Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)PL. ÚS 12/2016
PDF · 293.95 KB
No categories available
PL. ÚS 12/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2016
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej a Ladislava Orosza (sudca
spravodajca) predbežne prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Huttom, PhD., Bezekova 13, Bratislava,
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 33
ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu
v znení neskorších predpisov a § 13 ods. 8 písm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona
č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44
ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
1. Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky p r i j í m a na
ďalšie konanie.
2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 33 ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona
č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a § 13 ods. 8
písm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách
a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. novembra
2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„skupina poslancov“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) o súlade § 33 ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona
č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ochrane pamiatkového fondu“) a § 13 ods. 8 písm. a) v spojení s § 13 ods. 9
zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov [ďalej len „zákon o múzeách a o galériách“ (spolu ďalej len
„napadnuté zákonné ustanovenia“)] s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13
ods. 4, čl. 44 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 ústavy.
V I. časti svojho návrhu skupina poslancov popisuje právny stav platný a účinný pred
prijatím napadnutých zákonných ustanovení, pričom v tejto súvislosti uvádza:
«Napadnutá právna úprava sa týka oprávnenia na výkon reštaurátorskej činnosti na
národných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch z oblasti výtvarného umenia
(diela maliarskeho, sochárskeho a úžitkového umenia).
Do nadobudnutia účinnosti napadnutej právnej úpravy oprávnenie na výkon
reštaurátorskej činnosti na národných kultúrnych pamiatkach a zbierkových predmetoch
z oblasti výtvarného umenia bol zverený výlučne reštaurátorom. Povolanie reštaurátor je
od 1. septembra 1994 regulovaným povolaním, ktorého výkon upravuje zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 200/1994 Z. z. o Komore reštaurátorov a výkone
reštaurátorskej činnosti jej členov (ďalej len „zákon o Komore reštaurátorov“). Podľa
tohto zákona povolanie reštaurátor môžu vykonávať len fyzické osoby v právnom postavení
podnikateľa združené v Komore reštaurátorov, ktorá má postavenie profesijnej komory s
povinným členstvom. Právna úprava v tejto oblasti rešpektovala, že Slovenská republika má
trhovo orientované hospodárstvo vybudované na pravidlách hospodárskej súťaže (čl. 55
Ústavy SR), pretože bola vybudovaná na princípoch hospodárskej súťaže medzi
reštaurátormi.
Za viac ako 20 rokov svojej účinnosti sa vytvoril trh reštaurátorských služieb
a reálne konkurenčné prostredie umožňujúce objednávateľom slobodne si vyberať
dodávateľa reštaurátorských prác. Zároveň sa vytvorili predpoklady na zabezpečenie čo
najvyššej kvalifikovanej starostlivosti o kultúrne dedičstvo, pretože povolanie reštaurátor
môže vykonávať len ten, kto absolvoval vysokoškolské umelecké reštaurátorské vzdelanie
druhého stupňa, vykonal po skončení vysokoškolského štúdia odbornú reštaurátorskú prax
v trvaní najmenej 3 roky a úspešne absolvoval proces overovania odbornej spôsobilosti na
výkon reštaurovania absolvovaním špecializovanej reštaurátorskej skúšky pred skúšobným
senátom Komory reštaurátorov.
Na túto právnu úpravu nadväzuje jednak zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane
pamiatkového fondu (ďalej len „zákon o ochrane pamiatkového fondu“), ktorý upravuje
podmienky ochrany národných kultúrnych pamiatok a jednak zákon č. 206/2009 Z. z.
o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon o múzeách
a galériách“), ktorý upravuje podmienky ochrany zbierkových predmetov múzeí a galérii.
Do prijatia napadnutej právnej úpravy boli ustanovenia vyššie uvedených troch
zákonov vo veci oprávnenia na výkon reštaurovania v nasledovnom znení.
Ustanovenie § 33 ods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu pred prijatím
napadnutej právnej úpravy znelo: „Reštaurovanie kultúrnej pamiatky môže vykonávať
34)
výlučne fyzická osoba, ktorá má odbornú spôsobilosť podľa osobitného predpisu“
34)
Poznámka v zákoneodkazovala na zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 200/1994
Z. z. o Komore reštaurátorov a výkone reštaurátorskej činnosti jej členov (ďalej len „zákon
o Komore reštaurátorov“).
Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o Komore reštaurátorov pred prijatím napadnutej
právnej úpravy znelo: „Reštaurovanie národných kultúrnych pamiatok môžu vykonávať len
reštaurátori zapísaní v zozname členov komory, čo je príslušný orgán pamiatkovej
starostlivosti povinný uviesť v rozhodnutí alebo v záväznom stanovisku.“
Ustanovenie § 13 ods. 9 zákona o múzeách a galériách pred prijatím napadnutej
právnej úpravy znelo: „Na reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti výtvarného
umenia, ktoré je vykonávané na území Slovenskej republiky, sa vzťahuje osobitný
22)22)
predpis.“ Poznámka v zákone odkazovala na zákon o Komore reštaurátorov.
Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o Komore reštaurátorov pred prijatím napadnutej
právnej úpravy znelo: „Reštaurovanie výtvarných diel maliarskeho, sochárskeho alebo
úžitkového umenia, ktoré sú zbierkovým predmetom, môžu vykonávať len reštaurátori, ktorí
sú členmi komory“.»
V ďalšej časti svojho návrhu (časť II) skupina poslancov popisuje aktuálny právny
stav platný a účinný po prijatí napadnutých zákonných ustanovení, pričom okrem iného
uvádza:
«Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „zákonodarca“) 9. decembra 2015
prijala zákon č. 376/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení
nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela č. 376/2015 Z. z.“).
... (novela č. 376/2015 Z. z., pozn.) Novelizovala ustanovenia zákona o Komore
reštaurátorov, zákona o ochrane pamiatkového fondu a zákona o múzeách a galériách
uvedené v predchádzajúcom článku tohto návrhu tak, že od 1. januára 2016 reštaurovanie
národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia popri
reštaurátoroch môžu vykonávať aj ďalšie subjekty. Jedným zo subjektov, ktorým napadnutá
právna úprava zverila oprávnenie vykonávať reštaurovanie bol Pamiatkový úrad Slovenskej
republiky, ktorý je štátnym orgánom.
Novela č. 376/2015 Z. z. v tomto smere dovtedajšiu právnu úpravu zmenila
nasledovným spôsobom.
Článkom III. novely č. 376/2015 Z. z. sa zmenilo a doplnilo ustanovenie § 33 ods. 7
zákona o ochrane pamiatkového fondu.
Ustanovenie § 33 ods. 7 zákona o ochrane pamiatkového fondu v znení novely
č. 376/2015 Z. z. v súčasnosti znie:
„(7) Reštaurovanie môže vykonávať
a) pamiatkový úrad prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú v pracovnoprávnom
vďaku s pamiatkovým úradom a spĺňajú kvalifikačné predpoklady podľa § 33a,
b) člen Komory reštaurátorov alebo
c) vysoká škola v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba uskutočňovaného
v študijnom odbore reštaurátorstvo.“.
Článkom III. novely č. 376/2015 Z. z. sa súčasne vložilo nové ustanovenie § 33a
zákona o ochrane pamiatkového fondu, ktoré v súčasnosti znie:
„Kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie
Kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie spĺňa fyzická osoba, ktorá získala
a) vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie,
b) vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má
najmenej tri roky odbornej praxe alebo
c) úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru
konzervátorstvo a reštaurátorstvo a má najmenej päť rokov odbornej praxe.“
Článkom IV. novely č. 376/2015 Z. z. sa zmenilo a doplnilo ustanovenie § 13 ods. 8
a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a o galériách.
Ustanovenia § 13 ods. 8 a 9 zákona o múzeách a galériách v znení novely
č. 376/2015 Z. z. v súčasnosti znejú:
„(8)Reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia môže
vykonávať
a) právnická osoba, ktorou je múzeum, galéria alebo Pamiatkový úrad Slovenskej
republiky prostredníctvom fyzických osôb, ktoré
1. sú v pracovnoprávnom vzťahu s niektorou z uvedených právnických osôb a
2. spĺňajú kvalifikačné predpoklady podľa odseku 9,
b) člen Komory reštaurátorov alebo
c) vysoká škola v rámci študijného programu reštaurátorská tvorba uskutočňovaného
v študijnom odbore reštaurátorstvo.
(9) Kvalifikačné predpoklady na reštaurovanie zbierkových predmetov z oblasti
výtvarného umenia spĺňa fyzická osoba, ktorá získala
a) vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie,
b) vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má
najmenej tri roky odbornej praxe alebo
c) úplné stredné odborné vzdelanie príslušného zamerania študijného odboru
konzervátorstvo a reštaurátorstvo a má najmenej päť rokov odbornej praxe.“
... V osobitnej časti dôvodovej správy predkladateľ uviedol, že Pamiatkový úrad
Slovenskej republiky má vykonávať reštaurovanie odplatne ako podnikateľskú činnosť.»
Skupina poslancov po citácii pripomienok Komory reštaurátorov
a Protimonopolného úradu Slovenskej republiky súvisiacich s napadnutými zákonnými
ustanoveniami, ktoré boli vznesené v rámci medzirezortného pripomienkového konania
o vládnom návrhu predmetného zákona, poukazuje tiež na to, že „Národná rada Slovenskej
republiky prvýkrát tento zákon schválila 11. novembra 2015. Prezident Slovenskej republiky
3. decembra 2015 rozhodol tento zákon vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky na
opätovné prerokovanie práve pre napadnutú právnu úpravu oprávňujúcu Pamiatkový úrad
Slovenskej republiky vykonávať reštaurovanie... Národná rada Slovenskej republiky
odmietla pripomienky prezidenta Slovenskej republiky a dňa 9. decembra 2015 opätovne
schválila tento zákon. Napadnutá právna úprava nadobudla účinnosť 1. januára 2016.“.
Namietaný nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s čl. 55 ods. 2 a čl. 35 ods. 1
v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy odôvodňuje skupina poslancov v IV. časti svojho návrhu
okrem iného takto:
„Nadobudnutím účinnosti napadnutej právnej úpravy dňa 1. januára 2016 došlo
k intenzívnemu zásahu do právneho postavenia reštaurátorov v oblasti reštaurovania
národných kultúrnych pamiatok a zbierkových predmetov výtvarného umenia a k vážnemu
narušeniu hospodárskej súťaže na týchto dvoch trhoch poskytovania reštaurátorských
služieb. K tomu došlo tým, že napadnutá právna úprava zrušila ich dovtedajšie výlučne
oprávnenie vykonávať reštaurovanie v tejto oblasti a zverila oprávnenie vykonávať rovnakú
podnikateľskú činnosť v reštaurovaní aj Pamiatkovému úradu Slovenskej republiky, ktorý je
štátnym orgánom.
... Ústavná norma obsiahnutá v článku 55 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2
a čl. 152 ods. 4 ústavy zakladá povinnosť všetkých štátnych orgánov vrátane zákonodarcu
správať sa tak, aby v relevantných spoločenských vzťahoch chránili a podporovali
hospodársku súťaž (PL. ÚS 3/03). Hospodársku súťaž je pritom štát povinný chrániť tam
a dovtedy, kde a dokiaľ nevzniknú dôvody pre obmedzenie alebo vylúčenie hospodárskej
súťaže vo verejnom záujme (PL. ÚS 13/97). Od zákonodarcu sa preto vyžaduje, aby pri
tvorbe práva nevytváral objektívne nezdôvodniteľné rozdiely v právnom postavení
jednotlivých súťažiteľov do takej miery, že dochádza k podstatnému obmedzovaniu, alebo
dokonca k vylučovaniu hospodárskej súťaže, ktorá v konečnom dôsledku môže prinútiť
existujúcich podnikateľov k ukončeniu podnikania a brániť vstupu na trh novým
podnikateľom.
... model zmiešanej ekonomiky vychádza z toho, že ekonomická činnosť v štáte má
prioritne vychádzať z trhovej ekonomiky a len v nevyhnutných prípadoch zlyhania trhu ju
môže ovplyvňovať štát, a to vo verejnom záujme. Preto rozhodujúce miesto v nej má mať trh
a súkromné podnikanie, t. j. súkromný sektor, čo potvrdzuje aj čl. 35 ods. 1 ústavy, ktorý
preto upravuje právo podnikať, pričom v spojení s článkami 12 ods. 1 a 2 ústavy sa toto
základné právo priznáva fyzickým osobám a právnickým osobám, avšak nie štátu. Úlohou
štátu, ako to vyplýva z odseku 2 čl. 55 ústavy je preto prioritne chrániť a podporovať
hospodársku súťaž a trhové prostredie. Zároveň podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je jeho
povinnosťou utvoriť také podmienky, ktoré reálne umožnia súkromné podnikanie.
... Na druhej strane, je všeobecne známou skutočnosťou, že trh nie je vždy schopný
svojimi mechanizmami optimálne regulovať a zabezpečiť produkciu a dostupnosť
optimálneho množstva potrebných statkov a v požadovanej kvalite. Tento jav ekonómia
označuje ako tzv. zlyhanie trhu (market failure).
... príčiny zlyhania trhu reprezentujú verejné záujmy a odstránenie týchto príčin
legitímne ciele, ktoré môžu odôvodňovať zásah zákonodarcu nielen do práva podnikať, ale
aj obmedziť, prípadne vylúčiť hospodársku súťaž na relevantnom trhu v medziach ústavných
limitov upravených v čl. 13 ods. 2 až 4, čl. 55 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
K takémuto ústavne aprobovanému zásahu zákonodarcu prijatím napadnutej právnej
úpravy zavádzajúcej podnikanie štátu však nedošlo, pretože k žiadnemu z vyššie uvedených
zlyhaní na trhu v oblasti reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a ani na trhu
v oblasti reštaurovania zbierkových predmetov z oblasti výtvarného umenia nedošlo.
... Zákonodarca teda nemal daný žiadny reálny verejný záujem na zavedenie
podnikania štátu. Potvrdzuje to aj dôvodová správa, v ktorej predkladateľ návrhu zákona
neuvádza žiadny relevantný dôvod pre obmedzenie hospodárskej súťaže. Pritom Ústavný
súd Slovenskej republiky viackrát skonštatoval, že verejný záujem nemožno predpokladať,
ale treba ho preukázať. Zavedenie podnikania štátu v oblasti ekonomiky, v ktorej pôsobil
súkromný sektor bez akéhokoľvek relevantného dôvodu považujeme preto za obmedzenie
hospodárskej súťaže v rozpore s článkom 55 ústavy. Napokon, ak by nejaký verejný záujem
skutočne existoval, tak by zákonodarca prijal takú právnu úpravu, ktorá by výkon
reštaurovania vylúčila zo súkromného podnikania a zverila by ho výlučne do rúk štátu,
k čomu však napadnutou právnou úpravou nedošlo.
... Aj keby sme napriek vyššie uvedenému neodôvodnenému zavedeniu podnikania
štátu v oblasti, v ktorej doposiaľ pôsobil súkromný sektor (t. j. z dôvodu neexistencie
verejného záujmu) pripustili, že by štát v tejto oblasti mohol podnikať a vytvárať
konkurenciu súkromnému sektoru, tak napadnutá právna úprava nešetrným a intenzívnym
spôsobom zasahuje do práva reštaurátorov podnikať, pričom je spôsobilá zapríčiniť zánik
súkromného podnikania a hospodárskej súťaže v tejto oblasti.
V oblastiach, v ktorých štát podniká popri súkromnom sektore, pričom podotýkame,
že na rozdiel od oblasti reštaurovania ide o oblasti, v ktorých dochádza k zlyhávaniu trhu,
tak podnikateľskú činnosť nevykonáva prostredníctvom štátnych orgánov.
... Napadnutá právna úprava však zaviedla podnikanie štátu prostredníctvom
štátneho orgánu a zaviedla hospodársku súťaž medzi súkromnými podnikateľmi, t. j.
reštaurátormi a štátnym orgánom, t. j. Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky.
... Z vyššie citovaných ustanovení zákona o ochrane pamiatkového fondu vyplýva, že
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je špecializovaný orgán štátnej správy na úseku
ochrany pamiatkového fondu. V rámci výkonu tejto štátnej správy mu bola zákonom zverená
rozhodovacia, kontrolná, sankčná a riadiaca právomoc, ktorá má bezprostredný a zásadný
vplyv na podnikateľskú činnosť reštaurátorov a ich úspech v podnikaní v oblasti
reštaurovania národných kultúrnych pamiatok.
... Kumuláciou vyššie opísaného výkonu verejnej správy a podnikateľskej činnosti
Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorú zákonodarca napadnutou právnou
úpravou zvolil pri tvorbe práva, vytvoril objektívne a rozumne neodôvodnené rozdiely
v právnom postavení jednotlivých súťažiteľov na trhu reštaurovania národných kultúrnych
pamiatok v prospech Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a na úkor celej
reštaurátorskej profesie. Za tohto právneho stavu, kedy Pamiatkový úrad Slovenskej
republiky disponuje rozhodovacou, kontrolnou a sankčnou právomocou voči reštaurátorom,
ktorá v záujme dosiahnutia svojho úspechu v podnikaní môže voči ním byť vykonávaná aj
neobjektívne, ba až šikanózne, ako aj vzhľadom na vyššie uvedené zvýhodnenia v nákladoch
na podnikateľskú činnosť, ako aj na to, že ide o štátny orgán, ktorého prípadný neúspech
v podnikaní bude na rozdiel od reštaurátorov financovaný zo štátneho rozpočtu, tak
nemožno reálne očakávať, že bude existovať reálna hospodárska súťaž medzi ním
a reštaurátormi. Naopak, vytvára reálne predpoklady vzniku štátneho monopolu a zániku
doterajšej hospodárskej súťaže medzi reštaurátormi, ktorá v konečnom dôsledku prinúti
súčasných reštaurátorov k ukončeniu podnikania a zabráni vstupu na trh novým
reštaurátorom. Právo reštaurátorov na podnikanie sa tak stane iba iluzórnym a nie reálnym
právom.
... Ako bolo vyššie uvedené, komplexnú úpravu ochranu zbierkových predmetov
z oblasti výtvarného umenia predstavuje zákon o múzeách a galériách. Pamiatkový úrad
Slovenskej republiky síce nevykonáva verejnú moc v oblasti ochrany zbierkových predmetov
z oblasti výtvarného umenia, avšak zveriť oprávnenie reštaurovať aj tieto predmety môže
rovnako obmedziť reštaurátorov v ich práve podnikať. Niektorí reštaurátori vykonávajú
podnikateľskú činnosť nielen v oblasti reštaurovania národných kultúrnych pamiatok, ale
súčasne vykonávajú podnikateľskú činnosť aj v oblasti reštaurovania zbierkových
predmetov z oblasti výtvarného umenia. V prípade neúspechu Pamiatkového úradu
Slovenskej republiky pri získaní reštaurátorskej zákazky na reštaurovanie zbierkových
predmetov z oblasti výtvarného umenia reálne hrozí riziko, že reštaurátor, ktorý bol pri jej
získaní úspešný, bude za to pri zákazkách na národných kultúrnych pamiatkach vystavený
šikanóznemu výkonu štátnej správy na úseku ochrany národných kultúrnych pamiatok
zo strany Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý mu môže sťažiť, alebo znemožniť
ich zrealizovanie. Z dôvodu tejto previazanosti s trhom reštaurovania národných kultúrnych
pamiatok, je vyššie uvedené zdôvodnenie o neústavností napadnutej právnej úpravy
s článkom čl. 55 ods. 2 a s čl. 35 ods. 1 ústavy rovnako relevantné aj pre podnikateľskú
činnosť Pamiatkového úradu Slovenskej republiky na trhu reštaurovania zbierkových
predmetov z oblasti výtvarného umenia.“
Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutých zákonných ustanovení s čl. 1 ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy argumentuje skupina poslancov v časti V návrhu najmä takto:
„Napadnutou právnou úpravou zákonodarca vyššie uvedené princípy právneho
štátu porušil, keď neočakávane a bez existencie akéhokoľvek legitímneho cieľa, t. j.
svojvoľne, zmenil stabilné právne pravidlá, na ktoré sa existujúci reštaurátori ako adresáti
týchto právnych noriem pri rozhodovaní pri voľbe povolania a podnikania právom
spoliehali. Tým, že zákonodarca zveril oprávnenie podnikať dokonca štátnemu orgánu,
ktorý vykonáva verejnú moc priamo ovplyvňujúcu ich podnikateľskú činnosť, tak zároveň
zvolil také nešetrné legislatívne opatrenie, ktoré znevýhodnilo túto profesijnú skupinu ako
žiadnu inú.“
Namietaný nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s čl. 44 ods. 2 ústavy
odôvodňuje skupina poslancov v časti VI návrhu okrem iného takto:
„... Citované ustanovenie ústavy (čl. 44 ods. 2 ústavy, pozn.) formuluje ústavný
príkaz chrániť a zveľaďovať kultúrne dedičstvo, ktorý je adresovaný každému. To znamená,
že je adresovaný aj všetkým orgánom verejnej moci, vrátane zákonodarcu. Zákonodarcovi
z neho vyplýva ústavná povinnosť prijímať také zákony, ktoré napĺňajú jeho obsah a zmysel.
Zákonodarca pri schvaľovaní napadnutej právnej úpravy sa dôsledne neriadil týmto
ústavným príkazom. Tým, že napadnutou právnou úpravou zaviedol rozdielnu právnu
reguláciu tej istej podnikateľskej činnosti v reštaurovaní, pričom jednoduchšie podmienky
výkonu tejto činnosti ustanovil pre Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, tak zároveň
spôsobil, že nebude zabezpečená rovnaká ochrana pri všetkých predmetoch kultúrneho
dedičstva. Podľa úspechu v získaní zákazky niektoré národné kultúrne pamiatky a zbierkové
predmety z oblasti výtvarného umenia budú reštaurovať reštaurátori, ktorí absolvovali
vysokoškolské umelecké reštaurátorské vzdelanie druhého stupňa, po jeho skončení
vykonali odbornú reštaurátorskú prax v trvaní najmenej tri roky a následne úspešne
absolvovali proces overovania odbornej spôsobilosti na výkon reštaurovania absolvovaním
špecializovanej reštaurátorskej skúšky pred skúšobným senátom Komory reštaurátorov. Na
druhej strane, iné národné kultúrne pamiatky a zbierkové predmety z oblasti výtvarného
umenia budú zasa reštaurovať zamestnanci Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorí
takéto podmienky vôbec nemusia spĺňať.
Napadnutá právna úprava, konkrétne § 33a zákona o ochrane pamiatkového fondu
a § 13 ods. 9 zákona o múzeách a galériách totiž zaviedla, že oprávneným zamestnancom
Pamiatkového úradu Slovenskej republiky na reštaurovanie môže byť osoba bez odbornej
praxe v reštaurovaní, ktorá dosiahla vysokoškolské vzdelanie aspoň druhého stupňa
v študijnom odbore reštaurovanie, alebo osoba, ktorá dosiahla vysokoškolské vzdelanie
prvého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie a má aspoň tri roky odbornej praxe, alebo
osoba, ktorá dosiahla iba stredoškolské odborné vzdelanie v odbore konzervátorstvo
a reštaurátorstvo a má aspoň päť rokov odbornej praxe. Napadnutá právna úprava pritom
vôbec neuložila povinnosť, aby takýto zamestnanci Pamiatkového úradu Slovenskej
republiky absolvovali proces overovania odbornej spôsobilosti na výkon reštaurovania
absolvovaním špecializovanej reštaurátorskej skúšky tak, ako je to pri reštaurátoroch.
Taktiež vôbec neupravila ani podmienky odbornej praxe, t. j. nevymedzila ako a u koho sa
má vykonávať.
Zákonodarca teda vytvoril priestor, aby Pamiatkový úrad Slovenskej republiky
reštauroval napríklad iba zamestnancami bez akejkoľvek odbornej praxe v reštaurovaní, ak
dosiahli vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore reštaurovanie, alebo
iba zamestnancami, ktorí dosiahli stredoškolské odborné vzdelanie v odbore
konzervátorstvo a reštaurátorstvo a majú aspoň päť rokov nejakej a nejasnej odbornej
praxe.
Pri tomto druhom príklade je potrebné uviesť, že to môže mať až fatálne následky pri
zbierkových predmetoch z oblasti výtvarného umenia, ktoré sú maliarskymi alebo
sochárskymi dielami. Dlhodobo na území Slovenskej republiky totiž nepôsobí žiadna
stredná škola, ktorá vyučuje reštaurovanie maliarskych a sochárskych diel. Ide pritom
o také predmety kultúrneho dedičstva, pri ktorých každý nekvalifikovaný, čo i len na prvý
pohľad bezvýznamný čiastkový reštaurátorský úkon, môže spôsobiť ich trvalé
znehodnotenie. Preto sa môže stať, že tieto predmety kultúrneho dedičstva pri nejasne
vymedzenej odbornej praxi a bez neexistencie stredoškolského vzdelávania bude tieto diela
reštaurovať zamestnanec Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktorý bude v tomto
smere úplný laik. Takúto právnu úpravu preto považujeme za absolútne rozpornú s vyššie
citovaným ústavným príkazom, ktorá závažným spôsobom ohrozuje slovenské kultúrne
dedičstvo.“
Napokon namietaný nesúlad napadnutých zákonných ustanovení s čl. 46 ods. 1
ústavy odôvodňuje skupina poslancov v časti VII návrhu najmä takto:
„Zákonodarca schválením napadnutej právnej úpravy sa dôsledne neriadil ani vyššie
citovaným ustanovením ústavy zaručujúcim právo na spravodlivý proces pred správnymi
orgánmi.
... Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v rámci rozhodovacej právomoci z pozície
nadriadeného správneho orgánu rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských
pamiatkových úradov, ako aj preskúmava ich právoplatné rozhodnutia mimo odvolacieho
konania (§ 10 ods. 2 písm. g) zákona o ochrane pamiatkového fondu). To sa vzťahuje aj na
správne konanie, v ktorom krajské pamiatkové úrady v prvom stupni rozhodujú, či návrh na
reštaurovanie sa schváli a podľa neho sa následne zrealizuje reštaurovanie národnej
kultúrnej pamiatky, alebo sa návrh zamietne. ... Pamiatkový úrad Slovenskej republiky je
zamestnávateľom všetkých zamestnancov krajských pamiatkových úradov, ktorí rozhodujú
v tomto správnom konaní v prvom stupni. Zároveň všetkých riaditeľov krajských
pamiatkových úradov vymenúva a odvoláva priamo generálny riaditeľ Pamiatkového úradu
SR podľa svojej úvahy.
V kontexte týchto kompetencií Pamiatkového úradu Slovenskej republiky tým, že mu
zákonodarca zveril aj oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť v reštaurovaní rovnako
ako reštaurátorom, tak porušil zásadu nemo iudex in causa sua, čím porušil aj základné
právo vlastníkov národných kultúrnych pamiatok a reštaurátorov na spravodlivý proces
pred správnym orgánom.
... Zákonodarca napadnutou právnou úpravou teda spôsobil zaujatosť všetkých
úradníkov krajských pamiatkových úradov a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky
v tomto druhu správneho konania, ako aj vo všetkých ďalších správnych konaniach podľa
zákona o ochrane pamiatkového fondu. Ide o tzv. systémovú zaujatosť.“
Na základe argumentácie uvedenej v návrhu skupina poslancov navrhuje, aby po
prijatí ich návrhu na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Ustanovenie § 33 ods. 7 písm. a) v spojení s § 33a zákona č. 49/2002 Z. z.
o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a ustanovenie § 13 ods. 8
písm. a) v spojení s § 13 ods. 9 zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a o galériách a
o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4, čl. 44 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 55 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.“
Skupina poslancov tiež navrhuje, aby ústavný súd pozastavil účinnosť napadnutých
ustanovení zákona o ochrane pamiatkového fondu a napadnutých ustanovení zákona
o múzeách a o galériách.
II.
K prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy rozhoduje ústavný súd o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
začne konanie, ak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až písm. g) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade
s právnym predpisom vyššej právnej sily, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie
konania.
Podľa § 37 ods. 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať
a) označenie predpisu, ktorého nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily sa
namieta, s vyjadrením, či navrhovateľ napáda predpis v celom rozsahu alebo v jeho časti,
prípadne v jednotlivom ustanovení,
b) označenie predpisu vyššej právnej sily, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie
alebo označenie medzinárodnej zmluvy, jej časti, alebo jednotlivého ustanovenia, s ktorým
napadnutý predpis nie je v súlade.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde predbežne prerokoval návrh
skupiny poslancov a dospel k názoru, že návrh spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 37
ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj procesné podmienky, za ktorých ústavný súd môže
vec prerokovať a rozhodnúť o nej. Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol
o prijatí návrhu na ďalšie konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
III.
K návrhu na pozastavenie účinnosti napadnutých zákonných ustanovení
Skupina poslancov sa tiež domáha, aby ústavný súd podľa čl. 125 ods. 2 ústavy
a § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde pozastavil až do rozhodnutia vo veci samej účinnosť
napadnutých ustanovení zákona o ochrane pamiatkového fondu a napadnutých ustanovení
zákona o múzeách a o galériách.
Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1,
môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých
ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, môže uznesením
pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo
ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže rozhodnúť
o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať
konkretizáciu a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočnosti, ktoré
preukazujú, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.
Skupina poslancov, odvolávajúc sa na svoju argumentáciu obsiahnutú v samotnom
návrhu na vyslovenie nesúladu právnych predpisov, odôvodňuje návrh na pozastavenie
účinnosti napadnutých zákonných ustanovení tým, že „ich ďalším uplatňovaním sa
závažným spôsobom ohrozuje právo reštaurátorov na podnikanie, reálne hrozí zánik
hospodárskej súťaže na trhu reštaurovania národných kultúrnych pamiatok a na trhu
zbierkových predmetov z oblastí výtvarného umenia a ohrozuje sa slovenské kultúrne
dedičstvo“.
V súvislosti s návrhom skupiny poslancov na pozastavenie účinnosti napadnutých
ustanovení ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že k uplatneniu svojej právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pristupuje len
v dostatočne odôvodnených prípadoch a pritom celkom výnimočne, tzn. v prípadoch, keď
spôsob ohrozenia označených základných práv a slobôd, resp. hrozba hospodárskej škody
alebo iného nenapraviteľného následku sú v návrhu dostatočne konkretizované, pričom
z okolností prípadu zjavne vyplýva, že takéto tvrdenie navrhovateľov možno považovať za
preukázané, a teda opodstatnené (PL. ÚS 13/09).
V posudzovanom prípade, najmä vzhľadom na špecifický predmet napadnutej
právnej úpravy, ako aj dĺžku doby, ktorá uplynula od nadobudnutia účinnosti napadnutých
zákonných ustanovení, podľa názoru ústavného súdu neexistuje priame a bezprostredné
ohrozenie základných práv a slobôd, ani hrozba značnej hospodárskej škody, ako ani hrozba
iného vážneho nenapraviteľného následku takej intenzity, ktoré by odôvodňovali uplatnenie
„výnimočnej“ právomoci ústavného súdu vyplývajúcej z čl. 125 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
preto návrhu skupiny poslancov na pozastavenie účinnosti označených zákonných
ustanovení nevyhovel (bod 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016