, pretože primerane zdôvodnili svoj postup, sťažovateľka poukázala na to, že táto
skutočnosť neznamená, že postupovali zákonne. Zdôraznila, že sa domáhala nahliadnutia do
listín týkajúcich sa síce iného subjektu, ale vo vzťahu k zisťovaniam vykonaným v priamej
súvislosti s daňovou kontrolou u sťažovateľky.
6. Krajský súd podľa sťažovateľky pochybil najmä v tom, že „zamietnutie návrhu
sťažovateľa proti nečinnosti žalovaného odôvodnil tým, že... postup správneho orgánu
nemožno považovať za arbitrárny a svojvoľný... postup odporcu v tejto veci bol v súlade
so zákonom a nemôže tak byť hodnotený ako nečinnosť vo vzťahu k nárokom
navrhovateľa“. Krajský súd mal tiež opomenúť „skutočnosť, že sťažovateľ, ako daňový
subjekt má nielen zákonné povinnosti, ale aj svoje zákonné práva. Jedným z týchto
zákonných práv daňového subjektu je aj právo nazrieť - nahliadať do svojho daňového
spisu a do všetkých ďalších písomností týkajúcich sa tohto daňového subjektu. Inštitút
nazerania do daňových spisov upravuje najmä ust. § 23 daňového poriadku, podľa ktorého
(ods. 1) platí, že daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo nahliadnuť do daňového
spisu a do písomností, na základe ktorých sa vykonáva dožiadanie...“.
7. Sťažovateľka v závere poukázala na skutočnosť, že z uznesenia krajského súdu
vyplýva, že daňový úrad ako odporca vo veci pred krajským súdom doručil k návrhu
sťažovateľky vyjadrenie, ktoré jej však nebolo doručené, a nemala tak možnosť sa s ním
oboznámiť a vyjadriť sa ku skutočnostiam v ňom uvedeným. Je toho názoru, že aj v zmysle
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „strany konania musia
mať príležitosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a stanoviskami, pričom majú právo sa
k nim vyjadriť, a to bez ohľadu na to, či ide o prvostupňové alebo odvolanie konanie a bez
ohľadu na to, či sa v odvolacom konaní objavia nové skutočnosti,“ pričom poukázala na
rozsudok ESĽP sp. zn. 17127/12 z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková vs. Slovenská republika).
8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na
ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 S
36/2015 z 20.01.2016, porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 S 36/2015 z 20.01.2016 sa zrušuje.
4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“
Súčasne si sťažovateľka uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom
v sume 363,79 eura, ktoré aj špecifikovala.“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).
12. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za
potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať
skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní
obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd
nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
13. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).
14. Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných
súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými
základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov
a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za
zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná
neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd
nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody
napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im
predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými
súdmi.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
19. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
rámcovo posúdil, či ich skutočne rešpektoval, a to v miere z ústavného hľadiska
akceptovateľnej a udržateľnej, alebo či sú tu skutočnosti nasvedčujúce opaku, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
20. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich ústavných práv uznesením
krajského súdu vydaným v konaní o jej návrhu proti nečinnosti orgánu verejnej správy,
ktorý krajský súd zamietol. Nezákonnú nečinnosť správneho orgánu (daňového úradu)
videla sťažovateľka v odmietnutí prístupu k dokumentácii nachádzajúcej sa v spisovom
materiáli vedenom vo veci daňovej kontroly vykonávanej u sťažovateľky, ale týkajúcej sa
iných daňových subjektov (zápisnica z ohliadky, podklady pre dožiadania a pod.), ktorého
sa sťažovateľka domáhala.
21. Krajský súd vo svojom uznesení v zásade skonštatoval, že «povinnosť, ktorej
uloženia sa voči odporcovi (sťažovateľka, pozn.) domáha, nie je takej povahy, ktorá je
odporcovi ako správnemu orgánu uložená zákonom tak, aby jej nevykonanie,
resp. nevyhovenie žiadosti navrhovateľa spadalo pod definíciu “nečinnosti“ tak, ako to má
na mysli § 250t OSP». Krajský súd sa pritom podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami
a aj právnymi aspektmi právnej veci sťažovateľky reflektujúc jej námietky, ktoré sú z
veľkej časti zopakované aj v tunajšom konaní pred ústavným súdom.
22. Ústavný súd dodáva, že nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie taký jeho
pasívny postoj, ktorý je v rozpore so zákonom. Zjednodušene, ide o nerešpektovanie
zákonnej povinnosti uloženej správnemu orgánu konať, pričom tento zotrváva v stave
nečinnosti. Odmietnutie, resp. nevyhovenie žiadosti účastníka konania nie je bez ohľadu na
sťažovateľkou namietanú nezákonnosť tohto postupu možné subsumovať pod pojem
nečinnosť, pretože tu existuje forma konania, prípadne aj, ako v prípade sťažovateľky,
písomný akt. Preto sa sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu domáhala ochrany svojich
práv spôsobom, ktorý nekonvenuje požiadavke čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy, keďže
ňou zvolený nástroj ochrany nie je nástrojom ustanoveným zákonom pre daný skutkový
stav. Z tohto dôvodu by prihliadnutie na námietku nedoručenia vyjadrenia protistrany
k návrhu sťažovateľky bolo iba mechanickým prevzatím s nulovou možnosťou zmeny
postavenia sťažovateľky v konaní pred krajským súdom.
23. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd
postupoval a rozhodol v súlade s príslušnou právnou úpravou, a to bez toho, aby relevantné
zákonné ustanovenia vyložil a aplikoval v rozpore s ich zmyslom, významom a účelom.
Odôvodnenie jeho rozhodnutia netrpí žiadnymi vnútornými rozpormi, je logické a závery
v ňom prijaté legitímne. V rámci zákonných mantinelov, ktoré determinujú rozsah možnosti
domáhania sa ochrany svojich práv sťažovateľkou, je napadnuté rozhodnutie krajského
súdu potrebné považovať za síce stručne, ale dostatočne a presvedčivo odôvodnené.
Ústavný súd preto považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ale aj jeho postup, ktorý
verdiktu predchádzal, za ústavne konformné, nevykazujúce znaky svojvôle, a to aj
s prihliadnutím na námietku nedoručenia vyjadrenia sa protistrany k jej návrhu.
24. Ústavný súd tiež dáva do pozornosti sťažovateľky skutočnosť, že jej základná
námietka spočíva v nesúhlase sťažovateľky so skutkovými a právnymi závermi krajského
súdu, čo je aspekt, ktorú ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať (pozri bod 20
tohto uznesenia). Osobitne tak s ohľadom na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu plne
vyhovuje požiadavkám základného práva na spravodlivé súdne konanie a ním prezentovaný
výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti rešpektuje požiadavku
čl. 152 ods. 4 ústavy. Vzhľadom na uvedené je namieste vylúčiť už na základe predbežného
preskúmania sťažnosti sťažovateľky akúkoľvek možnosť zásahu do označených práv
sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 4 S/36/2015/-26 z 20. januára 2016.
25. Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietaného porušenia práv sťažovateľky
garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vzhľadom na tento záver sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
26. Celkom na záver ústavný súd pripomína, že aj jeho stabilná rozhodovacia činnosť
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. Okrem toho nie je sporné, že sťažovateľka bude mať možnosť
vyjadriť sa k záverom daňovej kontroly v rámci daňového konania a rozhodnutie v tomto
konaní vydané bude môcť napadnúť opravným prostriedkom a prípadne aj správnou
žalobou na správnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016