Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 922/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti „SLOVAKIA okolo sveta s. r. o.“, Komenského 3, Trenčín,

zastúpenej advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. a z 25. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti „SLOVAKIA okolo sveta s. r. o.“, o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti „SLOVAKIA okolo sveta s. r. o.“,

Komenského 3, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. a z 25. augusta 2015 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

V súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi sťažovateľka

vo svojej sťažnosti uvádza:

«1. Okresný súd v Trenčíne rozsudkom z 27. 8. 2010, č. k. -59,

zaviazal žalované mesto Trenčín zaplatiť sťažovateľke sumu 7.260,20 EUR titulom zmluvnej

pokuty za oneskorene zaplatenú sumu 119.469,45 EUR za odobratý televízny program

podľa čl. V, bod 4, písm. a/ zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie

za dňa 19. 6. 2001 a jej dodatkov č. 1 a 2, keď túto zmluvu považoval za platnú..., ako ju za

takú považovali aj jej účastníci.

2. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podalo odolanie žalované mesto, a to

najskôr pre neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute a následne pre absolútnu neplatnosť

celej zmluvy z 19. 6. 2001, pretože ju neschválilo mestské zastupiteľstvo podľa § 11 ods. 4

písm. a/

3. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 30. 11. 2011, sp. zn. -2010,

rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol, lebo sa v celom

rozsahu stotožnil s námietkou žalovaného mesta, že celá zmluva je absolútne neplatná,

pretože ju mestské zastupiteľstvo neschválilo a nič na tom nemení skutočnosť, že účastníci

zmluvy si podľa nej dlhodobo poskytovali vzájomné plnenie, ktorým sa však nedá

konvalidovať absolútne neplatný právny úkon.

4. Najvyšší súd SR uznesením z 30. 11. 2012, sp. zn. , zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s úpravou zopakovať dokazovanie, na

základe ktorého dospel okresný súd k diametrálne inému skutkovému a právnemu záveru

/platnosti zmluvy/.

5. Krajský súd v Trenčíne po tom, čo na dvoch pojednávaniach iba čítal obsah

dovtedy zhromaždeného spisového materiálu, opätovne zmenil rozsudok okresného súdu

tak, že žalobu zamietol. Po tzv. “doplnenom dokazovaní“ dospel k záveru, že k platnému

uzatvoreniu zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa

19. 6. 2001 a jej dodatkov č. 1 a 2 nedošlo, pretože mestské zastupiteľstvo tento právny

úkon podľa neschválilo. Stroho a jednoznačne

uzavrel, že vôľu zastupiteľstva na uzavretie predmetnej zmluvy primátorom mesta nezistil

z uznesenia č. 136, ani z uznesenia č. 106 a 32 bez toho, že by si dal aspoň námahu

ich obsah uviesť a dať ho do súvisu s obsahom rokovania mestského zastupiteľstva,

na ktorom boli prijaté.

Druhým výrokom rozhodol, „že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov

konania účelne vynaložených na uplatnenie a bránenie práva vo výške 100 %, ktoré budú

vyčíslené v samostatnom uznesení“.

Na to bolo sťažovateľke doručené uznesenie z 30. 5. 2014, sp. zn. –

rozsudok vo veci samej bol vyhlásený 27. 5. 2014, sp. zn. – v ktorom jej

bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému mestu náhradu „trov prvostupňového,

odvolacieho a dovolacieho konania v sume 5.328,89 EUR, z toho trovy právneho zastúpenia

4.446,89 EUR do troch dní“, v ktorých okrem iného bola zahrnutá odmena právneho

zastúpenia

- v sume 474,68 EUR /bez DPH/ za ďalšiu poradu s klientom dňa 28. 3. 2014 –

samozrejme plus cestovné výdavky z BA do TN a späť a strata času advokáta – hoci tarifná

odmena bola určená iba sumou 237,34 EUR, bez akéhokoľvek odôvodnenia účelnosti ich

potreby vynaloženia,

- v sume 237,34 EUR /bez DPH/ za vyjadrenie k dovolaniu sťažovateľky, v dôsledku

ktorého bol prvý rozsudok odvolacieho súdu zrušený /viď bod 4/, takže žalované mesto

v prvom dovolacom konaní nemalo úspech, ale záhadne na trovy konania malo právo,

- v sume 474,68 EUR /bez DPH/ za každé odvolacie pojednávanie, ktoré trvalo 2,50

hod. iba preto, že predsedníčka senátu čítala spis od A po Z a právni zástupcovia len sedeli

a počúvali a

- v sume 118,67 EUR za účasť na vyhlásení rozsudku, hoci ¼ TO mala byť podľa

§ 14 ods. 5 písm. b/ AT určená v sume 59,33 EUR, pričom

- pochybné boli aj cestovné náklady, pretože z BA do TN a späť nie je 280 km, ale iba

240 km a pod.

6. Sťažovateľka voči obidvom rozhodnutiam odvolacieho súdu – rozsudku

z 27. 5. 2014 a uzneseniu z 30. 5. 2014 – podala dovolanie, ktorého prípustnosť

vyvodzovala z , a opodstatnenosť z ust. 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ ...

7. Najvyšší súd rozsudkom z 25. 8. 2015, sp. zn. a 69/2014,

dovolanie sťažovateľky

a/ proti meritórnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol s odôvodnením, že –

k platnému uzatvoreniu zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania MTV z 19. 6. 2001 bol

nevyhnutný súhlas mestského zastupiteľstva, ktorý by ako prejav vôle bol obsiahnutý

v príslušnom uznesení MZ, spĺňajúcom tak formálne ako aj meritórne náležitosti,

čo nemohol zmeniť ani samotný fakt, že účastníci zmluvy si poskytovali vzájomné plnenie

z nej vyplývajúce už 10 rokov,

- vôľa MZ je inkoroporovaná do jeho uznesení ako písomného prejavu, ktorý

nemožno následne meniť ani dopĺňať na základe výpovedí jednotlivých poslancov MZ ako

svedkov, keďže títo svoju vôľu už vyjadrili v uznesení,

- na konanie správne súdy neaplikovali V. časť a

- že odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá ...

b/ proti úhradovému uzneseniu o trovách konania odmietol pre neprípustnosť podľa

a ods. písm. c/ ...»

Proti rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka podľa sťažnosť,

v ktorej v súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa , dohovoru

a dodatkového protokolu uvádza:

«1. Z hľadiska meritórneho rozhodnutia dovolacieho súdu bolo určujúce riešenie

otázky platnosti zmluvy z 19. 6. 2001; najvyšší súd zaujal právny názor... že táto zmluva

je neplatná /absolútne/ podľa , lebo nebola schválená mestským zastupiteľstvom

vo forme uznesenia.

Tento právne kvalifikovaný záver dovolacieho súdu však nemá oporu v skutkovom

stave veci a nie je ani súladný s príslušným hmotným právom.

Kľúčovou je otázka prejavu vôle obce /mesta a rozsahu oprávnenia starostu obce/

primátora mesta pri ňom... Uznesenie zastupiteľstva mesta o majetkovoprávnom úkone...

predstavuje materiálno – právnu podmienku pre vyjadrenie prejavu vôle mesta, ktorý sa

stáva perfektným... najskôr v okamihu podpisu zmluvy primátorom..., pretože mesto

navonok zastupuje a na podklade predchádzajúceho rozhodnutia príslušného orgánu mesta,

vyjadruje jeho vôľu navonok vo vzťahu k tretím osobám.

Z uvedeného vyplýva záver, že primátorom uzavretá a ním aj podpísaná zmluva,

nepodlieha konečnému schváleniu..., či dodatočnému schváleniu alebo privoleniu...

zo strany mestského zastupiteľstva, tak ako o tom uvažoval odvolací i dovolací súd. Preto

ich závery sú v tejto podstatnej právnej otázke svojvoľné, a teda aj ústavne neudržateľné.

2. Na strane druhej podľa platnej právnej úpravy // primátor

nemôže sám vytvárať vôľu mesta, môže ju len navonok oznamovať a prejavovať... Týmto

relatívne samostatným konaním potom treba rozumieť také úkony, ktoré nezahŕňajú

podstatné náležitosti zmluvy, k uzatvoreniu ktorej dal v súlade so zákonom o obciach súhlas

zodpovedajúci kolektívny orgán obce a ktoré vyplývajú z vôle ním vyjadrenej. Iný výklad by

v takej situácii bol považovaný za prehnane formalistický...

3. V danom prípade mestské zastupiteľstvo v rozhodnom období zahlasovali väčšinou

hlasov nielen za zmluvu o budúcej zmluve, ale aj o zmluve z 19. 6. 2001, a to dokonca

dvakrát, o čom svedčia zápisnice i uznesenia č. 136 z 31. 8. 2000, č. 106 z 19. 6. 2001

a č. 32 z 21. 2. 2002, ktorej predmetom bolo: podmienky pri zabezpečovaní prevádzky

a vysielania TVT a úprava vzťahov medzi zmluvnými stranami pri zabezpečovaní úhrad za

služby a vysielanie TVT, ktoré sa vždy schvaľovali MsZ v rámci rozpočtu na každý

kalendárny rok.

Vôľu poslancov MsZ bolo možné jednoznačne vyvodiť jednak zo správania sa

poslancov pri hlasovaní, či z obsahu zápisnice o diskusii, ktorá predchádzala vlastnému

uzneseniu, či vypočutím poslancov na súde, ktoré odvolací i dovolací súd odmietli vykonať

sa svojvoľným záverom, prezentovaným v bode I/7a tohto návrhu...

4. Absolútnym nepochopením našej námietky je záver najvyššieho súdu, že súdy

správne neaplikovali na daný prípad V. časť ; táto námietka vzišla na záver

odvolacieho súdu o „neplatnosti uznesenia MsZ“, ktorému totiž svedčí prezumpcia platnosti

a správnosti, pokiaľ sa nepreukáže opak, ale iba v inštitucionálnom konaní podľa V. časti

, ku ktorému nedošlo...

Dovolací súd tým, že svoje rozhodnutie o náhradovom výroku založil na skutočnosti

/samostatnosti a nezávislosti od veci samej/, ktorá nielenže nemá oporu v meritórnom

rozsudku... ale ani v platných právnych predpisoch, porušil sťažovateľke zaručené

právo na súdnu ochranu v absolútnej forme – v tejto časti sa odmietol dovolaním zaoberať,

hoci prípustnosť bola daná – ... lebo jej svojim postupom svojvoľne

odoprel kompenzáciu trov predchádzajúceho dovolacieho konania, na ktoré mala v zmysle

zákonný nárok, a zaťažil ju trovami konania žalovaného, ktoré boli mu

priznané v rozpore s ... Týmto postupom NS SR súčasne neoprávnene

zasiahol do ústavne zaručeného práva sťažovateľky vlastniť majetok... lebo v dôsledku jeho

rozhodnutia... bol majetok sťažovateľky zmenšený o trovy, ktoré jej vznikli a patrili...»

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti SLOVAKIA okolo sveta, s. r. o. na súdnu a inú

právnu ochranu a spravodlivý proces podľa a dohovoru

a na ochranu majetku podľa a Protokolu č. 1 k dohovoru, v spojení

s , rozsudkom NS SR z 25. 8. 2015, sp. zn.

a , porušené bolo.

2. Označený rozsudok NS SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 5000 EUR,

ktorú sumu jej vyplatí NS SR do 1 mesiaca.

4. NS SR je povinný uhradiť JUDr. Elene Ľalíkovej trovy konania v sume 375,72

EUR..., tiež v lehote 1 mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je polemika sťažovateľky

so skutkovými závermi najvyššieho súdu týkajúcimi sa zisťovania obsahu prejavenej vôle

mesta Trenčín v súvislosti s uzatváraním zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania

mestskej televízie a jej následného právneho posúdenia. Túto svoju skutkovú polemiku

sťažovateľka stručne odôvodňuje tým, že všeobecné súdy rozhodovali na podklade

skutkových záverov, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplývali. Sťažovateľka spochybňuje

aj samotný priebeh dôkazného konania, keď všeobecné súdy odmietli vykonať ňou

navrhované dôkazné prostriedky so svojvoľným zdôvodnením tohto postupu. Sťažovateľka

tiež tvrdí, že všeobecné súdy neboli v priebehu konania oprávnené posudzovať otázku

neplatnosti uznesenia mestského zastupiteľstva, pretože túto bolo možné riešiť iba v rámci

konania podľa piatej časti (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľka

ďalej namieta aj arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu v rozsahu výroku, ktorým odmietol

jej dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-240 z 30. mája 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) o trovách

konania.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatňuje.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k meritórnemu výroku uviedol:

„Dovolací súd sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého Zmluva

o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie, uzatvorená medzi účastníkmi

konania dňa 19. 06. 2001, na základe ktorej žalobca uplatnil právo na zmluvnú pokutu, je

neplatná, a to z dôvodu, že predmetný úkon nebol schválený mestským zastupiteľstvom

v zmysle o obecnom zriadení.

Podľa vyššie označeného ustanovenia zákona o obecnom zriadení, obecné

zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené

určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu dočasne

prenechaným do hospodárenia obce, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto

majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.

Stotožňujúc sa so záverom odvolacieho súdu aj súd dovolací má za to, že uzatvorenie

Zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie zo dňa 19. 06. 2001

je jedným z najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku mesta Trenčín, ktorá

skutočnosť znamená, že k jej platnému uzatvoreniu bol nevyhnutný súhlas mestského

zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu, ktorý by ako prejav vôle bol obsiahnutý

v príslušnom uznesení mestského, zastupiteľstva spĺňajúcom tak formálne, ako aj meritórne

náležitosti. Keďže v danom prípade takýto súhlas ako prejav vôle Mestského zastupiteľstva

Mesta Trenčín absentuje, má táto skutočnosť za následok absolútnu neplatnosť predmetnej

zmluvy pre jej rozpor s . Prejav vôle Mestského zastupiteľstva v Trenčíne uzatvoriť

Zmluvu o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie nemožno vyvodiť ani

z uznesení Mestského zastupiteľstva Mesta Trenčín č. 136 zo dňa 31. 08. 2000, č. 106 zo dňa

19. 06. 2001 a č. 32 zo dňa 21. 02. 2002, na ktorých (okrem iného) založil svoju obranu

žalobca. Neplatnosť zmluvy nemôže zmeniť ani ďalším žalobcom zdôrazňovaný fakt, že

účastníci namietanej zmluvy si podľa nej poskytovali vzájomné plnenia 10 rokov, pretože,

ako správne konštatoval aj súd odvolací, ani uvedené plnenia nemôžu konvalidovať právny

úkon, ktorý je absolútne neplatný podľa .

Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia svedkov - osôb

podieľajúcich sa na vytváraní vnútornej vôle mestského zastupiteľstva odvolacím súdom,

dovolací súd zdôrazňuje, že vôľa mestského zastupiteľstva je inkorporovaná do jeho

uznesení ako písomného prejavu, ktorý nemožno následne meniť ani dopĺňať na základe

výpovedí jednotlivých poslancov mestského zastupiteľstva ako svedkov, keďže títo svoju

vôľu už vyjadrili práve v príslušných uzneseniach.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení o neprejednaní veci odvolacím

súdom podľa ustanovení piatej časti (Správne súdnictvo),

dovolací súd zdôrazňuje, že konania upravené v predmetnej časti je nutné odlišovať

od súkromnoprávnych sporov, spravujúcich sa postupom podľa predchádzajúcich častí

V predmetnej veci súdy nepochybili, pokiaľ na konanie ustanovenia upravujúce

správne súdnictvo neaplikovali, pretože v danom prípade je rozhodujúci druh nároku,

uplatnenie ktorého je predmetom konania, t. j. žaloba o splnenie povinnosti vyplývajúcej

z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania ( ).“

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o dovolaní proti uzneseniu

krajského súdu, ktorým tento súd rozhodol o náhrade trov konania, najvyšší súd uviedol:

«Vo vzťahu k uvedenému dovolací súd poukazuje na ust. a ,

v ktorých sú uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu vydané v procesnej forme uznesenia,

proti ktorým je dovolanie prípustné. S poukazom na skutočnosť, že Krajský súd v Trenčíne

ako súd odvolací dovolaním napadnutým uznesením rozhodol o povinnosti žalobcu zaplatiť

náhradu trov konania žalovanému, je však nutné konštatovať, že sa nejedná

o žiaden z prípadov zakotvených v , preto dovolanie žalobcu podľa

ods. 1, 2 prípustné nie je ( , podľa ktorého ustanovenia odsekov 1

a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,

o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu

vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením).

Rešpektujúc ust. veta druhá ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v . Najvyšší

súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p„ ale skúmal aj, či dovolanie nie je

prípustné podľa , osobitne sa zaoberajúc existenciou procesnej vady konania

podľa spočívajúcej v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.

Keďže zákon pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ bližšie v žiadnom zo svojich

ustanovení nedefinuje ani nešpecifikuje, je pod odňatím možnosti konať pred súdom

potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. O vadu. ktorá je z hľadiska významná, ide

najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ zakladá okrem iného aj nedostatočné (súčasne nezrozumiteľné)

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pre ktoré je toto nepreskúmateľné, ktorú vadu však

dovolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, nezistil. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia, vyplýva z neho, akými právnymi normami sa pri rozhodovaní o priznaní

náhrad trov konania riadil, ako aj spôsob ich výpočtu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti,

keďže v danom prípade dovolanie žalobcu proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vada uvedená v (ani žiadna iná procesná

vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd dovolací, dovolanie žalobcu podľa veta prvá v spojení s

ods. 1 písm. c/ , ako neprípustné odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania pre

jeho neprípustnosť, dovolací súd sa nezaoberal (a ani sa zaoberať nemohol) otázkou vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

V súvislosti so skutkovou polemikou sťažovateľky týkajúcou sa zisťovania obsahu

prejavenej vôle žalovaného ústavný súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti stabilne

vyplýva, že samotný nesúhlas so spôsobom, akým všeobecné súdy hodnotili vykonané

dôkazné prostriedky, v zásade nemôže predstavovať porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že vec sťažovateľky bola

posúdená v riadnom viacinštančnom konaní, pričom v procesnom postupe všeobecných

súdov a ich skutkových zisteniach nie je nič, čo by oprávňovalo ústavný súd akokoľvek

korigovať napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v časti jeho meritórneho výroku. Sťažnosť

je tak v tejto časti iba nesúhlasom sťažovateľky so skutkovými zisteniami všeobecných

súdov a opakovaním argumentov uplatňovaných v konaní pred nimi, z ktorých nevyplýva

nič, čo by jej sťažnostnú argumentáciu posúvalo do ústavnoprávne relevantnej roviny.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj tú námietku sťažovateľky, ktorou

namieta nesprávny priebeh zisťovania skutkového stavu veci v tom zmysle, že všeobecné

súdy nevykonali ňou navrhnuté dôkazné prostriedky (výsluch poslancov mestského

zastupiteľstva na účely preukázania obsahu žalovaným utvorenej vôle) a tento svoj postup

primeraným spôsobom neodôvodnili. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že

vo všeobecnej rovine do kategórie procesných vád s ústavnoprávnymi dôsledkami možno

zahrnúť aj problematiku tzv. „opomenutých dôkazov“, ktorá v zásade zahŕňa aj takú

procesnú situáciu, keď niektorá zo strán sporu navrhne vykonanie dôkazného prostriedku,

ktorý je zamietnutý bez vecného zdôvodnenia obsiahnutého v odôvodnení konečného

rozhodnutia a zodpovedajúceho povahe a závažnosti veci, prípadne je celkom opomenutý.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na už citovanú

časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, kde najvyšší súd na túto jej

námietku reagoval spôsobom primeraným povahe veci, pretože vykonanie týchto

dôkazných prostriedkov považoval z pohľadu relevantného meritórneho skutkového

a právneho zistenia za irelevantné. Sťažovateľke sa tak ani v tomto prípade nepodarilo

preukázať, že by všeobecné súdy v danom prípade postupovali v extrémnom rozpore

s právnou úpravou obsiahnutou v (, pozn.), pretože

najvyšší súd dostatočným spôsobom ozrejmil svoje úvahy, prečo sa s označenými

dôkaznými návrhmi sťažovateľky odmietol zaoberať – nejde tak o tzv. opomenuté dôkazy,

ktoré by mohli zakladať protiústavnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Za neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľky súvisiacu

s namietaným „ústavný[m] deficit[om] zatajenia skutkového stavu“, pretože všeobecné

súdy nereflektovali skutočnosť, že žalovaný považoval zmluvu o zabezpečení prevádzky

a vysielania mestskej televízie za platnú, čo sťažovateľka implicitne vyvodzuje

zo skutočnosti, že ju pôvodne chcel vypovedať, pričom „až následne začal tvrdiť jej

neplatnosť...“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka posudzovania (ne)platnosti

alebo (ne)existencie právneho úkonu je kategóriou objektívnou a súvisí s tým, ako

relevantná právna úprava normatívne reguluje určitú časť ľudského konania, a preto jej

autoritatívne právne posúdenie nezávisí od subjektívnych predstáv účastníkov tohto

právneho úkonu, ktoré súvisia s jeho právnym hodnotením. Z uvedeného potom vyplýva, že

je vylúčená akákoľvek zmysluplná úvaha o zatajení skutkového stavu, pretože otázka

posudzovania platnosti, resp. existencie právneho úkonu súvisí s právnym hodnotením

konkrétneho ľudského konania, a tiež to, že vnútorné presvedčenie účastníka právneho

úkonu nijakým spôsobom neovplyvňuje otázku jeho platnosti alebo existencie.

Ústavný súd neakceptoval ani ďalšiu námietku sťažovateľky, v rámci ktorej

polemizuje s právnym názorom všeobecných súdov v otázke posúdenia neplatnosti (správne

neexistencie, pozn.) zmluvy o zabezpečení prevádzky a vysielania mestskej televízie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je len

pokračovaním jej predchádzajúcej dovolacej argumentácie, v rámci ktorej namietala právne

závery uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne výrazom jej odlišného

právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný

súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m.

, ).

Uvedený interpretačný záver najvyššieho súdu sa pohybuje v rámci obvyklého

významu interpretovaných pojmov, a predstavuje tak jednu z možných výkladových

alternatív, pričom ústavný súd, v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne

názory všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne

názory. V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej

činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol

nastolený právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to

na účely zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP

Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného

významu pre súdny systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia

všeobecného súdu (pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009,

sťažnosť č. 8269/02).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, podľa ktorej otázka posudzovania platnosti

uznesenia mestského zastupiteľstva bola možná iba „v inštitucionálnom konaní podľa V.

časti “, ústavný súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu, ktorý pregnantným spôsobom vyjadril svoje úvahy v reakcii na túto námietku

sťažovateľky, pričom jeho právnemu záveru nemožno z ústavnoprávneho hľadiska

nič vytknúť.

V súvislosti s námietkami sťažovateľky proti výroku rozsudku najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu, ústavný súd

uvádza, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s uplatneným

dôvodom dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o jeho prípustnosti v danej veci.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd v prvom rade

skúmal prípustnosť dovolania v predmetnej veci, pričom vychádzal z toho, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v procesnej forme uznesenia, s tým,

že nejde o prípad, keď je dovolanie prípustné podľa až g) . Najvyšší súd

konštatoval, že nešlo ani o prípady prípustnosti podľa , na základe čoho dospel

k záveru, že dovolanie sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu krajského súdu

nie je prípustné. Ústavný súd považuje tento záver za racionálny, vyplývajúci

z relevantných skutkových zistení, rozhodne nie arbitrárny, pričom najvyšší súd

ho primerane odôvodnil.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľky dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako

arbitrárny.

V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľky (čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy,

rešpektujúc ustavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na

súdnu ochranu, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení

s ním posúdili aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru, že aj

z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup najvyššieho súdu v spojení s postupom

krajského súdu ani svojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej

ochrany týchto práv ústavne udržateľné.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016