Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 702/2016
PDF · 226.35 KB
No categories available
II. ÚS 702/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 227/2012
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 Ro 4342/2008), za účasti Okresného súdu Košice I,
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 227/2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
36 C 227/2012 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom
tritisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 545,69 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur a šesťdesiatdeväť centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 36 C 227/2012 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 Ro 4342/2008 (ďalej
aj „napadnuté konanie“)].
Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 36 C 227/2012
ústavný súd zistil, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne je stranou
napadnutého konania o zaplatenie sumy 26 929,71 € z titulu nároku na poistné plnenie
za škodu na osobnom motorovom vozidle vzniknutú dopravnou nehodou. Návrh na vydanie
platobného rozkazu bol okresnému súdu doručený 15. decembra 2008.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Dňa 15. 12. 2008 podala sťažovateľka návrh na vydanie platobného rozkazu,
ktorým žiadala, aby Okresný súd Košice I vydal platobný rozkaz a uložil žalovanej...
zaplatiť sumu 811 284,50 Sk. Toto konanie bolo vedené na Okresnom súde I pod sp. zn.
19 Ro/4342/2008.
Platobný rozkaz vydal Okresný súd Košice I dňa 12. 3. 2012, v ktorom uložil
žalovanému zaplatiť 26 929,71 €.
Okresnému súdu bol dňa 22. 6. 2012 doručený žalovanou odpor proti platobnému
rozkazu zo dňa 19. 6. 2012, ktorý odporca zaslal sťažovateľke dňa 10. 7. 2012. Od tohto
úkonu nadobudlo konanie sp. zn. 36 C/227/2012.
Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 26. 11. 2015. Na tomto pojednávaní sa
nezúčastnil žalovaný ani jeho zástupca, preto bolo pojednávanie odročené na 22. 3. 2016
s tým, že účasť žalovaného je nutná.
Pojednávanie nariadené na 22. 3. 2016 bolo z dôvodu čerpania dovolenky sudkyne
odročené na 17. 5. 2016.
Pojednávanie nariadené na 17. 5. 2016 bolo odročené na 6. 6. 2016 z dôvodu kolízie
termínov pojednávaní právnej zástupkyne.
Na pojednávanie nariadené dňa 6. 6. 2016 sa žalovaný neustanovil aj napriek tomu,
že jeho účasť je nutná, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 26. 11. 2015,
pojednávanie bolo odročené a odporca s tým, že vo veci bude nariadené znalecké
dokazovanie. Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania nebolo doposiaľ právnej
zástupkyni sťažovateľky doručené.“
Sťažovateľka ďalej uvádza:
„Sporná vec - zaplatenie sumy s príslušenstvom a vydanie platobného rozkazu je
súčasťou štandardnej agendy všeobecných súdov. Podľa názoru sťažovateľky z doposiaľ
uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov nepochybne vyplýva, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Košice 1 pod sp. zn. 19 Ro/4342/2008 s následne
pod sp. zn. 36 C/227/2012, ktorého účastníčkou je sťažovateľka, dochádza k prieťahom.
Pre posudzovanie primeranosti dĺžky konania a hodnotenia toho, či v konaní došlo
k zbytočným prieťahom... považuje za potrebné zdôrazniť, že ona sama svojim správaním
nespôsobila zbytočné prieťahy v ňom. Sťažovateľke navyše nebola súdom uložená žiadna
povinnosť, pričom nespôsobila ani to, aby bolo potrebné niektoré pojednávanie odročiť
okrem pojednávania nariadeného na deň 17. 5. 2016, o ktorého odročenie požiadala
právna zástupkyňa sťažovateľky z ospravedlniteľného dôvodu - kolízie termínov
pojednávaní...
Odporca vydal platobný rozkaz po 3 rokoch a takmer 3 mesiacoch od podania
návrhu na vydanie platobného rozkazu...
Po podaní odporu proti platobnému rozkazu žalovanou dňa 22. 6. 2012 a doručení
sťažovateľke dňa 10. 7. 2012 bolo prvé pojednávanie vo veci nariadené až na 26. 11. 2015,
teda po viac ako 3 rokoch a 5 mesiacoch. Na pojednávaní sa nezúčastnila žalovaná ani jej
zástupca. Vypočutý bol syn sťažovateľky, . Pojednávanie bolo
odročené na 22. 3. 2016 s tým, že účasť žalovanej je nutná...
... predmetné konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené a evidentne v ňom
dochádza k prieťahom, keď viac ako 6,5 roka nebol vo veci vykonaný jediný úkon a celé
konanie trvá viac ako 7,5 roka.
Napriek tomu, že sťažovateľka nepodala sťažnosť na prieťahy predsedovi Okresného
súdu Košice I, považuje túto sťažnosť za dôvodnú a to vzhľadom na rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovensku...
V okolnostiach tejto veci, kedy dochádza v konaní pred odporcom k takýmto zrejmým
prieťahom v konaní, by tak nebolo v zmysle citovaného rozsudku efektívnym prostriedkom
nápravy podanie sťažnosti predsedovi súdu, keďže len sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy je
zameraná na umožnenie nápravy ako preventívnej, tak aj kompenzačnej.“
Sťažovateľka žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € s odôvodnením, že: „Ako bolo vyššie uvedené, sťažovateľka sa obrátila na odporcu
s domáhaním sa ochrany svojich práv, keď doposiaľ nebolo vyplatené plnenie - úhrada
nákladov na opravu podľa dohodnutých podmienok poistnej zmluvy žalovanou, ktoré jej
prináleží. Sťažovateľke je dlhodobo odmietané vyplatenie plnenia, čím sťažovateľka takto
dlhodobo trpí, keďže si nemohla ani po niekoľkých osobných výzvach a niekoľkých rokoch
márneho čakania a úsilia dať opraviť motorové vozidlo.
Vzhľadom na všetky tieto uvedené skutočnosti, teda dobu uplynutú od predmetného
porušenia práv sťažovateľky, čiže od roku 2008, vyššie opísané dôsledky, ktoré má toto
porušenie na jej život, na tú skutočnosť, že toto konanie nie je doposiaľ právoplatne
skončené, teda toto konanie nesmeruje k čo najskoršiemu právoplatnému skončeniu veci,
sťažovateľka považuje za primerané, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie vo
výške 7 000,- eur.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 7 000 € a uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť jej trovy
konania.
Ešte pred predbežným prerokovaním veci sa na výzvu ústavného súdu vyjadril
k sťažnosti predseda okresného súdu prípisom sp. zn. 1 SprV 296/2016 z 9. augusta 2016,
v ktorom uviedol:
„Dňa 15. 12. 2008 bol Okresnému súdu Košice I doručený návrh na vydanie
platobného rozkazu ...
Uznesením zo dňa 4. 6. 2009 č. k. 19 Ro/4342/2008-79 tunajší súd zastavil konanie
pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Z dôvodu podaného odvolania voči vyššie uvedenému uzneseniu došlo
k prešetrovaniu majetkových pomerov žalobcu a následne bolo uznesením zo dňa 6. 2. 2012
č. k. 19 Ro/4342/2008-98 priznané žalobkyni oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za návrh.
Dňa 12. 3. 2012 vydal tunajší súd platobný rozkaz č. k. 19 Ro/4342/2008-100, ktorý
zaviazal žalovaného na úhradu žalovanej sumy.
Dňa 22. 6. 2012 bol Okresnému súdu Košice I doručený odpor voči platobnému
rozkazu a následne vec bola dňa 21. 8. 2012 preradená do súdneho registra C a náhodným
výberom pridelená sudkyni tunajšieho súdu .
Následne bol spis dňa 16. 12. 2013 na základe opatrenia tunajšieho súdu
1 SprR/63/2013 pridelený na prejednanie a rozhodnutie sudcovi tunajšiemu súdu
.
Na základe opatrenia č. 1 SprR/3/2014 bol spis opätovne pridelený na prejednanie
a rozhodnutie sudcovi tunajšieho súdu .
Vo veci bol určený termín pojednávania na deň 26. 11. 2015. Následne bolo vyzvané
Okresné riaditeľstvo, Dopravný inšpektorát Košice okolie o zaslanie spisového materiálu
k dopravnej nehode zo dňa 17. 12. 2004.
Zákonná sudkyňa nariadila ďalší termín pojednávania vo veci na deň 17. 5. 2016
a právna zástupkyňa žalobkyne požiadala o odročenie termínu pojednávania nariadeného
na deň 17. 5. 2016 na iný termín z dôvodu kolízie s inými pojednávaniami. Následne bol
určený vo veci nový termín pojednávania na deň 6. 6. 2016, v ktorom zákonná sudkyňa
pojednávala v neprítomnosti žalovaného podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec odročila
na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania vo veci.
Od návrhu žalobcu súd viackrát pojednával, avšak v určitom období bol nečinný.“
Uznesením sp. zn. II. ÚS 702/2016 z 22. septembra 2016 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn.
1 SprV 473/2016 z 24. októbra 2016 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnil.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila,
či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného
súdu sp. zn. 1 SprV 296/2016 z 9. augusta 2016 a z 24. októbra 2016 na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 9. novembra
2016 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, uplatnila si úhradu trov
konania v rozsahu troch úkonov právnej služby v sume 545,69 €, zhrnula doterajší priebeh
konania a uviedla:
„Je zrejmé, že v konaní, s predmetom ktorý je súčasťou štandardnej rozhodovacej
činnosti súdov s dvoma účastníkmi (stranami), ktorých pobyt je známy, dochádza
k zbytočným prieťahom spôsobeným nečinnosťou súdu. Sťažovateľka neprispela žiadnym
relevantným spôsobom k predĺženiu doby konania. Žiadosť jej právnej zástupkyne
o odročenie pojednávania nariadeného na deň 17. 5. 2016 spôsobila preročenie tohto
pojednávania o 3 týždne. Ani nezaplatenie súdneho poplatku a následné zastavenie konania
neospravedlňuje následný postup súdu, kedy o žiadosti sťažovateľky o oslobodenie
od súdnych poplatkov rozhodoval 32 mesiacov.
Predmetom konania je suma 26 929,71 €, čo pre sťažovateľku znamená významnú
hodnotu, ktorá jej už dlhé roky chýba. Sťažovateľka má v súčasnosti 77 rokov a stratila
nádej, že sa dožije konca predmetného konania a dostane prostriedky, ktoré sú predmetom
konania.“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 227/2012 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 2
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ako aj z čl. 17
CSP, podľa ktorého súd postupuje tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka, resp. strany súdneho konania
(2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o peňažnom plnení z titulu poistného nároku tvorí bežnú
a početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, a preto ju nemožno považovať za právne
zložitú. Obsah spisu a doterajší priebeh napadnutého konania nenaznačuje ani to, že by vec
sťažovateľky bola zložitá zo skutkového hľadiska. Zložitosť veci teda ústavný súd
nepovažoval za skutočnosť, ktorá by výraznejšou mierou prispela k prieťahom
v napadnutom konaní. Ústavný súd prihliadol aj na predmet konania, ktorý je z hľadiska
sumy vymáhaného peňažného plnenia pre sťažovateľku významný.
2. Správanie sťažovateľky ako strany konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje
pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Na vrub sťažovateľky možno pripísať predovšetkým predĺženie konania
spôsobené nezaplatením súdneho poplatku za podaný návrh na vydanie platobného rozkazu
po dobu takmer 7 mesiacov, čo malo za následok zastavenie konania (uznesením
zo 4. septembra 2009, pozn.) a v jednom prípade tiež odročenie pojednávania na žiadosť
právnej zástupkyne sťažovateľky. Mieru, ktorou prispela k predĺženiu napadnutého konania
sťažovateľka, ústavný súd nepovažuje z hľadiska jeho celkovej doterajšej dĺžky
za významnú, prihliadol na ňu však pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že k významnému predĺženiu
napadnutého konania došlo neefektívnym postupom okresného súdu pri rozhodovaní
o priznaní oslobodenia sťažovateľky od súdneho poplatku, pretože trvalo takmer 2 roky
a 8 mesiacov od podania odvolania, čo ústavný súd hodnotí ako zjavne neprimerané.
Rovnako ústavný súd zaznamenal neprimerane dlhé obdobie bez procesných úkonov
smerujúcich k meritórnemu rozhodnutiu v čase od preradenia návrhu do registra
občianskych vecí (21. augusta 2012, pozn.) do prvého pojednávania vo veci (26. novembra
2015, pozn.), ktoré sa uskutočnilo až po viac ako 3 rokoch a 3 mesiacoch. Ako neefektívny,
a teda aj nesúladný s čl. 17 CSP sa javí aj postup, ktorým okresný súd rozhodol o potrebe
nariadenia znaleckého dokazovania až na pojednávaní 6. júna 2016, teda po uplynutí takmer
7 a pol roka od začatia konania, pričom otázka potreby znaleckého dokazovania týkajúceho
sa rozsahu vzniknutej škody na motorovom vozidle (ako otázka dôležitá pre meritórne
rozhodnutie, pozn.) mohla a mala byť predmetom pozornosti okresného súdu už v rámci
prípravy veci na prvé pojednávanie.
Zohľadňujúc celkovú dĺžku napadnutého konania, ako aj skutočnosť,
že rozhodujúcou príčinou neprimeranej dĺžky súdneho konania v danom prípade je
neefektívna a nesústredená činnosť okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru,
že v doterajšom priebehu konania došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe ústavný
súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné
právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 227/2012 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä doterajšiu zjavne
neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ako aj zistenú neefektívnosť v činnosti okresného
súdu, berúc však v úvahu aj čiastočnú procesnú zodpovednosť sťažovateľky, ale na druhej
strane aj jej vysoký vek a význam predmetu konania pre ňu, ústavný súd dospel k záveru,
že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním. Ústavný
súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €.
Úhradu trov konania priznal ústavný súd za tri uplatnené úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie vyjadrenia) vykonané v súlade
s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
Sťažovateľke priznal ústavný súd odmenu za každý úkon po 143 € a režijný paušál
(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 454,74 €.
Právna zástupkyňa sťažovateľky preukázala, že je platiteľkou dane z pridanej hodnoty
predložením osvedčenia o registrácii pre daň, preto ústavný súd zvýšil priznanú úhradu
o daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, a teda priznal úhradu trov
sťažovateľky v celkovej sume 545,69 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016