Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 137/2017
PDF · 166.09 KB
No categories available
III. ÚS 137/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného Advokátskou kanceláriou ŠÁŠIK & Partners s. r. o., Sokolská 18, Bratislava,
za ktorú koná advokát JUDr. Jaroslav Šášik, pre namietané porušenie jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 9/2016 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 124/2016
z 12. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 9/2016 (ďalej len „postup
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Tos 124/2016 z 12. decembra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa ČVS: KRP-79/1-VYS-
NR-2015 z 5. augusta 2015 mu bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) a ods. 2 písm. c)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a j) Trestného zákona, pričom vzatý
do väzby bol na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 Tp 135/2015 zo 6. augusta
2015 podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ podal 8. novembra 2016 žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej rozhodol
okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 9/2016 z 28. novembra 2016 tak, že žiadosť
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, jeho písomný sľub neprijal a ani nevyhovel
návrhu na nahradenie väzby sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.
O sťažnosti podanej proti uvedenému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský
súd uznesením tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol
ako nedôvodnú.
Sťažovateľ namieta, že pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby okresný
súd nekonal urýchlene a nerozhodol o nej bez meškania, pričom ani sťažovateľ, ani jeho
obhajca neboli informovaní, kedy sa bude okresný súd žiadosťou o prepustenie z väzby
zaoberať. Celková dĺžka konania na okresnom súde podľa názoru sťažovateľa presiahla
dobu 30 dní.
V ďalšom sťažovateľ namieta, že zdôvodnenie jeho ďalšieho väzobného stíhania
zo strany okresného súdu v súčasnom štádiu konania je neobhájiteľné a právne
neudržateľné. Ďalšie trvanie tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku okresný súd riadne a zákonným spôsobom nezdôvodnil a nevysporiadal sa
s tvrdeniami sťažovateľa obsiahnutými v jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
Pokiaľ sťažovateľ okresnému súdu vytýkal, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
nerozhodol bez meškania, krajskému súdu naopak vytýka, že o jeho sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu rozhodol príliš rýchlo. Podľa názoru sťažovateľa uvedený postup
krajského súdu svedčí o tom, že rozhodovaniu neprikladal vážnosť, pričom obsah
namietaného uznesenia je totožný s predchádzajúcim rozhodnutím o väzbe. Krajský súd sa
v namietanom uznesení nezaoberal žiadosťou o prepustenie z väzby ani sťažnosťou proti
uzneseniu okresného súdu a nevysporiadal sa s námietkami a výhradami sťažovateľa voči
jeho ďalšiemu neoprávnenému držaniu vo väzbe. Uznesenie krajského súdu je z uvedeného
dôvodu podľa názoru sťažovateľa svojvoľné a arbitrárne.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takto:
„1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1T9/2016 porušil moje základné
právo na urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie na slobodu podľa čl. 17 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a tiež moje základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Nitre svojím uznesením zo dňa 12. decembra 2016, sp. zn.
2Tos 124/2016 porušil moje základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy
Slovenskej republiky a právo na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Uznesenie Krajskému súdu v Nitre zo dňa 12. decembra 2016, sp. zn.
2Tos 124/2016, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Nitre zaviazal k náhrade trov právneho zastúpenia za dva úkony
právnych služieb.“
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu
na ďalšie konanie.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom na urýchlené rozhodovanie
o väzbe postupom okresného súdu
Vo vzťahu k rozhodovaniu sťažovateľa o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu
okresným súdom považuje ústavný súd za relevantné tieto časové súvislosti:
- 11. novembra 2016 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu,
- 28. novembra 2016 okresný súd o predmetnej žiadosti sťažovateľa rozhodol tak, že
ju zamietol, pričom pred rozhodnutím sťažovateľa vypočul,
- 6. decembra 2016 bolo sťažovateľovi doručené písomné vyhotovenie uznesenia
okresného súdu,
- 9. decembra 2016 bol súdny spis predložený krajskému súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti judikoval, že
základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť porušené aj
tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je
obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu
ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené
skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods. 2 ústavy. Nielen ústavný súd,
ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť
preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné
posudzovať a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci
(Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez –
Reisse z roku 1986, A-107, bod 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že
požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá
lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže
zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani
nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
V danom prípade ústavný súd poukazuje na už uvedené časové súvislosti
rozhodovania o väzbe a konštatuje, že postup okresného súdu spĺňa ústavné limity pre
urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
Sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu označených práv postupom okresného
súdu bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Sťažovateľ bol v prvostupňovom konaní v zmysle príslušných ustanovení Trestného
poriadku oprávnený dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci konania o sťažnosti
na krajskom súde, ktorému ako súdu odvolaciemu prináleží alebo zrušiť namietané
uznesenie okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo sám rozhodnúť v súlade
s ustanovením § 194 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Vzhľadom na princíp
subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať postup a uznesenie okresného súdu označeného ako samostatného
porušovateľa označených práv, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd,
ktorý rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu.
3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú
slobodu uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám
hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie
pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie
však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo
porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo
slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie)
všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do
väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý
je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného
a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03).
Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
Na základe posúdenia obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu možno
konštatovať, že svoj právny záver o existencii dôvodov tzv. preventívnej väzby oprel
o adekvátnu a preskúmateľnú argumentáciu. Podľa názoru ústavného súdu je toto
odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu
opierajúce sa o aplikáciu relevantnej právnej úpravy korešpondujú skutkovým zisteniam,
a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých
skutkových okolností relevantných pre rozhodovanie o väzobnej otázke.
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu podrobil ústavný súd aj uznesenie okresného súdu ústavnoprávnemu prieskumu
a konštatuje, že predmetné uznesenie nevybočilo z medzí stanovených označenými
článkami ústavy a dohovoru.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa spočívajúcu v rýchlosti konania na krajskom súde,
uvedenú námietku považuje ústavný súd za neopodstatnenú. Krajský súd, ktorý o sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu rozhodol bez meškania, postupoval vo veci s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením, a tento jeho postup nemohol zasiahnuť do označených práv
sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že napriek
kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažovateľ nepredložil v konaní pred ústavným
súdom ani žiadosť o prepustenie z väzby a ani sťažnosť podanú proti uzneseniu okresného
súdu napriek tomu, že v konaní pred ústavným súdom uvádzal, že „odvolací súd sa
preukázateľne vôbec nezaoberal novými dôvodmi mojej žiadosti i sťažnosti...“.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme
navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný
súd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.
Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdení
v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd sa už uvedenými námietkami
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017