Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 60/2017
PDF · 365.4 KB
No categories available
II. ÚS 60/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Hudákom, Advokátska kancelária, Štúrova 20,
Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd príkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7 T 54/2012
z 31. októbra 2016 a príkazom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Tos 28/2016
zo 7. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 60/2016-9 z 19. januára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Okresného súdu Stará
Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 54/2012 z 31. októbra 2016 (ďalej aj
„napadnutý príkaz okresného súdu“) a príkazom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý príkaz
krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým príkazom nariadil,
aby bol sťažovateľ ako obžalovaný v rámci trestného konania pozorovaný v zdravotníckom
zariadení na účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Okresný súd v napadnutom príkaze
uviedol:
„1. Proti obžalovanému sa na tunajšom súde vedie trestné
stíhanie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. d Trestného zákona a zločin
znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1
2. V predmetnej trestnej veci bol vydaný príkaz sp. zn. 7T/54/2012 zo dňa
23.11.2015, podľa § 148 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku na vyšetrenie duševného stavu
obžalovaného. V nadväznosti na vydaný príkaz, súd uznesením sp. zn. 7T/54/2012 zo dňa
11.4.2016 postupom podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku do konania pribral dvoch
znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria/sexuológia -
a .
3. Proti predmetnému uzneseniu podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote,
prostredníctvom svojej obhajkyne sťažnosť. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.
4Tos/13/2016 zo dňa 31.5.2016, predmetnú sťažnosť obžalovaného v zmysle § 193 ods. 1
písm. c/ Trestného poriadku zamietol, poukazujúc na to, že ani v súčasnosti nie je dôvod
meniť potrebu zisťovania skutočnosti dôležitej pre trestné konanie - riešenie otázky
ne/príčetnosti obžalovaného.
4. Znalci za účelom vypracovania znaleckého posudku obžalovaného písomne
predvolali na znalecké vyšetrenie na dni 4.8.2016 a 17.8.2016. Obžalovaný sa nezúčastnil
ani na jednom termíne vyšetrenia, v oboch prípadoch zaslal znalcom písomné vyjadrenie,
prečo sa na vyšetrení nezúčastní. Obžalovaný svoju neúčasť na prvom termíne vyšetrenia
odôvodnil svojou pracovnou zaneprázdnenosťou a nemožnosťou vybaviť si voľno
u zamestnávateľa, nakoľko predvolanie prevzal dňa 3.8.2016 o 15.15 hod. Obžalovaný sa
nedostavil ani na druhý termín vyšetrenia (nariadený na deň 17.8.2016), pribratému
znalcovi zaslal svoje ospravedlnenie zo dňa 15.8.2016, z obsahu ktorého je zrejmé, že
obžalovaný považuje znalecké vyšetrenie za predčasné a irelevantné z dôvodu, že obžaloba
je postavená iba na základe tvrdenia proti tvrdeniu. Následne súd opatrením sp. zn.
7T/54/2012 zo dňa 3.10.2016 podľa § 120 ods. 3 Trestného nariadil predvedenie
obžalovaného prostredníctvom útvaru policajného zboru pred znalcov na deň 12.10.2016
(streda) o 15:30 hod., ktoré bolo bezúspešné. Na to súd opätovne opatrením sp. zn.
7T/54/2012 zo dňa 13.10.2016 nariadil predvedenie obžalovaného prostredníctvom útvaru
policajného zboru pred znalcov na deň 15.10.2016 (sobota) o 8:30 hod., ktoré bolo
úspešné, avšak obžalovaný sa na ňom odmietol podrobiť znaleckému vyšetreniu s tým, že ak
by mu súd zaslal opatrenie o predvedení, bol by sa vyšetreniu podrobil, resp., že do
budúcna sa neodmietne podrobiť vyšetreniu, ak sa vykonajú opatrenia, ktoré žiada.
5. Na možnosť postupu podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku poukázal v tejto
trestnej veci aj Krajský súd v Prešove vo svojom uznesení sp. zn. 4To/28/2014 zo dňa
13.10.2014. Podľa názoru krajského súdu o.i. vyšetriť duševný stav obžalovaného je možné
vychádzajúc z ustanovenia § 148 ods. 3 Tr. por. ambulantne a v prípade, že ambulantné
vyšetrenie nepostačuje aj pozorovaním v zdravotníckom ústave (samozrejme takéto
vyšetrenie musí nariadiť súd). Vyšetrenie duševného stavu obvineného a zvlášť jeho
pozorovaním v zdravotníckom ústave, je nepochybne závažným zásahom do základných
práv a slobôd obvineného, a to predovšetkým jeho osobnej slobody, ako aj slobody pohybu
a pobytu, a preto pre jeho nariadenie musí existovať závažný dôvod. No práve závažným
dôvodom je skutočnosť, že obvinená sa bez relevantného dôvodu odmieta psychiatrickému
vyšetreniu podrobiť a ustanovení znalci, bez tohto vyšetrenia, nemôžu duševný stav
obvineného posúdiť, a preto, odporúčajú jeho vyšetrenie pozorovaním v zdravotníckom
zariadení.
6. Zo správania obžalovaného popísaného v 4. bode tohto príkazu jednoznačne
vyplýva, že ten sa umelo, všemožnými spôsobmi snaží vyhnúť vyšetreniu, polemizuje
s právoplatnými rozhodnutiami viaznucimi na túto vec, ba dokonca kladie súdu vlastné
podmienky nemajúce oporu v ustanoveniach Trestného poriadku. Vychádzajúc zo zistených
skutočností a majúc pritom na pamäti všetky dostupné okolnosti, v danom prípade súd
dospel k záveru, že nateraz iným spôsobom, ako vyšetrením duševného stavu
v zdravotníckom. zariadení, by sa nedosiahol sledovaný účel, a preto postupom podľa § 148
ods. 3 Trestného poriadku, bolo nariadené vyšetrenie duševného stavu obžalovaného jeho
pozorovaním v zdravotníckom zariadení. Takýto postup má oporu aj v čl. 17 ods. 7 Ústavy
SR.“
Proti napadnutému príkazu okresného súdu nie je prípustný žiaden opravný
prostriedok, o čom bol sťažovateľ v napadnutom príkaze okresného súdu poučený.
2.1 Z § 148 ods. 4 Trestného poriadku vyplýva, že nariadenie pozorovania
obvineného v zdravotníckom zariadení na účely vyšetrenia jeho duševného stavu konajúci
súd prijíma uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Z toho dôvodu, aj keď bolo
nariadenie pozorovať duševný stav sťažovateľa v zdravotníckom zariadení vydané
okresným súdom vo forme príkazu, proti ktorému nie je možné podať opravný prostriedok,
a sťažovateľ bol o neprípustnosti opravného prostriedku poučený, sťažovateľ v presvedčení,
že okresný súd konal protizákonne (nenariadil pozorovanie sťažovateľa v zdravotníckom
zariadení uznesením, ale príkazom), podal proti napadnutému príkazu okresného súdu
sťažnosť na krajskom súde. Medzičasom bol sťažovateľ 24. novembra 2016 internovaný
v zdravotníckom zariadení. Krajský súd bez toho, že by bol oprávnený konať o sťažnosti
sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu (keďže proti nemu nie je prípustný
opravný prostriedok), napadnutým príkazom prikázal zdravotníckemu zariadeniu ihneď
prepustiť sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia. Napadnutý príkaz krajského súdu
okrem samotného príkazu (výroku) neobsahuje žiadne odôvodnenie.
3. Podľa sťažovateľa z uvedených ustanovení § 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku
celkom jednoznačne vyplýva, že pre obmedzenie osobnej slobody na účely pozorovania
v zdravotníckom zariadení sa vyžaduje vydanie uznesenia, proti ktorému zákon osobitným
ustanovením pripúšťa sťažnosť s odkladným účinkom. Zákonodarca takto podľa
sťažovateľa zvýraznil význam ochrany a zároveň kontroly zákonnosti pozbavenia osobnej
slobody. Aj nariadené pozorovanie v zdravotníckom zariadení podľa mienky sťažovateľa
nesporne patrí k zásahom do práva na osobnú slobodu, ktoré sú možné iba z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
3.1 Sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade okresný súd zásadným a hrubým spôsobom
porušil citované ustanovenia Trestného poriadku, keď o pozorovaní zdravotného stavu
nerozhodol zákonom predpísanou formou ‒uznesením, ale formou príkazu, ktorý prichádza
do úvahy iba podľa § 148 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, teda vo vzťahu k vyšetreniu
duševného stavu ambulantnou formou. Sťažovateľ navyše uvádza, že podľa § 181 ods. 3
Trestného poriadku „Proti príkazu opravný prostriedok nie je prípustný“, a teda podľa jeho
názoru mu postupom okresného súdu bolo znemožnené domáhať sa preskúmania
rozhodnutia súdu prostredníctvom riadneho opravného prostriedku, ktorý by mu v prípade
uznesenia v zmysle zákona patril a ktorý by sa navyše spájal s odkladným účinkom.
3.2 Keďže okresný súd vo veci v rozpore so zákonom nariadil pozorovanie
sťažovateľa v zdravotníckom zariadení príkazom, nemal sťažovateľ inú možnosť, ako na
pozorovanie nastúpiť. Zároveň sťažovateľ konštatuje, že zaslal krajskému súdu podanie
nazvané „Sťažnosť pre porušovanie ľudských práv a slobôd a pre porušovanie práv
obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu“, v ktorom vzniknutú situáciu opísal. Podľa
sťažovateľa krajský súd na jeho podanie zareagoval tak, že opäť formou napadnutého
príkazu prikázal bez akéhokoľvek odôvodnenia či konštatovania nezákonnosti postupu
okresného súdu jeho okamžité prepustenie z psychiatrického oddelenia zdravotníckeho
zariadenia. Dôsledkom nezákonného postupu okresného súdu bola podľa sťažovateľa jeho
osobná sloboda obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie jeho ústavou
garantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2
ústavy, ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Nezákonným postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho slov
znemožnené domáhať sa preskúmania rozhodnutia prvostupňového súdu prostredníctvom
opravného prostriedku, čím bolo porušené jeho právo na účinný opravný prostriedok podľa
čl. 13 dohovoru.
3.3 Nápravu nezákonného stavu v sťažovateľovej veci nezjednal podľa presvedčenia
sťažovateľa ani krajský súd, keďže podľa Trestného poriadku neexistoval žiaden opravný
prostriedok (riadny ani mimoriadny), na základe ktorého by mohol konať a príkaz
okresného súdu zrušiť. Krajský súd teda reagoval na vec vydaním nového napadnutého
príkazu, v ktorom podľa názoru sťažovateľa však žiadnym spôsobom nekonštatoval
nezákonnosť postupu okresného súdu, ani nijako neodôvodnil, prečo v súvislosti
s nutnosťou sťažovateľovho pozorovania v zdravotníckom zariadení dospel zrejme
k odlišnému názoru ako okresný súd. Napadnutý príkaz krajského súdu neobsahuje podľa
sťažovateľa ani zákonné náležitosti podľa § 181 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to
uvedenie zákonných ustanovení, ktoré boli použité.
3.4 Absencia právneho stanoviska zo strany krajského súdu, ako aj absencia
akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým by bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia
okresného súdu, vedie k nemožnosti sťažovateľa nárokovať si voči štátu náhradu škody,
ktorá mu nezákonným pozbavením osobnej slobody vznikla. Popri škode spočívajúcej
v ušlom zárobku v dôsledku vynútenej neprítomnosti v práci je tu podľa sťažovateľa aj
ťažko vyčísliteľná nemajetková ujma, ktorá spočíva najmä v zásahu do jeho súkromného
a rodinného života. Sťažovateľ uvádza, že celé trestné stíhanie vedené voči nemu už takmer
7 rokov silno traumatizuje jeho aj jeho rodinu, pričom nútené obmedzenie osobnej slobody
spojené s pobytom na psychiatrickej klinike pôsobí aj vo vzťahu k širšiemu okoliu značne
difamujúco. Obzvlášť to podľa sťažovateľa platí v kontexte toho, že pred obvinením dlhé
roky pracoval v štátnej službe ako príslušník Policajného zboru a z tohto prostredia má
väčšinu priateľov a známych. V neposlednom rade tento zásah okresného súdu vyvolal
podľa sťažovateľa závažné pochybnosti jeho zamestnávateľa o jeho spôsobilosti vykonávať
prácu, a to prácu šoféra v dopravnom podniku. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa podľa jeho
vyjadrenia išlo o závažný zásah do jeho psychického stavu, keďže s ním bolo bezdôvodne
zaobchádzané ako s psychiatrickým pacientom, neustále bol pod dohľadom a taktiež mu
zo strany personálu boli neustále ponúkané rôzne liečivá, a to bez toho, aby o ne žiadal,
a bez toho, aby mu bolo riadne vysvetlené, o aké prípravky ide.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„1. Príkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa - predsedu senátu pod sp. zn.
7 T 54/2012 z 31. októbra 2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené
článkom 17 ods. 1, ods. 2 prvá veta a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo zaručené čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Príkazom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016
bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
3. Okresný súd a krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 5.000 € (slovom: päťtisíc eur).
4. Okresný súd a krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 eur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dni
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenia odporcov a replika sťažovateľa
Vyjadrenie okresného súdu
5. Listom sp. zn. 1 Spr 178/2017 z 27. februára 2017 doručeným ústavnému súdu
1. marca 2017 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, a to prostredníctvom stanoviska
zákonného sudcu konajúceho v sťažovateľovej veci, na ktoré odkázala aj predsedníčka
okresného súdu v pripojenom sprievodnom liste. Okresný súd zároveň súhlasil s upustením
od verejného ústneho pojednávania vo veci.
5.1 Okresný súd v úvode svojho vyjadrenia odkazuje, že 31. októbra 2016 vtedajší
predseda senátu vydal napadnutý príkaz, ktorým podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku
nariadil, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný pozorovaný v zdravotníckom ústave –
vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou (ďalej aj „zdravotnícky
ústav“) na účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Tento príkaz okresný súd náležite
odôvodnil, pričom sa odvolával na neochotu sťažovateľa ako obžalovaného podrobiť sa
vyšetreniu duševného stavu ambulantnou formou, čo bolo nariadené už príkazom okresného
súdu sp. zn. 7 T 54/2012 z 23. novembra 2015. Na tomto mieste považuje okresný súd za
potrebné uviesť, že k vyšetreniu duševného stavu sťažovateľa ako obžalovaného
v zdravotníckom ústave okresný súd pristúpil až potom, keď sa sťažovateľ ako obžalovaný
viackrát odmietol podrobiť vyšetreniu duševného stavu pred znalcami, ktorí boli do konania
pribratí.
5.2 Napadnutý príkaz bol podľa okresného súdu sťažovateľovi doručený
18. novembra 2016 a 24. novembra 2016 sťažovateľ dobrovoľne nastúpil do zdravotníckeho
ústavu.
5.3 Okresný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že vydaním
napadnutého príkazu okresný súd postupoval nezákonne, a zároveň namieta, že absentuje
akékoľvek právne stanovisko krajského súdu, ktorým by tento súd konštatoval nezákonnosť
napadnutého príkazu. V nadväznosti na uvedené je podľa okresného súdu nevyhnutné
poukázať na uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016, ktorým
krajský súd postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý príkaz
okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol.
V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd konštatoval nezákonnosť postupu okresného
súdu, keďže o nariadení, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný pozorovaný v zdravotníckom
ústave, mal okresný súd rozhodnúť uznesením, a to s poukazom na § 148 ods. 3 a 4
Trestného poriadku. Okrem toho, že krajský súd zrušil namietaný príkaz, napadnutým
príkazom krajského súdu nariadil zdravotníckemu ústavu prepustiť obžalovaného
z psychiatrického oddelenia. Podľa presvedčenia okresného súdu je nepochybné, že v čase
podania sťažnosti ústavnému súdu obžalovaný nepoznal obsah uznesenia krajského súdu
o zrušení príkazu okresného súdu, keďže predmetné uznesenie mu bolo doručené 9. januára
2017.
5.4 Odvolávajúc sa na aktuálny obsah spisu okresného súdu sp. zn. 7 T 54/2012,
okresný súd je toho názoru, že krajský súd na základe podania sťažovateľa ako
obžalovaného smerujúceho voči napadnutému príkazu okresného súdu poskytol
sťažovateľovi ochranu v materiálnom zmysle, jeho podaním sa riadne zaoberal a na základe
toho konštatoval nezákonnosť postupu okresného súdu. Krajský súd ako primárny ochranca
práv poskytol sťažovateľovi súdnu ochranu v požadovanej kvalite, keď napadnutý príkaz
okresného súdu zrušil a nariadil prepustiť sťažovateľa zo zdravotníckeho ústavu.
Vyjadrenie krajského súdu
6. Listom sp. zn. Spr 10026/2017 z 22. februára 2017 doručeným ústavnému súdu
28. februára 2017 sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd, a to prostredníctvom
predsedníčky krajského súdu a aj predsedu senátu 4Tos krajského súdu. Krajský súd
zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
6.1 Podľa krajského súdu, vychádzajúc z citovaných ustanovení § 148 ods. 3 a 4
Trestného poriadku, okresný súd naozaj nepostupoval správne, pokiaľ pozorovanie
sťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave nariadil napadnutým príkazom
s poučením, že proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný, pretože podľa výslovného
znenia ustanovenia § 148 ods. 4 Trestného poriadku tak mal urobiť uznesením, proti
ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá má navyše odkladný účinok.
6.2 Avšak skutočnosť, že okresný súd pri svojom rozhodovaní použil nesprávnu
formu rozhodnutia a sťažovateľa ako obžalovaného nesprávne poučil o neprípustnosti
opravného prostriedku proti rozhodnutiu o nariadení pozorovania obžalovaného
v zdravotníckom ústave, podľa presvedčenia krajského súdu neznamená, že krajský súd nie
je oprávnený o sťažnosti obžalovaného proti takému rozhodnutiu rozhodnúť. Právomoc
krajského súdu rozhodovať o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo nariadené
pozorovanie obžalovaného v zdravotníckom ústave, je podľa odkazu krajského súdu totiž
daná zákonom (§ 148 ods. 4, § 193 a § 194 Trestného poriadku a § 7 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov) a použitie nesprávnej formy rozhodnutia zo strany okresného súdu a jeho
nesprávne poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu už
citované zákonné ustanovenia nemení a právomoc krajskému súdu rozhodnúť o takomto
opravnom prostriedku neodníma.
6.3 Krajský súd bol teda s odkazom na už citované zákonné ustanovenia oprávnený
o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu rozhodnúť a urobil tak
uznesením zo 7. decembra 2016, ktorým napadnutý príkaz okresného súdu zrušil,
okresnému súdu uložil, aby vo veci znova konal a rozhodol a toto svoje uznesenie aj
náležite odôvodnil. Spomínané uznesenie krajského súdu bolo podľa krajského súdu
sťažovateľovi doručené 9. januára 2017.
6.4 Uvedené podľa krajského súdu potom navyše znamená, že krajský súd
o sťažnosti (teda vo veci) nerozhodoval napadnutým príkazom krajského súdu, pretože tak
urobil už spomínaným uznesením a napadnutý príkaz krajského súdu predstavuje len
technicko-organizačné rozhodnutie určené zdravotníckemu ústavu, logicky nadväzujúce na
spomínané uznesenie krajského súdu, pretože zrušením napadnutého príkazu okresného
súdu, ku ktorému došlo dotknutým uznesením, zanikol akýkoľvek podklad pre držanie
sťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave, a preto bolo potrebné sťažovateľa
právoplatnosťou uznesenia krajského súdu (7. decembra 2016) zo zariadenia ihneď
prepustiť, čo sa udialo napadnutým príkazom.
6.5 Krajský súd ďalej uvádza, že okrem uvedeného, vychádzajúc z citovaného
ustanovenia § 162 ods. 1 Trestného poriadku, náležitosti príkazu vyplývajúce z ustanovenia
§ 181 ods. 1 Trestného poriadku sa vzťahujú na príkaz, ktorým sa rozhoduje vo veci (ako
napríklad o prepustení zadržanej osoby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku, ktorému ale
iné rozhodnutie súdu už nepredchádza), navyše krajský súd pri prikázaní prepustenia
sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia ani žiadne konkrétne zákonné ustanovenie
Trestného poriadku nepoužil, v podstate ním len reagoval na situáciu, ktorá vznikla
zrušením napadnutého príkazu okresného súdu, ako to už bolo uvedené, teda na už
neexistenciu právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo nariadené pozorovanie
sťažovateľa v zdravotníckom ústave. Krajský súd na tomto mieste dopĺňa, že z toho istého
dôvodu, keďže napadnutým príkazom krajský súd nerozhodoval o sťažnosti sťažovateľa,
nerozhodoval teda vo veci, keďže tak už predtým urobil uznesením z toho istého dňa,
napadnutý príkaz odôvodnenie neobsahuje a navyše aj podľa § 181 ods. 2 Trestného
poriadku písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať odôvodnenie len vtedy, kde to
zákon výslovne ustanovuje, čo nie je prípad prerokúvanej veci, keďže zákon (Trestný
poriadok) odôvodniť takýto príkaz neukladá.
6.6 Vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu zo 7. decembra 2016 obsahuje
vyčerpávajúce odôvodnenie konštatujúce, že napadnutý príkaz okresného súdu nebol
vydaný v súlade so zákonom, za neopodstatnenú považuje krajský súd aj námietku
sťažovateľa, že neexistuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo nezákonnosť rozhodnutia
okresného súdu. Podľa odkazu krajského súdu navyše sťažovateľ vo svojom vysvetlení
nedorozumenia z 9. februára 2017 uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn.
4 Tos 28/2016 hodnotí kladne a proti nemu sťažnosť nepodal.
6.7 Z týchto dôvodov navrhuje krajský súd sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa
postupu krajského súdu nevyhovieť.
7. Predseda senátu 4Tos krajského súdu (ďalej len „predseda senátu“) doplnil
vyjadrenie predsedníčky krajského súdu a uviedol, že voči napadnutému príkazu okresného
súdu podal sťažovateľ sťažnosť pre porušovanie ľudských práv a slobôd a pre porušovanie
práv obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu. Z tohto dôvodu bola vec 5. decembra
2016 predložená krajskému súdu, pričom zákonnému sudcovi bola vec prostredníctvom
elektronickej podateľne pridelená do jeho senátu 6. decembra 2016 pod sp. zn.
7.1 Predseda senátu uvádza, že po oboznámení sa so spisovým materiálom
vzťahujúcim sa na túto trestnú vec bol predsedom senátu na 7. december 2016 určený
termín konania neverejného zasadnutia, na ktorom bol konajúcim senátom podľa § 194
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušený napadnutý príkaz okresného súdu a okresnému
súdu bolo uložené, aby vo veci znova konal a rozhodol. Súčasne, zistiac nezákonnosť
postupu okresného súdu, v ten istý deň bol predsedom senátu vydaný napadnutý príkaz
krajského súdu, ktorým bol sťažovateľ ihneď prepustený z psychiatrického oddelenia
Fakultnej nemocnice s poliklinikou .
7.2 Čo sa týka odôvodnenia napadnutého príkazu krajského súdu, predseda senátu
poukazuje na ustanovenie § 181 ods. 2 Trestného poriadku, keď vo vzťahu k takémuto
príkazu Trestný poriadok neukladá povinnosť ho odôvodňovať.
7.3 Predseda senátu konštatuje, že krajský súd napokon vo svojom uznesení sp. zn.
4 Tos 28/2016 zo 7. decembra 2016 podrobne rozviedol dôvody takéhoto procesného
postupu, pričom uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. januára 2017 (č. l. 838).
Z popísaného je podľa predsedu senátu zrejmé, že krajský súd v uvedenej veci nekonal
formou príkazu, ktorý neobsahuje odôvodnenie, na čo poukazuje sťažovateľ vo svojej
ústavnej sťažnosti, ale rozhodoval formou uznesenia s jeho odôvodnením, pričom
napadnutý príkaz bol vydaný až následne na účely okamžitého prepustenia sťažovateľa
z psychiatrického oddelenia, kde bol hospitalizovaný, na slobodu.
7.4 Súčasne predseda senátu predložil ústavnému súdu aj podanie sťažovateľa
označené ako „vysvetlenie nedorozumenie – zaslanie“, z obsahu ktorého vyplýva, že
konanie na krajskom súde pod uvedeným číslom sťažovateľ hodnotil ako kladné uznesenie
a vôbec voči nemu nepodal sťažnosť.
Replika sťažovateľa
8. Podaním doručeným ústavnému súdu 30. marca 2017 sťažovateľ súhlasil
s upustením od ústneho pojednávania vo veci, avšak nijako sa k stanoviskám odporcov
nevyjadril a ani nerozšíril svoju pôvodnú argumentáciu.
III.
Závery ústavného súdu
9. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že okresný súd
zásadným a hrubým spôsobom porušil ustanovenia Trestného poriadku, keď o pozorovaní
jeho zdravotného stavu v zdravotníckom zariadení nerozhodol zákonom predpísanou
formou ‒uznesením, ale formou príkazu, ktorý prichádza do úvahy iba podľa § 148 ods. 1
a 2 Trestného poriadku. Dôsledkom nezákonného postupu okresného súdu bola podľa
sťažovateľa jeho osobná sloboda obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie
jeho ústavou garantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1 a 2 ústavy, ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nápravu nezákonného stavu v sťažovateľovej veci nezjednal
podľa presvedčenia sťažovateľa ani krajský súd, keďže napadnutý príkaz okresného súdu
nezrušil. Krajský súd teda reagoval na vec vydaním nového napadnutého príkazu, v ktorom
podľa názoru sťažovateľa však žiadnym spôsobom nekonštatoval nezákonnosť postupu
okresného súdu a ani nijako neodôvodnil, prečo v súvislosti s nutnosťou sťažovateľovho
pozorovania v zdravotníckom zariadení dospel zrejme k odlišnému názoru ako okresný súd.
K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým príkazom
okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu
10. Ústavný súd sa bude v tejto časti venovať námietke sťažovateľa, že jeho osobná
sloboda bola obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie jeho ústavou
garantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2
10.1 Ústavný súd hic et nunc zdôrazňuje, že v tejto časti preskúmaval napadnutý
príkaz okresného súdu a napadnutý príkaz krajského súdu čisto z obsahového hľadiska, t. j.
z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok pre obmedzenie osobnej slobody
sťažovateľa.
10.2 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
10.3 Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutkový a právny stav nedošlo
k porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy
napadnutým príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu.
10.4 Okresný súd v napadnutom príkaze jasne, riadne a ústavne korektným
spôsobom odôvodnil potrebu nariadenia vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa ako
obvineného v zdravotníckom zariadení v rámci trestného konania. Takéto obmedzenie
osobnej slobody sťažovateľa bolo legitímne a nevyhnutné vzhľadom na záujem na vyšetrení
trestných činov a možnosti posúdenia zodpovednosti sťažovateľa za spáchanie trestných
činov, ktoré sú mu kladené za vinu, v spojení s opakovaným neúspešným pokusom
o vyšetrenie sťažovateľa ambulantnou formou (písomne predvolanie sťažovateľa na
znalecké vyšetrenie na 4. 8. 2016 a 17. 8. 2016) na základe opakovaných príkazov
okresného súdu (pričom neúspešne sa skončilo i predvedenie sťažovateľa orgánmi
Policajného zboru 12. 10. 2016 i predvedenie prostredníctvom útvaru Policajného zboru
pred znalcov na 15. 10. 2016) a v spojení s poučením sťažovateľa na možnosť postupu
podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku v tejto trestnej veci krajským súdom v uznesení
sp. zn. 4 To 28/2014 z 13. októbra 2014.
10.5 Po ďalšie, proti sťažovateľovi neboli použité prostriedky mocenského
donútenia, keďže sťažovateľ sa podrobil dobrovoľne napadnutému príkazu okresného súdu
a dobrovoľne nastúpil na pozorovanie do zdravotníckeho zariadenia, hoci podal proti
napadnutému príkazu okresného súdu sťažnosť.
10.6 Čo sa týka napadnutého príkazu krajského súdu, tak ten vyznieva v prospech
sťažovateľa a krajský súd tým prakticky plne vyhovel sťažovateľovi a nariadil prepustenie
sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia. Teda ak sa aj sťažovateľ domnieval, že
napadnutý príkaz okresného súdu porušuje jeho hmotné ústavné právo na osobnú slobodu,
tak napadnutým príkazom krajského súdu došlo z pohľadu sťažovateľa k náprave tohto
stavu. Sťažovateľ tak prakticky vyzýva ústavný súd, aby mu poskytol duplicitnú ochranu
jeho práva na osobnú slobodu, čo nie je vzhľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy prípustné.
10.7 Ústavný súd sumarizuje, že nedošlo v tomto smere (z pohľadu obsahu
napadnutých príkazov) k porušeniu práva na osobnú slobodu sťažovateľa a že vo veci
nariadenia vyšetrenia sťažovateľa v zdravotníckom zariadení (a na tento účel jeho internácie
v tomto zdravotníckom zariadení na základe dobrovoľného nastúpenia na pozorovanie do
zdravotníckeho zariadenia) bolo v konečnom dôsledku sťažovateľovým námietkam
vyhovené. Napadnutý príkaz okresného súdu bol riadne odôvodnený a nariadenie
pozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení bolo v súlade s ústavnými
požiadavkami ochrany práva na osobnú slobodu. Zároveň krajský súd vyhovel
sťažovateľovi a pre formálne (nie obsahové/materiálne) pochybenie okresného súdu (pozri
ďalej) prikázal sťažovateľa prepustiť na slobodu zo zdravotníckeho zariadenia.
10.8 V tejto časti preto ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru napadnutým
príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu
11. Sťažovateľ v tejto časti namieta, že okresný súd rozhodol o nariadení
pozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení príkazom, proti ktorému nie je
prípustná sťažnosť, pričom okresný súd tak mal v tomto prípade urobiť uznesením podľa
§ 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Sťažovateľ
uvádza, že krajský súd nezjednal nápravu, keďže napadnutým príkazom krajského súdu
nezrušil napadnutý príkaz okresného súdu a napadnutý príkaz krajského súdu neobsahuje
odôvodnenie.
11.1 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa § 148 ods. 3 Trestného poriadku ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačí
ambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre
prípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak
je vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.
Podľa § 148 ods. 4 Trestného poriadku proti uzneseniu v odseku 3 možno podať
sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.
11.2 Ústavný súd rovnako ako krajský súd konštatuje, že, vychádzajúc z citovaných
ustanovení § 148 ods. 3 a 4 Trestného poriadku, okresný súd naozaj nepostupoval správne,
pokiaľ pozorovanie sťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave nariadil
napadnutým príkazom s poučením, že proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný,
pretože podľa výslovného znenia § 148 ods. 4 Trestného poriadku tak mal urobiť
uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá navyše má odkladný účinok.
11.3 Okresný súd sa tak dopustil formálneho pochybenia, ktoré možno hodnotiť len
ako dočasnú nekoncentrovanosť (a nie úmysel), avšak týmto hoc formálnym pochybením
okresný súd na prvý pohľad obral sťažovateľa o opravný prostriedok, ktorý je inak pri
nariadení pozorovania v zdravotníckom zariadení vždy prípustný (t. j. sťažnosť) a kde je
dotknutej osobe umožnené, aby sa proti obmedzeniu osobnej slobody účinne bránila na
druhostupňovom súde.
11.4 Napriek tomu sťažovateľ podal proti napadnutému príkazu sťažnosť. Krajský
súd správne posúdil túto sťažnosť a napadnutý príkaz okresného súdu materiálne (podľa
obsahu) a riadne postupoval ako druhostupňový súd, využijúc svoju právomoc preskúmať
napadnutý príkaz okresného súdu, ktorý mal byť vydaný vo forme uznesenia.
11.5 Krajský súd na základe podanej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému
príkazu okresného súdu rozhodol uznesením č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016
(ktoré je súčasťou spisu 7 T 54/2012, ktorý okresný súd zapožičal ústavnému súdu, a ktoré
pripojil okresný súd aj k svojmu vyjadreniu k podanej sťažnosti), výrokom ktorého krajský
súd zrušil napadnutý príkaz okresného súdu a uložil okresnému súdu, aby vo veci znova
konal a rozhodol. Krajský súd v odôvodnení opísaného uznesenia uviedol:
„Napadnutým rozhodnutím - príkazom predseda senátu podľa § 148 ods. 3 Tr.
poriadku nariadil, aby bol obž. pozorovaný v zdravotníckom ústave –
vo FNsP , za účelom vyšetrenia jeho duševného stavu.
Proti tomuto rozhodnutiu podal obžalovaný sťažnosť pre porušovanie ľudských práv
a slobôd a pre porušovanie práv obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu. Okrem
iného namieta, žeby nepostačovalo jeho ambulantné vyšetrenie a zároveň neexistuje
závažný dôvod na jeho hospitalizáciu. Obžaloba je postavená len na tvrdeniach proti
tvrdeniu a v ďalšom hodnotí priebeh doterajšieho súdneho konania vedeného voči nemu.
Zúčastnil sa dvoch psychologických vyšetrení, ktoré hovoria o tom, že je v poriadku a nie je
potrebné použiť § 148 ods. 3 Tr. poriadku. Nevznikli žiadne závažné dôvody na to, aby bol
obmedzený závažným spôsobom na osobnej slobode. Odôvodnenie súdu nepovažuje za
riadne a nie je dôvod na obmedzenie jeho osobnej slobody.
V prvom rade krajský súd skúmal či sú splnené podmienky na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia, keďže v danom prípade bol predsedom senátu vydaný príkaz,
voči ktorému Trestný poriadok nepripúšťa možnosť podať opravný prostriedok (viď ust.
Podľa § 148 ods. 3 Tr. poriadku, ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačí
ambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre
prípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak
je vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.
Podľa § 148 ods. 4 Tr. poriadku, proti uzneseniu v odseku 3 možno podať sťažnosť,
ktorá má odkladný účinok.
Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade nesprávne postupoval predseda
senátu, ak o nariadení vyšetrenia duševného stavu obž. pozorovaním
v zdravotníckom ústave rozhodol príkazom, voči ktorému nie prípustný opravný
prostriedok. Krajský súd preto pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia sa riadil jeho
obsahom a nie jeho označením a má za to, že v danom prípade, vzhľadom aj na použitie ust.
§ 148 ods. 3 Tr. poriadku, ide o rozhodnutie, voči ktorému sťažnosť je prípustná.
Zároveň sa sťažnostný súd zaoberal aj tým, či sťažnosť bola podaná v zákonom
stanovenej lehote, pričom prihliadal aj na ust. § 193 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého,
ako oneskorenú nemožno zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene
len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení
uznesenia. Z uvedenej citácie jasne preto vyplýva, vzhľadom na poučenie prvostupňového
súdu o neprípustnosti podania opravného prostriedku voči predmetnému príkazu, aj keď
obžalovanému bol tento príkaz doručený prostredníctvom pošty dňa 18.11.2016 (v piatok)
a sťažnosť podal na pošte až dňa 22.11.2016 (v utorok, teda až po uplynutí 3 dňovej
zákonnej lehoty umožňujúcej podať opravný prostriedok), že sťažnosť bola podaná včas.
Po vyriešení vyššie uvedených otázok krajský súd potom preskúmal v zmysle ust.
§ 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého rozhodnutia, proti ktorému
sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom.
Obžalovanému sa mimo iného obžalobou kladie za vinu aj
spáchanie skutku právne kvalifikovaného ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr.
zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, za ktorý je možné uložiť trest odňatia
slobody na päť rokov až desať rokov. V zmysle § 237 ods. 3 písm. c) Tr. poriadku o podanej
obžalobe a vo veci rozhoduje predseda senátu alebo senát v ostatných prípadoch.
Podľa druhej vety § 2 ods. 16 Tr. poriadku predseda senátu, samosudca alebo sudca
pre prípravné konanie rozhodujú sami, ak to zákon výslovne ustanovuje.
Z vyššie citovaného ust. § 148 ods. 3 Tr. poriadku je zrejmé, že v terajšom štádiu
trestného konania o pozorovaní obžalovaného v zdravotníckom ústave
rozhoduje súd, čo v tomto konkrétnom prípade znamená, že mal o uvedenej otázke
rozhodnúť senát na neverejnom zasadnutí.
V preskúmavanom trestnom spise absentuje akákoľvek zápisnica o konaní
neverejného zasadnutia senátu zaoberajúca sa predmetným nariadením vyšetrenia
duševného stavu obžalovaného pozorovaním v zdravotnom zariadení a k tomu prináležiaca
zápisnica o hlasovaní senátu. Naopak z príkazu je zrejmé, že o tomto nariadení rozhodol len
predseda senátu sám. Takýto postup je preto v rozpore s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku, čo spôsobuje aj nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Zistiac uvedené sťažnostný súd zrušil napadnuté rozhodnutie a prikázal okresnému
súdu vo veci znova konať a rozhodnúť a to pri dodržaní vyššie zmieneného procesného
postupu. Keďže obžalovaný dobrovoľne nastúpil na základe predvolania FNsP
hospitalizáciu na psychiatrické oddelenie za účelom vyšetrenia jeho duševného
stavu, súčasne, zistiac vyššie konštatovanú nezákonnosť, bol zo strany krajského súdu
bezodkladne vydaný príkaz na jeho okamžité prepustenie.
Sťažnostný súd sa v ďalšom preto nezoberal námietkami obžalovaného ani
opodstatnenosťou vydaného rozhodnutia.
Okrajom len krajský súd dodáva, že pozorovanie duševného stavu v zdravotníckom
zariadení je závažným zásahom do základných práv a slobôd obžalovaného a jeho
nariadenie musí byť výnimočné, keďže pozorovaním duševného stavu v zdravotníckom
zariadení dochádza k obmedzeniu jedného z najvýznamnejších práv človeka- práva na
osobnú slobodu- a je potrebné takéto rozhodnutie považovať za opatrenie výnimočné
a k jeho použitiu je preto nutné pristupovať iba za prísneho dodržania všetkých jeho
podmienok a tie naviac vykladať reštriktívne, v súlade s jednou zo základných zásad
trestného konania, podľa ktorej do základných práv a slobôd osôb, v prípadoch dovolených
zákonom, možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania
Postup podľa § 148 ods.3 Tr. poriadku bude teda prichádzať do úvahy len vtedy, ak
sa už ináč vyčerpali všetky možnosti vyšetrenia duševného stavu obvineného, alebo ak je
z okolností týkajúcich sa jeho osoby zrejmé, že žiadne iné možnosti nie sú alebo od počiatku
ani neboli.
V danom prípade sa nariadenie pozorovania duševného stavu obžalovaného
odôvodňuje tým, že obžalovaný pri vyšetrení duševného stavu odmieta spolupracovať.
Pokiaľ obžalovaný pri vyšetrení duševného stavu odmietol
spolupracovať, bolo potrebné ho vypočuť, opýtať sa ho na dôvody odmietania spolupráce,
poučiť ho o možnosti, že v prípade takéhoto jeho postoja je prípustné nariadiť pozorovanie
jeho duševného stavu v zdravotníckom ústave a až po takomto postupe, pokiaľ by
obžalovaný aj naďalej odmietal spolupracovať, bolo možné pristúpiť k vydaniu
napadnutého rozhodnutia.“
11.6 Sťažovateľova námietka, že ochrana jeho procesných práv nebola úplná, keďže
krajský súd napadnutým príkazom nezrušil napadnutý príkaz okresného súdu, nie je
opodstatnená (resp. sa nekorešponduje so skutočným stavom veci), keďže krajský súd
napadnutý príkaz okresného súdu pre formálne pochybenie okresného súdu zrušil
uznesením č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016 a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie. A teda napadnutý príkaz okresného súdu nie je viac platný a ochrana aj
procesných ústavných práv sťažovateľa bola zo strany krajského súdu úplná a ústavne
bezchybná. Ústavný súd je teda aj v tejto časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému
porušeniu jeho procesných ústavných práv napadnutým príkazom okresného súdu
sťažovateľom prakticky vyzývaný, aby poskytol sťažovateľovi duplicitnú ochranu jeho práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru, čo nie je vzhľadom na znenie čl. 127 ods. 1
ústavy prípustné, keďže ochranu týchto práv mu efektívne poskytol krajský súd uznesením
č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016.
11.7 Krajský súd navyše tým, že posudzoval napadnutý príkaz okresného súdu podľa
jeho obsahu a že o podaní sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu konal ako
o sťažnosti podľa § 148 ods. 4 Trestného poriadku, zároveň uznal odklad vykonateľnosti
napadnutého príkazu [a teda aj z tohto dôvodu (t. j. nad rámec už popísaných dôvodov
týkajúcich sa obsahu napadnutého príkazu a splnenia materiálnych predpokladov pre
nariadenie pozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení) nemohlo dôjsť opísaným
formálnym pochybením okresného súdu k zásahu do ústavného hmotného práva
sťažovateľa na osobnú slobodu, keďže sťažovateľ nebol verejnomocensky nútený na
základe napadnutého príkazu okresného súdu po podaní sťažnosti, o ktorej riadne konal
krajský súd, nastúpiť na pozorovanie do zdravotníckeho zariadenia – napadnutý príkaz
okresného súdu nebol z dôvodu podania sťažnosti a konania krajského súdu o nej
vykonateľný]. Sťažovateľ však medzičasom dobrovoľne nastúpil na pozorovanie do
zdravotníckeho zariadenia, a preto krajský súd po prijatí uvedeného uznesenia vydal aj
napadnutý príkaz na prepustenie sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia.
11.8 Správne potom krajský súd uvádza, že čo sa týka odôvodnenia napadnutého
príkazu krajského súdu, napadnutým príkazom krajský súd nerozhodoval o sťažnosti
sťažovateľa, nerozhodoval ním vo veci, keďže vo veci samej už predtým rozhodol
uznesením č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016 (ktorým vyhovel sťažnosti
sťažovateľa). Napadnutý príkaz teda odôvodnenie nemusel obsahovať (napadnutý príkaz
krajského súdu predstavuje len technicko-organizačné rozhodnutie určené zdravotníckemu
ústavu, logicky nadväzujúce na spomínané uznesenie krajského súdu) a navyše aj podľa
§ 181 ods. 2 Trestného poriadku písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať
odôvodnenie len vtedy, kde to zákon výslovne ustanovuje, čo nebol prípad prerokúvanej
veci sťažovateľa, keďže zákon (Trestný poriadok) odôvodniť takýto napadnutý príkaz
krajského súdu neukladá. Napadnutým príkazom nemohlo dôjsť k porušeniu procesných
ústavných práv sťažovateľa z dôvodu sťažovateľom namietanej absencie odôvodnenia
napadnutého príkazu krajského súdu.
Záver
12. Ústavný súd v závere posúdil, že dôvody, ktoré ho viedli ku konštatovaniu
o neporušení označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým príkazom okresného
súdu a napadnutým príkazom krajského súdu, by boli spôsobilé založiť dôvod odmietnutia
sťažnosti sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní, konkrétne ide o dôvody zakladajúce
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti.
12.1 Ústavný súd však najmä vzhľadom na tvrdenia sťažovateľa o absencii zrušenia
napadnutého príkazu okresného súdu a nevedomosti ústavného súdu o existencii uznesenia
krajského súdu č. k. 4 Tos 28/2016-815 zo 7. decembra 2016 bol povinný si pre náležité
a úplné zistenie právneho stavu veci vyžiadať na vec sa vzťahujúci spis okresného súdu
a zároveň dať možnosť všetkým účastníkom konania pred ústavným súdom sa
plnohodnotne vyjadriť k sťažnosti.
12.2 Na základe záverov prezentovaných v náleze ústavný súd uzatvára, že
napadnutým príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu nedošlo
k porušeniu sťažovateľom označených ústavných práv. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017