Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 143/2017
PDF · 147.08 KB
No categories available
III. ÚS 143/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A,
Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348,
Miloslavov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd druhým výrokom rozsudku Krajského súdu
v Prešove č. k. 6 Co 105/2014-197 z 15. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s.,
Prievozská 2/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) druhým výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 6 Co 105/2014-197 z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobcom vo veci vedenej na Okresnom
súde Humenné pod sp. zn. 15 C 26/2014 a následne na krajskom súde ako súde odvolacom
pod sp. zn. 6 Co 105/2014 proti žalovanému , , ,
o zaplatenie 1 183,67 €. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi
sťažovateľkou ako postupcom a spoločnosťou , so sídlom
, , , , , ako postupníkom
sťažovateľka postúpila pohľadávku, ktorá bola predmetom uvedených konaní,
na spoločnosť . Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 105/2014-191
z 8. decembra 2015 bola pripustená zmena účastníka konania na strane žalobcu, pričom
žalobcom sa stala namiesto sťažovateľky spoločnosť .
Sťažovateľka vytkla, že napriek uvedeným skutočnostiam ju krajský súd druhým
výrokom napadnutého rozsudku zaviazal uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy
prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 342,61 €, hoci dňom
právoplatnosti uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 105/2014-191 z 8. decembra 2015 už
nebola účastníkom predmetného konania.
Sťažovateľka poukázala taktiež na to, že na napadnutom rozsudku krajského súdu
bola ohľadne jej sa týkajúceho druhého výroku súdom prvej inštancie vyznačená doložka
právoplatnosti a vykonateľnosti bez toho, aby bol napadnutý rozsudok sťažovateľke riadne
doručený. O povinnosti úhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi vyplývajúcej
z napadnutého rozsudku sa dozvedela až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.
Napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke riadne doručený až na základe jej
osobitnej písomnej žiadosti, a to 6. júla 2016.
Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka ďalej uviedla:
«Sťažovateľ zásadne odmieta tvrdenie, že by postupoval svoju pohľadávku, ktorá
bola predmetom sporu, v závislosti od vývoja veci na súde. K postúpeniu pohľadávky z
titulu Zmluvy o úvere došlo pred rozhodnutím vo veci samej a Sťažovateľ postupoval svoju
pohľadávku s vedomím, že pokiaľ bude spor posudzovaný Krajským súdom v Prešove
v medziach platného právneho poriadku Slovenskej republiky, zohľadňujúc pritom základné
princípy právneho štátu, ako napr. princíp ZÁKAZU RETROAKTIVITY, bude žalobca
v spore úspešný.
Svojvôľa a arbitrárnosť, s akou pristúpil Krajský súd v Prešove k posúdeniu
predmetného sporu v odvolacom konaní, sa prejavila nielen v rozhodnutí o merite veci, ale
aj v rozhodnutí o náhrade trov konania, keď Krajský súd v Prešove absolútne vedome
v rozpore s platnou právnou úpravou zaviazal k náhrade trov konania vedľajšieho
účastníka spoločnosť RECLAIM, a.s. ako subjekt, ktorý už v tom čase nebol účastníkom
konania, a to len na základe svojho subjektívneho a právne irelevantného úsudku, že
„spotrebitelia si trovy proti subjektom na vzdialených ostrovoch v oceáne asi ťažko
vymôžu“.
Krajský súd v Prešove sa tiež snažil podporiť svoje nezákonné rozhodnutie aj
poukazom na konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie C-433/11, ktoré sa údajne
„týkalo pôvodného žalobcu“. Na tomto mieste upozorňujeme, že toto tvrdenie Krajského
súdu v Prešove je NEPRAVDIVÉ, nakoľko predmetom konania pred Súdnym dvorom
Európskej únie C-433/11 je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267
ZFEÚ podaný na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 10. augusta 2011, ktorý
súvisí s konaním proti . Krajský súd v Prešove tak vedome
a úplne nepochopiteľne v odôvodnení napádaného rozhodnutia zavádza!»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že krajský súd druhým výrokom napadnutého rozsudku porušil jej základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu v druhom výroku zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a prikázal mu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súčinnosti s Okresným súdom Humenné zisťoval, či sťažovateľka
v označenej veci podala dovolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti napadnutému
rozsudku krajského súdu v príslušnej časti skutočne podala dovolanie, ktoré bolo
Okresnému súdu Humenné doručené 2. septembra 2016. Dovolanie sťažovateľky ešte
nebolo postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
na rozhodnutie o ňom, teda je možné konštatovať, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti ešte
nebolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľky.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až
rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu
v príslušnej časti sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala
dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.
Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených
práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší
súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako
dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu v druhom výroku, náhrada trov konania) z dôvodu
odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017