Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Sp-47-2015.pdf
PDF · 170.9 KB
No categories available
10Sp/47/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: H. G., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. V., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú. K. L. K. U., G. XX, XXX XX N., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly PZ Košice-letisko, 041 75 Košice-letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP- PO9-126-049/2015 zo dňa 06.05.2015 takto
rozhodol:
I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-126-049/2015 zo dňa 06.05.2015.
II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-126-049/2015 zo dňa 06.05.2015 zaistil navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) dňa 06.05.2015 o 22.30 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC, ak existuje riziko jeho úteku na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na päť mesiacov, to je do 05.10.2015 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné doručením. V zmysle § 88 ods. 5 ZoPC bol účastník konania dňom 06.05.2015 umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len ÚPZC Sečovce).
V odôvodnení odporca poukazoval na históriu pobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky, kedy tento bol dňa 30.11.2006 zadržaný hliadkou Železničnej polície a následne dňa 30.11.2006 na OCP PZ Bratislava požiadal o udelenie azylu na území SR. Po presune na Oddelenie azylu v Rohovciach v zápisnici požiadal o udelenie azylu na území SR z ekonomických dôvodov. Dňa 02.12.2006 bol prijatý v L. Y. I. V., pričom dňa 12.12.2006 bol zaznamenaný jeho svojvoľný odchod a následne bol dňa 19.12.2006 vyradený z evidencie záchytného tábora.
Konanie vo veci udelenia azylu viedol Migračný úrad MV SR pod č. k. MU-2319/PO-Ž/2006, ktorý konanie po svojvoľnom odchode dňa 28.12.2006 zastavil a konanie bolo právoplatne ukončené dňa 23.01.2007.
Správny orgán konštatoval, že na základe skutočností, že účastník konania v konaní o udelenie azylu svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol povinný počas pobytu v
azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo.
Dňa 02.03.2015 bol v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný z G. leteckou linkou z K. do H. s časom príletu o 13.45 hod. späť na územie Slovenskej republiky a preukázal sa dokladom Laissez
- Passer č. G.. Z územia G. bol naspäť prevzatý podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. V zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle bol naďalej považovaný za žiadateľa o azyl z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu bola príslušná Slovenská republika, preto správny orgán dňa 02.03.2015 začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC. V rámci azylového konania v zápisnici (č.s. PPZ-HCP-PO9-126-011/2015) uviedol, že F. opustil výlučne z ekonomických dôvodov. V priebehu správneho konania boli Migračným úradom všetky skutočnosti uvedené účastníkom konania vyhodnotené a komplexne posúdené. Z výpovede účastníka konania a všetkých dostupných informácií je zrejmé, že účastník konania nesplnil zákonom stanovené podmienky a zakladá svoju žiadosť na iných dôvodoch, ako sú uvedené v § 8 zákona o azyle. Nevzťahuje sa na neho § 10 zákona o azyle. Svoju žiadosť neodôvodňuje ani takými dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sú uvedené v §13a a §13b a ktoré vymedzujú, za akých podmienok je žiadateľovi poskytnutá doplnková ochrana. K tomuto záveru dospel Migračný úrad po tom, ako komplexne posúdil žiadosť účastníka konania, ako aj situáciu v F., pričom nezistil, že účastníkovi konania v krajine pôvodu hrozí vážne bezprávie, nehrozí mu trest smrti ani jeho výkon, ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Na základe týchto skutočností Migračný úrad vydal rozhodnutie ČAS: MU-PO-35-14/2015-Ž o zamietnutí jeho žiadosti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a predmetné rozhodnutie bolo účastníkovi konania vyhlásené v priestoroch Ú. N. pracovníkom Migračného úradu dňa 06.05. 2015.
Na základe týchto skutočností OHK PZ Košice - letisko vydalo dňa 06.05.2015 Príkaz na jeho prepustenie z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov pod č. PPZ-HCP-PO9-126-032/2015 a účastník konania bol toho istého dňa v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na OHK PZ Košice - letisko, ktorý je ďalej príslušný vo veci konať na základe pokynu R RHCP Prešov č. PPZ-HCP-PO9-126-032/2015, za účelom realizácie jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.
Správny orgán uviedol, že vyhlásením rozhodnutia MÚ ČAS: MU-PO-35-14/2015-Ž, ktorým nadobudlo vykonateľnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti účastníka konania podľa § 12 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, ako zjavne neopodstatnenej došlo u účastníka konania ku skutočnosti, že účastník konania sa od tohto momentu neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. Schengenského priestoru, nakoľko nemá pri sebe doklady, ktoré by ho oprávňovali vstúpiť alebo zdržiavať sa na území Slovenskej republiky alebo Schengenského priestoru a týmto konaním porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC a zároveň naplnil dôvody administratívneho vyhostenia (ďalej len AV) v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. V zmysle § 2 ods. 1 písm. f) ZoPC sa za neoprávnený pobyt považuje zdržanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
Zdôraznil, že policajný útvar je oprávnený zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC v konaní o AV s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC, ak existuje riziko jeho úteku a umiestniť ho v ÚPZC Sečovce. Totožnosť účastníka konania nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad. Nie je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu alebo krajiny, ktorá ho prijme, pričom výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. a) a d) ZoPC zabezpečí policajný útvar.
Správny orgán mal za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku, pričom účastník konania je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene bez platného cestovného dokladu a víza, teda správny orgán považoval postup podľa § 84 ods. 1 písm. a) a d) ZoPC za zákonný a dôvodný. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia do
dňa 05.10.2015 a táto doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia účastníka konania je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu.
Dĺžka doby zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, pričom vyššie uvedené skutočnosti má potvrdené správny orgán aj Útvarom policajného zaistenia Sečovce, ktorý v dožiadaní o vyjadrenie sa k reálnej dobe na vybavenie náhradného cestovného dokladu štátneho príslušníka F. uviedol, že je možné predpokladať lehotu na vydanie náhradného cestovného dokladu približne päť mesiacov. Preto pristúpil k päť mesačnej dobe zaistenia keďže z praxe vyplýva, že kratšia doba by bola neefektívna na plynule a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitosti, pričom správny orgán si je vedomý povinnosti skúmať počas celej doby zaistenia naplnenie skutkovej podstaty zaistenia.
V odôvodnení správny orgán uviedol, že skúmal alternatívy zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC teda, že namiesto jeho zaistenia či môže uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku, pričom prihliadal na skutočnosť, že účastník konania počas azylovej procedúry v minulosti svojvoľne opustil pobytový tábor a tak prerušil azylovú procedúru, čím z pohľadu správneho orgánu je taká osoba nedôveryhodná. Správny orgán zároveň konštatoval, že účastníka konania už raz zaistil ako žiadateľa o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, a to na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
Správny orgán konštatoval, že konanie účastníka konania, teda opakované vstupovanie do konania o azyle, považuje za účelové, s prioritnou snahou vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu z územia SR.
Uplatnenie alternatív zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC neaplikoval aj z dôvodu, že účastník konania nemá na území žiaden pobyt a ani dostatok finančných prostriedkov potrebných pre jeho pobyt na území Slovenskej republiky, o čom svedčí Úradný záznam o prehliadke osoby pod č. PPZ-HCP-PO9-126-045/2015 zo dňa 06.05.2015 a Lustračná tabuľka spracovaná pod č. PPZ- HCP-PO9-126-044/2015 zo dňa 06.05.2015. Rodinné väzby u účastníka konania na území Slovenskej republiky neboli zistené. Po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania a z uvedených vyjadrení účastníka konania je nepochybné, že správny orgán nemohol konať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán zdôraznil, že sa dôkladne zaoberal ustanovením § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a dospel k dôvodnému záveru, že účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť v zmysle citovaného paragrafu, nakoľko tento by svoju povinnosť uloženú správnym orgánom nevedel reálne splniť, resp. vykonať.
Účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník konania nachádza. V Ú. N. má účastník konania zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť.
Podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, je v článku 7 odsek 4 uvedené, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Ako už je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možné postupovať v zmysle odseku 1 predmetného článku 7 Smernice. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka
konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1, písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, pričom aj táto podmienka je splnená, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-PO9-126-041/2015 zo dňa 06.05.2015 vydaného správnym orgánom, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 (troch) rokov, pričom na zabezpečenie vycestovania štátneho príslušníka tretej krajiny do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca.
-
V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok.
Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), d) a e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), teda rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
K jednotlivým odvolacím námietkam uviedol:
i) nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia
a) nesprávne zákonné ustanovenie
K tejto námietke uviedol, že napadnutým rozhodnutím bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení, pričom v deviatom odseku na piatej strane napadnutého rozhodnutia odporca odkazuje na nespochybniteľnú existenciu vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod sp.zn.: PPZ-HCP-PO9-126-041/2015 zo dňa 06.05.2015 vydaného odporcom.
Mal za to, že odporca zaistil navrhovateľa podľa nesprávneho zákonného ustanovenia, nakoľko navrhovateľovi bolo vydané vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení a v takom prípade je jedinou zákonnou možnosťou pre zaistenie navrhovateľa postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC. Sám odporca cituje zákonné ustanovenia, ktoré upravujú zabezpečenie výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a tak nie je zrejmé, prečo je navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov a v právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení navrhovateľa sp.zn.: PPZ-HCP-PO9-126-041/2015 zo dňa 06.05.2015 sám odporca vo výroku tohto rozhodnutia uvádza, že podľa § 84 ods. 1 písm. a), d) zákona o pobyte cudzincov výkon administratívneho vyhostenia zabezpečí Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Teda výrok napadnutého rozhodnutia je zmätočný, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ak mal byť navrhovateľ zaistený, tak jedine podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
b) zmätočná lehota
Vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že zaisťuje navrhovateľa dňom 06.05.2015 o 22.30 hod. na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na päť mesiacov, to je do 05.10.2015. V tejto súvislosti poukazoval navrhovateľ na počítanie lehôt podľa § 27 ods. 2 Správneho poriadku a teda lehota zaistenia určená na päť mesiacov má správne končiť dňa 06.10.2015, prípadne 07.10.2015 - ak by správny orgán nebral do úvahy deň vydania rozhodnutia o zaistení.
Ak bolo napadnuté rozhodnutie o zaistení vydané dňa 06.05.2015, potom postupom podľa § 88 ods. 4 ZoPC je možné dospieť k záveru, že lehota zaistenia päť mesiacov sa musí končiť dňa 06.10.2015, nakoľko päť mesiacov odo dňa vydania rozhodnutia (cudzinec je zaistený dňom vydania) uplynie 06.10.2015. Ani pri jednom z vyššie uvedených spôsobov počítania lehoty zaistenia však nemožno dospieť k záveru, že päťmesačná lehota zaistenia cudzinca uplynie dňa 05.10.2015. Z napadnutého rozhodnutia tak nie je zrejmé, či je navrhovateľ zaistený na 5 mesiacov alebo do 05.10.2015, čím výrok napadnutého rozhodnutia je tak zmätočný aj v tejto časti.
c) začiatok plynutia lehoty
V napadnutom rozhodnutí odporca uviedol, že lehota zaistenia navrhovateľa začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení. Rozhodnutie je vykonateľné doručením. S vyššie uvedený nesúhlasil, nakoľko lehota zaistenia navrhovateľa začína v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov plynúť okamihom zaistenia cudzinca a cudzinec je podľa § 88 ods. 4 zaistený dňom vydania rozhodnutia, čím výrok napadnutého rozhodnutia je tak zmätočný.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že výrok napadnutého rozhodnutia je zmätočný, nakoľko je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov. Z výroku napadnutého rozhodnutia nemožno bezpečne zistiť, kedy začína plynúť lehota zaistenia, a taktiež nemožno zistiť, kedy lehota zaistenia končí.
ii) vyjadrenie k podkladom rozhodnutia
Poukazoval na znenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom mal za to, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca neumožnil navrhovateľovi, aby sa vyjadril k jeho podkladom v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku.
V tejto súvislosti poukazoval na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 231/2010-38, v zmysle ktorého je právo na vyjadrenie sa k veci základným právom účastníka konania, ako aj na jednotlivé články Ústavy SR. Zo vzájomnej súvislosti týchto ustanovení vyplýva, že dohovor a judikatúra naň sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivý proces“ (I. ÚS 49/01). V uvedenom náleze ÚS SR konštatoval, že procesný postup správnych orgánov predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície.
Neumožnením vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, boli porušené Ústavne garantované práva navrhovateľa.
iii) nepríslušný orgán
Ohľadne tejto námietky uviedol, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydal rozhodnutia sp.zn.: MU-PO-35-14/2015-Ž o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenej. Toto rozhodnutie bolo účastníkovi konania vyhlásené v priestoroch Ú. N. pracovníkom Migračného úradu dňa 06.05.2015. Na základe toho vydal odporca dňa 06.05.2015 príkaz na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov sp.zn.: PPZ-HCP-PO9-126-032/2015 a navrhovateľ bol toho istého dňa v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na OHK PZ KE - letisko za účelom realizácie jeho
administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Dňa 06.05.2015 bol navrhovateľ hliadkou MJ RHCP Prešov eskortovaný pred správny orgán OHK PZ Košice - letisko, ktorý je ďalej príslušný vo veci konať na základe pokynu R RHCP Prešov č. PPZ-HCP-PO9-126-032/2015.
Zdôraznil, že podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 125 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov vo veci administratívneho vyhostenia cudzinca alebo návratu cudzinca podľa osobitného predpisu koná policajný útvar, ktorý zistil dôvody na jeho administratívne vyhostenie alebo návrat podľa osobitného predpisu; o rozhodnutí o administratívnom vyhostení informuje policajný útvar, ktorý mu udelil pobyt, registroval pobyt alebo vydal doklad o pobyte rodinného príslušníka občana Únie. Vo veci podľa § 82 ods. 6, § 84 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 1 písm. b) koná policajný útvar, ktorý zistil dôvody na toto konanie.
Mal za to, že odporca nebol príslušným orgánom na vydanie napadnutého rozhodnutia.
Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca len vydal príkaz na prepustenie navrhovateľa zo zaistenia dňa 06.05.2015. Tento príkaz však mal realizovať samotný Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Nie je zrejmé, ako by sa mohol o dôvodoch administratívneho vyhostenia dozvedieť odporca, keď skutkovú podstatu priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov naplnil navrhovateľ až po tom, ako ÚPZC Sečovce realizovalo príkaz na prepustenie. Nie je teda zrejmé, prečo by to mal byť práve odporca, kto zistil dôvody na administratívneho vyhostenia navrhovateľa, keďže navrhovateľ tieto dôvody naplnil v Sečovciach. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by ÚPZC Sečovce kontaktoval práve odporcu a oznámili mu, že príkaz na prepustenie realizovali a navrhovateľ sa tak nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene, a preto musí byť vyhostený. Ak by aj ÚPZC Sečovce kontaktoval odporcu, nie je zrejmé, prečo si vybral práve jeho na poskytnutie informácie, že navrhovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene. Takýto postup musí byť náležite odôvodnený.
Odporca tak nebol príslušným orgánom na konanie o administratívnom vyhostení a zaistení navrhovateľa. Na vyššie uvedenom nemôže nič zmeniť ani interný pokyn R RHCP Prešov č. PPZ-HCP-PO9-126-032/2015, nakoľko zákon neumožňuje stanoviť príslušnosť správneho orgánu na základe pokynu nadriadeného správneho orgánu, pričom poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 2 Sžo 251/2009 zo dňa 19.5.2010. Takisto potom nezrozumiteľne vyznieva odôvodnenie odporcu, kde uvádza, že v zmysle § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov OHK PZ KE- letisko pokračuje vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR.
V šiestom odseku na druhej strane napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že po jeho transfere z G. bol v zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle naďalej považovaný za žiadateľa o azyl z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu bola príslušná Slovenská republika. Podľa § 22 ods. 1 zákona o azyle žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Ak odporca považoval v zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle navrhovateľa o žiadateľa o azyl, nemohol sa žiadateľ na území Slovenskej republiky nachádzať neoprávnene. Odporca tak nemohol vo veci zahájiť konanie o administratívnom vyhostení a tak nemohol v zmysle § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov pokračovať v konaní, ktoré nemohol začať.
Tieto skutočnosti spôsobujú nezrozumiteľnosť rozhodnutia a potvrdzujú skutočnosť, že odporca nebol príslušným na vydanie napadnutého rozhodnutia, nakoľko o skutočnosti, že sa navrhovateľ nachádza na území Slovenskej republiky nemohol vedieť. Odporca ani nemohol vedieť, či vôbec a kedy bol jeho príkaz na prepustenie navrhovateľa zo zaistenia zrealizovaný.
Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, nakoľko ho vydal nepríslušný orgán. Odôvodnenie vykazuje znaky zmätočnosti, pretože nie je zrejmé, ako mohol byť navrhovateľ z Ú. N. eskortovaný na pracovisko odporcu, aby tento pokračoval v konaní o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, keď takéto konanie nikdy nebolo začaté, nakoľko bol po transfere z G. považovaný za žiadateľa o azyl v zmysle § 4 ods. 6 zákona o azyle.
iv) efektívnosť a účelnosť zaistenia
Poukazoval na to, že v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.: 1Sža 31/2014 zo dňa 2.9.2014 sa uvádza: „Odvolací súd potrebuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícií aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.“ Napadnuté rozhodnutie odporcu neobsahuje žiaden odkaz na akékoľvek aktuálne správy o krajine, kde má byť navrhovateľ vyhostený.
Navyše, v napadnutom rozhodnutí odporca uvádza, že účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa navrhovateľ nachádza. V Ú. N. má účastník konania zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť.
Navrhovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC a nebol zaistený za účelom obmedzenia páchania protiprávnej činnosti, zaistenia zdravotnej starostlivosti, resp. za účelom naplnenia životných potrieb na primeranej úrovni. Postup odporcu, kedy skúma účelnosť zaistenia podľa vyššie uvedených kritérií, tak nie je správny. Teda odporca nedostatočne skúmal efektívnosť a účelnosť zaistenia navrhovateľa.
v) riziko úteku
Navrhovateľ uviedol, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí opomenul akokoľvek odôvodniť, ako dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.
-
Na pojednávaní konanom dňa 15.06.2015 zástupca navrhovateľa zotrval v plnom rozsahu na písomných podaniach a dôvodoch podaného opravného prostriedku. Mal za to, že rozhodnutie odporcu je nezákonné a vo svetle príslušných zákonných ustanovení neobstojí. Zdôraznil, že navrhovateľ bol odporcom zaistený podľa ustanovenia 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je teda účelom tohto zaistenia zabezpečiť vycestovanie, ak existuje riziko úteku, avšak z rozhodnutia odporcu nevyplýva v čom tento vidí existenciu rizika úteku navrhovateľa. Rozhodnutie odporcu podľa judikatúry najvyššieho súdu nemožno doplniť alebo upraviť nejakými ďalšími podaniami, či už na pojednávaní, pred súdom alebo nejakými inými ďalšími úkonmi. V tomto rozhodnutí o zaistení nikde nie je nijakým spôsobom odôvodnená skutočnosť, prečo existuje u navrhovateľa riziko úteku. Dôvodom môže byť aj to, že odporca rozhodol podľa nesprávneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, keďže rozhodol podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom odôvodnenie zodpovedá tomu, že chcel alebo mal rozhodnúť podľa § 88 ods. 2, teda ods. 1 písm. b) ZoPC, ktorý je teda za účelom výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Pokiaľ ide o otázku nepríslušnosti orgánu, ktorý rozhodoval o zaistení navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ bol 06.05.2015 Príkazom na prepustenie prepustený zo zaistenia z Útvaru policajného zaistenia Sečovce a teda predpokladá, keď existuje príkaz na prepustenie bol navrhovateľ aj skutočne prepustený a teda opustil zariadenie Útvaru policajného zaistenia v Sečovciach. Podľa jeho názoru Oddelenie hraničnej kontroly Košice - letisko nemôže byť príslušné v otázkach oprávnenosti pobytu a teda následne v otázkach zaistenia, keď niekto sa neoprávnene nachádza na území Slovenskej republiky v meste N.. Preto sa domnieval, že rozhodnutie vydal nepríslušný orgán a z toho dôvodu je rozhodnutie nezákonné. Navrhovateľ, keď pricestoval alebo bol privezený na územie Slovenskej republiky, bol považovaný za žiadateľa o azyl a teda v čase príchodu na územie Slovenskej republiky a keď s ním prvý raz prišiel do kontaktu odporca, mal oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a teda nemohol byť príslušný vo veci vyhostenia a následne zaistenia za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Pobyt navrhovateľa sa stal nelegálnym až vydaním rozhodnutia alebo doručením rozhodnutia v azylovom konaní, v tom čase bol navrhovateľ v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, keďže účel zaistenia bol podľa § 88a ZoPC. Ten stratil svoj význam ukončením rozhodnutia v azylovom konaní, až tým momentom sa stal pobyt navrhovateľa na území Slovenskej republiky
nelegálny. Následne bol prepustený 06.05.2015 zo N. a teda príslušný orgán podľa jeho mienky malo byť Oddelenie cudzineckej polície Michalovce, do ktorého obvodu patrí mesto N..
Zástupca odporcu na pojednávaní konanom dňa 15.06.2015 sa zaoberal postupom právneho zástupcu navrhovateľa vo vzťahu k podaniu opravných prostriedkov a plnej moci a napriek tomu, že mal za to, že to nebolo v súlade so zákonom predložil súdu opravné prostriedky. Sám právny zástupca navrhovateľa vo svojom opravnom prostriedku ich žiadal o to, aby zašli do ÚPZC Sečovce, vypočuli cudzinca k tomu, aby pri spisovaní zápisnice poveril zastupovaním Škamla, s.r.o.. Týmto je vyvrátené to, že súčasťou opravného prostriedku už bola aj plná moc, ktorá v danom čase nebola a bola daná až následne.
K samotnému rozhodnutiu o zaistení uviedol, že cudzinec bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení. V súvislosti s možnou aplikáciou 88 ods. 1 písm. b) na účel výkonu AV mal za to, že toto ustanovenie môže správny orgán využiť až v čase, keď je rozhodnutie o administratívnom vyhostení právoplatné, čo ešte v tomto čase nebolo, nakoľko je tam lehota na podanie odvolania.
K otázke vecnej, respektíve miestnej príslušnosti dodal, že správny orgán OHK PZ Košice - letisko konalo v tomto príklade na základe písomného pokynu vyššie nadradeného RHCP Prešov.
§
Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie
f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.
Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
Podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny
a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak
1. existuje riziko jeho úteku.
Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.
Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.
Podľa § 82 ods. 1 psím. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak
b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, Priestupku na úseku pobytu sa dopustí štátny príslušník tretej krajiny, ak
a)má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa § 125 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Vo veciach pobytu podľa tohto zákona koná policajný útvar podľa miesta pobytu alebo predpokladaného pobytu, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pravidelne dochádza do zamestnania cez štátnu hranicu zo susedného štátu, koná policajný útvar podľa miesta výkonu zamestnania, a ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pravidelne dochádza cez štátnu hranicu zo susedného štátu do školy, koná policajný útvar podľa sídla školy.
*
Z pripojeného administratívneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-PO9-126/2015 súd zistil:
Rozhodnutím č.s. PPZ-HCP-PO9-126-041/2015 o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu zo dňa 06.05.2015 bol účastník konania administratívne vyhostení z územia Slovenskej republiky na územie F. podľa § 77 ods. 1 ZoPC s uložením zákazu vstupu na územie SR na dobu 3 rokov s tým, že táto lehota začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Lehota na vycestovanie z územia SR určená nebola a podľa § 55 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu. Predmetné rozhodnutie bolo doručené navrhovateľovi dňa 06.05.2015.
Z Úradného záznamu o vykonaní prehliadky cudzinca zo dňa 06.05.2015 (č.s.PPZ-HCP- PO9-126-045/2015) zo Zoznamu odobratých vecí súd zistil, že navrhovateľ mal pri sebe mince v celkovej hodnote 2,-EUR a 0,14 euro centov.
*
Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára:
Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Q. I. O. V. K. N. N. uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca.
Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- PO9-126-049/2015 zo dňa 06.05.2015, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC zaistil navrhovateľa dňa 06.05.2015 o 22.30 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC, ak existuje riziko jeho úteku na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na päť mesiacov, to je do 05.10.2015 s tým, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení a rozhodnutie je vykonateľné doručením. V zmysle § 88 ods. 5 ZoPC bol účastník konania dňom 06.05.2015 umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len ÚPZC Sečovce).
Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa, ktorý namietal nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia s poukázaním na nesprávne zákonné ustanovenie v zmysle ktorého bol zaistený, na zmätočnú lehotu doby zaistenia, nejasný začiatok plynutia lehoty, vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, nepríslušnosť orgánu, ktorý rozhodoval vo veci vydaného napadnutého rozhodnutia, efektívnosť a účelnosť zaistenia a riziko úteku.
Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC.
V zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ak existuje riziko jeho úteku.
Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods.2).
Správny orgán vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č.s.: PPZ- HCP-PO9-126/041/2015 zo dňa 06.05.2015 navrhovateľa administratívne vyhostil z územia SR na územie F. podľa § 77 ods. 1 ZoPC, uložil mu zákaz vstupu na územie SR na dobu 3 rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia, neurčil mu lehotu a vycestovanie z územia SR a zároveň podľa § 55 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán vylúčil odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu.
V dôsledku vylúčenia odkladného účinku sa predmetné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa stalo vykonateľné dňom doručenia navrhovateľovi dňa 06.05.2015.
Následne správny orgán ako dôsledok administratívneho vyhostenia vydal predmetné rozhodnutie, ktorým zaistil navrhovateľa dňom 06.05.2015 na obdobie 5 mesiacov do 05.10.2015.
Súd má za to, že z výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva doba, na akú mal byť navrhovateľ zaistený, to znamená do 05.10.2015. Táto doba je jasná, zrozumiteľná a určitá a nemožno ju zameniť s iným koncom doby zaistenia. Rovnako z napadnutého rozhodnutia vyplýva aj moment, kedy bol navrhovateľ zaistený. Výrok napadnutého rozhodnutia, ktoré navrhovateľ namietal aj ohľadne začiatku zaistenia, a to, že podľa § 88 ods. 4 ZoPC štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistený, nie je v rozpore s výrokom, kde je uvedené, že lehota začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení, pričom je vykonateľné doručením, nakoľko predmetné rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené dňom 06.05.2015, čím bol daný začiatok doby zaistenia, pričom znenie výroku napadnutého rozhodnutia nie je v rozpore s ustanovením § 88 ods. 4 posledná veta ZoPC. Pokiaľ by aj správny orgán stanovil, čo sa však v danom prípade nenastalo, inú dobu začiatku
zaistenia, vždy by platilo, že štátny príslušník tretej krajiny by bol zaistený dňom vydania takéhoto rozhodnutia o zaistení.
V prípade navrhovateľa je splnená podmienka použitia inštitútu zaistenia podľa § 88 ZoPC, keďže ohľadne navrhovateľa prebieha konanie o jeho administratívnom vyhostení, pričom sú dané dôvody uvedené v bode 1 § 88 ods. 1 písm. a), teda ak v konaní o administratívnom vyhostení existuje riziko úteku navrhovateľa. Odporca, ako správny orgán, v odôvodnení rozhodnutia náležite poukázal na históriu správania sa navrhovateľa a to na to, že po tom, čo požiadal o udelenie azylu z ekonomických dôvodov, dňa 12.12.2006 svojvoľne opustil L.Á. Y. I. V., čím porušil povinnosti cudzinca v zmysle § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle. Na územie SR bol vrátený až dňa 02.03.2015 z G. na základe Dublinského dohovoru.
Preto správny orgán správne vyhodnotil aj túto skutočnosť, že v prípade navrhovateľa existuje riziko úteku, keďže navrhovateľovo správania sa v minulosti daný stav rizika úteku iba podčiarkuje.
Námietka navrhovateľa o nedôvodnosti využitia inštitútu zaistenia u navrhovateľa z dôvodov vyššie uvedených nie je dôvodná. Správny orgán náležite vo svojom rozhodnutí odôvodnil z akého dôvodu využil v prípade navrhovateľa inštitút zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC.
Pokiaľ sa týka ešte využitia inštitútu zaistenia zo strany odporcu súd zdôrazňuje, že účastník konania sa navyše dopustil aj porušenia ustanovenia Článku 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), stanovujúceho podmienky pre vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorých povinnosťou je mať platný cestovný doklad a mať platné vízum alebo povolenie na pobyt v prípade, ak sa od cudzinca vyžaduje.
Po jeho navrátení z G. na územie SR (do H.) dňa 02.03.2015 v zmysle Dublinského dohovoru sa tento dňom 06.05.2015 po tom, čo bola zamietnutá jeho žiadosť o udelenie azylu zo strany Migračného úradu SR, zdržiaval na území SR neoprávnene (§2 ods. 1 písm. f) ZoPC) a bez platného cestovného dokladu, v dôsledku čoho bol uznaný vinným zo spáchania priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC a zároveň týmto konaním naplnil aj dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC.
Pokiaľ sa týka dĺžky doby zaistenia súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC. Správny orgán náležite zdôvodnil, prečo pristúpil k stanovenej dobe zaistenia, nakoľko z praxe vyplýva, že kratšia doba by bola neefektívna na plynule a bezproblémové vybavenie všetkých náležitostí.
Súd ešte dopĺňa, že správny orgán sa náležitým spôsobom odôvodnil prečo nepristúpil k alternatívam zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC.
Pokiaľ sa týkalo námietky neposúdenia situácií v krajine, do ktorej má byť navrhovateľ administratívne vyhostený, t.j. F., zo strany správneho orgánu súd k tomu udáva, že správny orgán poukazoval na to, že navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z ekonomických dôvodov, pričom stavom v krajine pôvodu navrhovateľa sa zaoberal vo svojom rozhodnutí Migračný úrad SR pri posudzovaní jeho žiadosti o udelenie azylu, ktorý žiadosť navrhovateľa zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Závery Migračného úradu si správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj osvojil, pričom Migračný úrad dospel k svojmu záveru po tom, ako komplexne posúdil žiadosť účastníka konania, ako aj situáciu v F., pričom nezistil, že účastníkovi konania v krajine pôvodu hrozí vážne bezprávie, nehrozí mu trest smrti, ani jeho výkon, ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest.
V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, poukazujúc na ustanovenie § 84 ZoPC, že policajný útvar zabezpečujúci výkon administratívneho vyhostenia skúma prekážky administratívneho vyhostenia uvedené v § 81 ZoPC (nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest, rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený). Teda správny orgán zabezpečujúci výkon AV sa danými skutočnosťami v krajine, kam má byť cudzinec vyhostený, musí zaoberať počas celého procesu výkonu jeho administratívneho vyhostenia.
Súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku navrhovateľa súvisiacu s nerešpektovaním jeho práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku a inými skutočnosťami namietanými navrhovateľom v časti vyjadrenie sa k podkladom.
Dané námietky navrhovateľa sú v rozpore so skutočnosťami vyplývajúci z administratívneho spisu odporcu PPZ-HCP-PO9-126/2015, nakoľko po tom, čo bol navrhovateľ prepustený z Ú. N. dňa 06.05.2015, bolo mu doručené toho istého dňa aj Upovedomenie o začatí správneho konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia, kde mu bolo uvedené, čo je podkladom pre začatie konania, čím je jeho neoprávnený pobyt na území SR a čo je dôvodom jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. S navrhovateľom bola dňa 06.05.2015 spísaná Zápisnica (č.s. PPZ-HCP- PO9-126-040/2015) o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. 71/1967 Zb. o správnom konaní spracovanej ku konaniu vo veci neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky z ktorej súd zistil, že navrhovateľ bol okrem iného poučený aj podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom svojím vlastnoručným podpisom osvedčil, že bol poučený v zmysle zákonných ustanovení uvedených v predtlači tejto zápisnice, čomu v plnej miere porozumel a poučenie zobral na vedomie a nevyužil svoje právo odmietnuť výpoveď a vypovedať chcel. Bol oboznámený s predmetom výsluchu vo veci jeho neoprávneného pobytu na území SR ako aj o tom, že voči nemu bolo dňa 06.05.2015 začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia SR, o ktorom bol Upovedomený dňa 06.05.2015 ako aj o tom, čo bolo podkladom pre začatie konania. Vo svojej výpovedi uviedol, že nemal záujem sa vrátiť na územie SR po tom, čo v G. požiadal o azyl. Po prvýkrát požiadal o azyl na území SR v roku 2006, pričom jeho cieľovou krajinou bolo Y., kam odišiel zo L. V., kde bol asi 2 až 2,5 roka. Následne odcestoval do G., kde aj pracoval a požiadal o zlegalizovanie pobytu. Bol si vedomý toho, že na území SR sa zdržiava neoprávnene, ale do krajiny pôvodu sa vrátiť nechcel, nakoľko tam nič nemá. Žije tam len jeho mama a sestra, ktoré nezarábajú a má dlhy voči prevádzačovi. Mal obavu o svoj život, lebo prevádzač pozná vysokopostaveného politika v F. a z toho dôvodu má obavu o svoj život. Nie je členom žiadnej politickej strany a nedopustil sa konania za ktoré mu hrozí trest smrti.
Zo zápisnice vyplýva, že mu bola daná možnosť v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku aj závere jeho výsluchu po prečítaní zápisnice a jej pretlmočení. Vo veci bolo následne vydané rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľa administratívne vyhostil.
Pred vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení odporca doručil navrhovateľovi Upovedomenie o začatí konania vo veci zaistenia (PPZ-HCP-PO9-126-048/2015), ktorou správny orgán upovedomil navrhovateľa podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku o začatí konania vo veci zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC. Takisto ho poučil o jeho právach vyplývajúcich z ustanovenia § 33 Správneho poriadku. V odôvodnení daného upovedomia uviedol správny orgán chronológiu jeho pobytu na území SR po jeho vrátení dňa 02.03.2015, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré predchádzali začatiu konania o jeho zaistení. Následne správny orgán vydal vo veci napadnuté rozhodnutie o zaistení navrhovateľa.
Z daného postupu správneho orgánu, ktoré má podstatu v administratívnom spise vyplýva, že zo strany odporcu neboli porušené práva účastníka takým spôsobom, ktorým by súd mohol konštatovať, že postup správneho orgánu má takú vadu, ktorá je spôsobilá mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
-
Pokiaľ sa týka námietky nepríslušnosti súd poukazuje na to, že odporca už v minulosti rozhodoval o zaistení navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutím č. PPZ-HCP-
PO9-126-012/2015 zo dňa 02.03.2015, ktoré to rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Sp/13/2015 zo dňa 24.03.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sža/21/2015 zo dňa 06.05.2015. Navrhovateľovi bolo dňa 06.05.2015 vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu SR, ktorým jeho žiadosť o udelenie azylu zamietol. Následne odporca vydal Príkaz na prepustenie navrhovateľa zo dňa 06.05.2015, nakoľko navrhovateľ bol zaistený v ÚPZC Sečovce na základe jeho predchádzajúceho administratívneho rozhodnutia. Odporca po jeho prepustení zistil aj tú skutočnosť, že navrhovateľ sa zdržiava na území SR neoprávnene a týmto svojím konaním spáchal priestupok podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC, čím naplnil dôvody AV v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Tieto skutočnosti odporca v rozhodnutí o administratívnom vyhostení navrhovateľa aj konštatoval. Vybavením tohto priestupku sa odporca zaoberal v Zázname o vybavení priestupku napomenutím podľa § 84 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. č.s. PPZ-HCP-PO9-126-046/2015 zo dňa 06.05.2015 z ktorého súd zistil, že navrhovateľ ako páchateľ naplnil skutkovú podstatu priestupku podľa § 118 ods. písm. a) ZoPC a za uvedený skutok bol v blokovom konaní napomenutý. Z popisu skutku vyplýva, že navrhovateľ po tom čo mu bolo dňa 06.05.2015 vyhlásené rozhodnutie Migračného úradu, ktorý bola jeho žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako zjavne neopodstatnená a týmto dňom sa predmetné rozhodnutie stalo vykonateľným a právoplatným sa jeho ďalší pobyt na území SR považuje za neoprávnený. Preto vzhľadom na vyššie uvedené bola daná príslušnosť odporcu na konanie vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle citovaných právnych ustanovení v čase rozhodovania o jeho zaistený, nakoľko odporca bol tým policajným útvarom, ktorý zistil dôvody jeho administratívneho vyhostenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo zákonné, efektívne a účelné v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
Súd má za to, že postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom.
Súd konštatuje, že sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie tej otázky, či dané rozhodnutie odporcu je vecne správne. Ostatné námietky navrhovateľa produkované v opravnom prostriedku neboli spôsobilé na to, aby mohli ovplyvniť danú skutočnosť.
Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO9-126-049/2005 zo dňa 06.05.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde.
Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).