Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 686/2016
PDF · 270.29 KB
No categories available
III. ÚS 686/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2017
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Karolom Hričovským, Š. Moyzesa 10, Zvolen, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39 Er 28/2014
z 13. júla 2015, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015 vo výroku, ktorým boli námietky
povinného proti exekúcii zamietnuté, p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015
vo výroku, ktorým boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté, z r u š u j e a vec
v rozsahu zrušenia v r a c i a Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Karola Hričovského, Š. Moyzesa 10, Zvolen, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 Er 28/2014
z 13. júla 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým boli námietky povinného
(sťažovateľa) proti exekúcii a návrh na zastavenie exekúcie zamietnuté.
2. Sťažovateľ sťažnosť zdôvodnil tým, že «Okresný súd Bratislava II.
dňa 12.03.2014 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť dlžné výživné na oprávneného vo výške 5576,48 €
za obdobie od 14.07.2009 do 17.02.2014 a bežné výživné na oprávneného vo výške 99,58 €
od 17.02.2014 až do budúcna, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní a trovy
exekúcie.
Dňa 2.05.2014 boli exekútorovi doručené sťažovateľove (povinného) námietky proti
exekúcii, v ktorých okrem iného poukázal na to, že oprávnený (sťažovateľov najmladší syn)
s nim žil počas rozhodného obdobia (až do konca roka 2013) po smrti manželky...
v spoločnej domácnosti, pričom všetky náklady spojené s jej vedením znášal sťažovateľ
a všetky potrebné veci z domácnosti využíval oprávnený neobmedzene. Sťažovateľ tak...
oprávnenému po celý čas výživné (ako aj svoju starostlivosť) poskytoval, pričom vyjadril
údiv nad prebiehajúcou exekúciou (a obavu, že o peniaze sa usiluje s ohľadom na výdavky
v trestnom konaní, v ktorom má byť trestne stíhaný za drogovú trestnú činnosť) a zdôraznil,
že nároky oprávneného sú neoprávnené...
Sťažovateľ v podaných námietkach, ako aj vo svojom vyjadrení k vyjadreniu
exekútora poukazoval na skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1 písm. b) a f) Exekučného poriadku a exekúciu žiadal zastaviť... Nakoľko sa týmito
dôvodmi súd po celý čas nezaoberal a exekúciu nezastavil, podal sťažovateľ aj samostatný
návrh na zastavenie exekúcie. Dôvody v ňom obsiahnuté zahrnul aj do svojho odvolania.
Po opätovných prieťahoch v konaní súd (bez akéhokoľvek dokazovania) vydal dňa
13.07.2015 uznesenie, ktorým námietky sťažovateľa proti exekúcii, ako aj jeho návrh
na zastavenie exekúcie, zamietol...
Exekučným titulom v danej veci je rozsudok Okresného súdu Bratislava II
(27 P 391/05-36) zo dňa 18.01.2006, ktorým bola schválená dohoda medzi sťažovateľom
a jeho nebohou manželkou, ktorou sa ich maloleté deti zverili do jej osobnej
starostlivosti a sťažovateľ sa zaviazal prispievať mesačne na ich výživu (v prípade
sumou 3000 Sk mesačne) s tým, že takto určené výživné mal poukazovať: „vždy do 15-teho
dňa v mesiaci, k rukám matky detí". Takto určenú vyživovaciu povinnosť plnil až do smrti
matky.
Po smrti matky som sa ako jediná žijúca osoba s rodičovskými právami
a povinnosťami o synov osobne staral (ako uviedol aj v námietkach) a vyživoval ich, v byte
na (a od konca roku 2011 v rodinnom dome v obci
. Oprávnený tak ako sťažovateľov syn mal zabezpečené od sťažovateľa
bývanie, výživu aj osobnú starostlivosť... a výchovu. V čase smrti matky (14.07.2009) mal
oprávnený 16 rokov, bol teda ešte maloletý, bez plnej spôsobilosti na právne úkony. Bolo
teda sťažovateľovým rodičovským právom a povinnosťou sa o neho osobne starať,
vychovávať ho, vyživovať ho a z pozície zákonného zástupcu spravovať jeho majetkové
záležitosti. V týchto úlohách plne nahrádzal aj zosnulú manželku. Je preto absurdné
požadovať od sťažovateľa výživné za obdobie po smrti matky vo forme, aká je určená
v súdom schválenej dohode s ňou, teda v mesačných peňažných splátkach k jej rukám, resp.
na jej účet (ktorý jej smrťou zanikol). Takto určené platobné miesto fakticky aj právne
zaniklo (rovnako ako zanikla spôsobilosť mať práva a povinnosti druhej strany dohody, t. j.
zosnulej manželky). Rovnako absurdné by bolo od sťažovateľa požadovať, aby mesačne
najprv sám sebe... poukazoval určenú čiastku a až potom z nej zabezpečoval potreby
maloletého syna.».
3. Po citácii § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku poukázal sťažovateľ na zánik
jeho povinnosti uloženej exekučným titulom osobným plnením po smrti matky, a to až
do konca roku 2013, keďže hradil všetky výdavky spojené s výživou a inými materiálnymi
potrebami oprávneného. Namietal, že okresný súd sa svojvoľne priklonil na stranu
oprávneného a argumentáciu povinného (sťažovateľa) ponechal bez povšimnutia. Uznesenie
tak podľa sťažovateľa vychádza z neúplného zistenia skutkového stavu veci a z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Za neodôvodnené a zasahujúce do jeho základných
práv považoval sťažovateľ konštatovanie okresného súdu, že „Uvedené podania povinného
súd považuje za obštrukčné, v snahe vyhnúť sa exekučnému konaniu“. Zdôraznil, že v
konaní došlo k prieťahom a pochybeniam zo strany okresného súdu, pričom on si riadne
plnil všetky povinnosti účastníka konania a aktívne v konaní vystupoval. Na potvrdenie
pravdivosti svojej argumentácie uviedol, že „... v kontexte relevantnej judikatúry nemožno
využívanie opravných prostriedkov, iných prostriedkov procesnej ochrany a iných
procesných úkonov, na ktoré je účastník podľa zákona oprávnený, považovať za prieťah,
či obštrukciu...
... možno mať za to, že Okresný súd Bratislava II do odôvodnenia napádaného
uznesenia účelovo, svojvoľne a celkom zbytočne inkorporoval aj svoj neodôvodnený
hodnotiaci úsudok, ktorý sťažovateľa obviňuje z obštrukcií a vyhýbania sa exekučnému
konaniu, pričom na takýto hodnotiaci úsudok neexistuje žiaden racionálny skutkový
základ... Súd sa tak netradične stal primárnym porušovateľom osobnostných práv
sťažovateľa, ktorý v neľahkej životnej situácii, v dôchodkovom veku, musí okrem
arbitrárneho rozhodovania v exekučnom konaní strpieť aj svojvoľné difamačné výroky súdu
v uznesení, teda na verejnej listine, ktorá sa okrem neho doručuje aj oprávnenému, resp.
jeho právnemu zástupcovi a exekútorovi a ako súčasť súdneho spisu bude prístupná
každému, kto má k nemu prístup... Súd sa porušenia osobnostných práv sťažovateľa
nedopustil v klasickom občianskoprávnom vzťahu a preto sťažovateľ sa nemôže proti
difamačnému hodnotiacemu úsudku v uznesení brániť prostriedkami súkromného práva
(žaloba na ochranu osobnosti), ale z mocensky nadradenej pozície orgánu verejnej moci,
v rámci výkonu súdnej moci... Na základe uvedeného možno mať za to, že Okresný súd
Bratislava II vyslovením citovaného hodnotiaceho úsudku v odôvodnení napádaného
uznesenia zasiahol do základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena).“.
4. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
sťažovateľ zdôvodnil nesplnením povinnosti okresného súdu preskúmať exekučný titul
z formálnej a materiálnej stránky už pri poverovaní exekútora vykonaním exekúcie.
Nepreskúmaním účinnosti exekučného titulu tak podľa sťažovateľa došlo k priamemu
zásahu do jeho majetkovej sféry, keďže jeho majetok ostal blokovaný, v dôsledku čoho je
obmedzovaný vo výkone vlastníckych práv. Vzhľadom na ústavnú neudržateľnosť
napadnutého uznesenia tak sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy.
5. Uznesenie okresného súdu považoval sťažovateľ z pohľadu rozhodovania o návrhu
na zastavenie exekúcie za ešte arbitrárnejšie, pretože súd sa v odôvodnení s týmto návrhom
osobitne nevysporiadal.
6. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127
ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Vzhľadom
na rozsah, intenzitu a okolnosti namietaného porušenia označených práv považoval
deklarovanie porušenia práv za nedostatočné. Zdôraznil, že súdny exekútor už siahol «na
finančné prostriedky sťažovateľa na bankovom účte, čím bolo najtvrdším spôsobom
zasiahnuté do jeho vlastníckych práv bez toho, aby sa mu dostalo náležitej ochrany
na príslušnom orgáne ochrany práva (Okresný súd Bratislava II), pričom aj jeho ďalší
majetok zostáva zablokovaný, a to už po značnú dobu, bez toho, aby sa domohol zákonného
nearbitrárneho rozhodnutia vo veci. Aj keby sa sťažovateľovi nakoniec podarilo dosiahnuť
zastavenie exekúcie, musel by vynaložiť ďalšie finančné prostriedky, čas a úsilie
v príslušných konaniach, aby sa mu zexekvované finančné prostriedky vrátili, pričom
bez svojej viny sa ocitol v rizikovom postavení, kedy mu nik negarantuje úspech v takýchto
konaniach a prípadnú vymožiteľnosť prípadných rozhodnutí, na základe ktorých by mu
finančné prostriedky mali byť vrátené a ani to, či sa ako dôchodca vrátenia tejto sumy
dožije. Pokiaľ ide o zásah do jeho práv podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
je potrebné si uvedomiť, že nedôstojné postavenie „nespravodlivo obvineného“, spôsobené
difamujúcim hodnotiacim úsudkom vyjadreným na verejnej listine, v akom sa ocitol
sťažovateľ, nie je možné kompenzovať v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
rovnako, ako v civilnom konaní o ochrane osobnosti (príkaz na uverejnenie ospravedlnenia
a pod.). Sťažovateľovi poškodenému svojvoľným a neoprávnene kritickým hodnotením súdu
by sa malo poskytnúť primerané zadosťučinenie za zásah do jeho základných práv a to
v peňažnej podobe.».
7. Sťažovateľ navrhol vyhovieť sťažnosti v znení:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena podľa č. 19. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné
právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.07.2015 (39 Er/28/2014-57) porušené
boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.07.2015 (39 Er/28/2014-57)
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet určený
sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
8. Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi.
9. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 686/2016-10 z 11. októbra 2016 bola
sťažnosť sťažovateľa prijatá na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona o ústavnom
súde. Jeho návrhu na odklad vykonateľnosti namietaného rozhodnutia nebolo vyhovené.
10. Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril písomným podaním zo 14. decembra 2016
sp. zn. Spr. 2142/2016. Sťažnosť sťažovateľa považoval za nedôvodnú, keďže exekučné
konanie prebieha na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorý dosiaľ
nebol zrušený. Poukázal na to, že uznesením z 9. septembra 2016 zamietol návrh povinného
na povolenie odkladu exekúcie a toto sa stalo právoplatným 8. októbra 2016.
11. K vyjadreniu okresného súdu predložil svoje stanovisko sťažovateľ podaním
doručeným ústavnému súdu 18. januára 2017. Zdôraznil, že okresný súd nezaujal svoj názor
k namietanej účinnosti exekučného titulu, ale vyjadril sa len k jeho právoplatnosti
a vykonateľnosti. Trval na plnení si vyživovacej povinnosti voči oprávnenému
z exekučného titulu po smrti matky vo forme osobnej starostlivosti a úhrady nákladov jeho
základných potrieb aj nad rámec určeného výživného, čo v stanovisku okresného súdu bolo
odignorované.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania
v danej veci, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v arbitrárnosti a nezákonnosti
namietaného uznesenia, keď v odôvodnení uznesenia okresného súdu sa uvádza: „Súd sa
opätovne zaoberal námietkami povinného proti exekúcii. Oboznámil sa s obsahom spisu,
dôkazmi v ňom založenými a s poukazom na zistený skutkový stav a cit. ust. zákona
opätovne dospel k záveru, že povinný neuviedol v námietkach proti exekúcii žiadny
zo zákonných dôvodov uvedených v § 50 Exekučného poriadku.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní je rozsudok tunajšieho súdu
č. k. 27 P 391/05-36 zo dňa 18.01.2006, ktorým bol povinný zaviazaný platiť výživné pre
oprávneného vo výške 99,58 € mesačne od 15.07.2009.
Uvedené podania povinného súd považuje za obštrukčné, v snahe vyhnúť
sa exekučnému konaniu. Exekučné konanie je vedené na základe právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu.
V námietkach proti exekúcii povinný neuviedol žiadny dôvod podľa § 50 EP, ktorý by
spôsobil zánik vymáhaného nároku alebo bránili vykonateľnosti exekučného titulu alebo
je tu iný dôvod pre, pre ktorý je exekúcia neprípustná.
Na základe uvedeného odkazujúc na uvedené skutočnosti a cit. zákonné ustanovenia
súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
18. Uvedenými princípmi sa okresný súd pri svojom rozhodovaní o námietkach
sťažovateľa proti exekúcii neriadil. Z obsahu spisu vyplýva, že o námietkach sťažovateľa
ako povinného v exekučnom konaní bolo rozhodované najskôr vyšším súdnym úradníkom
uznesením z 24. septembra 2014, ktoré bolo v dôsledku odvolania sťažovateľa zrušené
a o námietkach proti exekúcii rozhodoval opakovane sudca. V odvolaní proti uzneseniu
vydanému vyšším súdnym úradníkom sťažovateľ na viacerých miestach namietal
neúčinnosť exekučného titulu, pričom nepopieral jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Napriek tomu okresný súd jeho odvolacie námietky nesprávne vyhodnotil, ak v odôvodnení
namietaného uznesenia zdôraznil právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu
a vo vzťahu k jeho účinnosti neuviedol žiadnu právnu argumentáciu. Posúdenie účinnosti
exekučného titulu má pritom pre ďalšie vedenie exekučného konania, a teda aj pre
sťažovateľa podstatný význam. Ústavný súd považoval sťažovateľom vznesený argument
za skutkovo a právne relevantný, teda taký, s ktorým sa mal okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia náležite vysporiadať. Okresný súd neposkytol sťažovateľovi dostatočnú
ochranu jeho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak nedal jasnú a zreteľnú
odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľa, a z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, na
základe čoho považoval exekučný titul aj za účinný. Namietané uznesenie posúdil ústavný
súd v časti zamietnutia námietok sťažovateľa proti exekúcii ako arbitrárne, v dôsledku čoho
vyslovil porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodnutie v tejto časti zrušil
a vrátil na ďalšie konanie v súlade s § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde.
19. Vecné posúdenie námietok proti exekúcii a dôvodnosť ďalšieho vedenia
exekučného konania nie je v právomoci ústavného súdu, čo mu však nebráni poukázať
na rozdielnosť procesných dôsledkov rozhodnutia zrušeného a rozhodnutia neúčinného.
Zrušené rozhodnutie prestáva normatívne existovať, hoci nemožno poprieť, že kauzálne
jestvuje naďalej. Naproti tomu neúčinné rozhodnutie existuje kauzálne aj normatívne.
Po svojom vydaní pre danú oblasť práva však stratilo účinnosť, a preto ho možno
pripodobniť k relatívne neplatnému hmotnoprávnemu úkonu. Neúčinnosť exekučného titulu
vyvolávajú skutočnosti hmotného alebo procesného práva, ktoré spôsobujú, že exekučný
titul formálne existuje, ale stráca spôsobilosť byť podkladom pre exekúciu (napr. zrušenie
vyživovacej povinnosti spôsobí neúčinnosť rozsudku, ktorým bola judikovaná táto
vyživovacia povinnosť; rozsudok, ktorým sa vyhovelo žalobe o zapretie otcovstva, má
za následok neúčinnosť rozsudku, ktorým sa domnelému otcovi určila povinnosť na platenie
výživného; sobášny list preukazuje neúčinnosť súdneho rozhodnutia, ktorým bolo priznané
právo na príspevok rozvedeného manžela).
20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
21. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je existencia relevantného
exekučného titulu, a to tak z hľadiska formálneho, ako aj z hľadiska materiálneho. Tomuto
zodpovedá právo, ale aj povinnosť súdu v ktoromkoľvek štádiu konania preskúmať súlad
exekučného titulu so zákonom, dôsledkom čoho môže byť zastavenie exekučného konania
pre dôvody uvádzané v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním
poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým
exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia
práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd
obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby
sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku], alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku], pričom
tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení
týkajúcich sa exekučného titulu.
22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
(vrátane účinnosti) exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť (pozri k tomu napr. aj Števček, M., Ficová, S.,
Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Exekučný poriadok. Komentár, 2. vydanie, Praha :
C.H. Beck, 2015).
23. S poukazom na uvedené je nepochybné, že povinnosťou okresného súdu aj pri
rozhodovaní o námietkach proti exekúcii v rámci exekučného konania bolo skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska namietanej účinnosti exekučného titulu v danom štádiu
konania.
III.
24. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie označených práv vo vzťahu k celému
uzneseniu okresného súdu, teda aj v časti, ktorou bol jeho návrh na zastavenie exekúcie
zamietnutý. Až z obsahu spisu ústavný súd zistil, že proti zamietnutiu návrhu na zastavenie
exekúcie podal sťažovateľ odvolanie (č. l. 72 spisu), o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté
odvolacím súdom. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti právnu ochranu v potrebnom rozsahu
poskytne sťažovateľovi odvolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Podanie
odvolania sťažovateľ neuviedol v sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti
neodmietol v štádiu jej predbežného prerokovania podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre
nedostatok právomoci. Procesným riešením v tomto štádiu konania pred ústavným súdom
preto bolo nevyhovenie sťažnosti v tejto časti.
25. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena, ústavný súd uvádza, že konštatovanie okresného súdu o sťažovateľovej
obštrukcii a snahe vyhnúť sa exekučnému konaniu nedosahuje ústavnoprávny rozmer
spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv sťažovateľa. Navyše, samotné zverejnenie
rozhodnutia podlieha anonymizácii, čo znamená, že verejnosti nebude známa osoba
povinného a prístup k nahliadnutiu do samotnému spisu je obmedzený procesným
predpisom (§ 97 Civilného sporového poriadku), ako aj vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy
v znení neskorších predpisov (§ 195). To vylučuje akúkoľvek možnosť identifikácie
adresnosti konštatovania okresného súdu k osobe sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu nebolo
označenému právu, ktorého porušenie namieta, vyhovené.
26. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného
čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a zrušenie namietaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 39 Er 28/2014 z 13. júla 2015
(bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
(II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08, III. ÚS 477/2015) otvára priestor na to, aby sa okresný súd
sám vyrovnal s ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti
sťažovateľa nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu
subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným
súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Prihliadal pritom aj na skutočnosť, že predmetom
exekučného konania je uspokojenie práva dieťaťa na výživu (čl. 41 ods. 4 ústavy) a toto
právo má prednosť pred právom vlastniť majetok.
28. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie, čo zdôvodnil
svojvoľným a neoprávnene kritickým hodnotením súdu a zasiahnutím do jeho vlastníckych
práv, teda porušením práv garantovaných čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
nevyhovel sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k daným právam, preto neexistuje právny
základ pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a sťažnosti nebolo ani v tejto
časti vyhovené (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde) [bod 4 výroku tohto nálezu].
IV.
29. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste
využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušiť sťažnosťou atakované uznesenie
okresného súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).
30. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
31. Po vrátení veci bude potrebné, aby sa okresný súd opätovne námietkami
sťažovateľa zaoberal a vysporiadal sa s nimi v súlade so zákonom a už uvedeným právnym
názorom ústavného súdu.
V.
32. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
33. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti
považoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej
služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,
ako aj za písomné podanie – sťažnosť.
34. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1
ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
35. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11
ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 € pre
úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.
36. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 279,66 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Keďže sťažovateľ k sťažnosti
nepripojil žiaden relevantný dôkaz o tom, že jeho právny zástupca je registrovaný pre daň
z pridanej hodnoty, ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o 20 % DPH
sťažovateľovi nepriznal.
37. Sťažovateľ teda má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €
(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
38. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2017