Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)II. ÚS 922/2016
PDF · 408.4 KB
No categories available
II. ÚS 922/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti „SLOVAKIA okolo sveta s. r. o.“, Komenského 3, Trenčín,
zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Obdo 49/2015 a 4 Obdo 69/2015 z 25. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti „SLOVAKIA okolo sveta s. r. o.“, o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti „SLOVAKIA okolo sveta s. r. o.“,
Komenského 3, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obdo 49/2015 a 4 Obdo 69/2015 z 25. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok
najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
V súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka
vo svojej sťažnosti uvádza:
«1. Okresný súd v Trenčíne rozsudkom z 27. 8. 2010, č. k. 36 Cb 70/2010-59,
zaviazal žalované mesto Trenčín zaplatiť sťažovateľke sumu 7.260,20 EUR titulom zmluvnej
pokuty za oneskorene zaplatenú sumu 119.469,45 EUR za odobratý televízny program
podľa čl. V, bod 4, písm. a/ zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie
za dňa 19. 6. 2001 a jej dodatkov č. 1 a 2, keď túto zmluvu považoval za platnú..., ako ju za
takú považovali aj jej účastníci.
2. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podalo odolanie žalované mesto, a to
najskôr pre neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute a následne pre absolútnu neplatnosť
celej zmluvy z 19. 6. 2001, pretože ju neschválilo mestské zastupiteľstvo podľa § 11 ods. 4
písm. a/ zák. č. 369/1990 Zb.
3. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 30. 11. 2011, sp. zn. 16 Cob 203-2010,
rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol, lebo sa v celom
rozsahu stotožnil s námietkou žalovaného mesta, že celá zmluva je absolútne neplatná,
pretože ju mestské zastupiteľstvo neschválilo a nič na tom nemení skutočnosť, že účastníci
zmluvy si podľa nej dlhodobo poskytovali vzájomné plnenie, ktorým sa však nedá
konvalidovať absolútne neplatný právny úkon.
4. Najvyšší súd SR uznesením z 30. 11. 2012, sp. zn. 4 Obdo 10/2012, zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s úpravou zopakovať dokazovanie, na
základe ktorého dospel okresný súd k diametrálne inému skutkovému a právnemu záveru
/platnosti zmluvy/.
5. Krajský súd v Trenčíne po tom, čo na dvoch pojednávaniach iba čítal obsah
dovtedy zhromaždeného spisového materiálu, opätovne zmenil rozsudok okresného súdu
tak, že žalobu zamietol. Po tzv. “doplnenom dokazovaní“ dospel k záveru, že k platnému
uzatvoreniu zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa
19. 6. 2001 a jej dodatkov č. 1 a 2 nedošlo, pretože mestské zastupiteľstvo tento právny
úkon podľa § 11 ods. 4 písm. a/ zák. č. 369/1990 Zb. neschválilo. Stroho a jednoznačne
uzavrel, že vôľu zastupiteľstva na uzavretie predmetnej zmluvy primátorom mesta nezistil
z uznesenia č. 136, ani z uznesenia č. 106 a 32 bez toho, že by si dal aspoň námahu
ich obsah uviesť a dať ho do súvisu s obsahom rokovania mestského zastupiteľstva,
na ktorom boli prijaté.
Druhým výrokom rozhodol, „že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov
konania účelne vynaložených na uplatnenie a bránenie práva vo výške 100 %, ktoré budú
vyčíslené v samostatnom uznesení“.
Na to bolo sťažovateľke doručené uznesenie z 30. 5. 2014, sp. zn. 16 Cob 12/2013 –
rozsudok vo veci samej bol vyhlásený 27. 5. 2014, sp. zn. 16 Cob 12/2013 – v ktorom jej
bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému mestu náhradu „trov prvostupňového,
odvolacieho a dovolacieho konania v sume 5.328,89 EUR, z toho trovy právneho zastúpenia
4.446,89 EUR do troch dní“, v ktorých okrem iného bola zahrnutá odmena právneho
zastúpenia
- v sume 474,68 EUR /bez DPH/ za ďalšiu poradu s klientom dňa 28. 3. 2014 –
samozrejme plus cestovné výdavky z BA do TN a späť a strata času advokáta – hoci tarifná
odmena bola určená iba sumou 237,34 EUR, bez akéhokoľvek odôvodnenia účelnosti ich
potreby vynaloženia,
- v sume 237,34 EUR /bez DPH/ za vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľky, v dôsledku
ktorého bol prvý rozsudok odvolacieho súdu zrušený /viď bod 4/, takže žalované mesto
v prvom dovolacom konaní nemalo úspech, ale záhadne na trovy konania malo právo,
- v sume 474,68 EUR /bez DPH/ za každé odvolacie pojednávanie, ktoré trvalo 2,50
hod. iba preto, že predsedníčka senátu čítala spis od A po Z a právni zástupcovia len sedeli
a počúvali a
- v sume 118,67 EUR za účasť na vyhlásení rozsudku, hoci ¼ TO mala byť podľa
§ 14 ods. 5 písm. b/ AT určená v sume 59,33 EUR, pričom
- pochybné boli aj cestovné náklady, pretože z BA do TN a späť nie je 280 km, ale iba
240 km a pod.
6. Sťažovateľka voči obidvom rozhodnutiam odvolacieho súdu – rozsudku
z 27. 5. 2014 a uzneseniu z 30. 5. 2014 – podala dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzovala z § 238 ods. 1, 2 OSP a opodstatnenosť z ust. 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ OSP...
7. Najvyšší súd rozsudkom z 25. 8. 2015, sp. zn. 4 Obdo 49/2014 a 69/2014,
dovolanie sťažovateľky
a/ proti meritórnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol s odôvodnením, že –
k platnému uzatvoreniu zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania MTV z 19. 6. 2001 bol
nevyhnutný súhlas mestského zastupiteľstva, ktorý by ako prejav vôle bol obsiahnutý
v príslušnom uznesení MZ, spĺňajúcom tak formálne ako aj meritórne náležitosti,
čo nemohol zmeniť ani samotný fakt, že účastníci zmluvy si poskytovali vzájomné plnenie
z nej vyplývajúce už 10 rokov,
- vôľa MZ je inkoroporovaná do jeho uznesení ako písomného prejavu, ktorý
nemožno následne meniť ani dopĺňať na základe výpovedí jednotlivých poslancov MZ ako
svedkov, keďže títo svoju vôľu už vyjadrili v uznesení,
- na konanie správne súdy neaplikovali V. časť OSP a
- že odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá § 157 ods. 2 OSP...
b/ proti úhradovému uzneseniu o trovách konania odmietol pre neprípustnosť podľa
§ 243b ods. 5 a 218 ods. písm. c/ OSP...»
Proti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ústavy sťažnosť,
v ktorej v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy, dohovoru
a dodatkového protokolu uvádza:
«1. Z hľadiska meritórneho rozhodnutia dovolacieho súdu bolo určujúce riešenie
otázky platnosti zmluvy z 19. 6. 2001; najvyšší súd zaujal právny názor... že táto zmluva
je neplatná /absolútne/ podľa § 39 OZ, lebo nebola schválená mestským zastupiteľstvom
vo forme uznesenia.
Tento právne kvalifikovaný záver dovolacieho súdu však nemá oporu v skutkovom
stave veci a nie je ani súladný s príslušným hmotným právom.
Kľúčovou je otázka prejavu vôle obce /mesta a rozsahu oprávnenia starostu obce/
primátora mesta pri ňom... Uznesenie zastupiteľstva mesta o majetkovoprávnom úkone...
predstavuje materiálno – právnu podmienku pre vyjadrenie prejavu vôle mesta, ktorý sa
stáva perfektným... najskôr v okamihu podpisu zmluvy primátorom..., pretože mesto
navonok zastupuje a na podklade predchádzajúceho rozhodnutia príslušného orgánu mesta,
vyjadruje jeho vôľu navonok vo vzťahu k tretím osobám.
Z uvedeného vyplýva záver, že primátorom uzavretá a ním aj podpísaná zmluva,
nepodlieha konečnému schváleniu..., či dodatočnému schváleniu alebo privoleniu...
zo strany mestského zastupiteľstva, tak ako o tom uvažoval odvolací i dovolací súd. Preto
ich závery sú v tejto podstatnej právnej otázke svojvoľné, a teda aj ústavne neudržateľné.
2. Na strane druhej podľa platnej právnej úpravy /zák. č. 369/1990 Zb./ primátor
nemôže sám vytvárať vôľu mesta, môže ju len navonok oznamovať a prejavovať... Týmto
relatívne samostatným konaním potom treba rozumieť také úkony, ktoré nezahŕňajú
podstatné náležitosti zmluvy, k uzatvoreniu ktorej dal v súlade so zákonom o obciach súhlas
zodpovedajúci kolektívny orgán obce a ktoré vyplývajú z vôle ním vyjadrenej. Iný výklad by
v takej situácii bol považovaný za prehnane formalistický...
3. V danom prípade mestské zastupiteľstvo v rozhodnom období zahlasovali väčšinou
hlasov nielen za zmluvu o budúcej zmluve, ale aj o zmluve z 19. 6. 2001, a to dokonca
dvakrát, o čom svedčia zápisnice i uznesenia č. 136 z 31. 8. 2000, č. 106 z 19. 6. 2001
a č. 32 z 21. 2. 2002, ktorej predmetom bolo: podmienky pri zabezpečovaní prevádzky
a vysielania TVT a úprava vzťahov medzi zmluvnými stranami pri zabezpečovaní úhrad za
služby a vysielanie TVT, ktoré sa vždy schvaľovali MsZ v rámci rozpočtu na každý
kalendárny rok.
Vôľu poslancov MsZ bolo možné jednoznačne vyvodiť jednak zo správania sa
poslancov pri hlasovaní, či z obsahu zápisnice o diskusii, ktorá predchádzala vlastnému
uzneseniu, či vypočutím poslancov na súde, ktoré odvolací i dovolací súd odmietli vykonať
sa svojvoľným záverom, prezentovaným v bode I/7a tohto návrhu...
4. Absolútnym nepochopením našej námietky je záver najvyššieho súdu, že súdy
správne neaplikovali na daný prípad V. časť OSP; táto námietka vzišla na záver
odvolacieho súdu o „neplatnosti uznesenia MsZ“, ktorému totiž svedčí prezumpcia platnosti
a správnosti, pokiaľ sa nepreukáže opak, ale iba v inštitucionálnom konaní podľa V. časti
OSP, ku ktorému nedošlo...
Dovolací súd tým, že svoje rozhodnutie o náhradovom výroku založil na skutočnosti
/samostatnosti a nezávislosti od veci samej/, ktorá nielenže nemá oporu v meritórnom
rozsudku... ale ani v platných právnych predpisoch, porušil sťažovateľke ústavou zaručené
právo na súdnu ochranu v absolútnej forme – v tejto časti sa odmietol dovolaním zaoberať,
hoci prípustnosť bola daná § 238 ods. 1 OSP – ... lebo jej svojim postupom svojvoľne
odoprel kompenzáciu trov predchádzajúceho dovolacieho konania, na ktoré mala v zmysle
§ 142 ods. 1 OSP zákonný nárok, a zaťažil ju trovami konania žalovaného, ktoré boli mu
priznané v rozpore s § 142 ods. 1 OSP... Týmto postupom NS SR súčasne neoprávnene
zasiahol do ústavne zaručeného práva sťažovateľky vlastniť majetok... lebo v dôsledku jeho
rozhodnutia... bol majetok sťažovateľky zmenšený o trovy, ktoré jej vznikli a patrili...»
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti SLOVAKIA okolo sveta, s. r. o. na súdnu a inú
právnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
a na ochranu majetku podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy, rozsudkom NS SR z 25. 8. 2015, sp. zn. 4 Obdo 49/2015
a 4 Obdo 69/2015, porušené bolo.
2. Označený rozsudok NS SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000 EUR,
ktorú sumu jej vyplatí NS SR do 1 mesiaca.
4. NS SR je povinný uhradiť JUDr. Elene Ľalíkovej trovy konania v sume 375,72
EUR..., tiež v lehote 1 mesiaca od doručenia nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je polemika sťažovateľky
so skutkovými závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa zisťovania obsahu prejavenej vôle
mesta Trenčín v súvislosti s uzatváraním zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania
mestskej televízie a jej následného právneho posúdenia. Túto svoju skutkovú polemiku
sťažovateľka stručne odôvodňuje tým, že všeobecné súdy rozhodovali na podklade
skutkových záverov, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplývali. Sťažovateľka spochybňuje
aj samotný priebeh dôkazného konania, keď všeobecné súdy odmietli vykonať ňou
navrhované dôkazné prostriedky so svojvoľným zdôvodnením tohto postupu. Sťažovateľka
tiež tvrdí, že všeobecné súdy neboli v priebehu konania oprávnené posudzovať otázku
neplatnosti uznesenia mestského zastupiteľstva, pretože túto bolo možné riešiť iba v rámci
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka
ďalej namieta aj arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu v rozsahu výroku, ktorým odmietol
jej dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.
16 Cob 12/2013-240 z 30. mája 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) o trovách
konania.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu za ústavne udržateľný
a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k meritórnemu výroku uviedol:
„Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého Zmluva
o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie, uzatvorená medzi účastníkmi
konania dňa 19. 06. 2001, na základe ktorej žalobca uplatnil právo na zmluvnú pokutu, je
neplatná, a to z dôvodu, že predmetný úkon nebol schválený mestským zastupiteľstvom
v zmysle § 11 ods. 4 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.
Podľa vyššie označeného ustanovenia zákona o obecnom zriadení, obecné
zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené
určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu dočasne
prenechaným do hospodárenia obce, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto
majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.
Stotožňujúc sa so záverom odvolacieho súdu aj súd dovolací má za to, že uzatvorenie
Zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19. 06. 2001
je jedným z najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku mesta Trenčín, ktorá
skutočnosť znamená, že k jej platnému uzatvoreniu bol nevyhnutný súhlas mestského
zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu, ktorý by ako prejav vôle bol obsiahnutý
v príslušnom uznesení mestského, zastupiteľstva spĺňajúcom tak formálne, ako aj meritórne
náležitosti. Keďže v danom prípade takýto súhlas ako prejav vôle Mestského zastupiteľstva
Mesta Trenčín absentuje, má táto skutočnosť za následok absolútnu neplatnosť predmetnej
zmluvy pre jej rozpor s § 39 OZ. Prejav vôle Mestského zastupiteľstva v Trenčíne uzatvoriť
Zmluvu o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie nemožno vyvodiť ani
z uznesení Mestského zastupiteľstva Mesta Trenčín č. 136 zo dňa 31. 08. 2000, č. 106 zo dňa
19. 06. 2001 a č. 32 zo dňa 21. 02. 2002, na ktorých (okrem iného) založil svoju obranu
žalobca. Neplatnosť zmluvy nemôže zmeniť ani ďalším žalobcom zdôrazňovaný fakt, že
účastníci namietanej zmluvy si podľa nej poskytovali vzájomné plnenia 10 rokov, pretože,
ako správne konštatoval aj súd odvolací, ani uvedené plnenia nemôžu konvalidovať právny
úkon, ktorý je absolútne neplatný podľa § 39 OZ.
Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia svedkov - osôb
podieľajúcich sa na vytváraní vnútornej vôle mestského zastupiteľstva odvolacím súdom,
dovolací súd zdôrazňuje, že vôľa mestského zastupiteľstva je inkorporovaná do jeho
uznesení ako písomného prejavu, ktorý nemožno následne meniť ani dopĺňať na základe
výpovedí jednotlivých poslancov mestského zastupiteľstva ako svedkov, keďže títo svoju
vôľu už vyjadrili práve v príslušných uzneseniach.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení o neprejednaní veci odvolacím
súdom podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo),
dovolací súd zdôrazňuje, že konania upravené v predmetnej časti O. s. p. je nutné odlišovať
od súkromnoprávnych sporov, spravujúcich sa postupom podľa predchádzajúcich častí
O. s. p. V predmetnej veci súdy nepochybili, pokiaľ na konanie ustanovenia upravujúce
správne súdnictvo neaplikovali, pretože v danom prípade je rozhodujúci druh nároku,
uplatnenie ktorého je predmetom konania, t. j. žaloba o splnenie povinnosti vyplývajúcej
z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (§ 80 písm. b/ O. s. p.).“
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o dovolaní proti uzneseniu
krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol o náhrade trov konania, najvyšší súd uviedol:
«Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd poukazuje na ust. § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.,
v ktorých sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu vydané v procesnej forme uznesenia,
proti ktorým je dovolanie prípustné. S poukazom na skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne
ako súd odvolací dovolaním napadnutým uznesením rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť
náhradu trov konania žalovanému, je však nutné konštatovať, že sa nejedná
o žiaden z prípadov zakotvených v § 239 O. s. p., preto dovolanie žalobcu podľa § 239
ods. 1, 2 O. s. p. prípustné nie je (§ 239 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia odsekov 1
a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,
o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu
vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých
uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej
rozhoduje uznesením).
Rešpektujúc ust. § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu
povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.. Najvyšší
súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p„ ale skúmal aj, či dovolanie nie je
prípustné podľa § 237 O. s. p., osobitne sa zaoberajúc existenciou procesnej vady konania
podľa § 237 písm. f/ O. s. p. spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.
Keďže zákon pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ bližšie v žiadnom zo svojich
ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje, je pod odňatím možnosti konať pred súdom
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. O vadu. ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné)
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však
dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, nezistil. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, vyplýva z neho, akými právnymi normami sa pri rozhodovaní o priznaní
náhrad trov konania riadil, ako aj spôsob ich výpočtu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti,
keďže v danom prípade dovolanie žalobcu proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná
vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania pre
jeho neprípustnosť, dovolací súd sa nezaoberal (a ani sa zaoberať nemohol) otázkou vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»
V súvislosti so skutkovou polemikou sťažovateľky týkajúcou sa zisťovania obsahu
prejavenej vôle žalovaného ústavný súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti stabilne
vyplýva, že samotný nesúhlas so spôsobom, akým všeobecné súdy hodnotili vykonané
dôkazné prostriedky, v zásade nemôže predstavovať porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vec sťažovateľky bola
posúdená v riadnom viacinštančnom konaní, pričom v procesnom postupe všeobecných
súdov a ich skutkových zisteniach nie je nič, čo by oprávňovalo ústavný súd akokoľvek
korigovať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v časti jeho meritórneho výroku. Sťažnosť
je tak v tejto časti iba nesúhlasom sťažovateľky so skutkovými zisteniami všeobecných
súdov a opakovaním argumentov uplatňovaných v konaní pred nimi, z ktorých nevyplýva
nič, čo by jej sťažnostnú argumentáciu posúvalo do ústavnoprávne relevantnej roviny.
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľky, ktorou
namieta nesprávny priebeh zisťovania skutkového stavu veci v tom zmysle, že všeobecné
súdy nevykonali ňou navrhnuté dôkazné prostriedky (výsluch poslancov mestského
zastupiteľstva na účely preukázania obsahu žalovaným utvorenej vôle) a tento svoj postup
primeraným spôsobom neodôvodnili. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že
vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno
zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú
procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku,
ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného
rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na už citovanú
časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, kde najvyšší súd na túto jej
námietku reagoval spôsobom primeraným povahe veci, pretože vykonanie týchto
dôkazných prostriedkov považoval z pohľadu relevantného meritórneho skutkového
a právneho zistenia za irelevantné. Sťažovateľke sa tak ani v tomto prípade nepodarilo
preukázať, že by všeobecné súdy v danom prípade postupovali v extrémnom rozpore
s právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom súdnom poriadku (§ 132, pozn.), pretože
najvyšší súd dostatočným spôsobom ozrejmil svoje úvahy, prečo sa s označenými
dôkaznými návrhmi sťažovateľky odmietol zaoberať – nejde tak o tzv. opomenuté dôkazy,
ktoré by mohli zakladať protiústavnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľky súvisiacu
s namietaným „ústavný[m] deficit[om] zatajenia skutkového stavu“, pretože všeobecné
súdy nereflektovali skutočnosť, že žalovaný považoval zmluvu o zabezpečení prevádzky
a vysielania mestskej televízie za platnú, čo sťažovateľka implicitne vyvodzuje
zo skutočnosti, že ju pôvodne chcel vypovedať, pričom „až následne začal tvrdiť jej
neplatnosť...“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka posudzovania (ne)platnosti
alebo (ne)existencie právneho úkonu je kategóriou objektívnou a súvisí s tým, ako
relevantná právna úprava normatívne reguluje určitú časť ľudského konania, a preto jej
autoritatívne právne posúdenie nezávisí od subjektívnych predstáv účastníkov tohto
právneho úkonu, ktoré súvisia s jeho právnym hodnotením. Z uvedeného potom vyplýva, že
je vylúčená akákoľvek zmysluplná úvaha o zatajení skutkového stavu, pretože otázka
posudzovania platnosti, resp. existencie právneho úkonu súvisí s právnym hodnotením
konkrétneho ľudského konania, a tiež to, že vnútorné presvedčenie účastníka právneho
úkonu nijakým spôsobom neovplyvňuje otázku jeho platnosti alebo existencie.
Ústavný súd neakceptoval ani ďalšiu námietku sťažovateľky, v rámci ktorej
polemizuje s právnym názorom všeobecných súdov v otázke posúdenia neplatnosti (správne
neexistencie, pozn.) zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len
pokračovaním jej predchádzajúcej dovolacej argumentácie, v rámci ktorej namietala právne
závery uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne výrazom jej odlišného
právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný
súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m.
III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Uvedený interpretačný záver najvyššieho súdu sa pohybuje v rámci obvyklého
významu interpretovaných pojmov, a predstavuje tak jednu z možných výkladových
alternatív, pričom ústavný súd, v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne
názory všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne
názory. V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol
nastolený právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to
na účely zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP
Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného
významu pre súdny systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia
všeobecného súdu (pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009,
sťažnosť č. 8269/02).
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, podľa ktorej otázka posudzovania platnosti
uznesenia mestského zastupiteľstva bola možná iba „v inštitucionálnom konaní podľa V.
časti OSP“, ústavný súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu, ktorý pregnantným spôsobom vyjadril svoje úvahy v reakcii na túto námietku
sťažovateľky, pričom jeho právnemu záveru nemožno z ústavnoprávneho hľadiska
nič vytknúť.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky proti výroku rozsudku najvyššieho súdu,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu, ústavný súd
uvádza, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s uplatneným
dôvodom dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o jeho prípustnosti v danej veci.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade
skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom vychádzal z toho, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v procesnej forme uznesenia, s tým,
že nejde o prípad, keď je dovolanie prípustné podľa § 237 písm. a) až g) OSP. Najvyšší súd
konštatoval, že nešlo ani o prípady prípustnosti podľa § 239 OSP, na základe čoho dospel
k záveru, že dovolanie sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu krajského súdu
nie je prípustné. Ústavný súd považuje tento záver za racionálny, vyplývajúci
z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd
ho primerane odôvodnil.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako
arbitrárny.
V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľky (čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy,
rešpektujúc ustavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na
súdnu ochranu, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení
s ním posúdili aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj
z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup najvyššieho súdu v spojení s postupom
krajského súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej
ochrany týchto práv ústavne udržateľné.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016