Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 36/2017
PDF · 202.35 KB
No categories available
I. ÚS 36/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., Dlhá 1424/47,
Senica, zastúpenej advokátom Mgr. Milanom Sadloňom, V. Paulínyho-Tótha 39/30, Senica,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cpr 1/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. októbra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Emil Krajčík, s. r. o.,
Dlhá 1424/47, Senica (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Cpr 1/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnuté konanie začalo na základe žaloby
sťažovateľky zo 17. januára 2012, predmetom ktorej je nárok na zaplatenie sumy 593,80 €
s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej mankom na zverených hodnotách.
3. Sťažovateľka k priebehu napadnutého konania v odôvodnení sťažnosti uviedla,
že „Dňa 16.5.2012 vydal Okresný súd Trenčín Platobný rozkaz sp. zn.: 11Cpr/1/2012-18,
ktorým žalovanú zaviazal zaplatiť mi 593,80 € spolu s trovami konania v sume 123,58 €
do 15-ich dní od doručenia platobného rozkazu.
Dňa 5.6.2012 doručila žalovaná Okresnému súdu Trenčín odpor. K tomuto odporu
a návrhu na spojenie vecí som zaslal súdu vyjadrenie listom zo dňa 14.6.2012.
Dňa 16.6.2014 som prevzal výzvu OS Trenčín, aby som sa vyjadril, či na svojom
návrhu trvám, na ktorú som listom zo dňa 30.6.2014 odpovedal kladne.
Prvé pojednávanie v tejto veci bolo vytýčené až na 23.10.2014, následne
na 10.12.2014, ktoré bolo odročené bez prejednania pre neprítomnosť svedka. Ďalšie dve
pojednávania sa uskutočnili v dňoch 27.1.2015 a 12.2.2015 (toto bolo odročené na neurčito
bez prejednania pre neprítomnosť svedka).
Po podaní sťažnosti vytýčil súd pojednávanie na 27.10.2016, ktoré zatiaľ neoficiálne
preložil na 15.11.2016 z dôvodu nutnosti vypočutia svedka, ktorému termín 27.10.2016
nevyhovoval.“.
4. Podľa sťažovateľky „Z vyjadrenia podpredsedníčky Okresného súdu Trenčín
nevyplýva explicitne, že k neodôvodneným prieťahom v konaní zo strany konajúceho súdu
došlo (nie je zrejmé, či vedenie OS Trenčín považuje podanú sťažnosť za opodstatnenú).
Napriek tomu som presvedčený, že v období od 14.6.2012 do 16.6.2014, kedy súd nekonal
a v období od 12.2.2015 do 27.10.2016 sa nečinnosť súdu dá kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v konaní.
... Nekonaním príslušného súdu pretrváva stav mojej právnej neistoty.
Na spôsobených prieťahoch som sa žiadnym spôsobom nepodieľal, všetky lehoty určené
2
súdom som dodržal. Obdobie právnej neistoty počas trvania sporu pred prvoinštančným
súdom je neúmerne dlhé, konanie v nepríliš zložitej veci je umelo predlžované nečinnosťou
súdu.
Mne neustále narastá škoda vo forme ušlého zisku, ktorý nemôžem dosahovať v takej
výške, ako by som mohol dosiahnuť využitím peňažných prostriedkov, ktoré od žalovanej
požadujem. Ja ako žalobca... som spoločnosť každoročne auditovaná, ktorá v rámci auditu
musí audítorovi reportovať všetky spory vedené pred súdmi a orgánmi verejnej moci.
Aj z tohto dôvodu mi s administráciou neukončených sporov vznikajú ďalšie náklady, ktoré
sa nedajú špecifikovať na jednotlivé prípady, ale v globále existujú a zaťažujú ma. Rovnako
aj vedenie agendy o neukončených sporoch, najmä v prípadoch zistených mánk
na zverených hodnotách, kde nie je napriek perfektne zdokladovaným skutočnostiam nikdy
istý výsledok súdneho sporu, stojí nemálo prostriedkov. Nie je pre mňa akceptovateľné,
aby za viac ako 4 roky od podania na súd boli uskutočnené len tri pojednávania (z toho
jedno odročené bez prejednania veci). Okrem toho neriešením týchto sporov súdmi
v prijateľných lehotách sa vytráca aj účinok na ostatných zamestnancov...“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jej v záhlaví sťažnosti označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, aby okresnému súdu prikázal konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, aby jej priznal finančné zadosťučinenie
v sume 3 000 € a úhradu trov konania v sume 303,48 €.
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd zastúpený
jeho predsedom podaním sp. zn. Spr 1125/2016 z 2. decembra 2016, ktorý k veci uviedol:
„Žaloba žalobcu Emila Krajčíka, s.r.o... proti žalovanej ... o
zaplatenie 593,80 Eur s prísl. titulom náhrady škody bola Okresnému súdu Trenčín
doručená 20.01.2012 a bola zaevidovaná pod sp. zn. 11Cpr/1/2012. Úpravou zo dňa
4.4.2012 bol žalobca vyzvaný k úhrade súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 35,50
Eur. Žalobca tento súdny poplatok uhradil 20.4.2012.
Dňa 16.5.2012 bol vydaný platobný rozkaz č. k. 11Cpr/1/2012-18 zo dňa 16.5.2012,
ktorý bol zástupcovi žalobcu doručený 28.5.2016 a žalovanej 25.5.2012. Žalovaná
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne proti tomuto platobnému rozkazu podala včas
odpor s odôvodnením spolu s návrhom na spojenie veci s konaním vedeným na Okresnom
súde Trenčín pod sp. zn. 27Cpr/3/201l. Podaním odporu došlo k zrušeniu platobného
rozkazu. Odpor bol 6.6.2012 zaslaný na vyjadrenie žalobcovi prostredníctvom jeho
zástupcu. Žalobca svoje vyjadrenie k odporu žalovanej súdu doručil 19.6.2012, pričom
zároveň uviedol, že nesúhlasí so spojením veci s konaním 27Cpr/3/2011, a to s poukazom
na tú skutočnosť, že konanie sa netýka tých istých účastníkov.
Je pravdou, že v období od 19.6.2012 do 11.6.2014, kedy súd prípisom zo dňa
11.6.2014 vyzval žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu k oznámeniu,
či vzhľadom na výsledky konania vedeného na Okresnom súde Trenčín
pod sp. zn. 27Cpr/3/2011 v spojení so závermi ustálenými v rozhodnutí Krajského súdu
v Trenčíne, ktorými došlo k zamietnutiu žaloby v uvedenom konaní, v predmetnej veci trvá
na podanej žalobe, nevykonal žiadny úkon. Avšak toto bolo z dôvodu, že na súde prebiehalo
konanie pod sp. zn. 27Cpr/3/2011, v ktorom sa riešila otázka majúca význam
pre rozhodnutie v predmetnom konaní. Rozhodnutie v uvedenom konaní
sp. zn. 27Cpr/3/2011 nadobudlo právoplatnosť 20.3.2014. Žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu 4.7.2014 doručil tunajšiemu súdu vyjadrenie, že na podanej žalobe
naďalej trvá.
Dňa 25.9.2014 bol určený termín pojednávania na 23.10.2014. Na tomto
pojednávaní sa žalobca nezúčastnil a bol uskutočnený výsluch žalovanej. Pojednávanie
bolo odročené na 16.12.2014 za účelom vykonania dokazovania výsluchom svedka, ktorého
vypočutie navrhla žalovaná. Na toto pojednávanie sa žalobca opätovne nedostavil, pričom
jeho neúčasť ospravedlnil jeho právny zástupca, a rovnako sa napriek riadnemu
a včasnému predvolaniu nedostavil svedok, preto došlo k odročeniu i tohto pojednávania,
a to na 27.1.2015. Na pojednávaní dňa 27.1.2015 za účasti zástupcu žalobcu, žalovanej
a jej zástupkyne bol vykonaný výsluch predvolaného svedka. Následne bolo toto
pojednávanie odročené na 12.2.2015 za účelom výsluchu ďalšej žalovanou navrhnutej
svedkyne. Svedkyňa sa na toto pojednávanie nedostavila a doručenie predvolania nemala
riadne a včas vykázané, a preto došlo k odročeniu na neurčito za účelom zisťovania
aktuálneho pobytu menovanej svedkyne. Boli vykonané všetky dostupné lustrácie (Sociálna
poisťovňa, Register obyvateľov SR, zisťovanie pobytu prostredníctvom zamestnávateľov),
4
pričom aktuálny pobyt svedkyne sa súdu dlhodobo nepodarilo zistiť, nakoľko svedkyňa mala
hlásený trvalý pobyt .
Dňa 19.8.2016 bol určený ďalší termín pojednávania na 27.10.2016, na ktorý boli
predvolané strany sporu a svedkyňa. Svedkyňa súdu oznámila, že sa dlhodobo zdržiava
v zahraničí a na Slovensku bude v období od 7.11.2016 do 1.3.2017. Na základe tejto
informácie došlo k zmene termínu pojednávania zo dňa 27.10.2016 na 15.11.2016, kedy
došlo k výsluchu svedkyne, prednesu záverečných rečí právnych zástupcov strán sporu
a k odročeniu na 1.12.2016 za účelom vyhlásenia rozsudku.
Dňa 1.12.2016 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá. Toho
času sa rozsudok doručuje stranám sporu, nakoľko neboli prítomní na jeho vyhlásení.
Z uvedeného vyplýva, že súd vo veci konal. Nečinnosť v období od 19.6.2012
do 11.6.2014, na ktorú poukazuje sťažovateľ, bola spôsobená tým, že na tunajšom súde
prebiehalo konanie, v ktorom sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie vo veci
samej.
Ďalšie obdobie, v ktorom podľa sťažovateľa bol súd opätovne nečinný, nebolo
nečinnosťou súdu, avšak v tomto období boli realizované úkony súvisiace so zisťovaním
pobytu svedkyne, ktorej výsluch bolo potrebné vykonať za účelom riadneho zistenia
skutkového stavu.“
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cpr 1/2012.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
11. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny si ústavný súd osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
12. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
6
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
13. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).
14. Ústavný súd taktiež už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
15. Z obsahu sťažnosti, jej prílohy, ako aj z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti
vyplýva, že napadnuté konanie začalo na okresnom súde 20. januára 2012 doručením
žaloby. Okresný súd výzvou zo 4. apríla 2012 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho
poplatku za žalobu. Súdny poplatok bol sťažovateľkou uhradený 20. apríla 2012.
Okresný súd vydal 16. mája 2012 platobný rozkaz, proti ktorému žalovaná
podala odpor spolu s návrhom na spojenie vecí (s konaním vedeným na okresnom súde
pod sp. zn. 27 Cpr 3/2011). Dňa 19. júna 2012 sa sťažovateľka vyjadrila k odporu a zároveň
uviedla, že nesúhlasí so spojením vecí, pretože konanie sa netýka tých istých účastníkov.
V období od 19. júna 2012 do 11. júna 2014 okresný súd vo veci nekonal z dôvodu, že čakal
na výsledok konania vedeného pod sp. zn. 27 Cpr 3/2011, v ktorom sa riešila otázka majúca
význam pre rozhodnutie v napadnutom konaní (obdobný spor medzi sťažovateľkou ako
žalobcom a žalovanou a spol.). Po právoplatnom skončení konania sp. zn. 27 Cpr 3/2011
(20. marec 2014) a po vyjadrení sťažovateľky, že na podanej žalobe trvá (4. júl 2014),
okresný sú vec meritórne prejednal na nariadených pojednávaniach uskutočnených
23. októbra 2014, 16. decembra 2014, 27. januára 2015 a 12. februára 2015. V ďalšom
období boli okresným súdom realizované úkony súvisiace so zisťovaním aktuálneho pobytu
svedkyne, ktorú bolo potrebné v konaní vypočuť. Sťažovateľka sa až v priebehu augusta
2016 obrátila na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v napadnutom konaní.
Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi na uvedenú sťažnosť sp. zn. Spr. 2109/2016
zo 7. septembra 2016 sťažovateľke oznámila, že „... po oboznámení sa so spisom
11Cpr/1/2012 si Vám dovoľujem dať na vedomie, že vo veci bol určený termín
pojednávania na 27.10.2016. Je pravdou, že od posledne uskutočneného pojednávania
ubehla dlhšia doba, avšak táto nečinnosť bola spôsobená objektívnymi dôvodmi
spočívajúcimi v nedostatočnom personálnom obsadení súdu sudcami, čo má za následok
značné množstvo nevybavených vecí pridelených do oddelení jednotlivých sudcov. I napriek
tejto skutočnosti budem túto vec z hľadiska rýchlosti a plynulosti konania sledovať
v pravidelných intervaloch.“. V ďalšom priebehu konania bola na pojednávaní konanom
15. novembra 2016 súdom predvolaná svedkyňa vypočutá a účastníci konania predniesli
záverečné reči. Dňa 1. decembra 2016 okresný súd vo veci vyhlásil meritórny rozsudok,
ktorým žalobu sťažovateľky zamietol.
16. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie od podania návrhu okresnému
súdu do podania sťažnosti ústavnému súdu trvalo viac ako štyri a pol roka, a v súčasnej
dobe je meritórne skončené, aj keď zatiaľ nie právoplatne. Aj keď postup okresného súdu
v napadnutom konaní nebol celkom bez prieťahov, po podaní sťažnosti na prieťahy
v konaní podpredsedníčka okresného súdu prijala adekvátne opatrenia na ich odstránenie,
a následne okresný súd vo veci aj meritórne rozhodol. Vo vzťahu k sťažovateľkou
namietaným obdobiam nečinnosti okresného súdu ústavný súd uvádza, že aj keď okresný
súd v období od 19. júna 2012 do 11. júna 2014 vo veci nekonal, tento postup okresného
súdu ústavný súd nepovažuje za neodôvodnenú nečinnosť. Keďže v obdobnom spore
vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 27 Cpr 3/2011 sa riešila otázka majúca význam
pre rozhodnutie v napadnutom konaní, okresný súd dôvodne čakal na právoplatné skončenie
tohto konania. Navyše, zo správania sťažovateľky v uvedenom období vyplýva, že bola
uzrozumená s postupom okresného súdu, ktorý v uvedenom období nekonal z dôvodu,
že vyčkával na rozhodnutie v súvisiacom spore a proti tomuto postupu nič nenamietala
8
(napr. žiadosťou o pokračovanie v konaní, resp. sťažnosťou podanou predsedovi okresného
súdu). V ďalšom namietanom období (od 12. februára 2015 do 27. októbra 2016) okresný
súd vykonával úkony s cieľom zistiť aktuálny pobyt svedkyne, ktorá sa v mieste trvalého
pobytu nezdržiavala (bola dlhodobo v zahraničí) a ktorú bolo potrebné v konaní vypočuť.
Po zabezpečení prítomnosti svedkyne na nariadenom pojednávaní a jej výsluchu okresný
súd následne vo veci vyhlásil meritórny rozsudok. Napokon z vyjadrenia okresného súdu
vyplýva, že k predĺženiu napadnutého konania prispela aj samotná sťažovateľka,
a to svojou opakovanou neúčasťou na nariadených pojednávaniach (pojednávania
nariadené na 23. október 2014 a 16. december 2014), ktoré museli byť z tohto dôvodu
okresným súdom odročené bez vypočutia sťažovateľky.
17. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že využitie právneho
prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, sa v posudzovanej veci z jeho pohľadu javí ako účinný prostriedok nápravy,
ktorý mala sťažovateľka k dispozícii a úspešne ho aj využila ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že stav napadnutého konania, ktoré je v čase
predbežného prerokovania sťažnosti meritórne skončené, umožňuje vysloviť názor,
že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní sa prejavilo ako také, ktoré prispelo k odstráneniu
nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajším postupom okresného súdu.
18. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že hoci doterajší postup okresného
súdu v napadnutom konaní nebol celkom bez prieťahov, ich intenzita s prihliadnutím
na všetky okolnosti konania okresného súdu a na správanie sťažovateľky nedosiahla podľa
názoru ústavného súdu taký stupeň závažnosti, ktorý by mohol jednoznačne viesť k záveru
o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (m. m. III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04). Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhoch
sťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2017
10