Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 776/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa v spojení

s právom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -26 z 20. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a to

uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -26

z 20. januára 2016.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom proti

nečinnosti orgánu verejnej správy v konaní vedenom pred krajským súdom pod

sp. zn. domáhala, aby krajský súd uložil Daňovému úradu Prešov (ďalej len

„daňový úrad“) vo veci daňovej kontroly vykonávanej u sťažovateľky povinnosť „konať a

umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do predmetného spisu - požadovaných listín, t.j.

písomnosti, na základe ktorej (ktorých) žalovaný vykonal dožiadanie u iného (iných)

daňového subjektu a do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného (iných)

daňového subjektu v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou vykonávanou u

sťažovateľa, a to v zmysle ust. § 23 ods. 1 druhá veta v spojení s ust. § 45 ods. 1 písm. d)

daňového poriadku, a to v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia“.

3. Sťažovateľka podala uvedený návrh na základe toho, že jej síce bolo v rámci

výkonu daňovej kontroly riadne umožnené nahliadnuť do spisu vedeného daňovým úradom

v jej veci a oboznámiť sa s jeho obsahom, ale jej žiadosť o nahliadnutie „do písomností, na

základe ktorej (ktorých) žalovaný vykonal dožiadanie u iného (iných) daňového subjektu,

ako aj o nazretie do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného (iných) daňového

subjektu v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou vykonávanou u sťažovateľa“, však

daňový úrad odmietol s poukazom na o správe daní

(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Následná sťažnosť na postup daňového úradu (5. decembra 2014) bola vybavená listom

sp. zn. z 27. januára 2015 a vyhodnotená ako neopodstatnená;

sťažnosť sťažovateľky proti vybaveniu sťažnosti (26. marca 2015) vybavilo Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) listom

sp. zn. 1131000/2015, č. 69/2015/D z 10. júla 2015 ako neopodstatnenú.

4. Krajský súd konajúc o návrhu sťažovateľky proti uvedenému postupu, resp.

postoju daňového úradu ako o návrhu podľa tento jej

návrh zamietol. Dospel k záveru, že «povinnosť, ktorej uloženia sa voči odporcovi domáha,

nie je takej povahy, ktorá je odporcovi ako správcovi dane uložená zákonom tak, aby

nevykonanie, resp. nevyhovenie žiadosti navrhovateľa spadalo pod definíciu „nečinnosti“

tak, ako to má na mysli Správny orgán primerane zdôvodnil svoj postup, ten

oprel o príslušné zákonné ustanovenia, ktoré vyložil v súlade s účelom zákona, Daňového

poriadku». Dodal, že „neumožnenie nahliadnutia do spisu z prebiehajúcej daňovej kontroly

nemožno považovať za nečinnosť odporcu, keďže konanie resp. postup odporcu v tejto veci

bol v súlade so zákonom a nemôže tak byť hodnotený ako nečinnosť vo vzťahu k nárokom

navrhovateľa».

5. Sťažovateľka je toho názoru, že týmto svojím rozhodnutím krajský súd porušil jej

práva označené v tejto sťažnosti tým, že „návrh zamietol ako nedôvodný, pričom sa vôbec

právne nevysporiadal so skutočnosťou, že postup žalovaného bol nezákonný - v rozpore

s ust. druhá veta, ako aj v rozpore s ust.

Z.z., nakoľko neexistoval (a doposiaľ neexistuje) (reálny) zákonný dôvod na odmietnutie

nahliadnutia do požadovaných listín. Tzn., že žalovaný nekonal a nekoná v súlade

so zákonom, keďže doposiaľ neumožnil sťažovateľovi nahliadnuť do požadovaných listín“.

Pokiaľ krajský súd nevyhodnotil konanie daňového úradu a finančného riaditeľstva za

nezákonné, pretože primerane zdôvodnili svoj postup, sťažovateľka poukázala na to, že táto

skutočnosť neznamená, že postupovali zákonne. Zdôraznila, že sa domáhala nahliadnutia do

listín týkajúcich sa síce iného subjektu, ale vo vzťahu k zisťovaniam vykonaným v priamej

súvislosti s daňovou kontrolou u sťažovateľky.

6. Krajský súd podľa sťažovateľky pochybil najmä v tom, že „zamietnutie návrhu

sťažovateľa proti nečinnosti žalovaného odôvodnil tým, že... postup správneho orgánu

nemožno považovať za arbitrárny a svojvoľný... postup odporcu v tejto veci bol v súlade

so zákonom a nemôže tak byť hodnotený ako nečinnosť vo vzťahu k nárokom

navrhovateľa“. Krajský súd mal tiež opomenúť „skutočnosť, že sťažovateľ, ako daňový

subjekt má nielen zákonné povinnosti, ale aj svoje zákonné práva. Jedným z týchto

zákonných práv daňového subjektu je aj právo nazrieť - nahliadať do svojho daňového

spisu a do všetkých ďalších písomností týkajúcich sa tohto daňového subjektu. Inštitút

nazerania do daňových spisov upravuje najmä ust. § 23 daňového poriadku, podľa ktorého

(ods. 1) platí, že daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo nahliadnuť do daňového

spisu a do písomností, na základe ktorých sa vykonáva dožiadanie...“.

7. Sťažovateľka v závere poukázala na skutočnosť, že z uznesenia krajského súdu

vyplýva, že daňový úrad ako odporca vo veci pred krajským súdom doručil k návrhu

sťažovateľky vyjadrenie, ktoré jej však nebolo doručené, a nemala tak možnosť sa s ním

oboznámiť a vyjadriť sa ku skutočnostiam v ňom uvedeným. Je toho názoru, že aj v zmysle

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) „strany konania musia

mať príležitosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a stanoviskami, pričom majú právo sa

k nim vyjadriť, a to bez ohľadu na to, či ide o prvostupňové alebo odvolanie konanie a bez

ohľadu na to, či sa v odvolacom konaní objavia nové skutočnosti,“ pričom poukázala na

rozsudok ESĽP sp. zn. 17127/12 z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková vs. Slovenská republika).

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na

ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 S

36/2015 z 20.01.2016, porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20.01.2016 sa zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“

Súčasne si sťažovateľka uplatnila náhradu trov konania pred ústavným súdom

v sume 363,79 eura, ktoré aj špecifikovala.“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, , ). Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za

potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať

skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní

obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd

nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

13. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne , , ).

14. Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných

súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými

základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov

a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za

zjavne neopodstatnené a podľa ich odmietne. Zjavná

neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd

nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody

napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im

predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými

súdmi.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

19. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

rámcovo posúdil, či ich skutočne rešpektoval, a to v miere z ústavného hľadiska

akceptovateľnej a udržateľnej, alebo či sú tu skutočnosti nasvedčujúce opaku, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

20. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich ústavných práv uznesením

krajského súdu vydaným v konaní o jej návrhu proti nečinnosti orgánu verejnej správy,

ktorý krajský súd zamietol. Nezákonnú nečinnosť správneho orgánu (daňového úradu)

videla sťažovateľka v odmietnutí prístupu k dokumentácii nachádzajúcej sa v spisovom

materiáli vedenom vo veci daňovej kontroly vykonávanej u sťažovateľky, ale týkajúcej sa

iných daňových subjektov (zápisnica z ohliadky, podklady pre dožiadania a pod.), ktorého

sa sťažovateľka domáhala.

21. Krajský súd vo svojom uznesení v zásade skonštatoval, že «povinnosť, ktorej

uloženia sa voči odporcovi (sťažovateľka, pozn.) domáha, nie je takej povahy, ktorá je

odporcovi ako správnemu orgánu uložená zákonom tak, aby jej nevykonanie,

resp. nevyhovenie žiadosti navrhovateľa spadalo pod definíciu “nečinnosti“ tak, ako to má

na mysli ». Krajský súd sa pritom podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami

a aj právnymi aspektmi právnej veci sťažovateľky reflektujúc jej námietky, ktoré sú z

veľkej časti zopakované aj v tunajšom konaní pred ústavným súdom.

22. Ústavný súd dodáva, že nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie taký jeho

pasívny postoj, ktorý je v rozpore so zákonom. Zjednodušene, ide o nerešpektovanie

zákonnej povinnosti uloženej správnemu orgánu konať, pričom tento zotrváva v stave

nečinnosti. Odmietnutie, resp. nevyhovenie žiadosti účastníka konania nie je bez ohľadu na

sťažovateľkou namietanú nezákonnosť tohto postupu možné subsumovať pod pojem

nečinnosť, pretože tu existuje forma konania, prípadne aj, ako v prípade sťažovateľky,

písomný akt. Preto sa sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu domáhala ochrany svojich

práv spôsobom, ktorý nekonvenuje požiadavke a , keďže

ňou zvolený nástroj ochrany nie je nástrojom ustanoveným zákonom pre daný skutkový

stav. Z tohto dôvodu by prihliadnutie na námietku nedoručenia vyjadrenia protistrany

k návrhu sťažovateľky bolo iba mechanickým prevzatím s nulovou možnosťou zmeny

postavenia sťažovateľky v konaní pred krajským súdom.

23. Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd

postupoval a rozhodol v súlade s príslušnou právnou úpravou, a to bez toho, aby relevantné

zákonné ustanovenia vyložil a aplikoval v rozpore s ich zmyslom, významom a účelom.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia netrpí žiadnymi vnútornými rozpormi, je logické a závery

v ňom prijaté legitímne. V rámci zákonných mantinelov, ktoré determinujú rozsah možnosti

domáhania sa ochrany svojich práv sťažovateľkou, je napadnuté rozhodnutie krajského

súdu potrebné považovať za síce stručne, ale dostatočne a presvedčivo odôvodnené.

Ústavný súd preto považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ale aj jeho postup, ktorý

verdiktu predchádzal, za ústavne konformné, nevykazujúce znaky svojvôle, a to aj

s prihliadnutím na námietku nedoručenia vyjadrenia sa protistrany k jej návrhu.

24. Ústavný súd tiež dáva do pozornosti sťažovateľky skutočnosť, že jej základná

námietka spočíva v nesúhlase sťažovateľky so skutkovými a právnymi závermi krajského

súdu, čo je aspekt, ktorú ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať (pozri bod 20

tohto uznesenia). Osobitne tak s ohľadom na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu plne

vyhovuje požiadavkám základného práva na spravodlivé súdne konanie a ním prezentovaný

výklad relevantných právnych predpisov v ich vzájomnej súvislosti rešpektuje požiadavku

. Vzhľadom na uvedené je namieste vylúčiť už na základe predbežného

preskúmania sťažnosti sťažovateľky akúkoľvek možnosť zásahu do označených práv

sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. -26 z 20. januára 2016.

25. Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietaného porušenia práv sťažovateľky

garantovaných , listiny a dohovoru odmietol ako

zjavne neopodstatnenú ( ) a vzhľadom na tento záver sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

26. Celkom na záver ústavný súd pripomína, že aj jeho stabilná rozhodovacia činnosť

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. Okrem toho nie je sporné, že sťažovateľka bude mať možnosť

vyjadriť sa k záverom daňovej kontroly v rámci daňového konania a rozhodnutie v tomto

konaní vydané bude môcť napadnúť opravným prostriedkom a prípadne aj správnou

žalobou na správnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016