Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 710/2016
PDF · 166.42 KB
No categories available
I. ÚS 710/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
23. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného obchodnou spoločnosťou HODOR advokatska kancelaria, s. r. o.,
Vrátna 40, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Radoslav Hodor, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 153/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 153/2013.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalovaného v konaní o zaplatenie 2 721,90 eur s príslušenstvom vedenom na okresnom súde
pod sp. zn. 13 Cb 153/2013 namieta prieťahy v konaní.
Ako ďalej uvádza, „Odporca (OS KE II) na základe žaloby žalobcu /navrhovateľa/
vydal dňa 22.05.2013 v konaní sp. zn.
38 Cb 153/20I3 (pôvodná sp. zn. 30 Rob 20/2013) platobný rozkaz (PR), ktorým uložil
zaplatiť sťažovateľovi ako odporcovi žalovanú sumu s príslušenstvom. Proti tomuto PR
podal sťažovateľ prostredníctvom svojho PZ dňa 05.06.2013 odpor. K tomuto odporu
sťažovateľa sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 12.07.2013 doručenému odporcovi ako
konajúcemu súdu dňa 15.07.2013. Od tejto doby bol odporca ako konajúci súd vo veci
úplne nečinný až doteraz, t. j. po dobu viac ako 3 rokov a dvoch mesiacov. Počas uvedenej
doby neobdržal sťažovateľ a ani jeho PZ žiadne podanie, výzvu, predvolanie
na pojednávame z ktorých by bolo zrejmé, že odporca vo veci riadne koná.
Odporca až dňa 20.09.2016 vydal a následne doručil PZ sťažovateľa uznesenie,
ktorým uložil sťažovateľovi aby sa v lehote 15 dní od jeho doručenia písomne vyjadril
k žalobe spolu s poučením. Súčasne zaslal sťažovateľovi aj predvolanie na pojednávanie
nariadené na 22.11.2016. Z odôvodnenia označeného uznesenia okrem iného vyplýva, že ak
sa sťažovateľ v lehote určenej odporcom k žalobe nevyjadrí, môže odporca vo veci
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa ust. § 273 CSP. Odporca s poukazom
na uvedené podľa názoru sťažovateľa žiadnym spôsobom neprihliada na skutočnosť, že
sťažovateľ sa už v odpore meritórne k veci vyjadril tak, že vzniesol námietku premlčania
uplatneného nároku žalobcu a žalobu navrhol po vykonaní dokazovania v celom rozsahu
zamietnuť.
Pokiaľ sa jedná o vec samú, z obsahu listín je zjavné, že sa jedná po právnej stránke
o jednoduchú vec, kde je naviac podľa názoru sťažovateľa nárok žalobcu premlčaný.
Sťažovateľ preto aj vzniesol námietku premlčania. Sťažovateľ však nemá žiadnu vedomosť
o tom, že by existovali v danej veci objektívne prekážky, ktoré by bránili odporcovi vo veci
konať bez prieťahov od 15.07.2013 do 20.09.2016, t. j. po dobu troch rokov a viac dvoch
mesiacov...
Rovnako aj postup odporcu v súvislosti s vydaním vyššie označeného uznesenia,
ktoré nezohľadňuje už podaný odpor sťažovateľa, tento nepovažuje za právne legitímny...
Skutočnosť, že odporca vo veci nariadil pojednávanie, nemôže podľa názoru
sťažovateľa zmierniť a ani úplne zahladiť porušenie povinností odporcu konať bez
zbytočných prieťahov a ani porušenie práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných
prieťahov. Naviac nariadenie pojednávania nedáva samo o sebe aj vzhľadom na doterajší
postup záruku, že odporca bude už v budúcnosti konať bez zbytočných prieťahov...
Predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná a náročná, aby mohla
ospravedlniť prieťahy v konaní Okresného súdu Košice II. Taktiež správanie sťažovateľa
v predmetnej právnej veci absolútne nezapríčinilo spôsobené prieťahy v konaní.
Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie a ani prípadná
výmena sudcov nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.“.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie konštatoval porušenie sťažovateľom označených práv (bod 1),
okresnému súdu prikázal v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 153/2013 konať bez
zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur,
ako i úhradu trov konania.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 Cb 153/2013 došlo k porušeniu jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku
niekoľkoročnej nečinnosti okresného súdu v predmetnej právnej veci, ktorý do podania
ústavnej sťažnosti zo strany sťažovateľa vec právoplatne neskončil.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný
súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).
9. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
10. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj
postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak
„argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu
porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“
(II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02,
I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III. ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
11. Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné
poukázať na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05, IV. ÚS 221/05).
12. Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených
v sťažnosti považovať postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle citovaného článku ústavy.
13. Podľa názoru ústavného súdu doterajší priebeh konania pred označeným súdom
bol – napriek možnosti efektívnejšieho a koncentrovanejšieho konania zo strany okresného
súdu – bez významnejších prieťahov, a preto nezakladá reálnu možnosť vyslovenia
porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Až pokračujúca
nečinnosť okresného súdu by eventuálne mohla spôsobiť porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1
dohovoru), čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť.
14. Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyhodnotil, že v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 38 Cb 153/2013 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahu
do práv sťažovateľa, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1
dohovoru).
Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
16. V kontexte podanej ústavnej sťažnosti ústavný súd v závere poznamenáva, že
vlastným šetrením vo veci zistil, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať sťažnosť
na prieťahy v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 38 Cb 153/2013 podľa
§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a rovnako ústavnému súdu
nepreukázal, že by túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania
sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety
druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je
povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho
odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti
zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie
nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám
dôsledky.“.
17. S poukazom na už uvedené (bod 16) a vychádzajúc z obsahu podanej ústavnej
sťažnosti, ústavný súd v závere konštatuje, že samotný sťažovateľ nielenže nevyužil
možnosť podania sťažnosti na prieťahy v konaní priamo okresnému súdu, ale rovnako sa
o konanie (v rámci ktorého vystupoval ako žalovaný, pozn.) nijako „nestaral“, svojou
vlastnou pasivitou neprispel k odstráneniu ním tvrdenej nečinnosti okresného súdu a sám
bol vo veci nečinný až do momentu, kým mu zo strany okresného súdu nebolo doručené
uznesenie sp. zn. 38 Cb 153/2013 z 20. septembra 2016, ktorým mu okresný súd uložil
v lehote 15 dní písomne vyjadriť sa k podanej žalobe žalobcu s poukazom na ustanovenie
§ 167 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
18. Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci taktiež zdôrazňuje, že toto
rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných
náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného
súdu v nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016