Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 15/2017
PDF · 153.16 KB
No categories available
II. ÚS 15/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Vierou Ferčákovou,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 265/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
22 P 265/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „17. 12. 2010 bol na Okresnom súde Košice I
(porušovateľ) podaný Návrh na úpravu rodičovských práv a povinnosti k maloletej
...“.
Sťažovateľ v sťažnosti cituje § 176 ods. 3 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016, podľa ktorého „[a]k zákon neustanovuje inak, vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do
šiestich mesiacov odo dňa začatia konania“.
Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie označeného práva takto:
„V konaní porušovateľa došlo k ďalším prieťahom v súvislosti s ustanovovaním
znalcov do konania. Na pojednávaní dňa 18. 10. 2013 porušovateľ rozhodol o ustanovení
znalca do konania, ale uznesenie o vymenovaní znalca vydal až po 2 mesiacoch (uznesenie
22 P/265/2010-450, sťažovateľovi doručené dňa 23. 12. 2013).
Sťažovateľ doručil porušovateľovi dňa 20. 01. 2014 námietku zaujatosti proti
ustanovenej znalkyni, o ktorej porušovateľ rozhodoval 4 mesiace napriek tomu,
že napadnutá znalkyňa sama požiadala porušovateľa o vylúčenie pre možnú neobjektívnosť
doručením písomnosti porušovateľovi dňa 12. 02. 2014 (znalkyňu vylúčil až dňa
01. 04. 2014 uznesením 22 P/265/2010-463).
Porušovateľ dňa 16. 12. 2014 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie a ustanovil
znalca. Ustanovený znalec porušovateľovi v januári 2015 oznámil, že už nemá oprávnenie
na výkon znaleckej činnosti. Nového znalca porušovateľ ustanovil až o 5 mesiacov neskôr
(uznesenie doručil sťažovateľovi dňa 11. 04. 2015). Kontrolný znalecký posudok bol
sťažovateľovi doručený dňa 17. 12. 2015.
Vo veci ustanovovania znalcov v konaní sa sťažovateľ informoval u porušovateľa,
či sa jedná o časovo a administratívne náročný úkon. Porušovateľ v liste doručenom
sťažovateľovi dňa 24. 02. 2016 (spis. značka 1 SprI/11/2016) konštatoval, že vymenovanie
a odvolanie znalca v konaní nie je ani časovo ani administratívne náročný úkon.“
K využitiu dostupných prostriedkov nápravy sťažovateľ uvádza, že „vyčerpal všetky
dostupné prostriedky na zjednanie nápravy. Dňa 30. 06. 2015 podal prostredníctvom
2
právnej zástupkyne sťažnosť na prieťahy v konaní 22 P/265/2010. Touto sa zaoberal
predseda Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod číslom Spr 87/15 a vybavil ju dňa
11.08.2015 Oznámením, v ktorom sťažnosť zhodnotil ako neopodstatnenú. Argumentoval
tým, že podľa jeho názoru k neprimeranej dĺžke konania prispeli výhradne účastníci
konania uplatňovaním svojich procesných inštrumentov, o ktorých musí súd rozhodovať
priebežne.“.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že „sa jedná o prvú úpravu rodičovských
práv a povinností k maloletému dieťaťu, ktoré malo na začiatku konania necelé 3 mesiace,
a teraz má 6 rokov. Počas celej doby konania vo veci samej boli snahy sťažovateľa (rodiča
maloletého dieťaťa) do rozhodnutia vo veci samej v maximálne možnej miere rozšíriť styk
s maloletým dieťaťom, čo porušovateľ takmer bez výhrady negoval s odvolaním sa na
konečnú úpravu styku v rámci rozhodnutia konania vo veci samej.“.
Sťažovateľ sa dožaduje priznania „primeraného finančného zadosťučinenia
za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní a porušenie jeho základného ústavného práva“
a v tejto súvislosti „považuje za primeranú sumu vo výške 500.000 € (slovom: päťstotisíc
eur)“.
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie
konanie a nálezom rozhodol takto:
„1. Základné právo
, na riadne prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod číslom 22 P/265/2010,
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Košice I prikazuje, aby vo veci 22 P/265/2010 konal bez
zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd priznáva finančné zadosťučinenie
vo výške 500.000 € (slovom: päťstotisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť
do 15 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu
.
4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
vo výške 303,16 € (slovom: tristotri eur šestnásť centov) na účet JUDr. Viery Ferčákovej,
advokát, so sídlom Štúrova 20,040 01 Košice do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
K sťažnosti sa vyjadril okresný súd prípisom z 18. októbra 2016, v ktorom okrem
podrobného prehľadu o priebehu konania uviedol, že „[k]onanie o úpravu práv
a povinností rodičov k maloletému dieťaťu je bežnou súčasťou rozhodovacej agendy
prvostupňového súdu, preto po právnej stránke ho nemožno považovať za zložité. V tomto
konkrétnom prípade ani skutková zložitosť veci neprichádza do úvahy. K celkovej dĺžke
konania však podstatne prispeli iné okolnosti, ktoré spočívali v neustálom podávaní
procesných návrhov na nariadenie predbežných opatrení a následne, po rozhodnutí
v podávaní opravných prostriedkov, o ktorých musel rozhodovať odvolací súd. Účastníci
v konaní namietali osoby znalcov, ktoré súd ustanovil na podanie znaleckých posudkov.
Nesúhlasili so závermi znaleckého dokazovania, navrhli nariadenie kontrolného znaleckého
dokazovania. Celkovo súd šesťkrát rozhodol o návrhoch na nariadenie predbežného
opatrenia a štyrikrát nariadil znalecké dokazovanie.
Tento postup účastníkov konania spôsobil, že súd nemal možnosť plynulo vo veci
konať. Na základe uvedeného som toho názoru, že k celkovej dĺžke konania prispeli výlučne
navrhovateľka a sťažovateľ.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
4
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide v prípade, ak namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súvislosti so sťažovateľom uplatnenými námietkami proti postupu okresného súdu
v napadnutom konaní je potrebné uviesť, že z predloženého spisu a z prehľadu procesných
úkonov uskutočnených okresným súdom vyplýva, že sťažovateľ mal nezanedbateľný vplyv
na spomalení priebehu napadnutého konania. Sťažovateľ od začiatku konania (od
17. decembra 2010 do 30. septembra 2016) adresoval okresnému súdu spolu 32 podaní
(návrhov, vyjadrení, opravných prostriedkov a správ), niektoré v rozsahu desiatok strán
(napríklad podanie z 23. októbra 2013 v rozsahu 160 strán). Sťažovateľovi nemožno
vytýkať, že v priebehu konania využíval svoje právo na vyjadrenie sa k veci, predloženie
dôkazov, využitie opravných prostriedkov a vznesenie námietok/sťažností (voči
sudcom/znalcom). Zároveň však čas objektívne potrebný na spracovanie, prerokovanie
a rozhodnutie o podaniach sťažovateľa nemôže ísť na vrub okresnému súdu, ktorý je
povinný sa s každým podaním kvalifikovane zaoberať, správne ho vyhodnotiť a v prípade,
ak ide o procesný návrh, aj o ňom rozhodnúť.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania zistil, že napadnuté konanie
čiastočne vykazuje znaky nesústredného postupu vec prerokúvajúcej sudkyne (obdobie
čiastočnej nečinnosti od januára 2012 do septembra 2012). V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že išlo o pochybenie svojho druhu ojedinelé, ktorého účinok zásadným
spôsobom neprispel k výraznému spomaleniu napadnutého konania. Od tohto času okresný
súd ďalej vykonával jednotlivé úkony plynule a v jeho konaní ústavný súd nezistil žiadne
ďalšie obdobia nečinnosti alebo neefektívnej činnosti.
Ústavný súd v súvislosti s uvedenými zisteniami poukazuje na svoju judikatúru,
z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v konaní nedošlo k takým
prieťahom v konaní, ktoré by bolo možné pričítať na vrub okresnému súdu. Ústavný súd
po preskúmaní predloženého spisu okresného súdu zastáva názor, že k namietanej dĺžke
napadnutého konania podstatnou mierou prispel samotný sťažovateľ, a tak nie je reálne
predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver
6
o jeho porušení. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci predložil
ústavnému súdu novú sťažnosť, ale len za predpokladu, že by v ďalšom priebehu
napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo by postupoval neefektívne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017