Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 828/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou Škodler &

partners, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej

Škodler, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 23. mája 2013

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 20. novembra 2013.

2. Zo sťažnosti a k nej priložených rozhodnutí vyplýva, že sťažovateľ bol Okresnou

prokuratúrou Trenčín (ďalej len „okresná prokuratúra“) obžalovaný pre trestný čin

ublíženia na zdraví podľa a . Samosudca Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -383 z 20. apríla 2010

oslobodil sťažovateľa spod obžaloby. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie

prokurátor okresnej prokuratúry. Krajský súd uznesením č. k. -413

z 9. novembra 2010 zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Okresný súd rozsudkom č. k. -383 z 13. decembra 2011 opätovne

oslobodil sťažovateľa spod obžaloby. Krajský súd uznesením č. k. -508 zo

14. júna 2012 znovu zrušil odvolaním okresného prokurátora napadnuté rozhodnutie

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby ju v potrebnom rozsahu prerokoval a

rozhodol.

3. Okresný súd napokon svojím rozsudkom sp. zn. z 15. januára 2013

uznal sťažovateľa vinným, že „v čase hospitalizácie pacienta maloletého ,

(...) na detskom oddelení Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne, kde bol

pacient hospitalizovaný z dôvodu liečby zápalu pľúc od 29.12.2001 do 01.01.2002, po tom

ako dňa 30.12.2001 došlo k zhoršeniu zdravotného stavu , nevykonal

obvinený ako službukonajúci lekár dostatočné kontrolné vyšetrenie a k tomu adekvátne

liečebné opatrenia, okrem iného neopakoval vyšetrenie za účelom zistenia dynamiky

zápalových ukazovateľov, nepridal do terapie agresívnejšie antibiotikum, nekonzultoval vec

s ATB konzíliom, kde následkom zanedbania zdravotnej starostlivosti sa

01.01.2002 v popoludňajších hodinách dostal po respiračnom zlyhaní do komatózneho

stavu, pričom následkom zhoršenia zdravotného stavu bol dňa 01.01.2002 vo večerných

hodinách v kritickom stave prevezený do Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch

v Bratislave, kde po dobu hospitalizácie 21 dní a následnej trojmesačnej rekonvalescencie

nemohol vykonávať rehabilitáciu potrebnú na liečenie detskej mozgovej

obrny a následkom nevykonanej rehabilitácie došlo k skráteniu achillových šliach na oboch

dolných končatinách a nemožnosti chôdze, pričom skrátenie šliach je nutné liečiť výlučne

operačne a nedá sa vyliečiť rehabilitáciou, teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu

na zdraví a uvedený čin spáchal preto, že porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho

zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie. Tým spáchal trestný čin ublíženia na

zdraví podľa , účinného do

01.09.2002“. Za to bol odsúdený podľa s použitím

ods. 1, 2 písm. a) a ods. 3 na peňažný trest vo výške 300 €. Podľa

ods. 3 pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne

zmarený, okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.

4. Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 16. januára 2013

odvolanie. Krajský súd však uznesením č. k. -567 zamietol odvolanie

sťažovateľa (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovateľ uvedené

uznesenie krajského súdu napadol dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 20. novembra 2013 odmietol (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“)

5. Sťažnosť sťažovateľa obsahuje v podstate tri okruhy námietok. Sťažovateľ

namieta, že krajský súd a najvyšší súd porušili jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý

proces tým, že (i) nepovažovali trestnosť činu sťažovateľa za premlčanú, (ii) akceptovali

nezákonný dôkaz, pretože v prípravnom konaní orgány činné v trestnom konaní prevzali

celú zdravotnícku dokumentáciu (aj keď zákon dovoľoval prevzatie len jej časti) a vydali ho

otcovi poškodeného, a nie príslušnej zdravotníckej organizácii, a (iii) že súčasťou skutkovej

vety odsudzujúceho výroku nie je explicitná citácia predpisu, ktorý mal sťažovateľ porušiť.

6. Pokiaľ ide o námietku premlčania trestnosti činu, sťažovateľ vo svojej sťažnosti

predovšetkým pripomína, že súčasťou právnej istoty musí byť aj právo osoby, voči ktorej sa

v premlčacej lehote orgánom činným v trestnom konaní nepodarí vyvodiť trestnú

zodpovednosť za spáchanie trestného činu, dosiahnuť po jej uplynutí zánik trestnej

zodpovednosti za takýto čin. Podľa platného v čase, keď sa skutok

údajne stal, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je podľa odseku c) päť

rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej tri roky.

Obžaloba bola voči sťažovateľovi vznesená pre trestný čin podľa § 224 ods. 1 a 2

, teda horná hranica trestnej sadzby je päť rokov. Obžaloba bola vznesená

z dôvodu, že sťažovateľ 30. decembra 2001 po tom ako došlo k zhoršeniu zdravotného stavu

, nevykonal ako službukonajúci lekár dostatočné kontrolné vyšetrenie a k

tomu adekvátne liečebné opatrenia, okrem iného neopakoval vyšetrenie na zistenie

dynamiky zápalových ukazovateľov, nepridal do terapie agresívnejšie antibiotikum,

nekonzultoval vec s ATB konzíliom.

Udalosť určujúca začiatok plynutia lehoty sa teda stala 30. decembra 2001, preto

sťažovateľ vychádza z toho, že premlčacia lehota v danom prípade uplynula 30. decembra

2006. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je

obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: a) byť bez meškania a v jazyku,

ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej argumentuje, že: «Vychádzajúc zo všeobecnej zásady

uznávanej aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, premietnutej aj do judikatúry

všeobecných súdov v Slovenskej republike, sa primeraná lehota na konanie v trestných

veciach v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je

spravidla spojený s trestným procesom, musí posudzovať prísnejšie.

Podľa slovenského sa osoba stáva obvinenou vydaním uznesenia

o vznesení obvinenia, a nie až momentom jeho oznámenia obvinenému. Podľa § 206 ods. 1

policajt po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia, uznesenie ihneď oznámi obvinenému

a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi.

Pre posúdenie otázky či došlo k uplynutiu premlčacej lehoty je teda významnou

odpoveď na otázku, kedy skutočne vzniesol policajt obvinenie, teda kedy skutočne vydal

uznesenie o vznesení obvinenia. Na preukázanie tejto právne tak významnej skutočnosti,

nemôže byť jediným a rozhodujúcim dátum uvedený na uznesení bez ďalších skutočností,

predovšetkým v súvislosti so splnením povinností vyplývajúcich zo zákona a teda splnenia

povinnosti ihneď oznámiť obvinenému vznesenie obvinenia a doručiť uznesenie o obvinení

do 48 hodín prokurátorovi. Zo znenia zákona je možné vyvodiť záver, že povinnosť

oboznámiť obvineného „ihneď“ je kratšia ako lehota 48 hodín na doručenie uznesenia

prokurátorovi. Ak by preukázanie dodržania týchto dvoch zákonných lehôt nemalo žiaden

právny význam pre posúdenie plynutia premlčacej doby, nepochybne by vyšetrovateľ mal

možnosť vzniesť obvinenie prakticky kedykoľvek so spätnou účinnosťou podľa toho, aký

dátum by na uznesení chcel uviesť a obvinený by sa dostal do postavenia, v ktorom by bol

závislý od vôle vyšetrovateľa a nie od konkrétnych skutkových okolností, podľa ktorých je

vyšetrovateľ povinný bez omeškania vzniesť obvinenie ihneď, ako je na podklade trestného

oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený

záver, že trestný čin spáchala určitá osoba ( ).

Vyšetrovateľ sťažovateľovi uznesenie o vznesení obvinenia doručil dňa 11.01.2007,

hoci mu malo byť doručené ihneď po jeho vznesení. Doručenie uznesenia o vznesení

obvinenia na 15-ty deň po jeho vznesení považujeme za konanie v rozpore so zákonom

a vyvoláva v sťažovateľovi vážnu pochybnosť o tom, či uznesenie bolo skutočne vydané dňa

27.12.2006, nakoľko ak aj bolo najneskôr dňa 29.12.2006 doručené prokurátorovi, je

zrejmé, že zákonná lehota „ihneď“ na oznámenie obvinenia sťažovateľovi, dodržaná

nebola. Sťažovateľ vyslovil pochybnosť, že aj lehota na doručenie uznesenia prokurátorovi

nebola dodržaná a žiadal, aby súd (okresný, krajský, najvyšší) vykonal dokazovanie, kedy

bolo uznesenie skutočne prokuratúre doručené.»

Podľa sťažovateľa krajský súd uvedenej námietke nevenoval prakticky žiadnu

pozornosť, predovšetkým neskúmal, či obvinenie bolo v 48-hodinovej zákonnej lehote

doručené prokurátorovi. Na dokreslenie svojho tvrdenia sťažovateľ cituje z napadnutého

uznesenia krajského súdu: „K možnému premlčaniu trestného stíhania obžalovaného,

krajský súd skúmal, kedy došlo k vzneseniu obvinenia a vykonávaniu ďalších úkonov vo veci

a aká doba uplynula od spáchania skutku a konštatoval, že premlčacia doba neuplynula,

a teda trestné stíhanie ďalej prebehlo zákonne. Argumentácia obžalovaného o uplynutí

premlčacej doby odmietol ako nedôvodnú, nemajúcu oporu v , ani

v dôkazoch (uznesenie o vznesení obvinenia a čas, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku).

Skutok bol spáchaný 30.12.2001, premlčacia lehota by inak uplynula 30.12.2006 (§ 67

ods. 1 Tr. zák. platnom v čase spáchania skutku), pričom vyšetrovateľ obžalovanému

vzniesol obvinenie dňa 27.12.2006, teda pred uplynutím premlčacej lehoty a uznesenie

o vznesení obvinenia vykonal okrem iného náležite procesne.“

Sťažovateľ ďalej namieta aj na to, že najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol, že nie

je možné prisvedčiť jeho dovolacej námietke založenej na tvrdení, že trestnosť jeho činu

zanikla uplynutím premlčacej doby.

K námietkam o premlčaní trestnosti činu sťažovateľ zdôrazňuje, že vznesenie

obvinenia „je nepochybne najdôležitejším procesným úkonom v počiatočnej fáze konania.

Jeho základný význam je v tom, že sa trestné stíhanie začína viesť proti určitej osobe pre

konkrétny trestný čin a súčasne sa jednoznačne určuje jej procesné postavenie v trestnom

konaní ako obvineného. V prípade, ak uznesenie bolo doručené prokurátorovi po

29.12.2006, obzvlášť ak bolo uznesenie doručené prokurátorovi po 1.1.2007, teda po viac

ako 48 hodinovej lehote od uplynutia premlčacej lehoty dňa 30.12.2006, nie je možné

dátum uvedený na uznesení považovať za hodnoverný a teda nie je možné považovať za

preukázané, kedy bolo vznesené obvinenie a bez pochybností určiť či nedošlo k uplynutiu

premlčacej lehoty. Postup súdov všetkých stupňov, ktoré sa uspokojili iba s jednoduchým

odpočtom dňa kedy sa skutok stal a dňa uvedeným na uznesení ako deň vznesenia obvinenia

za formalistický a arbitrárny, neprispievajúci k zabezpečeniu práva na spravodlivé konanie,

predovšetkým narúšajúci zásadu kontradiktórnosti konania.

Je v súlade s princípom právnej istoty a zákazom ľubovôle štátnych orgánov to, ak sa

k uzneseniu o vznesení obvinenia v prípade, že sa preukáže, že nebolo doručené ani

prokuratúre najneskôr do 1.1.2007, bude pristupovať tak, že sa vznesenie obvinenia bude

považovať za oneskorené, lebo len takýmto spôsobom je možné zabezpečiť plnú realizáciu

základného práva na spravodlivé súdne konanie.“.

7. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd, ako i najvyšší súd v danej veci

akceptovali nezákonný dôkaz, pretože v prípravnom konaní orgány činné v trestnom konaní

prevzali celú zdravotnú dokumentáciu, aj keď zákon dovoľoval prevzatie len jej časti,

pričom niektoré znalecké posudky boli vypracované na základe tohto nezákonného dôkazu.

Navyše sťažovateľ je toho názoru, že v rozpore s aktuálne platnými a účinnými predpismi

po skončení prípravného konania táto dokumentácia bola vrátená otcovi maloletého

poškodeného, a nie príslušnému zdravotníckemu zariadeniu.

Sťažovateľ ďalej zdôrazňuje, že „dokazovanie v prípravnom, ale aj na hlavnom

pojednávaní, vychádza predovšetkým zo zdravotnej dokumentácie maloletého

. Vyšetrovateľ v prípravnom konaní uznesením zo dňa 27.11.2006 podľa § 97 ods. 1

zdravotnú dokumentáciu , ktorá bola zabezpečená z Nemocnice

s poliklinikou v Trenčíne a dňa 3.7.2002 komisionálne otvorená a následne použitá pri

konaní pod ČVS: ORP-321/TN-2002, bola vrátená osobe menom

(...), lebo pre ďalšie konanie už predmetná lekárska dokumentácia nie je potrebná.“.

Pokračujúc v argumentácii, sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti poukazuje na

znenie vtedy platného

Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“ alebo „zákon o zdravotnej starostlivosti“), podľa ktorého „(5) Zdravotnícke

zariadenie je povinné bezplatne poskytnúť na základe konkrétne formulovaného písomného

vyžiadania prokurátorovi, vyšetrovateľovi, policajnému orgánu alebo súdu údaje formou

výpisov zo zdravotnej dokumentácie, a to v rozsahu, ktorý priamo súvisí s trestným konaním

alebo s občianskym súdnym konaním. Zdravotnú dokumentáciu ako celok uvedeným

orgánom nemožno poskytnúť. (8) Zdravotnícke zariadenie poskytne znalcovi ustanovenému

súdom údaje zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie

znaleckého posudku. Znalec nesmie oznamovať údaje zo zdravotnej dokumentácie ani

orgánu, na ktorého dožiadanie spracúva posudok, s výnimkou tých údajov, ktoré sú

nevyhnutnou súčasťou znaleckého posudku.“.

Sťažovateľ namieta, že «zo súdneho spisu nie je možné zistiť v zmysle akého

zákonného postupu vyšetrovateľ v prípravnom konaní „zabezpečil“ zdravotnú

dokumentáciu od Nemocnice s poliklinikou v Trenčíne. Nakoľko sa nemocnice s poliklinikou

v Trenčíne nedotýkala povinnosť vydania veci podľa , pretože zdravotná

dokumentácia sa skladá z listín, o ktorých obsahu platí zákaz výsluchu, tieto nemohli byť

nemocnicou vydané. Vyšetrovateľ nepostupoval ani v súlade s ustanovením , pretože

nebol splnený predpoklad pre odňatie veci a to, že na výzvu vyšetrovateľa ich Nemocnica

s poliklinikou v Trenčíne neodôvodnene nevydala. V spise tiež absentuje súhlas prokurátora

na odňatie veci podľa .».

Osobitne je potrebné podľa sťažovateľa poukázať „na vyššie citované ustanovenie

vtedy platného o zdravotnej starostlivosti z podľa

ktorého prokurátorovi, vyšetrovateľovi, policajnému orgánu alebo súdu zdravotnú

dokumentáciu ako celok nebolo možné vydať.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že vyšetrovateľ v prípravnom konaní postupoval

v rozpore so zákonom, a že zdravotná dokumentácia ktorá bola zabezpečená a nakladalo sa

s ňou nezákonným spôsobom, nemohla byť v konaní použitá ako dôkaz.

Rovnako to platí o všetkých znaleckých posudkoch, ktoré boli vypracované na

nezákonne zabezpečenej zdravotnej dokumentácii, nakoľko dôkaz - zdravotná dokumentácia

svoju nezákonnosť preniesla aj na znalecké posudky.

Tento záver osobitne platí o znaleckom posudku , č. 1/2007,

ktorý znalecký posudok spracoval dňa 12.3.2007, teda v čase keď vyšetrovateľ zdravotnú

dokumentáciu vydal , rovnako uvedené platí aj v prípade

znaleckého posudku č. 4/11, čím zdravotná

dokumentácia o ktorú sa znalec opieral stratila akúkoľvek hodnovernosť.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že pri prvom hlavnom pojednávaní «zistil nekompletnosť

kópie zdravotnej dokumentácie v spise. Chýbali v nej výsledky kontrolných laborat.

vyšetrení, z ktorých vyplýval pokles zápalovej aktivity, čo ukazovalo na ústup zápalu

a z toho dôvodu nebola vykonaná zmena stávajúcej antibiotickej liečby. Takúto

nekompletnú zdravotnú dokumentáciu mali k dispozícii aj znalci a pri vypracovávaní

znaleckých posudkov nemali tieto výsledky k dispozícii.

Sťažovateľ je toho názoru, že sa jedná o neodstrániteľnú vadu prípravného konania,

ako aj konania pred prvostupňovým súdom.

Napriek tomu, že na nezákonnosť nakladania so zdravotnou dokumentáciou

sťažovateľ poukázal na hlavnom pojednávaní, vo vyjadrení sa k odvolaniu i samotnom

odvolaní, ani jeden senát tejto zásadnej otázke, vydaniu originálu zdravotnej dokumentácie

pred vznesením obvinenia, ktorá má rozhodujúci význam pre zákonnosť celého konania,

otázke nevenoval žiadnu pozornosť.

Krajský súd sa v uznesení zo dňa 23. mája 2013 sa uspokojil s konštatovaním:

„Odvolací súd rovnako nezistil nezákonnosť nakladania so zdravotnou dokumentáciou.

V danom prípade predmetom skúmania skutku bol zdravotný stav maloletého pacienta,

a teda bolo nielen právom ale aj povinnosťou vyšetrovateľa, aby zabezpečil celú zdravotnú

dokumentáciu, čo sa napokon aj stalo.».

Uvedený záver krajského súdu je podľa sťažovateľa „v zjavnom rozpore s vyššie

citovanými ustanoveniami zákonov. Ak sa súdy (prvostupňový aj odvolací), nezaoberali

námietkami sťažovateľa, resp. ich nesprávne vyhodnotili, že rozhodujúce dôkazy(...) boli

vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a teda na ne nebolo možné

prihliadať, došlo k porušeniu ust. , a SR. Tým

je porušená aj zásada spravodlivosti súdneho konania a tým je porušené ust. čl. 46 ods. 1

a 2 .“.

Sťažovateľ taktiež nesúhlasí ani so závermi napadnutého uznesenia najvyššieho súdu,

ktoré zaujal k nezákonnosti nakladania so zdravotnou dokumentáciou. V sťažnosti sú

citované niektoré závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým sťažovateľ

svojimi právnymi názormi oponuje.

Najprv sťažovateľ reaguje na konštatovanie najvyššieho súdu, podľa ktorého „k tejto

námietke obvineného je treba predovšetkým uviesť nasledovné: i keď z obsahu relevantných

častí trestného spisu nie je možné objektívne zistiť celý pohyb zdravotnej dokumentácie,

v danom prípade vzhľadom na odbornú zložitosť problematiky bolo nepochybne potrebné,

aby súdni znalci mali k dispozícii celú zdravotnú dokumentáciu maloletého a nie len

parciálne výpisky z nej.“.

Podľa názoru sťažovateľa aj najvyšší súd „konštatoval, že nie je možné objektívne

zistiť celý pohyb zdravotnej dokumentácie, teda dal za pravdu sťažovateľovi, že sa

so zdravotnou dokumentáciou nakladalo v rozpore so zákonom, nakoľko v zmysle platnej

právnej úpravy, so zdravotnou dokumentáciou môže nakladať iba zdravotnícke zariadenie

a znalec. Súčasne je nevyhnutné z vyššie uvedeného záveru Najvyššieho súdu SR vyvodiť

záver, že ak nie je možné zistiť celý pohyb zdravotnej dokumentácie, nie je možné zistiť ani

jej pravosť a úplnosť. Na to, aby znalec mal k dispozícii celú zdravotnú dokumentáciu nie je

potrebné, aby dokumentáciu odňal vyšetrovateľ zdravotníckemu zariadeniu a zdôrazňujeme,

že to zákon ani neumožňuje, ale plne v zmysle zákona zdravotnú dokumentáciu si mal

a mohol vyžiadať znalec a zdravotnícke zariadenie bolo povinné mu zdravotnú

dokumentáciu vydať.“.

Sťažovateľ ďalej namieta ten záver napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, podľa

ktorého „aj keby postup zdravotného zariadenia pri vydaní dokumentácie nebol celkom lege

artis (v súlade so o zdravotnej starostlivosti), zákonná úprava

administratívneho postupu pri manipulácii s dokumentáciou (či sa umožnia výpisky alebo

vydá celá) nemôže prevýšiť záujem na dôslednom a objektívnom vyšetrení podozrenia

zo spáchania trestného činu“.

Podľa názoru sťažovateľa „tento právny názor je v priamom rozpore s právnym

názorom vyjadrenom v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , ktorý výslovne

uvádza, že za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119

ods. 2 treba považovať jednak splnenie formálnych, t.j. procesných

podmienok vyžadovaných alebo iným osobitným zákonom na

vykonanie konkrétneho dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok,

t. j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie resp. získanie dôkazu - bol

zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. V prípade

akceptácie názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v uznesení, proti ktorému sťažnosť

smeruje, by záujem na dôslednom a objektívnom vyšetrení podozrenia zo spáchania

trestného činu prevýšil akékoľvek konanie orgánov činných v trestnom konaní v rozpore

so zákonom a umožnil by ich absolútnu svojvôľu.“.

Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti cituje a následne namieta tú časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že «základným pravidlom je, že

všetky dôkazy, ktoré boli nezákonne získané, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné

ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok

nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. Pretože však úplné vylúčenie všetkých

dôkazov, ako „otráveného ovocia“ by bolo neprimerané s prihliadnutím k jasnému

konfliktu záujmov, alebo nemožnosť usvedčenia a odsúdenia skutočného páchateľa

spôsobené vylúčením týchto dôkazov sa prieči záujmu spoločnosti a zároveň by viedla

k stavu absolútnej dôkaznej núdze.».

Podľa presvedčenia sťažovateľa uvedený „názor však nie je možné akceptovať na

daný prípad a nie je možné postup vyšetrovateľa ospravedlniť nemožnosťou vykonania

dokazovania, resp. stavu absolútnej dôkaznej núdze“. Ustanovenia § 16 ods. 5 a 8 zákona

č. podľa argumentácie sťažovateľa „nielen že dostatočne upravovali

možnosť vykonania dôkazu znaleckým posudkom, ale zdôraznili, že na základe takto

získanej zdravotnej dokumentácie, ani znalec nemohol poskytnúť vyšetrovateľovi údaje

zo zdravotnej dokumentácie. Zákon výslovne zakazoval vydať zdravotnú dokumentáciu ako

celok.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „nezákonnému postupu vyšetrovateľa

nepredchádzal žiaden postup v súlade so zákonom, ktorý by odôvodňoval údajnú nemožnosť

získania dôkazov zákonným spôsobom. V danom prípade, nedošlo k vylúčeniu všetkých

dôkazov a vyšetrovateľ mal nepochybne možnosť postupovať zákonným spôsobom, teda

vykonať výsluchy, uznesením poveriť znalca spracovaním znaleckého posudku, ktorý mal

možnosť vyžiadať si zdravotnú dokumentáciu a pod., teda sa nejednalo o stav dôkaznej

núdze. Vyšetrovateľ podľa sťažovateľa od počiatku postupoval v rozpore so zákonom.

Sťažovateľ je toho názoru, že ani stav dôkaznej núdze neumožňuje vyšetrovateľovi taký

postup, ktorý je v priamom rozpore so zákonom. Ak by sme prijali odôvodnenie dovolacieho

súdu, bolo by možné ospravedlniť akýkoľvek nezákonný postup orgánov činných v trestnom

konaní potrebou potrestania možného páchateľa a celé konanie by sa riadilo svojvôľou

orgánov činných v trestnom konaní.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti citoval z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu aj

stanovisko, podľa ktorého „nezodpovedá skutočnosti, že by obvinený v priebehu trestného

konania nemal možnosť oboznámiť sa s dokumentáciou maloletého, resp. do nej nahliadať

a vyjadrovať sa k nej, resp. na základe nej požiadať o vyhotovenie vlastného znaleckého

posudku“.

Sťažovateľ k tomu oponuje, že „originál zdravotnej dokumentácie bol odovzdaný

dňa 27.11.2006, teda pred vznesením obvinenia voči

sťažovateľovi, ktoré mu bolo doručené až dňa 11.1.2007. Keďže až odo dňa doručenia

uznesenia o vznesení obvinenia sťažovateľ mohol reálne vykonávať práva, ktoré mu

prináležia v postavení obvineného, odovzdaním zdravotnej dokumentácie poškodenému mu

bol znemožnený prístup k originálu zdravotnej dokumentácie. Takýmto procesným

postupom došlo k porušeniu princípu zachovania rovnosti strán, keďže sťažovateľ nemal

možnosť oboznámiť sa s originálom zdravotnej dokumentácie, ani si dať vypracovať

znalecký posudok, ktorý by preukazoval jeho nevinu. Na druhej strane pred vznesením

obvinenia túto možnosť mala prokuratúra aj poškodený, po vznesení obvinenia iba

poškodený, sťažovateľ nemal a nemá ani doteraz. Nie je nám známe, že by zdravotná

dokumentácia pred jej poskytnutím znalcom na vypracovanie znaleckého posudku bola

verifikovaná čo do jej pravosti a úplnosti a teda aj z tohto dôvodu, takto vypracované

znalecké posudku strácajú svoju vierohodnosť. V priebehu trestného konania od vznesenia

obvinenia až po rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, orgány činné v trestnom konaní a súdy

pracovali iba s kópiami zdravotnej dokumentácie, ktoré nepovažujem za hodnoverné. Pri

prvom hlavnom pojednávaní sťažovateľ zistil nekompletnosť kópie zdravotnej dokumentácie

v spise. Chýbali v nej výsledky kontrolných laborat. vyšetrení, z ktorých vyplýval pokles

zápalovej aktivity, čo ukazovalo na ústup zápalu a z toho dôvodu nebola vykonaná zmena

stávajúcej antibiotickej liečby. Takúto nekompletnú zdravotnú dokumentáciu mali k

dispozícii aj znalci a pri vypracovávaní znaleckých posudkov nemali tieto výsledky k

dispozícii. Sme toho názoru, že sa jedná o neodstrániteľnú vadu prípravného konania, ako

aj konania pred prvostupňovým súdom.“.

Po citácii z nálezu ústavného súdu sp. zn. sťažovateľ poukázal na to,

že „obvinený musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti

obvineniu a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jeho dôvodnosti a zákonnosti.

Má právo vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam protistrany, či vyšetrovateľa, alebo prokurátora

a využívať tak zásadu kontradiktórnosti. Odovzdanie kompletnej zdravotnej dokumentácie

poškodeného protistrane, ako hlavného dôkazného materiálu znemožnilo sťažovateľovi sa

účinne brániť, čo sa prejavilo v priebehu celého konania, keď poškodený dával spracovávať

posudky a odborné stanoviská, aby vyvrátil posudky v prospech sťažovateľa dovtedy, dokiaľ

to nepostačovalo na moje odsúdenie. Najvyšší súd SR neodôvodnil na základe akých

skutočností dospel k záveru, že obvinený mal možnosť oboznámiť sa s dokumentáciou

maloletého, resp. do nej nahliadať a vyjadrovať sa k nej, resp. na základe nej požiadať

o vyhotovenie znaleckého posudku, keď je zo spisu celkom zrejmé, že originál zdravotnej

dokumentácie bola odovzdaná poškodenému dňa 27.11.2006.“.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa taktiež nevenoval žiadnu pozornosť jeho námietke, že

práve znalecké posudky, o ktoré svoje rozhodnutie krajský súd aj najvyšší súd opierajú, boli

vypracované znalcami, ktoré nemali príslušnú odbornú spôsobilosť. Podľa sťažovateľa

nemá odbornú spôsobilosť v pediatrii. , bol

v roku 2002 znalcom v odbore anestéziológie a resuscitácie, preto nebol odborne spôsobilý

na vypracovanie znaleckého posudku, ktorého obsahom je posúdenie postupu lekára

v špecializácii pediatria. Prof. , FCCM, je znalcom v odbore

anestéziológie a resuscitácie, preto nebol odborne spôsobilý na vypracovanie znaleckého

posudku, ktorého obsahom je posúdenie postupu lekára v špecializácii pediatria.

Za zásadnú „vadu všetkých rozhodnutí“ považuje sťažovateľ skutočnosť, že „ani

jeden súd jednotlivé uvedené dôkazy v podstate neohodnotil a neuviedol, prečo niektorým

z nich uveril a iným nie, nevysporiadal sa presvedčivo ani so skutočnosťou, že v konaní bolo

predložených niekoľko znaleckých posudkov s rôznymi závermi a nevyslovil, prečo sa

priklonil práve iba k niektorým z nich. Osobitne významnou je otázka, prečo súd

uprednostnil znalecké posudky predložené poškodeným ako listinné dôkazy a to vo forme

názoru znalcov so základným univerzitným titulom a bez príslušnej špecializácie

v medicínskom odbore pediatria, pred znaleckým posudkom

, , hlavného odborníka pre pediatriu, obzvlášť pred znaleckým posudkom

znaleckého ústavu UPJŠ v Košiciach -Lekárska fakulta, zastúpená znalcom

“.

Sťažovateľ zastáva názor, že v konaní bolo znaleckým posudkom uvedených

subjektov preukázané, že nie je možné vysloviť jednoznačné závery o priebehu zdravotného

stavu poškodeného aj v prípade, ak by mu bola poskytnutá zdravotná starostlivosť správne.

«Ak nie je možné spoľahlivo a jednoznačne vylúčiť možnosť, že ani pri celkom bezchybnom

postupe lekárov by následok nenastal, tak za takejto dôkaznej situácie plne v súlade

so zásadou „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) musí vychádzať

z možnosti pre obvineného najpriaznivejšej a v zmysle a spod obžaloby

oslobodiť. Najvyšší súd SR sa námietkou sťažovateľa skutkovo ani právne nevysporiadal

a ponechal ich bez povšimnutia.»

8. Sťažovateľ napokon namieta nedostatok výroku „odsudzujúceho rozsudku“,

pričom v tejto časti svojej sťažnosti najprv cituje uznesenie Vyššieho vojenského súdu

Trenčín (ďalej aj „VVS Trenčín“) sp. zn. , podľa ktorého „ustanovenie § 158

ods. 1 písm. a) je právnou normou trestného práva s dispozíciou blanketovou - odkazuje

všeobecne na inú právnu normu (...vykonáva svoju právomoc odporujúcim zákonu). Z toho

vyplýva, že súd už v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku mal špecifikovať právnu normu,

v rozpore s ktorou vykonával verejný činiteľ svoju právomoc.“.

Sťažovateľ ďalej cituje aj znenie a je toho názoru, že ak ho

súd uznal vinným „zo spáchania trestného činu podľa a , súd mal už

v skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku špecifikovať v rozpore, s ktorou povinnosťou

vyplývajúcou z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu

podľa zákona, sa dopustil pri spáchaní trestného činu. Okresný súd v Trenčíne sa uspokojil

iba s opakovaním právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne, podľa ktorého

„Za kritérium nedbanlivosti v danom prípade je potrebné považovať zachovanie určitej

miery opatrnosti. Táto miera je daná v spojení jej objektívneho a subjektívneho vymedzenia

a ich vzájomných vzťahoch. Objektívna miera opatrnosti v tomto prípade vyžaduje mieru

opatrnosti vyššiu (tak je to pri určitých skupinách osôb, ako vodič dopravného prostriedku,

lekár a pod.) Mieru opatrnosti u špecifických skupín osôb, kde je potrebné zaradiť i lekárov,

stanovujú jednak zdravotné predpisy a pod., ako aj všeobecné.“ Aplikujúc uvedené

teoretické postuláty na konanie obžalovaného je možné uviesť, že ako odborný zdravotnícky

pracovník - lekár nedodržal v prístupe k pacientovi maloletému dňa

30.12.2001 potrebnú mieru opatrnosti.».

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti argumentuje, že podľa uznesenia VVS Trenčín

sp. zn. «Pravidlo „iura novit curia“ (súd pozná právo) platí v trestnom konaní

len vo vzťahu k všeobecne záväzným právnym predpisom, ktoré sú uverejnené v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky. Preto právne predpisy, resp. iné právne akty alebo

organizačné smernice či štatúty, ktoré nie sú v plnom znení uverejnené v Zbierke zákonov

a ktorých znalosť je nevyhnutná na zistenie skutkového stavu veci vyžadovaného v zmysle

na rozhodnutie, treba z hľadiska relevantných okolností

dokazovať.».

Podľa sťažovateľa „vo výrokovej vete odsudzujúceho rozsudku absentuje

špecifikácia dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania, povolania, postavenia alebo

funkcie alebo uloženú podľa zákona, ktorej som sa mal dopustiť pri spáchaní trestného činu

spolu s poukazom na príslušnú právnu normu, ktorá mi takúto povinnosť ukladá. Okresný

súd v prípade, ak dospel zhodne s názorom krajského súdu k záveru, že sa sťažovateľ

dopustil nedbanlivosti tým, že nezachoval určitú mieru opatrnosti, ktorú pre lekárov

stanovujú jednak zdravotné predpisy a pod., ako aj všeobecné, bol povinný takéto zdravotné

a všeobecné predpisy uviesť a ak sa nejedná o právne predpisy uverejnené v Zbierke

zákonov ich ako dôkaz aj vykonať.“.

9. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho

sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, , na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky, sp. zn. zo dňa

20.11.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom jeho doručenia 17.01.2014 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 23.05.2013.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20.11.2013 sa zrušuje.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp .zn. zo dňa 23.05.2013 sa

zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000,- EUR (slovom:

sedemtisíc Eur), ktoré sú Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia na účet jeho

právneho zástupcu Advokátskej kancelárie ŠKODLER&PARTNERS, s.r.o.(...), do dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne a nerozdielne

uhradiť sťažovateľovi, , trovy právneho zastúpenia v sume

340,90 € (slovom tristoštyridsať Eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie ŠKODLER&PARTNERS, s.r.o.(...) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

)

11. Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 20. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 23. mája 2013.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

12. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. mája 2013

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(porov. , ).

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda aj uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 23. mája 2013. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo

podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Napokon najvyšší súd

v danej veci o dovolaní sťažovateľa aj meritórne rozhodol. Vzhľadom na túto skutočnosť

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

13. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 20. novembra 2013

Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v a nasl. (právo na súdnu a inú právnu

ochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v až ().

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému

prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť ().

Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ). Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného

postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu

skutkový stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým

spojená povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, sú jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou

účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy, je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť, bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v.

Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu

musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácií a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým postupom a uznesením najvyššieho

súdu.

14. Vychádzajúc z uvedených princípov a právnych názorov, ústavný súd na účely

posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a uznesenie najvyššieho

súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa.

Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho dovolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom (podľa platného a účinného ).

Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na

postup dovolacieho súdu a požiadavkami kladenými a na procesný postup

všeobecného súdu. Z hľadiska postupu teda nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu pre účely posudzovania dodržania dikcie a nasl. nič vytknúť.

15. Pokiaľ ide o posúdenie skutkových a právnych záverov, a teda v danom prípade

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení , predovšetkým treba

poukázať na relevantnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva

najmä, že:

«(...) Dovolateľ primárne namietal nesprávnu manipuláciu so zdravotnou

dokumentáciou maloletého poškodeného , keď táto bola kompletne

poskytnutá vyšetrovateľovi a v nadväznosti súdnym znalcom. Obvinený namietal túto

skutočnosť už v sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia zo dňa

27. decembra 2006 ČVS: OUJP-427/20-2003, v ktorej okrem iného uviedol, že

„...zdravotná dokumentácia bola vydaná matke dieťaťa v prítomnosti vyšetrovateľa, čo

samozrejme spochybňuje objektívnosť nakladania s dokumentáciou a dávalo predpoklad

s jej manipuláciou“. Z prípisu vyšetrovateľa PZ zo dňa 15. októbra 2003 (č. l. 55

vyšetrovacieho spisu) vyplýva, že zdravotná dokumentácia bola zaslaná znalcovi Ústavu

súdneho lekárstva JLF UK a MFN ,

K tejto dovolacej námietke obvineného treba predovšetkým uviesť nasledovné:

- i keď z obsahu relevantných častí trestného spisu nie je možné objektívne zistiť celý

pohyb zdravotnej dokumentácie, v danom prípade vzhľadom na odbornú zložitosť

problematiky bolo nepochybne potrebné, aby súdni znalci mali k dispozícii celú zdravotnú

dokumentáciu maloletého a nie len parciálne výpisky z nej,

- pri manipulácii so zdravotnou dokumentáciou počas celého

priebehu trestného konania neboli zistené žiadne skutočnosti, ani konkrétne okolnosti

zakladajúce podozrenie z neoprávnených zásahov do tejto dokumentácie pozmeňovaním

alebo falšovaním zápisov v nej uvedených. Naopak na základe dokazovania bolo

konštatované, že práve obvinený nevykonal všetky záznamy do

dokumentácie tak, ako to vyžadoval vývoj zdravotného stavu poškodeného,

- aj keby postup zdravotného zariadenia pri vydaní dokumentácie nebol celkom lege

artis (v súlade so o zdravotnej starostlivosti), zákonná úprava

administratívneho postupu pri manipulácii s dokumentáciou (či sa umožnia výpisky alebo

vydá celá) nemôže prevýšiť záujem na dôslednom a objektívnom vyšetrení podozrenia

zo spáchania trestného činu,

- nezodpovedá skutočnosti, že by obvinený v priebehu trestného konania nemal

možnosť oboznámiť sa s dokumentáciou maloletého, resp. do nej nahliadať a vyjadrovať sa

k nej, resp. na základe nej požiadať o vyhotovenie vlastného znaleckého posudku.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, na základe postupu zdravotného zariadenia, resp.

vyšetrovateľa PZ pri manipulácii so zdravotnou dokumentáciou, nie je možné spochybniť

zákonnosť ďalších vo veci vykonaných dôkazov.

Nezákonnosť postupu obstarávania dôkazov každopádne neumožňuje, aby boli

použité v trestnom konaní a to z dôvodu, že takýto postup by umožňoval svojvôľu

a nezákonnosť. Teória tzv. ovocia (plodov) otráveného stromu, na ktorú dovolateľ odkazuje,

by sa mohla vzťahovať na úkony vážne zasahujúce do základných práv a slobôd občana,

najmä na zatknutie (zadržanie), domovú prehliadku a zabavenie vecí vykonaných bez

súdneho príkazu alebo na základe vadného súdneho príkazu. Teória rieši prípady, keď

dôkaz ktorého nezákonnosť je namietaná, má až druhoradý alebo odvodený charakter

vo vzťahu k pôvodnému nezákonnému zatknutiu, prehliadke, identifikačnému postupu, či

výsluchu, napr. keď priznanie je získané až s určitým časovým odstupom alebo doličná vec

je lokalizovaná a vyhľadaná až po nezákonnom získaní priznania obvineného a podobne.

Základným pravidlom je, že všetky dôkazy, ktoré boli nezákonne získané, musia byť

vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo

alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. Pretože

však úplné vylúčenie všetkých dôkazov, ako „otráveného ovocia“ by bolo neprimerané

s prihliadnutím k jasnému konfliktu záujmov, alebo nemožnosť usvedčenia a odsúdenia

skutočného páchateľa spôsobené vylúčením týchto dôkazov sa prieči záujmu spoločnosti

a zároveň by viedla k stavu absolútnej dôkaznej núdze.

Na základe uvedeného najvyšší súd v tomto smere uzavrel, že nie je možné

akceptovať dovolaciu argumentáciu obvineného založenú v podstate na tvrdení, že znalecké

dokazovania vykonané v predmetnej trestnej veci je potrebné považovať za nezákonné,

pretože so zdravotnou dokumentáciou sa nakladalo nezákonne a táto nezákonnosť sa

preniesla aj na znalecké posudky.

Právny názor dovolateľa nie je možné akceptovať, pretože tento predstavuje chybný

právny názor, a ako taký nemôže zakladať záver o nezákonnosti vykonania dokazovania

v posudzovanej veci. V danej súvislosti treba zdôrazniť, že znalecké dokazovanie bolo

vykonané v súlade so všetkými procesnými zákonnými ustanoveniami a tieto je treba

považovať za plne relevantné aj z hľadiska hodnotenia ich vecnej stránky.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia je, že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť. Ako však z odôvodnenia dovolania vyplýva, tento dôvod

dovolateľ vidí v nesprávnom hodnotení dôkazov a teda, že podľa jeho názoru nebola jeho

vina náležíte preukázaná v priebehu dokazovania. Námietky teda smerujú proti hodnoteniu

dôkazov v rámci skutkových zistení súdu a k popisu týchto skutkových zistení v odôvodnení

rozsudku, pričom sa v tejto súvislosti domáha zrušenia rozsudku a odvolaciemu súdu

vytýka, že tak neurobil. Obvinený dovolaním presadzuje odlišné hodnotenie dôkazov, než ku

ktorému dospeli súdy oboch stupňov pri zisťovaní skutkového stavu a domáha sa teda

cestou dovolania neprípustného preskúmania skutkových zistení. V tejto súvislosti je nutné

pripomenúť, že prípady, na ktoré dopadá ustanovenia je nutné

dôsledne odlišovať od prípadov, kedy je rozhodnutie založené na nesprávnom skutkovom

zistení. Zákon tak v citovanom ustanovení jednoznačne vymedzuje predmetný dovolací

dôvod ako dôvod hmotnoprávny. To znamená, že dovolací súd je povinný vychádzať

zo skutkového zistenia okresného, resp. odvolacieho súdu a v nadväznosti na tento skutkový

stav hodnotiť správnosť hmotnoprávneho posúdenia.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že v predmetnej trestnej veci pri právnom posúdení konania

obvineného okresný i krajský súd rozhodli správne, plne v súlade so zákonom a s dlhodobou

aplikačnou praxou súdov, aj pokiaľ ide o otázku právnej kvalifikácie konania obvineného

a to aj vo vzťahu ku kvalifikovanej skutkovej podstate trestného

činu ublíženia na zdraví podľa ods. 2 ustanovenia § 224 Tr. zák. účinného do 1. januára

2006 a takúto právnu kvalifikáciu konania obvineného správne a v dostatočnom rozsahu

i odôvodnili.

Rovnako nie je možné prisvedčiť dovolacej námietke obvineného prezentovanej pod

bodom VII. odôvodnenia dovolania, založenej na tvrdení, že trestnosť jeho činu zanikla

uplynutím premlčacej doby.

Pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 2 Tr. zák. účinného do

1. januára 2006 je možné uložiť trest odňatia slobody na šesť mesiacov až päť rokov.

Podľa § 67 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 trestnosť činu

zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby

odňatia slobody viac ako jeden rok.

Z obsahu trestného spisu vyplýva, že vyšetrovateľ PZ vydal uznesenie o vznesení

obvinenia obvinenému dňa 27. decembra 2006 (pod

č. ČVSOUJP-427/20-2006). Berúc na zreteľ čas dokonania trestného činu (december 2001

- január 2002), ako začiatok plynutia premlčacej doby, treba uviesť, že k prerušeniu jej

plynutia došlo dňom vydania uznesenia o vznesení obvinenia, t. j. 27. decembra 2006 tak,

ako na to správne poukázal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín vo svojom písomnom

vyjadrení k dovolaniu obvineného. Za tohto stavu bolo plynutie premlčacej lehoty prerušené

vydaním uznesenia o vznesení obvinenia (dňa 27. decembra 2006) a nie až jeho doručením

dňa 11. januára 2007.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného ,

nie sú splnené dôvody dovolania podľa , a preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky podľa jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí odmietol.»

16. Čo sa týka právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie platných

a účinných ustanovení (právnych noriem týkajúcich sa najmä ustanovení

a a ) dovolacím súdom (ale aj krajským súdom) a aj

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nedostatky takej intenzity, ktoré by nasvedčovali ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj

právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade

s ich znením a obsahom a odpovedal dostatočne na ťažiskové otázky vzťahujúce sa na vec

sťažovateľa.

Predovšetkým pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o premlčaní trestnosti predmetného

činu, aj z citovaných častí napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd túto otázku

preskúmal a po stručnom odôvodnení dospel k záveru, že „k prerušeniu jej plynutia došlo

dňom vydania uznesenia o vznesení obvinenia, t.j. 27. decembra 2006“.

Premlčanie vyjadruje záujem spoločnosti na tom, aby boli stíhané skutky len

v rozumnom čase od ich spáchania, ak páchateľ, prirodzene, v čase premlčania nespáchal

ďalší skutok. Z tohto pohľadu ústavný súd konštatuje, že k zásahu do práva na spravodlivý

proces nedošlo. Bez toho, aby ústavný súd zoslaboval nutnosť formálnej presnosti trestného

konania a jasného ustálenia vznesenia obvinenia, v predmetnej veci vychádza hlavne

zo zapožičaného spisu a najmä z toho, že okresná prokurátorka na základe pokynu krajskej

prokurátorky určila pokynom z 15. decembra 2002 vyšetrovateľovi (č. l. 24 – 27), aby

vzniesol proti sťažovateľovi obvinenie práve z toho dôvodu, aby neuplynulo premlčanie

(„Podľa urýchlene, vzhľadom na dobu premlčania trestného

stíhania, vzneste obvinenie ...“). Z tohto pohľadu, aj keď môže

dĺžka oznámenia o vznesení obvinenia v danom prípade vyvolať určité otázky a súdy sa

nemuseli uspokojiť len s mechanickým konštatovaním včasnosti, možno túto právnu

situáciu ústavnoprávne akceptovať, i keď v tomto aspekte je odôvodnenie napadnutého

uznesenia na hrane ústavnosti.

Sťažovateľ relevantne argumentuje, že podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru mal byť

bez meškania a podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však v daných súvislostiach akcentuje

zabezpečenie obhajobných práv, nie izolovaný faktor času (porov. Kmec, J. ‒ Kosař, D.‒

Kratochvíl, J. ‒ Bobek, M. Evropská úmluva olidských právech. Komentář. Praha: C. H.

Beck, 2012, s. 796). Možno konštatovať, že z tejto perspektívy, teda z pohľadu obhajobných

práv nebol sťažovateľ poškodený.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tiež vyplýva, že najvyšší

súd sa dostatočne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa, podľa ktorého súdy akceptovali

nezákonný dôkaz, pretože v prípravnom konaní orgány činné v trestnom konaní prevzali

celú zdravotnícku dokumentáciu (aj keď zákon dovoľoval prevzatie len jej časti) a vydali ho

otcovi poškodeného, a nie príslušnej zdravotníckej organizácii.

Ústavný súd po preštudovaní kompletného spisu vo vzťahu k zdravotnej

dokumentácii a znaleckým posudkom vychádza zo skutočnosti, že v celej veci nebol sporný

skutkový základ veci, ale jeho interpretácia. Spornosť vyplývala zo skutočnosti, že niektorí

znalci uviedli, že stav poškodeného dieťaťa bol vyvolaný opomenutím sťažovateľa,

a vyjadrenia iných boli opatrnejšie. Interpretácia znaleckých posudkov bola základom pre

rozdielne posúdenie príčinnej súvislosti na jednej strane prvého oslobodzujúceho rozsudku

okresného súdu a na druhej strane zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu, po ktorom bol

sťažovateľ uznaný vinným. Už v prípravnom konaní dochádzalo k tejto „oscilácii“ a možno

sa domnievať, že súdy premietli túto situáciu aj do výšky trestu. Z ústavného hľadiska je

však rozhodujúce, že v prípade neboli zjavne protichodné dôkazy a ani obvinenie nebolo

postavené na jednom nestabilnom dôkaze. Tým ústavný súd odpovedá na sťažovateľovu

námietku, prečo boli uprednostnené znalecké posudky viac smerujúce ku konštatovaniu

jeho viny. V súvislosti s namietaním kvalifikácie znalcov možno doplniť, že nie znalci, ale

súd berie na seba zodpovednosť pri konštatovaní viny.

Ústavný súd vníma účel normy, ktorá zakazuje vydať celú zdravotnú dokumentáciu

v ochrane informačného sebaurčenia pacienta, pretože údaje o zdraví sa vyznačujú vysokou

citlivosťou a intimitou. Daná norma chráni v predmetnej veci poškodeného, a nie

sťažovateľa, a tak nie je vhodné otáčať jej význam. Vec je ešte špecifická tým, že prípad sa

týka dvoch diagnóz, a to akútnej a chronickej, ktorá sa mala zhoršiť kvôli tej akútnej.

Skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní mohli mať viac informácií, neovplyvnila

pohľad na prípadný užší výsek nevyhnutne potrebných poznatkov. Ústavný súd v súvislosti

s otázkou možnosti sťažovateľa disponovať dokumentáciou a obhajovať sa uvádza, že

sťažovateľ mal bezpochyby právo už v prípravnom konaní nahliadať tiež do originálu

zdravotnej dokumentácie, robiť z nej výpisy a kópie. Pokiaľ ide o namietanú

„nekompletnosť“ zdravotnej dokumentácie, pretože sťažovateľ výsledky kontrolných

laboratórnych vyšetrení, z ktorých vyplýval pokles zápalovej aktivity, založil do spisu pri

prvom hlavnom pojednávaní (č. l. 365) 12. novembra 2009, nič nebránilo tomu, aby boli

znalci už pri prvom pojednávaní konfrontovaní aj s týmto listinným dôkazom a neskôr, ako

súčasť spisu bol tento dôkaz k dispozícii súdu, účastníkom konania i znalcom.

Sťažovateľ napokon namieta, že v skutkovej vete odsudzujúceho výroku chýba

zmienka o povinnosti, ktorú mal sťažovateľ porušiť. Ústavný súd zistil, že v obdobných

prípadoch všeobecné súdy v zásade citujú vo výroku porušenie konkrétnej povinnosti

obvineným (napr. rozsudok Okresného súdu Trenčín vo veci sp. zn. ). Možno

konštatovať, že s citáciou § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti alebo iného

relevantného predpisu by bol výrok dokonalejší z hľadiska rozumných požiadaviek na

formálnu prísnosť trestného práva (i keď z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku

jednoznačne vyplýva porušenie konkrétnej povinnosti), avšak táto skutočnosť sa týka

zákonnosti a nedosahuje ústavnú intenzitu.

17. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pretože napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je podľa prieskumu ústavného súdu už v režime predbežného prerokovania sťažnosti

ústavne materiálne akceptovateľné, bez potreby ďalšieho procesného postupu ústavný súd

sťažnosť podľa odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2016