Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 768/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. decembra 2016 predbeţne prerokoval sťaţnosť

zastúpeného advokátkou

JUDr. Sabínou Hodoňovou, Advokátska kancelária JUDr. Patricia Bednářová

& JUDr. Sabína Hodoňová, Mariánske námestie 31, Ţilina, zastupujúcou advokátkou

Martina Škamlu, advokáta, Advokátska kancelária Škamla, s. r. o., Makovického 15, Ţilina,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťaţnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. marca 2016 doručená sťaţnosť

(ďalej len „sťaţovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťaţnosti a jej príloh vyplynulo, ţe sťaţovateľ bol rozhodnutím

Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko (ďalej len „oddelenie

hraničnej kontroly“) sp. zn. PPZ-HCP-PO9-126-041/2015 zo 6. mája 2015 (ďalej len

„rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) administratívne vyhostený z územia

Slovenskej republiky podľa o pobyte cudzincov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o pobyte cudzincov“) po tom, ako mu bola 22. apríla 2015 zamietnutá ţiadosť o udelenie

azylu. Na základe odvolania sťaţovateľa Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície

Prešov rozhodnutím sp. zn. PPZ-HCP-PO2-129-007/2015 zo 14. júla 2015 rozhodnutie

o administratívnom vyhostení sťaţovateľa potvrdilo. Sťaţovateľ bol následne rozhodnutím

oddelenia hraničnej kontroly sp. zn. PPZ-HCP-PO9-126-049/2015 zo 6. mája 2015 (ďalej

len „rozhodnutie o zaistení“) zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bodu I zákona o pobyte

cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie

do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Proti rozhodnutiu o zaistení

sťaţovateľ podal opravný prostriedok na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 15. júna 2015 napadnuté rozhodnutie

potvrdil. Na základe odvolania sťaţovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 21. júla 2015 rozsudok krajského súdu potvrdil. Sťaţovateľ 20. mája 2015 poţiadal Úrad

hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „úrad hraničnej

a cudzineckej polície“) o bezodkladné prepustenie zo zaistenia, ktorú odôvodnil s poukazom

na ustanovenie § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov tým, ţe v lehote 48 hodín od jeho

zaistenia nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. Faxovým podaním

z 22. mája 2015 bol sťaţovateľ vyrozumený, ţe jeho ţiadosti nie je moţné vyhovieť,

pretoţe vzhľadom na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení účel zaistenia

naďalej trvá. Sťaţovateľ po márnom domáhaní prepustenia sa zo zaistenia podal ţalobu

o ochranu pred nezákonným zásahom proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“), ktorou sa domáhal prepustenia zo zaistenia. Najvyšší súd napadnutým

rozsudkom ţalobu sťaţovateľa zamietol z dôvodu, ţe sťaţovateľ pred podaním ţaloby

nevyuţil inštitút sťaţnosti podľa o sťaţnostiach v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sťaţnostiach“).

3. Sťaţovateľ je toho názoru, ţe v jeho prípade existujú dôvody na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákona najvyšším súdom, a v odôvodnení

sťaţnosti argumentoval:

„Sťažovateľ bol zaistený rozhodnutím OHK FZ Košice - letisko č. s.:

PPZ HCP PO9-126-049/2015 zo dňa 6. mája 2015 podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona

o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho

vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený

zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak existuje riziko jeho úteku.

... Podľa § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov ak je štátny príslušník tretej krajiny

zaistený podľa odseku 1 písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom

vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď

prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení

z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo

vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.

Navrhovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov,

avšak do 48 hodín od jeho zaistenia nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom

vyhostení. Po zaistení navrhovateľa nepostupoval správny orgán ani podľa § 77 ods. 4 a ani

podľa § 83 ods. 7, a tak mal byť navrhovateľ po 48 hodinách od jeho zaistenia prepustený.

... Skutočnosť, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vydal

správny orgán pred vydaním rozhodnutia o zaistení navrhovateľa je irelevantná, nakoľko

z § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie

o administratívnom vyhostení musí správny orgán vydať až po (do 48 hodín,) a nie pred

vydaním rozhodnutia o zaistení cudzinca.

... Uvedené dôvody sťažovateľ zdôraznil vo svojej žiadosti o prepustenie zo dňa

20. mája 2015 obdržanej OHK PZ Košice dňa 22. mája 2015. Reakciou OHK PZ Košice -

letisko bolo konštatovanie o nemožnosti prepustenia z dôvodu existencie rozhodnutia

o administratívnom vyhostení.

OHK PZ Košice - letisko malo povinnosť prepustiť sťažovateľa z dôvodu, že v lehote

do 48 hodín od zaistenia nevydalo rozhodnutie o administratívnom vyhostení. O tom,

že sťažovateľ kvalifikoval ďalšie trvanie zaistenia za nezákonné, OHK PZ Košice - letisko

a tým aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky informáciu malo. Vzhľadom na to,

že inštitút zaistenia sa dotýka osobnej slobody jednotlivca, lehoty sa aj s ohľadom na

doslovné znenie § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov počítajú na hodiny.

Podľa § 13 ods. 1 zákona o sťažnostiach príslušný orgán verejnej správy je povinný

sťažnosť vybaviť do 60 pracovných dní. Uvedená lehota 60 pracovných dní nemôže byť

považovaná za primeranú na riešenie takej otázky ako je zákonnosť ďalšieho držania

jednotlivca v zaistení. Z tohto dôvodu nemožno inštitút sťažnosti považovať za efektívny

prostriedok nápravy nezákonného zásahu ministerstva.

Navyše lehota 60 pracovných dní predstavuje lehotu troch kalendárnych mesiacov.

Ide o lehotu predstavujúcu 3/5 celkovej lehoty, na ktorú bol sťažovateľ zaistený.

Dňa 1. júla 2016 nadobudne účinnosť Správny súdny

poriadok. Nová úprava má význam vo vzťahu k periodickej kontrole zákonnosti obmedzenia

osobnej slobody cudzinca v zaistení - upravuje nielen preskúmavanie rozhodnutí o zaistení,

ale osobitne aj preskúmavania trvania účelu zaistenia, s ktorým výslovne spája oprávnenie

súdu priamo nariadiť prepustenie zaisteného cudzinca zo zaistenia. Úprava vychádza

z existujúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. V dôvodovej správe k zákonu sa

odkazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva -Buishvili proti Českej

republike, rozsudok č. 30241/11 z 25. októbra 2012 - v prípade sa súd zaoberal otázkou,

či skutočnosť, že správne súdy nemajú možnosť priamo nariadiť prepustenie zaistenej osoby

je v rozpore s článkom 5 ods. 4 Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru,

že skutočnosť, že rozhodnutie súdu môže viesť k prepusteniu iba nepriamo, nie je

dostatočná. Oprel sa pritom o analógiu s väzbou.

Práve na základe analógie s väzbou a lehotami, ktoré z takejto analógie vyplývajú,

je zrejmé, že nemožno za efektívny prostriedok nápravy považovať sťažnosť, o ktorej má

príslušný orgán rozhodovať až 60 pracovných dní (3 kalendárne mesiace). Nová právna

úprava vychádza z princípov, ktoré sú dlhodobo známe a sú súčasťou rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý svoje rozhodnutia opiera o Dohovor. Dohovorom

sú viazané aj slovenské súdy a jeho aplikácia je ovplyvnená rozhodovacou činnosťou

Európskeho súdu pre ľudské práva a hoci sa nová právna úprava stane účinnou súčasťou

nášho právneho poriadku až 1. júla 2016, mala by byť v tomto ohľade akceptovaná aj

Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

... Máme za to, že konaniu OHK PZ Košice - letisko a ministerstva Najvyšší súd

Slovenskej republiky svojím rozhodnutím poskytol ochranu. S ohľadom na otázku

pozbavenia osobnej slobody v zaistení, v ktorej zo zákona vyplývajú prísne krátke lehoty na

prieskum jeho účelu a od 1. júla 2016 bude takýmto krátkym lehotám podliehať aj prieskum

ďalšieho trvania zaistenia, nemožno akceptovať záver o tom, že mal sťažovateľ využiť

inštitút sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, o ktorej možno rozhodovať tri kalendárne

mesiace. Tým, že sa podaným návrhom Najvyšší súd Slovenskej republiky nezaoberal a iba

formálne odkázal na použitie inštitútu, ktorý pre sťažovateľ zaisteného na 5 mesiacov nemá

žiaden význam, minimálne nie pre efektívne uplatnenie jeho práva ako osoby pozbavenej

osobnej slobody, porušil práva podľa článku 17 ods. 2 a podľa

článku 5 ods. 1 a článku 5 ods. 4 Dohovoru.“

4. Na základe uvedeného sťaţovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťaţnosť na

ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa podľa článku 17 ods. 2 a podľa

článku 5 ods. 1 a článku 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 16. decembra 2015 porušené bolo.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú

ujmu vo výške 10 000,- EUR.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 303,16 EUR do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťaţnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) kaţdý návrh predbeţne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbeţnom prerokovaní kaţdého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náleţitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môţe ústavný súd na predbeţnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môţe odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťaţnosti moţno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťaţovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťaţnosť

preto moţno povaţovať tú sťaţnosť, pri predbeţnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

ţiadnu moţnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

8. Predmetom sťaţnosti je námietka porušenia základného práva sťaţovateľa podľa

a práv podľa a 4 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2015, ktorým najvyšší súd zamietol návrh

sťaţovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy z dôvodu jeho

neprípustnosti. Podľa sťaţovateľa najvyšší súd porušil jeho označené práva tým, ţe sa jeho

návrhom vecne nezaoberal a iba formálne odkázal na nevyuţitie sťaţnosti podľa zákona

o sťaţnostiach, ktorá pre sťaţovateľa zaisteného na dobu 5 mesiacov nepredstavuje

efektívny prostriedok ochrany jeho práv.

9. Podľa nikoho nemoţno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru kaţdý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemoţno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby,... proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru kaţdý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

10. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru povaţuje za potrebné

pripomenúť, ţe nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náleţite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, ţe môţe preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môţu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudrţateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

11. Z napadnutého rozsudku vyplýva, ţe ním najvyšší súd podľa

zamietol návrh sťaţovateľa ako neprípustný, a svoj právny záver odôvodnil takto:

„Základnou úlohou súdu aplikujúceho ustanovenie , ktorý koná

v správnom súdnictve o návrhu smerujúcemu proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej

správy je preveriť, či sa navrhovateľ skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha

súdnej ochrany proti nezákonnej aktivite verejnej správy (materiálna stránka verejnej

správy) a či navrhovateľom označená verejná správa skutočne takúto aktivitu vykonala

(formálna stránka verejnej správy).

Podľa , fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej

alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany

proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa , návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal

prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha

len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa,

keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Zmyslom tejto právnej úpravy je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb

pred takými zásahmi, ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej

správy, ale spočívajú vo faktickej činnosti proti nej a vyžadujú súdnu pomoc vo forme

nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu. Citované ustanovenie

upravuje podmienky prípustnosti návrhu na ochranu pred nezákonným

zásahom orgánu verejnej správy. Ide o kumulatívne stanovené podmienky prípustnosti

návrhu, ktorými je jednak vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov podaných

s cieľom nápravy dôsledkov nezákonného zásahu a jednak podanie návrhu v určenej

subjektívnej a objektívnej lehote. Za právne prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný

predpis, považuje judikatúra Najvyššieho súdu SR ako aj judikatúra Ústavného súdu SR

predovšetkým inštitút sťažnosti podľa (predtým

Z. z.).

V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ nepodal sťažnosť voči postupu orgánu

verejnej správy. Podľa ustálenej judikatúry však ustanovenie § 250v ods. 3 druhá veta

Os.p. je nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa dotknutá osoba najskôr

dozvedela až doručením oznámenia o vybavení sťažnosti.

Nezastupiteľná úloha sťažnosti spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ, ale aj

samotný orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii

situácie, ktorú navrhovateľ podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia klasifikuje ako

nezákonný zásah, a to preto, aby bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú

navrhovateľa k hodnoteniu tejto situácie ako nezákonného zásahu, ale najmä, aby sa mohol

k týmto dôvodom nielen vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný

zásah bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom

prípade súdna pomoc poskytovaná v zmysle a 2 SR, ako aj podľa

ods. 1 má subsidiárny charakter a je možné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho

vyčerpania opravných prostriedkov.

Preto najvyšší súd, v zmysle citovaného ustanovenia , práve

z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy ako zákonnej podmienky prípustnosti

podaného návrhu, musel návrh podľa voči, odporcovi zamietnuť ako

neprípustný, a to bez toho, aby posudzoval jeho dôvodnosť.“

12. Ústavný súd povaţuje za ústavne akceptovateľný postup najvyššieho súdu, ktorý

vyhodnotil návrh sťaţovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

ako neprípustný, pretoţe sťaţovateľ nevyuţil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa

ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu v týchto prípadoch

sťaţnosť podaná podľa zákona o sťaţnostiach, ktorá plní funkciu opravného prostriedku

v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy (napr. ).

Nemoţno akceptovať argumentáciu sťaţovateľa, ţe podanie sťaţnosti by bolo len

formálnym úkonom, keďţe oddelenie hraničnej kontroly, a tým aj ministerstvo disponovalo

informáciou (na základe sťaţovateľom podanej ţiadosti o prepustenie z 20. mája 2015), ţe

sťaţovateľ kvalifikuje ďalšie trvanie zaistenia ako nezákonné. Ústavný súd súhlasí

s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý podľa neho správne poukázal na zásadu

subsidiarity súdneho konania, keď uviedol, ţe napadnutý orgán verejnej správy sa musí pred

súdnym konaním jednak dozvedieť o tom, ţe existuje stav, ktorý sťaţovateľ vyhodnotil ako

nezákonný zásah, ako aj vyjadriť sa k námietkam sťaţovateľa a následne mať moţnosť sám

odstrániť tento stav a dosiahnuť nápravu. Preto, ak by sťaţovateľ podal sťaţnosť podľa

zákona o sťaţnostiach, o ktorej by rozhodovalo ministerstvo, toto by muselo reagovať

a vysporiadať sa s konkrétnymi námietkami sťaţovateľa a v prípade ich akceptácie prijať

nevyhnutné opatrenia na odstránenie daného stavu. Napokon je zrejmé, ţe sťaţovateľom

podaná ţiadosť o prepustenie by nemohla splniť sťaţovateľom sledovaný cieľ tak, ako by to

bolo v prípade podania sťaţnosti podľa zákona o sťaţnostiach, ktorej vyuţitie je

podmienkou prípustnosti návrhu.

13. Podľa judikatúry ústavného súdu sťaţovateľ musí vyčerpať procesné prostriedky

v súlade so zákonom, teda musí ich uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými

podmienkami na ich uplatnenie (forma, obsah). Preto, ak sťaţovateľ uplatní procesný

prostriedok oneskorene alebo ak nesplní podmienku jeho prípustnosti, teda ak zaviní jeho

neúčinnosť, nastáva z procesného hľadiska rovnaká situácia, ako by ich neuplatnil vôbec.

K tomu, aby mohol byť sťaţovateľ v konaní pred ústavným súdom o svojej sťaţnosti

úspešný, nestačí, ak uplatní všetky procesné prostriedky iba formálne, aby sa vec dostala

do štádia konania podľa . Vyčerpaním všetkých procesných

prostriedkov sa rozumie preto nielen ich formálne uplatnenie a rozhodnutie o nich.

Znamená predovšetkým ich uplatnenie v súlade s procesnými právnymi predpismi. Preto, ak

sťaţovateľ uplatnil procesné prostriedky nesprávne, teda také, ktoré vôbec neboli spôsobilé

poţadovanú ochranu práva poskytnúť, v takomto prípade nastáva obdobná situácia, ako by

procesné prostriedky neuplatnil vôbec, oneskorene alebo chybne. V takom prípade treba

trvať na tom, ţe orgán, ktorý o riadnom opravnom prostriedku mal a mohol rozhodovať,

nedostal príleţitosť zaoberať sa dôvodmi jeho podania, a to len kvôli procesnému zavineniu

účastníka konania, t. j. v okolnostiach prípadu sťaţovateľa. Konanie pred ústavným súdom

nie je totiţ konaním, v ktorom by bolo moţné naprávať to, čo účastník predchádzajúceho

konania pred súdnym orgánom svojím vlastným postupom zanedbal, keď si riadne nehájil

svoje práva, hoci tak urobiť mal a mohol [vigilantibus iura (m. m. )].

14. Sťaţovateľ nepovaţuje sťaţnosť podľa zákona o sťaţnostiach vzhľadom

na zákonné lehoty na jej vybavenie za účinný opravný prostriedok pre sťaţovateľa

zaisteného na dobu niekoľkých mesiacov, pričom argumentuje analógiou s väzbou

a lehotami z nej vyplývajúcimi. Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou akcentuje

skutočnosť, ţe sťaţovateľ mal moţnosť podrobiť súdnemu prieskumu zákonnosti samotné

rozhodnutie o zaistení, ktorú aj vyuţil. Na základe opravného prostriedku podaného

sťaţovateľom 4. júna 2015 krajský súd preskúmal rozhodnutie o zaistení a rozsudkom

sp. zn. z 15. júna 2015 toto rozhodnutie ako zákonné potvrdil. Označený

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil aj najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 21. júla 2015. Ústavný súd preto konštatuje, ţe poţiadavke na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody sťaţovateľa z dôvodu jeho

zaistenia bolo v okolnostiach jeho prípadu učinené zadosť.

15. Keďţe ústavný súd nezistil ţiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťaţovateľa podľa a práv podľa

ods. 1 a 4 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, sťaţnosť sťaţovateľa pri jej

predbeţnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

16. V dôsledku odmietnutia sťaţnosti bolo uţ bez právneho významu rozhodovať

o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťaţnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemoţno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016