Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 666/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom Mgr. Tomášom Gureckým, Kukučínova 29, Čadca, vo veci namietaného

porušenia čl. 4 ods. 1 a 4, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 36 Listiny základných práv slobôd a čl. 5

ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 14. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia čl. 4 ods. 1 a 4, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 36 Listiny základných

práv slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2015 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júna 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených listín vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. marca 2015 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) bol sťažovateľ uznaný vinným v zmysle obžaloby, pričom bolo upustené

od uloženia súhrnného trestu s odkazom na odsúdenie rozsudkom Okresného súdu

Kežmarok sp. zn. z 3. februára 2014 za zločin poškodzovania cudzej veci

podľa a a za zločin krádeže podľa

písm. a) a ods. 4 písm. c) pri uložení trestu odňatia slobody vo výmere

3 rokov.

3. Na základe odvolania prokurátora v súvislosti s výrokom o treste v neprospech

sťažovateľa rozsudkom krajského súdu bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku

o treste a sťažovateľovi bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov

a 4 mesiacov, ako aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu

12 mesiacov. Zároveň bol zrušený rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn.

zo 7. augusta 2013 vo výroku o treste, ako aj rozsudok Okresného súdu Kežmarok sp. zn.

z 3. februára 2014 vo výroku o treste spolu so všetkými ďalšími

rozhodnutiami na tieto výroky obsahovo nadväzujúcimi, ktoré zrušením stratili podklad.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že postup okresného súdu, ktorý upustil od uloženia

súhrnného trestu odkazujúc na predchádzajúce rozhodnutia v trestných veciach sťažovateľa,

bol správny.

5. Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že u neho neprevažujú priťažujúce

okolnosti nad okolnosťami poľahčujúcimi. Pritom vzhľadom na ustanovenie § 38 ods. 2

pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť nielen na

pomer medzi priťažujúci a poľahčujúcimi okolnosťami, ale tiež na mieru závažnosti

poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ktoré sťažovateľ v ďalšom podrobne analyzuje

a hodnotí. Z analýzy vyvodzuje záver, že v jeho prípade neboli dané dôvody na aplikáciu

ustanovenia , podľa ktorého ak prevažuje pomer priťažujúcich

okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu,

keďže neprevažovali priťažujúce okolnosti nad poľahčujúcimi. Takéto zvýšenie trestnej

sadzby je neprimerane prísne, lebo za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 Trestného

zákona bolo možné uložiť trest odňatia slobody až na 2 roky. Nie je tiež možné, i keď došlo

k uloženiu súhrnného trestu, vychádzať z právnej kvalifikácie a z trestnej sadzby za trestné

činy, za ktoré bol odsúdený skoršími rozhodnutiami netvoriacimi predmet tohto trestného

konania, resp. trestné sadzby za trestné činy netvoriace predmet tohto trestného konania

zvyšovať v zmysle ustanovenia , keď tak neurobili súdy

rozhodujúce právoplatne o predchádzajúcej trestnej činnosti sťažovateľa.

6. Okrem toho rozhodnutie odvolacieho súdu by podľa sťažovateľa nemalo byť pre

účastníkov prekvapivé, a preto pokiaľ odvolací súd dospel k záveru o potrebe posudzovať

trestnú sadzbu podľa , mal sťažovateľa o svojom názore

informovať v rámci uplatnenia zásady predvídateľnosti rozhodnutí. Ani z odôvodnenia

rozsudku okresného súdu, ale ani z odvolania prokurátora nevyplýva záver o splnení

podmienky pre úpravu trestnej sadzby podľa . Za prekvapivé

(nepredvídateľné) je považované tiež také rozhodnutie, ktoré z pohľadu predchádzajúceho

konania novým spôsobom posudzuje rozhodovanú vec a účastník konania je zbavený

možnosti skutkovo a právne argumentovať. Odvolací súd môže zmeniť prvostupňový

rozsudok aj z iných dôvodov, než pre ktoré sa podalo odvolanie, avšak takéto rozhodnutie

by nemalo byť prekvapivé a malo by byť predvídateľné. Podľa sťažovateľa krajský súd mal

účastníkov oboznámiť so svojím právnym názorom a dať im priestor na vyjadrenie,

prípadne na navrhnutie nových dôkazov.

7. Sťažovateľ na základe uvedeného dospel k záveru, že zásadným spôsobom bolo

porušené jeho právo na obhajobu, keďže o posúdení trestnej sadzby podľa § 38 ods. 4

sa dozvedel až z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, že rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, keďže nebol

daný ucelený reťazec dôkazov o jeho vine, že došlo k uloženiu trestu mimo zákonom

ustanovenej trestnej sadzby, resp. bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prerokúvaný

trestný čin nepripúšťa, keďže neboli splnené podmienky na posúdenie trestnej sadzby podľa

ustanovenia a uložený trest ide nad rámec trestnej sadzby,

a napokon že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, keďže neboli splnené

podmienky na aplikáciu ustanovenia .

8. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie odmietnuté,

sťažovateľ uviedol, že jeho právo na obhajobu nezahŕňa iba právo byť zastúpený v trestnom

konaní obhajcom, ale aj právo vedieť, akým spôsobom bude právne posúdené jeho konanie

vrátane aplikácie , kedy mal byť na uvedené upozornený

a mala mu byť poskytnutá lehota na prípravu obhajoby, keďže táto skutočnosť mala

podstatný vplyv na výšku jeho trestu.

9. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„I. Práva specifikovaná v čl. 6 ods. 1, odst. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobod, podle čl. 36 Listiny základních práv a svobod, čl. 5 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobod, čl. 8 odst. 1, 2 Listiny základních práv a

svobod, čl. 4 odst. 1, 4 Listiny základních práv a svobod byly usnesením Nejvyššího soudu

SR ze dne 22.6.2016 vydaném pod sp. zn. a rozsudkem Krajského soudu

v Žiline vydaného dne 14.10.2015 pod sp. zn. porušené.

II. Usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 22.6.2016 vydaném pod sp. zn.

a rozsudek Krajského soudu v Žiline vydaný dne 14.10.2015 pod sp. zn.

se zrušuje a vrací věc k dalšímu řízení Krajskému soudu v Žiline.“

10. Sťažovateľ napokon požaduje, aby ústavný súd odložil výkon uloženého trestu

odňatia slobody vyplývajúci z rozsudku krajského súdu v znení uznesenia najvyššieho súdu.

II.

11. Podľa (ďalej len „“) ústavný

súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

13. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

14. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny (ako aj

podľa ) a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ).

16. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

17. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

18. Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

19. Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že v jeho trestnej veci neboli dané dôvody na

aplikáciu , keďže v jeho prípade neprevažovali priťažujúce

okolnosti nad poľahčujúcimi, a preto mu nemal byť uložený daný druh trestu, a súčasne

uložený trest je nad rámec zákonnej trestnej sadzby. Sťažovateľ súčasne argumentoval, že

rozsudok krajského súdu považuje za „prekvapivé“ rozhodnutie, pretože pokiaľ odvolací

súd dospel k záveru o potrebe aplikácie , mal ho o tomto

zámere informovať a týmto spôsobom riadne uplatniť zásadu predvídateľnosti rozhodnutia.

V opačnom prípade bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu. Ako ďalšie všeobecne

formulované námietky (bez akejkoľvek bližšej špecifikácie) sťažovateľ uviedol, že

rozhodnutie v jeho veci je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom a na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

20. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny, právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru a čl. 8 ods. 1 a 2 listiny, právo podľa čl. 4 ods. 1

listiny (povinnosti môžu byť ukladané len na základe zákona a v jeho medziach a len pri

zachovaní základných práv a slobôd), ako aj právo podľa čl. 4 ods. 4 listiny (Pri používaní

ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a zmysel.

Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.)

21. Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že ním bol zrušený rozsudok okresného súdu

vo výroku o treste a na základe bol sťažovateľ odsúdený

podľa s použitím a a Trestného

zákona, a a na súhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 4 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia. Bol mu uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu na 12 mesiacov. Zároveň bol zrušený rozsudok Okresného súdu

Galanta sp. zn. zo 7. augusta 2013 vo výroku o uložení trestu odňatia slobody

6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 18 mesiacov a zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 12 mesiacov, ako aj rozsudok Okresného

súdu Kežmarok sp. zn. z 3. februára 2014 vo výroku o uložení súhrnného

trestu odňatia slobody vo výmere 3 rokov so súčasným zrušením výroku o treste rozsudku

Okresného súdu Galanta sp. zn. zo 7. augusta 2013. Podľa názoru krajského

súdu okresný súd postupoval v rozpore s ustanovením a .

V osobe sťažovateľa ide o mimoriadne skúseného, a to aj špeciálneho recidivistu, ktorý sa

trestnej činnosti dopúšťa sústavne a opakovane od roku 1984. Preto je neakceptovateľný

postup podľa , teda upustenie od uloženia súhrnného trestu. Krajský

súd prihliadal na jednu poľahčujúcu okolnosť (priznanie sťažovateľa) a na dve priťažujúce

okolnosti (spáchanie viacerých trestných činov a minulé odsúdenie za trestný čin). Pri

prevahe priťažujúcich okolností bolo potrebné v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 Trestného

zákona upraviť rozpätie trestnej sadzby ustanovenia a zvýšiť

dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Krajský súd mal teda

možnosť uložiť sťažovateľovi trest odňatia slobody v rozpätí od 5 rokov a 4 mesiacov až

do 10 rokov. Návrh sťažovateľa na zohľadnenie poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej

v napomáhaní pri objasňovaní trestnej činnosti nebol akceptovaný, pretože vo veci

existovala taká sila dôkazov, ktorá ho usvedčovala z trestnej činnosti do tej miery, že jeho

napomáhanie bolo bezvýznamné.

22. Sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu dovolaním, v ktorom uviedol

identické argumenty ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ku ktorým v odôvodnení

svojho rozhodnutia najvyšší súd zaujal takéto stanovisko.

21. Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, teda k námietke o porušení práva sťažovateľa na obhajobu, najvyšší

súd konštatoval, že sťažovateľ v dovolaní neuviedol ani jednu relevantnú skutočnosť, ktorá

by preukazovala porušenie tohto práva. Naopak, zo spisového materiálu podľa názoru

najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ svoje právo na obhajobu dôsledne využíval tak

v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom; jeho obhajcovia sa riadne zúčastňovali

všetkých úkonov trestného konania. V súvislosti s tzv. prekvapivosťou rozsudku krajského

súdu vyplývajúcou zo sťažovateľom neočakávanej aplikácie

najvyšší súd uviedol, že v danej veci nejde o zmenu právnej kvalifikácie podľa prísnejšieho

ustanovenia , ale len o postup súdov podľa zásad pre ukladanie trestov

v zmysle , a preto ani tento dovolací dôvod naplnený nebol.

Námietka sťažovateľa o naplnení dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g)

, teda že v jeho trestnej veci neboli dôkazy vykonané zákonným

spôsobom, bola najvyšším súdom posúdená ako neopodstatnená, keďže sťažovateľ sa na

hlavnom pojednávaní priznal, že je vinný zo skutku uvedeného v obžalobe prokurátora,

a preto bolo v súdnom konaní vykonané dokazovanie len v súvislosti s ukladaním trestu,

ktorému podľa najvyššieho súdu niet čo vytknúť. Okrem uvedeného najvyšší súd poukázal

na skutočnosť, že sťažovateľ neuviedol, ktorý konkrétny dôkaz bol vykonaný nezákonne.

K sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h)

, teda k námietke o nesprávne uloženom súhrnnom treste, najvyšší súd

konštatoval, že krajský súd postupoval správne, keď uložil sťažovateľovi trest podľa zásad

uvedených v , pretože v danom prípade bolo potrebné uložiť

trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie

trestný. Krajský súd uložil druh trestu, ktorý zákon pre daný trestný čin pripúšťa

a v zákonom ustanovenej sadzbe.

K námietke o existencii dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i)

najvyšší súd uviedol, že nebol naplnený ani tento dôvod, keďže skutok,

ktorého sa sťažovateľ dopustil, bol súdmi ustálený pod správnu skutkovú podstatu trestného

činu.

22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho

súdu a krajského súdu vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah uvedených

v sťažnosti konštatuje, že tak najvyšší súd, ako súd dovolací, ako aj krajský súd ako súd

odvolací konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre

posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú napadnuté rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich

napadnutých rozhodnutiach primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim

spôsobom reflektovali na sťažovateľom vznesené tvrdenia a ním udané pochybenia,

primerane sa zaoberali tak právnymi, ako aj skutkovými otázkami podstatnými pre

rozhodnutie o výmere uloženého súhrnného trestu odňatia slobody sťažovateľovi, porušení

jeho práva na obhajobu, zákonnosťou vykonaných dôkazov, ako aj právnym posúdením

jeho trestnej veci. Ústavný súd nepovažuje za potrebné na tomto mieste znovu opakovať

dostatočne určité, jasné a zrozumiteľné dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažovali

aplikáciu ustanovení (upustenie od uloženia súhrnného trestu)

v trestnej veci sťažovateľa za možnú. Rovnako sa v požadovanej a ústavne akceptovateľnej

miere krajský súd zaoberal posúdením poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v zmysle

; svoje závery pritom oprel o zistené konkrétne skutočnosti

vyplývajúce zo spisového materiálu, okolnosti prípadu a príslušné zákonné ustanovenia.

23. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už

mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu práva podľa (ako

aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania.

24. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal aj porušenie svojho práva na obhajobu

podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru, a to v rovine obdobnej argumentačnej línie ako pri namietaní

už spomenutých práv na súdnu ochranu podľa a spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. od porušenia týchto práv odvodzoval aj

porušenie týchto citovaných práv. Po ústavnom prieskume napadnutých rozhodnutí

krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ v

systéme všeobecného súdnictva účinne využil aj všetky jemu dostupné opravné prostriedky

slúžiace na revidovanie postupu a rozhodnutí súdov nižšej inštancie súdmi vyššej inštancie,

a to za aktívnej právnej pomoci obhajcov a za situácie, keď sa nielen najvyšší súd, ale v

spojitosti svojich právnych záverov aj krajský súd ústavne súladným spôsobom vysporiadali

s obhajobnou argumentáciou sťažovateľa, nezistil ani porušenie ním udaného práva na

obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

25. Vo vzťahu k sťažovateľom vymedzenému predmetu sťažnosti ústavný súd ďalej

konštatuje, že už zo samotného znenia označených práv podľa čl. 4 ods. 1 a 4 listiny je

evidentné, že s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa, ktorá spočíva najmä v námietke

neprimeranosti výmery jemu uloženého súhrnného trestu odňatia slobody, k porušeniu

týchto článkov listiny ako samostatne označených nemohlo dôjsť, resp. by mohlo dôjsť iba

v spojení s vyslovením porušenia iných základných práv alebo slobôd.

26. Ústavný súd uzatvára, že po preskúmaní ústavnej akceptovateľnosti namietaných

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu nezistil príčinnú súvislosť medzi týmito

napadnutými rozhodnutiami a sťažovateľom namietaným porušením označených práv,

a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25

ods. 2 .

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016