Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 143/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., Prievozská 2/A,

Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348,

Miloslavov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd druhým výrokom rozsudku Krajského súdu

v Prešove č. k. -197 z 15. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s.,

Prievozská 2/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení s a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) druhým výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -197 z 15. decembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobcom vo veci vedenej na Okresnom

súde Humenné pod sp. zn. a následne na krajskom súde ako súde odvolacom

pod sp. zn. proti žalovanému , , ,

o zaplatenie 1 183,67 €. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi

sťažovateľkou ako postupcom a spoločnosťou , so sídlom

, , , , , ako postupníkom

sťažovateľka postúpila pohľadávku, ktorá bola predmetom uvedených konaní,

na spoločnosť . Uznesením krajského súdu č. k. -191

z 8. decembra 2015 bola pripustená zmena účastníka konania na strane žalobcu, pričom

žalobcom sa stala namiesto sťažovateľky spoločnosť .

Sťažovateľka vytkla, že napriek uvedeným skutočnostiam ju krajský súd druhým

výrokom napadnutého rozsudku zaviazal uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy

prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 342,61 €, hoci dňom

právoplatnosti uznesenia krajského súdu č. k. -191 z 8. decembra 2015 už

nebola účastníkom predmetného konania.

Sťažovateľka poukázala taktiež na to, že na napadnutom rozsudku krajského súdu

bola ohľadne jej sa týkajúceho druhého výroku súdom prvej inštancie vyznačená doložka

právoplatnosti a vykonateľnosti bez toho, aby bol napadnutý rozsudok sťažovateľke riadne

doručený. O povinnosti úhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi vyplývajúcej

z napadnutého rozsudku sa dozvedela až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.

Napadnutý rozsudok krajského súdu bol sťažovateľke riadne doručený až na základe jej

osobitnej písomnej žiadosti, a to 6. júla 2016.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka ďalej uviedla:

«Sťažovateľ zásadne odmieta tvrdenie, že by postupoval svoju pohľadávku, ktorá

bola predmetom sporu, v závislosti od vývoja veci na súde. K postúpeniu pohľadávky z

titulu Zmluvy o úvere došlo pred rozhodnutím vo veci samej a Sťažovateľ postupoval svoju

pohľadávku s vedomím, že pokiaľ bude spor posudzovaný Krajským súdom v Prešove

v medziach platného právneho poriadku Slovenskej republiky, zohľadňujúc pritom základné

princípy právneho štátu, ako napr. princíp ZÁKAZU RETROAKTIVITY, bude žalobca

v spore úspešný.

Svojvôľa a arbitrárnosť, s akou pristúpil Krajský súd v Prešove k posúdeniu

predmetného sporu v odvolacom konaní, sa prejavila nielen v rozhodnutí o merite veci, ale

aj v rozhodnutí o náhrade trov konania, keď Krajský súd v Prešove absolútne vedome

v rozpore s platnou právnou úpravou zaviazal k náhrade trov konania vedľajšieho

účastníka spoločnosť RECLAIM, a.s. ako subjekt, ktorý už v tom čase nebol účastníkom

konania, a to len na základe svojho subjektívneho a právne irelevantného úsudku, že

„spotrebitelia si trovy proti subjektom na vzdialených ostrovoch v oceáne asi ťažko

vymôžu“.

Krajský súd v Prešove sa tiež snažil podporiť svoje nezákonné rozhodnutie aj

poukazom na konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie C-433/11, ktoré sa údajne

„týkalo pôvodného žalobcu“. Na tomto mieste upozorňujeme, že toto tvrdenie Krajského

súdu v Prešove je NEPRAVDIVÉ, nakoľko predmetom konania pred Súdnym dvorom

Európskej únie C-433/11 je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267

ZFEÚ podaný na základe rozhodnutia Krajského súdu v Prešove z 10. augusta 2011, ktorý

súvisí s konaním proti . Krajský súd v Prešove tak vedome

a úplne nepochopiteľne v odôvodnení napádaného rozhodnutia zavádza!»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že krajský súd druhým výrokom napadnutého rozsudku porušil jej základné právo

podľa v spojení s a , ako aj právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu v druhom výroku zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a prikázal mu zaplatiť sťažovateľke náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súčinnosti s Okresným súdom Humenné zisťoval, či sťažovateľka

v označenej veci podala dovolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka proti napadnutému

rozsudku krajského súdu v príslušnej časti skutočne podala dovolanie, ktoré bolo

Okresnému súdu Humenné doručené 2. septembra 2016. Dovolanie sťažovateľky ešte

nebolo postúpené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

na rozhodnutie o ňom, teda je možné konštatovať, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti ešte

nebolo rozhodnuté o dovolaní sťažovateľky.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

v príslušnej časti sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

ods. 1 vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala

dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.

Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených

práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší

súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako

dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu v druhom výroku, náhrada trov konania) z dôvodu

odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017