Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 97/2016
PDF · 236.88 KB
No categories available
III. ÚS 97/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Mészáros Bariakovou,
Advokátska kancelária, Bystrický rad 453/77, Zvolen, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Co 273/2013 (neskôr vedenom pod sp. zn. 5 Co 593/2015) a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 273/2013 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 537,62 €
(slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave
p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Martiny Mészáros Bariakovej, Advokátska
kancelária, Bystrický rad 453/77, Zvolen, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 97/2016-11 z 24. februára 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 273/2013 (neskôr vedenom pod sp. zn. 5 Co 593/2015).
Sťažnosť v tejto veci, v ktorej bol pôvodne sudcom spravodajcom sudca Ľubomír
Dobrík, prijal na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. V zmysle relevantných
ustanovení dodatku č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
1. 3. 2016 – 28. 2. 2017 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené
bývalému sudcovi ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi (ktorému skončilo funkčné
obdobie) ako sudcovi spravodajcovi, ktoré neboli do 29. februára 2016 skončené prijatím
konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu,
prípadne odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde, s účinnosťou od
14. septembra 2016 pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predmetná sťažnosť bola
pridelená sudcovi ústavného súdu Lajosovi Mészárosovi, ktorý je v súlade s rozvrhom práce
členom II. senátu, a z toho dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát
ústavného súdu.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie o odvolaní proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vydanému v sťažovateľovej veci 7. novembra
2012 sa na krajskom súde začalo 25. apríla 2013 a do dňa podania sťažnosti, t. j. 19. júna
2015, o tomto odvolaní nebolo rozhodnuté. Z dôvodu, že krajský súd „ani po takmer dvoch
2
rokoch o podanom odvolaní nerozhodol“, podal sťažovateľ predsedovi krajského súdu
sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
ktorá bola vybavená ako dôvodná, o čom bol sťažovateľ vyrozumený odpoveďou
z 20. marca 2015. Keďže ani hneď po podaní tejto sťažnosti predsedovi súdu krajský súd
vo veci neurčil termín pojednávania, prípadne verejného vyhlásenia rozhodnutia, sťažovateľ
bol toho názoru, že v jeho veci „vznikajú zbytočné a neodôvodnené prieťahy v súdnom
konaní, čo má za následok to, že niekoľko rokov žijem v neistote ohľadom mnou
uplatňovaného nároku“.
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ vyjadril k ustáleným kritériám právne
významným pre posúdenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Pokiaľ ide
o zložitosť veci, sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd je povinný zaujať stanovisko
predovšetkým k otázke premlčania uplatneného nároku, čo považuje za jednu z menej
zložitých otázok. Sťažovateľ taktiež uvádza, že jeho „procesná disciplína v odvolacom
konaní je plne v súlade s príslušnými procesnými predpismi a nespôsobuje prieťahy
v odvolacom konaní“. Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ uvádza, že
do dňa doručenia sťažnosti mu krajský súd „nedoručil ani vyjadrenie žalovaného
k podanému odvolaniu, pričom sa môžem len domnievať, či vôbec žalovanému moje
odvolanie doručil, aby sa k nemu vyjadril. Na tomto mieste poukazujem aj na vybavenie
mojej sťažnosti predsedom Krajského súdu Bratislava, z ktorého je zrejmé, že vec bola
Krajskému súdu Bratislava predložená dňa 25.04.2013, pričom sudkyňa si vec prevzala až
dňa 28.02.2015. Aj z uvedeného je zrejmé, že spisový materiál po dobu takmer dvoch rokov
sa na Krajskom súde Bratislava nachádzal bez toho, aby si ho konajúca sudkyňa prevzala
a vo veci konala bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného vyplýva, že postup Krajského súdu
Bratislava je maximálne pasívny, čoho dôsledkom je splnenie aj tejto podmienky pre
prijatie záveru o tom, že Krajský súd Bratislava zapríčiňuje zbytočné prieťahy v odvolacom
konaní...
Tak ako som v krátkosti uviedol už vyššie, tento spor má pre mňa mimoriadny
význam, a to jednak z pohľadu reštitučného a jednak aj z pohľadu satisfakčného. Podanou
žalobou sa domáham náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorú mi spôsobil štát tým, že ma
3
nezákonne a tým pádom aj nedôvodne po dobu skoro jedného roka väznil vo väzbe
a rovnako aj nezákonne a nedôvodne trestne stíhal. Už samotné vedenie trestného stíhania
voči určitej osobe predstavuje závažný zásah do základných práv a slobôd fyzickej osoby,
avšak ak je počas trestného stíhania osoba vzatá aj do väzby, tento zásah do základných
práv a slobôd je o to intenzívnejší, pričom nepochybne možno zaujať názor, že väzobné
stíhanie fyzickej osoby predstavuje jeden z najzávažnejších (ak nie najzávažnejší) zásah
štátu do základných práv a slobôd fyzickej osoby. Význam sporu je pre mňa o to závažnejší,
že som bol v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený, pričom práve oslobodenie spod
obžaloby zakladá moje nároky, ktoré si proti štátu uplatňujem cestou civilného konania.
Vzhľadom na to, že povaha veci má pre mňa prvoradý význam spočívajúci v tom, či
všeobecný súd uzná alebo neuzná moje nároky voči štátu titulom nezákonného trestného
stíhania a väznenia, som toho názoru, že je splnená aj posledná podmienka pre vyvodenie
záveru, že Krajský súd Bratislava svojou neodôvodnenou nečinnosťou spôsobuje zbytočné
prieťahy v súdnom konaní.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Bratislava
v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/273/2013 porušené bolo.
2. Krajskému súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/273/2013 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. (...) priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR(...),
ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť (...) trovy konania
v sume 355,73 EUR na účet advokátky JUDr. Martiny Mészáros Bariakovej(...) a to do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 3178/16 zo 4. apríla
4
2006 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského
súdu z 12. októbra 2016.
3.1 Predseda krajského súdu uviedol tieto relevantné skutočnosti:
«(...) Vec sťažovateľa bola Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 25C/133/2009
predložená Krajskému súdu v Bratislave na konanie a rozhodnutie dňa 25. 04. 2013 a je
vedená pod sp. zn. 5Co/273/2013.
Dňa 30. 09. 2015 bola táto vec vybavená bez meritórneho rozhodnutia (INAK).
Zo súdu prvého stupňa bola uvedená vec sťažovateľova vrátená naspäť tunajšiemu
odvolaciemu súdu dňa 11.12.2015 a je vedená pod sp. zn. 5Co/593/2015.
Predmetná vec sp. zn. 5Co/593/2015 bola rozhodnutá uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 5Co/593/2015-221 zo dňa 21. 12. 2015 tak, že odvolaním napadnutý
rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/133/2009-178 zo dňa 07. 11. 2012 bol
zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
JUDr. Janka Richterová ako poverený člen senátu tiež na doplnenie uviedla, že spis
sp. zn. 25C/133/2009 (sp. zn. 5Co/273/2013) prevzala v apríli 2015 spolu so 192
nevybavenými vecami (z januára 2015), z toho 99 reštančnými; do 31. 12. 2014 bola vo veci
referujúcim sudcom JUDr. Blanka Malichová.
Súčasne Vám oznamujem, že Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»
3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
krajského súdu uviedla tieto skutočnosti:
«(...) Z obsahu vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave v podstate vyplýva, že vec
bola odvolaciemu súdu súdom prvej inštancie predložená dňa 25.04.2013, pričom Krajský
súd v Bratislave ako súd odvolací o mojom odvolaní rozhodol dňa 30.09.2015. Okrem toho
odvolací súd poukazuje na značnú vyťaženosť tohto súdu.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd rozhodol o mojom odvolaní po takmer dva
a pol roku od predloženia spisového materiálu, resp. po dva a trištvrte roku od podania
odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti poukazujem na to, že
5
vyťaženie súdu veľkým nápadom vecí, resp. nedostatok sudcov alebo iných zamestnancov
súdu nepredstavuje objektívnu skutočnosť, ktorá by ospravedlňovala vznik značných
prieťahov v súdnom konaní.
Vyššie prezentovaný záver vyplýva aj z konštantnej rozhodovacej praxe Ústavného
súdu SR, ako aj Ústavného súdu ČR.
Podľa uznesenia Ústavného súdu ČR, sp. zn. III. ÚS 674/04: „Ústavný súd už
vo svojej judikatúre zdôraznil, že nedostatky v organizácii a činnosti súdnej moci nemôžu
ísť na ťarchu tých, ktorí sa na súd obracajú ako na ochrancu svojich základných práv
a slobôd.“
Podľa uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 52/1999: „Uplatnenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej
právnej neistoty.“
Napokon podľa uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 61/1998: „Nesprávna
organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej
lehoty prerokovania konkrétnej veci, sú porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.“
Tak, ako som uviedol v podanej sťažnosti, tak aj na tomto mieste opakovane
uvádzam, že posúdenie toho, či moje uplatňované nároky sú alebo nie sú premlčané,
považujem za otázku relatívne jednoduchého právneho posúdenia odvolacím súdom, a preto
je nepochybné, že v konaní odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom v súdnom
konaní. V tejto súvislosti tiež uvádzam, že v konaní pred všeobecnými súdmi ide pre mňa
o bytostne dôležitý súdny spor, nakoľko sa v ňom domáham náhrady škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mi bola spôsobená nezákonnou väzbou, nezákonným trestným stíhaním
a nesprávnym úradným postupom. Je teda pochopiteľné, že je pre mňa veľmi dôležité, aby
došlo čím skôr k odstráneniu mojej právnej neistoty ohľadom mnou uplatňovaných
peňažných nárokov pred všeobecnými súdmi. Vyše dva a pol ročné odvolacie konanie
potom bez ďalšieho nemožno hodnotiť ako konanie, ktoré je rýchle, hospodárne a súladné
s Ústavou SR.
6
Zároveň poukazujem na to, že Krajský súd v Bratislave vo svojom vyjadrení ani
nenamieta to, že by neboli splnené základné predpoklady na to, Ústavný súd SR mojej
sťažnosti vyhovel.
(...) Z vyjadrenia Krajského súdu v Bratislave ďalej vyplýva, že po podaní sťažnosti
došlo k rozhodnutiu o mnou podanom odvolaní. Táto skutočnosť mi je známa, nakoľko
uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Co/593/2015-221 zo dňa 30.09.2015, ktorým
bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, bolo doručené aj mne prostredníctvom mojej právnej zástupkyne.
Záverom tohto stanoviska poukazujem na to, že k rozhodnutiu Krajského súdu
v Bratislave došlo až po tom, čo som podal sťažnosť na Ústavný súd SR pre zbytočné
prieťahy v odvolacom konaní. V prípade, ak by Ústavný súd SR mojej sťažnosti nevyhovel
práve z dôvodu, že medzičasom došlo k rozhodnutiu odvolacieho súdu o mojom odvolaní,
mám za to, že v takomto prípade mi vznikne nárok na náhradu trov konania podľa § 31a
ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Opakovane však uvádzam, že podľa môjho názoru nič nebráni Ústavnému súdu SR, aby
mojej sťažnosti vyhovel (s upravenou výškou trov konania vyčíslenou nižšie), nakoľko došlo
k naplneniu všetkých kritérií pre vyslovenie záveru o tom, že v konaní odvolacieho súdu
došlo k zbytočným prieťahom, a teda bolo porušené moje základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Pokiaľ sa týka sumy požadovaného finančného zadosťučinenia, tak som toho názoru,
že suma 3.000,- EUR predstavuje primerané finančné zadosťučinenie, nakoľko samotné
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
nie je dostatočným zadosťučinením, a to najmä z dôvodu významu sporu pre mňa ako aj
z dôvodu neospravedlniteľnej pasivity odvolacieho súdu počas odvolacieho konania, ktorý
u mňa len prehlboval pocit neistoty a straty viery v právny štát. Bez povšimnutia nemôže
ostať ani to, že skutok, za ktorý som bol dlhé roky stíhaný a väznený, sa ani len nestal.
Zároveň mám za to, že mnou požadovaná suma vo výške 3.000,- EUR vychádza zo zásad
aplikovaných ESĽP a jej priznaním dôjde k zavŕšeniu ochrany môjho porušeného
základného práva (obdobne bod 46. nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 313/2012).
Úplným záverom uvádzam, že netrvám na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne
pojednávanie.»
7
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 273/2013:
Dňa 25. apríla 2013 bol krajskému súdu predložený spis „na rozhodnutie
o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.11.2012, spis. značka
25C 133/2009-178“. Odvolanie podal sťažovateľ, ktorý sa žalobným návrhom proti
Slovenskej republike Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky domáha náhrady
škody a nemajetkovej ujmy najmä z titulu „nezákonnej väzby“ a „nezákonného trestného
stíhania“. Vec bola na krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 5 Co 273/2013.
Dňa 20. marca 2015 podpredseda krajského súdu listom č. Spr. 2026/2015 oznámil
sťažovateľovi, že jeho „sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co/273/2013
vyhodnotil ako dôvodnú“.
Dňa 10. septembra 2015 podpredseda krajského súdu upozornil predsedu senátu na
prieťahy v konaní.
Dňa 30. septembra 2015 bol spis vrátený okresnému súdu „podľa § 209 ods. 2 O.s.p.
bez meritórneho rozhodnutia“, pretože vec „bola predložená bez toho, aby sa v spise
nachádzalo úplné odvolanie“ sťažovateľa.
Dňa 11. decembra 2015 bol krajskému súdu opätovne predložený spis na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľa „proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.11.2012,
č.k. 25C 133/2009-178“, pretože „úprava z č. l. 197 bola realizovaná“. Vec bola na
krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 5 Co 593/2015.
Dňa 21. decembra 2015 krajský súd uznesením č. k. 5 Co 593/2015-221 napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
8
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského
súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 25 C 133/09-178
zo 7. novembra 2012 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,
v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
9
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda krajského
súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom období
k zbytočným prieťahom v konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a konštatuje, že
krajský súd bol v predmetnej veci nečinný v podstate od predloženia veci tomuto súdu od
25. apríla 2013 do 30. septembra 2015, kedy po 2,5 rokoch vrátil vec okresnému súdu bez
meritórneho rozhodnutia, pretože v spise sa nenachádzalo úplné odvolanie. Pokiaľ v danom
prípade odpočítame primeraný čas na prípravu odvolacieho konania (šesť mesiacov),
krajský súd počas takmer dvoch rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v napadnutej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy
(pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani
v dôsledku správania účastníkov, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu. Ústavný súd
10
napokon poukazuje na to, že predmetom napadnutého konania bola náhrada škody, t. j. vec,
ktorej povaha si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu
súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať
svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená a aby sa čo
najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou
o rozhodnutie (mutatis mutandis I. ÚS 145/03, I. ÚS 19/00 a iné).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Vzhľadom na to, že 21. decembra 2015 krajský súd uznesením č. k.
5 Co 593/2015-221 vo veci rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci
rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, preto o tejto časti sťažnosti
ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, „nakoľko
samotné konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nie je dostatočným zadosťučinením, a to najmä z dôvodu významu sporu pre mňa
ako aj z dôvodu neospravedlniteľnej pasivity odvolacieho súdu počas odvolacieho konania,
ktorý u mňa len prehlboval pocit neistoty a straty viery v právny štát“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že aj konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd pritom
prihliadol aj na to, že krajský súd po podaní sťažnosti predsedovi krajského súdu
v primeranej dobe začal konať, teda táto sťažnosť sa stala efektívnym prostriedkom
nápravy.
11
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti zo 17. júna 2015
a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 12. októbra 2016). Za dva úkony
vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume dvakrát po 139,83 € a režijný paušál dvakrát po
8,39 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2016 patrí odmena v sume 143 € a režijný paušál
8,58 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
predstavujú sumu 448,02 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 89,60 €,
t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 537,62 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016
12