Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 148/2017
PDF · 204.3 KB
No categories available
III. ÚS 148/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska
kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos 201/2015-3054
z 31. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára
2016 doručená telefaxom a 2. marca 2016 doplnená predložením originálu sťažnosť
, , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného
v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu
a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 Tos 201/2015-3054 z 31. decembra 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný
pre účastníctva na zločine porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 21
ods. 1 písm. b), § 20, § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom
na § 138 písm. a) a e), § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, ako aj pre účastníctvo
na zločine lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 21 ods. 1 písm. b), § 20 a § 188 ods. 1 a 2
písm. c) a d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a e) a § 139 ods. 1 písm. e)
Trestného zákona. Konanie je vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 2 T 102/2013.
3.V uvedenej veci bol sťažovateľ znovu vzatý do väzby po tom, ako Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn.
3 Tdo 23/2013 zo 16. októbra 2013 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 To 82/2011
z 24. novembra 2011, ktorým druhostupňový zamietol odvolania štyroch obvinených proti
pôvodnému odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2010 z 12. mája 2011.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 102/2013 z 10. decembra 2015 podľa § 79
ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku nenahradil väzbu
sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.
5. O sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 10. decembra
2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením č. k. 6 Tos 201/2015-3054
z 31. decembra 2015 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.
6. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o väzbe porušil jeho
základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na slobodu
a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru.
7. Je presvedčený, že „konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnosť väzby
v začiatočnej fáze trestného konania stratili vzhľadom na čas, ktorý odvtedy uplynul,
na význame a presvedčivosti a nepostačujú už na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby“.
8. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „je... celkovo... obmedzený na osobnej
slobode v predmetnej veci spolu s výkonom trestu odňatia slobody viac ako 6 rokov“ ,
pritom on „žiadnym spôsobom nezavinil prieťahy v konaní, ktoré vznikli výlučne
nečinnosťou súdu alebo jeho neefektívnym postupom...
... sťažovateľ už v pôvodnom konaní upozorňoval na nezákonné zloženie senátu
a k situácii, ktorá nastala tak v prípade, že by súdy tomuto venovali pozornosť, nemuselo
dôjsť.
V ďalšom konaní, po zrušení pôvodného rozsudku... Najvyšším súdom SR..., opäť
dochádzalo k prieťahom v konaní, keď okresný súd nedokázal vo veci rozhodnúť
do novembra 2015, kedy odišla zákonná sudkyňa do starobného dôchodku.
Okresný súd tak musel vo veci začať konať odznova, a tak už viac ako 2 roky vo veci
nenastal žiadny pokrok.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že «je s poukazom na prezumpciu neviny nevinný a ako
nevinný je 6 rokov obmedzený na osobnej slobode s tým, že koniec súdneho konanie je
naďalej „v nedohľadne“, začína sa odznova, čo je v súlade s aplikačnou praxou dôvod
na jeho prepustenie z väzby».
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 6 Tos/201/2015-3054 dňa 31. 12. 2015
porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos/201/2015-3054 dňa 31. 12. 2015 sa
zrušuje.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
12. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
13. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
15. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú
slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného
v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Tos 201/2015-3054
z 31. decembra 2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy rozhodujúce o jeho
osobnej slobode v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu neprihliadli
na celkovú dĺžku trvania trestného konania, pritom podľa presvedčenia sťažovateľa
uplynutím času, počas ktorého je väzobne stíhaný, stratili konkrétne skutočnosti zakladajúce
dôvodnosť väzby na význame a presvedčivosti a nepostačujú na odôvodnenie ďalšieho
trvania pozbavenia jeho osobnej slobody.
16. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
17. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
18. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
19. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného
súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre
konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov
či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného poriadku)
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
20. V súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o väzbe fyzickej osoby je
potrebné zvýrazniť, že každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí
byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,
ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17
ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona
v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj
čl. 5 dohovoru.
21. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti
a zákonnosti (m. m. III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného
súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel
patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť
existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu
neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach
o väzbe. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc
na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej
slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.
22. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 6 Tos 201/2015-3054
z 31. decembra 2015 okrem iného uviedol:
«Na strane jednej je potrebné čiastočne prisvedčiť sťažnostnej argumentácii
obžalovaného... v tom smere, že v dĺžke doteraz realizovaného konania (a tým aj dĺžke
väzby u samotného obžalovaného...) prispelo primáme to, že pôvodný (odsudzujúci
rozsudok okresného súdu) bolo potrebné po podaní dovolania zrušiť z dôvodu formálno-
procesných porušení. Tým sa dostala vec do štádia opätovného prejednania pred
I. stupňovým súdom. Samotnú túto skutočnosť ako správne argumentuje samotný
(obžalovaný...) on osobne nezavinil. Na strane druhej bolo povinnosťou tunajšieho
(odvolacieho súdu) skúmať, či aj vzhľadom na túto skutočnosť a potrebu realizovania
opätovne nového dokazovania aj po zmene v zložení senátu (po odchode pôvodnej
predsedníčky senátu do dôchodku) dochádza k narušeniu princípu proporcionality medzi
doposiaľ realizovanou väzbou u obžalovaného... a samotným charakterom trestnej činnosti
kladenej tomuto (obžalovanému) za vinu.
V tomto kontexte tunajší (odvolací súd) oboznamujúc sa s trestnou vecou
v komplexnom rozsahu a šírke dospel k záveru, že v aktuálnom štádiu trestného konania
nedošlo k extrémnemu narušeniu proporcionality medzi doteraz realizovanou väzbou
u tohto (obžalovaného...) a charakterom trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným
týmto (obžalovaným...) na podklade aktuálne realizovaného trestného konania. Naviac
tunajší (odvolací súd) sa celkom zjavne nestotožňuje so sťažnostnými námietkami
obžalovaného prezentovanými v tom smere, že do času vyhlásenia odsudzujúceho
(právoplatného rozhodnutia veci) je potrebné na neho (na obžalovaného) hľadieť ako na
nevinného, čo má tiež indikovať potrebu jeho prepustenia z väzby. Naopak doteraz
nazhromaždený dôkazný materiál realizovaný v rámci konania pôvodného senátu,
resp. v rámci novo realizovaného dokazovania vo veci naznačuje, že trestné konanie
realizované aj voči obžalovanému... sa vedie zjavne nie na nedôvodnom základe.
V tomto smere teda pretrváva naplnenie materiálneho atribútu potrebného
na konštatovanie konkrétneho („preventívneho“ dôvodu väzby) u obžalovaného. Rovnako
tak v súlade s odôvodnením nachádzajúcim sa v napadnutom uznesení, podľa názoru
odvolacieho súdu je potrebné konštatovať aj dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej
činnosti zo strany obžalovaného pre prípad, že by bol z väzby prepustený na slobodu.
O tomto svedčí predovšetkým tá skutočnosť, že v minulosti už bol súdne trestaný, a to
v troch prípadoch, pričom naposledy v roku 2009 za majetkovú trestnú činnosť.
Aj tieto skutočnosti dokresľujú záver, že v osobe obžalovaného sa jedná o osobu
majúcu sklony predovšetkým k páchaniu tejto (majetkovej trestnej činnosti), a to aj
závažného charakteru.
Vzhľadom na konštatované skutočnosti nachádzajúce sa vyššie, podľa názoru
odvolacieho súdu za zákonne súladný je potrebné vyhodnotiť aj výrok uznesenia okresného
súdu v prípade obžalovaného... nenahradzujúci pretrvávajúci („preventívny“ dôvod väzby)
dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným, keďže takéto (väzbu
nahradzujúce opatrenie) zrejme v prípade jeho prijatia by mohlo znamenať vážnu hrozbu
dosiahnutia účelu trestného konania realizovaného práve prostredníctvom obmedzenia
osobnej slobody osoby obžalovanej vo väzbe.
Odvolací súd aktuálne preskúmavajúc sťažnostné dôvody obžalovaného
prezentované vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu pod sp. zn. 2 T/102/2013
zo dňa 10. 12. 2015 nezistil akýkoľvek dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého
uznesenia, a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Záverom tunajší (odvolací súd) pripomína súdu I. stupňa, vzhľadom na ustanovenie
§ 2 ods. 6 Trestného poriadku, že veci je potrebné venovať primárnu pozornosť, keďže sa
jedná o vec väzobnú a tieto (väzobné veci) sú povinné orgány činné v trestnom konaní
a súdy vybavovať prednostne a urýchlene.
Nerešpektovanie tejto (formálno-procesnej zásady) v konečnom dôsledku môže viesť
aj k prehodnoteniu, resp. zániku väzby u osoby obvinenej (obžalovanej).»
23. Úloha ústavného súdu v danej veci spočíva v preskúmaní a zistení, či sa krajský
súd v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi
otázkami, relevantnými pre rozhodnutie o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe,
a to v kontexte sťažovateľom predostretých námietok.
24. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva,
že tento sa pri rozhodovaní o zotrvaní sťažovateľa vo väzbe jeho podstatným argumentom
zaoberal. Uznal, že dovtedajšia dĺžka trvania trestného konania bola spôsobená formálno-
procesnými porušeniami vo veci konajúceho všeobecného súdu a že na celkovej dĺžke
trvania konania sťažovateľ neniesol žiadnu vinu. Avšak po preskúmaní a vyhodnotení
všetkých okolností daného prípadu (celková dĺžka konania, trvanie väzby sťažovateľa,
potreba opätovného prerokovania trestnej veci, charakter stíhanej trestnej činnosti) dospel
k záveru, že medzi realizovanou väzbou sťažovateľa a charakterom trestnej činnosti
kladenej mu za vinu nedochádza k narušeniu princípu proporcionality, a teda že jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nie je možné vyhovieť. Krajský súd neopomenul
uviesť ani konkrétnu skutočnosť (poukaz na trestnú minulosť sťažovateľa), z ktorej vyplýva
dôvodná obava, že by sťažovateľ po jeho prepustení z väzby na slobodu mohol pokračovať
v trestnej činnosti [dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].
25. Keďže nie je žiaden dôvod spochybňovať právomoc krajského súdu v danej veci
v konečnom dôsledku rozhodnúť o neprepustení sťažovateľa z väzby na slobodu (táto má
zákonnú oporu v ustanoveniach Trestného poriadku), prislúchalo ústavnému súdu posúdiť,
či druhostupňový súd napadnutým uznesením mohol zasiahnuť do označených práv
sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia jasne a dostatočne presvedčivo odôvodnil jednak danosť väzobného dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj svoj právny názor vzťahujúci sa
na argumentáciu sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu ide o ústavne konformné
a akceptovateľné odôvodnenie uznesenia.
26. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval sťažnostnú argumentáciu týkajúcu
sa napadnutého uznesenia krajského súdu za zjavne neopodstatnenú a bez ústavnoprávnej
relevancie. Keďže v napadnutom uznesení druhostupňového súdu ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by indikovalo porušenie zákona pri
rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho neprepustení z väzby
na slobodu, nezistil ani potenciálnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej
reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj preto ústavný súd nepovažoval
za potrebné dopĺňať či rozvíjať právne názory krajského súdu.
27. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť vo vzťahu
k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru je zjavne
neopodstatnenou aj z dôvodu, že sťažovateľom uplatnená námietka týkajúca nezohľadnenia
(neskúmania) dĺžky trvania trestného konania (resp. postupu súdu v rozpore s požiadavkou
prednostného a urýchleného vybavenia väzobných vecí) vo veci samej pri rozhodovaní
o osobnej slobode je predmetom ochrany podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (právo byť súdený
v primeranej lehote alebo prepustený počas konania), a nie čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri
napr. Bielski proti Poľsku a Nemecku, rozsudok, 3. 5. 2011, č. 18120/03; Tariq proti Českej
republike, rozsudok, 18. 4. 2006, č. 75455/01; Punzelt proti Českej republike, rozsudok,
25. 4. 2000, č. 31315/96; Contrada proti Taliansku, rozsudok, 24. 8. 1998, č. 27143/95,
Marrešová a Mareš proti Českej republike, rozhodnutie, 6. 5. 2003, č. 74365/01 a 76738/01;
a ďalšie).
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľa požadovaným v petite sťažnosti
(zrušenie uznesenia krajského súdu), rozhodovanie o ktorom je podmienené vyhovením
sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva alebo slobody
(pozri čl. 127 ods. 2 ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017