Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 686/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Karolom Hričovským, Š. Moyzesa 10, Zvolen, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19

ods. 1 a práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 13. júla 2015, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. z 13. júla 2015 vo výroku, ktorým boli námietky

povinného proti exekúcii zamietnuté, p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 13. júla 2015

vo výroku, ktorým boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté, z r u š u j e a vec

v rozsahu zrušenia v r a c i a Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Karola Hričovského, Š. Moyzesa 10, Zvolen, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. septembra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19

ods. 1 a (ďalej len „“) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 13. júla 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým boli námietky povinného

(sťažovateľa) proti exekúcii a návrh na zastavenie exekúcie zamietnuté.

2. Sťažovateľ sťažnosť zdôvodnil tým, že «Okresný súd Bratislava II.

dňa 12.03.2014 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie

na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť dlžné výživné na oprávneného vo výške 5576,48 €

za obdobie od 14.07.2009 do 17.02.2014 a bežné výživné na oprávneného vo výške 99,58 €

od 17.02.2014 až do budúcna, trovy právneho zastúpenia v exekučnom konaní a trovy

exekúcie.

Dňa 2.05.2014 boli exekútorovi doručené sťažovateľove (povinného) námietky proti

exekúcii, v ktorých okrem iného poukázal na to, že oprávnený (sťažovateľov najmladší syn)

s nim žil počas rozhodného obdobia (až do konca roka 2013) po smrti manželky...

v spoločnej domácnosti, pričom všetky náklady spojené s jej vedením znášal sťažovateľ

a všetky potrebné veci z domácnosti využíval oprávnený neobmedzene. Sťažovateľ tak...

oprávnenému po celý čas výživné (ako aj svoju starostlivosť) poskytoval, pričom vyjadril

údiv nad prebiehajúcou exekúciou (a obavu, že o peniaze sa usiluje s ohľadom na výdavky

v trestnom konaní, v ktorom má byť trestne stíhaný za drogovú trestnú činnosť) a zdôraznil,

že nároky oprávneného sú neoprávnené...

Sťažovateľ v podaných námietkach, ako aj vo svojom vyjadrení k vyjadreniu

exekútora poukazoval na skutočnosti, ktoré sú dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57

ods. 1 písm. b) a f) Exekučného poriadku a exekúciu žiadal zastaviť... Nakoľko sa týmito

dôvodmi súd po celý čas nezaoberal a exekúciu nezastavil, podal sťažovateľ aj samostatný

návrh na zastavenie exekúcie. Dôvody v ňom obsiahnuté zahrnul aj do svojho odvolania.

Po opätovných prieťahoch v konaní súd (bez akéhokoľvek dokazovania) vydal dňa

13.07.2015 uznesenie, ktorým námietky sťažovateľa proti exekúcii, ako aj jeho návrh

na zastavenie exekúcie, zamietol...

Exekučným titulom v danej veci je rozsudok Okresného súdu Bratislava II

(-36) zo dňa 18.01.2006, ktorým bola schválená dohoda medzi sťažovateľom

a jeho nebohou manželkou, ktorou sa ich maloleté deti zverili do jej osobnej

starostlivosti a sťažovateľ sa zaviazal prispievať mesačne na ich výživu (v prípade

sumou 3000 Sk mesačne) s tým, že takto určené výživné mal poukazovať: „vždy do 15-teho

dňa v mesiaci, k rukám matky detí". Takto určenú vyživovaciu povinnosť plnil až do smrti

matky.

Po smrti matky som sa ako jediná žijúca osoba s rodičovskými právami

a povinnosťami o synov osobne staral (ako uviedol aj v námietkach) a vyživoval ich, v byte

na (a od konca roku 2011 v rodinnom dome v obci

. Oprávnený tak ako sťažovateľov syn mal zabezpečené od sťažovateľa

bývanie, výživu aj osobnú starostlivosť... a výchovu. V čase smrti matky (14.07.2009) mal

oprávnený 16 rokov, bol teda ešte maloletý, bez plnej spôsobilosti na právne úkony. Bolo

teda sťažovateľovým rodičovským právom a povinnosťou sa o neho osobne starať,

vychovávať ho, vyživovať ho a z pozície zákonného zástupcu spravovať jeho majetkové

záležitosti. V týchto úlohách plne nahrádzal aj zosnulú manželku. Je preto absurdné

požadovať od sťažovateľa výživné za obdobie po smrti matky vo forme, aká je určená

v súdom schválenej dohode s ňou, teda v mesačných peňažných splátkach k jej rukám, resp.

na jej účet (ktorý jej smrťou zanikol). Takto určené platobné miesto fakticky aj právne

zaniklo (rovnako ako zanikla spôsobilosť mať práva a povinnosti druhej strany dohody, t. j.

zosnulej manželky). Rovnako absurdné by bolo od sťažovateľa požadovať, aby mesačne

najprv sám sebe... poukazoval určenú čiastku a až potom z nej zabezpečoval potreby

maloletého syna.».

3. Po citácii § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku poukázal sťažovateľ na zánik

jeho povinnosti uloženej exekučným titulom osobným plnením po smrti matky, a to až

do konca roku 2013, keďže hradil všetky výdavky spojené s výživou a inými materiálnymi

potrebami oprávneného. Namietal, že okresný súd sa svojvoľne priklonil na stranu

oprávneného a argumentáciu povinného (sťažovateľa) ponechal bez povšimnutia. Uznesenie

tak podľa sťažovateľa vychádza z neúplného zistenia skutkového stavu veci a z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Za neodôvodnené a zasahujúce do jeho základných

práv považoval sťažovateľ konštatovanie okresného súdu, že „Uvedené podania povinného

súd považuje za obštrukčné, v snahe vyhnúť sa exekučnému konaniu“. Zdôraznil, že v

konaní došlo k prieťahom a pochybeniam zo strany okresného súdu, pričom on si riadne

plnil všetky povinnosti účastníka konania a aktívne v konaní vystupoval. Na potvrdenie

pravdivosti svojej argumentácie uviedol, že „... v kontexte relevantnej judikatúry nemožno

využívanie opravných prostriedkov, iných prostriedkov procesnej ochrany a iných

procesných úkonov, na ktoré je účastník podľa zákona oprávnený, považovať za prieťah,

či obštrukciu...

... možno mať za to, že Okresný súd Bratislava II do odôvodnenia napádaného

uznesenia účelovo, svojvoľne a celkom zbytočne inkorporoval aj svoj neodôvodnený

hodnotiaci úsudok, ktorý sťažovateľa obviňuje z obštrukcií a vyhýbania sa exekučnému

konaniu, pričom na takýto hodnotiaci úsudok neexistuje žiaden racionálny skutkový

základ... Súd sa tak netradične stal primárnym porušovateľom osobnostných práv

sťažovateľa, ktorý v neľahkej životnej situácii, v dôchodkovom veku, musí okrem

arbitrárneho rozhodovania v exekučnom konaní strpieť aj svojvoľné difamačné výroky súdu

v uznesení, teda na verejnej listine, ktorá sa okrem neho doručuje aj oprávnenému, resp.

jeho právnemu zástupcovi a exekútorovi a ako súčasť súdneho spisu bude prístupná

každému, kto má k nemu prístup... Súd sa porušenia osobnostných práv sťažovateľa

nedopustil v klasickom občianskoprávnom vzťahu a preto sťažovateľ sa nemôže proti

difamačnému hodnotiacemu úsudku v uznesení brániť prostriedkami súkromného práva

(žaloba na ochranu osobnosti), ale z mocensky nadradenej pozície orgánu verejnej moci,

v rámci výkonu súdnej moci... Na základe uvedeného možno mať za to, že Okresný súd

Bratislava II vyslovením citovaného hodnotiaceho úsudku v odôvodnení napádaného

uznesenia zasiahol do základného práva sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena).“.

4. Namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

sťažovateľ zdôvodnil nesplnením povinnosti okresného súdu preskúmať exekučný titul

z formálnej a materiálnej stránky už pri poverovaní exekútora vykonaním exekúcie.

Nepreskúmaním účinnosti exekučného titulu tak podľa sťažovateľa došlo k priamemu

zásahu do jeho majetkovej sféry, keďže jeho majetok ostal blokovaný, v dôsledku čoho je

obmedzovaný vo výkone vlastníckych práv. Vzhľadom na ústavnú neudržateľnosť

napadnutého uznesenia tak sťažovateľ namietal aj porušenie .

5. Uznesenie okresného súdu považoval sťažovateľ z pohľadu rozhodovania o návrhu

na zastavenie exekúcie za ešte arbitrárnejšie, pretože súd sa v odôvodnení s týmto návrhom

osobitne nevysporiadal.

6. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127

ods. 3 a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vzhľadom

na rozsah, intenzitu a okolnosti namietaného porušenia označených práv považoval

deklarovanie porušenia práv za nedostatočné. Zdôraznil, že súdny exekútor už siahol «na

finančné prostriedky sťažovateľa na bankovom účte, čím bolo najtvrdším spôsobom

zasiahnuté do jeho vlastníckych práv bez toho, aby sa mu dostalo náležitej ochrany

na príslušnom orgáne ochrany práva (Okresný súd Bratislava II), pričom aj jeho ďalší

majetok zostáva zablokovaný, a to už po značnú dobu, bez toho, aby sa domohol zákonného

nearbitrárneho rozhodnutia vo veci. Aj keby sa sťažovateľovi nakoniec podarilo dosiahnuť

zastavenie exekúcie, musel by vynaložiť ďalšie finančné prostriedky, čas a úsilie

v príslušných konaniach, aby sa mu zexekvované finančné prostriedky vrátili, pričom

bez svojej viny sa ocitol v rizikovom postavení, kedy mu nik negarantuje úspech v takýchto

konaniach a prípadnú vymožiteľnosť prípadných rozhodnutí, na základe ktorých by mu

finančné prostriedky mali byť vrátené a ani to, či sa ako dôchodca vrátenia tejto sumy

dožije. Pokiaľ ide o zásah do jeho práv podľa ,

je potrebné si uvedomiť, že nedôstojné postavenie „nespravodlivo obvineného“, spôsobené

difamujúcim hodnotiacim úsudkom vyjadreným na verejnej listine, v akom sa ocitol

sťažovateľ, nie je možné kompenzovať v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

rovnako, ako v civilnom konaní o ochrane osobnosti (príkaz na uverejnenie ospravedlnenia

a pod.). Sťažovateľovi poškodenému svojvoľným a neoprávnene kritickým hodnotením súdu

by sa malo poskytnúť primerané zadosťučinenie za zásah do jeho základných práv a to

v peňažnej podobe.».

7. Sťažovateľ navrhol vyhovieť sťažnosti v znení:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena podľa č. 19. ods. 1 a základné

právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa

uznesením Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.07.2015 (-57) porušené

boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.07.2015 (-57)

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet určený

sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi.

9. Uznesením ústavného súdu č. k. -10 z 11. októbra 2016 bola

sťažnosť sťažovateľa prijatá na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona o ústavnom

súde. Jeho návrhu na odklad vykonateľnosti namietaného rozhodnutia nebolo vyhovené.

10. Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril písomným podaním zo 14. decembra 2016

sp. zn. Spr. 2142/2016. Sťažnosť sťažovateľa považoval za nedôvodnú, keďže exekučné

konanie prebieha na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorý dosiaľ

nebol zrušený. Poukázal na to, že uznesením z 9. septembra 2016 zamietol návrh povinného

na povolenie odkladu exekúcie a toto sa stalo právoplatným 8. októbra 2016.

11. K vyjadreniu okresného súdu predložil svoje stanovisko sťažovateľ podaním

doručeným ústavnému súdu 18. januára 2017. Zdôraznil, že okresný súd nezaujal svoj názor

k namietanej účinnosti exekučného titulu, ale vyjadril sa len k jeho právoplatnosti

a vykonateľnosti. Trval na plnení si vyživovacej povinnosti voči oprávnenému

z exekučného titulu po smrti matky vo forme osobnej starostlivosti a úhrady nákladov jeho

základných potrieb aj nad rámec určeného výživného, čo v stanovisku okresného súdu bolo

odignorované.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania

v danej veci, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v arbitrárnosti a nezákonnosti

namietaného uznesenia, keď v odôvodnení uznesenia okresného súdu sa uvádza: „Súd sa

opätovne zaoberal námietkami povinného proti exekúcii. Oboznámil sa s obsahom spisu,

dôkazmi v ňom založenými a s poukazom na zistený skutkový stav a cit. ust. zákona

opätovne dospel k záveru, že povinný neuviedol v námietkach proti exekúcii žiadny

zo zákonných dôvodov uvedených v § 50 Exekučného poriadku.

Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní je rozsudok tunajšieho súdu

č. k. -36 zo dňa 18.01.2006, ktorým bol povinný zaviazaný platiť výživné pre

oprávneného vo výške 99,58 € mesačne od 15.07.2009.

Uvedené podania povinného súd považuje za obštrukčné, v snahe vyhnúť

sa exekučnému konaniu. Exekučné konanie je vedené na základe právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu.

V námietkach proti exekúcii povinný neuviedol žiadny dôvod podľa § 50 EP, ktorý by

spôsobil zánik vymáhaného nároku alebo bránili vykonateľnosti exekučného titulu alebo

je tu iný dôvod pre, pre ktorý je exekúcia neprípustná.

Na základe uvedeného odkazujúc na uvedené skutočnosti a cit. zákonné ustanovenia

súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Ústavný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

18. Uvedenými princípmi sa okresný súd pri svojom rozhodovaní o námietkach

sťažovateľa proti exekúcii neriadil. Z obsahu spisu vyplýva, že o námietkach sťažovateľa

ako povinného v exekučnom konaní bolo rozhodované najskôr vyšším súdnym úradníkom

uznesením z 24. septembra 2014, ktoré bolo v dôsledku odvolania sťažovateľa zrušené

a o námietkach proti exekúcii rozhodoval opakovane sudca. V odvolaní proti uzneseniu

vydanému vyšším súdnym úradníkom sťažovateľ na viacerých miestach namietal

neúčinnosť exekučného titulu, pričom nepopieral jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

Napriek tomu okresný súd jeho odvolacie námietky nesprávne vyhodnotil, ak v odôvodnení

namietaného uznesenia zdôraznil právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu

a vo vzťahu k jeho účinnosti neuviedol žiadnu právnu argumentáciu. Posúdenie účinnosti

exekučného titulu má pritom pre ďalšie vedenie exekučného konania, a teda aj pre

sťažovateľa podstatný význam. Ústavný súd považoval sťažovateľom vznesený argument

za skutkovo a právne relevantný, teda taký, s ktorým sa mal okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia náležite vysporiadať. Okresný súd neposkytol sťažovateľovi dostatočnú

ochranu jeho základného práva upraveného v , ak nedal jasnú a zreteľnú

odpoveď na relevantnú argumentáciu sťažovateľa, a z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, na

základe čoho považoval exekučný titul aj za účinný. Namietané uznesenie posúdil ústavný

súd v časti zamietnutia námietok sťažovateľa proti exekúcii ako arbitrárne, v dôsledku čoho

vyslovil porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodnutie v tejto časti zrušil

a vrátil na ďalšie konanie v súlade s a .

19. Vecné posúdenie námietok proti exekúcii a dôvodnosť ďalšieho vedenia

exekučného konania nie je v právomoci ústavného súdu, čo mu však nebráni poukázať

na rozdielnosť procesných dôsledkov rozhodnutia zrušeného a rozhodnutia neúčinného.

Zrušené rozhodnutie prestáva normatívne existovať, hoci nemožno poprieť, že kauzálne

jestvuje naďalej. Naproti tomu neúčinné rozhodnutie existuje kauzálne aj normatívne.

Po svojom vydaní pre danú oblasť práva však stratilo účinnosť, a preto ho možno

pripodobniť k relatívne neplatnému hmotnoprávnemu úkonu. Neúčinnosť exekučného titulu

vyvolávajú skutočnosti hmotného alebo procesného práva, ktoré spôsobujú, že exekučný

titul formálne existuje, ale stráca spôsobilosť byť podkladom pre exekúciu (napr. zrušenie

vyživovacej povinnosti spôsobí neúčinnosť rozsudku, ktorým bola judikovaná táto

vyživovacia povinnosť; rozsudok, ktorým sa vyhovelo žalobe o zapretie otcovstva, má

za následok neúčinnosť rozsudku, ktorým sa domnelému otcovi určila povinnosť na platenie

výživného; sobášny list preukazuje neúčinnosť súdneho rozhodnutia, ktorým bolo priznané

právo na príspevok rozvedeného manžela).

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 5 (, ).

21. Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je existencia relevantného

exekučného titulu, a to tak z hľadiska formálneho, ako aj z hľadiska materiálneho. Tomuto

zodpovedá právo, ale aj povinnosť súdu v ktoromkoľvek štádiu konania preskúmať súlad

exekučného titulu so zákonom, dôsledkom čoho môže byť zastavenie exekučného konania

pre dôvody uvádzané v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým

exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia

práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd

obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby

sa exekučný titul stal vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku], alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku], pričom

tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení

týkajúcich sa exekučného titulu.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

(vrátane účinnosti) exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného

konania, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť (pozri k tomu napr. aj Števček, M., Ficová, S.,

Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Exekučný poriadok. Komentár, 2. vydanie, Praha :

C.H. Beck, 2015).

23. S poukazom na uvedené je nepochybné, že povinnosťou okresného súdu aj pri

rozhodovaní o námietkach proti exekúcii v rámci exekučného konania bolo skúmať

prípustnosť exekúcie z hľadiska namietanej účinnosti exekučného titulu v danom štádiu

konania.

III.

24. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie označených práv vo vzťahu k celému

uzneseniu okresného súdu, teda aj v časti, ktorou bol jeho návrh na zastavenie exekúcie

zamietnutý. Až z obsahu spisu ústavný súd zistil, že proti zamietnutiu návrhu na zastavenie

exekúcie podal sťažovateľ odvolanie (č. l. 72 spisu), o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté

odvolacím súdom. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti právnu ochranu v potrebnom rozsahu

poskytne sťažovateľovi odvolací súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Podanie

odvolania sťažovateľ neuviedol v sťažnosti, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

neodmietol v štádiu jej predbežného prerokovania podľa pre

nedostatok právomoci. Procesným riešením v tomto štádiu konania pred ústavným súdom

preto bolo nevyhovenie sťažnosti v tejto časti.

25. K namietanému porušeniu základného práva podľa , podľa

ktorého každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena, ústavný súd uvádza, že konštatovanie okresného súdu o sťažovateľovej

obštrukcii a snahe vyhnúť sa exekučnému konaniu nedosahuje ústavnoprávny rozmer

spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv sťažovateľa. Navyše, samotné zverejnenie

rozhodnutia podlieha anonymizácii, čo znamená, že verejnosti nebude známa osoba

povinného a prístup k nahliadnutiu do samotnému spisu je obmedzený procesným

predpisom ( ), ako aj vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom a kancelárskom

poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy

v znení neskorších predpisov (§ 195). To vylučuje akúkoľvek možnosť identifikácie

adresnosti konštatovania okresného súdu k osobe sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu nebolo

označenému právu, ktorého porušenie namieta, vyhovené.

26. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného

ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

a zrušenie namietaného uznesenia okresného súdu sp. zn. z 13. júla 2015

(bod 2 výroku tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

(, , ) otvára priestor na to, aby sa okresný súd

sám vyrovnal s ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti

sťažovateľa nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom (bod 4 výroku tohto nálezu). Prihliadal pritom aj na skutočnosť, že predmetom

exekučného konania je uspokojenie práva dieťaťa na výživu ( ) a toto

právo má prednosť pred právom vlastniť majetok.

28. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie, čo zdôvodnil

svojvoľným a neoprávnene kritickým hodnotením súdu a zasiahnutím do jeho vlastníckych

práv, teda porušením práv garantovaných a . Ústavný súd

nevyhovel sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k daným právam, preto neexistuje právny

základ pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a sťažnosti nebolo ani v tejto

časti vyhovené ( ) [bod 4 výroku tohto nálezu].

IV.

29. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste

využitie právomoci podľa a zrušiť sťažnosťou atakované uznesenie

okresného súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).

30. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

31. Po vrátení veci bude potrebné, aby sa okresný súd opätovne námietkami

sťažovateľa zaoberal a vysporiadal sa s nimi v súlade so zákonom a už uvedeným právnym

názorom ústavného súdu.

V.

32. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

33. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej

služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,

ako aj za písomné podanie – sťažnosť.

34. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

35. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11

ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 € pre

úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.

36. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 279,66 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Keďže sťažovateľ k sťažnosti

nepripojil žiaden relevantný dôkaz o tom, že jeho právny zástupca je registrovaný pre daň

z pridanej hodnoty, ústavný súd náhradu trov právneho zastúpenia zvýšenú o 20 % DPH

sťažovateľovi nepriznal.

37. Sťažovateľ teda má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €

(bod 3 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení Civilného

sporového poriadku).

38. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2017