Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 217/2017
PDF · 268.63 KB
No categories available
II. ÚS 217/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , , ,
, a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Advokátska kancelária,
Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 324/2014-998 z 28. novembra 2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. februára 2017 doručená sťažnosť , ,
a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 324/2014-998 z 28. novembra 2016
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 293/1996-893 z 12. decembra 2013 súd prvej inštancie
žalobu sťažovateľov ako žalobcov v časti o určenie, že žalovaní v 1. až 9. rade nie sú
vlastníkmi pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území , ktoré sťažovatelia
(žalobcovia) presne špecifikovali v petite žaloby, zastavil. Tiež žalobu v časti o vypratanie
a odovzdanie sťažovateľom (žalobcom v 1. až 4. rade) pozemkov nachádzajúcich sa v kat.
území presne špecifikovaných v petite žaloby zastavil a žalobu sťažovateľov
vo zvyšku zamietol.
2.1 Proti tomuto rozsudku v zákonom ustanovenej lehote podali odvolanie
sťažovatelia (žalobcovia v 1. až 4. rade) prostredníctvom svojho právneho zástupcu
a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zmenil tak,
že súd určí, že pozemky nachádzajúce sa v kat. území , ktoré sťažovatelia presne
špecifikovali v odvolacom petite a ktoré sú totožné s upraveným petitom sťažovateľov,
patria do dedičstva po poručiteľovi, nebohom , , bytom
. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v napadnutej
časti potvrdil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
«Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 379, 380 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.
Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP)
(hľadisko posúdenia opodstatnenosti žaloby), výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP).
Odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie nezistil z procesnoprávneho hľadiska žiadne
vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Neobstojí preto
námietka žalobcov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa náležitosti ustanovenia
v čase podania odvolania platného ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v súčasnosti ust. § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí
spĺňať parametre zákonného rozhodnutia a účastníkovi konania musí dať odpoveď
na podstatné otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samostatné rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, vyhodnotil dôkazy, preto námietka žalobcov
v tomto smere nie je dôvodná.
K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že
v danej veci neboli splnené podstatné náležitosti v zmysle § 80 O.s.p. (procesný predpis
platný do 30.06.2016), podľa tohto ustanovenia (§ 80 písm. c/ O.s.p.) návrhom na začatie
konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem
na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo
právo ohrozené, alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne
postavenie neistým. Určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená (čo do naliehavého
právneho záujmu) v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti.
Určovacia žaloba má preventívny charakter, je opodstatnená najmä v prípadoch, keď
k porušeniu práva ešte nedošlo. Len čo porušenie subjektívneho práva je dokonané, možno
spravidla žalovať priamo na plnenie, reparáciu škodlivých právnych následkov zo strany
žalovaného. Naliehavý právny záujem na určení je spravidla aj vtedy, ak určovacia žaloba
vytvorí pevný základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ
a zabráni ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi konania. Ak sa má určovacou
žalobou, resp. určovacím výrokom súdu dosiahnuť zhoda medzi skutočným stavom a stavom
zapísaným v katastri nehnuteľnosti, bude naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva daný vždy. Podľa odvolacieho súdu žalobcovia mali naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe a teda odvolacia námietka žalobcov v tomto smere je dôvodná, t.j.
ústavne konformnému výkladu nezodpovedá právny názor súdu prvej inštancie, podľa
ktorého, ak sa žalobcovia domnievali, že uznesenie Ľudového súdu v Bratislave je
nezákonné, že si svoje údajné vlastníctvo mali uplatniť ako reštitúciu podľa zák. č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku alebo
podľa reštitučného dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. a o/ zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátenie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov), tak žalobcovia sa nemôžu domáhať
ochrany svojho vlastníckeho práva (keď ide o právo bez časového obmedzenia) podaním
určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. Odvolací súd zároveň
dodáva, že ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu,
je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. V danom prípade však i napriek tomu,
že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že neboli splnené
podstatné náležitosti v zmysle § 80 O.s.p. platný do 30.06.2016, súd prvej inštancie
sa zaoberal vecou samou, vykonal dokazovanie, oboznámil sa s pripojenými
listinnými dôkazmi, výsluchom účastníkov konania. Na zdôraznenie správnosti, že
žalobcovia mali naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe v čase podania
§ 80c O.s.p. - v súčasnosti ust. § 137 písm. c/ CSP a to i s poukazom na nález Ústavného
súdu SR II. ÚS 249/2011, zo dňa 29.09.2011, ktorý vo svojom odôvodnení uviedol, že už
v minulosti sa Ústavný súd SR zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje
uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva
v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe
reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho
vlastníckeho práva (II. ÚS 231/09). Ústavný súd dospel k záveru, že reštitučné predpisy
neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale
aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku
štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič
nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhal žalobou opierajúcou
sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, okrem iného i určovacou žalobou, viď napr.
nález Ústavného súdu SR III. ÚS 178/06.
Napriek vyššie uvedenému, žalobe žalobcov nebolo možné vyhovieť z nasledovných
dôvodov:
K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie vzal v úvahu aj skutočnosť,
ktorá z dôkazov nevyplynula a neprihliadol na skutočnosť, ktorá vyplynula z prednesu
žalovaného, uviedli, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že po smrti
nadobudol celé dedičstvo , je v príkrom rozpore s vykonanými dôkazmi, odvolací
súd poukazuje na vykonané dokazovanie, vrátane žalobného návrhu žalobcov, z ktorých
jednoznačne nevyplýva a žalobcovia v konaní nepreukázali, že je
právnou nástupkyňou, resp. jedinou právnou nástupkyňou po nebohom . Z
obsahu spisu vyplýva, že podľa uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave zo dňa
08.01.1959, pod č. D 1675/58 dedičmi po nebohom boli ,
rod. a nebohý . Podľa rodného listu , rod.
jej otcom bol jeden z dedičov a to nebohý . Podľa
závetu nebohého mali dediť jeho dcéra , rod.
a . Je síce pravdou, tak ako tvrdia žalobcovia, že podľa zápisnice pod č. D 346/59
a odôvodnenia uznesenia Štátneho notárstva zo dňa 30.10.1959, pod č. D 346/59
nehnuteľnosti, ktoré sú označené v tejto zápisnici, podľa závetu nebohého
, mali dediť jeho dcéra , rod. a , avšak
z dôvodu, že obsah závetu nebohého odporoval zákonu, jeho dedičia
uzavreli dohodu, že nehnuteľnosti v tejto zápisnici dedí sám. Pozemok evidovaný
v pozemno-knižnej vložke nebol predmetom konaní
o dedičstve pred štátnym notárstvom a žalobcovia ďalej v priebehu prvoinštančného
konania nepreukázali ďalšiu postupnosť dedičov až po žalobcov. Žalobcovia dokonca
i v odvolacom konaní len bez ďalšieho konštatovali, že vo vzťahu k pozemku evidovanému
v PK vo vložke je práve ,
rod. jediným dedičom po nebohom a právnou nástupkyňou
po nebohom . Bližšie však neuviedli, či došlo ohľadom predmetnej parcely
k náhradnému dedičskému konaniu a kto sa stal skutočným právnym nástupcom predmetnej
parcely. V konaní žalovaní správne poukazovali na tú skutočnosť, že právni predchodcovia
žalobcov nikdy neboli zapísaní ako vlastníci prideleného pozemku
vo verejnej listine (v pozemkovej knihe, v evidencii nehnuteľnosti alebo v katastri
nehnuteľnosti), preto ani nemohli nastať účinky jeho vlastníckeho práva. Ich vlastníctvo
podľa žalobcov nebolo preukázané, a tak neprichádza do úvahy použitie ust. § 126 ods. 1
Obč. zák. Správny je záver súdu prvej inštancie a teda nedôvodná odvolacia námietka
žalobcov, že mal nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému pozemku
na základe rozsudku Krajinského súdu pre pozemkovú reformu zo dňa 26.02.1925,
č. 24.528/1923/O.F.B. Ako vyplýva z obsahu spisu, a konštatovali to i žalobcovia v písomne
podanej žalobe (č.l. 3 spisu) obec , a do 15.10.1947 boli
maďarským územím a patrili k Maďarsku. Na základe dohôd na Parížskej mierovej
konferencii boli tieto obce spolu so svojimi katastrálnymi územiami pričlenené
k Československu. Na území týchto obcí sa právne vzťahy do 15.10.1947 spravovali
právnym poriadkom Maďarského štátu. Ku dňu 15.10.1947 právny stav, ktorý sa týkal
svedčil Maďarskému štátu ako vlastníkovi tejto
nehnuteľnosti, čo jednoznačne vyplýva zo zápisu pod pozemno-knižnej vložky ,
ktorý bol vykonaný na základe rozhodnutia Krajinského pozemkového súdu v Budapešti
z 13.05.1927. preto nenadobudol vlastnícke právo k pozemku ,
vo vložke na základe rozsudku č. 24528/1923/O.F.B. Štátneho majetkosprávneho
súdu zo dňa 26.02.1925 a výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 12.04.1927,
pod č. 13.385/1927, nakoľko rozsudok Štátneho majetkosprávneho súdu pod č. 24528/1923
sa týkal len výkupu pôdohospodárskeho majetku, ktoré patrilo kniežaťu
. Tento rozsudok neobsahuje žiaden výrok o tom, že by sa práve
do vlastníctva pridelil predmetný pozemok. Podľa odvolacieho súdu
preto rozsudok č. 24528/1923/O.F.B. Štátneho majetkosprávneho súdu zo dňa 26.02.1925,
ale ani výnos Krajinského pozemkového súdu v Budapešti zo dňa 12.04.1927 nie sú takými
súdnymi rozhodnutiami, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že
nadobudol vlastnícke právo k pozemku predmetnej . Navyše
v predposlednom odseku výroku výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti
z 12.04.2007 sa uvádza, že o zápise vlastníckeho práva jednotlivých nadobúdateľov
Krajinský pozemkový súd rozhodne neskôr. Právny predchodca preto
vlastníctvo k pozemku do roku 1927 nadobudnúť nemohol a v PK vložke sa
nachádza zápis vykonaný na základe výnosu práve Krajinského pozemkového súdu
v Budapešti z 12.04.1927, ktorý preukazuje, že vlastníkom pozemkov zapísaných pod až
je Maďarský štát. Tento sa považoval za vlastníka predmetného pozemku až
do 15.10.1947, kedy bol predmetný pozemok pričlenený k Československu na základe
Parížskej mierovej konferencie. Správne súd pnej inštancie konštatoval, že nie je v danej
veci možné, aby slovenské súdy ako prejudiciálnu otázku riešili, či cudzí štát zapísal
do verejnej listiny vlastníka pozemku v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi
a účinnými na území cudzieho štátu.
V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcov
predmetný pozemok vydržal. Správne žalovaní v 1/ a 2/ rade poukázali na tú skutočnosť, že
od zápisu uznesenia č. 13385/1927 Krajinského pozemkového súdu v Budapešti, teda
od zápisu vlastníctva k predmetnej parcele na Maďarský štát, právny predchodca žalobkýň
už nebol dobromyseľným držiteľom tejto nehnuteľnosti a taktiež nebola splnená lehota
na vydržanie, t.j. ak by ju právny predchodca žalobkýň užíval od roku 1925 do roku 1952,
neuplynulo 32 rokov a následne po účinnosti zák. č. 141/1950 mohlo podľa ust. § 566 cit.
zákona dôjsť k vydržaniu len po uplynutí 10 rokov, pričom ani táto lehota nebola dodržaná
vzhľadom k tomu, že v roku 1956 vlastníctvo podľa PK bolo vložené na Československý štát.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto nemožno uzavrieť, že nehnuteľnosť, ktorá bola
pôvodne zapísaná v pozemno-knižnej vložke , tak ako
ich žalobcovia špecifikovali v upravenom písomnom petite, patria do dedičstva
po poručiteľovi nebohom , , bytom .
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.»
3. Sťažovatelia svoju sťažnosť začínajú citovaním označených článkov ústavy
a dohovoru, pokračujú obšírnym citovaním mnohých rozhodnutí ústavného súdu
k problematike práva na súdnu ochranu, následne rekapitulujú svoje námietky uplatnené
v odvolacom konaní a opisujú skutkový stav a ich náhľad na nadobudnutie konkrétnych
nehnuteľností konkrétnymi osobami.
3.1 Samotné námietky proti napadnutému rozsudku krajského súdu a relevantnú
argumentáciu týkajúce sa porušenia označených práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom
krajského súdu sťažovatelia zhrnuli stručne:
«Sťažovatelia majú za to, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že nárok uplatnený
žalobcom je neopodstatnený, je povinný vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu, z ktorej
má plynúť opačný záver, pretože sa inak ním vydané rozhodnutie dostane do rozporu nielen
s účelom súdneho konania ale aj s princípom spravodlivého procesu. Ak súd argumentáciu
účastníka konania odmieta, musí sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným
a výstižným spôsobom vysporiadať, a to tak, aby bolo úplne zrejmé, aké dôvody ho k tomu
viedli...
Odvolací súd... námietku sťažovateľov vybavil iba v podstate nič nehovoriacim
konštatovaním, že „Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, vyhodnotil
dôkazy, preto námietka žalobcov v tomto smere nie je dôvodná.“. Toto odôvodnenie nespĺňa
minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie rozhodnutí odvolacieho súdu kladené...
... námietka sťažovateľov má zásadný právny význam pre rozhodnutie v predmetnej
veci - mohli byť podkladom pre opačné rozhodnutie odvolacieho súdu. Napriek tomu
odvolací súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal s týmito tvrdeniami sťažovateľov, nechal
ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu sťažovateľov a ani nevysvetlil, prečo nie je
ich názor správny...
Tým, že odvolací súd svoj rozsudok neodôvodnil riadne, porušil základné práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Podľa názoru odvolacieho súdu neúspešnosť žaloby sťažovateľov plynie aj
zo skutočností, že sťažovatelia nepreukázali, že nie je jedinou právnou
nástupkyňou po nebohom a „neuviedli, či došlo ohľadom predmetnej
parcely k náhradnému dedičskému konaniu a kto sa stal skutočným právnym nástupcom
predmetnej parcely“. Tento názor je v rozpore so záverom súdu prvej inštancie, ktorý je
uvedený na s. 15 jeho rozsudku: „... z doložených listinných dokladov nie je zrejmé, že
právnemu predchodcovi navrhovateľov bol pridelený konkrétny pozemok, ktorý je
predmetom sporu.“ ...
V predmetnej veci sťažovatelia preukázali, že rod. bola
dedičkou po poručiteľovi neb. . Zo vzťahu žaloby o určenie, že vec patrí
do dedičstva po poručiteľovi, k dedičskému konaniu plynie, že podmienkou podania takejto
žaloby nie je ukončenie dedičského konania, predmetom ktorého je vec, ktorá je jej
predmetom. Konanie žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi vždy
predchádza dedičskému konaniu ale nie opačne. Preto je zrejmé, že predmetnej veci bola
zo strany odvolacieho súdu vykonaná extrémne nesprávna interpretácia praxe súdov pri
určení, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, keď neuvedenie „či došlo
ohľadom predmetnej parcely k náhradnému dedičskému konaniu a kto sa stal skutočným
právnym nástupcom predmetnej parcely“ pripísal na ťarchu sťažovateľov a táto
interpretácia je nezlučiteľná s Ústavou Slovenskej republiky, a to do takej miery, že došlo
k flagrantnému porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:
„Základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28.11.2016 spis. zn. 6Co/324/2014-998 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2016 spis. zn. 6Co/324/2014-
998 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov
na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľov, že krajský súd sa nevysporiadal
s ich ťažiskovými námietkami v odvolacom konaní a že odôvodnenie napadnutého
rozsudku nespĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú z ústavného hľadiska na odôvodnenie
rozhodnutí odvolacieho súdu kladené.
7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak bolo posúdiť,
či odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľov
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľov, alebo naopak,
či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom
uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľov napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
8.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa
na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené.
9. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľov,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci odvolania sťažovateľov konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.
9.1 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
9.2 Pokiaľ ide o skutkové a právne závery, a teda aj interpretácie a aplikácie (v čase
podania žaloby platného a účinného) ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku, ako aj právnych noriem upravujúcich inštitút vydržania a nadobúdania
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy, čl. 36
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové
zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich
znením, obsahom i duchom.
9.3 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je
vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľov. Ba čo viac, krajský súd dal
za pravdu sťažovateľom, že okresný súd pochybil, ak uviedol, že sťažovatelia nemali
na veci naliehavý právny záujem, aby sa ochrany svojich práv domáhali prostredníctvom
určovacej žaloby podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku (krajský súd uviedol: „Podľa
odvolacieho súdu žalobcovia mali naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a teda
odvolacia námietka žalobcov v tomto smere je dôvodná, t.j. ústavne konformnému výkladu
nezodpovedá právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého, ak sa žalobcovia
domnievali, že uznesenie Ľudového súdu v Bratislave je nezákonné, že si svoje údajné
vlastníctvo mali uplatniť ako reštitúciu podľa zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku alebo podľa reštitučného dôvodu
(§ 3 ods. 1 písm. a o/ zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov), tak žalobcovia sa nemôžu domáhať ochrany svojho vlastníckeho
práva (keď ide o právo bez časového obmedzenia) podaním určovacej žaloby podľa
všeobecných predpisov občianskeho práva. Odvolací súd zároveň dodáva, že ak súd
zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa
zároveň zaoberal vecou samou. V danom prípade však i napriek tomu, že súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že neboli splnené podstatné
náležitosti v zmysle § 80 O.s.p. platný do 30.06.2016, súd prvej inštancie sa zaoberal vecou
samou, vykonal dokazovanie, oboznámil sa s pripojenými listinnými dôkazmi, výsluchom
účastníkov konania. Na zdôraznenie správnosti, že žalobcovia mali naliehavý právny
záujem na predmetnej určovacej žalobe v čase podania § 80c O.s.p. - v súčasnosti ust. §
137 písm. c/ CSP a to i s poukazom na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 249/2011,
zo dňa 29.09.2011.“).
9.4 Sťažovateľom sa dostalo následne odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce ich
vec, a to čo sa týka skutočnosti, že právny predchodca sťažovateľov (resp. žalobkýň) nebol
dobromyseľným držiteľom spornej nehnuteľnosti, nebola splnená lehota na vydržanie a že
nemožno uzavrieť, že nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodne zapísaná v pozemno-knižnej
vložke , tak ako ju sťažovatelia špecifikovali
v upravenom písomnom petite, patrí do dedičstva po poručiteľovi, nebohom
. Tieto právne závery krajského súdu mali základ vo vykonanom dokazovaní
a skutočnostiach, ktoré krajský súd vzal do úvahy. Nemožno preto napadnutému rozsudku
vytknúť neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť.
9.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Ústavný súd zastáva
názor, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom zaoberal
kľúčovými námietkami, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojom odvolaní. Právne závery,
ktoré k námietkam sťažovateľov zaujal odvolací súd, sú primeraným spôsobom odôvodnené
a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd pri rozhodovaní
aplikoval. Napadnutý rozsudok krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
medzi ním a sťažovateľmi označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť vysloviť
ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
10. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017