Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 769/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5,

Česká republika, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prievidza

sp. zn. z 8. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 10. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. decembra 2015 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. mája

2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. augusta 2016.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol povolávacím rozkazom Okresného úradu

práce Prievidza č. 102/93 z 20. júla 1993 povolaný na výkon civilnej služby. Sťažovateľ

na civilnú službu nenastúpil, pretože odmietal vykonať civilnú službu ako náhradu

vojenskej služby. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 7. februára 1994 uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa výkonu civilnej služby

podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a bol mu uložený trest odňatia slobody s podmienečným

odkladom výkonu trestu. Sťažovateľ sa v priebehu skúšobnej doby osvedčil a hľadí sa

na neho, akoby nebol súdne trestaný. Sťažovateľ podal 19. októbra 2015 návrh na povolenie

obnovy konania. V návrhu uviedol, že trestného činu vyhýbania sa výkonu civilnej služby

podľa sa mohol dopustiť iba ten, kto niekedy na civilnú

službu nastúpil, tzv. špeciálny subjekt. Sťažovateľ pritom na civilnú službu nenastúpil, preto

nemohol byť tzv. špeciálnym subjektom trestného činu podľa § 272c ods. 1 Trestného

zákona. Sťažovateľ sa preto návrhom na obnovu konania domáhal obnovy konania v jeho

trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. . Po povolení obnovy konania

by sa sťažovateľ v ďalšom konaní obhajoval vo vzťahu k trestnému činu nenastúpenia

na civilnú službu podľa , pokiaľ by mu bola obžaloba pre tento

trestný čin vznesená.

3. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. decembra 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“) bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý,

pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa .

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd

uznesením sp. zn. na neverejnom zasadnutí 10. mája 2016 zamietol ako

nedôvodnú. Sťažovateľ namieta súdom nedostatočné objasnenie skutočnosti, pretože

na civilnú službu nikdy nenastúpil, a preto ani nemohol byť tzv. špeciálnym subjektom

pre spáchanie trestného činu vyhýbania sa výkonu civilnej služby podľa § 272c ods. 1

.

2

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že

napadnutým uznesením okresného súdu z 8. decembra 2015 a uznesením krajského súdu

z 10. mája 2016 bolo porušené jeho základné právo podľa ,

listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a ktorým zároveň zruší tieto uznesenia.

Sťažovateľ tiež požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške

303,16 €.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

z 8. decembra 2015

7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti

podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným

porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto

právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľových

námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 8. decembra 2015. Sťažovateľ sa

mohol domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti ako riadneho opravného

prostriedku na krajský súd, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne

4

okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľ reálne využil, napadnuté uznesenie okresného

súdu bolo predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o sťažnosti podanej

sťažovateľom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu

okresného súdu z 8. decembra 2015, odmietol podľa

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

z 10. mája 2016

8. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

9. Podstata sťažnosti spočíva v nedostatočnom posúdení otázky, či sťažovateľ, ktorý

civilnú službu vôbec nenastúpil, mohol byť uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa

výkonu civilnej služby podľa . Podľa názoru sťažovateľa sa

tohto trestného činu mohol dopustiť iba ten, kto civilnú službu niekedy nastúpil. Ide o tzv.

špeciálny subjekt. Sťažovateľ bol uznaný za osobu schopnú výkonu vojenskej služby,

pričom však vydal vyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej služby z dôvodu

svedomia. Preto bol sťažovateľ z vojenskej evidencie vyradený a bol daný k dispozícii

Okresnému úradu práce Prievidza. Skutočnosť, že sťažovateľ nenastúpil výkon civilnej

služby, mohla mať za následok eventuálne naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného

činu nenastúpenia civilnej služby podľa . Touto námietkou

sa, podľa názoru sťažovateľa, súdy vôbec nezaoberali. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj

rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré otázku tzv. špeciálneho subjektu vo

vzťahu k civilnej službe podrobne skúmali.

10. Krajský súd v napadnutom uznesení zotrval v názore, že sťažovateľ bol v čase

skutku tzv. špeciálnym subjektom spôsobilým na spáchanie trestného činu vyhýbania sa

výkonu civilnej služby podľa . V prípade sťažovateľa tak

neboli zistené podmienky pre povolenie obnovy, a preto krajský súd napadnutým uznesením

zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 8. decembra 2015. Ústavný súd má

určité výhrady k prijatému právnemu názoru týkajúcemu sa posudzovania otázky výkonu

civilnej služby sťažovateľom, ktoré tvorili jadro sťažnosti, na druhej strane však napadnuté

uznesenie ešte neprekročilo hranice ústavnej udržateľnosti. Prípadný zásah ústavného súdu,

a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, by bolo možné realizovať len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Takéto závažné nedostatky, ktoré by z dôvodu zásahu do práv

sťažovateľa vyžadovali zásah ústavného súdu, však zistené neboli.

11. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na dva rozsudky Najvyššieho súdu

Českej republiky, ktoré zároveň v prílohe predložil. V týchto rozhodnutiach bola otázka

nenastúpenia civilnej služby posúdená v súlade s právnym názorom sťažovateľa.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nie je úlohou ústavného súdu

6

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, ,

).

12. Ústavný súd preto dospel k záveru, že právny názor a výklad krajského súdu

nevykazuje také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

13. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016