Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 217/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , , ,

, a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Lászlóom Lengyelom, Advokátska kancelária,

Ružová dolina 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -998 z 28. novembra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. februára 2017 doručená sťažnosť , ,

a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -998 z 28. novembra 2016

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -893 z 12. decembra 2013 súd prvej inštancie

žalobu sťažovateľov ako žalobcov v časti o určenie, že žalovaní v 1. až 9. rade nie sú

vlastníkmi pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území , ktoré sťažovatelia

(žalobcovia) presne špecifikovali v petite žaloby, zastavil. Tiež žalobu v časti o vypratanie

a odovzdanie sťažovateľom (žalobcom v 1. až 4. rade) pozemkov nachádzajúcich sa v kat.

území presne špecifikovaných v petite žaloby zastavil a žalobu sťažovateľov

vo zvyšku zamietol.

2.1 Proti tomuto rozsudku v zákonom ustanovenej lehote podali odvolanie

sťažovatelia (žalobcovia v 1. až 4. rade) prostredníctvom svojho právneho zástupcu

a žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zmenil tak,

že súd určí, že pozemky nachádzajúce sa v kat. území , ktoré sťažovatelia presne

špecifikovali v odvolacom petite a ktoré sú totožné s upraveným petitom sťažovateľov,

patria do dedičstva po poručiteľovi, nebohom , , bytom

. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu v napadnutej

časti potvrdil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

(, 380 - ďalej len ), preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností ( )

(hľadisko posúdenia opodstatnenosti žaloby), výsledky vykonaného dokazovania správne

zhodnotil ( ) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym

záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( ).

Odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie nezistil z procesnoprávneho hľadiska žiadne

vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Neobstojí preto

námietka žalobcov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa náležitosti ustanovenia

v čase podania odvolania platného ust. , v súčasnosti ust.

. Odvolací súd dodáva, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť

totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí

spĺňať parametre zákonného rozhodnutia a účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné otázky a námietky, spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samostatné rozhodnutia ovplyvňujúcich súvislostiach. Súd prvej inštancie

svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, vyhodnotil dôkazy, preto námietka žalobcov

v tomto smere nie je dôvodná.

K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že

v danej veci neboli splnené podstatné náležitosti v zmysle (procesný predpis

platný do 30.06.2016), podľa tohto ustanovenia ( ) návrhom na začatie

konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je

alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem

na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo

právo ohrozené, alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne

postavenie neistým. Určovacia žaloba spravidla nebude opodstatnená (čo do naliehavého

právneho záujmu) v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti.

Určovacia žaloba má preventívny charakter, je opodstatnená najmä v prípadoch, keď

k porušeniu práva ešte nedošlo. Len čo porušenie subjektívneho práva je dokonané, možno

spravidla žalovať priamo na plnenie, reparáciu škodlivých právnych následkov zo strany

žalovaného. Naliehavý právny záujem na určení je spravidla aj vtedy, ak určovacia žaloba

vytvorí pevný základ medzi účastníkmi a tak naplní svoj preventívny charakter a cieľ

a zabráni ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi konania. Ak sa má určovacou

žalobou, resp. určovacím výrokom súdu dosiahnuť zhoda medzi skutočným stavom a stavom

zapísaným v katastri nehnuteľnosti, bude naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho

práva daný vždy. Podľa odvolacieho súdu žalobcovia mali naliehavý právny záujem

na určovacej žalobe a teda odvolacia námietka žalobcov v tomto smere je dôvodná, t.j.

ústavne konformnému výkladu nezodpovedá právny názor súdu prvej inštancie, podľa

ktorého, ak sa žalobcovia domnievali, že uznesenie Ľudového súdu v Bratislave je

nezákonné, že si svoje údajné vlastníctvo mali uplatniť ako reštitúciu podľa

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku alebo

podľa reštitučného dôvodu ( o/ o navrátenie

vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov), tak žalobcovia sa nemôžu domáhať

ochrany svojho vlastníckeho práva (keď ide o právo bez časového obmedzenia) podaním

určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. Odvolací súd zároveň

dodáva, že ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu,

je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. V danom prípade však i napriek tomu,

že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že neboli splnené

podstatné náležitosti v zmysle platný do 30.06.2016, súd prvej inštancie

sa zaoberal vecou samou, vykonal dokazovanie, oboznámil sa s pripojenými

listinnými dôkazmi, výsluchom účastníkov konania. Na zdôraznenie správnosti, že

žalobcovia mali naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe v čase podania

- v súčasnosti ust. a to i s poukazom na nález Ústavného

súdu SR , zo dňa 29.09.2011, ktorý vo svojom odôvodnení uviedol, že už

v minulosti sa Ústavný súd SR zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje

uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva

v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe

reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho

vlastníckeho práva (). Ústavný súd dospel k záveru, že reštitučné predpisy

neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale

aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku

štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič

nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhal žalobou opierajúcou

sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, okrem iného i určovacou žalobou, viď napr.

nález Ústavného súdu SR .

Napriek vyššie uvedenému, žalobe žalobcov nebolo možné vyhovieť z nasledovných

dôvodov:

K odvolacej námietke žalobcov, že súd prvej inštancie vzal v úvahu aj skutočnosť,

ktorá z dôkazov nevyplynula a neprihliadol na skutočnosť, ktorá vyplynula z prednesu

žalovaného, uviedli, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že po smrti

nadobudol celé dedičstvo , je v príkrom rozpore s vykonanými dôkazmi, odvolací

súd poukazuje na vykonané dokazovanie, vrátane žalobného návrhu žalobcov, z ktorých

jednoznačne nevyplýva a žalobcovia v konaní nepreukázali, že je

právnou nástupkyňou, resp. jedinou právnou nástupkyňou po nebohom . Z

obsahu spisu vyplýva, že podľa uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave zo dňa

08.01.1959, pod č. D 1675/58 dedičmi po nebohom boli ,

rod. a nebohý . Podľa rodného listu , rod.

jej otcom bol jeden z dedičov a to nebohý . Podľa

závetu nebohého mali dediť jeho dcéra , rod.

a . Je síce pravdou, tak ako tvrdia žalobcovia, že podľa zápisnice pod č. D 346/59

a odôvodnenia uznesenia Štátneho notárstva zo dňa 30.10.1959, pod č. D 346/59

nehnuteľnosti, ktoré sú označené v tejto zápisnici, podľa závetu nebohého

, mali dediť jeho dcéra , rod. a , avšak

z dôvodu, že obsah závetu nebohého odporoval zákonu, jeho dedičia

uzavreli dohodu, že nehnuteľnosti v tejto zápisnici dedí sám. Pozemok evidovaný

v pozemno-knižnej vložke nebol predmetom konaní

o dedičstve pred štátnym notárstvom a žalobcovia ďalej v priebehu prvoinštančného

konania nepreukázali ďalšiu postupnosť dedičov až po žalobcov. Žalobcovia dokonca

i v odvolacom konaní len bez ďalšieho konštatovali, že vo vzťahu k pozemku evidovanému

v PK vo vložke je práve ,

rod. jediným dedičom po nebohom a právnou nástupkyňou

po nebohom . Bližšie však neuviedli, či došlo ohľadom predmetnej parcely

k náhradnému dedičskému konaniu a kto sa stal skutočným právnym nástupcom predmetnej

parcely. V konaní žalovaní správne poukazovali na tú skutočnosť, že právni predchodcovia

žalobcov nikdy neboli zapísaní ako vlastníci prideleného pozemku

vo verejnej listine (v pozemkovej knihe, v evidencii nehnuteľnosti alebo v katastri

nehnuteľnosti), preto ani nemohli nastať účinky jeho vlastníckeho práva. Ich vlastníctvo

podľa žalobcov nebolo preukázané, a tak neprichádza do úvahy použitie ust. § 126 ods. 1

Obč. zák. Správny je záver súdu prvej inštancie a teda nedôvodná odvolacia námietka

žalobcov, že mal nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému pozemku

na základe rozsudku Krajinského súdu pre pozemkovú reformu zo dňa 26.02.1925,

č. 24.528/1923/O.F.B. Ako vyplýva z obsahu spisu, a konštatovali to i žalobcovia v písomne

podanej žalobe (č.l. 3 spisu) obec , a do 15.10.1947 boli

maďarským územím a patrili k Maďarsku. Na základe dohôd na Parížskej mierovej

konferencii boli tieto obce spolu so svojimi katastrálnymi územiami pričlenené

k Československu. Na území týchto obcí sa právne vzťahy do 15.10.1947 spravovali

právnym poriadkom Maďarského štátu. Ku dňu 15.10.1947 právny stav, ktorý sa týkal

svedčil Maďarskému štátu ako vlastníkovi tejto

nehnuteľnosti, čo jednoznačne vyplýva zo zápisu pod pozemno-knižnej vložky ,

ktorý bol vykonaný na základe rozhodnutia Krajinského pozemkového súdu v Budapešti

z 13.05.1927. preto nenadobudol vlastnícke právo k pozemku ,

vo vložke na základe rozsudku č. 24528/1923/O.F.B. Štátneho majetkosprávneho

súdu zo dňa 26.02.1925 a výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti z 12.04.1927,

pod č. 13.385/1927, nakoľko rozsudok Štátneho majetkosprávneho súdu pod č. 24528/1923

sa týkal len výkupu pôdohospodárskeho majetku, ktoré patrilo kniežaťu

. Tento rozsudok neobsahuje žiaden výrok o tom, že by sa práve

do vlastníctva pridelil predmetný pozemok. Podľa odvolacieho súdu

preto rozsudok č. 24528/1923/O.F.B. Štátneho majetkosprávneho súdu zo dňa 26.02.1925,

ale ani výnos Krajinského pozemkového súdu v Budapešti zo dňa 12.04.1927 nie sú takými

súdnymi rozhodnutiami, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že

nadobudol vlastnícke právo k pozemku predmetnej . Navyše

v predposlednom odseku výroku výnosu Krajinského pozemkového súdu v Budapešti

z 12.04.2007 sa uvádza, že o zápise vlastníckeho práva jednotlivých nadobúdateľov

Krajinský pozemkový súd rozhodne neskôr. Právny predchodca preto

vlastníctvo k pozemku do roku 1927 nadobudnúť nemohol a v PK vložke sa

nachádza zápis vykonaný na základe výnosu práve Krajinského pozemkového súdu

v Budapešti z 12.04.1927, ktorý preukazuje, že vlastníkom pozemkov zapísaných pod až

je Maďarský štát. Tento sa považoval za vlastníka predmetného pozemku až

do 15.10.1947, kedy bol predmetný pozemok pričlenený k Československu na základe

Parížskej mierovej konferencie. Správne súd pnej inštancie konštatoval, že nie je v danej

veci možné, aby slovenské súdy ako prejudiciálnu otázku riešili, či cudzí štát zapísal

do verejnej listiny vlastníka pozemku v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi

a účinnými na území cudzieho štátu.

V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcov

predmetný pozemok vydržal. Správne žalovaní v 1/ a 2/ rade poukázali na tú skutočnosť, že

od zápisu uznesenia č. 13385/1927 Krajinského pozemkového súdu v Budapešti, teda

od zápisu vlastníctva k predmetnej parcele na Maďarský štát, právny predchodca žalobkýň

už nebol dobromyseľným držiteľom tejto nehnuteľnosti a taktiež nebola splnená lehota

na vydržanie, t.j. ak by ju právny predchodca žalobkýň užíval od roku 1925 do roku 1952,

neuplynulo 32 rokov a následne po účinnosti mohlo podľa ust. cit.

zákona dôjsť k vydržaniu len po uplynutí 10 rokov, pričom ani táto lehota nebola dodržaná

vzhľadom k tomu, že v roku 1956 vlastníctvo podľa PK bolo vložené na Československý štát.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto nemožno uzavrieť, že nehnuteľnosť, ktorá bola

pôvodne zapísaná v pozemno-knižnej vložke , tak ako

ich žalobcovia špecifikovali v upravenom písomnom petite, patria do dedičstva

po poručiteľovi nebohom , , bytom .

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v

súlade s ust. potvrdil.»

3. Sťažovatelia svoju sťažnosť začínajú citovaním označených článkov

a dohovoru, pokračujú obšírnym citovaním mnohých rozhodnutí ústavného súdu

k problematike práva na súdnu ochranu, následne rekapitulujú svoje námietky uplatnené

v odvolacom konaní a opisujú skutkový stav a ich náhľad na nadobudnutie konkrétnych

nehnuteľností konkrétnymi osobami.

3.1 Samotné námietky proti napadnutému rozsudku krajského súdu a relevantnú

argumentáciu týkajúce sa porušenia označených práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom

krajského súdu sťažovatelia zhrnuli stručne:

«Sťažovatelia majú za to, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že nárok uplatnený

žalobcom je neopodstatnený, je povinný vysporiadať sa s argumentáciou žalobcu, z ktorej

má plynúť opačný záver, pretože sa inak ním vydané rozhodnutie dostane do rozporu nielen

s účelom súdneho konania ale aj s princípom spravodlivého procesu. Ak súd argumentáciu

účastníka konania odmieta, musí sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným

a výstižným spôsobom vysporiadať, a to tak, aby bolo úplne zrejmé, aké dôvody ho k tomu

viedli...

Odvolací súd... námietku sťažovateľov vybavil iba v podstate nič nehovoriacim

konštatovaním, že „Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, vyhodnotil

dôkazy, preto námietka žalobcov v tomto smere nie je dôvodná.“. Toto odôvodnenie nespĺňa

minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie rozhodnutí odvolacieho súdu kladené...

... námietka sťažovateľov má zásadný právny význam pre rozhodnutie v predmetnej

veci - mohli byť podkladom pre opačné rozhodnutie odvolacieho súdu. Napriek tomu

odvolací súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal s týmito tvrdeniami sťažovateľov, nechal

ich bez povšimnutia, nevyvrátil argumentáciu sťažovateľov a ani nevysvetlil, prečo nie je

ich názor správny...

Tým, že odvolací súd svoj rozsudok neodôvodnil riadne, porušil základné práva

sťažovateľov podľa , Listiny

základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Podľa názoru odvolacieho súdu neúspešnosť žaloby sťažovateľov plynie aj

zo skutočností, že sťažovatelia nepreukázali, že nie je jedinou právnou

nástupkyňou po nebohom a „neuviedli, či došlo ohľadom predmetnej

parcely k náhradnému dedičskému konaniu a kto sa stal skutočným právnym nástupcom

predmetnej parcely“. Tento názor je v rozpore so záverom súdu prvej inštancie, ktorý je

uvedený na s. 15 jeho rozsudku: „... z doložených listinných dokladov nie je zrejmé, že

právnemu predchodcovi navrhovateľov bol pridelený konkrétny pozemok, ktorý je

predmetom sporu.“ ...

V predmetnej veci sťažovatelia preukázali, že rod. bola

dedičkou po poručiteľovi neb. . Zo vzťahu žaloby o určenie, že vec patrí

do dedičstva po poručiteľovi, k dedičskému konaniu plynie, že podmienkou podania takejto

žaloby nie je ukončenie dedičského konania, predmetom ktorého je vec, ktorá je jej

predmetom. Konanie žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi vždy

predchádza dedičskému konaniu ale nie opačne. Preto je zrejmé, že predmetnej veci bola

zo strany odvolacieho súdu vykonaná extrémne nesprávna interpretácia praxe súdov pri

určení, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, keď neuvedenie „či došlo

ohľadom predmetnej parcely k náhradnému dedičskému konaniu a kto sa stal skutočným

právnym nástupcom predmetnej parcely“ pripísal na ťarchu sťažovateľov a táto

interpretácia je nezlučiteľná s , a to do takej miery, že došlo

k flagrantnému porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa

Slovenskej republiky, ustanovenia čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:

„Základné práva sťažovateľov podľa ,

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa

28.11.2016 spis. zn. -998 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2016 spis. zn.

998 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov

na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľov, že krajský súd sa nevysporiadal

s ich ťažiskovými námietkami v odvolacom konaní a že odôvodnenie napadnutého

rozsudku nespĺňa minimálne požiadavky, ktoré sú z ústavného hľadiska na odôvodnenie

rozhodnutí odvolacieho súdu kladené.

7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti tak bolo posúdiť,

či odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľov

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľov, alebo naopak,

či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom

uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľov napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

8. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva

na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

8.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa

na ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené.

9. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľov,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci odvolania sťažovateľov konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.

9.1 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.

9.2 Pokiaľ ide o skutkové a právne závery, a teda aj interpretácie a aplikácie (v čase

podania žaloby platného a účinného) ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku, ako aj právnych noriem upravujúcich inštitút vydržania a nadobúdania

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové

zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich

znením, obsahom i duchom.

9.3 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je

vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľov. Ba čo viac, krajský súd dal

za pravdu sťažovateľom, že okresný súd pochybil, ak uviedol, že sťažovatelia nemali

na veci naliehavý právny záujem, aby sa ochrany svojich práv domáhali prostredníctvom

určovacej žaloby podľa (krajský súd uviedol: „Podľa

odvolacieho súdu žalobcovia mali naliehavý právny záujem na určovacej žalobe a teda

odvolacia námietka žalobcov v tomto smere je dôvodná, t.j. ústavne konformnému výkladu

nezodpovedá právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého, ak sa žalobcovia

domnievali, že uznesenie Ľudového súdu v Bratislave je nezákonné, že si svoje údajné

vlastníctvo mali uplatniť ako reštitúciu podľa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku alebo podľa reštitučného dôvodu

( o/ o navrátenie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov), tak žalobcovia sa nemôžu domáhať ochrany svojho vlastníckeho

práva (keď ide o právo bez časového obmedzenia) podaním určovacej žaloby podľa

všeobecných predpisov občianskeho práva. Odvolací súd zároveň dodáva, že ak súd

zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby sa

zároveň zaoberal vecou samou. V danom prípade však i napriek tomu, že súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že neboli splnené podstatné

náležitosti v zmysle platný do 30.06.2016, súd prvej inštancie sa zaoberal vecou

samou, vykonal dokazovanie, oboznámil sa s pripojenými listinnými dôkazmi, výsluchom

účastníkov konania. Na zdôraznenie správnosti, že žalobcovia mali naliehavý právny

záujem na predmetnej určovacej žalobe v čase podania - v súčasnosti ust. §

137 písm. c/ a to i s poukazom na nález Ústavného súdu SR ,

zo dňa 29.09.2011.“).

9.4 Sťažovateľom sa dostalo následne odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce ich

vec, a to čo sa týka skutočnosti, že právny predchodca sťažovateľov (resp. žalobkýň) nebol

dobromyseľným držiteľom spornej nehnuteľnosti, nebola splnená lehota na vydržanie a že

nemožno uzavrieť, že nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodne zapísaná v pozemno-knižnej

vložke , tak ako ju sťažovatelia špecifikovali

v upravenom písomnom petite, patrí do dedičstva po poručiteľovi, nebohom

. Tieto právne závery krajského súdu mali základ vo vykonanom dokazovaní

a skutočnostiach, ktoré krajský súd vzal do úvahy. Nemožno preto napadnutému rozsudku

vytknúť neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť.

9.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Ústavný súd zastáva

názor, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom zaoberal

kľúčovými námietkami, ktoré sťažovatelia uplatnili vo svojom odvolaní. Právne závery,

ktoré k námietkam sťažovateľov zaujal odvolací súd, sú primeraným spôsobom odôvodnené

a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd pri rozhodovaní

aplikoval. Napadnutý rozsudok krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

medzi ním a sťažovateľmi označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť vysloviť

ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

10. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017