Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 864/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti S & M Trading, s. r. o., Dubina 511, Hranovnica, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Právny dom – advokáti, s. r. o., Hurbanova 9A, Banská Bystrica,

v mene ktorej koná advokátka JUDr. Eva Matiašková, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. mája 2015

v spojení s postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 7. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S & M Trading, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S & M Trading, s. r. o., Dubina 511,

Hranovnica (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“ alebo

„napadnuté rozhodnutie“) v spojení s postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. novembra 2014

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka v súvislosti s doterajším priebehom konania vo veci pred všeobecnými

súdmi vo svojej sťažnosti uvádza:

„Dňa 18. 04. 2011 podal sťažovateľ na rozhodcovský súd Obchodný súd, stály

rozhodcovský súd, zriadený spoločnosťou Obchodný súd s. r. o, Námestie SNP 15, Banská

Bystrica... proti fyzickej osobe - podnikateľovi, podnikajúcemu pod menom

.. ako žalovanému, žalobu,

ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 801,08 EUR s príslušenstvom a zmluvnou pokutou...

Následne dňa 12. 05. 2011 bolo Obchodnému súdu doručené čiastočné späťvzatie

žalobného návrhu sťažovateľa, a to z dôvodu, že žalovaný čiastočne uhradil svoj záväzok,

čím došlo k jeho poníženiu.

Dňa 17. 08. 2011 vydal rozhodcovský súd rozhodcovský rozsudok, spisová značka

OS 28/2011, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľa a žalovaného zaviazal na úhradu žalovanej

sumy...

Na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vyzval

sťažovateľ žalovaného na úhradu jeho záväzku vyplývajúceho z predmetného rozsudku,

a to za účelom vysporiadania záväzku dohodou, bez nutnosti vymáhania dlžnej sumy

v rámci exekučného konania...

Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný nemal záujem vysporiadať svoj záväzok

dohodou, sťažovateľ podal dňa 24. 04. 2012 súdnemu exekútorovi

Návrh na vykonanie exekúcie na sumu 1.320,23 EUR s príslušenstvom a zmluvnou pokutou,

pričom následne bolo sťažovateľovi doručené Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa

30. 07. 2012, číslo exekučného konania Ex 5035/2011.

Dňa 07. 07. 2014 bol sťažovateľovi prostredníctvom Okresného súdu Poprad

doručený Návrh povinného na zastavenie exekúcie Ex 5035/2011 a návrh na odklad

exekúcie, spolu so žiadosťou súdu o vyjadrenie sa k predmetnému návrhu. K uvedenému

návrhu sa sťažovateľ vyjadril svojim podaním označeným ako Vyjadrenie oprávneného

k návrhu povinného na zastavenie exekúcie a návrhu na odklad exekúcie zo dňa

09. 09. 2014. Okresný súd Poprad... svojim uznesením zo dňa 07. 11. 2014, sp. zn.

rozhodol o návrhu povinného a zastavil exekúciu vedenú u súdneho

exekútora pod č. Ex 5035/2011, a zároveň povolil odklad exekúcie do

právoplatného rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote Odvolanie zo dňa

17. 12. 2014..., o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove... tak, že uznesením zo dňa

29.05.2015, spisová značka uznesenie Okresného súdu Poprad potvrdil...“

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka podľa sťažnosť,

v ktorej v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa , listiny

a dohovoru krajskému súdu vytýka, že sa „posudzovanom prípade stotožnil s nesprávnym

právnym názorom okresného súdu, najmä s nesprávnym názorom o tom, že dohoda

o zmluvnej pokute uzatvorená medzi sťažovateľom a povinným je neurčitá a

nezrozumiteľná, a teda v celom rozsahu neplatná, ako i s nesprávnym vyhodnotením a

aplikáciou možnosti preskúmať rozhodnutie rozhodcovského súdu v exekučnom konaní“.

Sťažovateľka túto svoju argumentáciu dopĺňa tým, že „[k]rajský súd a aj samotný

okresný súd tak vyššie uvedené skutočnosti nielen, že posúdil v rozpore s právnymi

predpismi, ale dokonca ani dostatočne neodôvodnil, nepodložil konkrétnym zákonným

ustanovením a nevysvetlil. Tieto skutočnosti pritom tvorili podstatnú časť odvolania...“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46

a z článku 36 Listiny základných práv a slobôd a právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutí Krajského súdu v Prešove

zo dňa 29. 05. 2015, sp. zn. v spojení s postupom a rozhodnutím

Okresného súdu Poprad zo dňa 07. 11. 2014, sp. zn. , porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 05. 2015, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

355,72 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení , listiny a dohovoru

má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa

súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené

ani arbitrárne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v podstate tvrdí, že rozhodnutia všeobecných súdov

vydané v jej veci nie sú dostatočne odôvodnené, pretože primeraným spôsobom nereagovali

na jej podstatnú námietku o nezákonnosti revízie hmotnoprávneho titulu (dohody

o zmluvnej pokute), na základe ktorého bol vydaný exekučný titul (rozhodcovský rozsudok)

v rámci prebiehajúcej exekúcie (exekučného konania). Sťažovateľka tiež tvrdí,

že všeobecné súdy posúdili otázku prípustnosti takejto revízie a zákonnosti dojedania

zmluvnej pokuty v rozpore s relevantnou právnou úpravou, teda vec nesprávne právne

posúdili.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné

a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

Krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne v súlade s , pričom v jeho odôvodnení

uvádza, že „[s]úlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 Zákona

o rozhodcovskom konám je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný

súd je tak povinný od začiatku konania prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené v § 45 Zákona o rozhodcovskom

konaní...“.

V súvislosti s odvolacou argumentáciu sťažovateľky, v rámci ktorej namietala právny

záver okresného súdu o neurčitosti a nezrozumiteľnosti dojednania o zmluvnej pokute,

krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia okrem iného uviedol, že dojednanie o zmluvnej

pokute „neumožňuje posúdenie, porušenie ktorej povinnosti účastníka je sankcionované

zmluvnou pokutou“ a „[z]ároveň pre svoju neurčitosť neumožňuje posúdenie primeranosti

výšky zmluvnej pokuty vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti“.

Pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého uznesenia krajského súdu

s uznesením okresného súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný

súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného

súdu, v ktorej okresný súd uviedol toto:

«Z obsahu exekučného titulu, návrhu povinného na zastavenie exekúcie, vyjadrenia

oprávneného k tomuto návrhu, ako aj z Uznania záväzku z 12. 11. 2010 (článok I) vyplýva,

že pôvodný záväzkový vzťah medzi účastníkmi nevznikol na základe písomnej zmluvy.

Uvedené konštatovanie má svoj výraz v článku II. Uznania záväzku, v ktorom je

konkretizované plnenie, ktoré povinný uznáva: sumu 1.009,70 eur z titulu nezaplatenej

istiny pôvodného záväzku, zákonný úrok z omeškania, príslušenstvo v podobe nákladov vo

výške 100,- eur spolu so zmluvnou pokutou, ak bola stranami dojednaná. V Uznaní záväzku

je uznané plnenie ďalej nazvané ako „Pôvodný záväzok“. Keďže je zrejmé, že v rámci

pôvodného záväzku ani nemohla byť dojednaná zmluvná pokuta z dôvodu absencie

písomnej formy pôvodnej zmluvy medzi účastníkmi, v rámci článku II. Uznania záväzku

povinný neuznal svoj záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu podľa pôvodnej zmluvy. Zároveň sa

účastníci konania v rámci článku II. Uznania záväzku dohodli, že Pôvodný záväzok sa

nahrádza novým záväzkom povinného, ktorý má rovnakú výšku ako Pôvodný záväzok ku

dňu podpisu uznania záväzku a takto uznaný záväzok sa povinný zaviazal zaplatiť v troch

splátkach. Celková výška Pôvodného záväzku však nebola uvedená a nie je ani zistiteľné, z

akej sumy, od ktorej doby a v akej výške bolo príslušenstvo zo strany povinného uznané.

Teda nie je možné z článku II. vôbec zistiť, akú presnú výšku záväzku povinný v skutočnosti

uznáva. Výška Pôvodného záväzku je pritom jedným z parametrov (písm. a) pre výpočet

zmluvnej pokuty podľa článku III. nazvaného „Omeškanie dlžníka“. Z § 544 ods. 2

vyplýva, že aj dohoda o zmluvnej pokute musí spĺňať náležitosti

vyžadované u každého právneho úkonu , teda musí byť určitá a zrozumiteľná, inak

je neplatná. Ustanovenie Uznania záväzku z 12. 11. 2010 o zmluvnej pokute je preto

nezrozumiteľné nejasné, a teda podľa názoru súdu absolútne neplatné... Súd dáva zapravdu

povinnému v tom, že pokiaľ bola zmluvná pokuta dohodnutá pre prípad omeškania

povinného s plnením uznaného záväzku, fakticky bola dohodnutá spätná účinnosť zmluvnej

pokuty už odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry z pôvodného záväzku povinného.

Takéto konanie súd považuje za konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku... Zásady poctivého obchodného styku sú právne relevantné pri výkone práva. Sú

kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore

so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie

zákona, nepožíva právnu ochranu. To znamená, že konanie, ktoré je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, nie je neplatné, avšak je vylúčená jeho právna ochrana

v súdnom konaní, t. j. aj v exekučnom konaní.

Z uvedeného teda vyplýva, že rozhodcovský súd zaviazal povinného v časti zmluvnej

pokuty na plnenie, ktoré je právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, a teda je tu

dôvod na zastavenie exekúcie v časti vymoženia zmluvnej pokuty v celom rozsahu.»

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd námietku sťažovateľky, podľa ktorej

krajský súd primeraným spôsobom nereagoval na jej námietku o nezákonnosti rozsahu

revízie rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu uskutočnenú v priebehu exekúcie

(exekučného konania), pretože krajský súd na túto odvolaciu námietku sťažovateľky

reagoval odkazom na znenie o rozhodcovskom konaní v znení

účinnom v relevantnom čase, interpretácia ktorého sa vo väzbe na sťažnostnú argumentáciu

sťažovateľky v okolnostiach danej veci nejaví ako excesívna. Uvedený interpretačný záver

krajského súdu sa pohybuje v rámci obvyklého významu interpretovaných pojmov,

a predstavuje tak jednu z viacerých možných výkladových alternatív, pričom ústavný súd

v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne názory všeobecných súdov za

predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne názory. V tejto súvislosti je

potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti ESĽP uviesť, že

princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu,

môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely zaistenia korekcie závažných justičných omylov

(pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99)

a napravenia vád zásadného významu pre súdny systém, a nie len z dôvodu dosiahnutia

právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti

Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

Ústavný súd neakceptoval ani ďalšiu námietku sťažovateľky, v rámci ktorej

polemizuje s právnym názorom všeobecných súdov v otázke (ne)platnosti dojednania

o zmluvnej pokute. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky

je len pokračovaním jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej namietala

právne závery uvedené v odôvodnení uznesenia okresného súdu, a je výlučne výrazom jej

odlišného právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého

ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať

(m. m. , ).

Okresným súdom formulované právne závery týkajúce sa posúdenia (ne)platnosti

dohody o zmluvnej pokute nenesú žiadne prvky arbitrárnosti v jeho postupe, ktoré mali byť

korigované v nadväzujúcom konaní krajského súdu a ktoré by mohli pre nedostatok

primeranej reakcie zo strany krajského súdu zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu, preto v tomto smere nemožno považovať napadnuté uznesenie

krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu za nedostatočne odôvodnené, a tým

ústavne neudržateľné.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu vo väzbe na obsah sťažnostnej

argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov

ústavne akceptovateľným zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľke v okolnostiach danej veci pre zjavnú absenciu

ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika s právnymi závermi všeobecných súdov,

ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov)

nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv podľa , listiny

a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2016