Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 706/2016
PDF · 315.88 KB
No categories available
II. ÚS 706/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Kožuškom, Advokátska
kancelária, Sama Chalupku 18, Michalovce, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna 2014 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna
2014 a konaním, ktoré vydaniu tomuto rozsudku predchádzalo, p o r u š i l právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna
2014 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 441,84 € (slovom
štyristoštyridsaťjeden eur a osemdesiatštyri centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Jána Kožušku, Advokátska
kancelária, Sama Chalupku 18, Michalovce, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 706/2016-26 z 22. septembra 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna 2014.
2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní zo 16. novembra
2016 a najvyšší súd vo vyjadrení z 19. októbra 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od
ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
3. Zo sťažnosti a z jej doplnenia z 28. októbra 2015 doručeného ústavnému súdu
2. novembra 2015 vyplýva, že rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Sd 117/2007-109
z 8. januára 2013 bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie (ďalej len
„Sociálna poisťovňa“) č. 370 823 7690 z 10. decembra 2009, ako aj jej rozhodnutia pod por.
č. 1 − 19 zo 4. októbra 2010, ale tiež rozhodnutia z 9. decembra 2010 a z 8. decembra 2011,
všetky pod č. 370 823 7690.
Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna 2014 bol rozsudok
krajského súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, krajského
súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že Sociálna poisťovňa mu už 17 rokov
nedokáže vymerať spravodlivý dôchodok, v dôsledku čoho napriek práci vo zvýhodnenej
pracovnej kategórii patrí medzi seniorov s nízkymi príjmami, teda s dôchodkom do
396,18 €, keďže poberá dôchodok iba vo výške 385,10 €.
Základom sporu je otázka, odkedy mu patrí dôchodok z II. pracovnej kategórie.
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4 So 190/2007 z 25. júna 2008 vyslovil, že sťažovateľ
prvýkrát až listom z júla 2005 vyslovil nespokojnosť so zaradením jeho zamestnania do
III. pracovnej kategórie. V ďalšom rozsudku sp. zn. 9 So 23/2010 z 30. júna 2010 spresnil,
že to bol list zo 6. júla 2005, v ktorom prvýkrát preukázateľne požiadal o zhodnotenie doby
zamestnania v Chemku Strážske v II. pracovnej kategórii, a keďže tento list bol doručený
11. júla 2005, treba tento deň považovať za deň uplatnenia nároku na zvýšenie dôchodku
z titulu zaradenia zamestnania do II. pracovnej kategórie. To, že uvedený dátum sa mylne
považuje za deň uplatnenia nároku na zvýšenie dôchodku, vyplýva z dožiadania Sociálnej
poisťovne z 31. marca 2005 v spojení s odpoveďou sťažovateľa z 10. apríla 2005.
Poukazuje sa tu na neujasnenosť pracovnej kategórie v Chemku Strážske. Keďže odpoveď
sťažovateľa z 10. apríla 2005 bola doručená Sociálnej poisťovni 13. apríla 2015, tento
dátum treba považovať za deň uplatnenia nároku na zvýšenie dôchodku.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 53/2013,
ako aj rozsudkom z 25. júna 2014 porušil práva sťažovateľa tým, že rozsudok bol vydaný
predčasne a je založený na nedostatočne zistenom skutkovom stave s použitím účelovo
skreslených informácií Sociálnej poisťovne.
Krajský súd porušil práva sťažovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sd 117/2007
rozsudkom z 8. januára 2013 tým, že nedokázal napraviť 17 rokov trvajúce pochybenie
Sociálnej poisťovne, pričom aj jeho rozsudok bol založený na nedostatočne zistenom
skutkovom stave nahradenom účelovo skreslenými informáciami Sociálnej poisťovne.
Ďalej sťažovateľ namieta, že hoci súhlasil s tým, aby krajský súd rozhodol vo veci
bez pojednávania, zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu z 8. januára 2013 vyplýva, že
mal vysloviť súhlas s prerokovaním veci bez jeho prítomnosti, čo otvára otázku zachovania
princípu rovnosti zbraní.
Sťažovateľ namieta aj to, že len z písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu
č. k. 5 Sd 117/2007-107 z 8. januára 2013 zistil, že Sociálna poisťovňa podala dve písomné
vyjadrenia z 26. októbra 2010 a z 27. januára 2011, ktoré však jemu neboli doručené,
a preto sa k nim ani nemohol vyjadriť, čo porušuje tiež princíp rovnosti zbraní.
Sociálna poisťovňa porušila označené práva sťažovateľa podľa jeho presvedčenia
najmä tým, že jej rozhodnutia boli založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave
nahradenom účelovým skreslením faktov. Najväčšou chybou je spôsob prešetrovania
zamestnania sťažovateľa v Čechách (v Dole Jan Šverma, Ostrava) za roky 1977 až 1978,
keďže toto prešetrovanie trvalo roky. Ďalšou veľkou chybou Sociálnej poisťovne je, že
neukladá všetky písomnosti dôchodcu do jeho dávkového spisu, pričom sa tam nedostávajú
najmä sťažnosti a súdne spory. Keďže súdy majú k dispozícii najmä dávkové spisy
dôchodcov, ľahko prídu k záveru, že sa určitý dokument v dávkovom spise nenachádza,
hoci sa nachádza napr. na oddelení opravných prostriedkov. Chybou je aj to, že dávkové
spisy sťažovateľa sa skladujú v Bratislave, a nie v Michalovciach.
Keďže rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna 2014 bol
sťažovateľovi doručený 29. júla 2014, podľa sťažovateľa treba sťažnosť považovať za včas
podanú.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„- Základné právo na súdnu ochranu a inú ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní orgánov štátnej správy
a to: rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.6.2014, sp. zn. 9So/53/2013, Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 8. januára 2013, č. k. 5Sd/117/2007-107 (príl.35) vo veci
preskúmania zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava, Ul. 29.
augusta č. 8 Bratislava č. 370 823 7690 zo dňa 10.12.2009, zo dňa 04.10.2010 pod por. č.
1-19, zo dňa 09.12.2010, zo dňa 08.12.2011 a 08.12.2011 porušené bolo.
- Základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
porušené bolo.
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25/06/2015 sp. zn. 9So/53/2013
zrušuje.
- Priznáva sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v prospech
advokáta JUDr. Jána Kožuška.“
5. Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu z 19. októbra 2016 doručeného
ústavnému súdu 31. októbra 2016 vyplýva, že najvyšší súd považuje sťažnosť za
nedôvodnú. Podľa sťažovateľa najvyšší súd vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového
stavu, lebo sa nezaoberal odpoveďou sťažovateľa z 10. apríla 2015 na dožiadanie Sociálnej
poisťovne, v ktorej mal poukazovať na neujasnenosť jeho pracovnej kategorizácie v n. p.
Chemko. Sťažovateľ teda namieta, že svoj nárok na zaradenie zamestnania do II. pracovnej
kategórie uplatnil už 13. apríla 2005, teda nie až 11. júla 2005, ako ustálil najvyšší súd. Túto
námietku sťažovateľa nemožno považovať za dôvodnú, keďže sťažovateľ nepredložil
žiaden dôkaz o tom, že by žiadosť o hodnotenie zamestnania v II. pracovnej kategórii
uplatnil pred 11. júlom 2005 v Sociálnej poisťovni. Inak platí, že podanie urobené
elektronickými prostriedkami by muselo byť podpísané zaručeným elektronickým
podpisom. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že v konaní vedenom krajským súdom tento nemohol
vec prerokovať na pojednávaní v jeho neprítomnosti, touto námietkou sa najvyšší súd
v odôvodnení rozsudku zaoberal a poukázal na to, že krajský súd nepochybil, keď
pojednával v neprítomnosti sťažovateľa. Sám sťažovateľ v deň pojednávania krajskému
súdu navrhol, aby rozhodol bez pojednávania. V zmysle § 250g ods. 2 v spojení s § 250l
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže súd
prejednať vec v ich neprítomnosti. V zmysle § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov
a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Sťažovateľ bol na pojednávanie krajského súdu
konané 8. januára 2013 včas a riadne predvolaný, keď predvolanie prevzal 18. decembra
2012. Ak teda krajský súd na pojednávaní v uvedený deň rozhodol v jeho neprítomnosti,
rozhodol v súlade s ustanovením § 250g ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že mu krajský súd nedoručil a doteraz mu nie
sú známe vyjadrenia Sociálnej poisťovne z 26. októbra 2010 a z 27. januára 2011, treba
poukázať na to, že na konanie o preskúmanie neprávoplatných rozhodnutí správnych
orgánov na základe opravného prostriedku podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku sa ustanovenia prvej a tretej časti Občianskeho súdneho poriadku použijú
len primerane (§ 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Vyjadrenie správneho orgánu
nemôže nahradiť dôvody preskúmavaného rozhodnutia, pričom súd podľa § 250e
Občianskeho súdneho poriadku môže, ale nie je povinný vyžiadať si od správneho orgánu
vyjadrenie k žalobe (opravnému prostriedku). Podľa názoru najvyššieho súdu nie je
potrebné prípadné vyjadrenie správneho orgánu k žalobe doručiť žalobcovi (v tomto prípade
sťažovateľovi). Z odvolania sťažovateľa zo 7. marca 2013 podaného proti rozsudku
krajského súdu je zrejmé, že obsah vyjadrenia Sociálnej poisťovne z 26. októbra 2016 mu
bol známy. Vyjadrenie Sociálnej poisťovne z 27. januára 2011 neobsahovalo žiadne
vyjadrenie v merite veci, ale len návrh, ako má súd rozhodnúť. Jeho nedoručenie
sťažovateľovi nie je vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
6. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa zo 16. novembra 2016 doručenej
ústavnému súdu 21. novembra 2016 vyplýva, že sťažovateľ nevytýka najvyššiemu súdu
nesprávne zistenie skutkového stavu, ale ani nesprávne právne posúdenie, ale vytýka najmä
to, že aj po upozornení na konkrétne chyby najvyšší súd zotrváva na nesprávnych názoroch
napriek tomu, že sú preukázané dôkazy o opaku. Všeobecné súdy vychádzali z nesprávnej
informácie, že sťažovateľ sa prvýkrát ohradil proti nesprávnemu zaradeniu do II. pracovnej
kategórie až podaním zo 6. júla 2005 doručeným 11. júla 2005, hoci zo spisu jednoznačne
vyplýva konanie o zmiernom urovnaní veci pred týmto dátumom, ale najmä dožiadanie
Sociálnej poisťovne z 31. marca 2005 týkajúce sa neujasnenia pracovnej kategórie
v Chemku Strážske, ako aj doporučený list sťažovateľa z 10. apríla 2005, ktorý je
odpoveďou na toto dožiadanie. Napokon to vyplýva aj z elektronickej pošty týkajúcej sa
problému. Doporučený list sťažovateľa je ním riadne podpísaný a opatrený pečiatkou
Sociálnej poisťovne o prevzatí listu. Z obsahu listu je jednoznačné, že sťažovateľ sa domáha
zaradenia do II. pracovnej kategórie v rámci n. p. Chemko Strážske, a teda prinajmenšom
tento dátum možno považovať za deň uplatnenia nároku na zvýšenie dôchodku z dôvodu
zaradenia do výhodnejšej II. pracovnej kategórie. Sťažovateľovi preto patrí právo na
zaradenie do II. pracovnej kategórie prinajmenšom od 31. marca 2005, resp. od 10. apríla
2005. Ústavné práva sťažovateľa boli porušené absenciou súdnej ochrany prinajmenšom od
31. marca 2005. Sťažovateľ žiada ústavný súd o nápravu vrátane finančného odškodnenia za
tú časť sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie sp. zn. II. ÚS 706/2016 z 22. septembra
2016, vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu a repliku právneho zástupcu sťažovateľa
Sociálnej poisťovni, aby sa aj ona mohla vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím
ústavného súdu môže byť dotknutá na svojich právach.
Z vyjadrenia Sociálnej poisťovne z 8. decembra 2016 doručeného ústavnému súdu
12. decembra 2016 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú a žiada ju odmietnuť
(zrejme nevyhovieť jej, pozn.).
Podľa názoru Sociálnej poisťovne o zaradenie zamestnania do II. pracovnej kategórie
sťažovateľ požiadal listom zo 6. júla 2005 doručeným Sociálnej poisťovni 11. júla 2005.
Práve tento deň treba v zmysle zákona považovať za deň uplatnenia nároku na zvýšenie
dôchodku z titulu zaradenia zamestnania do II. pracovnej kategórie. Na túto skutočnosť
poukázal najvyšší súd už v roku 2008.
II.
8. Zo žiadosti sťažovateľa o odročenie pojednávania z 2. januára 2013 vyplýva, že
žiada, aby krajský súd odročil pojednávanie nariadené na 8. január 2013 o 9.15 h
na neurčito z dôvodu, že treba vyčkať na rozhodnutie najvyššieho súdu o návrhu na
doplnenie jeho uznesenia sp. zn. 7 So 149/2010 z 23. novembra 2011.
9. Z e-mailovej správy krajského súdu zo 7. januára 2013 vyplýva, že jeho žiadosti
o odročenie pojednávania nariadeného vo veci sp. zn. 5 Sd 117/2007 na 8. január 2013
nebolo vyhovené.
10. Z e-mailovej odpovede sťažovateľa z 8. januára 2013 odoslanej o 7.56 h vyplýva,
že zdravotný stav mu neumožňuje zúčastniť sa pojednávania, pričom sťažovateľ navrhuje,
aby krajský súd rozhodol bez pojednávania.
11. Zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu č. k. 5 Sd 117/2007-107 z 8. januára
2013 predovšetkým vyplýva, že na začiatku pojednávania sťažovateľ ako žalobca nebol
prítomný, prítomná bola zástupkyňa Sociálnej poisťovne ako žalovanej. Ďalej možno inter
alia zistiť aj nasledovné konštatovanie krajského súdu: „Po vyvolaní veci sa zisťuje, že sa
nedostavil navrhovateľ, u ktorého je doručenie riadne a včas vykázané, pričom ako to
vyplýva z jeho elektronického podania z 8. januára 2013 tento vyslovil svoj súhlas
s prejednaním veci bez jeho prítomnosti s poukazom na jeho nepriaznivý zdravotný stav.“
12. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Sd 117/2007-109 z 8. januára 2013 vyplýva, že
ním boli potvrdené viaceré konkrétne vymenované rozhodnutia Sociálnej poisťovne.
Zo strany 5, a to z 3. odseku od konca vyplýva, že Sociálna poisťovňa ako žalovaná
v konaní podala vyjadrenia z 26. októbra 2010 a z 27. januára 2011, ktorými navrhla
napadnuté rozhodnutia Sociálnej poisťovne ako zákonné potvrdiť.
13. Z odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Sd 117/2007-109
z 8. januára 2013 datovaného 7. marca 2013 vyplýva inter alia, že krajský súd sa dopustil
fatálnej chyby, pretože podľa zápisnice o pojednávaní z 8. januára 2013 mal sťažovateľ
vysloviť súhlas s prerokovaním veci bez jeho prítomnosti s poukazom na jeho nepriaznivý
zdravotný stav, hoci v skutočnosti navrhol, aby krajský súd rozhodol bez pojednávania.
Ďalej z písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu vyplýva existencia vyjadrení
Sociálnej poisťovne z 26. októbra 2010 a z 27. januára 2011. Sťažovateľ poukazuje v tejto
súvislosti na to, že vo vyjadrení Sociálnej poisťovne z 26. októbra 2010 je iba uvedené, že
vo veci nebolo dosiaľ rozhodnuté, pretože ešte nebol vrátený dávkový spis. Vyjadrenie
Sociálnej poisťovne z 27. januára 2011 nie je sťažovateľovi známe, takže sa k nemu
nemohol vyjadriť.
14. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna 2014 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 5 Sd 117/2007-109 z 8. januára 2013.
Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd nepochybil, keď pojednával v neprítomnosti
sťažovateľa. Sám sťažovateľ totiž v deň pojednávania navrhol, aby sa rozhodlo vo veci bez
pojednávania. V zmysle § 250g ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať v ich
neprítomnosti. Čo sa týka námietky, že krajský súd nemal rozhodnúť z dôvodu, že na
najvyššom súde prebiehalo konanie o návrhu sťažovateľa na doplnenie dátumu zvýšenia
jeho starobného dôchodku, túto námietku nebolo možné považovať za dôvodnú, lebo bola
bez vplyvu na posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí. Inak uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 7 So 149/2010 z 30. apríla 2014 nebolo návrhu na doplnenie uznesenia
vyhovené. Postup krajského súdu bol preto súladný s ustanovením § 250g ods. 2
Rozhodnutím z 10. októbra 1997 bola doba zamestnania v Chemku Strážske
zhodnotená celá v III. pracovnej kategórii. Sťažovateľ takéto hodnotenie po doručení
rozhodnutia nenapadol. Z obsahu odvolania vyplýva, že sťažovateľ sa opakovane domáha
priznania starobného dôchodku z II. pracovnej kategórie už od vzniku nároku na starobný
dôchodok, teda od 23. augusta 1997. Zvyšovanie starobného dôchodku v závislosti od
zaplatenia poistného za jednotlivé obdobia dôchodkového poistenia odvolaním nenamietal.
Podľa najvyššieho súdu krajský súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav pre
posúdenie zákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne. Podľa § 112 ods. 1 písm. a) zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov dávka sa zvýši odo dňa,
od ktorého jej zvýšenie patrí, najviac 3 roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala
v nižšej sume ako patrí, alebo najviac 3 roky spätne od uplatnenia nároku na zvýšenie
dávky, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka priznala v nižšej sume, ako patrí. Z citovaného
ustanovenia vyplýva, že pre posúdenie nároku na zvýšenie dôchodku je v danom prípade
rozhodujúci dátum uplatnenia nároku na zvýšenie dôchodku, teda dátum, kedy bolo
Sociálnej poisťovni doručené podanie sťažovateľa, ktorým prvýkrát požiadal o zvýšenie
dôchodku z dôvodu, že v prípade zamestnania v Chemku Strážske išlo o zamestnanie
zaradené do II. pracovnej kategórie. Nárok na dávku, resp. na jej zvýšenie, je potrebné
uplatniť na príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne. Za rozhodujúci dátum pre
posúdenie nároku na zvýšenie dôchodku preto nemožno považovať predloženie dokladu
inému orgánu, a teda ani súdu, najmä ak nie je preukázané, že by súd také podanie predložil
Sociálnej poisťovni. Z dávkového spisu Sociálnej poisťovne nevyplýva, že by jej bola
žiadosť o hodnotenie predmetnej doby v II. pracovnej kategórii doručená pred 11. júlom
2005. Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku, podľa ktorej sťažovateľ nárok
uplatnil už predložením prílohy na súde 18. mája 2005. Nárok na zvýšenie starobného
dôchodku z dôvodu hodnotenia doby zamestnania v Chemku Strážske od 11. septembra
1961 do 31. augusta 1977 vo zvýhodnenej (II.) pracovnej kategórii prvýkrát preukázateľne
uplatnil až listom z júla 2005. Na túto skutočnosť poukázal najvyšší súd už v rozsudkoch
vo veciach sp. zn. 4 So 190/2007 a sp. zn. 9 So 23/2010. List zo 6. júla 2005 doručený
Sociálnej poisťovni 11. júla 2005 treba považovať za deň prvého uplatnenia nároku na
zvýšenie dôchodku.
Nedôvodná je podľa najvyššieho súdu aj námietka, podľa ktorej už od 23. augusta
1997 treba spornú dobu hodnotiť v II. pracovnej kategórii, a to na základe rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 190/2007. V tomto rozsudku totiž najvyšší súd vyslovil, že iba
dobu zamestnania sťažovateľa u zamestnávateľa Dul Jan Šverma od 6. októbra 1977 do
11. októbra 1978 a od 9. novembra 1998 do 31. marca 1979 treba hodnotiť už od
23. augusta 1997. Vo vzťahu k požiadavke sťažovateľa na hodnotenie doby zamestnania
v Chemku Strážske od 1. júla 1960 do 31. augusta 1977 v II. pracovnej kategórii najvyšší
súd v predmetnom rozsudku vyslovil, že „navrhovateľ prvýkrát až v liste z júla 2005
vyslovil nespokojnosť so zaradením zamestnania do III. pracovnej kategórie“, a preto
„nemožno považovať za nesprávny postup odporkyne, keď dôchodok po zohľadnení tejto
skutočnosti zvýšila najviac za 3 roky spätne odo dňa zistenia, že dávka patrí vo vyššej
miere“. Požiadavka, aby doba zamestnania v Chemku Strážske bola hodnotená
v II. pracovnej kategórii už od vzniku nároku na starobný dôchodok, teda od 23. augusta
1997, preto nie je dôvodná.
III.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
16. Skôr ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu prijatej sťažnosti, dáva do pozornosti,
že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu a konania správneho orgánu a súdov bol
účinný a platný Občiansky súdny poriadok, ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
nahradený novými procesnými kódexmi, konkrétne Civilným sporovým poriadkom,
Civilným mimosporovým poriadkom a Správnym súdnym poriadkom. Ústavný súd tak musí
vychádzať pri posudzovaní prijatej sťažnosti aj z tejto skutočnosti a prihliadať na
v rozhodujúcom čase účinnú a platnú legislatívu vzťahujúcu sa na vec sťažovateľa
a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
17. Sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie krajským
súdom predovšetkým tým, že 8. januára 2013 pojednával a vo veci samej rozhodol bez
účasti sťažovateľa s tvrdením, že sťažovateľ súhlasil s prerokovaním veci v jeho
neprítomnosti, hoci to nezodpovedalo skutočnosti. Ďalej namieta, že mu neboli doručené
písomné vyjadrenia Sociálnej poisťovne z 26. októbra 2010 a z 27. januára 2011, a preto sa
k nim nemohol vyjadriť. Napokon namieta nesprávne posúdenie momentu, od ktorého
uplatnil právne relevantným spôsobom nárok na zaradenie do II. pracovnej kategórie.
Podľa názoru najvyššieho súdu ani jedna z námietok sťažovateľa nie je dôvodná.
Krajský súd 8. januára 2013 pojednával v neprítomnosti sťažovateľa s jeho súhlasom.
Vyjadrenia Sociálnej poisťovne z 26. októbra 2010 a z 27. januára 2011 vzhľadom na ich
obsah boli nepodstatné. Ani posúdenie otázky, odkedy možno uznať sťažovateľovi
zaradenie do II. pracovnej kategórie, nemožno považovať za nesprávne, pretože sa opiera
o vykonané dôkazy.
Sociálna poisťovňa považuje závery najvyššieho súdu vo veci samej za správne
a stotožňuje sa s nimi.
K namietanému vykonaniu pojednávania krajského súdu 8. januára 2013
v neprítomnosti sťažovateľa
18. Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, možno zistiť, že
sťažovateľ 2. januára 2013 požiadal krajský súd o odročenie pojednávania nariadeného na
8. január 2013 z dôvodu, že treba vyčkať na rozhodnutie najvyššieho súdu o návrhu na
doplnenie jeho uznesenia sp. zn. 7 So 149/2010 z 23. novembra 2011. Krajský súd
7. januára 2013 sťažovateľovi elektronicky oznámil, že jeho žiadosti o odročenie
pojednávania nebolo vyhovené. Z elektronickej reakcie sťažovateľa z 8. januára 2013
odoslanej o 7.56 h vyplývalo, že zdravotný stav mu neumožňuje zúčastniť sa pojednávania.
Sťažovateľ zároveň navrhol, aby krajský súd rozhodol bez pojednávania. Napokon
zo zápisnice o pojednávaní krajského súdu z 8. januára 2013 vyplýva, že pojednávanie sa
vykonalo v neprítomnosti sťažovateľa a v prítomnosti zástupkyne Sociálnej poisťovne ako
žalovanej. Krajský súd skonštatoval, že sťažovateľ, ktorému bolo doručenie predvolania
riadne a včas vykázané, elektronickým podaním z 8. januára 2013 vyslovil súhlas
s prerokovaním veci bez jeho prítomnosti s poukazom na jeho nepriaznivý zdravotný stav.
Článok 6 dohovoru nezaisťuje právo na osobnú účasť na pojednávaní súdu
v civilných veciach, ale skôr všeobecnejšie právo účinne brániť svoju vec pred súdom
a právo na rovnosť zbraní vo vzťahu k protistrane. Článok 6 ods. 1 dohovoru ponecháva
voľnosť pri voľbe prostriedkov, akými budú účastníkom konania tieto práva zaistené
(Khuzhin a ďalší proti Rusku z 23. 10. 2008, Kozlov proti Rusku zo 17. 9. 2009).
Rovnosť zbraní je inherentným prvkom spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý
proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho
súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za
podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c.
Švajčiarsko z 23. 10. 1996).
Súdne rozhodnutie je výsledkom sporu medzi stranami, z ktorých každá musí mať
možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany.
Kontradiktórny spor znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavky
a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty a návrhy.
Podľa § 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré
predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa § 115a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na prejednanie veci samej nie je
potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu
a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi
a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne
práva na verejné prejednanie veci vzdali.
Podľa § 119 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku pojednávanie sa môže odročiť len
z dôležitých dôvodov.
Podľa § 250g ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sa účastníci na pojednávanie
nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu
prerušiť.
Podľa § 250 l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ v tejto hlave nie je
ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
19. Ústavný súd je toho názoru, že taký výklad obsahu podania adresovaného
účastníkom konania súdu, ktorý je v rozpore s jeho výslovným znením a znamená
vo svojich dôsledkoch skrátenie práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie, je
ústavne neakceptovateľný.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd interpretoval elektronické podanie
sťažovateľa z 8. januára 2013 nesprávne, a to v rozpore s jeho výslovným obsahom.
Sťažovateľ uviedol, že zdravotný stav mu neumožňuje zúčastniť sa pojednávania 8. januára
2013. Zároveň navrhol, aby krajský súd rozhodol bez pojednávania.
Z elektronického podania sťažovateľa je podľa ústavného súdu celkom zrejmé, že sa
nemôže pojednávania zúčastniť zo zdravotných dôvodov, ale aj to, že nesúhlasí s tým, aby
sa v jeho neprítomnosti pojednávanie vykonalo. Uvedenú situáciu navrhol
z procesnoprávneho hľadiska riešiť tak, aby krajský súd konal a rozhodol bez verejného
pojednávania, teda s použitím takého procesného postupu, pri ktorom by sa sťažovateľ
nedostal do nevýhody oproti Sociálnej poisťovni, ktorá by na rozdiel od neho bola na
pojednávaní prítomná.
Za uvedeného stavu bolo povinnosťou krajského súdu posúdiť najprv, či sú splnené
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania v zmysle § 115a
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (čoho sa sťažovateľ výslovne domáhal). V prípade
záveru, že tieto podmienky nie sú splnené, bolo povinnosťou krajského súdu posúdiť, či sú
splnené podmienky na odročenie pojednávania v zmysle § 119 Občianskeho súdneho
poriadku (čoho sa sťažovateľ domáhal implicitne, keďže jednoznačne nesúhlasil
s vykonaním pojednávania). Len takýto postup krajského súdu by bol adekvátnou
odpoveďou na podanie sťažovateľa z 8. januára 2013.
Vychádzajúc z uvedených skutočností a úvah, krajský súd porušil právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže najvyšší súd toto
pochybenie nenapravil, aj on označené právo sťažovateľa porušil (bod 1 výroku nálezu).
K namietanému nedoručeniu vyjadrení Sociálnej poisťovne z 26. októbra 2010
a 27. januára 2011
20. Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že Sociálna poisťovňa ako žalovaná
v konaní podala v rámci prieskumného súdneho konania vedeného krajským súdom
vyjadrenia z 26. októbra 2010 a 27. januára 2011. Sťažovateľ uvádza, že ani jedno z týchto
vyjadrení mu nebolo doručené, avšak obsah prvého vyjadrenia, ktoré nepovažuje za
podstatné, je mu známy, kým obsah druhého vyjadrenia vôbec nepozná. Najvyšší súd
nepopiera, že vyjadrenia neboli sťažovateľovi doručené, ale je tej mienky, že nedoručenie
ani jedného z nich vzhľadom na ich obsah nezakladá porušenie označených práv.
Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho
kontradiktórny charakter. Každá strana musí v zásade mať možnosť nielen predložiť dôkazy
a argumenty, ktoré považuje za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa
s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu za účelom ovplyvnenia jeho
rozhodnutia a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko).
Požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali príležitosť oboznámiť sa
so všetkými predloženými dôkazmi a podanými vyjadreniami a reagovať na ne, sa vzťahuje
na konanie o opravných prostriedkoch rovnako, ako aj na konanie pred prvostupňovým
súdom, a to bez ohľadu na to, že v podaní neboli uplatnené žiadne nové argumenty
(Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike).
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov
treba považovať za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Pritom nie je podstatné, či
podľa názoru všeobecného súdu ide o podanie skutkovo a právne významné alebo
bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania.
Ten rozhodne o tom, aké stanovisko zaujme (I. ÚS 230/03, IV. ÚS 186/09, II. ÚS 18/2013,
II. ÚS 148/2014, Trančíková c. Slovenská republika).
Na základe uvedeného možno konštatovať, že nedoručením vyjadrenia Sociálnej
poisťovne z 27. januára 2011 sťažovateľovi došlo zo strany najvyššieho súdu k porušeniu
jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to vo vzťahu
k princípu rovnosti zbraní (rovnosti účastníkov konania), ako aj princípu kontradiktórnosti
konania (bod 1 výroku nálezu).
Nebolo možné v uvedených súvislostiach akceptovať argumentáciu najvyššieho
súdu, podľa ktorej sa ustanovenia prvej a tretej časti Občianskeho súdneho poriadku použijú
v konaní podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku len primerane, resp.
že vyjadrenie správneho orgánu nemôže nahradiť dôvody preskúmavaného rozhodnutia,
a tiež, že súd môže, ale nie je povinný vyžiadať si od správneho orgánu vyjadrenie k žalobe
(opravnému prostriedku). Neobstojí ani argument, že vyjadrenie Sociálnej poisťovne
z 27. januára 2011 neobsahovalo žiadne stanovisko v merite veci, len návrh, ako má súd
rozhodnúť. Uvedené námietky najvyššieho súdu sú totiž v evidentnom rozpore s princípmi,
ktoré zastáva rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
v danej otázke. Tieto princípy sú už zhrnuté.
21. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu.
22. Nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa na vyslovenie porušenia čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 53/2013 z 25. júna 2014.
Sťažovateľove námietky, ktoré ústavný súd uznal za opodstatnené, sa totiž týkali
procesných pochybení, ktorých sa dopustil krajský súd v rámci súdneho prieskumného
konania vykonávaného v intenciách tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Základné právo na súdnu ochranu tých subjektov, ktoré sa cítia byť ukrátené na
svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, nie je ratione materiae súčasťou čl. 46
ods. 1 ústavy. Základné právo na súdnu ochranu v týchto prípadoch vyplýva totiž z čl. 46
ods. 2 prvej vety ústavy, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy je v pomere špeciality voči všeobecnému
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto prichodí primárne aplikovať práve špeciálne
ustanovenie. Na rozdiel od ústavnej úpravy čl. 6 dohovoru nevyčleňuje v rámci práva na
spravodlivé súdne konanie správne súdnictvo spod pôsobnosti tohto článku.
Nebolo preto možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).
K namietanému nesprávnemu posúdeniu momentu, od ktorého sťažovateľ
uplatnil právne relevantným spôsobom nárok na zaradenie do II. pracovnej kategórie
23. Vzhľadom na to, že podľa názoru ústavného súdu sa rozsudok najvyššieho súdu
javí ako predčasný, pretože sťažovateľ nedostal možnosť vyjadriť sa k stanovisku Sociálnej
poisťovne, neprichádza ani do úvahy, aby v tomto štádiu konania ústavný súd uvedenú
námietku sťažovateľa meritórne posudzoval. Najprv sa s ňou musia vysporiadať všeobecné
súdy, a to potom, čo budú porušené procesné práva sťažovateľa zhojené.
24. Rovnako ústavný súd nepovažuje za možné zaoberať sa požiadavkou sťažovateľa
na „finančné odškodnenie“, ktorú uplatnil v podaní zo 16. novembra 2016, teda v rámci
repliky na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu. Sťažovateľ totiž neuviedol výšku
finančného odškodnenia, ktorej sa domáha.
25. Sťažovateľovi vznikli trovy konania v celkovej výške 441,84 €. Ide o trovy
právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom. Za prevzatie a prípravu zastúpenia v roku
2014 prináleží 134 €, za podanie z 28. októbra 2015 patrí 139,89 € a za repliku
zo 16. novembra 2016 zasa 143 €. Patrí mu tiež režijný paušál 8,04 €, 8,39 € a 8,58 € (bod 3
výroku nálezu).
26. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
27. Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod
právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
K rozhodnutiu sa pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016