Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 3/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, zastúpenej spoločnosťou

, v mene ktorej koná advokátka a konateľka

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava II č. k. -272 z 21. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015

doručená sťažnosť spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -272 z 21. mája 2015.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní

vedenom pred okresným súdom pôvodne pod sp. zn. na základe návrhu

na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie pohľadávky v sume 155 987,65 €

s príslušenstvom, ktorý 3. januára 2012 podala spoločnosť

(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „žalobca“).

Navrhovateľ sa domáhal priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ale okresný

súd mu uznesením č. k. -111 z 3. apríla 2013 požadované oslobodenie

nepriznal poukazujúc na pôvod hmotnoprávneho základu sporu (zmluvy o postúpení

pohľadávky – „pri podpise týchto zmlúv si preto navrhovateľ musel byť vedomý nákladov

spojených s vymáhaním pohľadávky súdnou cestou a vlastnej finančnej situácie, ktorá sa

mohla medzičasom zhoršiť“), ako aj na skutočnosť, že navrhovateľ ako právnická osoba

(obchodná spoločnosť) je povinný znášať podnikateľské riziko.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. -130 z 13. marca 2014 zrušil napadnuté uznesenie

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd dospel k záveru, že okresný

súd nedostatočne skúmal majetkové pomery navrhovateľa a svoje negatívne uznesenie

nedostatočne odôvodnil („sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal ani ďalšou

podmienkou pre oslobodenie, a to, či ide o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie

alebo bránenie práva“).

Po vrátení veci okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka

č. k. -156 zo 6. augusta 2014 priznal navrhovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov v celom rozsahu s konštatovaním, že „z dokladov priložených

k spisu vyplýva, že navrhovateľ preukázal splnenie podmienok pre priznanie

oslobodenia...“.

Okresný súd následne vydal platobný rozkaz, ktorý sťažovateľovi doručil 29. októbra

2014. Sťažovateľ včas podal proti platobnému rozkazu odpor. Okresný súd sťažovateľa

uznesením č. k. -237 z 18. decembra 2014 vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku za podaný odpor, a to v sume 9 359 €.

Sťažovateľ 27. februára 2015 podal návrh na uloženie povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania podľa v znení

platnom a účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „“), lebo „mal...

dôvodné pochybnosti, či mu bude navrhovateľ po úspechu v predmetnom konaní schopný

nahradiť trovy konania, ktoré sú v tomto prípade s poukazom na vysokú istinu značné...“.

Sťažovateľ okresnému súdu zároveň doručil podanie označené ako „Vyjadrenie k výzve

na zaplatenie súdneho poplatku a žiadosť o znovuprešetrenie dôvodnosti oslobodenia

žalobcu od súdnych poplatkov“.

Okresný súd uznesením č. k. -272 z 21. mája 2015 zamietol návrh

sťažovateľa na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania.

Dôvodom zamietavého výroku bolo právoplatné priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov v celom rozsahu navrhovateľovi.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ konštatuje, že voči nemu došlo

k porušeniu princípu legitímnych očakávaní, pretože „prvým rozhodnutím... o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov bola táto otázka právoplatne uzavretá. V tomto momente

bolo objektívne možné legitímne očakávať, že zmeniť ho mohla len podstatná zmena

okolností rozhodných pre posudzovanie splnenia podmienok v zmysle ,

ktoré by boli odlišné od tých, na základe ktorých žiadosť navrhovateľa o oslobodenie

od súdnych poplatkov Porušovateľ prvý krát zamietol.“. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti

následne na podklade súdnej judikatúry analyzuje zákonné podmienky podľa § 138 ods. 1

v predmetnej veci. Vo vzťahu k sume súdneho poplatku

zdôrazňuje, že v tejto kauze predstavuje súdny poplatok „neštandardne vysokú sumu, ktorej

zaplatenie možno prirodzene očakávať od účastníka, ktorý si je istý svojim právnym

postavením a dôvodnosťou všetkých nárokov uplatňovaných vo svojej žalobe. Nakoľko si

musel byť navrhovateľ pri uplatňovaní svojich nárokov vedomý tejto skutočnosti, existuje

dôvodné podozrenie, že požadoval oslobodenie od súdnych poplatkov práve v úmysle

dosiahnuť obchádzanie a zneužitie procesných pravidiel slovenského právneho poriadku.

Tento fakt umocňuje i skutočnosť, že na navrhovateľa bola uplatňovaná pohľadávka

postúpená ako na nemajetnú spoločnosť.“. Podľa sťažovateľa „konateľ mal nepriaznivú

situáciu spoločnosti riešiť inými spôsobmi, ktoré mu zákon ponúka (napr. zrušenie stratovej

spoločnosti) a nie bezdôvodne zaťažovať poctivých podnikateľov so žalobami na plnenie

sporných, ničím nepodložených pohľadávok“.

Sťažovateľ je toho názoru, že okresný súd pri rozhodovaní o oslobodení

navrhovateľa od súdnych poplatkov „absolútne opomenul prihliadať na povahu

uplatňovanej pohľadávky, o čom svedčí i skutočnosť, že sa nezaoberal (resp. odmietol

zaoberať) Vyjadrením sťažovateľa zo dňa 28.04.2015, čo v značnej miere ovplyvnilo spôsob

jeho nezákonného rozhodovania v konaní. Priznanie oslobodenia od poplatkov v rozpore

so zákonom malo za následok, že došlo k odopretiu zákonnej možnosti využiť inštitút návrhu

na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania zo strany sťažovateľa...

ktorým by sa mohol domáhať zabezpečenia úhrady trov konania pri prípadnom úspechu

v konaní. Uvedeným postupom porušovateľa došlo k porušeniu a popretiu zásady rovnosti

účastníkov civilného konania, nakoľko neoprávnene a bezdôvodne zvýhodnil navrhovateľa

na úkor sťažovateľa...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti kritizuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu

č. k. -156 zo 6. augusta 2014, ktorým bolo navrhovateľovi priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Okresný súd podľa neho „rozhodnutie

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na uloženie preddavku na trovy konania odôvodnil

zmätočne bez logického súvisu s vecou“.

Sťažovateľ napokon sumarizuje výsledný procesný stav v kritizovanom konaní,

keď uvádza, že „v prípade úspechu sťažovateľa (ako odporcu) v súdnom konaní, nebude

schopná zaplatiť vzniknuté trovy konania. Porušovateľ svojim

rozhodovaním zapríčinil, že je sťažovateľ nútený vynakladať nemalé finančné prostriedky

na právnu ochranu bez akejkoľvek garancie návratnosti.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci

samej nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II rozhodnutím č. -272 zo dňa 21.05.2015

porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava II č. -272 zo dňa 21.05.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava II č. -156 zo dňa 06.08.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 355,75 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho

zástupcu č. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd berúc do úvahy odôvodnenie predloženej sťažnosti i formuláciu

sťažnostného petitu považuje za podstatné zaoberať sa najprv konzekvenciami plynúcimi

z , podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ),

v ktorej sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom)

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. ,

, , ).

Sťažnostný petit sťažovateľ sformuloval tak, že k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie malo dôjsť len uznesením

okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na uloženie povinnosti navrhovateľovi

podľa . Nadväzne na to navrhol zrušenie tohto

uznesenia a vrátenie veci na ďalšie konanie okresnému súdu, no navrhol zároveň aj zrušenie

uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2014, ktorým bolo navrhovateľovi priznané

oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Zrušenie uznesenia okresného súdu

o priznaní oslobodenia od povinnosti platiť súdny poplatok teda sťažovateľ žiada

od ústavného súdu bez toho, že by navrhol vysloviť porušenie svojich základných práv

týmto uznesením.

Takúto procesnú konštrukciu však systematika nedovoľuje.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Z prvej vety citovaného ustanovenia bez pochybností vyplýva, že conditio

sine qua non pre uplatnenie kasačnej právomoci ústavného súdu je vyhovenie sťažnosti,

teda vyslovenie porušenia práv alebo slobôd podľa , a to práve tým

verejnomocenským zásahom, ktorý sťažovateľ zároveň navrhuje zrušiť. Ústavný súd

preto nemôže rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zrušiť bez toho, aby predtým vyslovil,

že ním bolo porušené niektoré základné právo alebo sloboda, ktorých ochrana

u individuálneho sťažovateľa predstavuje primárny účel konania o tzv. ústavných

sťažnostiach.

Ústavný súd aplikujúc formulované právne názory na posudzovaný prípad

a bez potreby analýzy ďalších procesných podmienok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vylučuje možnosť uplatnenia kasačnej právomoci podľa

na uznesenie okresného súdu č. k. -156 zo 6. augusta 2014, tak ako to

sťažovateľ navrhuje v treťom bode svojho petitu.

2. Ústavný súd súc viazaný sťažnostným petitom preto zameral svoju pozornosť

na predbežné prerokovanie prvých dvoch bodov návrhu vo veci samej. Nimi sťažovateľ

atakuje uznesenie okresného súdu č. k. -272 z 21. mája 2015, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľa na uloženie povinnosti navrhovateľovi zložiť preddavok

na trovy konania.

Podľa navrhovateľovi, u ktorého nie sú

splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu

a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného

minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie

dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania...

K citovanej procesnej norme už ústavný súd judikoval, že ak súd konajúci o návrhu

na uloženie povinnosti navrhovateľovi zaplatiť preddavok na trovy konania zistí,

že zákonné podmienky podľa splnené boli,

potom nemá priestor na úvahu o tom, v akej sume preddavok na trovy konania

navrhovateľovi uloží (). V označenej veci ústavný súd zaujal aj širšie

formulovaný postoj, podľa ktorého o ústavne významnej neprimeranosti pri právno-

aplikačnej činnosti možno uvažovať len vtedy, ak aplikovaná právna norma dáva

konajúcemu orgánu verejnej moci priestor na úvahu pri skúmaní splnenia podmienok

hypotézy, dispozície alebo sankcie. Naopak, ak konajúci orgán verejnej moci nemá právnou

normou vytvorený žiaden diskrečný priestor a pri zistení splnenia podmienok jej hypotézy

je povinný vyvodiť jediný možný právny následok, potom možno hovoriť už len

o neproporcionalite právnej úpravy tvoriacej právny základ na konanie orgánu verejnej

moci, a nie o neproporcionalite aplikácie práva.

Podľa názoru ústavného súdu sú v minulosti vyslovené právne závery aplikovateľné

aj pri predbežnom prerokovávaní sťažnosti sťažovateľa.

Procesná norma zakotvená v je totiž

z hľadiska možnej diskrécie (rozhodovacej úvahy) konajúceho súdu formulovaná natoľko

exaktne, že ak súd konajúci o návrhu podanom podľa tohto ustanovenia dospeje k záveru

o nesplnení ktorejkoľvek z taxatívne regulovaných podmienok pre pozitívne rozhodnutie,

musí návrh odporcu zamietnuť. O taký prípad išlo aj v posudzovanej kauze sťažovateľa.

Ani on sám nespochybňuje, že v čase rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu podanom

podľa bol navrhovateľ v celom rozsahu

oslobodený od súdnych poplatkov. Za týchto okolností potom okresný súd nemal inú

možnosť, než návrh sťažovateľa v pozícii odporcu zamietnuť. Inak by jeho rozhodnutie

bolo nezákonné.

Okresný súd v napadnutom uznesení zdôraznil, že „uznesením zo dňa 06.08.2014

č. k. -156 priznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku v celom

rozsahu. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.09.2014. Súd však

aj napriek uvedenému opätovne skúmal, či sú u žalobcu splnené podmienky pre oslobodenie

od súdneho poplatku, pričom z dokladov, ktoré doručil na výzvu súdu žalobca, súd dospel

k záveru, že žalobca predpoklady na oslobodenie aj naďalej spĺňa.“.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd nemohol v reláciách účinnej právnej

úpravy a v okolnostiach prípadu poskytnúť sťažovateľovi ako odporcovi právnu ochranu

v inej podobe, než bola tá, ktorú inkorporoval do zamietavého výroku svojho uznesenia.

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého okresný súd „rozhodnutie o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na uloženie preddavku na trovy konania odôvodnil zmätočne bez logického

súvisu s vecou“, je podľa názoru ústavného súdu veľmi vágnou a nekonkrétnou výhradou.

Sťažovateľ nevysvetlil, prečo podľa jeho názoru absentuje logický súvis odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu s vecou. Okresný súd sa zrozumiteľne vyjadril

k jednej zo zákonných podmienok, ktoré musia byť na pozitívne rozhodnutie o návrhu

podľa splnené. Keďže dospel k záveru, že táto

podmienka splnená nie je, nebolo potrebné pokračovať v skúmaní ďalších požiadaviek

plynúcich z uvedeného procesného ustanovenia.

Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí okresného súdu

č. k. -272 z 21. mája 2015 neidentifikoval žiadne signály, ktoré by boli

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie spôsobilé viesť k pozitívnemu rozhodnutiu vo veci

samej.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Vzhľadom na to, že predbežné prerokovanie sťažnosti sťažovateľa vylúčilo možnosť

dospieť po meritórnom prerokovaní jeho návrhu k pozitívnemu nálezu o porušení jeho

označených práv, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

3. Nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia ústavný súd dodáva, že rozumie

výhradám sťažovateľa, ktorý sa stavia do pozície obete šikanózneho domáhania sa súdnej

ochrany zo strany navrhovateľa. Popísané okolnosti súvisia s inštitútom preddavku na trovy

konania podľa , ktorý bol už viackrát predmetom

rozhodovacej činnosti ústavného súdu v konaniach podľa , a s jeho

koncepciou. Napokon ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) nálezom č. k. -55 z 11. mája 2016 vyslovil nesúlad

problematického s a s

. Dôsledkom nálezu je derogácia tohto ustanovenia, ktoré už v súčasnosti

(i v dôsledku zrušenia celého s účinnosťou od 1. júla 2016)

nie je aplikovateľné. Preto ani prípadné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa

spojené so zrušením napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátením veci na ďalšie

konanie by už nemohlo zabezpečiť účinnosť poskytovanej ústavno-súdnej ochrany,

keďže v právnom poriadku v súčasnosti niet právneho základu pre eventuálne vyhovenie

návrhu, s ktorým sa sťažovateľ ako odporca na okresný súd obrátil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017