Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 208/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017

prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom,

advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu

podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. mája 2015.

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 5. novembra 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. mája 2013 odsúdený pre zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa ods. l písm. c) a d)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. g) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 20. mája 2015 dovolanie odmietol.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tvrdením, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s dovolacími argumentmi sťažovateľa, pričom z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nevyplýva „konkrétna vysvetľujúca argumentácia“.

Sťažovateľ v ďalšom odôvodnení svojej sťažnosti rekapituloval v zásade v celom

svoje dovolacie námietky smerované voči spôsobu, akým bol v trestnom konaní

zabezpečený usvedčujúci dôkaz proti sťažovateľovi.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd vo svojom uznesení uviedol dve verzie

zabezpečenia dôkazu „tým, že osobná prehliadka podľa bola podľa jeho

názoru vykonaná v súlade so zákonom a v tom istom uznesení konštatuje, že dovolateľ

drogy vydal podľa , pričom je jasné, že dôkaz - drogy, nemohol byť

zabezpečený oboma týmito spôsobmi, ide o rozdielne procesné inštitúty upravené

v .“

V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol: „Dokazovaním bolo pred prvostupňovým

súdom zo strany príslušníkov polície preukazované, že dôkaz zabezpečili vykonaním osobnej

prehliadky po prevezení zadržaného sťažovateľa do budovy OR PZ v Piešťanoch,

v kancelárii na 4. poschodí.

Samotná táto skutočnosť výkonu osobnej prehliadky až v budove PZ a to,

že prehliadku vykonávali aj osoby, ktoré pri zadržaní vôbec neboli, vylučuje aplikáciu

ustanovenia , pretože z takéhoto postupu je jasné, že policajti nemali

pri zadržaní podozrenie, že má pri sebe sťažovateľ zbraň alebo inú vec, ktorou by mohol

ohroziť život alebo zdravie osoby a sledovali iba cieľ zabezpečiť dôkaz pre trestné konanie.

V takomto prípade potom už mohlo ísť iba o osobnú prehliadku podľa § 99 ods. 3

vykonanú bez splnenia zákonných podmienok.

Formálne predpoklady vyžadované v otázke účasti

nezúčastnenej osoby pri osobnej prehliadke splnené neboli, podľa vykonaných výpovedí

vykonali prehliadku príslušníci polície , a ,

z ktorých ani jeden takúto podmienku nespĺňa.

Podľa konštantnej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR , obdobne

rozhodnutie NS SR č.k. , strana 8, rozhodnutie NS SR č.k. ,

strana 5 a 6) i podľa procesnej teórie trestného práva musí ísť o osobu, ktorá nemá pomer

k veci.

Zároveň neboli dodržané ani podmienky vyžadované ustanovením § 105 ods. 3,

ods. 4 a ods. 5 a

O výkone osobnej prehliadky neexistuje zápisnica, preto vyššie uvedené formálne

predpoklady zákonnosti osobnej prehliadky nemohli byť v žiadnom prípade dodržané.

Za takýchto okolností predsa nemôže ísť o osobnú prehliadku vykonanú v súlade

so zákonom.

Aj ak by dovolateľ teoreticky pripustil, že v jeho veci bol zabezpečený dôkaz podľa

, čo je vykonaným dokazovaním celkom jednoznačne vylúčené, aj tak by

išlo o zabezpečenie dôkazu nezákonným spôsobom.

Dovolateľ by bol v takom prípade nezákonným spôsobom, hrozbou uloženia

poriadkovej pokuty, donútený predložiť proti sebe dôkaz, na základe ktorého došlo následne

k jeho obvineniu a vykonávaniu vyšetrovacích úkonov, čo vyplýva zo zápisnice o vydaní veci

zo dňa 27.4.2011, kde je hrozba poriadkovej pokuty ak vec nevydá uvedená jasne.

Zabezpečenie dôkazu proti obžalovanému naznačeným spôsobom by bolo v rozpore

s ústavným právom nebyť donucovaný k sebaobviňovaniu.“

Keďže najvyšší súd sa s touto dovolacou argumentáciou náležite nevysporiadal,

navrhol sťažovateľ vo veci rozhodnúť týmto nálezom:

„Konaním Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Najvyššom

súde SR pod č.k. zo dňa 20.5.2015 v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR č.k. zo dňa 20.5.2015, došlo k porušeniu ústavného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a k porušeniu jeho ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie

článku Čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. )

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. zo dňa 20.5.2015 sa zrušuje.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatná časť argumentácie sťažovateľa sa týka tvrdenia o nezákonnosti spôsobu

zabezpečenia dôkazu, na základe ktorého bol uznaný vinným. Nápravu v tomto smere

nevykonal ani odvolací ani dovolací súd. Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ktorým je ústavný

súd viazaný, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda výlučne

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2015, ktorým najvyšší súd

odmietol jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 21. januára

2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že dovolacia argumentácia

sťažovateľa bola totožná s citovanou argumentáciou uvedenou v sťažnosti podanej

ústavnému súdu. To je zrejmé aj z toho, že aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu je

sťažovateľ opakovane označený ako „dovolateľ“.

Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa porušil jeho označené základné práva a práva

tým, že sa dôsledne nevysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu

je možné ustáliť, že sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu, že rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom [dovolací dôvod podľa

] ].

Najvyšší súd k dovolacím námietkam sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

na základe podaného dovolania zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Trestného

poriadku), bolo podané oprávnenou osobou ( ),

za splnenia podmienok uvedených v , v zákonnej lehote a mieste,

kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného

poriadku). Dospel však k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1

písm. g/ .

Existenciu dovolacieho dôvodu podľa

obvinený videl v tom, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom.

Uvedený dovolací dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď rozhodnutie

súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané, resp. neboli

vykonané zákonným spôsobom, prípadne na dôkazoch, ktoré neboli získané zákonným

spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí

byť z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by

sa mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy.

Dokazovaním v trestnom konaní sa rozumie zákonom upravený postup orgánov

činných v trestnom konaní a súdu, ktorého úlohou je poznanie všetkých podstatných

skutočností dôležitých pre ďalší postup konania a v konečnej fáze aj pre rozhodnutie.

Dokazovanie prebieha v štyroch etapách - vyhľadávanie dôkazov, vykonávanie dôkazov,

previerka dôkazov a hodnotenie dôkazov. Prvé dve etapy predstavujú činnosť upravenú

procesnými predpismi a metodickými a taktickými požiadavkami kriminalistiky. Ďalšie

dve etapy sú založené na myšlienkovej a logickej činnosti orgánov činných v trestnom

konaní alebo súdu.

Za zákonný spôsob získania dôkazu treba považovať jednak splnenie formálnych,

t.j. procesných podmienok vyžadovaných na vykonanie konkrétneho

dôkazu a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t.j. aby úkon - použitý

dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností,

na ktoré zameraný a použitý môže byť (R 38/2003).

Z predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil,

že obvinený bol príslušníkmi polície zadržaný (§ 85 ods. 1 Trestného

poriadku) na základe informácie z operatívno pátracej činnosti, ktorá bola podkladom na

vykonanie služobného zákroku (výpovede svedkov, príslušníkov Policajného zboru -

, , ).

O tomto neodkladnom a neopakovateľnom úkone bola vyhotovená zápisnica

z 27. apríla 2011, z ktorej vyplýva, že obvinený bol zadržaný v ten istý deň o 14.15 hod.

v meste bezprostredne po spáchaní trestného činu (č. l. 13).

Podľa o Policajnom zbore v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o PZ“) policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona

vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, alebo je dôvodné

podozrenie z ich páchania.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o PZ služobný zákrok je zákonom ustanovená a v jeho

medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje

do základných práv a slobôd osoby.

Citované oprávnenie je v praxi označované ako oprávnenie policajta na vykonanie

tzv. bezpečnostnej prehliadky ( ).

V súvislosti s námietkou obvineného, že osobná prehliadka podľa citovaného

ustanovenia nebola vykonaná zákonným spôsobom, dovolací súd upozorňuje, že je potrebné

prísne odlišovať medzi vykonaním osobnej prehliadky podľa

a vykonaním osobnej prehliadky v zmysle ustanovenia . Účel

vykonania osobnej prehliadky v zmysle ustanovenia

je procesný, zatiaľ čo účel vykonania tzv. bezpečnostnej prehliadky je čisto bezpečnostný,

nakoľko jej účelom nie je zaobstarať dôkaz pre trestné konanie, ale len odvrátiť

nebezpečenstvo, ktoré neznesie odklad. Tzv. bezpečnostnú prehliadku nemusí vzhľadom

na jej bezprostrednú povahu vykonávať osoba rovnakého pohlavia.

Ak pri vykonávaní služobného zákroku (a následnej bezpečnostnej prehliadky)

vznikne dôvodné podozrenie, že táto osoba sa dopustila trestného činu a má pri sebe vec

dôležitú pre trestné konanie, je potrebné postupovať v zmysle ustanovení Trestného

poriadku (vydanie veci , odňatie veci ,

osobná prehliadka ). Naproti tomu vykonanie osobnej prehliadky

v zmysle ustanovenia je trestnoprocesným inštitútom.

Osobná prehliadka je typickým zaisťovacím úkonom, ktorým sa zaisťuje vec dôležitá

pre trestné konanie.

Osobnú prehliadku v trestnom konaní možno vykonať s cieľom

1/ zaistiť vec dôležitú pre trestné konanie( ), alebo

2/ chrániť život, resp. zdravie v súvislosti s obmedzením osobnej slobody určitej

osoby ( ).

Ustanovenie upravuje spôsob ako riadne a zákonne

zaistiť vec potrebnú pre trestné konanie.

Ustanovenie legalizuje zásahy orgánov činných

v trestnom konaní do zaručeného práva na nedotknuteľnosť osoby. V tomto prípade

je možné osobnú prehliadku vykonať len vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie, že má

pri sebe zbraň, alebo inú vec, ktorou by mohla ohroziť život alebo zdravie osoby. Toto

ustanovenie poskytuje ochranu orgánu činného v trestnom konaní, prípadne bližšie

nešpecifikovaných osôb pred hrozbou, ktorá môže vzniknúť pri vykonaní úkonu zadržania.

Prostredníctvom tohto ustanovenia nie je možné u zadržanej osoby zaistiť dôkaz, ktorý môže

byť použitý v jej neprospech.

Z uvedeného možno vyvodiť opodstatnenosť vykonania spomínaného služobného

zákroku, a teda postup policajtov pri vykonaní prehliadky v zmysle ustanovenia § 99 ods. 4

možno považovať za zákonný.

Najvyšší súd sa nestotožnil ani s obhajobou obvineného spočívajúcou v odkaze

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s vydaním veci a hrozbe

uloženia poriadkovej pokuty (zabezpečenie dôkazu proti obvinenému naznačeným

spôsobom by bolo v rozpore s ústavným právom nebyť donucovaný k sebaobviňovaniu).

Obvinený poukazoval aj na stanovisko Ústavného súdu Českej republiky, č. k. PL-st

30/2010, z 30.novembra 2010, ktoré je zhrnutím judikatúry Ústavného súdu Českej

republiky k otázke zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.

Tieto rozhodnutia nie je možné aplikovať na uvedený prípad, nakoľko v tomto

prípade policajt nenútil obvineného na vydanie veci, ale ho vyzval na dobrovoľné vydanie

veci ( ).

Podľa kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné

konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ak ju

treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať.

Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá ako aj

na iné následky nevyhovenia.

Výzva na vydanie veci nie je rozhodnutím, a preto sa nerobí uznesením. Ide o ústne

opatrenie.

Zo zápisnice o vydaní veci z 27. apríla 2011 (č. 1. 96) vyplýva, že obvinený

na výzvu policajta dobrovoľne vydal sušinu rastlinného pôvodu a alobal s obsahom bieleho

prášku, ktorý bol vložený v krabičke cigariet (metamfetamín). Tento úkon bol ukončený

v ten istý deň o 14.50 hod.»

Najvyšší súd v citovanej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia zaujal stanovisko

k zásadnej dovolacej námietke a vychádzajúc z čiastkových záverov skonštatoval

nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie odmietol.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení najvyšší súd podrobne

interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku –

dovolania [ ] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť

argumentačných námietok sťažovateľa týkajúcich sa procesných úkonov, ktorých

zákonnosť sťažovateľ v dovolaní namietal. Najvyšší súd dostatočne odpovedal na ťažiskové

dovolacie argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nezákonnosti vykonaných

dôkazov. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích

dôvodov podľa citovaných ustanovení a rozhodol o odmietnutí

dovolania. Závery najvyššieho súdu boli založené na racionálnom a ústavne konformnom

výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého

bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň

postačujúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento

postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia

za dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bolo možné odmietnuť

aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom z radov advokátov, je v sťažnosti označený menom, priezviskom

a dátumom narodenia. V sťažnosti ani v plnej moci udelenej advokátovi nie je uvedená

žiadna adresa sťažovateľa, ktorá patrí medzi povinné identifikačné údaje. Ústavný súd

konštatuje, že označenie sťažovateľa bez tohto údaja nespĺňa zákonné kritériá, ktoré pre

označenie subjektu sťažovateľa vyžaduje v spojení

s primeraným použitím a (obdobne

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017