Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 785/2016
PDF · 167.91 KB
No categories available
III. ÚS 785/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom
pod sp. zn. Tp 33/2016 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tpo 79/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Tp 33/2016 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 79/2016.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Dunajská Streda (ďalej len „vyšetrovateľ“) pod
ČVS: ORP-371/1-VYS-DS-2016 z 15. júna 2016 trestne stíhaný pre zločin krádeže podľa
§ 212 ods. 1 a 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom neoprávneného vyrobenia a používania platobného
prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného
zákona.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. Tp 33/2016 z 18. júna 2016 vzal sťažovateľa
v tejto trestnej veci do väzby podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu uvedeného v § 71
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
4. Žiadosťou z 18. júla 2016 adresovanou Okresnej prokuratúre Dunajská Streda
(ďalej len „okresná prokuratúra“) sa sťažovateľ domáhal prepustenia z väzby na slobodu,
ktorej však okresná prokuratúra nevyhovela, preto mu prípisom z 1. augusta 2016 oznámila,
že jeho žiadosť predkladá na rozhodnutie okresnému súdu.
5. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. Tp 33/2016-26 zo 17.
augusta 2016 tak, že ju podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol a podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku väzbu sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného
úradníka nenahradil.
6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
uznesením č. k. 5 Tpo 79/2016-32 z 8. septembra 2016 podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
2
7. Podľa názoru sťažovateľa „uvedeným postupom obidva súdy porušili“ jeho
„základné práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3, ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd a čl. 17 ods. 1, ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky“.
8. Konkrétne sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie
o jeho osobnej slobode. Ako uvádza, „celé posudzované konanie trvalo prinajmenšom 2
mesiace a 2 dni“. Je pritom presvedčený, že „konanie nebolo nejak zložité a patrí do bežnej
agendy trestných súdov, dĺžka konania by mala byť preto posúdená so zreteľom na“
sťažovateľovu „osobnú situáciu a skutočnosť, že v hre bolo rovnako dôležité“ jeho „právo
na osobnú slobodu“.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Dunajskej Strede v konaní vedenom pod sp. zn. Tp/33/2016,
porušil sťažovateľove práva podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a 5 Ústavy SR.
2. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo/79/2016-32, porušil
sťažovateľove práva podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a 5 Ústavy SR.
3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. 9. 2016 sp. zn. 5 Tpo/79/2016-32 sa
zrušuje, Krajskému súdu sa prikazuje, aby vo veci znova konal a rozhodol.
4. Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje, aby ihneď prepustil sťažovateľa z väzby.
5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- €...,
ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
10. Z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie sťažovateľ požiadal o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
14. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
16. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
17. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
4
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
18. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
19. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť
zaručeného v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. Tp 33/2016 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tpo 79/2016, ku ktorému došlo v súvislosti s rozhodovaním o osobnej slobode
sťažovateľa po podaní žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, a to tým, že všeobecné
súdy o tejto žiadosti sťažovateľa nerozhodli urýchlene.
20. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
21. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
22. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
23. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
24. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
25. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uvádza,
že súčasťou základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu, je aj právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00).
26. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref
délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade
hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie bude
zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21,
Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24, a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).
Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo iniciovať
konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, im zároveň poskytuje
aj právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté
o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné
(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,
rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. I. ÚS 18/03).
6
27. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti
a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, judikoval, že aj keď sa
jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa
všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú
týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle
čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale
na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca
na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr.
III. ÚS 126/05, III. ÚS 216/07, III. ÚS 147/2011).
28. Ako z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ sa so svojou žiadosťou
o prepustenie z väzby na slobodu obrátil na okresnú prokuratúru. Keďže okresná
prokuratúra žiadosti nevyhovela, predložila ju okresnému súdu. Postup okresnej prokuratúry
sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom nenapáda (pozri návrh rozhodnutia – petit –
sťažnosti), preto ústavný súd, súc viazaný návrhom a rozhodnutie (§ 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde), nemohol postup okresnej prokuratúry z hľadiska urýchlenosti
rozhodovania posudzovať. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že obdobie, počas ktorého sa
žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zaoberala okresná prokuratúra,
všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť pokiaľ
ide o rýchlosť konania v tejto veci, preto nemožno toto obdobie (konania okresnej
prokuratúry) pripísať na ťarchu následne konajúcich súdov.
29. Podľa zistenia ústavného súdu bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby
na slobodu doručená okresnému súdu 3. augusta 2016. Hneď nasledujúci deň (4. augusta
2016) okresný súd nariadil výsluch sťažovateľa na 17. august 2016 a vykonal všetky s tým
súvisiace úkony (predvolávanie sťažovateľa, obhajcu, upovedomenie príslušnej prokuratúry,
zabezpečenie eskorty sťažovateľa k výsluchu a pod.). O žiadosti okresný súd rozhodol
po výsluchu sťažovateľa 17. augusta 2016 uznesením č. k. Tp 33/2016-26. Proti
rozhodnutiu podal sťažovateľ a jeho obhajca ( ) ihneď do zápisnice
sťažnosť. Krajskému súdu bol súvisiaci trestný spis predložený na rozhodnutie o sťažnosti
31. augusta 2016 (predkladacia správa okresného súdu z 26. augusta 2016). O opravnom
prostriedku sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Tpo 79/2016-32
z 8. septembra 2016, ktoré bolo sťažovateľovi doručené podľa jeho tvrdenia 20. septembra
2016.
30. Obdobie od 3. augusta 2016, kedy bola žiadosť sťažovateľa predložená
okresnému súdu, po doručenie mu druhostupňového rozhodnutia 20. septembra 2016
predstavuje dobu zjavne kratšiu ako dva mesiace. Okresný súd sa vecou zaoberal 28 dní
(3. – 31. august 2016), pritom o žiadosti rozhodol po 14 dňoch. Krajský súd o sťažnosti
rozhodol po 8 dňoch od doručenia mu spisovného materiálu a celkovo bol sťažovateľ
o výsledku druhostupňového konania vyrozumený po 20 dňoch trvania tohto konania
vedeného krajským súdom. Je teda evidentné, že konania o väzbe sťažovateľa
na jednotlivých stupňoch nepresiahli trvanie jedného mesiaca, čo je doba ústavne
akceptovateľná.
31. Poukazujúc na uvedené časové súvislosti rozhodovania o osobnej slobode
sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu, ako aj postup krajského súdu
spĺňa ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby
na slobodu, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu
ako zjavne neopodstatnenú.
32. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti namietaného porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
33. Odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej bolo dôvodom, pre ktorý
ústavný súd nepristúpil ani k preskúmavaniu splnenia podmienok pre vyhovenie požiadavke
sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, keďže je
evidentné, že ani jeho právne zastúpenie by nebolo spôsobilé privodiť iný verdikt ústavného
súdu.
8
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016