Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 208/2017
PDF · 214.15 KB
No categories available
III. ÚS 208/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017
prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,
advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, pre namietané porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 18/2015 z 20. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 18/2015 z 20. mája 2015.
Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 2 T 34/2012 z 5. novembra 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 134/2012 zo 14. mája 2013 odsúdený pre zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. l písm. c) a d) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. g) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“), že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo 18/2015 z 20. mája 2015 dovolanie odmietol.
Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tvrdením, že najvyšší súd sa nevysporiadal
s dovolacími argumentmi sťažovateľa, pričom z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
nevyplýva „konkrétna vysvetľujúca argumentácia“.
Sťažovateľ v ďalšom odôvodnení svojej sťažnosti rekapituloval v zásade v celom
svoje dovolacie námietky smerované voči spôsobu, akým bol v trestnom konaní
zabezpečený usvedčujúci dôkaz proti sťažovateľovi.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd vo svojom uznesení uviedol dve verzie
zabezpečenia dôkazu „tým, že osobná prehliadka podľa § 99 ods. 4 Tr. por. bola podľa jeho
názoru vykonaná v súlade so zákonom a v tom istom uznesení konštatuje, že dovolateľ
drogy vydal podľa § 89 ods. 1 Tr. por., pričom je jasné, že dôkaz - drogy, nemohol byť
zabezpečený oboma týmito spôsobmi, ide o rozdielne procesné inštitúty upravené
V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol: „Dokazovaním bolo pred prvostupňovým
súdom zo strany príslušníkov polície preukazované, že dôkaz zabezpečili vykonaním osobnej
prehliadky po prevezení zadržaného sťažovateľa do budovy OR PZ v Piešťanoch,
v kancelárii na 4. poschodí.
Samotná táto skutočnosť výkonu osobnej prehliadky až v budove PZ a to,
že prehliadku vykonávali aj osoby, ktoré pri zadržaní vôbec neboli, vylučuje aplikáciu
ustanovenia § 99 ods. 4 Tr. por., pretože z takéhoto postupu je jasné, že policajti nemali
pri zadržaní podozrenie, že má pri sebe sťažovateľ zbraň alebo inú vec, ktorou by mohol
ohroziť život alebo zdravie osoby a sledovali iba cieľ zabezpečiť dôkaz pre trestné konanie.
V takomto prípade potom už mohlo ísť iba o osobnú prehliadku podľa § 99 ods. 3
Tr. por. vykonanú bez splnenia zákonných podmienok.
Formálne predpoklady vyžadované § 105 ods. 2 Tr. por. v otázke účasti
nezúčastnenej osoby pri osobnej prehliadke splnené neboli, podľa vykonaných výpovedí
vykonali prehliadku príslušníci polície , a ,
z ktorých ani jeden takúto podmienku nespĺňa.
Podľa konštantnej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR 4 Tost 28/2012, obdobne
rozhodnutie NS SR č.k. 1 TdoV 7/2011, strana 8, rozhodnutie NS SR č.k. 4 Tost 28/2012,
strana 5 a 6) i podľa procesnej teórie trestného práva musí ísť o osobu, ktorá nemá pomer
k veci.
Zároveň neboli dodržané ani podmienky vyžadované ustanovením § 105 ods. 3,
ods. 4 a ods. 5 Tr. por. a § 104 ods. 1 Tr. por.
O výkone osobnej prehliadky neexistuje zápisnica, preto vyššie uvedené formálne
predpoklady zákonnosti osobnej prehliadky nemohli byť v žiadnom prípade dodržané.
Za takýchto okolností predsa nemôže ísť o osobnú prehliadku vykonanú v súlade
so zákonom.
Aj ak by dovolateľ teoreticky pripustil, že v jeho veci bol zabezpečený dôkaz podľa
§ 89 ods. 1 Tr. por., čo je vykonaným dokazovaním celkom jednoznačne vylúčené, aj tak by
išlo o zabezpečenie dôkazu nezákonným spôsobom.
Dovolateľ by bol v takom prípade nezákonným spôsobom, hrozbou uloženia
poriadkovej pokuty, donútený predložiť proti sebe dôkaz, na základe ktorého došlo následne
k jeho obvineniu a vykonávaniu vyšetrovacích úkonov, čo vyplýva zo zápisnice o vydaní veci
zo dňa 27.4.2011, kde je hrozba poriadkovej pokuty ak vec nevydá uvedená jasne.
Zabezpečenie dôkazu proti obžalovanému naznačeným spôsobom by bolo v rozpore
s ústavným právom nebyť donucovaný k sebaobviňovaniu.“
Keďže najvyšší súd sa s touto dovolacou argumentáciou náležite nevysporiadal,
navrhol sťažovateľ vo veci rozhodnúť týmto nálezom:
„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Najvyššom
súde SR pod č.k. 3 Tdo 18/2015 zo dňa 20.5.2015 v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR č.k. 3 Tdo 18/2015 zo dňa 20.5.2015, došlo k porušeniu ústavného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie
článku Čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.)
Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Tdo 18/2015 zo dňa 20.5.2015 sa zrušuje.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podstatná časť argumentácie sťažovateľa sa týka tvrdenia o nezákonnosti spôsobu
zabezpečenia dôkazu, na základe ktorého bol uznaný vinným. Nápravu v tomto smere
nevykonal ani odvolací ani dovolací súd. Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný
súd viazaný, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda výlučne
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 40/2014 z 29. apríla 2015, ktorým najvyšší súd
odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 81/2013 z 21. januára
2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že dovolacia argumentácia
sťažovateľa bola totožná s citovanou argumentáciou uvedenou v sťažnosti podanej
ústavnému súdu. To je zrejmé aj z toho, že aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu je
sťažovateľ opakovane označený ako „dovolateľ“.
Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa porušil jeho označené základné práva a práva
tým, že sa dôsledne nevysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu
je možné ustáliť, že sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu, že rozhodnutie je založené
na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g)] Trestného poriadku].
Najvyšší súd k dovolacím námietkam sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku)
na základe podaného dovolania zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného
poriadku), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku),
za splnenia podmienok uvedených v § 373 Trestného poriadku, v zákonnej lehote a mieste,
kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného
poriadku). Dospel však k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1
písm. g/ Trestného poriadku.
Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku
obvinený videl v tom, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom.
Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie
súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli
vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným
spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí
byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by
sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.
Dokazovaním v trestnom konaní sa rozumie zákonom upravený postup orgánov
činných v trestnom konaní a súdu, ktorého úlohou je poznanie všetkých podstatných
skutočností dôležitých pre ďalší postup konania a v konečnej fáze aj pre rozhodnutie.
Dokazovanie prebieha v štyroch etapách - vyhľadávanie dôkazov, vykonávanie dôkazov,
previerka dôkazov a hodnotenie dôkazov. Prvé dve etapy predstavujú činnosť upravenú
procesnými predpismi a metodickými a taktickými požiadavkami kriminalistiky. Ďalšie
dve etapy sú založené na myšlienkovej a logickej činnosti orgánov činných v trestnom
konaní alebo súdu.
Za zákonný spôsob získania dôkazu treba považovať jednak splnenie formálnych,
t.j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho
dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t.j. aby úkon - použitý
dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností,
na ktoré zameraný a použitý môže byť (R 38/2003).
Z predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil,
že obvinený bol príslušníkmi polície zadržaný (§ 85 ods. 1 Trestného
poriadku) na základe informácie z operatívno pátracej činnosti, ktorá bola podkladom na
vykonanie služobného zákroku (výpovede svedkov, príslušníkov Policajného zboru -
, , ).
O tomto neodkladnom a neopakovateľnom úkone bola vyhotovená zápisnica
z 27. apríla 2011, z ktorej vyplýva, že obvinený bol zadržaný v ten istý deň o 14.15 hod.
v meste bezprostredne po spáchaní trestného činu (č. l. 13).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o PZ“) policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona
vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je dôvodné
podozrenie z ich páchania.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o PZ služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho
medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje
do základných práv a slobôd osoby.
Citované oprávnenie je v praxi označované ako oprávnenie policajta na vykonanie
tzv. bezpečnostnej prehliadky (§ 99 ods. 4 Trestného poriadku).
V súvislosti s námietkou obvineného, že osobná prehliadka podľa citovaného
ustanovenia nebola vykonaná zákonným spôsobom, dovolací súd upozorňuje, že je potrebné
prísne odlišovať medzi vykonaním osobnej prehliadky podľa § 99 ods. 4 Trestného poriadku
a vykonaním osobnej prehliadky v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 Trestného poriadku. Účel
vykonania osobnej prehliadky v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 Trestného poriadku
je procesný, zatiaľ čo účel vykonania tzv. bezpečnostnej prehliadky je čisto bezpečnostný,
nakoľko jej účelom nie je zaobstarať dôkaz pre trestné konanie, ale len odvrátiť
nebezpečenstvo, ktoré neznesie odklad. Tzv. bezpečnostnú prehliadku nemusí vzhľadom
na jej bezprostrednú povahu vykonávať osoba rovnakého pohlavia.
Ak pri vykonávaní služobného zákroku (a následnej bezpečnostnej prehliadky)
vznikne dôvodné podozrenie, že táto osoba sa dopustila trestného činu a má pri sebe vec
dôležitú pre trestné konanie, je potrebné postupovať v zmysle ustanovení Trestného
poriadku (vydanie veci § 89 Trestného poriadku, odňatie veci § 91 Trestného poriadku,
osobná prehliadka § 102 Trestného poriadku). Naproti tomu vykonanie osobnej prehliadky
v zmysle ustanovenia § 99 ods. 3 Trestného poriadku je trestnoprocesným inštitútom.
Osobná prehliadka je typickým zaisťovacím úkonom, ktorým sa zaisťuje vec dôležitá
pre trestné konanie.
Osobnú prehliadku v trestnom konaní možno vykonať s cieľom
1/ zaistiť vec dôležitú pre trestné konanie(§ 99 ods. 3 Trestného poriadku), alebo
2/ chrániť život, resp. zdravie v súvislosti s obmedzením osobnej slobody určitej
osoby (§ 99 ods. 4 Trestného poriadku).
Ustanovenie § 99 ods. 3 Trestného poriadku upravuje spôsob ako riadne a zákonne
zaistiť vec potrebnú pre trestné konanie.
Ustanovenie § 99 ods. 4 Trestného poriadku legalizuje zásahy orgánov činných
v trestnom konaní do ústavou zaručeného práva na nedotknuteľnosť osoby. V tomto prípade
je možné osobnú prehliadku vykonať len vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie, že má
pri sebe zbraň, alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť život alebo zdravie osoby. Toto
ustanovenie poskytuje ochranu orgánu činného v trestnom konaní, prípadne bližšie
nešpecifikovaných osôb pred hrozbou, ktorá môže vzniknúť pri vykonaní úkonu zadržania.
Prostredníctvom tohto ustanovenia nie je možné u zadržanej osoby zaistiť dôkaz, ktorý môže
byť použitý v jej neprospech.
Z uvedeného možno vyvodiť opodstatnenosť vykonania spomínaného služobného
zákroku, a teda postup policajtov pri vykonaní prehliadky v zmysle ustanovenia § 99 ods. 4
Trestného poriadku možno považovať za zákonný.
Najvyšší súd sa nestotožnil ani s obhajobou obvineného spočívajúcou v odkaze
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s vydaním veci a hrozbe
uloženia poriadkovej pokuty (zabezpečenie dôkazu proti obvinenému naznačeným
spôsobom by bolo v rozpore s ústavným právom nebyť donucovaný k sebaobviňovaniu).
Obvinený poukazoval aj na stanovisko Ústavného súdu Českej republiky, č. k. PL-st
30/2010, z 30.novembra 2010, ktoré je zhrnutím judikatúry Ústavného súdu Českej
republiky k otázke zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.
Tieto rozhodnutia nie je možné aplikovať na uvedený prípad, nakoľko v tomto
prípade policajt nenútil obvineného na vydanie veci, ale ho vyzval na dobrovoľné vydanie
veci (§ 89 ods. 1 Trestného poriadku).
Podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné
konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ak ju
treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať.
Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá ako aj
na iné následky nevyhovenia.
Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím, a preto sa nerobí uznesením. Ide o ústne
opatrenie.
Zo zápisnice o vydaní veci z 27. apríla 2011 (č. 1. 96) vyplýva, že obvinený
na výzvu policajta dobrovoľne vydal sušinu rastlinného pôvodu a alobal s obsahom bieleho
prášku, ktorý bol vložený v krabičke cigariet (metamfetamín). Tento úkon bol ukončený
v ten istý deň o 14.50 hod.»
Najvyšší súd v citovanej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia zaujal stanovisko
k zásadnej dovolacej námietke a vychádzajúc z čiastkových záverov skonštatoval
nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie odmietol.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení najvyšší súd podrobne
interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –
dovolania [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť
argumentačných námietok sťažovateľa týkajúcich sa procesných úkonov, ktorých
zákonnosť sťažovateľ v dovolaní namietal. Najvyšší súd dostatočne odpovedal na ťažiskové
dovolacie argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nezákonnosti vykonaných
dôkazov. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích
dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí
dovolania. Závery najvyššieho súdu boli založené na racionálnom a ústavne konformnom
výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého
bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný
základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň
postačujúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento
postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia
za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bolo možné odmietnuť
aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom z radov advokátov, je v sťažnosti označený menom, priezviskom
a dátumom narodenia. V sťažnosti ani v plnej moci udelenej advokátovi nie je uvedená
žiadna adresa sťažovateľa, ktorá patrí medzi povinné identifikačné údaje. Ústavný súd
konštatuje, že označenie sťažovateľa bez tohto údaja nespĺňa zákonné kritériá, ktoré pre
označenie subjektu sťažovateľa vyžaduje § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení
s primeraným použitím § 127 ods. 1 a § 133 ods. 1 Civilného sporového poriadku (obdobne
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017