Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 769/2016
PDF · 138.79 KB
No categories available
I. ÚS 769/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5,
Česká republika, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 3 Nt 20/2015 z 8. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 23 Tos 39/2016 z 10. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 20/2015 z 8. decembra 2015 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 39/2016 z 10. mája
2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. augusta 2016.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol povolávacím rozkazom Okresného úradu
práce Prievidza č. 102/93 z 20. júla 1993 povolaný na výkon civilnej služby. Sťažovateľ
na civilnú službu nenastúpil, pretože odmietal vykonať civilnú službu ako náhradu
vojenskej služby. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 32/94
zo 7. februára 1994 uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa výkonu civilnej služby
podľa § 272c ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody s podmienečným
odkladom výkonu trestu. Sťažovateľ sa v priebehu skúšobnej doby osvedčil a hľadí sa
na neho, akoby nebol súdne trestaný. Sťažovateľ podal 19. októbra 2015 návrh na povolenie
obnovy konania. V návrhu uviedol, že trestného činu vyhýbania sa výkonu civilnej služby
podľa § 272c ods. 1 Trestného zákona sa mohol dopustiť iba ten, kto niekedy na civilnú
službu nastúpil, tzv. špeciálny subjekt. Sťažovateľ pritom na civilnú službu nenastúpil, preto
nemohol byť tzv. špeciálnym subjektom trestného činu podľa § 272c ods. 1 Trestného
zákona. Sťažovateľ sa preto návrhom na obnovu konania domáhal obnovy konania v jeho
trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 32/94. Po povolení obnovy konania
by sa sťažovateľ v ďalšom konaní obhajoval vo vzťahu k trestnému činu nenastúpenia
na civilnú službu podľa § 272a Trestného zákona, pokiaľ by mu bola obžaloba pre tento
trestný čin vznesená.
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 20/2015 z 8. decembra 2015 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“) bol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietnutý,
pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd
uznesením sp. zn. 23 Tos 39/2016 na neverejnom zasadnutí 10. mája 2016 zamietol ako
nedôvodnú. Sťažovateľ namieta súdom nedostatočné objasnenie skutočnosti, pretože
na civilnú službu nikdy nenastúpil, a preto ani nemohol byť tzv. špeciálnym subjektom
pre spáchanie trestného činu vyhýbania sa výkonu civilnej služby podľa § 272c ods. 1
2
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že
napadnutým uznesením okresného súdu z 8. decembra 2015 a uznesením krajského súdu
z 10. mája 2016 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a ktorým zároveň zruší tieto uznesenia.
Sťažovateľ tiež požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom vo výške
303,16 €.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu
z 8. decembra 2015
7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným
porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto
právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľových
námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 8. decembra 2015. Sťažovateľ sa
mohol domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti ako riadneho opravného
prostriedku na krajský súd, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne
4
okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľ reálne využil, napadnuté uznesenie okresného
súdu bolo predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní o sťažnosti podanej
sťažovateľom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu
okresného súdu z 8. decembra 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
z 10. mája 2016
8. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia krajského súdu.
9. Podstata sťažnosti spočíva v nedostatočnom posúdení otázky, či sťažovateľ, ktorý
civilnú službu vôbec nenastúpil, mohol byť uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa
výkonu civilnej služby podľa § 272c ods. 1 Trestného zákona. Podľa názoru sťažovateľa sa
tohto trestného činu mohol dopustiť iba ten, kto civilnú službu niekedy nastúpil. Ide o tzv.
špeciálny subjekt. Sťažovateľ bol uznaný za osobu schopnú výkonu vojenskej služby,
pričom však vydal vyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej základnej služby z dôvodu
svedomia. Preto bol sťažovateľ z vojenskej evidencie vyradený a bol daný k dispozícii
Okresnému úradu práce Prievidza. Skutočnosť, že sťažovateľ nenastúpil výkon civilnej
služby, mohla mať za následok eventuálne naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného
činu nenastúpenia civilnej služby podľa § 272a ods. 1 Trestného zákona. Touto námietkou
sa, podľa názoru sťažovateľa, súdy vôbec nezaoberali. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj
rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré otázku tzv. špeciálneho subjektu vo
vzťahu k civilnej službe podrobne skúmali.
10. Krajský súd v napadnutom uznesení zotrval v názore, že sťažovateľ bol v čase
skutku tzv. špeciálnym subjektom spôsobilým na spáchanie trestného činu vyhýbania sa
výkonu civilnej služby podľa § 272c ods. 1 Trestného zákona. V prípade sťažovateľa tak
neboli zistené podmienky pre povolenie obnovy, a preto krajský súd napadnutým uznesením
zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 8. decembra 2015. Ústavný súd má
určité výhrady k prijatému právnemu názoru týkajúcemu sa posudzovania otázky výkonu
civilnej služby sťažovateľom, ktoré tvorili jadro sťažnosti, na druhej strane však napadnuté
uznesenie ešte neprekročilo hranice ústavnej udržateľnosti. Prípadný zásah ústavného súdu,
a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, by bolo možné realizovať len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Takéto závažné nedostatky, ktoré by z dôvodu zásahu do práv
sťažovateľa vyžadovali zásah ústavného súdu, však zistené neboli.
11. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na dva rozsudky Najvyššieho súdu
Českej republiky, ktoré zároveň v prílohe predložil. V týchto rozhodnutiach bola otázka
nenastúpenia civilnej služby posúdená v súlade s právnym názorom sťažovateľa.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že nie je úlohou ústavného súdu
6
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
12. Ústavný súd preto dospel k záveru, že právny názor a výklad krajského súdu
nevykazuje také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016