Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 828/2016
PDF · 456.49 KB
No categories available
II. ÚS 828/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škodler &
partners, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej
Škodler, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tdo 53/2013 z 20. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
2 To 33/2013 z 23. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 2 To 33/2013 z 23. mája 2013
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Tdo 53/2013 z 20. novembra 2013.
2. Zo sťažnosti a k nej priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol Okresnou
prokuratúrou Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) obžalovaný pre trestný čin
ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Samosudca Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 T 138/2008-383 z 20. apríla 2010
oslobodil sťažovateľa spod obžaloby. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie
prokurátor okresnej prokuratúry. Krajský súd uznesením č. k. 2 To 83/2010-413
z 9. novembra 2010 zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 T 138/2008-383 z 13. decembra 2011 opätovne
oslobodil sťažovateľa spod obžaloby. Krajský súd uznesením č. k. 2 To 18/2012-508 zo
14. júna 2012 znovu zrušil odvolaním okresného prokurátora napadnuté rozhodnutie
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby ju v potrebnom rozsahu prerokoval a
rozhodol.
3. Okresný súd napokon svojím rozsudkom sp. zn. 8 T 138/2008 z 15. januára 2013
uznal sťažovateľa vinným, že „v čase hospitalizácie pacienta maloletého ,
(...) na detskom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne, kde bol
pacient hospitalizovaný z dôvodu liečby zápalu pľúc od 29.12.2001 do 01.01.2002, po tom
ako dňa 30.12.2001 došlo k zhoršeniu zdravotného stavu , nevykonal
obvinený ako službukonajúci lekár dostatočné kontrolné vyšetrenie a k tomu adekvátne
liečebné opatrenia, okrem iného neopakoval vyšetrenie za účelom zistenia dynamiky
zápalových ukazovateľov, nepridal do terapie agresívnejšie antibiotikum, nekonzultoval vec
s ATB konzíliom, kde následkom zanedbania zdravotnej starostlivosti sa
01.01.2002 v popoludňajších hodinách dostal po respiračnom zlyhaní do komatózneho
stavu, pričom následkom zhoršenia zdravotného stavu bol dňa 01.01.2002 vo večerných
hodinách v kritickom stave prevezený do Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch
v Bratislave, kde po dobu hospitalizácie 21 dní a následnej trojmesačnej rekonvalescencie
nemohol vykonávať rehabilitáciu potrebnú na liečenie detskej mozgovej
obrny a následkom nevykonanej rehabilitácie došlo k skráteniu achillových šliach na oboch
dolných končatinách a nemožnosti chôdze, pričom skrátenie šliach je nutné liečiť výlučne
operačne a nedá sa vyliečiť rehabilitáciou, teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu
na zdraví a uvedený čin spáchal preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho
zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie. Tým spáchal trestný čin ublíženia na
zdraví podľa § 224 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do
01.09.2002“. Za to bol odsúdený podľa § 224 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 53
ods. 1, 2 písm. a) a ods. 3 Trestného zákona na peňažný trest vo výške 300 €. Podľa § 54
ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.
4. Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 16. januára 2013
odvolanie. Krajský súd však uznesením č. k. 2 To 33/2013-567 zamietol odvolanie
sťažovateľa (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ uvedené
uznesenie krajského súdu napadol dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.
1 Tdo 53/2013 z 20. novembra 2013 odmietol (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“)
5. Sťažnosť sťažovateľa obsahuje v podstate tri okruhy námietok. Sťažovateľ
namieta, že krajský súd a najvyšší súd porušili jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý
proces tým, že (i) nepovažovali trestnosť činu sťažovateľa za premlčanú, (ii) akceptovali
nezákonný dôkaz, pretože v prípravnom konaní orgány činné v trestnom konaní prevzali
celú zdravotnícku dokumentáciu (aj keď zákon dovoľoval prevzatie len jej časti) a vydali ho
otcovi poškodeného, a nie príslušnej zdravotníckej organizácii, a (iii) že súčasťou skutkovej
vety odsudzujúceho výroku nie je explicitná citácia predpisu, ktorý mal sťažovateľ porušiť.
6. Pokiaľ ide o námietku premlčania trestnosti činu, sťažovateľ vo svojej sťažnosti
predovšetkým pripomína, že súčasťou právnej istoty musí byť aj právo osoby, voči ktorej sa
v premlčacej lehote orgánom činným v trestnom konaní nepodarí vyvodiť trestnú
zodpovednosť za spáchanie trestného činu, dosiahnuť po jej uplynutí zánik trestnej
zodpovednosti za takýto čin. Podľa § 67 Trestného zákona platného v čase, keď sa skutok
údajne stal, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je podľa odseku c) päť
rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej tri roky.
Obžaloba bola voči sťažovateľovi vznesená pre trestný čin podľa § 224 ods. 1 a 2
Trestného zákona, teda horná hranica trestnej sadzby je päť rokov. Obžaloba bola vznesená
z dôvodu, že sťažovateľ 30. decembra 2001 po tom ako došlo k zhoršeniu zdravotného stavu
, nevykonal ako službukonajúci lekár dostatočné kontrolné vyšetrenie a k
tomu adekvátne liečebné opatrenia, okrem iného neopakoval vyšetrenie na zistenie
dynamiky zápalových ukazovateľov, nepridal do terapie agresívnejšie antibiotikum,
nekonzultoval vec s ATB konzíliom.
Udalosť určujúca začiatok plynutia lehoty sa teda stala 30. decembra 2001, preto
sťažovateľ vychádza z toho, že premlčacia lehota v danom prípade uplynula 30. decembra
2006. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je
obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku,
ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej argumentuje, že: «Vychádzajúc zo všeobecnej zásady
uznávanej aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, premietnutej aj do judikatúry
všeobecných súdov v Slovenskej republike, sa primeraná lehota na konanie v trestných
veciach v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je
spravidla spojený s trestným procesom, musí posudzovať prísnejšie.
Podľa slovenského Trestného poriadku sa osoba stáva obvinenou vydaním uznesenia
o vznesení obvinenia, a nie až momentom jeho oznámenia obvinenému. Podľa § 206 ods. 1
TZ policajt po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia, uznesenie ihneď oznámi obvinenému
a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi.
Pre posúdenie otázky či došlo k uplynutiu premlčacej lehoty je teda významnou
odpoveď na otázku, kedy skutočne vzniesol policajt obvinenie, teda kedy skutočne vydal
uznesenie o vznesení obvinenia. Na preukázanie tejto právne tak významnej skutočnosti,
nemôže byť jediným a rozhodujúcim dátum uvedený na uznesení bez ďalších skutočností,
predovšetkým v súvislosti so splnením povinností vyplývajúcich zo zákona a teda splnenia
povinnosti ihneď oznámiť obvinenému vznesenie obvinenia a doručiť uznesenie o obvinení
do 48 hodín prokurátorovi. Zo znenia zákona je možné vyvodiť záver, že povinnosť
oboznámiť obvineného „ihneď“ je kratšia ako lehota 48 hodín na doručenie uznesenia
prokurátorovi. Ak by preukázanie dodržania týchto dvoch zákonných lehôt nemalo žiaden
právny význam pre posúdenie plynutia premlčacej doby, nepochybne by vyšetrovateľ mal
možnosť vzniesť obvinenie prakticky kedykoľvek so spätnou účinnosťou podľa toho, aký
dátum by na uznesení chcel uviesť a obvinený by sa dostal do postavenia, v ktorom by bol
závislý od vôle vyšetrovateľa a nie od konkrétnych skutkových okolností, podľa ktorých je
vyšetrovateľ povinný bez omeškania vzniesť obvinenie ihneď, ako je na podklade trestného
oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený
záver, že trestný čin spáchala určitá osoba (§ 206 TP).
Vyšetrovateľ sťažovateľovi uznesenie o vznesení obvinenia doručil dňa 11.01.2007,
hoci mu malo byť doručené ihneď po jeho vznesení. Doručenie uznesenia o vznesení
obvinenia na 15-ty deň po jeho vznesení považujeme za konanie v rozpore so zákonom
a vyvoláva v sťažovateľovi vážnu pochybnosť o tom, či uznesenie bolo skutočne vydané dňa
27.12.2006, nakoľko ak aj bolo najneskôr dňa 29.12.2006 doručené prokurátorovi, je
zrejmé, že zákonná lehota „ihneď“ na oznámenie obvinenia sťažovateľovi, dodržaná
nebola. Sťažovateľ vyslovil pochybnosť, že aj lehota na doručenie uznesenia prokurátorovi
nebola dodržaná a žiadal, aby súd (okresný, krajský, najvyšší) vykonal dokazovanie, kedy
bolo uznesenie skutočne prokuratúre doručené.»
Podľa sťažovateľa krajský súd uvedenej námietke nevenoval prakticky žiadnu
pozornosť, predovšetkým neskúmal, či obvinenie bolo v 48-hodinovej zákonnej lehote
doručené prokurátorovi. Na dokreslenie svojho tvrdenia sťažovateľ cituje z napadnutého
uznesenia krajského súdu: „K možnému premlčaniu trestného stíhania obžalovaného,
krajský súd skúmal, kedy došlo k vzneseniu obvinenia a vykonávaniu ďalších úkonov vo veci
a aká doba uplynula od spáchania skutku a konštatoval, že premlčacia doba neuplynula,
a teda trestné stíhanie ďalej prebehlo zákonne. Argumentácia obžalovaného o uplynutí
premlčacej doby odmietol ako nedôvodnú, nemajúcu oporu v Trestnom poriadku, ani
v dôkazoch (uznesenie o vznesení obvinenia a čas, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku).
Skutok bol spáchaný 30.12.2001, premlčacia lehota by inak uplynula 30.12.2006 (§ 67
ods. 1 Tr. zák. platnom v čase spáchania skutku), pričom vyšetrovateľ obžalovanému
vzniesol obvinenie dňa 27.12.2006, teda pred uplynutím premlčacej lehoty a uznesenie
o vznesení obvinenia vykonal okrem iného náležite procesne.“
Sťažovateľ ďalej namieta aj na to, že najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol, že nie
je možné prisvedčiť jeho dovolacej námietke založenej na tvrdení, že trestnosť jeho činu
zanikla uplynutím premlčacej doby.
K námietkam o premlčaní trestnosti činu sťažovateľ zdôrazňuje, že vznesenie
obvinenia „je nepochybne najdôležitejším procesným úkonom v počiatočnej fáze konania.
Jeho základný význam je v tom, že sa trestné stíhanie začína viesť proti určitej osobe pre
konkrétny trestný čin a súčasne sa jednoznačne určuje jej procesné postavenie v trestnom
konaní ako obvineného. V prípade, ak uznesenie bolo doručené prokurátorovi po
29.12.2006, obzvlášť ak bolo uznesenie doručené prokurátorovi po 1.1.2007, teda po viac
ako 48 hodinovej lehote od uplynutia premlčacej lehoty dňa 30.12.2006, nie je možné
dátum uvedený na uznesení považovať za hodnoverný a teda nie je možné považovať za
preukázané, kedy bolo vznesené obvinenie a bez pochybností určiť či nedošlo k uplynutiu
premlčacej lehoty. Postup súdov všetkých stupňov, ktoré sa uspokojili iba s jednoduchým
odpočtom dňa kedy sa skutok stal a dňa uvedeným na uznesení ako deň vznesenia obvinenia
za formalistický a arbitrárny, neprispievajúci k zabezpečeniu práva na spravodlivé konanie,
predovšetkým narúšajúci zásadu kontradiktórnosti konania.
Je v súlade s princípom právnej istoty a zákazom ľubovôle štátnych orgánov to, ak sa
k uzneseniu o vznesení obvinenia v prípade, že sa preukáže, že nebolo doručené ani
prokuratúre najneskôr do 1.1.2007, bude pristupovať tak, že sa vznesenie obvinenia bude
považovať za oneskorené, lebo len takýmto spôsobom je možné zabezpečiť plnú realizáciu
základného práva na spravodlivé súdne konanie.“.
7. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd, ako i najvyšší súd v danej veci
akceptovali nezákonný dôkaz, pretože v prípravnom konaní orgány činné v trestnom konaní
prevzali celú zdravotnú dokumentáciu, aj keď zákon dovoľoval prevzatie len jej časti,
pričom niektoré znalecké posudky boli vypracované na základe tohto nezákonného dôkazu.
Navyše sťažovateľ je toho názoru, že v rozpore s aktuálne platnými a účinnými predpismi
po skončení prípravného konania táto dokumentácia bola vrátená otcovi maloletého
poškodeného, a nie príslušnému zdravotníckemu zariadeniu.
Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že „dokazovanie v prípravnom, ale aj na hlavnom
pojednávaní, vychádza predovšetkým zo zdravotnej dokumentácie maloletého
. Vyšetrovateľ v prípravnom konaní uznesením zo dňa 27.11.2006 podľa § 97 ods. 1
TP zdravotnú dokumentáciu , ktorá bola zabezpečená z Nemocnice
s poliklinikou v Trenčíne a dňa 3.7.2002 komisionálne otvorená a následne použitá pri
konaní pod ČVS: ORP-321/TN-2002, bola vrátená osobe menom
(...), lebo pre ďalšie konanie už predmetná lekárska dokumentácia nie je potrebná.“.
Pokračujúc v argumentácii, sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti poukazuje na
znenie § 16 ods. 5 vtedy platného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994
Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 277/1994
Z. z.“ alebo „zákon o zdravotnej starostlivosti“), podľa ktorého „(5) Zdravotnícke
zariadenie je povinné bezplatne poskytnúť na základe konkrétne formulovaného písomného
vyžiadania prokurátorovi, vyšetrovateľovi, policajnému orgánu alebo súdu údaje formou
výpisov zo zdravotnej dokumentácie, a to v rozsahu, ktorý priamo súvisí s trestným konaním
alebo s občianskym súdnym konaním. Zdravotnú dokumentáciu ako celok uvedeným
orgánom nemožno poskytnúť. (8) Zdravotnícke zariadenie poskytne znalcovi ustanovenému
súdom údaje zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie
znaleckého posudku. Znalec nesmie oznamovať údaje zo zdravotnej dokumentácie ani
orgánu, na ktorého dožiadanie spracúva posudok, s výnimkou tých údajov, ktoré sú
nevyhnutnou súčasťou znaleckého posudku.“.
Sťažovateľ namieta, že «zo súdneho spisu nie je možné zistiť v zmysle akého
zákonného postupu vyšetrovateľ v prípravnom konaní „zabezpečil“ zdravotnú
dokumentáciu od Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne. Nakoľko sa nemocnice s poliklinikou
v Trenčíne nedotýkala povinnosť vydania veci podľa § 89 TP, pretože zdravotná
dokumentácia sa skladá z listín, o ktorých obsahu platí zákaz výsluchu, tieto nemohli byť
nemocnicou vydané. Vyšetrovateľ nepostupoval ani v súlade s ustanovením § 91 TP, pretože
nebol splnený predpoklad pre odňatie veci a to, že na výzvu vyšetrovateľa ich Nemocnica
s poliklinikou v Trenčíne neodôvodnene nevydala. V spise tiež absentuje súhlas prokurátora
na odňatie veci podľa § 93 TP.».
Osobitne je potrebné podľa sťažovateľa poukázať „na vyššie citované ustanovenie
vtedy platného zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti z § 16 ods. 5 podľa
ktorého prokurátorovi, vyšetrovateľovi, policajnému orgánu alebo súdu zdravotnú
dokumentáciu ako celok nebolo možné vydať.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že vyšetrovateľ v prípravnom konaní postupoval
v rozpore so zákonom, a že zdravotná dokumentácia ktorá bola zabezpečená a nakladalo sa
s ňou nezákonným spôsobom, nemohla byť v konaní použitá ako dôkaz.
Rovnako to platí o všetkých znaleckých posudkoch, ktoré boli vypracované na
nezákonne zabezpečenej zdravotnej dokumentácii, nakoľko dôkaz - zdravotná dokumentácia
svoju nezákonnosť preniesla aj na znalecké posudky.
Tento záver osobitne platí o znaleckom posudku , č. 1/2007,
ktorý znalecký posudok spracoval dňa 12.3.2007, teda v čase keď vyšetrovateľ zdravotnú
dokumentáciu vydal , rovnako uvedené platí aj v prípade
znaleckého posudku č. 4/11, čím zdravotná
dokumentácia o ktorú sa znalec opieral stratila akúkoľvek hodnovernosť.“.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že pri prvom hlavnom pojednávaní «zistil nekompletnosť
kópie zdravotnej dokumentácie v spise. Chýbali v nej výsledky kontrolných laborat.
vyšetrení, z ktorých vyplýval pokles zápalovej aktivity, čo ukazovalo na ústup zápalu
a z toho dôvodu nebola vykonaná zmena stávajúcej antibiotickej liečby. Takúto
nekompletnú zdravotnú dokumentáciu mali k dispozícii aj znalci a pri vypracovávaní
znaleckých posudkov nemali tieto výsledky k dispozícii.
Sťažovateľ je toho názoru, že sa jedná o neodstrániteľnú vadu prípravného konania,
ako aj konania pred prvostupňovým súdom.
Napriek tomu, že na nezákonnosť nakladania so zdravotnou dokumentáciou
sťažovateľ poukázal na hlavnom pojednávaní, vo vyjadrení sa k odvolaniu i samotnom
odvolaní, ani jeden senát tejto zásadnej otázke, vydaniu originálu zdravotnej dokumentácie
pred vznesením obvinenia, ktorá má rozhodujúci význam pre zákonnosť celého konania,
otázke nevenoval žiadnu pozornosť.
Krajský súd sa v uznesení zo dňa 23. mája 2013 sa uspokojil s konštatovaním:
„Odvolací súd rovnako nezistil nezákonnosť nakladania so zdravotnou dokumentáciou.
V danom prípade predmetom skúmania skutku bol zdravotný stav maloletého pacienta,
a teda bolo nielen právom ale aj povinnosťou vyšetrovateľa, aby zabezpečil celú zdravotnú
dokumentáciu, čo sa napokon aj stalo.».
Uvedený záver krajského súdu je podľa sťažovateľa „v zjavnom rozpore s vyššie
citovanými ustanoveniami zákonov. Ak sa súdy (prvostupňový aj odvolací), nezaoberali
námietkami sťažovateľa, resp. ich nesprávne vyhodnotili, že rozhodujúce dôkazy(...) boli
vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a teda na ne nebolo možné
prihliadať, došlo k porušeniu ust. čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Tým
je porušená aj zásada spravodlivosti súdneho konania a tým je porušené ust. čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy.“.
Sťažovateľ taktiež nesúhlasí ani so závermi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,
ktoré zaujal k nezákonnosti nakladania so zdravotnou dokumentáciou. V sťažnosti sú
citované niektoré závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým sťažovateľ
svojimi právnymi názormi oponuje.
Najprv sťažovateľ reaguje na konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého „k tejto
námietke obvineného je treba predovšetkým uviesť nasledovné: i keď z obsahu relevantných
častí trestného spisu nie je možné objektívne zistiť celý pohyb zdravotnej dokumentácie,
v danom prípade vzhľadom na odbornú zložitosť problematiky bolo nepochybne potrebné,
aby súdni znalci mali k dispozícii celú zdravotnú dokumentáciu maloletého a nie len
parciálne výpisky z nej.“.
Podľa názoru sťažovateľa aj najvyšší súd „konštatoval, že nie je možné objektívne
zistiť celý pohyb zdravotnej dokumentácie, teda dal za pravdu sťažovateľovi, že sa
so zdravotnou dokumentáciou nakladalo v rozpore so zákonom, nakoľko v zmysle platnej
právnej úpravy, so zdravotnou dokumentáciou môže nakladať iba zdravotnícke zariadenie
a znalec. Súčasne je nevyhnutné z vyššie uvedeného záveru Najvyššieho súdu SR vyvodiť
záver, že ak nie je možné zistiť celý pohyb zdravotnej dokumentácie, nie je možné zistiť ani
jej pravosť a úplnosť. Na to, aby znalec mal k dispozícii celú zdravotnú dokumentáciu nie je
potrebné, aby dokumentáciu odňal vyšetrovateľ zdravotníckemu zariadeniu a zdôrazňujeme,
že to zákon ani neumožňuje, ale plne v zmysle zákona zdravotnú dokumentáciu si mal
a mohol vyžiadať znalec a zdravotnícke zariadenie bolo povinné mu zdravotnú
dokumentáciu vydať.“.
Sťažovateľ ďalej namieta ten záver napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, podľa
ktorého „aj keby postup zdravotného zariadenia pri vydaní dokumentácie nebol celkom lege
artis (v súlade so zákonom č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti), zákonná úprava
administratívneho postupu pri manipulácii s dokumentáciou (či sa umožnia výpisky alebo
vydá celá) nemôže prevýšiť záujem na dôslednom a objektívnom vyšetrení podozrenia
zo spáchania trestného činu“.
Podľa názoru sťažovateľa „tento právny názor je v priamom rozpore s právnym
názorom vyjadrenom v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Tz 9/2006, ktorý výslovne
uvádza, že za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119
ods. 2 Trestného poriadku treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných
podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom na
vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,
t. j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu - bol
zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. V prípade
akceptácie názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v uznesení, proti ktorému sťažnosť
smeruje, by záujem na dôslednom a objektívnom vyšetrení podozrenia zo spáchania
trestného činu prevýšil akékoľvek konanie orgánov činných v trestnom konaní v rozpore
so zákonom a umožnil by ich absolútnu svojvôľu.“.
Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti cituje a následne namieta tú časť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že «základným pravidlom je, že
všetky dôkazy, ktoré boli nezákonne získané, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné
ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok
nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. Pretože však úplné vylúčenie všetkých
dôkazov, ako „otráveného ovocia“ by bolo neprimerané s prihliadnutím k jasnému
konfliktu záujmov, alebo nemožnosť usvedčenia a odsúdenia skutočného páchateľa
spôsobené vylúčením týchto dôkazov sa prieči záujmu spoločnosti a zároveň by viedla
k stavu absolútnej dôkaznej núdze.».
Podľa presvedčenia sťažovateľa uvedený „názor však nie je možné akceptovať na
daný prípad a nie je možné postup vyšetrovateľa ospravedlniť nemožnosťou vykonania
dokazovania, resp. stavu absolútnej dôkaznej núdze“. Ustanovenia § 16 ods. 5 a 8 zákona
č. 277/1994 Z. z. podľa argumentácie sťažovateľa „nielen že dostatočne upravovali
možnosť vykonania dôkazu znaleckým posudkom, ale zdôraznili, že na základe takto
získanej zdravotnej dokumentácie, ani znalec nemohol poskytnúť vyšetrovateľovi údaje
zo zdravotnej dokumentácie. Zákon výslovne zakazoval vydať zdravotnú dokumentáciu ako
celok.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „nezákonnému postupu vyšetrovateľa
nepredchádzal žiaden postup v súlade so zákonom, ktorý by odôvodňoval údajnú nemožnosť
získania dôkazov zákonným spôsobom. V danom prípade, nedošlo k vylúčeniu všetkých
dôkazov a vyšetrovateľ mal nepochybne možnosť postupovať zákonným spôsobom, teda
vykonať výsluchy, uznesením poveriť znalca spracovaním znaleckého posudku, ktorý mal
možnosť vyžiadať si zdravotnú dokumentáciu a pod., teda sa nejednalo o stav dôkaznej
núdze. Vyšetrovateľ podľa sťažovateľa od počiatku postupoval v rozpore so zákonom.
Sťažovateľ je toho názoru, že ani stav dôkaznej núdze neumožňuje vyšetrovateľovi taký
postup, ktorý je v priamom rozpore so zákonom. Ak by sme prijali odôvodnenie dovolacieho
súdu, bolo by možné ospravedlniť akýkoľvek nezákonný postup orgánov činných v trestnom
konaní potrebou potrestania možného páchateľa a celé konanie by sa riadilo svojvôľou
orgánov činných v trestnom konaní.“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti citoval z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu aj
stanovisko, podľa ktorého „nezodpovedá skutočnosti, že by obvinený v priebehu trestného
konania nemal možnosť oboznámiť sa s dokumentáciou maloletého, resp. do nej nahliadať
a vyjadrovať sa k nej, resp. na základe nej požiadať o vyhotovenie vlastného znaleckého
posudku“.
Sťažovateľ k tomu oponuje, že „originál zdravotnej dokumentácie bol odovzdaný
dňa 27.11.2006, teda pred vznesením obvinenia voči
sťažovateľovi, ktoré mu bolo doručené až dňa 11.1.2007. Keďže až odo dňa doručenia
uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľ mohol reálne vykonávať práva, ktoré mu
prináležia v postavení obvineného, odovzdaním zdravotnej dokumentácie poškodenému mu
bol znemožnený prístup k originálu zdravotnej dokumentácie. Takýmto procesným
postupom došlo k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán, keďže sťažovateľ nemal
možnosť oboznámiť sa s originálom zdravotnej dokumentácie, ani si dať vypracovať
znalecký posudok, ktorý by preukazoval jeho nevinu. Na druhej strane pred vznesením
obvinenia túto možnosť mala prokuratúra aj poškodený, po vznesení obvinenia iba
poškodený, sťažovateľ nemal a nemá ani doteraz. Nie je nám známe, že by zdravotná
dokumentácia pred jej poskytnutím znalcom na vypracovanie znaleckého posudku bola
verifikovaná čo do jej pravosti a úplnosti a teda aj z tohto dôvodu, takto vypracované
znalecké posudku strácajú svoju vierohodnosť. V priebehu trestného konania od vznesenia
obvinenia až po rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, orgány činné v trestnom konaní a súdy
pracovali iba s kópiami zdravotnej dokumentácie, ktoré nepovažujem za hodnoverné. Pri
prvom hlavnom pojednávaní sťažovateľ zistil nekompletnosť kópie zdravotnej dokumentácie
v spise. Chýbali v nej výsledky kontrolných laborat. vyšetrení, z ktorých vyplýval pokles
zápalovej aktivity, čo ukazovalo na ústup zápalu a z toho dôvodu nebola vykonaná zmena
stávajúcej antibiotickej liečby. Takúto nekompletnú zdravotnú dokumentáciu mali k
dispozícii aj znalci a pri vypracovávaní znaleckých posudkov nemali tieto výsledky k
dispozícii. Sme toho názoru, že sa jedná o neodstrániteľnú vadu prípravného konania, ako
aj konania pred prvostupňovým súdom.“.
Po citácii z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 153/07 sťažovateľ poukázal na to,
že „obvinený musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti
obvineniu a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jeho dôvodnosti a zákonnosti.
Má právo vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam protistrany, či vyšetrovateľa, alebo prokurátora
a využívať tak zásadu kontradiktórnosti. Odovzdanie kompletnej zdravotnej dokumentácie
poškodeného protistrane, ako hlavného dôkazného materiálu znemožnilo sťažovateľovi sa
účinne brániť, čo sa prejavilo v priebehu celého konania, keď poškodený dával spracovávať
posudky a odborné stanoviská, aby vyvrátil posudky v prospech sťažovateľa dovtedy, dokiaľ
to nepostačovalo na moje odsúdenie. Najvyšší súd SR neodôvodnil na základe akých
skutočností dospel k záveru, že obvinený mal možnosť oboznámiť sa s dokumentáciou
maloletého, resp. do nej nahliadať a vyjadrovať sa k nej, resp. na základe nej požiadať
o vyhotovenie znaleckého posudku, keď je zo spisu celkom zrejmé, že originál zdravotnej
dokumentácie bola odovzdaná poškodenému dňa 27.11.2006.“.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa taktiež nevenoval žiadnu pozornosť jeho námietke, že
práve znalecké posudky, o ktoré svoje rozhodnutie krajský súd aj najvyšší súd opierajú, boli
vypracované znalcami, ktoré nemali príslušnú odbornú spôsobilosť. Podľa sťažovateľa
nemá odbornú spôsobilosť v pediatrii. , bol
v roku 2002 znalcom v odbore anestéziológie a resuscitácie, preto nebol odborne spôsobilý
na vypracovanie znaleckého posudku, ktorého obsahom je posúdenie postupu lekára
v špecializácii pediatria. Prof. , FCCM, je znalcom v odbore
anestéziológie a resuscitácie, preto nebol odborne spôsobilý na vypracovanie znaleckého
posudku, ktorého obsahom je posúdenie postupu lekára v špecializácii pediatria.
Za zásadnú „vadu všetkých rozhodnutí“ považuje sťažovateľ skutočnosť, že „ani
jeden súd jednotlivé uvedené dôkazy v podstate neohodnotil a neuviedol, prečo niektorým
z nich uveril a iným nie, nevysporiadal sa presvedčivo ani so skutočnosťou, že v konaní bolo
predložených niekoľko znaleckých posudkov s rôznymi závermi a nevyslovil, prečo sa
priklonil práve iba k niektorým z nich. Osobitne významnou je otázka, prečo súd
uprednostnil znalecké posudky predložené poškodeným ako listinné dôkazy a to vo forme
názoru znalcov so základným univerzitným titulom a bez príslušnej špecializácie
v medicínskom odbore pediatria, pred znaleckým posudkom
, , hlavného odborníka pre pediatriu, obzvlášť pred znaleckým posudkom
znaleckého ústavu UPJŠ v Košiciach -Lekárska fakulta, zastúpená znalcom
“.
Sťažovateľ zastáva názor, že v konaní bolo znaleckým posudkom uvedených
subjektov preukázané, že nie je možné vysloviť jednoznačné závery o priebehu zdravotného
stavu poškodeného aj v prípade, ak by mu bola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne.
«Ak nie je možné spoľahlivo a jednoznačne vylúčiť možnosť, že ani pri celkom bezchybnom
postupe lekárov by následok nenastal, tak za takejto dôkaznej situácie plne v súlade
so zásadou „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) musí vychádzať
z možnosti pre obvineného najpriaznivejšej a v zmysle § 285 písm. b) a c) TP spod obžaloby
oslobodiť. Najvyšší súd SR sa námietkou sťažovateľa skutkovo ani právne nevysporiadal
a ponechal ich bez povšimnutia.»
8. Sťažovateľ napokon namieta nedostatok výroku „odsudzujúceho rozsudku“,
pričom v tejto časti svojej sťažnosti najprv cituje uznesenie Vyššieho vojenského súdu
Trenčín (ďalej aj „VVS Trenčín“) sp. zn. 2 To 2/2008, podľa ktorého „ustanovenie § 158
ods. 1 písm. a) TZ je právnou normou trestného práva s dispozíciou blanketovou - odkazuje
všeobecne na inú právnu normu (...vykonáva svoju právomoc odporujúcim zákonu). Z toho
vyplýva, že súd už v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku mal špecifikovať právnu normu,
v rozpore s ktorou vykonával verejný činiteľ svoju právomoc.“.
Sťažovateľ ďalej cituje aj znenie § 224 Trestného zákona a je toho názoru, že ak ho
súd uznal vinným „zo spáchania trestného činu podľa § 224 ods. 1 a 2 TZ, súd mal už
v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku špecifikovať v rozpore, s ktorou povinnosťou
vyplývajúcou z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu
podľa zákona, sa dopustil pri spáchaní trestného činu. Okresný súd v Trenčíne sa uspokojil
iba s opakovaním právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne, podľa ktorého
„Za kritérium nedbanlivosti v danom prípade je potrebné považovať zachovanie určitej
miery opatrnosti. Táto miera je daná v spojení jej objektívneho a subjektívneho vymedzenia
a ich vzájomných vzťahoch. Objektívna miera opatrnosti v tomto prípade vyžaduje mieru
opatrnosti vyššiu (tak je to pri určitých skupinách osôb, ako vodič dopravného prostriedku,
lekár a pod.) Mieru opatrnosti u špecifických skupín osôb, kde je potrebné zaradiť i lekárov,
stanovujú jednak zdravotné predpisy a pod., ako aj všeobecné.“ Aplikujúc uvedené
teoretické postuláty na konanie obžalovaného je možné uviesť, že ako odborný zdravotnícky
pracovník - lekár nedodržal v prístupe k pacientovi maloletému dňa
30.12.2001 potrebnú mieru opatrnosti.».
Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti argumentuje, že podľa uznesenia VVS Trenčín
sp. zn. 2 To 2/2008 «Pravidlo „iura novit curia“ (súd pozná právo) platí v trestnom konaní
len vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom, ktoré sú uverejnené v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky. Preto právne predpisy, resp. iné právne akty alebo
organizačné smernice či štatúty, ktoré nie sú v plnom znení uverejnené v Zbierke zákonov
a ktorých znalosť je nevyhnutná na zistenie skutkového stavu veci vyžadovaného v zmysle
§ 2 ods. 10 Trestného poriadku na rozhodnutie, treba z hľadiska relevantných okolností
dokazovať.».
Podľa sťažovateľa „vo výrokovej vete odsudzujúceho rozsudku absentuje
špecifikácia dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania, povolania, postavenia alebo
funkcie alebo uloženú podľa zákona, ktorej som sa mal dopustiť pri spáchaní trestného činu
spolu s poukazom na príslušnú právnu normu, ktorá mi takúto povinnosť ukladá. Okresný
súd v prípade, ak dospel zhodne s názorom krajského súdu k záveru, že sa sťažovateľ
dopustil nedbanlivosti tým, že nezachoval určitú mieru opatrnosti, ktorú pre lekárov
stanovujú jednak zdravotné predpisy a pod., ako aj všeobecné, bol povinný takéto zdravotné
a všeobecné predpisy uviesť a ak sa nejedná o právne predpisy uverejnené v Zbierke
zákonov ich ako dôkaz aj vykonať.“.
9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho
sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, , na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky, sp. zn. 1 Tdo 53/2013 zo dňa
20.11.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom jeho doručenia 17.01.2014 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To/33/2013 zo dňa 23.05.2013.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 53/2013 zo dňa
20.11.2013 sa zrušuje.
3. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp .zn. 2 To/33/2013 zo dňa 23.05.2013 sa
zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR (slovom:
sedemtisíc Eur), ktoré sú Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na účet jeho
právneho zástupcu Advokátskej kancelárie ŠKODLER&PARTNERS, s.r.o.(...), do dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
5. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne
uhradiť sťažovateľovi, , trovy právneho zastúpenia v sume
340,90 € (slovom tristoštyridsať Eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu
Advokátskej kancelárie ŠKODLER&PARTNERS, s.r.o.(...) do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
11. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Tdo 53/2013 z 20. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
2 To 33/2013 z 23. mája 2013.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
12. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 2 To 33/2013 z 23. mája 2013
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda aj uznesenie krajského súdu sp. zn.
2 To 33/2013 z 23. mája 2013. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo
podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon najvyšší súd
v danej veci o dovolaní sťažovateľa aj meritórne rozhodol. Vzhľadom na túto skutočnosť
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
13. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo 53/2013 z 20. novembra 2013
Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnu
ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému
prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného
postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu
skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým
spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou
účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy, je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v.
Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu
musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácií a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené
možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na
odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať
porušenie označených ústavných práv napadnutým postupom a uznesením najvyššieho
súdu.
14. Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely
posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie najvyššieho
súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa.
Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom (podľa platného a účinného § 377 Trestného poriadku).
Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na
postup dovolacieho súdu a požiadavkami kladenými ústavou a na procesný postup
všeobecného súdu. Z hľadiska postupu teda nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu pre účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy a nasl. nič vytknúť.
15. Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Trestného zákona, predovšetkým treba
poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva
najmä, že:
«(...) Dovolateľ primárne namietal nesprávnu manipuláciu so zdravotnou
dokumentáciou maloletého poškodeného , keď táto bola kompletne
poskytnutá vyšetrovateľovi a v nadväznosti súdnym znalcom. Obvinený namietal túto
skutočnosť už v sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia zo dňa
27. decembra 2006 ČVS: OUJP-427/20-2003, v ktorej okrem iného uviedol, že
„...zdravotná dokumentácia bola vydaná matke dieťaťa v prítomnosti vyšetrovateľa, čo
samozrejme spochybňuje objektívnosť nakladania s dokumentáciou a dávalo predpoklad
s jej manipuláciou“. Z prípisu vyšetrovateľa PZ zo dňa 15. októbra 2003 (č. l. 55
vyšetrovacieho spisu) vyplýva, že zdravotná dokumentácia bola zaslaná znalcovi Ústavu
súdneho lekárstva JLF UK a MFN ,
K tejto dovolacej námietke obvineného treba predovšetkým uviesť nasledovné:
- i keď z obsahu relevantných častí trestného spisu nie je možné objektívne zistiť celý
pohyb zdravotnej dokumentácie, v danom prípade vzhľadom na odbornú zložitosť
problematiky bolo nepochybne potrebné, aby súdni znalci mali k dispozícii celú zdravotnú
dokumentáciu maloletého a nie len parciálne výpisky z nej,
- pri manipulácii so zdravotnou dokumentáciou počas celého
priebehu trestného konania neboli zistené žiadne skutočnosti, ani konkrétne okolnosti
zakladajúce podozrenie z neoprávnených zásahov do tejto dokumentácie pozmeňovaním
alebo falšovaním zápisov v nej uvedených. Naopak na základe dokazovania bolo
konštatované, že práve obvinený nevykonal všetky záznamy do
dokumentácie tak, ako to vyžadoval vývoj zdravotného stavu poškodeného,
- aj keby postup zdravotného zariadenia pri vydaní dokumentácie nebol celkom lege
artis (v súlade so zákonom č. 277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti), zákonná úprava
administratívneho postupu pri manipulácii s dokumentáciou (či sa umožnia výpisky alebo
vydá celá) nemôže prevýšiť záujem na dôslednom a objektívnom vyšetrení podozrenia
zo spáchania trestného činu,
- nezodpovedá skutočnosti, že by obvinený v priebehu trestného konania nemal
možnosť oboznámiť sa s dokumentáciou maloletého, resp. do nej nahliadať a vyjadrovať sa
k nej, resp. na základe nej požiadať o vyhotovenie vlastného znaleckého posudku.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, na základe postupu zdravotného zariadenia, resp.
vyšetrovateľa PZ pri manipulácii so zdravotnou dokumentáciou, nie je možné spochybniť
zákonnosť ďalších vo veci vykonaných dôkazov.
Nezákonnosť postupu obstarávania dôkazov každopádne neumožňuje, aby boli
použité v trestnom konaní a to z dôvodu, že takýto postup by umožňoval svojvôľu
a nezákonnosť. Teória tzv. ovocia (plodov) otráveného stromu, na ktorú dovolateľ odkazuje,
by sa mohla vzťahovať na úkony vážne zasahujúce do základných práv a slobôd občana,
najmä na zatknutie (zadržanie), domovú prehliadku a zabavenie vecí vykonaných bez
súdneho príkazu alebo na základe vadného súdneho príkazu. Teória rieši prípady, keď
dôkaz ktorého nezákonnosť je namietaná, má až druhoradý alebo odvodený charakter
vo vzťahu k pôvodnému nezákonnému zatknutiu, prehliadke, identifikačnému postupu, či
výsluchu, napr. keď priznanie je získané až s určitým časovým odstupom alebo doličná vec
je lokalizovaná a vyhľadaná až po nezákonnom získaní priznania obvineného a podobne.
Základným pravidlom je, že všetky dôkazy, ktoré boli nezákonne získané, musia byť
vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo
alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. Pretože
však úplné vylúčenie všetkých dôkazov, ako „otráveného ovocia“ by bolo neprimerané
s prihliadnutím k jasnému konfliktu záujmov, alebo nemožnosť usvedčenia a odsúdenia
skutočného páchateľa spôsobené vylúčením týchto dôkazov sa prieči záujmu spoločnosti
a zároveň by viedla k stavu absolútnej dôkaznej núdze.
Na základe uvedeného najvyšší súd v tomto smere uzavrel, že nie je možné
akceptovať dovolaciu argumentáciu obvineného založenú v podstate na tvrdení, že znalecké
dokazovania vykonané v predmetnej trestnej veci je potrebné považovať za nezákonné,
pretože so zdravotnou dokumentáciou sa nakladalo nezákonne a táto nezákonnosť sa
preniesla aj na znalecké posudky.
Právny názor dovolateľa nie je možné akceptovať, pretože tento predstavuje chybný
právny názor, a ako taký nemôže zakladať záver o nezákonnosti vykonania dokazovania
v posudzovanej veci. V danej súvislosti treba zdôrazniť, že znalecké dokazovanie bolo
vykonané v súlade so všetkými procesnými zákonnými ustanoveniami a tieto je treba
považovať za plne relevantné aj z hľadiska hodnotenia ich vecnej stránky.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť. Ako však z odôvodnenia dovolania vyplýva, tento dôvod
dovolateľ vidí v nesprávnom hodnotení dôkazov a teda, že podľa jeho názoru nebola jeho
vina náležíte preukázaná v priebehu dokazovania. Námietky teda smerujú proti hodnoteniu
dôkazov v rámci skutkových zistení súdu a k popisu týchto skutkových zistení v odôvodnení
rozsudku, pričom sa v tejto súvislosti domáha zrušenia rozsudku a odvolaciemu súdu
vytýka, že tak neurobil. Obvinený dovolaním presadzuje odlišné hodnotenie dôkazov, než ku
ktorému dospeli súdy oboch stupňov pri zisťovaní skutkového stavu a domáha sa teda
cestou dovolania neprípustného preskúmania skutkových zistení. V tejto súvislosti je nutné
pripomenúť, že prípady, na ktoré dopadá ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je nutné
dôsledne odlišovať od prípadov, kedy je rozhodnutie založené na nesprávnom skutkovom
zistení. Zákon tak v citovanom ustanovení jednoznačne vymedzuje predmetný dovolací
dôvod ako dôvod hmotnoprávny. To znamená, že dovolací súd je povinný vychádzať
zo skutkového zistenia okresného, resp. odvolacieho súdu a v nadväznosti na tento skutkový
stav hodnotiť správnosť hmotnoprávneho posúdenia.
Najvyšší súd zdôrazňuje, že v predmetnej trestnej veci pri právnom posúdení konania
obvineného okresný i krajský súd rozhodli správne, plne v súlade so zákonom a s dlhodobou
aplikačnou praxou súdov, aj pokiaľ ide o otázku právnej kvalifikácie konania obvineného
a to aj vo vzťahu ku kvalifikovanej skutkovej podstate trestného
činu ublíženia na zdraví podľa ods. 2 ustanovenia § 224 Tr. zák. účinného do 1. januára
2006 a takúto právnu kvalifikáciu konania obvineného správne a v dostatočnom rozsahu
i odôvodnili.
Rovnako nie je možné prisvedčiť dovolacej námietke obvineného prezentovanej pod
bodom VII. odôvodnenia dovolania, založenej na tvrdení, že trestnosť jeho činu zanikla
uplynutím premlčacej doby.
Pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 2 Tr. zák. účinného do
1. januára 2006 je možné uložiť trest odňatia slobody na šesť mesiacov až päť rokov.
Podľa § 67 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 trestnosť činu
zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby
odňatia slobody viac ako jeden rok.
Z obsahu trestného spisu vyplýva, že vyšetrovateľ PZ vydal uznesenie o vznesení
obvinenia obvinenému dňa 27. decembra 2006 (pod
č. ČVSOUJP-427/20-2006). Berúc na zreteľ čas dokonania trestného činu (december 2001
- január 2002), ako začiatok plynutia premlčacej doby, treba uviesť, že k prerušeniu jej
plynutia došlo dňom vydania uznesenia o vznesení obvinenia, t. j. 27. decembra 2006 tak,
ako na to správne poukázal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín vo svojom písomnom
vyjadrení k dovolaniu obvineného. Za tohto stavu bolo plynutie premlčacej lehoty prerušené
vydaním uznesenia o vznesení obvinenia (dňa 27. decembra 2006) a nie až jeho doručením
dňa 11. januára 2007.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného ,
nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.»
16. Čo sa týka právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie platných
a účinných ustanovení Trestného zákona (právnych noriem týkajúcich sa najmä ustanovení
§ 67 a § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona) dovolacím súdom (ale aj krajským súdom) a aj
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu nedostatky takej intenzity, ktoré by nasvedčovali ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj
právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy Trestného zákona v súlade
s ich znením a obsahom a odpovedal dostatočne na ťažiskové otázky vzťahujúce sa na vec
sťažovateľa.
Predovšetkým pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o premlčaní trestnosti predmetného
činu, aj z citovaných častí napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd túto otázku
preskúmal a po stručnom odôvodnení dospel k záveru, že „k prerušeniu jej plynutia došlo
dňom vydania uznesenia o vznesení obvinenia, t.j. 27. decembra 2006“.
Premlčanie vyjadruje záujem spoločnosti na tom, aby boli stíhané skutky len
v rozumnom čase od ich spáchania, ak páchateľ, prirodzene, v čase premlčania nespáchal
ďalší skutok. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že k zásahu do práva na spravodlivý
proces nedošlo. Bez toho, aby ústavný súd zoslaboval nutnosť formálnej presnosti trestného
konania a jasného ustálenia vznesenia obvinenia, v predmetnej veci vychádza hlavne
zo zapožičaného spisu a najmä z toho, že okresná prokurátorka na základe pokynu krajskej
prokurátorky určila pokynom z 15. decembra 2002 vyšetrovateľovi (č. l. 24 – 27), aby
vzniesol proti sťažovateľovi obvinenie práve z toho dôvodu, aby neuplynulo premlčanie
(„Podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku urýchlene, vzhľadom na dobu premlčania trestného
stíhania, vzneste obvinenie ...“). Z tohto pohľadu, aj keď môže
dĺžka oznámenia o vznesení obvinenia v danom prípade vyvolať určité otázky a súdy sa
nemuseli uspokojiť len s mechanickým konštatovaním včasnosti, možno túto právnu
situáciu ústavnoprávne akceptovať, i keď v tomto aspekte je odôvodnenie napadnutého
uznesenia na hrane ústavnosti.
Sťažovateľ relevantne argumentuje, že podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru mal byť
bez meškania a podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však v daných súvislostiach akcentuje
zabezpečenie obhajobných práv, nie izolovaný faktor času (porov. Kmec, J. ‒ Kosař, D.‒
Kratochvíl, J. ‒ Bobek, M. Evropská úmluva olidských právech. Komentář. Praha: C. H.
Beck, 2012, s. 796). Možno konštatovať, že z tejto perspektívy, teda z pohľadu obhajobných
práv nebol sťažovateľ poškodený.
Z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že najvyšší
súd sa dostatočne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, podľa ktorého súdy akceptovali
nezákonný dôkaz, pretože v prípravnom konaní orgány činné v trestnom konaní prevzali
celú zdravotnícku dokumentáciu (aj keď zákon dovoľoval prevzatie len jej časti) a vydali ho
otcovi poškodeného, a nie príslušnej zdravotníckej organizácii.
Ústavný súd po preštudovaní kompletného spisu vo vzťahu k zdravotnej
dokumentácii a znaleckým posudkom vychádza zo skutočnosti, že v celej veci nebol sporný
skutkový základ veci, ale jeho interpretácia. Spornosť vyplývala zo skutočnosti, že niektorí
znalci uviedli, že stav poškodeného dieťaťa bol vyvolaný opomenutím sťažovateľa,
a vyjadrenia iných boli opatrnejšie. Interpretácia znaleckých posudkov bola základom pre
rozdielne posúdenie príčinnej súvislosti na jednej strane prvého oslobodzujúceho rozsudku
okresného súdu a na druhej strane zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu, po ktorom bol
sťažovateľ uznaný vinným. Už v prípravnom konaní dochádzalo k tejto „oscilácii“ a možno
sa domnievať, že súdy premietli túto situáciu aj do výšky trestu. Z ústavného hľadiska je
však rozhodujúce, že v prípade neboli zjavne protichodné dôkazy a ani obvinenie nebolo
postavené na jednom nestabilnom dôkaze. Tým ústavný súd odpovedá na sťažovateľovu
námietku, prečo boli uprednostnené znalecké posudky viac smerujúce ku konštatovaniu
jeho viny. V súvislosti s namietaním kvalifikácie znalcov možno doplniť, že nie znalci, ale
súd berie na seba zodpovednosť pri konštatovaní viny.
Ústavný súd vníma účel normy, ktorá zakazuje vydať celú zdravotnú dokumentáciu
v ochrane informačného sebaurčenia pacienta, pretože údaje o zdraví sa vyznačujú vysokou
citlivosťou a intimitou. Daná norma chráni v predmetnej veci poškodeného, a nie
sťažovateľa, a tak nie je vhodné otáčať jej význam. Vec je ešte špecifická tým, že prípad sa
týka dvoch diagnóz, a to akútnej a chronickej, ktorá sa mala zhoršiť kvôli tej akútnej.
Skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní mohli mať viac informácií, neovplyvnila
pohľad na prípadný užší výsek nevyhnutne potrebných poznatkov. Ústavný súd v súvislosti
s otázkou možnosti sťažovateľa disponovať dokumentáciou a obhajovať sa uvádza, že
sťažovateľ mal bezpochyby právo už v prípravnom konaní nahliadať tiež do originálu
zdravotnej dokumentácie, robiť z nej výpisy a kópie. Pokiaľ ide o namietanú
„nekompletnosť“ zdravotnej dokumentácie, pretože sťažovateľ výsledky kontrolných
laboratórnych vyšetrení, z ktorých vyplýval pokles zápalovej aktivity, založil do spisu pri
prvom hlavnom pojednávaní (č. l. 365) 12. novembra 2009, nič nebránilo tomu, aby boli
znalci už pri prvom pojednávaní konfrontovaní aj s týmto listinným dôkazom a neskôr, ako
súčasť spisu bol tento dôkaz k dispozícii súdu, účastníkom konania i znalcom.
Sťažovateľ napokon namieta, že v skutkovej vete odsudzujúceho výroku chýba
zmienka o povinnosti, ktorú mal sťažovateľ porušiť. Ústavný súd zistil, že v obdobných
prípadoch všeobecné súdy v zásade citujú vo výroku porušenie konkrétnej povinnosti
obvineným (napr. rozsudok Okresného súdu Trenčín vo veci sp. zn. 4 T 127/2010). Možno
konštatovať, že s citáciou § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti alebo iného
relevantného predpisu by bol výrok dokonalejší z hľadiska rozumných požiadaviek na
formálnu prísnosť trestného práva (i keď z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku
jednoznačne vyplýva porušenie konkrétnej povinnosti), avšak táto skutočnosť sa týka
zákonnosti a nedosahuje ústavnú intenzitu.
17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je podľa prieskumu ústavného súdu už v režime predbežného prerokovania sťažnosti
ústavne materiálne akceptovateľné, bez potreby ďalšieho procesného postupu ústavný súd
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2016