Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 676/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť Vysokej školy báňskej, Technická univerzita Ostrava,

17. listopadu 15/2172, Ostrava-Poruba, Česká republika, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Právny dom – advokáti, s. r. o., Hurbanova 9A, Banská Bystrica, konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Evy Matiaškovej, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Vysokej školy báňskej, Technická univerzita Ostrava o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája

2016 doručená sťažnosť Vysokej školy báňskej, Technická univerzita Ostrava (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 17. februára 2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 20. júna 2014 v konaní vedenom pod

sp. zn. o zastavení konania pre nedostatok jeho právomoci. Sťažnosť bola

doplnená o jej prílohy podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 6. júna 2016

a tiež podaním z 24. októbra 2016 doručeným ústavnému súdu 4. novembra 2016, v ktorom

žiadala, aby do konania pristúpilo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (petit

sťažnosti sa však nezmenil, pozn.).

2. Z obsahu sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovateľka rozhodnutiami

č. k. -0401/DES z 13. februára 2012 a č. k. -0401/DES z 25. februára

2013 rozhodla o vymeraní poplatku za prekročenie štandardnej dĺžky štúdia (v oboch

prípadoch vo výške 9 000 Kč) spojených so štúdiom jej študenta

zo Slovenskej republiky v zmysle „§ 58 ods. 3 zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých školách

a o zmene a doplnení ďalších zákonov“, ktoré nadobudli aj právoplatnosť.

3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že je „cudzím správnym orgánom so sídlom v Českej

republike“, a preto sa domáhala na krajskom súde návrhom zo 6. júna 2014 vykonateľnosti

týchto svojich rozhodnutí „podľa a nasl. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších zmien...“.

4. Krajský súd uznesením sp. zn. z 20. júna 2014 konanie zastavil

a v jeho odôvodnení konštatoval, že nemá v danej veci právomoc rozhodnúť, pretože

na sťažovateľku sa vzťahuje špeciálna právna úprava «

o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o medzinárodnej pomoci“, pozn.)». Podľa

názoru krajského súdu „sťažovateľ je správny orgán, ktorý poplatok vymáha v mene

členského štátu a to v zmysle § 3 písm. a) zákona o medzinárodnej pomoci, ktorý sa

vzťahuje na vymáhanie okrem iného aj všetkých poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré vyberá

štát, jeho územný celok alebo ktoré sa vyberajú v mene členského štátu a Európskej únie...“.

2

5. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, ale najvyšší súd potvrdil

predmetné uznesenie krajského súdu, pričom tiež poukázal na prednosť špeciálnej právnej

úpravy obsiahnutej v zákone o medzinárodnej pomoci.

6. Sťažovateľka namieta porušenie jej označených práv (pozri bod 1) tým, že

najvyšší súd sa v napadnutom konaní nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, a preto

považuje napadnuté uznesenie za „nepreskúmateľné, arbitrárne a právne závery v ňom

uvedené sú ústavne neudržateľné, nakoľko sú prejavom zjavnej svojvôle pri výklade

a aplikácii právnej normy“. Podľa nej sa na jej prípad nevzťahuje zákon o medzinárodnej

pomoci. V tejto súvislosti poukazuje na inú ustálenú judikatúru krajských súdov

v Slovenskej republike, z ktorých vyplýva, že súdy v totožných veciach „rozhodli

v prospech zahraničných vysokých škôl a to práve postupom podľa a nasl.

(napr. rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. , rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. , rozhodnutie Krajského súdu

v Trenčíne, sp. zn. ). Okrem toho dáva sťažovateľ do pozornosti skutočnosť,

že v iných krajinách, ktoré sú členskými štátmi Európskej únie, sa sťažovateľ nestretol s

tým, aby jeho postup, ktorý si uplatnil pred Krajským súdom v Žiline a neskôr pred

Najvyšším súdom SR, bol považovaný za nesprávny. Práve naopak, sťažovateľ sa postupom

podobným postupu, ktorý je upravený a nasl. domáha svojich práv aj pred

inými členskými štátmi a doteraz bol s postupom úspešný. Sťažovateľ preto poukazuje nielen

na konštantnú judikatúru súdov v SR v totožných veciach, ale aj na konštantnú judikatúru

súdov iných členských štátov EÚ, ktorá podľa poškodeného vychádza zo Smernice, účelom

ktorej bolo práve zjednotenie postupu v rámci celej EÚ. Sťažovateľ preto s postupom

Najvyššieho súdu SR nemôže súhlasiť aj z toho dôvodu, že Uznesenie Najvyššieho súdu SR

v spojení s Uznesením Krajského súdu môžu mať pre sťažovateľa nepriaznivé právne

následky, nakoľko môžu znamenať negatívny precedens v postupe týkajúcom sa tých istých

prípadov sťažovateľa, v ktorých sa sťažovateľ obráti na súdy v SR v budúcnosti a bude

neúspešný, v dôsledku čoho budú jeho hmotnoprávnej a procesnoprávne práva na území SR

neuplatniteľné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odôvodnenie Uznesenia Najvyššieho súdu

neposkytuje dostatočný podklad pre záver Najvyššieho súdu SR o tom, ktorá právna úprava

( a nasl. alebo zákon o medzinárodnej pomoci) sa na sťažovateľa vzťahuje.

Postupom Najvyššieho súdu SR došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ústavných práv

sťažovateľa, nakoľko Najvyšší súd SR svojim postupom sťažovateľovi znemožnil realizáciu

jeho ďalších procesných práv, ktoré by sťažovateľ mohol realizovať v ďalšom konaní

v prípade, keby rozhodnutia sťažovateľa boli uznané za vykonateľné v Slovenskej republiky.

Porušenie ústavných práv sťažovateľa teda spočíva vtom, že v dôsledku nesprávneho

právneho názoru a odklonu od konštantnej judikatúry súdov, ktorá by mala navyše

zodpovedať Smernici, sťažovateľ nemá možnosť realizovať Rozhodnutia sťažovateľa

núteným spôsobom v Slovenskej republike, v ktorej má trvalý pobyt a majetok študent.“.

7. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46

a z článku 36 Listiny základných práv a slobôd a právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

17.02.2016, číslo konania porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 17.02.2016, číslo konania sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 363,80 €

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa,

vedený v UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia...

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha úhrady trov právneho zastúpenia.

II.

4

8. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

10. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže

domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má

právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

12. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

13. V zmysle ustanovení , listiny a

dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

v ktorom sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie

vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne

neodôvodnené ani arbitrárne. Z uvedeného však nevyplýva záruka vydania správneho

rozhodnutia ani rozhodnutia v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

14. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského

súdu. Svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom jednoduchého práva

uskutočneným všeobecnými súdmi k výkladu zákona o medzinárodnej pomoci, s ktorým

nesúhlasí. Takisto namieta, že rozhodnutia nie sú vydané v súlade s ustálenou judikatúrou

všeobecných súdov v Slovenskej republiky (pozri bod 6).

6

15. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil aj na posúdenie

otázky opodstatnenosti sťažnosti. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka sa

v podstate domáha preskúmania napadnutého súdneho rozhodnutia tak, ako by ústavný súd

bol ďalším stupňom v hierarchii všeobecných súdov. Takto koncipovaná sťažnosť stavia

ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva. Ako však už

ústavný súd vyslovil v rade svojich rozhodnutí, s ohľadom na ústavné vymedzenie svojich

právomocí ( a nasl. ) nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a jeho

postavenie vo vzťahu k nim je vymedzené , z ktorého vyplýva, že je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a pokiaľ ide o posúdenie rozhodnutia

napadnutého touto sťažnosťou, je limitované . Tento článok mu dáva

právomoc svojím rozhodnutím zasiahnuť len v tých prípadoch, ak došlo k zásahu do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd.

Ústavný súd nie je primárne povolaný na výklad právnych predpisov v oblasti verejnej

správy, ale ex constitutione na ochranu základných práv a slobôd zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Naproti tomu práve všeobecné súdy a zvlášť

najvyšší súd sú tými orgánmi, ktorým prislúcha v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti

orgánov verejnej správy výklad aplikovaných právnych predpisov a zjednocovanie

judikatúry v rámci správneho súdnictva. Pri výkone tejto právomoci sú všeobecné súdy

povinné interpretovať a aplikovať jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva

predovšetkým vždy z aspektu účelu a zmyslu ochrany garantovaných základných

práv a slobôd. Ústavný súd k danej problematike pripomína aj základnú aplikačnú a

výkladovú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy vychádzať z

racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne

zabezpečiť aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom

systéme alebo podsystéme právnych noriem.

16. V kontexte svojej doterajšej judikatúry sa ústavný súd považuje za oprávneného

zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov len v prípade, ak by aplikácia

právnych noriem v danom konkrétnom prípade zo strany všeobecného súdu bola dôsledkom

interpretácie, ktorá by extrémne vybočila z princípov zaručených v siedmom oddiele druhej

hlavy , a zároveň by ju bolo možné kvalifikovať ako aplikáciu práva majúcu

za následok porušenie základných práv alebo slobôd. K takémuto zisteniu však vo veci

sťažovateľky ústavný súd nedospel.

17. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo výrokovej časti

napadnutého rozhodnutia potvrdil uznesenie krajského súdu. Následne v úvodnej časti

uviedol: „Napadnutým uznesením krajsky súd zastavil konanie o návrhu, ktorým sa

navrhovateľ domáhal rozhodnutia podľa o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích

správnych orgánov. Pri skúmaní, či na danú oblasť správneho práva je možné aplikovať

a nasl. (či súd má právomoc rozhodovať v danej veci o uznaní rozhodnutia

navrhovateľa o poplatku za dlhšiu dobu štúdia) zistil, že sa jedná o rozhodnutia verejnej

vysokej školy o poplatku za štúdium v zmysle § 58 ods. 3 zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých

školách platného a účinného v Českej republike. Usúdil, že sa jedná o poplatok, ktorý bol

odporcovi vyrubený navrhovateľom, ktorý je orgánom verejnej moci, konkrétne

samosprávnym orgánom, vybaveným kompetenciou rozhodovať o právach a povinnostiach

fyzických osôb (študentov) v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona. Tieto rozhodnutia

vydal správny orgán v rámci jeho pôsobnosti v oblasti verejného práva; rozhodol

na základe zákona. Preto krajský súd posúdil tento správny orgán ako subjekt, ktorý

poplatok vyberá v mene členského štátu v zmysle

a na vymáhanie tohto poplatku je potrebné aplikovať špeciálnu právnu úpravu - zákon

č. ..

Včas podaným odvolaním sa navrhovateľ domáhal, aby najvyšší súd... zrušil

uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že podmienky

ustanovenia pre rozhodnutie o vykonateľnosti rozhodnutia cudzieho správneho

orgánu sú naplnené. V dodatku k odvolaniu uviedol, že zákonné ustanovenie § 3 písm. a/

sa nevzťahuje na poplatok za štúdium...“

18. Najvyšší súd vo svojom uznesení ďalej citoval ustanovenie § 3 písm. a) a b)

, ktoré po novelizácii platí s účinnosťou od 1. januára 2012,

a v tejto súvislosti uviedol: „Podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným

od 01.01.2012 (§ 19a ods. 1, 2 a 3 uvedeného zákona) právne úkony a rozhodnutia

vykonané a vydané príslušným orgánom Slovenskej republiky podľa doterajšieho predpisu

8

v znení účinnom do 31.12.2011 sa považujú za právne úkony a rozhodnutia vykonané

a vydané príslušným orgánom Slovenskej republiky podľa predpisu účinného

od 01.01.2012. Konania právoplatne neukončené k 31.12.2011 sa dokončia podľa predpisu

účinného od 01.01.2012. Exekučný titul členského štátu podľa doterajšieho predpisu v znení

účinnom do 31.12.2011 sa považuje za jednotný exekučný titul podľa predpisu účinného

od 01.01.2012.

Vzhľadom na citované k 31.12.2011 novelizované znenie ustanovenia § 3 písm. a/

bod 1. zákona o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok

a o zmene a doplnení niektorých zákonov je potrebné prisvedčiť záveru krajského súdu, že

v danej veci je potrebné postupovať podľa uvedeného špeciálneho zákona, ktorého

aplikácia má prednosť pred všeobecnou úpravou v (

až § 250ya).

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd... napadnuté uznesenie krajského súdu podľa

a v spojení s prvá a druhá veta ako vecne správne

potvrdil.“

19. Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

20. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu s uznesením

krajského súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd

za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia krajského

súdu, v ktorej uviedol: „Z rozhodnutí, ktoré boli predmetom tohto súdneho konania

č.k. -0401/DES zo dňa 13.02.2012 a č.k. -0401/DES zo dňa

25.02.2013 súd zistil, že ide o rozhodnutia verejnej vysokej školy v Českej republike o

poplatku za dlhšiu dobu štúdia, než je štandardná doba štúdia zväčšená o 1 rok v

bakalárskom študijnom programe podľa § 58 ods. 3 zákona č. 111/1998 Sb. o vysokých

školách platného a účinného v Českej republike...

Podľa . .. medzinárodná pomoc pri

vymáhaní pohľadávky sa vo vzťahu k a) členským štátom vzťahuje na pohľadávky týkajúce

sa 1. všetkých daní, poplatkov akéhokoľvek druhu, dovozného alebo vývozného cla, ktoré

vyberá členský štát, jeho územný celok alebo jeho správny celok vrátane miestnych orgánov

alebo ktoré sa vyberajú v mene členského štátu alebo v mene Európskej únie, okrem

povinných odvodov sociálneho zabezpečenia.. a poplatkov zmluvnej povahy...

Krajský súd... skúmal, či na danú oblasť správneho práva je možné aplikovať § 250w

a nasl. , teda či súd má právomoc rozhodovať v tejto veci...

Tieto rozhodnutia vydal správny orgán v rámci jeho pôsobnosti v oblasti verejného

(nie súkromného) práva a rozhoduje na základe zákona, v danom prípade podľa § 58 ods. 3

cit. zákona.

Preto je potrebné posudzovať tento správny orgán ako subjekt, ktorý poplatok vyberá

v mene členského štátu v zmysle . z. č. a na vymáhanie

tohto poplatku je potrebné aplikovať špeciálnu právnu úpravu, a to

o medzinárodnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok v znení zákona

č.

implementoval smernicu Rady 2010/24/EÚ o vzájomnej

pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich zdaní, poplatkov a ďalších opatrení. Zmena

sa týkala najmä rozšírenia vecného rozsahu pôvodného na všetky

dane, poplatky a clo vyberané členským štátom na území členského štátu s vylúčením

určitých skupín pohľadávok tak, ako to predpokladá smernica. Predmetom tohto zákona,

na ktorý sa vzťahuje medzinárodná pomoc pri vymáhaní pohľadávok je okrem iného

i vymáhanie poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré vyberá členský štát, jeho územný celok

alebo ktoré sa vyberajú v mene

lenského štátu alebo Európskej únie okrem odvodov sociálneho zabezpečenia a

poplatkov zmluvnej povahy. Keďže v danom prípade navrhovateľ žiada uznať vykonateľnosť

rozhodnutí, ktorými bol stanovený poplatok za štúdium na verejnej vysokej škole, ktorý

inštitút je zakotvený v zákone (nie v zmluve), táto pohľadávka je predmetom právnej úpravy

v znení neskorších predpisov.

10

(pozri dôvodovú správu k , ktorý obsahoval aj zámer zvýšiť

mieru spolupráce medzi členskými štátmi deklarovaných smernicou č. 2010/24/EÚ, pozn.).

Uvedený právny názor je aj v súlade s právnou úpravou rovnakej problematiky v ČR,

kde smernicu Rady 2010/24/EÚ o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok

vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení implementoval český z.č. 471/2011 Sb,

podľa ktorého (§ 1 ods. 3, písm. b) bod 3 cit. zákona) za finančné pohľadávky sa pre účely

tohto zákona považujú aj pohľadávky z daní, poplatkov a ciel akéhokoľvek druhu vrátane

ich príslušenstva ukladaných orgánom verejnej moci iného členského štátu.

Súd preto vzhľadom na túto špeciálnu právnu úpravu konštatuje, že je potrebné

postupovať podľa tejto právnej úpravy v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali.

Ustanovenia § 6 a nasl. cit. zákona uvádzajú, akým spôsobom sa pohľadávka

členského štátu v Slovenskej republike vymáha. Vymáha sa rovnako ako pohľadávka

Slovenskej republiky s tým, že v zmysle § 9 ods. 3 cit. zákona na účely vymáhania

pohľadávky sa jednotný exekučný titul (§ 8 ods. 3 písm. a) cit. zákona) odo dňa doručenia

žiadosti podľa § 8 cit. zákona príslušnému orgánu Slovenskej republiky, ktorým je Finančné

riaditeľstvo SR (§ 2 písm. c) bod 1 cit. zákona), považuje sa exekučný titul vydaný podľa

slovenských právnych predpisov (Správneho poriadku, Colného zákona, Daňového

poriadku) a nepodlieha uznaniu podľa osobitného predpisu, ktorým je... § 250w až 250y

. Preto v danom prípade súd nemá právomoc rozhodovať podľa týchto ustanovení

týkajúcich sa uznania vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia...

Finančné riaditeľstvo SR (alebo poverený štátny orgán) teda vo vlastnom mene

zabezpečí vymáhanie tejto pohľadávky a to rovnako, akoby išlo o pohľadávku Slovenskej

republiky a to priamo, t. j. bez toho, aby musela byť uznaná podľa a nasl.

Meritórny spôsob rozhodnutia príslušného orgánu Slovenskej republiky o žiadosti

príslušného orgánu členského štátu o vymáhanie pohľadávky je v právomoci tohto orgánu.

Pritom súd poukazuje na ustanovenia § 11 ods. 2 písm. a) a b) cit. zákona. Vo vzťahu

k možnému zamietnutiu žiadosti podľa § 11 ods. 2 písm. a) cit. zákona súd poukazuje

na dôvodovú správu k z. č. , ktorý novelizoval toto ustanovenie pôvodného

z. č. , podľa ktorej výška pohľadávky sa bude posudzovať len vo vzťahu

k žiadosti o vymáhanie pohľadávky t.j. suma vyššia ako 1500 eur musí byť uvedená

v žiadosti, čo však zrejme nevylučuje, že na vymáhanie môžu byť dané viaceré rozhodnutia,

v ktorých výška jednotlivých pohľadávok nepresiahne túto sumu, avšak celková výška súm

všetkých pohľadávok v rozhodnutiach daných na vymáhanie túto sumu presiahne.

V súvislosti s meritórnym rozhodnutím o žiadosti je tiež treba poukázať na lehotu päť

rokov podľa § 11 ods. 2 písm. b) cit. zákona.

Návrh navrhovateľa na rozhodnutie o vykonateľnosti rozhodnutí cudzieho správneho

organu nie je možné podľa jeho obsahu posúdiť ako žiadosť príslušného orgánu členského

štátu o vymáhanie pohľadávky podľa z. č. a teda postúpiť ho príslušnému

orgánu SR na priame vybavenie. Tento návrh totiž nepodal na to príslušný orgán členského

štátu. Týmto je v zmysle § 2 písm. b) cit. zákona orgán, ktorý podľa práva členského štátu je

oprávnený poskytovať, požadovať alebo prijímať medzinárodnú pomoc pri vymáhaní

pohľadávky v súlade s osobitným predpisom (Nariadenie komisie (EÚ) č. 1189/2011

-vykonávacie nariadenie k smernici Rady 2010/24/EÚ). V Českej republike Generálne

finančné riaditeľstvo podľa § 4 ods. 3 písm. b) z. č. 456/2011 Sb. vykonáva pôsobnosť

ústredného kontaktného orgánu, dielčieho kontaktného orgánu alebo kontaktného útvaru

pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok...

Ani z obsahu návrhu nevyplýva, že ide o žiadosť v zmysle z. č. Návrh

neobsahuje náležitosti, ktoré musí žiadosť o vymáhanie obsahovať podľa Nariadenia

komisie (EÚ) č. 1189/2011. Súd preto tento návrh nemohol v zmysle § 104 ods. 1 veta druhá

0.s.p. priamo postúpiť príslušnému orgánu SR zabezpečujúcemu vymáhanie pohľadávok.“

21. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutých uznesení vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

reaguje na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky, pričom všeobecné súdy primeraným

spôsobom zodpovedali aj všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu v spojení

s uznesením krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené,

vyžadujúce zásah ústavného súdu.

22. Sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia

najvyššieho súdu (a krajského súdu), ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by

vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky

12

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V posudzovanej veci nejde o konečné rozhodovanie,

ale o rozhodnutie procesné.

23. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatoval, že v tejto veci nezistil, že by

došlo k porušeniu označených základných práv podľa a

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe už uvedeného ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho

doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Čo sa týka tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka argumentuje aj inými

rozhodnutiami krajského súdu, k tomu ústavný súd uvádza, že vo svojej judikatúre sa už

opakovane vyjadril aj k otázke rozdielnej interpretácie všeobecne záväzných právnych

predpisov (v rovine podústavného práva) v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Ústavný súd zastáva názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov,

prípadne dovolacieho súdu (m. m. , , , ).

In concreto zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (krajský súd predtým už v obdobnej veci rozhodnutím sp. zn.

z 22. októbra 2013 rozhodol tiež o zastavení konania, pozn.).

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016