Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 676/2016
PDF · 256.02 KB
No categories available
I. ÚS 676/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť Vysokej školy báňskej, Technická univerzita Ostrava,
17. listopadu 15/2172, Ostrava-Poruba, Česká republika, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Právny dom – advokáti, s. r. o., Hurbanova 9A, Banská Bystrica, konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Evy Matiaškovej, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 66/2014 a jeho uznesením zo 17. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Vysokej školy báňskej, Technická univerzita Ostrava o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája
2016 doručená sťažnosť Vysokej školy báňskej, Technická univerzita Ostrava (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Sžo 66/2014 a jeho uznesením zo 17. februára 2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 20. júna 2014 v konaní vedenom pod
sp. zn. 22 Sp 36/2014 o zastavení konania pre nedostatok jeho právomoci. Sťažnosť bola
doplnená o jej prílohy podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 6. júna 2016
a tiež podaním z 24. októbra 2016 doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2016, v ktorom
žiadala, aby do konania pristúpilo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (petit
sťažnosti sa však nezmenil, pozn.).
2. Z obsahu sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľka rozhodnutiami
č. k. 0065/2012-0401/DES z 13. februára 2012 a č. k. 0118/2013-0401/DES z 25. februára
2013 rozhodla o vymeraní poplatku za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia (v oboch
prípadoch vo výške 9 000 Kč) spojených so štúdiom jej študenta
zo Slovenskej republiky v zmysle „§ 58 ods. 3 zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých školách
a o zmene a doplnení ďalších zákonov“, ktoré nadobudli aj právoplatnosť.
3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že je „cudzím správnym orgánom so sídlom v Českej
republike“, a preto sa domáhala na krajskom súde návrhom zo 6. júna 2014 vykonateľnosti
týchto svojich rozhodnutí „podľa § 250w a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien...“.
4. Krajský súd uznesením sp. zn. 22 Sp 36/2014 z 20. júna 2014 konanie zastavil
a v jeho odôvodnení konštatoval, že nemá v danej veci právomoc rozhodnúť, pretože
na sťažovateľku sa vzťahuje špeciálna právna úprava «zákona č. 466/2009 Z. z.
o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o medzinárodnej pomoci“, pozn.)». Podľa
názoru krajského súdu „sťažovateľ je správny orgán, ktorý poplatok vymáha v mene
členského štátu a to v zmysle § 3 písm. a) zákona o medzinárodnej pomoci, ktorý sa
vzťahuje na vymáhanie okrem iného aj všetkých poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré vyberá
štát, jeho územný celok alebo ktoré sa vyberajú v mene členského štátu a Európskej únie...“.
2
5. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, ale najvyšší súd potvrdil
predmetné uznesenie krajského súdu, pričom tiež poukázal na prednosť špeciálnej právnej
úpravy obsiahnutej v zákone o medzinárodnej pomoci.
6. Sťažovateľka namieta porušenie jej označených práv (pozri bod 1) tým, že
najvyšší súd sa v napadnutom konaní nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, a preto
považuje napadnuté uznesenie za „nepreskúmateľné, arbitrárne a právne závery v ňom
uvedené sú ústavne neudržateľné, nakoľko sú prejavom zjavnej svojvôle pri výklade
a aplikácii právnej normy“. Podľa nej sa na jej prípad nevzťahuje zákon o medzinárodnej
pomoci. V tejto súvislosti poukazuje na inú ustálenú judikatúru krajských súdov
v Slovenskej republike, z ktorých vyplýva, že súdy v totožných veciach „rozhodli
v prospech zahraničných vysokých škôl a to práve postupom podľa § 250w a nasl. OSP
(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1Scud/7/2013, rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1Scud/5/2013, rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne, sp. zn. 12Cudz/1/2013). Okrem toho dáva sťažovateľ do pozornosti skutočnosť,
že v iných krajinách, ktoré sú členskými štátmi Európskej únie, sa sťažovateľ nestretol s
tým, aby jeho postup, ktorý si uplatnil pred Krajským súdom v Žiline a neskôr pred
Najvyšším súdom SR, bol považovaný za nesprávny. Práve naopak, sťažovateľ sa postupom
podobným postupu, ktorý je upravený § 250w a nasl. OSP domáha svojich práv aj pred
inými členskými štátmi a doteraz bol s postupom úspešný. Sťažovateľ preto poukazuje nielen
na konštantnú judikatúru súdov v SR v totožných veciach, ale aj na konštantnú judikatúru
súdov iných členských štátov EÚ, ktorá podľa poškodeného vychádza zo Smernice, účelom
ktorej bolo práve zjednotenie postupu v rámci celej EÚ. Sťažovateľ preto s postupom
Najvyššieho súdu SR nemôže súhlasiť aj z toho dôvodu, že Uznesenie Najvyššieho súdu SR
v spojení s Uznesením Krajského súdu môžu mať pre sťažovateľa nepriaznivé právne
následky, nakoľko môžu znamenať negatívny precedens v postupe týkajúcom sa tých istých
prípadov sťažovateľa, v ktorých sa sťažovateľ obráti na súdy v SR v budúcnosti a bude
neúspešný, v dôsledku čoho budú jeho hmotnoprávnej a procesnoprávne práva na území SR
neuplatniteľné.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že odôvodnenie Uznesenia Najvyššieho súdu
neposkytuje dostatočný podklad pre záver Najvyššieho súdu SR o tom, ktorá právna úprava
(§ 250w a nasl. OSP alebo zákon o medzinárodnej pomoci) sa na sťažovateľa vzťahuje.
Postupom Najvyššieho súdu SR došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ústavných práv
sťažovateľa, nakoľko Najvyšší súd SR svojim postupom sťažovateľovi znemožnil realizáciu
jeho ďalších procesných práv, ktoré by sťažovateľ mohol realizovať v ďalšom konaní
v prípade, keby rozhodnutia sťažovateľa boli uznané za vykonateľné v Slovenskej republiky.
Porušenie ústavných práv sťažovateľa teda spočíva vtom, že v dôsledku nesprávneho
právneho názoru a odklonu od konštantnej judikatúry súdov, ktorá by mala navyše
zodpovedať Smernici, sťažovateľ nemá možnosť realizovať Rozhodnutia sťažovateľa
núteným spôsobom v Slovenskej republike, v ktorej má trvalý pobyt a majetok študent.“.
7. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky a z článku 36 Listiny základných práv a slobôd a právo
sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
17.02.2016, číslo konania 2Sžo/66/2014 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 17.02.2016, číslo konania 2Sžo/66/2014 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 363,80 €
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa,
vedený v UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia...
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“
Okrem toho sa sťažovateľka domáha úhrady trov právneho zastúpenia.
II.
4
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má
právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
12. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
13. V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
v ktorom sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne
neodôvodnené ani arbitrárne. Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho
rozhodnutia ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.
14. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky
o nedostatočnom odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského
súdu. Svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva
uskutočneným všeobecnými súdmi k výkladu zákona o medzinárodnej pomoci, s ktorým
nesúhlasí. Takisto namieta, že rozhodnutia nie sú vydané v súlade s ustálenou judikatúrou
všeobecných súdov v Slovenskej republiky (pozri bod 6).
6
15. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil aj na posúdenie
otázky opodstatnenosti sťažnosti. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa
v podstate domáha preskúmania napadnutého súdneho rozhodnutia tak, ako by ústavný súd
bol ďalším stupňom v hierarchii všeobecných súdov. Takto koncipovaná sťažnosť stavia
ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva. Ako však už
ústavný súd vyslovil v rade svojich rozhodnutí, s ohľadom na ústavné vymedzenie svojich
právomocí (čl. 125 a nasl. ústavy) nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a jeho
postavenie vo vzťahu k nim je vymedzené čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a pokiaľ ide o posúdenie rozhodnutia
napadnutého touto sťažnosťou, je limitované čl. 127 ods. 1 ústavy. Tento článok mu dáva
právomoc svojím rozhodnutím zasiahnuť len v tých prípadoch, ak došlo k zásahu do
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd.
Ústavný súd nie je primárne povolaný na výklad právnych predpisov v oblasti verejnej
správy, ale ex constitutione na ochranu základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Naproti tomu práve všeobecné súdy a zvlášť
najvyšší súd sú tými orgánmi, ktorým prislúcha v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti
orgánov verejnej správy výklad aplikovaných právnych predpisov a zjednocovanie
judikatúry v rámci správneho súdnictva. Pri výkone tejto právomoci sú všeobecné súdy
povinné interpretovať a aplikovať jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva
predovšetkým vždy z aspektu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných
práv a slobôd. Ústavný súd k danej problematike pripomína aj základnú aplikačnú a
výkladovú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy vychádzať z
racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne
zabezpečiť aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom
systéme alebo podsystéme právnych noriem.
16. V kontexte svojej doterajšej judikatúry sa ústavný súd považuje za oprávneného
zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov len v prípade, ak by aplikácia
právnych noriem v danom konkrétnom prípade zo strany všeobecného súdu bola dôsledkom
interpretácie, ktorá by extrémne vybočila z princípov zaručených v siedmom oddiele druhej
hlavy ústavy, a zároveň by ju bolo možné kvalifikovať ako aplikáciu práva majúcu
za následok porušenie základných práv alebo slobôd. K takémuto zisteniu však vo veci
sťažovateľky ústavný súd nedospel.
17. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo výrokovej časti
napadnutého rozhodnutia potvrdil uznesenie krajského súdu. Následne v úvodnej časti
uviedol: „Napadnutým uznesením krajsky súd zastavil konanie o návrhu, ktorým sa
navrhovateľ domáhal rozhodnutia podľa § 250w OSP o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích
správnych orgánov. Pri skúmaní, či na danú oblasť správneho práva je možné aplikovať
§ 250w a nasl. OSP (či súd má právomoc rozhodovať v danej veci o uznaní rozhodnutia
navrhovateľa o poplatku za dlhšiu dobu štúdia) zistil, že sa jedná o rozhodnutia verejnej
vysokej školy o poplatku za štúdium v zmysle § 58 ods. 3 zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých
školách platného a účinného v Českej republike. Usúdil, že sa jedná o poplatok, ktorý bol
odporcovi vyrubený navrhovateľom, ktorý je orgánom verejnej moci, konkrétne
samosprávnym orgánom, vybaveným kompetenciou rozhodovať o právach a povinnostiach
fyzických osôb (študentov) v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona. Tieto rozhodnutia
vydal správny orgán v rámci jeho pôsobnosti v oblasti verejného práva; rozhodol
na základe zákona. Preto krajský súd posúdil tento správny orgán ako subjekt, ktorý
poplatok vyberá v mene členského štátu v zmysle § 3 písm. a/ bod 1 zákona č. 466/2009 Z. z.
a na vymáhanie tohto poplatku je potrebné aplikovať špeciálnu právnu úpravu - zákon
č. 466/2009 Z. z...
Včas podaným odvolaním sa navrhovateľ domáhal, aby najvyšší súd... zrušil
uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že podmienky
ustanovenia § 250w OSP pre rozhodnutie o vykonateľnosti rozhodnutia cudzieho správneho
orgánu sú naplnené. V dodatku k odvolaniu uviedol, že zákonné ustanovenie § 3 písm. a/
zákona č. 466/2009 Z. z. sa nevzťahuje na poplatok za štúdium...“
18. Najvyšší súd vo svojom uznesení ďalej citoval ustanovenie § 3 písm. a) a b)
zákona č. 466/2009 Z. z., ktoré po novelizácii platí s účinnosťou od 1. januára 2012,
a v tejto súvislosti uviedol: „Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným
od 01.01.2012 (§ 19a ods. 1, 2 a 3 uvedeného zákona) právne úkony a rozhodnutia
vykonané a vydané príslušným orgánom Slovenskej republiky podľa doterajšieho predpisu
8
v znení účinnom do 31.12.2011 sa považujú za právne úkony a rozhodnutia vykonané
a vydané príslušným orgánom Slovenskej republiky podľa predpisu účinného
od 01.01.2012. Konania právoplatne neukončené k 31.12.2011 sa dokončia podľa predpisu
účinného od 01.01.2012. Exekučný titul členského štátu podľa doterajšieho predpisu v znení
účinnom do 31.12.2011 sa považuje za jednotný exekučný titul podľa predpisu účinného
od 01.01.2012.
Vzhľadom na citované k 31.12.2011 novelizované znenie ustanovenia § 3 písm. a/
bod 1. zákona o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok
a o zmene a doplnení niektorých zákonov je potrebné prisvedčiť záveru krajského súdu, že
v danej veci je potrebné postupovať podľa uvedeného špeciálneho zákona, ktorého
aplikácia má prednosť pred všeobecnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku (§ 250w
až § 250ya).
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd... napadnuté uznesenie krajského súdu podľa
§ 219 ods. 1 a 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá a druhá veta OSP ako vecne správne
potvrdil.“
19. Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením
krajského súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd
za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia krajského
súdu, v ktorej uviedol: „Z rozhodnutí, ktoré boli predmetom tohto súdneho konania
č.k. 0065/2012-0401/DES zo dňa 13.02.2012 a č.k. 0118/2013-0401/DES zo dňa
25.02.2013 súd zistil, že ide o rozhodnutia verejnej vysokej školy v Českej republike o
poplatku za dlhšiu dobu štúdia, než je štandardná doba štúdia zväčšená o 1 rok v
bakalárskom študijnom programe podľa § 58 ods. 3 zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých
školách platného a účinného v Českej republike...
Podľa § 3 písm. a) bod 1. zákona č. 466/2009 Z. z... medzinárodná pomoc pri
vymáhaní pohľadávky sa vo vzťahu k a) členským štátom vzťahuje na pohľadávky týkajúce
sa 1. všetkých daní, poplatkov akéhokoľvek druhu, dovozného alebo vývozného cla, ktoré
vyberá členský štát, jeho územný celok alebo jeho správny celok vrátane miestnych orgánov
alebo ktoré sa vyberajú v mene členského štátu alebo v mene Európskej únie, okrem
povinných odvodov sociálneho zabezpečenia.. a poplatkov zmluvnej povahy...
Krajský súd... skúmal, či na danú oblasť správneho práva je možné aplikovať § 250w
a nasl. O.s.p., teda či súd má právomoc rozhodovať v tejto veci...
Tieto rozhodnutia vydal správny orgán v rámci jeho pôsobnosti v oblasti verejného
(nie súkromného) práva a rozhoduje na základe zákona, v danom prípade podľa § 58 ods. 3
cit. zákona.
Preto je potrebné posudzovať tento správny orgán ako subjekt, ktorý poplatok vyberá
v mene členského štátu v zmysle § 3 písm. a) bod 1. z. č. 466/2009 Z. z. a na vymáhanie
tohto poplatku je potrebné aplikovať špeciálnu právnu úpravu, a to zákon č. 466/2009 Z. z.
o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok v znení zákona
Zákon č. 531/2011 Z. z. implementoval smernicu Rady 2010/24/EÚ o vzájomnej
pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich zdaní, poplatkov a ďalších opatrení. Zmena
sa týkala najmä rozšírenia vecného rozsahu pôvodného zákona č. 466/2009 Z. z. na všetky
dane, poplatky a clo vyberané členským štátom na území členského štátu s vylúčením
určitých skupín pohľadávok tak, ako to predpokladá smernica. Predmetom tohto zákona,
na ktorý sa vzťahuje medzinárodná pomoc pri vymáhaní pohľadávok je okrem iného
i vymáhanie poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré vyberá členský štát, jeho územný celok
alebo ktoré sa vyberajú v mene
lenského štátu alebo Európskej únie okrem odvodov sociálneho zabezpečenia a
poplatkov zmluvnej povahy. Keďže v danom prípade navrhovateľ žiada uznať vykonateľnosť
rozhodnutí, ktorými bol stanovený poplatok za štúdium na verejnej vysokej škole, ktorý
inštitút je zakotvený v zákone (nie v zmluve), táto pohľadávka je predmetom právnej úpravy
zákona č. 466/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.
10
(pozri dôvodovú správu k zákonu č. 531/2011 Z. z., ktorý obsahoval aj zámer zvýšiť
mieru spolupráce medzi členskými štátmi deklarovaných smernicou č. 2010/24/EÚ, pozn.).
Uvedený právny názor je aj v súlade s právnou úpravou rovnakej problematiky v ČR,
kde smernicu Rady 2010/24/EÚ o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok
vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení implementoval český z.č. 471/2011 Sb,
podľa ktorého (§ 1 ods. 3, písm. b) bod 3 cit. zákona) za finančné pohľadávky sa pre účely
tohto zákona považujú aj pohľadávky z daní, poplatkov a ciel akéhokoľvek druhu vrátane
ich príslušenstva ukladaných orgánom verejnej moci iného členského štátu.
Súd preto vzhľadom na túto špeciálnu právnu úpravu konštatuje, že je potrebné
postupovať podľa tejto právnej úpravy v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali.
Ustanovenia § 6 a nasl. cit. zákona uvádzajú, akým spôsobom sa pohľadávka
členského štátu v Slovenskej republike vymáha. Vymáha sa rovnako ako pohľadávka
Slovenskej republiky s tým, že v zmysle § 9 ods. 3 cit. zákona na účely vymáhania
pohľadávky sa jednotný exekučný titul (§ 8 ods. 3 písm. a) cit. zákona) odo dňa doručenia
žiadosti podľa § 8 cit. zákona príslušnému orgánu Slovenskej republiky, ktorým je Finančné
riaditeľstvo SR (§ 2 písm. c) bod 1 cit. zákona), považuje sa exekučný titul vydaný podľa
slovenských právnych predpisov (Správneho poriadku, Colného zákona, Daňového
poriadku) a nepodlieha uznaniu podľa osobitného predpisu, ktorým je... § 250w až 250y
O.s.p.. Preto v danom prípade súd nemá právomoc rozhodovať podľa týchto ustanovení
týkajúcich sa uznania vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia...
Finančné riaditeľstvo SR (alebo poverený štátny orgán) teda vo vlastnom mene
zabezpečí vymáhanie tejto pohľadávky a to rovnako, akoby išlo o pohľadávku Slovenskej
republiky a to priamo, t. j. bez toho, aby musela byť uznaná podľa § 250w a nasl. O.s.p.
Meritórny spôsob rozhodnutia príslušného orgánu Slovenskej republiky o žiadosti
príslušného orgánu členského štátu o vymáhanie pohľadávky je v právomoci tohto orgánu.
Pritom súd poukazuje na ustanovenia § 11 ods. 2 písm. a) a b) cit. zákona. Vo vzťahu
k možnému zamietnutiu žiadosti podľa § 11 ods. 2 písm. a) cit. zákona súd poukazuje
na dôvodovú správu k z. č. 531/2011 Z. z., ktorý novelizoval toto ustanovenie pôvodného
z. č. 466/2009 Z. z., podľa ktorej výška pohľadávky sa bude posudzovať len vo vzťahu
k žiadosti o vymáhanie pohľadávky t.j. suma vyššia ako 1500 eur musí byť uvedená
v žiadosti, čo však zrejme nevylučuje, že na vymáhanie môžu byť dané viaceré rozhodnutia,
v ktorých výška jednotlivých pohľadávok nepresiahne túto sumu, avšak celková výška súm
všetkých pohľadávok v rozhodnutiach daných na vymáhanie túto sumu presiahne.
V súvislosti s meritórnym rozhodnutím o žiadosti je tiež treba poukázať na lehotu päť
rokov podľa § 11 ods. 2 písm. b) cit. zákona.
Návrh navrhovateľa na rozhodnutie o vykonateľnosti rozhodnutí cudzieho správneho
organu nie je možné podľa jeho obsahu posúdiť ako žiadosť príslušného orgánu členského
štátu o vymáhanie pohľadávky podľa z. č. 466/2009 Z. z. a teda postúpiť ho príslušnému
orgánu SR na priame vybavenie. Tento návrh totiž nepodal na to príslušný orgán členského
štátu. Týmto je v zmysle § 2 písm. b) cit. zákona orgán, ktorý podľa práva členského štátu je
oprávnený poskytovať, požadovať alebo prijímať medzinárodnú pomoc pri vymáhaní
pohľadávky v súlade s osobitným predpisom (Nariadenie komisie (EÚ) č. 1189/2011
-vykonávacie nariadenie k smernici Rady 2010/24/EÚ). V Českej republike Generálne
finančné riaditeľstvo podľa § 4 ods. 3 písm. b) z. č. 456/2011 Sb. vykonáva pôsobnosť
ústredného kontaktného orgánu, dielčieho kontaktného orgánu alebo kontaktného útvaru
pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok...
Ani z obsahu návrhu nevyplýva, že ide o žiadosť v zmysle z. č. 466/2009 Z. z. Návrh
neobsahuje náležitosti, ktoré musí žiadosť o vymáhanie obsahovať podľa Nariadenia
komisie (EÚ) č. 1189/2011. Súd preto tento návrh nemohol v zmysle § 104 ods. 1 veta druhá
0.s.p. priamo postúpiť príslušnému orgánu SR zabezpečujúcemu vymáhanie pohľadávok.“
21. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutých uznesení vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
reaguje na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky, pričom všeobecné súdy primeraným
spôsobom zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení
s uznesením krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené,
vyžadujúce zásah ústavného súdu.
22. Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia
najvyššieho súdu (a krajského súdu), ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky
12
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V posudzovanej veci nejde o konečné rozhodovanie,
ale o rozhodnutie procesné.
23. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že v tejto veci nezistil, že by
došlo k porušeniu označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe už uvedeného ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho
doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Čo sa týka tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka argumentuje aj inými
rozhodnutiami krajského súdu, k tomu ústavný súd uvádza, že vo svojej judikatúre sa už
opakovane vyjadril aj k otázke rozdielnej interpretácie všeobecne záväzných právnych
predpisov (v rovine podústavného práva) v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Ústavný súd zastáva názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov,
prípadne dovolacieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08).
In concreto zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (krajský súd predtým už v obdobnej veci rozhodnutím sp. zn. 22 Sp 58/2013
z 22. októbra 2013 rozhodol tiež o zastavení konania, pozn.).
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016