Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 779/2016
PDF · 160.27 KB
No categories available
III. ÚS 779/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Private Capital Investments Limited,
83 83 Ducie Street, Manchester, Veľká Británia, zastúpenej usadeným euroadvokátom
Mgr. Michalom Jendrulekom, Cintorínska 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu
Zvolen sp. zn. 11 Er 96/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 12 Er 188/2015 z 18. mája 2016,
sp. zn. 3 Er 328/2014 z 6. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 99/2015 z 25. apríla 2016, sp. zn.
12 Er 98/2015 z 18. mája 2016, sp. zn. 3 Er 96/2015 z 2. mája 2016, sp. zn. 11 Er 574/2014
z 21. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 634/2014 z 25. apríla 2016, sp. zn. 10 Er 628/2014
z 21. apríla 2016, sp. zn. 10 Er 620/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 3 Er 331/2014 z 2. mája
2016, sp. zn. 11 Er 99/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 575/2014 z 25. apríla 2016,
sp. zn. 3 Er 99/2015 z 3. mája 2016, sp. zn. 11 Er 616/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn.
12 Er 575/2014 z 18. mája 2016, sp. zn. 12 Er 97/2015 z 18. mája 2016, sp. zn.
10 Er 575/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 12 Er 365/2015 z 18. mája 2016, sp. zn.
11 Er 557/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 12 Er 189/2015 z 18. mája 2016, sp. zn.
3 Er 399/2015 z 3. mája 2016, sp. zn. 11 Er 97/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 1 Er 330/2014
z 20. mája 2016, sp. zn. 10 Er 618/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 97/2015 z 25. apríla
2016, sp. zn. 3 Er 188/2015 z 3. mája 2016, sp. zn. 10 Er 584/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn.
10 Er 97/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 10 Er 188/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn.
3 Er 375/2015 z 26. apríla 2016, sp. zn. 10 Er 141/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn.
10 Er 283/2015 z 20. apríla 2016, 18 Er 563/2014 z 25. apríla 2016, sp. zn. 13 Er 617/2014
z 21. marca 2016, sp. zn. 3 Er 97/2015 z 3. mája 2016, sp. zn. 10 Er 96/2015 z 21. apríla
2016, sp. zn. 11 Er 95/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 161/2014 z 25. apríla 2016,
sp. zn. 10 Er 22/2016 z 24. mája 2016, sp. zn. 3 Er 345/2014 z 2. mája 2016, sp. zn.
18 Er 283/2015 z 2. mája 2016, sp. zn. 12 Er 619/2014 z 18. mája 2016, sp. zn.
18 Er 141/2015 z 25. apríla 2016, sp. zn. 12 Er 96/2015 z 18. mája 2016, sp. zn.
18 Er 96/2015 z 25. apríla 2016, sp. zn. 3 Er 274/2014 z 26. apríla 2016, sp. zn.
10 Er 189/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 1 Er 563/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn.
11 Er 618/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 12 Er 584/2014 z 18. mája 2016, sp. zn.
10 Er 95/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 189/2015 z 25. apríla 2016, sp. zn.
12 Er 374/2015 z 18. mája 2016, sp. zn. 10 Er 619/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn.
10 Er 562/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 10 Er 563/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn.
10 Er 21/2016 z 24. mája 2016, sp. zn. 10 Er 98/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn.
18 Er 98/2015 z 2. mája 2016, sp. zn. 3 Er 284/2015 z 27. apríla 2016, sp. zn. 3 Er 142/2015
z 3. mája 2016, sp. zn. 11 Er 141/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 12 Er 142/2015 z 18. mája
2016, sp. zn. 1 Er 296/2014 z 20. mája 2016, sp. zn. 12 Er 236/2015 z 18. mája 2016, sp. zn.
18 Er 562/2014 z 25. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 618/2014 z 25. apríla 2016, sp. zn.
12 Er 99/2015 z 18. mája 2016, sp. zn. 11 Er 585/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn.
3 Er 329/2014 z 2. mája 2016, sp. zn. 11 Er 188/2015 z 31. mája 2016, sp. zn.
11 Er 584/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 11 Er 562/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn.
11 Er 617/2014 z 21. apríla 2016, sp. zn. 12 Er 95/2015 z 18. mája 2016, sp. zn.
3 Er 275/2014 z 26. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 617/2014 z 25. apríla 2016, sp. zn.
13 Er 95/2015 z 27. apríla 2016, sp. zn. 18 Er 628/2014 z 25. apríla 2016, sp. zn.
10 Er 99/2015 z 21. apríla 2016, sp. zn. 3 Er 330/2014 z 2. mája 2016, sp. zn. 1 Er 274/2014
z 20. mája 2016, sp. zn. 1 Er 275/2014 z 20. mája 2016, sp. zn. 12 Er 563/2014 z 18. mája
2016, sp. zn. 12 Er 617/2014 z 18. mája 2016 a sp. zn. 12 Er 562/2014 z 18. mája 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Private Capital Investments Limited o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Private Capital Investments Limited, 83 83 Ducie
Street, Manchester, Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v záhlaví označenými uzneseniami Okresného
súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“ a „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že v priebehu exekučných
konaní začatých na základe návrhov obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „oprávnená“), ktorými sa od
konkrétnych fyzických osôb (ďalej len „povinní“) domáhala zaplatenia konkrétne
špecifikovaných finančných čiastok s príslušenstvom z titulu „nároku zo zmenky“, bola
medzi oprávnenou a sťažovateľkou 23. decembra 2015 uzavretá rámcová zmluva
o postúpení pohľadávok judikovaných jednotlivými rozsudkami okresného súdu
na sťažovateľku. O tejto skutočnosti súdny exekútor informoval okresný súd
prostredníctvom podania sťažovateľky označeného ako „doplnenie návrhu na vykonanie
exekúcie“, v ktorom uviedla, že „nemá žiaden vlastný vzťah k povinným“. Súdny exekútor
súčasne okresnému súdu predložil návrhy sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka
konaní na strane oprávneného. V súvislosti s týmito návrhmi okresný súd vyzval súdneho
exekútora, aby mu v lehote 7 dní od doručenia jednotlivých výziev predložil návrhy
oprávneného za zmenu účastníka konania, resp. oznámenie oprávneného k zmene účastníka
konania, tak ako to vyžaduje § 37 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), keď vyslovene
ustanovuje, že ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo
prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní
bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi; oznámenie musí
byť doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Podľa
§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon.
3. Vzhľadom na to, že súdny exekútor „preukázateľne, na základe doručenky“
na výzvy okresného súdu nereagoval a požadované dokumenty mu nepredložil, okresný súd
napadnutými uzneseniami návrhy na zmenu účastníka konaní na strane oprávneného
odmietol ako podané neoprávnenou osobou, resp. zmenu účastníka konaní na strane
oprávneného nepripustil, pretože „v prejednávanej veci je nepochybné, že účastníkom
konania na strane oprávneného je od začatia exekučného konania až dosiaľ spoločnosť
, nakoľko dosiaľ neexistuje právoplatné rozhodnutie exekučného súdu,
ktorým by ako oprávneného do konania pripustil akýkoľvek iný subjekt“. Okresný súd
zároveň napadnutými uzneseniami exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku
zastavil, pretože oprávnená si nesplnila povinnosť doplniť návrhy na vykonanie exekúcií
vyplývajúcu z § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, keď neopísala rozhodujúce skutočnosti
týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnými a nepripojila dôkazy, ktoré tieto skutočnosti
osvedčujú, ako to vyžadoval § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
4. Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že „zákon nestanovuje, že dané oznámenie nemôže
urobiť aj nový oprávnený“, preto rozhodnutia okresného súdu o odmietnutí návrhov
na zmenu účastníka konaní na strane oprávneného z dôvodu podania neoprávnenou osobou,
resp. o resp. nepripustení zmeny účastníka konaní na strane oprávneného, považuje
za „nesprávne“. Okrem toho v sťažnosti opakovane uvádza, že ani ona a ani pôvodná
oprávnená žiadne vlastné vzťahy s povinnými nemali, preto je ustanovenie § 39 ods. 4
Exekučného poriadku „neaplikovateľné, keďže ide o nesplniteľnú zákonnú povinnosť
oznamovať súdu skutočnosti, ktoré neexistujú... Vyžadovanie nemožného plnenia a následné
zastavenie exekúcie je hrubým porušením práva na spravodlivý exekučný súdny proces...
Napadnutými uzneseniami okresného súdu došlo jednoznačne k strate nádeje sťažovateľky
na zhmotnenie jej už judikovaných pohľadávok.“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutými uzneseniami okresného súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenia okresného súdu zrušil a aby sťažovateľke
priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
6. Vzhľadom na to, že sťažovateľke je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa
jeho oprávnenia preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu
k obsahu označených práv, v danom prípade ju nebolo potrebné duplicitne citovať.
7. Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd
oboznámil s odôvodnením napadnutých uznesení okresného súdu, ktorými návrhy na zmenu
účastníka konaní na strane oprávneného odmietol ako podané neoprávnenou osobou, resp.
zmenu účastníka konaní na strane oprávneného nepripustil, a zároveň rozhodol o zastavení
exekúcií, pretože oprávnená si nesplnila povinnosť doplniť návrhy na vykonanie exekúcií
vyplývajúcu z § 243f ods. 1 Exekučného poriadku (ktoré tvorili prílohu sťažnosti), pričom
zistil, že ich nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také,
ktoré by popierali zmysel práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu
na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutých
uzneseniach. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci,
pričom relevantné ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré mu umožňovali rozhodnúť
zvoleným spôsobom, interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom. Závery
okresného súdu sú dostatočne odôvodnené, vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
8. Skutočnosť, že sa konanie pred všeobecným súdom neskončilo podľa predstáv
sťažovateľky, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sťažnosťou podanou ústavnému súdu,
pretože do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo
sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 240/2013).
9. Ústavný súd navyše konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu, by ani
prípadnou zmenou účastníka konaní na strane oprávneného nedošlo k zmene povahy
„sporu“ a jeho právnemu posúdeniu v merite veci.
10. V tejto súvislosti odkazuje na uznesenie č. k. I. ÚS 539/2016-38 zo 14. septembra
2016, ktorým ústavný súd rozhodoval o obsahovo podobnej sťažnosti sťažovateľky, pričom
dospel k názoru, že: „Povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4
Exekučného poriadku o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným
má každý oprávnený, ak je podkladom na vykonanie exekúcie rozhodnutie, ktorým sa
priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. V prípade, že
vymáhaná pohľadávka bola postúpená pôvodným veriteľom, je nový veriteľ (oprávnený v
exekučnom konaní) povinný opísať vlastné vzťahy s povinným, na základe ktorých vznikol
samotný hmotnoprávny vzťah medzi povinným a pôvodným veriteľom.“ V napadnutých
konaniach išlo o opísanie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vzťahu obchodnej
spoločnosti , ako pôvodného zmenkového veriteľa, k povinným ako
zmenovým dlžníkom, a pripojenie dôkazov, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú. Preto podľa
názoru ústavného súdu: „Pokiaľ sťažovateľka, resp. jej právny predchodca ako oprávnený
v exekučnom konaní návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného
poriadku nedoplnil/a o opísanie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu
s povinným s odôvodnením, že žiadne vlastné vzťahy s povinným nemá, okresný súd
nemohol preskúmať rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, a po jeho
preskúmaní prípadne exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného
poriadku, čo by v konečnom dôsledku umožnilo sťažovateľke domáhať sa opätovne svojej
pohľadávky proti povinnému návrhom na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. g)
Občianskeho súdneho poriadku.“
11. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutými uzneseniami
okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, pričom z napadnutých uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
12. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016