Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 883/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Garom,

Štefánikova 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16

ods. 1, , 2 a 3 a a práv podľa

a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom príslušníkov

Obvodného oddelenia Policajného zboru Ružinov-Východ a Obvodného oddelenia

Policajného zboru Podunajské Biskupice Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava II v trestnom konaní vedenom pôvodne pod ČVS: ORP-3300/RV-B2-2015

a následne pod ČVS: ORP-2755/RV-B2-2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. februára 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Andrejom Garom, Štefánikova 14,

Bratislava, ktorou podľa petitu namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16

ods. 1, , 2 a 3 a podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 3 a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom «Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II

a Obvodného oddelenia Policajného zoru Ružinov-Východ a Obvodného oddelenia

Policajného zboru Podunajské Biskupice zo dňa 8. februára 2015 (z priloženej

dokumentácie vyplýva, že správne má byť „8. decembra 2015“, pozn.) a 9. februára 2015

(z priloženej dokumentácie vyplýva, že správne má byť „8. decembra 2015“, pozn.),

v trestnom konaní č. k. ČVS: ORP-3300/RV-B2-2015, ČVS: ORP-2755/RV-B2-2015»

(ďalej aj „namietaný postup polície pri zadržaní sťažovateľky a počas obmedzenia jej

osobnej slobody“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola 8. decembra 2015 o 20.30 h

príslušníkmi Policajného zboru «zadržaná, resp. v tom čase ešte len zaistená v mieste

svojho trvalého bydliska pri parkovaní do garáže v jej vlastníctve v garážovom dvore na

. Následne bola prevezená hliadkou PZ a ďalej zadržaná v cele

policajného zaistenia (ďalej len ako „CPZ“) OR PZ BA II, OO PZ BA Ružinov – východ.

Neskôr dňa 09. 12. 2015 v skorých ranných hodinách bola Sťažovateľka prevezená na

výsluch, ktorý sa uskutočnil v priestoroch OO PZ Podunajské Biskupice v čase od 03:00 –

04:30 hod.».

Obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľky predchádzal konflikt s inými fyzickými

osobami pred jej garážou, do ktorej sťažovateľka chcela zaparkovať svoje auto.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje okolnosti, za akých došlo k popisovanému

konfliktu, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k obmedzeniu jej osobnej slobody, a napokon

aj okolnosti, za ktorých prebiehalo obmedzenie jej osobnej slobody a jej výsluch

9. decembra 2015.

Sťažovateľka v sťažnosti výslovne neuvádza, ako dlho trvalo obmedzenie jej osobnej

slobody, z jej obsahu však možno vyvodiť, že netrvalo dlhšie ako 24 hodín. Zo zápisnice

o zadržaní a obmedzení osobnej slobody sťažovateľky spísanej povereným príslušníkom

Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Ružinov-východ (ďalej len „obvodné

oddelenie Policajného zboru“) Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II

ČVS: ORP-3300/RV-B2-2015 z 9. decembra 2015, ktorá bola spísaná o 2.40 h, vyplýva, že

sťažovateľka bola obmedzená na osobnej slobode „pri páchaní prečinu Výtržníctvo podľa

hliadkou PMJ KR PZ Bratislava dňa 8. 12. 2015 v čase o 20.30“,

lebo „na verejnosti prístupnom mieste na , pri garážach dňa

08. 12. 2015 o 20.00 h fyzicky napadla oznamovateľku a jej dcéru

a je dôvodná obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti

obdobného charakteru a je dôvod na postup podľa “.

Uznesením obvodného oddelenia Policajného zboru z 9. decembra 2015 bola trestná

vec postúpená Okresnému úradu Bratislava na prešetrenie priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu. Sťažovateľka v nadväznosti na túto skutočnosť v sťažnosti uvádza, že

„Týmto uznesením porušovateľ de facto priznal vlastné pochybenie v konaní.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že postup polície pri jej zadržaní a počas obmedzenia

jej osobnej slobody bol ponižujúci, krutý, neľudský a najmä nezákonný, keďže naň

neexistovali zákonné dôvody a nebol dodržaný ani zákonom ustanovený postup.

Sťažovateľka v týchto súvislostiach poukazuje na absenciu súhlasu prokurátora s jej

zadržaním, na nezákonné použitie pút, na ponižujúce vedenie a prerušenie jej výsluchu

a vykonanie osobnej prehliadky a na celkovo kruté a ponižujúce zaobchádzanie polície,

ako aj na neľudské podmienky v mieste, kde bola obmedzovaná jej osobná sloboda (cela

predbežného zadržania). Taktiež poukazuje na absenciu akéhokoľvek predpokladu

na obmedzenie jej osobnej slobody.

Namietaným postupom polície pri zadržaní sťažovateľky a počas obmedzenia

jej osobnej slobody došlo podľa jej názoru k porušeniu ústavného zákazu mučenia, krutého

a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania vyplývajúceho z a

dohovoru, ako aj k zásahu do jej základného práva na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 3 a podľa dohovoru a napokon aj k zásahu do základného práva

na ľudskú dôstojnosť podľa .

Sťažovateľka cituje z relevantnej časti judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa podmienok pozbavenia osobnej slobody (Naumenko

v. Ukrajina, sťažnosť č. 42023/98, Kummer v. Česká republika). Sťažovateľka poukazuje aj

na požiadavku viesť účinné vyšetrovanie vyplývajúcu z čl. 1 dohovoru a v tejto súvislosti

cituje z rozhodnutí ESĽP Kummer v. Česká republika a Eremiášová a Pechová v. Česká

republika (č. 23944/04 zo 16. 2. 2012), pričom poukazuje na závery v nich vyslovené,

v zmysle ktorých „... členy Inspekce policie byli nadále příslušníci policie, kteří byli

povoláni k výkonu úkolu na Ministerstvu vnitra. Tato skutečnost sama o sobě značně

podkopává jejich nezávislost a nezaručuje důvěru veřejnosti v monopol státu na použití

síly... Ačkoli byl státní zástupce nezávislý na policii, jeho čistě dohledová úloha nebyla

dostačující k tomu, aby policejní vyšetřování splňovalo požadavek na nezávislost.“.

Argumentujúc citovanými právnymi názormi ESĽP, sťažovateľka tvrdí, že „Berúc

do úvahy vyššie uvedené závery ESĽP máme za to, že právna situácia v Slovenskej

republike neumožňuje sťažovateľke, aby došlo k nezávislému oficiálnemu vyšetrovaniu

namietaného zlého zaobchádzania. Uvedené má za následok porušenie procesnej časti

článku 3 Dohovoru.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva na zákaz mučenia, krutého neľudského

a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle ods. a v zmysle

čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu osobnej

slobody v zmysle , ods. 2 a ods. 3 a v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na ľudskú dôstojnosť

v zmysle postupom Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Bratislava II a Obvodného oddelenia Policajného zboru Ružinov –

Východ a Obvodného oddelenie Policajného zboru Podunajské Biskupice zo dňa

08. 02. 2015 (správne má byť 8. december 2015, pozn.) a 09. 02. 2015 (správne má

byť 9. december 2015, pozn.), v trestnom konaní č. k. ČVS: ORP-3300/RV-B2-2015,

ČVS: ORP-2755/RV-B2-2015 porušené boli.

Sťažovateľke ... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000,- € /slovom desaťtisíc eur/, ktoré sú Okresné riaditeľstvo Policajného zboru

Bratislava II, Obvodné oddelenie Policajného zboru Ružinov – Východ a Obvodné

oddelenie Policajného zboru Podunajské Biskupice, povinné sťažovateľovi vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II, Obvodné oddelenie

Policajného zboru Ružinov – Východ a Obvodné oddelenie Policajného zboru Podunajské

Biskupice, sú povinné uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia

vo výške 669,89 €...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta neprípustný zásah do jej základných práv a slobôd

garantovaných a dohovorom, ku ktorému malo dôjsť namietaným postupom polície

pri jej zadržaní a počas obmedzenia jej osobnej slobody v dňoch 8. a 9. decembra 2015.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

rozhodovať o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv a slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy

je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(porovnaj m. m. , , , ).

Z princípu subsidiarity teda vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy, resp. iné orgány verejnej moci. Princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľka pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu využila akýkoľvek iný právny prostriedok nápravy, ktorý jej zákon

na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, t. j. sťažovateľka sa priamo domáha

ochrany svojich práv sťažnosťou podľa .

Zo sťažnosti možno vyvodiť sťažovateľkin názor na to, že inšpekcia Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekcia“), ktorá by inak bola oprávnená posúdiť

prípadné protiprávne konanie vo veci konajúcich policajtov, nie je nezávislým orgánom

schopným zabezpečiť účinné vyšetrovanie. Sťažovateľka zrejme z tohto dôvodu nepodala

trestné oznámenie na postup príslušných policajtov v jej veci, ktorým by bola povinná sa

zaoberať inšpekcia („... právna situácia v Slovenskej republike neumožňuje sťažovateľke,

aby došlo k nezávislému oficiálnemu vyšetrovaniu namietaného zlého zaobchádzania“,

pozn.).

Bez toho, aby ústavný súd polemizoval s názorom sťažovateľky o tom,

či je inšpekcia nezávislým orgánom spôsobilým objektívne objasniť, či v jej veci nedošlo

k nezákonnému postupu príslušníkov polície, považuje ústavný súd za žiaduce poukázať

na to, že sťažovateľka mala na ochranu svojich práv k dispozícii aj iné právne prostriedky

než sťažnosť podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“),

podľa ktorého prokurátor dozerá na to, aby v celách policajného zaistenia, v zariadeniach,

v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, ochranné liečenie, ochranná výchova

alebo detencia, boli držané alebo umiestnené osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo

iného oprávneného štátneho orgánu a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné

všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 47 ods. 1 zákona o prokuratúre na vykonávanie dozoru nad zachovávaním

zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby,

ktorých osobná sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor a v rozsahu

ním určenom jemu podriadení prokurátori.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť

v rozsahu ustanovenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať

opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných

zákonov výlučne príslušné iné orgány.

V súvislosti s inštitútom podnetu podľa zákona o prokuratúre ústavný súd vo svojej

ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vynechanie tohto právneho prostriedku

nápravy (t. j. podnetu) v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno

nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa

obmedzovala možnosť orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť

skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré

by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu

(m. m. , ).

Inštitút podnetu vyplývajúci zo zákona o prokuratúre nepochybne sťažovateľka

mohla využiť na ochranu svojich práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť namietaným

postupom polície pri jej zadržaní a počas obmedzenia jej osobnej slobody v dňoch

8. až 9. decembra 2015. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že s účinnosťou

od 1. januára 2016 došlo k zmenám a doplneniam zákona o prokuratúre na základe jeho

novelizácie vykonanej

Na základe novelizácie vykonanej bol zákona

o prokuratúre doplnený o odsek 5, podľa ktorého postupom podľa tohto zákona sa nemožno

domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní ani preskúmania

zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní, vrátane postupu spočívajúceho

v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania

podľa . To neplatí, ak ide o podnet na podanie dovolania

podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na dôvodovú správu k predmetnej

novelizácii zákona o prokuratúre, v ktorej sa doplnenie § 31 o nový odsek 5 odôvodňuje

tým, že „na preskúmanie rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, postupu prokurátora

a policajta existujú zákonné prostriedky upravené v (sťažnosť, žiadosť

o preskúmanie postupu policajta, návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia

v prípravnom konaní), preto použitie ustanovení zákona o prokuratúre na trestné konanie

by bolo duplicitné“.

V nadväznosti na uvedené poukazuje ústavný súd napr. na ,

podľa ktorého obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú právo kedykoľvek v priebehu

vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup

policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo

skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť prokurátorovi bez meškania predložiť.

Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Z uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľka mala minimálne do 31. decembra 2015

možnosť domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom podnetu podľa § 31 ods. 1

v spojení s § 47 ods. 1 zákona o prokuratúre a tiež využitím právnych prostriedkov nápravy

podľa príslušných ustanovení , ktoré mohla uplatniť aj v ďalšom období,

t. j. aj po 31. decembri 2016.

Postup, ktorý zvolila sťažovateľka (podanie sťažnosti ústavnému súdu bez využitia

akýchkoľvek iných právnych prostriedkov nápravy, pozn.) je zjavne v rozpore s princípom

subsidiarity, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa v spojení s ako neprípustnú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016