Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 916/2016
PDF · 270.27 KB
No categories available
II. ÚS 916/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených
URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Michal Ševčík, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Sžr 20/2014 z 26. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015
doručená sťažnosť a , obaja bytom
(ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia“), ktorou namietajú porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžr 20/2014 z 26. marca 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho
súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
V súvislosti s doterajším priebehom konania pred správnym orgánom a všeobecnými
súdmi sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:
«Sťažovatelia podali podľa § 7 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 180/2995 Z. z.“) „Námietky k Návrhu ROEP v k. ú. “, v ktorých
navrhovali zapísať ich ako vlastníkov novovytvorenej parcely, ktorá je iba časťou pôvodnej
parcely číslo Obsahom námietok a ďalších úkonov sťažovateľov bolo domáhanie
sa práva na vydanie rozhodnutia podľa § 11 ods. 1 zákona č. 180/2995 Z. z., ktorým
správny orgán na návrh účastníka konania rozhodnutím potvrdí, že navrhovateľ nadobudol
vlastníctvo k pozemku vydržaním.
Po obdržaní „oznámenia“ od komisie ROEP v podaní zo dňa 14. 07. 2010 uviedli
sťažovatelia všetky im známe skutočnosti a označili dôkazy preukazujúce pravdivosť ich
tvrdení na to, aby správny orgán osobitným postupom predvídaným § 11 zákona
č. 180/1995 Z. z. vydal rozhodnutie, ktorým potvrdí navrhovateľom nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti — pozemku vydržaním. Správny orgán, Správa katastra
, vydal rozhodnutie číslo C
8/2010 zo dňa 06. 09. 2010, ktorým zamietol návrh na vydanie rozhodnutia vydržaním
podľa § 11 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. Sťažovatelia podali proti uvedenému
rozhodnutiu správneho orgánu žalobu, ktorú Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20
S/132/2010-50 zo dňa 31. 05. 2011 zamietol. Po podanom odvolaní sťažovateľmi Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 1 Sžr/121/2011-90 zo dňa 15. 05. 2012 rozsudok
Krajského súdu v Žiline zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej č. C 8/2010 zo dňa 06. 09.
2010 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie...
Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyzval správny orgán podaním zo dňa 04.02.2013 sťažovateľov v k doplneniu návrhu,
na ktorú reagovali podaním zo dňa 18. 02. 2013.
2
Následne správny orgán, Správa katastra
, vydal rozhodnutie číslo C 3/2013 zo dňa 03. 04. 2013, ktorým správny
orgán zamietol návrh sťažovateľov v 1. a 2. rade na vydanie rozhodnutia vydržaním podľa
§ 11 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. k pozemku v katastrálnom území ,
pozemnoknižná parcela , vedená v pozemnoknižnej (PKN) vložke číslo
v katastrálnom území . Sťažovatelia podali proti uvedenému rozhodnutiu
správneho orgánu žalobu, ktorú Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20 S/63/2013-57
zo dňa 10. 12. 2013 zamietol. Po podanom odvolaní sťažovateľmi Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom č. k. 8 Srž/20/2014 z 26. 03. 2015 odvolanie sťažovateľov zamietol a
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline potvrdil...»
Proti rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyššiemu súdu vytýkajú, že napadnuté
rozhodnutie sa „vymyká doterajšej súdnej praxi pri posudzovaní vydržania ako spôsobu
nadobudnutia vlastníckeho práva podmienky vydržania vyložil contra legem na ťarchu
sťažovateľov rovnako ako správny orgán...“.
Sťažovatelia ďalej namietajú, že najvyšší súd sa „nevysporiadal so skutočnosťou,
že správny orgán sa v rozhodnutí, ktorý bol podrobený súdnemu prieskumu na základe
podanej správnej žaloby sťažovateľov, odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1 Sžr/121/2011-90 zo dňa 15. 05. 2012, ktorým má byť
podľa 250j ods. 7 OSP viazaný“.
Sťažovatelia najvyššiemu súdu ďalej vytýkajú, že na nimi uvádzané skutočnosti
„súdy vo svojej rozhodovacej praxi neprihliadali, hoci isté pochybenia správneho orgánu
sami priznalo v odôvodnení rozhodnutia. V komplexe úzkej súčinnosti správneho orgánu
bolo ale potrebné vydanie kvalitatívne úplne iného rozhodnutia, za ktoré nemožno
preskúmavané rozhodnutie považovať a potom ani prieskum zo strany súdu nepovažujeme
za právne akceptovateľný, ale len za povrchné odôvodnenie využijúc niektoré argumenty
správneho orgánu bez ohľadu na skutočnosť, evidenciu katastra a faktickú nemožnosť
sťažovateľa dospieť k iným záverom, ako to, že vlastní parcelu č. v celosti.“.
Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení nimi označených práv podľa ústavy
a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby toto rozhodnutie najvyššieho
súdu zrušil a prikázal mu vo veci ďalej konať a aby rozhodol o povinnosti najvyššieho súdu
uhradiť im trovy konania, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
4
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľov
podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale
preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická
osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že
správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
6
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľov
o nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, nesprávnom právnom posúdení
veci, keďže svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom relevantnej
právnej úpravy uskutočneným správnym orgánom a všeobecnými súdmi, a zároveň
sťažovatelia predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie
otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu za ústavne udržateľný
a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatňujú.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že «sa stotožnil s právnym
posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre
zdôraznenie jeho správnosti... uvádza:
Pokiaľ žalobcovia namietali, že správny orgán ako aj súd prvého stupňa
nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku
sp. zn. 1 Sžr/121/2011 zo dňa 15. 05. 2012, túto námietku bolo potrebné vyhodnotiť ako
nedôvodnú.
Žalobcovia z jednotlivej vety citovanej z odôvodnenia rozsudku usúdili, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky vyslovil odôvodnenosť ich nároku vo veci samej. Avšak
z odôvodnenia dotknutého rozsudku nemožno vyvodiť záver akého sa domáhajú žalobcovia.
Je nepochybné, že skoršie rozhodnutie Správy katastra bolo zrušené pre
nezákonnosť. Dôvodom nezákonnosti však nebolo nesprávne právne posúdenie zo strany
správneho orgánu, ktorý je v O. s. p. vyjadrený v § 250j ods. 2 písm. a/, ale rozhodnutie
bolo zrušené v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p., a to pre jeho nepreskúmateľnosť.
K prípadnej odôvodnenosti návrhu žalobcov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadnym
spôsobom nevyjadril, v tomto smere neboli zo strany najvyššieho súdu prednesené žiadne
argumenty pre jeho podporu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nesprávny vyhodnotil
postup krajského súdu, ktorý v skoršom konaní, miesto aby zrušil rozhodnutie žalovanej pre
nepreskúmateľnosť, túto vadu sám odstraňoval, hoci sama osebe predstavovala
nezákonnosť správneho rozhodnutia.
Vo vzťahu k dobromyseľnosti tvrdenej žalobcami Najvyšší súd Slovenskej republiky
z obsahu pripojených spisov uvádza:
Kúpnou zmluvou zo dňa 06. 12. 1994 žalobcovia od nadobudli podiel
4/6 z parciel (výmera 1709 m) a (výmera 3 708 m), ktoré boli vytvorené
2
z parc. zapísanej na , kat. úz. o výmere 20 011 m.
Kúpnou zmluvou zo dňa 19. 03. 1996 žalobcovia nadobudli spoluvlastnícke podiely,
a to 4/6 od a 2/6 od , teda v celosti 6/6 pozemok
v kat. úz. , zapísaný na pod KN o celkovej výmere 14 594
2
m.
Z uvedeného je nepochybné, že predmetom prevodu nebol pozemok, resp. jeho časť,
ktorá bola pôvodne súčasťou pozemnoknižnej vedenej v pozemnoknižnej vložke
2
, ktorá je v súčasnosti vedená ako EKN na o výmere 1838 m,
a ani obsah kúpnych zmlúv, najmä zmluvy zo dňa 19. 03. 1996 nemohol takéto presvedčenie
v žalobcoch vzbudiť. Z obsahu dotknutých zmlúv je nepochybné, aké pozemky v akej výmere
boli predmetom prevodu. Použité slovné spojenie „v celosti“ sa vzťahovalo na
tú skutočnosť, že predmetom prevodu boli dva spoluvlastnícke podiely (4/6 a 2/6), ktorých
súčtom je 6/6, teda pozemok v celosti. Nemohli sa z tejto formulácie žalobcovia domnievať,
že predmetom prevodu je pozemok v inej výmere ako je uvedená v zmluve, navyše podľa
stavu z pozemkovoknižnej evidencie, hoci pozemok bol v zmluve identifikovaný podľa
údajov vedených na liste vlastníctva.
8
V danej veci tak nemohol existovať ani domnelý právny titul, od ktorého by bolo
možné odvodzovať dobromyseľnosť držby dotknutého pozemku u žalobcov. Na tento záver
nemá vplyv ani žalobcami tvrdená nezáväznosť údajov týkajúcich sa výmery parciel
vedených v reg. E katastra nehnuteľností. Údaj o výmere parcely je, bez ohľadu na jeho
záväznosť, údajom hodnoverným, pokiaľ nie je relevantným spôsobom preukázaný opak,
pričom údaje katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená, sa nesmú používať, čo v danom
prípade preukázané nebolo. V konaní nebol predložený, okrem tvrdení samotných žalobcov,
žiaden dôkaz o tom, že parcela vedená na LV 123 by mala v čase prevodu (či už
v roku 1994 alebo v roku 1996) výmeru inú ako bola výmera vedená v katastri
nehnuteľností.
Vo vzťahu k námietke, že žalobkyňa v 2. rade nadobudla pozemky ako manželka
žalobcu v 1. rade, a teda nebola preukázaná jej nedobromyseľnosť, Najvyšší súd Slovenskej
republiky uvádza, že pokiaľ nebol dobromyseľný žalobca v 1. rade, ktorý nadobudnutie
vlastníckeho práva odvodzoval titulom kúpnej zmluvy, rovnako nemožno uvažovať
o dobromyseľnosti žalobkyne v 2. rade ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva
z totožného titulu.
Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku,
táto námietka nebola uplatnená v podanej žalobe, a teda bola vznesená až po uplynutí
zákonnej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 250h ods. 2 O. s. p. Zároveň sa nejednalo o vadu,
na ktorú by súd musel prihliadať ex offo, a preto sa ňou odvolací súd nezaoberal.».
Pri hodnotení rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku najvyššieho súdu s rozsudkom krajského
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné
v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej
krajský súd uviedol:
«Krajský súd v Žiline sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, čo sa týka zistenia skutkového stavu aj právneho posúdenia veci. Správny
orgán doplnil dokazovanie, dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne právne
posúdil. Súd zhodne s názorom správneho orgánu uvádza, že nebola splnená podmienka
dobromyseľnosti pri žalobcoch, ktorá ako kumulatívna podmienka musí byť splnená pri
vydržaní v zmysle § 134 OZ v spojení s § 130 OZ. Zo správneho spisu vyplýva, že právna
argumentácia žalobcov ohľadne toho, že si odvodzujú dobrú vieru od uzavretia kúpnej
zmluvy z roku 1994 a najmä z roku 1996, neobstojí. Správny orgán dostatočne zistil
skutkový stav, keď si pripojil všetky listinné dôkazy, na ktoré poukazovali žalobcovia, ako
i spis Správy katastra . Z neho jednoznačne vyplýva, že ešte
pred uzavretím prvej kúpnej zmluvy v poradí dňa 21. 06. 1904 si pôvodný spoluvlastník
pôvodnej PK p. č. nechal zaznamenať svoje vlastnícke právo k tejto parcele a už vtedy
2
len vo výmere 20 011 m, ako to vyplýva z identifikácie pripojenej k návrhu na záznam. Tu
je potrebné poukázať na to, že už v tom čase bol pôvodný spoluvlastník zastúpený žalobcom
a preto muselo byť zrejmé, že pôvodný
spoluvlastník bol zaznamenaný ako vlastník len v tejto výmere a len v tejto
výmere môže s nehnuteľnosťou ďalej disponovať, t. j. mu ju predať. Z identifikácie
2 2
jednoznačne vyplýva, že časti výmer 1 877 ma 670 mneboli predmetom záznamu,
2
predmetom záznamu bola združená o výmere 20 011 m. Preto následne bolo pri
uzatváram kúpnych zmlúv, či už z 19. 03. 1996 alebo z 06. 12. 1994 postupované tak, že
2
tieto sa týkali len združenej parcely o výmere 20 011 m(z tejto parcely boli
vytvorené EKN parcely, ktoré boli následne prevedené žalobcovi v rade A/).
Hoci teda v jednotlivých zmluvách bolo uvedené, že sa prevádza v „celosti pozemok
v k. ú. “, uvedené nemohlo vzbudiť v žalobcovi v rade A/ (už vôbec nie
v žalobkyni v rade B/, ktorá nebola účastníčkou týchto právnych úkonov), ani zdanie,
že tieto kúpne zmluvy sa týkajú pôvodnej pozemno-knižnej parcely o výmere 22 558
2
m, lebo sa jednoznačne týkali EKN o výmere 20 011 mv celosti, o čom žalobca
v rade A/ preukázateľne vedel. Jednoznačne treba konštatovať, že týmito kúpnymi zmluvami
došlo k prevodu novo vytvorených EKN parciel, ktoré boli vytvorené z EKN
10
2
o výmere 20 011 m, ktorá bola zapísaná pod pod položkou výkazu zmien 14/94.
Žiadna iná časť pôvodnej pozemno-knižnej parcely nebola predmetom zmlúv, pričom
žalobca v rade A/ si musel byť z týchto skutkových okolností dostatočne vedomý toho, aký je
predmet prevodu a že nemohol nadobudnúť výmeru vyššiu, ako bola zapísaná
, v záznamovom konaní, kde ho osobne zastupoval. Pri normálnej opatrnosti
2
muselo mu byť zrejmé, že nadobudol len združenú EKN o výmere 20 011 m, v tom
čase evidovanú na . Jeho tvrdenie, že na základe týchto zmlúv sa domnieval, že je
vlastníkom celého pozemku (bež jeho špecifikácie PK alebo EKN) je tiež
zavádzajúce v tom, že je právny rozdiel medzi prevodom PK parcely a EKN ,
ktorá mala s PK parcelou rovnaké parcelné číslo, avšak bola to parcela katastra
nehnuteľností, ktorá mala inú výmeru.
Čo sa týka pôvodného spoluvlastníka , tento je pôvodným
spoluvlastníkom PK parcely k. ú. v 2/6, ktorý v roku 1996 taktiež
odpredal žalobcovi v rade A/ časť tejto parcely, ktorá už v tom čase, t. j. v čase odpredaja
bola evidovaná ako EKN parcela č. - trvalý trávny porast na . Podľa tohto LV
(na ktorom bol vedený ako spoluvlastník aj žalobca A/), združený pozemok KN mal
2
výmeru 20 011 m, ktorá bola znížená na základe položky výkazu zmien 30/94 (vklad kúpnej
zmluvy z roku 1994) na 14 594 m2. Z uvedeného vyplýva, že aj kúpna zmluva z roku 1996 sa
2
týkala EKN parcely s pôvodnou výmerou 20 011 mzníženou podľa kúpnej zmluvy
uzavretej medzi žalobcom A/ a v roku 1994, teda taktiež nie celej PK
2
p. č. o výmere 22 558 m. Správny orgán teda správne vyhodnotil tieto skutkové
okolnosti, keď ustálil, že žalobcovia nepreukázali také okolnosti, z ktorých možno usudzovať
na ich dobromyseľnosť o tom, že im vlastnícke právo k terajšej EKN p. č. o výmere
2
1838 mna patrilo, resp. patrí...
Čo sa týka námietky odchýlenia sa od právneho názoru NS SR vysloveného
v rozsudku 1 Sžr/121/2011 zo dňa 15. 05. 2012, súd uvádza, že je nedôvodná z dôvodu,
že NS SR nevyslovil právny názor, ktorý tvrdia žalobcovia a to, že návrh žalobcov
je dôvodný...
Čo sa týka námietky, že žalobcovia preukázali svoju dobromyseľnosť, táto je v celom
rozsahu nedôvodná. V tomto ohľade súd poukazuje na svoje odôvodnenie uvedené vyššie.
Tá skutočnosť, že správa katastra v konám ROEP nenavrhla zapísať ako vlastníka
vykupiteľa v časti pôvodnej PK podľa identifikácie z roku 1994, je nedôvodná.
Spracovateľ diela ROEP vychádzal z podkladov podľa § 7 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z.
Tá skutočnosť, že by eventuálne pri spracovaní diela ROEP neboli ako vlastníci zapísané
konkrétne osoby dávala by možnosť týmto osobám domáhať sa preskúmania rozhodnutia
o schválení diela ROEP. Uvedené však nemôžu s úspechom namietať tretie osoby - v tomto
prípade žalobcovia, pretože ich subjektívne práva by týmto rozhodnutím neboli dotknuté.
Pritom uvedená skutočnosť na dobromyseľnosť žalobcov nemá žiaden vplyv.
Odvodzovanie dobromyseľnosti od toho, že kupovali stav bez geometrického plánu,
pričom pozemková kniha neručí za výmeru, ale len za vlastnícke vzťahy, pričom výmera
parcely nie je hodnoverným a záväzným údajom katastra nehnuteľnosti, je taktiež
nedôvodná. Zo skutkových okolností daného prípadu už od 21. 06. 1994, kedy žalobca A/
podal návrh na záznam vlastníckeho práva pre ako i pri uzatváraní kúpnych
zmlúv muselo byť kupujúcemu zrejmé, že kupuje parcely oddelené geometrickým plánom
z EKN parcely v konkrétnej výmere podľa identifikácie, kde bola výmera riadne uvedená,
a nie pozemno-knižnú parcelu. Pritom výmera je záväzným údajom katastra nehnuteľnosti,
ako vyplýva z § 70 ods. 2 Katastrálneho zákona, pretože sa jedná o geometrické určenie
pozemku. O tejto výmere nebolo medzi účastníkmi kúpnych zmlúv z roku 1994 a 1996 sporu,
keďže obe zmluvy vychádzali z tejto výmery. Výmera tejto katastrálnej parcely bola riadne
vyznačená aj na L V , ktorý bol už od roku 1994 v katastri vedený.
Okrem toho skutkový omyl vo výmere neprichádza do úvahy aj z toho dôvodu,
že žalobca v rade A/ po podám návrhu na vydržanie zdedil podiel práve
v tom rozsahu, v ktorom v tomto konaní žiada priznať pre seba a svoju manželku vlastnícke
právo a ktorý na základe schváleného diela ROEP bol zapísaný do katastra nehnuteľností
v prospech . Tento podiel pôvodného vlastníka , t. j. zvyšnú
časť pozemno-knižnej parcely , v súčasnosti identifikovanú ako EKN p. č. na
o výmere 1 838 m , žalobca v rade A/ zdedil na základe osvedčenia o dedičstve č. k.
21 D 441/2011 zo dňa 28. 11. 2011 a v súčasnej dobe je vlastníkom i tejto časti pôvodnej
PK parcely, ktorá mala byť vykúpená pod a pre
, na čo poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe. Tým
sám poprel svoj tvrdený titul nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, lebo akceptoval
vlastnícke právo pôvodného pozemno-knižného vlastníka.
12
Čo sa týka námietky, že správny orgán nedôsledne rozlišuje podmienky vydržania,
keď uvádza, že predmet žiadosti nie je spôsobilým predmetom vydržania z dôvodu
nepredloženia svojej dobrej viery uvádza, že táto námietka síce je dôvodná a jedná sa
o rovnakú vadu ako v poradí prvom rozhodnutí správneho orgánu, ale nemá vplyv na
zákonnosť podľa § 250i ods. 3 O. s. p. Správny orgán použil pojem nespôsobilý predmet
v nesprávnom význame a to vo vzťahu k nesplneniu jednej z kumulatívnych podmienok pre
vyhovenie návrhu na vydržanie - dobromyseľnosti. Správny orgán však dostatočne
jednoznačne vyjadril svoje úvahy ohľadne právneho posúdenia veci a preto nie je možné
uvažovať o tom, že by k zamietnutiu žiadosti žalobcov došlo z dôvodu, že by pozemok nebol
spôsobilým predmetom vydržania napr. z dôvodu, že je na ňom postavené cestné teleso
alebo z iného dôvodu, pre ktorý by nebolo možné vlastnícke právo vydržať v zmysle § 134
ods. 2 OZ.»
Takto formulované právne závery krajského súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti
v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní najvyššieho súdu a ktoré
by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany najvyššieho súdu zakladať ústavnú
neudržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľov je len
opakovaním ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovali
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne
výrazom ich odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné
súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený ani
povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľmi uvádzané tvrdenia
nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny
rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Uvedené právne závery najvyššieho súdu sa pohybujú v rámci obvyklého významu
interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových alternatív,
pričom ústavný súd, v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne názory
všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne názory.
V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely
zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti
Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny
systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri
napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s odôvodnením rozsudku krajského súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie
sťažovateľov dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľom v okolnostiach danej veci pre zjavnú
absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi
závermi všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie
v rámci sústavy všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených
práv podľa ústavy a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
14
V Košiciach 15. decembra 2016