Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 148/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, advokátska

kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva

na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -3054

z 31. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára

2016 doručená telefaxom a 2. marca 2016 doplnená predložením originálu sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a 5 (ďalej len „“) a práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -3054 z 31. decembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný

pre účastníctva na zločine porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa § 21

ods. 1 písm. b), , a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na a , , ako aj pre účastníctvo

na zločine lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 21 ods. 1 písm. b), § 20 a § 188 ods. 1 a 2

písm. c) a d) s poukazom na a a

. Konanie je vedené Okresným súdom Trnava pod sp. zn. .

3.V uvedenej veci bol sťažovateľ znovu vzatý do väzby po tom, ako Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn.

zo 16. októbra 2013 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 24. novembra 2011, ktorým druhostupňový zamietol odvolania štyroch obvinených proti

pôvodnému odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. mája 2011.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. decembra 2015 podľa § 79

ods. 3 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

a zároveň podľa a nenahradil väzbu

sťažovateľa dohľadom probačného a mediačného úradníka.

5. O sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa z 10. decembra

2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením č. k. -3054

z 31. decembra 2015 tak, že ju podľa zamietol.

6. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o väzbe porušil jeho

základné právo na osobnú slobodu zaručené v a 5 a právo na slobodu

a bezpečnosť zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

7. Je presvedčený, že „konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvodnosť väzby

v začiatočnej fáze trestného konania stratili vzhľadom na čas, ktorý odvtedy uplynul,

na význame a presvedčivosti a nepostačujú už na dôvodnosť ďalšieho trvania väzby“.

8. Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „je... celkovo... obmedzený na osobnej

slobode v predmetnej veci spolu s výkonom trestu odňatia slobody viac ako 6 rokov“ ,

pritom on „žiadnym spôsobom nezavinil prieťahy v konaní, ktoré vznikli výlučne

nečinnosťou súdu alebo jeho neefektívnym postupom...

... sťažovateľ už v pôvodnom konaní upozorňoval na nezákonné zloženie senátu

a k situácii, ktorá nastala tak v prípade, že by súdy tomuto venovali pozornosť, nemuselo

dôjsť.

V ďalšom konaní, po zrušení pôvodného rozsudku... Najvyšším súdom SR..., opäť

dochádzalo k prieťahom v konaní, keď okresný súd nedokázal vo veci rozhodnúť

do novembra 2015, kedy odišla zákonná sudkyňa do starobného dôchodku.

Okresný súd tak musel vo veci začať konať odznova, a tak už viac ako 2 roky vo veci

nenastal žiadny pokrok.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že «je s poukazom na prezumpciu neviny nevinný a ako

nevinný je 6 rokov obmedzený na osobnej slobode s tým, že koniec súdneho konanie je

naďalej „v nedohľadne“, začína sa odznova, čo je v súlade s aplikačnou praxou dôvod

na jeho prepustenie z väzby».

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave uznesením č. k. -3054 dňa 31. 12. 2015

porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -3054 dňa 31. 12. 2015 sa

zrušuje.“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

13. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

15. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú

slobodu zaručeného v a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného

v čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -3054

z 31. decembra 2015, ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy rozhodujúce o jeho

osobnej slobode v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu neprihliadli

na celkovú dĺžku trvania trestného konania, pritom podľa presvedčenia sťažovateľa

uplynutím času, počas ktorého je väzobne stíhaný, stratili konkrétne skutočnosti zakladajúce

dôvodnosť väzby na význame a presvedčivosti a nepostačujú na odôvodnenie ďalšieho

trvania pozbavenia jeho osobnej slobody.

16. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

17. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

18. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

19. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného

súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre

konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov

či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu všeobecného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane )

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

, , ).

20. V súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o väzbe fyzickej osoby je

potrebné zvýrazniť, že každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí

byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie,

ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 , ako aj

čl. 5 dohovoru.

21. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (m. m. ). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného

súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel

patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o väzbe. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

22. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -3054

z 31. decembra 2015 okrem iného uviedol:

«Na strane jednej je potrebné čiastočne prisvedčiť sťažnostnej argumentácii

obžalovaného... v tom smere, že v dĺžke doteraz realizovaného konania (a tým aj dĺžke

väzby u samotného obžalovaného...) prispelo primáme to, že pôvodný (odsudzujúci

rozsudok okresného súdu) bolo potrebné po podaní dovolania zrušiť z dôvodu formálno-

procesných porušení. Tým sa dostala vec do štádia opätovného prejednania pred

I. stupňovým súdom. Samotnú túto skutočnosť ako správne argumentuje samotný

(obžalovaný...) on osobne nezavinil. Na strane druhej bolo povinnosťou tunajšieho

(odvolacieho súdu) skúmať, či aj vzhľadom na túto skutočnosť a potrebu realizovania

opätovne nového dokazovania aj po zmene v zložení senátu (po odchode pôvodnej

predsedníčky senátu do dôchodku) dochádza k narušeniu princípu proporcionality medzi

doposiaľ realizovanou väzbou u obžalovaného... a samotným charakterom trestnej činnosti

kladenej tomuto (obžalovanému) za vinu.

V tomto kontexte tunajší (odvolací súd) oboznamujúc sa s trestnou vecou

v komplexnom rozsahu a šírke dospel k záveru, že v aktuálnom štádiu trestného konania

nedošlo k extrémnemu narušeniu proporcionality medzi doteraz realizovanou väzbou

u tohto (obžalovaného...) a charakterom trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným

týmto (obžalovaným...) na podklade aktuálne realizovaného trestného konania. Naviac

tunajší (odvolací súd) sa celkom zjavne nestotožňuje so sťažnostnými námietkami

obžalovaného prezentovanými v tom smere, že do času vyhlásenia odsudzujúceho

(právoplatného rozhodnutia veci) je potrebné na neho (na obžalovaného) hľadieť ako na

nevinného, čo má tiež indikovať potrebu jeho prepustenia z väzby. Naopak doteraz

nazhromaždený dôkazný materiál realizovaný v rámci konania pôvodného senátu,

resp. v rámci novo realizovaného dokazovania vo veci naznačuje, že trestné konanie

realizované aj voči obžalovanému... sa vedie zjavne nie na nedôvodnom základe.

V tomto smere teda pretrváva naplnenie materiálneho atribútu potrebného

na konštatovanie konkrétneho („preventívneho“ dôvodu väzby) u obžalovaného. Rovnako

tak v súlade s odôvodnením nachádzajúcim sa v napadnutom uznesení, podľa názoru

odvolacieho súdu je potrebné konštatovať aj dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej

činnosti zo strany obžalovaného pre prípad, že by bol z väzby prepustený na slobodu.

O tomto svedčí predovšetkým tá skutočnosť, že v minulosti už bol súdne trestaný, a to

v troch prípadoch, pričom naposledy v roku 2009 za majetkovú trestnú činnosť.

Aj tieto skutočnosti dokresľujú záver, že v osobe obžalovaného sa jedná o osobu

majúcu sklony predovšetkým k páchaniu tejto (majetkovej trestnej činnosti), a to aj

závažného charakteru.

Vzhľadom na konštatované skutočnosti nachádzajúce sa vyššie, podľa názoru

odvolacieho súdu za zákonne súladný je potrebné vyhodnotiť aj výrok uznesenia okresného

súdu v prípade obžalovaného... nenahradzujúci pretrvávajúci („preventívny“ dôvod väzby)

dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným, keďže takéto (väzbu

nahradzujúce opatrenie) zrejme v prípade jeho prijatia by mohlo znamenať vážnu hrozbu

dosiahnutia účelu trestného konania realizovaného práve prostredníctvom obmedzenia

osobnej slobody osoby obžalovanej vo väzbe.

Odvolací súd aktuálne preskúmavajúc sťažnostné dôvody obžalovaného

prezentované vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu pod sp. zn.

zo dňa 10. 12. 2015 nezistil akýkoľvek dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého

uznesenia, a preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Záverom tunajší (odvolací súd) pripomína súdu I. stupňa, vzhľadom na ustanovenie

, že veci je potrebné venovať primárnu pozornosť, keďže sa

jedná o vec väzobnú a tieto (väzobné veci) sú povinné orgány činné v trestnom konaní

a súdy vybavovať prednostne a urýchlene.

Nerešpektovanie tejto (formálno-procesnej zásady) v konečnom dôsledku môže viesť

aj k prehodnoteniu, resp. zániku väzby u osoby obvinenej (obžalovanej).»

23. Úloha ústavného súdu v danej veci spočíva v preskúmaní a zistení, či sa krajský

súd v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi

otázkami, relevantnými pre rozhodnutie o ďalšom ponechaní sťažovateľa vo väzbe,

a to v kontexte sťažovateľom predostretých námietok.

24. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva,

že tento sa pri rozhodovaní o zotrvaní sťažovateľa vo väzbe jeho podstatným argumentom

zaoberal. Uznal, že dovtedajšia dĺžka trvania trestného konania bola spôsobená formálno-

procesnými porušeniami vo veci konajúceho všeobecného súdu a že na celkovej dĺžke

trvania konania sťažovateľ neniesol žiadnu vinu. Avšak po preskúmaní a vyhodnotení

všetkých okolností daného prípadu (celková dĺžka konania, trvanie väzby sťažovateľa,

potreba opätovného prerokovania trestnej veci, charakter stíhanej trestnej činnosti) dospel

k záveru, že medzi realizovanou väzbou sťažovateľa a charakterom trestnej činnosti

kladenej mu za vinu nedochádza k narušeniu princípu proporcionality, a teda že jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nie je možné vyhovieť. Krajský súd neopomenul

uviesť ani konkrétnu skutočnosť (poukaz na trestnú minulosť sťažovateľa), z ktorej vyplýva

dôvodná obava, že by sťažovateľ po jeho prepustení z väzby na slobodu mohol pokračovať

v trestnej činnosti [dôvod väzby podľa ].

25. Keďže nie je žiaden dôvod spochybňovať právomoc krajského súdu v danej veci

v konečnom dôsledku rozhodnúť o neprepustení sťažovateľa z väzby na slobodu (táto má

zákonnú oporu v ustanoveniach ), prislúchalo ústavnému súdu posúdiť,

či druhostupňový súd napadnutým uznesením mohol zasiahnuť do označených práv

sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia jasne a dostatočne presvedčivo odôvodnil jednak danosť väzobného dôvodu

podľa , ako aj svoj právny názor vzťahujúci sa

na argumentáciu sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu ide o ústavne konformné

a akceptovateľné odôvodnenie uznesenia.

26. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval sťažnostnú argumentáciu týkajúcu

sa napadnutého uznesenia krajského súdu za zjavne neopodstatnenú a bez ústavnoprávnej

relevancie. Keďže v napadnutom uznesení druhostupňového súdu ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by indikovalo porušenie zákona pri

rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho neprepustení z väzby

na slobodu, nezistil ani potenciálnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, ktorej

reálnosť by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným (m. m. ). Aj preto ústavný súd nepovažoval

za potrebné dopĺňať či rozvíjať právne názory krajského súdu.

27. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru je zjavne

neopodstatnenou aj z dôvodu, že sťažovateľom uplatnená námietka týkajúca nezohľadnenia

(neskúmania) dĺžky trvania trestného konania (resp. postupu súdu v rozpore s požiadavkou

prednostného a urýchleného vybavenia väzobných vecí) vo veci samej pri rozhodovaní

o osobnej slobode je predmetom ochrany podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (právo byť súdený

v primeranej lehote alebo prepustený počas konania), a nie čl. 5 ods. 4 dohovoru (pozri

napr. Bielski proti Poľsku a Nemecku, rozsudok, 3. 5. 2011, č. 18120/03; Tariq proti Českej

republike, rozsudok, 18. 4. 2006, č. 75455/01; Punzelt proti Českej republike, rozsudok,

25. 4. 2000, č. 31315/96; Contrada proti Taliansku, rozsudok, 24. 8. 1998, č. 27143/95,

Marrešová a Mareš proti Českej republike, rozhodnutie, 6. 5. 2003, č. 74365/01 a 76738/01;

a ďalšie).

28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľa požadovaným v petite sťažnosti

(zrušenie uznesenia krajského súdu), rozhodovanie o ktorom je podmienené vyhovením

sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva alebo slobody

(pozri ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017