Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 768/2016
PDF · 340.55 KB
No categories available
I. ÚS 768/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
13. decembra 2016 predbeţne prerokoval sťaţnosť
zastúpeného advokátkou
JUDr. Sabínou Hodoňovou, Advokátska kancelária JUDr. Patricia Bednářová
& JUDr. Sabína Hodoňová, Mariánske námestie 31, Ţilina, zastupujúcou advokátkou
Martina Škamlu, advokáta, Advokátska kancelária Škamla, s. r. o., Makovického 15, Ţilina,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 Sţnz 2/2015 zo 16. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťaţnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. marca 2016 doručená sťaţnosť
(ďalej len „sťaţovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 10 Sţnz 2/2015 zo 16. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu sťaţnosti a jej príloh vyplynulo, ţe sťaţovateľ bol rozhodnutím
Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len „oddelenie
hraničnej kontroly“) sp. zn. PPZ-HCP-PO9-126-041/2015 zo 6. mája 2015 (ďalej len
„rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) administratívne vyhostený z územia
Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o pobyte cudzincov“) po tom, ako mu bola 22. apríla 2015 zamietnutá ţiadosť o udelenie
azylu. Na základe odvolania sťaţovateľa Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Prešov rozhodnutím sp. zn. PPZ-HCP-PO2-129-007/2015 zo 14. júla 2015 rozhodnutie
o administratívnom vyhostení sťaţovateľa potvrdilo. Sťaţovateľ bol následne rozhodnutím
oddelenia hraničnej kontroly sp. zn. PPZ-HCP-PO9-126-049/2015 zo 6. mája 2015 (ďalej
len „rozhodnutie o zaistení“) zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bodu I zákona o pobyte
cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie
do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Proti rozhodnutiu o zaistení
sťaţovateľ podal opravný prostriedok na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 10 Sp 47/2015 z 15. júna 2015 napadnuté rozhodnutie
potvrdil. Na základe odvolania sťaţovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 SZa 7/2015
z 21. júla 2015 rozsudok krajského súdu potvrdil. Sťaţovateľ 20. mája 2015 poţiadal Úrad
hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad hraničnej
a cudzineckej polície“) o bezodkladné prepustenie zo zaistenia, ktorú odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov tým, ţe v lehote 48 hodín od jeho
zaistenia nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Faxovým podaním
z 22. mája 2015 bol sťaţovateľ vyrozumený, ţe jeho ţiadosti nie je moţné vyhovieť,
pretoţe vzhľadom na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení účel zaistenia
naďalej trvá. Sťaţovateľ po márnom domáhaní prepustenia sa zo zaistenia podal ţalobu
o ochranu pred nezákonným zásahom proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“), ktorou sa domáhal prepustenia zo zaistenia. Najvyšší súd napadnutým
rozsudkom ţalobu sťaţovateľa zamietol z dôvodu, ţe sťaţovateľ pred podaním ţaloby
nevyuţil inštitút sťaţnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťaţnostiach v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sťaţnostiach“).
3. Sťaţovateľ je toho názoru, ţe v jeho prípade existujú dôvody na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákona najvyšším súdom, a v odôvodnení
sťaţnosti argumentoval:
„Sťažovateľ bol zaistený rozhodnutím OHK FZ Košice - letisko č. s.:
PPZ HCP PO9-126-049/2015 zo dňa 6. mája 2015 podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona
o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho
vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.
Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený
zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak existuje riziko jeho úteku.
... Podľa § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov ak je štátny príslušník tretej krajiny
zaistený podľa odseku 1 písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom
vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď
prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení
z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo
vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.
Navrhovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,
avšak do 48 hodín od jeho zaistenia nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom
vyhostení. Po zaistení navrhovateľa nepostupoval správny orgán ani podľa § 77 ods. 4 a ani
podľa § 83 ods. 7, a tak mal byť navrhovateľ po 48 hodinách od jeho zaistenia prepustený.
... Skutočnosť, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vydal
správny orgán pred vydaním rozhodnutia o zaistení navrhovateľa je irelevantná, nakoľko
z § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie
o administratívnom vyhostení musí správny orgán vydať až po (do 48 hodín,) a nie pred
vydaním rozhodnutia o zaistení cudzinca.
... Uvedené dôvody sťažovateľ zdôraznil vo svojej žiadosti o prepustenie zo dňa
20. mája 2015 obdržanej OHK PZ Košice dňa 22. mája 2015. Reakciou OHK PZ Košice -
letisko bolo konštatovanie o nemožnosti prepustenia z dôvodu existencie rozhodnutia
o administratívnom vyhostení.
OHK PZ Košice - letisko malo povinnosť prepustiť sťažovateľa z dôvodu, že v lehote
do 48 hodín od zaistenia nevydalo rozhodnutie o administratívnom vyhostení. O tom,
že sťažovateľ kvalifikoval ďalšie trvanie zaistenia za nezákonné, OHK PZ Košice - letisko
a tým aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky informáciu malo. Vzhľadom na to,
že inštitút zaistenia sa dotýka osobnej slobody jednotlivca, lehoty sa aj s ohľadom na
doslovné znenie § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov počítajú na hodiny.
Podľa § 13 ods. 1 zákona o sťažnostiach príslušný orgán verejnej správy je povinný
sťažnosť vybaviť do 60 pracovných dní. Uvedená lehota 60 pracovných dní nemôže byť
považovaná za primeranú na riešenie takej otázky ako je zákonnosť ďalšieho držania
jednotlivca v zaistení. Z tohto dôvodu nemožno inštitút sťažnosti považovať za efektívny
prostriedok nápravy nezákonného zásahu ministerstva.
Navyše lehota 60 pracovných dní predstavuje lehotu troch kalendárnych mesiacov.
Ide o lehotu predstavujúcu 3/5 celkovej lehoty, na ktorú bol sťažovateľ zaistený.
Dňa 1. júla 2016 nadobudne účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok. Nová úprava má význam vo vzťahu k periodickej kontrole zákonnosti obmedzenia
osobnej slobody cudzinca v zaistení - upravuje nielen preskúmavanie rozhodnutí o zaistení,
ale osobitne aj preskúmavania trvania účelu zaistenia, s ktorým výslovne spája oprávnenie
súdu priamo nariadiť prepustenie zaisteného cudzinca zo zaistenia. Úprava vychádza
z existujúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V dôvodovej správe k zákonu sa
odkazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva -Buishvili proti Českej
republike, rozsudok č. 30241/11 z 25. októbra 2012 - v prípade sa súd zaoberal otázkou,
či skutočnosť, že správne súdy nemajú možnosť priamo nariadiť prepustenie zaistenej osoby
je v rozpore s článkom 5 ods. 4 Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru,
že skutočnosť, že rozhodnutie súdu môže viesť k prepusteniu iba nepriamo, nie je
dostatočná. Oprel sa pritom o analógiu s väzbou.
Práve na základe analógie s väzbou a lehotami, ktoré z takejto analógie vyplývajú,
je zrejmé, že nemožno za efektívny prostriedok nápravy považovať sťažnosť, o ktorej má
príslušný orgán rozhodovať až 60 pracovných dní (3 kalendárne mesiace). Nová právna
úprava vychádza z princípov, ktoré sú dlhodobo známe a sú súčasťou rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý svoje rozhodnutia opiera o Dohovor. Dohovorom
sú viazané aj slovenské súdy a jeho aplikácia je ovplyvnená rozhodovacou činnosťou
Európskeho súdu pre ľudské práva a hoci sa nová právna úprava stane účinnou súčasťou
nášho právneho poriadku až 1. júla 2016, mala by byť v tomto ohľade akceptovaná aj
Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
... Máme za to, že konaniu OHK PZ Košice - letisko a ministerstva Najvyšší súd
Slovenskej republiky svojím rozhodnutím poskytol ochranu. S ohľadom na otázku
pozbavenia osobnej slobody v zaistení, v ktorej zo zákona vyplývajú prísne krátke lehoty na
prieskum jeho účelu a od 1. júla 2016 bude takýmto krátkym lehotám podliehať aj prieskum
ďalšieho trvania zaistenia, nemožno akceptovať záver o tom, že mal sťažovateľ využiť
inštitút sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, o ktorej možno rozhodovať tri kalendárne
mesiace. Tým, že sa podaným návrhom Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal a iba
formálne odkázal na použitie inštitútu, ktorý pre sťažovateľ zaisteného na 5 mesiacov nemá
žiaden význam, minimálne nie pre efektívne uplatnenie jeho práva ako osoby pozbavenej
osobnej slobody, porušil práva podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
článku 5 ods. 1 a článku 5 ods. 4 Dohovoru.“
4. Na základe uvedeného sťaţovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťaţnosť na
ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
článku 5 ods. 1 a článku 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
10Sžnz/2/2015 zo dňa 16. decembra 2015 porušené bolo.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú
ujmu vo výške 10 000,- EUR.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 303,16 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťaţnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) kaţdý návrh predbeţne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbeţnom prerokovaní kaţdého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náleţitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môţe ústavný súd na predbeţnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môţe odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťaţnosti moţno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťaţovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťaţnosť
preto moţno povaţovať tú sťaţnosť, pri predbeţnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
ţiadnu moţnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
8. Predmetom sťaţnosti je námietka porušenia základného práva sťaţovateľa podľa
čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 10 Sţnz 2/2015 zo 16. decembra 2015, ktorým najvyšší súd zamietol návrh
sťaţovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z dôvodu jeho
neprípustnosti. Podľa sťaţovateľa najvyšší súd porušil jeho označené práva tým, ţe sa jeho
návrhom vecne nezaoberal a iba formálne odkázal na nevyuţitie sťaţnosti podľa zákona
o sťaţnostiach, ktorá pre sťaţovateľa zaisteného na dobu 5 mesiacov nepredstavuje
efektívny prostriedok ochrany jeho práv.
9. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemoţno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru kaţdý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemoţno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby,... proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie...
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru kaţdý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
10. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru povaţuje za potrebné
pripomenúť, ţe nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náleţite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, ţe môţe preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môţu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
11. Z napadnutého rozsudku vyplýva, ţe ním najvyšší súd podľa § 250v ods. 4 OSP
zamietol návrh sťaţovateľa ako neprípustný, a svoj právny záver odôvodnil takto:
„Základnou úlohou súdu aplikujúceho ustanovenie § 250v ods. 1 O.s.p., ktorý koná
v správnom súdnictve o návrhu smerujúcemu proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej
správy je preveriť, či sa navrhovateľ skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha
súdnej ochrany proti nezákonnej aktivite verejnej správy (materiálna stránka verejnej
správy) a či navrhovateľom označená verejná správa skutočne takúto aktivitu vykonala
(formálna stránka verejnej správy).
Podľa § 250v ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola
ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej
alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany
proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
Podľa § 250v ods. 3 O.s.p., návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha
len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,
keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď k nemu došlo.
Zmyslom tejto právnej úpravy je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb
pred takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej
správy, ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nej a vyžadujú súdnu pomoc vo forme
nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu. Citované ustanovenie
§ 250v ods. 3 O.s.p. upravuje podmienky prípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy. Ide o kumulatívne stanovené podmienky prípustnosti
návrhu, ktorými je jednak vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov podaných
s cieľom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu a jednak podanie návrhu v určenej
subjektívnej a objektívnej lehote. Za právne prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis, považuje judikatúra Najvyššieho súdu SR ako aj judikatúra Ústavného súdu SR
predovšetkým inštitút sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. (predtým zákona č. 152/1998
Z. z.).
V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ nepodal sťažnosť voči postupu orgánu
verejnej správy. Podľa ustálenej judikatúry však ustanovenie § 250v ods. 3 druhá veta
Os.p. je nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa dotknutá osoba najskôr
dozvedela až doručením oznámenia o vybavení sťažnosti.
Nezastupiteľná úloha sťažnosti spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ, ale aj
samotný orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii
situácie, ktorú navrhovateľ podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia klasifikuje ako
nezákonný zásah, a to preto, aby bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú
navrhovateľa k hodnoteniu tejto situácie ako nezákonného zásahu, ale najmä, aby sa mohol
k týmto dôvodom nielen vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný
zásah bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom
prípade súdna pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, ako aj podľa § 250v
ods. 1 O.s.p. má subsidiárny charakter a je možné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho
vyčerpania opravných prostriedkov.
Preto najvyšší súd, v zmysle citovaného ustanovenia § 250v ods. 3 O.s.p., práve
z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy ako zákonnej podmienky prípustnosti
podaného návrhu, musel návrh podľa § 250v ods. 4 O.s.p. voči, odporcovi zamietnuť ako
neprípustný, a to bez toho, aby posudzoval jeho dôvodnosť.“
12. Ústavný súd povaţuje za ústavne akceptovateľný postup najvyššieho súdu, ktorý
vyhodnotil návrh sťaţovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
ako neprípustný, pretoţe sťaţovateľ nevyuţil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa
ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu v týchto prípadoch
sťaţnosť podaná podľa zákona o sťaţnostiach, ktorá plní funkciu opravného prostriedku
v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy (napr. IV. ÚS 428/09).
Nemoţno akceptovať argumentáciu sťaţovateľa, ţe podanie sťaţnosti by bolo len
formálnym úkonom, keďţe oddelenie hraničnej kontroly, a tým aj ministerstvo disponovalo
informáciou (na základe sťaţovateľom podanej ţiadosti o prepustenie z 20. mája 2015), ţe
sťaţovateľ kvalifikuje ďalšie trvanie zaistenia ako nezákonné. Ústavný súd súhlasí
s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý podľa neho správne poukázal na zásadu
subsidiarity súdneho konania, keď uviedol, ţe napadnutý orgán verejnej správy sa musí pred
súdnym konaním jednak dozvedieť o tom, ţe existuje stav, ktorý sťaţovateľ vyhodnotil ako
nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťaţovateľa a následne mať moţnosť sám
odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu. Preto, ak by sťaţovateľ podal sťaţnosť podľa
zákona o sťaţnostiach, o ktorej by rozhodovalo ministerstvo, toto by muselo reagovať
a vysporiadať sa s konkrétnymi námietkami sťaţovateľa a v prípade ich akceptácie prijať
nevyhnutné opatrenia na odstránenie daného stavu. Napokon je zrejmé, ţe sťaţovateľom
podaná ţiadosť o prepustenie by nemohla splniť sťaţovateľom sledovaný cieľ tak, ako by to
bolo v prípade podania sťaţnosti podľa zákona o sťaţnostiach, ktorej vyuţitie je
podmienkou prípustnosti návrhu.
13. Podľa judikatúry ústavného súdu sťaţovateľ musí vyčerpať procesné prostriedky
v súlade so zákonom, teda musí ich uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými
podmienkami na ich uplatnenie (forma, obsah). Preto, ak sťaţovateľ uplatní procesný
prostriedok oneskorene alebo ak nesplní podmienku jeho prípustnosti, teda ak zaviní jeho
neúčinnosť, nastáva z procesného hľadiska rovnaká situácia, ako by ich neuplatnil vôbec.
K tomu, aby mohol byť sťaţovateľ v konaní pred ústavným súdom o svojej sťaţnosti
úspešný, nestačí, ak uplatní všetky procesné prostriedky iba formálne, aby sa vec dostala
do štádia konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Vyčerpaním všetkých procesných
prostriedkov sa rozumie preto nielen ich formálne uplatnenie a rozhodnutie o nich.
Znamená predovšetkým ich uplatnenie v súlade s procesnými právnymi predpismi. Preto, ak
sťaţovateľ uplatnil procesné prostriedky nesprávne, teda také, ktoré vôbec neboli spôsobilé
poţadovanú ochranu práva poskytnúť, v takomto prípade nastáva obdobná situácia, ako by
procesné prostriedky neuplatnil vôbec, oneskorene alebo chybne. V takom prípade treba
trvať na tom, ţe orgán, ktorý o riadnom opravnom prostriedku mal a mohol rozhodovať,
nedostal príleţitosť zaoberať sa dôvodmi jeho podania, a to len kvôli procesnému zavineniu
účastníka konania, t. j. v okolnostiach prípadu sťaţovateľa. Konanie pred ústavným súdom
nie je totiţ konaním, v ktorom by bolo moţné naprávať to, čo účastník predchádzajúceho
konania pred súdnym orgánom svojím vlastným postupom zanedbal, keď si riadne nehájil
svoje práva, hoci tak urobiť mal a mohol [vigilantibus iura (m. m. I. ÚS 155/08)].
14. Sťaţovateľ nepovaţuje sťaţnosť podľa zákona o sťaţnostiach vzhľadom
na zákonné lehoty na jej vybavenie za účinný opravný prostriedok pre sťaţovateľa
zaisteného na dobu niekoľkých mesiacov, pričom argumentuje analógiou s väzbou
a lehotami z nej vyplývajúcimi. Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou akcentuje
skutočnosť, ţe sťaţovateľ mal moţnosť podrobiť súdnemu prieskumu zákonnosti samotné
rozhodnutie o zaistení, ktorú aj vyuţil. Na základe opravného prostriedku podaného
sťaţovateľom 4. júna 2015 krajský súd preskúmal rozhodnutie o zaistení a rozsudkom
sp. zn. 10 Sp 47/2015 z 15. júna 2015 toto rozhodnutie ako zákonné potvrdil. Označený
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil aj najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 10 SZa 7/2015 z 21. júla 2015. Ústavný súd preto konštatuje, ţe poţiadavke na
urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody sťaţovateľa z dôvodu jeho
zaistenia bolo v okolnostiach jeho prípadu učinené zadosť.
15. Keďţe ústavný súd nezistil ţiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťaţovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5
ods. 1 a 4 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sťaţnosť sťaţovateľa pri jej
predbeţnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
16. V dôsledku odmietnutia sťaţnosti bolo uţ bez právneho významu rozhodovať
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťaţnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemoţno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016