Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 916/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených

URBÁNI & Partners s. r. o., Skuteckého 17, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Michal Ševčík, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015

doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia“), ktorou namietajú porušenie

svojich základných práv podľa a 2 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 26. marca 2015 (ďalej len „rozsudok najvyššieho

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

V súvislosti s doterajším priebehom konania pred správnym orgánom a všeobecnými

súdmi sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:

«Sťažovatelia podali podľa o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 180/2995 Z. z.“) „Námietky k Návrhu ROEP v k. ú. “, v ktorých

navrhovali zapísať ich ako vlastníkov novovytvorenej parcely, ktorá je iba časťou pôvodnej

parcely číslo Obsahom námietok a ďalších úkonov sťažovateľov bolo domáhanie

sa práva na vydanie rozhodnutia podľa § 11 ods. 1 zákona č. 180/2995 Z. z., ktorým

správny orgán na návrh účastníka konania rozhodnutím potvrdí, že navrhovateľ nadobudol

vlastníctvo k pozemku vydržaním.

Po obdržaní „oznámenia“ od komisie ROEP v podaní zo dňa 14. 07. 2010 uviedli

sťažovatelia všetky im známe skutočnosti a označili dôkazy preukazujúce pravdivosť ich

tvrdení na to, aby správny orgán osobitným postupom predvídaným § 11 zákona

č. vydal rozhodnutie, ktorým potvrdí navrhovateľom nadobudnutie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti — pozemku vydržaním. Správny orgán, Správa katastra

, vydal rozhodnutie číslo C

8/2010 zo dňa 06. 09. 2010, ktorým zamietol návrh na vydanie rozhodnutia vydržaním

podľa Sťažovatelia podali proti uvedenému

rozhodnutiu správneho orgánu žalobu, ktorú Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20

-50 zo dňa 31. 05. 2011 zamietol. Po podanom odvolaní sťažovateľmi Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. -90 zo dňa 15. 05. 2012 rozsudok

Krajského súdu v Žiline zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej č. C 8/2010 zo dňa 06. 09.

2010 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie...

Po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vyzval správny orgán podaním zo dňa 04.02.2013 sťažovateľov v k doplneniu návrhu,

na ktorú reagovali podaním zo dňa 18. 02. 2013.

2

Následne správny orgán, Správa katastra

, vydal rozhodnutie číslo C 3/2013 zo dňa 03. 04. 2013, ktorým správny

orgán zamietol návrh sťažovateľov v 1. a 2. rade na vydanie rozhodnutia vydržaním podľa

k pozemku v katastrálnom území ,

pozemnoknižná parcela , vedená v pozemnoknižnej (PKN) vložke číslo

v katastrálnom území . Sťažovatelia podali proti uvedenému rozhodnutiu

správneho orgánu žalobu, ktorú Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. -57

zo dňa 10. 12. 2013 zamietol. Po podanom odvolaní sťažovateľmi Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom č. k. z 26. 03. 2015 odvolanie sťažovateľov zamietol a

rozhodnutie Krajského súdu v Žiline potvrdil...»

Proti rozsudku najvyššieho súdu podali sťažovatelia podľa

sťažnosť, v ktorej v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva podľa dohovoru najvyššiemu súdu vytýkajú, že napadnuté

rozhodnutie sa „vymyká doterajšej súdnej praxi pri posudzovaní vydržania ako spôsobu

nadobudnutia vlastníckeho práva podmienky vydržania vyložil contra legem na ťarchu

sťažovateľov rovnako ako správny orgán...“.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že najvyšší súd sa „nevysporiadal so skutočnosťou,

že správny orgán sa v rozhodnutí, ktorý bol podrobený súdnemu prieskumu na základe

podanej správnej žaloby sťažovateľov, odchýlil od právneho názoru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v rozsudku č. k. -90 zo dňa 15. 05. 2012, ktorým má byť

podľa 250j ods. 7 viazaný“.

Sťažovatelia najvyššiemu súdu ďalej vytýkajú, že na nimi uvádzané skutočnosti

„súdy vo svojej rozhodovacej praxi neprihliadali, hoci isté pochybenia správneho orgánu

sami priznalo v odôvodnení rozhodnutia. V komplexe úzkej súčinnosti správneho orgánu

bolo ale potrebné vydanie kvalitatívne úplne iného rozhodnutia, za ktoré nemožno

preskúmavané rozhodnutie považovať a potom ani prieskum zo strany súdu nepovažujeme

za právne akceptovateľný, ale len za povrchné odôvodnenie využijúc niektoré argumenty

správneho orgánu bez ohľadu na skutočnosť, evidenciu katastra a faktickú nemožnosť

sťažovateľa dospieť k iným záverom, ako to, že vlastní parcelu č. v celosti.“.

Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení nimi označených práv podľa

a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby toto rozhodnutie najvyššieho

súdu zrušil a prikázal mu vo veci ďalej konať a aby rozhodol o povinnosti najvyššieho súdu

uhradiť im trovy konania, ktoré im vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

4

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľov

podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale

preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická

osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych

otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že

správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie základných práv podľa a 2 a práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

6

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľov

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu, nesprávnom právnom posúdení

veci, keďže svoju právnu argumentáciu vedie v rovine polemiky s výkladom relevantnej

právnej úpravy uskutočneným správnym orgánom a všeobecnými súdmi, a zároveň

sťažovatelia predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať namietaný rozsudok najvyššieho súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovatelia proti nemu uplatňujú.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že «sa stotožnil s právnym

posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre

zdôraznenie jeho správnosti... uvádza:

Pokiaľ žalobcovia namietali, že správny orgán ako aj súd prvého stupňa

nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku

sp. zn. zo dňa 15. 05. 2012, túto námietku bolo potrebné vyhodnotiť ako

nedôvodnú.

Žalobcovia z jednotlivej vety citovanej z odôvodnenia rozsudku usúdili, že Najvyšší

súd Slovenskej republiky vyslovil odôvodnenosť ich nároku vo veci samej. Avšak

z odôvodnenia dotknutého rozsudku nemožno vyvodiť záver akého sa domáhajú žalobcovia.

Je nepochybné, že skoršie rozhodnutie Správy katastra bolo zrušené pre

nezákonnosť. Dôvodom nezákonnosti však nebolo nesprávne právne posúdenie zo strany

správneho orgánu, ktorý je v vyjadrený v , ale rozhodnutie

bolo zrušené v zmysle , a to pre jeho nepreskúmateľnosť.

K prípadnej odôvodnenosti návrhu žalobcov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadnym

spôsobom nevyjadril, v tomto smere neboli zo strany najvyššieho súdu prednesené žiadne

argumenty pre jeho podporu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nesprávny vyhodnotil

postup krajského súdu, ktorý v skoršom konaní, miesto aby zrušil rozhodnutie žalovanej pre

nepreskúmateľnosť, túto vadu sám odstraňoval, hoci sama osebe predstavovala

nezákonnosť správneho rozhodnutia.

Vo vzťahu k dobromyseľnosti tvrdenej žalobcami Najvyšší súd Slovenskej republiky

z obsahu pripojených spisov uvádza:

Kúpnou zmluvou zo dňa 06. 12. 1994 žalobcovia od nadobudli podiel

4/6 z parciel (výmera 1709 m) a (výmera 3 708 m), ktoré boli vytvorené

2

z parc. zapísanej na , kat. úz. o výmere 20 011 m.

Kúpnou zmluvou zo dňa 19. 03. 1996 žalobcovia nadobudli spoluvlastnícke podiely,

a to 4/6 od a 2/6 od , teda v celosti 6/6 pozemok

v kat. úz. , zapísaný na pod KN o celkovej výmere 14 594

2

m.

Z uvedeného je nepochybné, že predmetom prevodu nebol pozemok, resp. jeho časť,

ktorá bola pôvodne súčasťou pozemnoknižnej vedenej v pozemnoknižnej vložke

2

, ktorá je v súčasnosti vedená ako EKN na o výmere 1838 m,

a ani obsah kúpnych zmlúv, najmä zmluvy zo dňa 19. 03. 1996 nemohol takéto presvedčenie

v žalobcoch vzbudiť. Z obsahu dotknutých zmlúv je nepochybné, aké pozemky v akej výmere

boli predmetom prevodu. Použité slovné spojenie „v celosti“ sa vzťahovalo na

tú skutočnosť, že predmetom prevodu boli dva spoluvlastnícke podiely (4/6 a 2/6), ktorých

súčtom je 6/6, teda pozemok v celosti. Nemohli sa z tejto formulácie žalobcovia domnievať,

že predmetom prevodu je pozemok v inej výmere ako je uvedená v zmluve, navyše podľa

stavu z pozemkovoknižnej evidencie, hoci pozemok bol v zmluve identifikovaný podľa

údajov vedených na liste vlastníctva.

8

V danej veci tak nemohol existovať ani domnelý právny titul, od ktorého by bolo

možné odvodzovať dobromyseľnosť držby dotknutého pozemku u žalobcov. Na tento záver

nemá vplyv ani žalobcami tvrdená nezáväznosť údajov týkajúcich sa výmery parciel

vedených v reg. E katastra nehnuteľností. Údaj o výmere parcely je, bez ohľadu na jeho

záväznosť, údajom hodnoverným, pokiaľ nie je relevantným spôsobom preukázaný opak,

pričom údaje katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená, sa nesmú používať, čo v danom

prípade preukázané nebolo. V konaní nebol predložený, okrem tvrdení samotných žalobcov,

žiaden dôkaz o tom, že parcela vedená na LV 123 by mala v čase prevodu (či už

v roku 1994 alebo v roku 1996) výmeru inú ako bola výmera vedená v katastri

nehnuteľností.

Vo vzťahu k námietke, že žalobkyňa v 2. rade nadobudla pozemky ako manželka

žalobcu v 1. rade, a teda nebola preukázaná jej nedobromyseľnosť, Najvyšší súd Slovenskej

republiky uvádza, že pokiaľ nebol dobromyseľný žalobca v 1. rade, ktorý nadobudnutie

vlastníckeho práva odvodzoval titulom kúpnej zmluvy, rovnako nemožno uvažovať

o dobromyseľnosti žalobkyne v 2. rade ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva

z totožného titulu.

Pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali porušenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku,

táto námietka nebola uplatnená v podanej žalobe, a teda bola vznesená až po uplynutí

zákonnej dvojmesačnej lehoty v zmysle Zároveň sa nejednalo o vadu,

na ktorú by súd musel prihliadať ex offo, a preto sa ňou odvolací súd nezaoberal.».

Pri hodnotení rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku najvyššieho súdu s rozsudkom krajského

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné

v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej

krajský súd uviedol:

«Krajský súd v Žiline sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, čo sa týka zistenia skutkového stavu aj právneho posúdenia veci. Správny

orgán doplnil dokazovanie, dostatočne zistil skutkový stav veci a vec správne právne

posúdil. Súd zhodne s názorom správneho orgánu uvádza, že nebola splnená podmienka

dobromyseľnosti pri žalobcoch, ktorá ako kumulatívna podmienka musí byť splnená pri

vydržaní v zmysle v spojení s . Zo správneho spisu vyplýva, že právna

argumentácia žalobcov ohľadne toho, že si odvodzujú dobrú vieru od uzavretia kúpnej

zmluvy z roku 1994 a najmä z roku 1996, neobstojí. Správny orgán dostatočne zistil

skutkový stav, keď si pripojil všetky listinné dôkazy, na ktoré poukazovali žalobcovia, ako

i spis Správy katastra . Z neho jednoznačne vyplýva, že ešte

pred uzavretím prvej kúpnej zmluvy v poradí dňa 21. 06. 1904 si pôvodný spoluvlastník

pôvodnej PK p. č. nechal zaznamenať svoje vlastnícke právo k tejto parcele a už vtedy

2

len vo výmere 20 011 m, ako to vyplýva z identifikácie pripojenej k návrhu na záznam. Tu

je potrebné poukázať na to, že už v tom čase bol pôvodný spoluvlastník zastúpený žalobcom

a preto muselo byť zrejmé, že pôvodný

spoluvlastník bol zaznamenaný ako vlastník len v tejto výmere a len v tejto

výmere môže s nehnuteľnosťou ďalej disponovať, t. j. mu ju predať. Z identifikácie

2 2

jednoznačne vyplýva, že časti výmer 1 877 ma 670 mneboli predmetom záznamu,

2

predmetom záznamu bola združená o výmere 20 011 m. Preto následne bolo pri

uzatváram kúpnych zmlúv, či už z 19. 03. 1996 alebo z 06. 12. 1994 postupované tak, že

2

tieto sa týkali len združenej parcely o výmere 20 011 m(z tejto parcely boli

vytvorené EKN parcely, ktoré boli následne prevedené žalobcovi v rade A/).

Hoci teda v jednotlivých zmluvách bolo uvedené, že sa prevádza v „celosti pozemok

v k. ú. “, uvedené nemohlo vzbudiť v žalobcovi v rade A/ (už vôbec nie

v žalobkyni v rade B/, ktorá nebola účastníčkou týchto právnych úkonov), ani zdanie,

že tieto kúpne zmluvy sa týkajú pôvodnej pozemno-knižnej parcely o výmere 22 558

2

m, lebo sa jednoznačne týkali EKN o výmere 20 011 mv celosti, o čom žalobca

v rade A/ preukázateľne vedel. Jednoznačne treba konštatovať, že týmito kúpnymi zmluvami

došlo k prevodu novo vytvorených EKN parciel, ktoré boli vytvorené z EKN

10

2

o výmere 20 011 m, ktorá bola zapísaná pod pod položkou výkazu zmien 14/94.

Žiadna iná časť pôvodnej pozemno-knižnej parcely nebola predmetom zmlúv, pričom

žalobca v rade A/ si musel byť z týchto skutkových okolností dostatočne vedomý toho, aký je

predmet prevodu a že nemohol nadobudnúť výmeru vyššiu, ako bola zapísaná

, v záznamovom konaní, kde ho osobne zastupoval. Pri normálnej opatrnosti

2

muselo mu byť zrejmé, že nadobudol len združenú EKN o výmere 20 011 m, v tom

čase evidovanú na . Jeho tvrdenie, že na základe týchto zmlúv sa domnieval, že je

vlastníkom celého pozemku (bež jeho špecifikácie PK alebo EKN) je tiež

zavádzajúce v tom, že je právny rozdiel medzi prevodom PK parcely a EKN ,

ktorá mala s PK parcelou rovnaké parcelné číslo, avšak bola to parcela katastra

nehnuteľností, ktorá mala inú výmeru.

Čo sa týka pôvodného spoluvlastníka , tento je pôvodným

spoluvlastníkom PK parcely k. ú. v 2/6, ktorý v roku 1996 taktiež

odpredal žalobcovi v rade A/ časť tejto parcely, ktorá už v tom čase, t. j. v čase odpredaja

bola evidovaná ako EKN parcela č. - trvalý trávny porast na . Podľa tohto LV

(na ktorom bol vedený ako spoluvlastník aj žalobca A/), združený pozemok KN mal

2

výmeru 20 011 m, ktorá bola znížená na základe položky výkazu zmien 30/94 (vklad kúpnej

zmluvy z roku 1994) na 14 594 m2. Z uvedeného vyplýva, že aj kúpna zmluva z roku 1996 sa

2

týkala EKN parcely s pôvodnou výmerou 20 011 mzníženou podľa kúpnej zmluvy

uzavretej medzi žalobcom A/ a v roku 1994, teda taktiež nie celej PK

2

p. č. o výmere 22 558 m. Správny orgán teda správne vyhodnotil tieto skutkové

okolnosti, keď ustálil, že žalobcovia nepreukázali také okolnosti, z ktorých možno usudzovať

na ich dobromyseľnosť o tom, že im vlastnícke právo k terajšej EKN p. č. o výmere

2

1838 mna patrilo, resp. patrí...

Čo sa týka námietky odchýlenia sa od právneho názoru NS SR vysloveného

v rozsudku zo dňa 15. 05. 2012, súd uvádza, že je nedôvodná z dôvodu,

že NS SR nevyslovil právny názor, ktorý tvrdia žalobcovia a to, že návrh žalobcov

je dôvodný...

Čo sa týka námietky, že žalobcovia preukázali svoju dobromyseľnosť, táto je v celom

rozsahu nedôvodná. V tomto ohľade súd poukazuje na svoje odôvodnenie uvedené vyššie.

Tá skutočnosť, že správa katastra v konám ROEP nenavrhla zapísať ako vlastníka

vykupiteľa v časti pôvodnej PK podľa identifikácie z roku 1994, je nedôvodná.

Spracovateľ diela ROEP vychádzal z podkladov podľa

Tá skutočnosť, že by eventuálne pri spracovaní diela ROEP neboli ako vlastníci zapísané

konkrétne osoby dávala by možnosť týmto osobám domáhať sa preskúmania rozhodnutia

o schválení diela ROEP. Uvedené však nemôžu s úspechom namietať tretie osoby - v tomto

prípade žalobcovia, pretože ich subjektívne práva by týmto rozhodnutím neboli dotknuté.

Pritom uvedená skutočnosť na dobromyseľnosť žalobcov nemá žiaden vplyv.

Odvodzovanie dobromyseľnosti od toho, že kupovali stav bez geometrického plánu,

pričom pozemková kniha neručí za výmeru, ale len za vlastnícke vzťahy, pričom výmera

parcely nie je hodnoverným a záväzným údajom katastra nehnuteľnosti, je taktiež

nedôvodná. Zo skutkových okolností daného prípadu už od 21. 06. 1994, kedy žalobca A/

podal návrh na záznam vlastníckeho práva pre ako i pri uzatváraní kúpnych

zmlúv muselo byť kupujúcemu zrejmé, že kupuje parcely oddelené geometrickým plánom

z EKN parcely v konkrétnej výmere podľa identifikácie, kde bola výmera riadne uvedená,

a nie pozemno-knižnú parcelu. Pritom výmera je záväzným údajom katastra nehnuteľnosti,

ako vyplýva z § 70 ods. 2 Katastrálneho zákona, pretože sa jedná o geometrické určenie

pozemku. O tejto výmere nebolo medzi účastníkmi kúpnych zmlúv z roku 1994 a 1996 sporu,

keďže obe zmluvy vychádzali z tejto výmery. Výmera tejto katastrálnej parcely bola riadne

vyznačená aj na L V , ktorý bol už od roku 1994 v katastri vedený.

Okrem toho skutkový omyl vo výmere neprichádza do úvahy aj z toho dôvodu,

že žalobca v rade A/ po podám návrhu na vydržanie zdedil podiel práve

v tom rozsahu, v ktorom v tomto konaní žiada priznať pre seba a svoju manželku vlastnícke

právo a ktorý na základe schváleného diela ROEP bol zapísaný do katastra nehnuteľností

v prospech . Tento podiel pôvodného vlastníka , t. j. zvyšnú

časť pozemno-knižnej parcely , v súčasnosti identifikovanú ako EKN p. č. na

o výmere 1 838 m , žalobca v rade A/ zdedil na základe osvedčenia o dedičstve č. k.

zo dňa 28. 11. 2011 a v súčasnej dobe je vlastníkom i tejto časti pôvodnej

PK parcely, ktorá mala byť vykúpená pod a pre

, na čo poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe. Tým

sám poprel svoj tvrdený titul nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, lebo akceptoval

vlastnícke právo pôvodného pozemno-knižného vlastníka.

12

Čo sa týka námietky, že správny orgán nedôsledne rozlišuje podmienky vydržania,

keď uvádza, že predmet žiadosti nie je spôsobilým predmetom vydržania z dôvodu

nepredloženia svojej dobrej viery uvádza, že táto námietka síce je dôvodná a jedná sa

o rovnakú vadu ako v poradí prvom rozhodnutí správneho orgánu, ale nemá vplyv na

zákonnosť podľa Správny orgán použil pojem nespôsobilý predmet

v nesprávnom význame a to vo vzťahu k nesplneniu jednej z kumulatívnych podmienok pre

vyhovenie návrhu na vydržanie - dobromyseľnosti. Správny orgán však dostatočne

jednoznačne vyjadril svoje úvahy ohľadne právneho posúdenia veci a preto nie je možné

uvažovať o tom, že by k zamietnutiu žiadosti žalobcov došlo z dôvodu, že by pozemok nebol

spôsobilým predmetom vydržania napr. z dôvodu, že je na ňom postavené cestné teleso

alebo z iného dôvodu, pre ktorý by nebolo možné vlastnícke právo vydržať v zmysle § 134

ods. 2 .»

Takto formulované právne závery krajského súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti

v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v nadväzujúcom konaní najvyššieho súdu a ktoré

by mohli pre nedostatok primeranej reakcie zo strany najvyššieho súdu zakladať ústavnú

neudržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľov je len

opakovaním ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovali

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne

výrazom ich odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený ani

povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľmi uvádzané tvrdenia

nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny

rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Uvedené právne závery najvyššieho súdu sa pohybujú v rámci obvyklého významu

interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových alternatív,

pričom ústavný súd, v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne názory

všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne názory.

V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol nastolený

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to na účely

zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP Ryabykh proti

Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného významu pre súdny

systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia všeobecného súdu (pozri

napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009, sťažnosť č. 8269/02).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku krajského súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľov dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom

krajského súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľom v okolnostiach danej veci pre zjavnú

absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi

závermi všeobecných súdov, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie

v rámci sústavy všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených

práv podľa a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

14

V Košiciach 15. decembra 2016