Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 60/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Hudákom, Advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd príkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

z 31. októbra 2016 a príkazom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo 7. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-9 z 19. januára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazom Okresného súdu Stará

Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 31. októbra 2016 (ďalej aj

„napadnutý príkaz okresného súdu“) a príkazom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 7. decembra 2016 (ďalej aj „napadnutý príkaz

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým príkazom nariadil,

aby bol sťažovateľ ako obžalovaný v rámci trestného konania pozorovaný v zdravotníckom

zariadení na účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Okresný súd v napadnutom príkaze

uviedol:

„1. Proti obžalovanému sa na tunajšom súde vedie trestné

stíhanie pre zločin vydierania podľa , písm. d a zločin

znásilnenia podľa v štádiu pokusu podľa

.

2. V predmetnej trestnej veci bol vydaný príkaz sp. zn. zo dňa

23.11.2015, podľa , na vyšetrenie duševného stavu

obžalovaného. V nadväznosti na vydaný príkaz, súd uznesením sp. zn. zo dňa

11.4.2016 postupom podľa do konania pribral dvoch

znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria/sexuológia -

a .

3. Proti predmetnému uzneseniu podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote,

prostredníctvom svojej obhajkyne sťažnosť. Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn.

zo dňa 31.5.2016, predmetnú sťažnosť obžalovaného v zmysle § 193 ods. 1

písm. c/ zamietol, poukazujúc na to, že ani v súčasnosti nie je dôvod

meniť potrebu zisťovania skutočnosti dôležitej pre trestné konanie - riešenie otázky

ne/príčetnosti obžalovaného.

4. Znalci za účelom vypracovania znaleckého posudku obžalovaného písomne

predvolali na znalecké vyšetrenie na dni 4.8.2016 a 17.8.2016. Obžalovaný sa nezúčastnil

ani na jednom termíne vyšetrenia, v oboch prípadoch zaslal znalcom písomné vyjadrenie,

prečo sa na vyšetrení nezúčastní. Obžalovaný svoju neúčasť na prvom termíne vyšetrenia

odôvodnil svojou pracovnou zaneprázdnenosťou a nemožnosťou vybaviť si voľno

u zamestnávateľa, nakoľko predvolanie prevzal dňa 3.8.2016 o 15.15 hod. Obžalovaný sa

nedostavil ani na druhý termín vyšetrenia (nariadený na deň 17.8.2016), pribratému

znalcovi zaslal svoje ospravedlnenie zo dňa 15.8.2016, z obsahu ktorého je zrejmé, že

obžalovaný považuje znalecké vyšetrenie za predčasné a irelevantné z dôvodu, že obžaloba

je postavená iba na základe tvrdenia proti tvrdeniu. Následne súd opatrením sp. zn.

zo dňa 3.10.2016 podľa § 120 ods. 3 Trestného nariadil predvedenie

obžalovaného prostredníctvom útvaru policajného zboru pred znalcov na deň 12.10.2016

(streda) o 15:30 hod., ktoré bolo bezúspešné. Na to súd opätovne opatrením sp. zn.

zo dňa 13.10.2016 nariadil predvedenie obžalovaného prostredníctvom útvaru

policajného zboru pred znalcov na deň 15.10.2016 (sobota) o 8:30 hod., ktoré bolo

úspešné, avšak obžalovaný sa na ňom odmietol podrobiť znaleckému vyšetreniu s tým, že ak

by mu súd zaslal opatrenie o predvedení, bol by sa vyšetreniu podrobil, resp., že do

budúcna sa neodmietne podrobiť vyšetreniu, ak sa vykonajú opatrenia, ktoré žiada.

5. Na možnosť postupu podľa poukázal v tejto

trestnej veci aj Krajský súd v Prešove vo svojom uznesení sp. zn. zo dňa

13.10.2014. Podľa názoru krajského súdu o.i. vyšetriť duševný stav obžalovaného je možné

vychádzajúc z ustanovenia ambulantne a v prípade, že ambulantné

vyšetrenie nepostačuje aj pozorovaním v zdravotníckom ústave (samozrejme takéto

vyšetrenie musí nariadiť súd). Vyšetrenie duševného stavu obvineného a zvlášť jeho

pozorovaním v zdravotníckom ústave, je nepochybne závažným zásahom do základných

práv a slobôd obvineného, a to predovšetkým jeho osobnej slobody, ako aj slobody pohybu

a pobytu, a preto pre jeho nariadenie musí existovať závažný dôvod. No práve závažným

dôvodom je skutočnosť, že obvinená sa bez relevantného dôvodu odmieta psychiatrickému

vyšetreniu podrobiť a ustanovení znalci, bez tohto vyšetrenia, nemôžu duševný stav

obvineného posúdiť, a preto, odporúčajú jeho vyšetrenie pozorovaním v zdravotníckom

zariadení.

6. Zo správania obžalovaného popísaného v 4. bode tohto príkazu jednoznačne

vyplýva, že ten sa umelo, všemožnými spôsobmi snaží vyhnúť vyšetreniu, polemizuje

s právoplatnými rozhodnutiami viaznucimi na túto vec, ba dokonca kladie súdu vlastné

podmienky nemajúce oporu v ustanoveniach . Vychádzajúc zo zistených

skutočností a majúc pritom na pamäti všetky dostupné okolnosti, v danom prípade súd

dospel k záveru, že nateraz iným spôsobom, ako vyšetrením duševného stavu

v zdravotníckom. zariadení, by sa nedosiahol sledovaný účel, a preto postupom podľa § 148

ods. 3 , bolo nariadené vyšetrenie duševného stavu obžalovaného jeho

pozorovaním v zdravotníckom zariadení. Takýto postup má oporu aj v

SR.“

Proti napadnutému príkazu okresného súdu nie je prípustný žiaden opravný

prostriedok, o čom bol sťažovateľ v napadnutom príkaze okresného súdu poučený.

2.1 Z vyplýva, že nariadenie pozorovania

obvineného v zdravotníckom zariadení na účely vyšetrenia jeho duševného stavu konajúci

súd prijíma uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť. Z toho dôvodu, aj keď bolo

nariadenie pozorovať duševný stav sťažovateľa v zdravotníckom zariadení vydané

okresným súdom vo forme príkazu, proti ktorému nie je možné podať opravný prostriedok,

a sťažovateľ bol o neprípustnosti opravného prostriedku poučený, sťažovateľ v presvedčení,

že okresný súd konal protizákonne (nenariadil pozorovanie sťažovateľa v zdravotníckom

zariadení uznesením, ale príkazom), podal proti napadnutému príkazu okresného súdu

sťažnosť na krajskom súde. Medzičasom bol sťažovateľ 24. novembra 2016 internovaný

v zdravotníckom zariadení. Krajský súd bez toho, že by bol oprávnený konať o sťažnosti

sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu (keďže proti nemu nie je prípustný

opravný prostriedok), napadnutým príkazom prikázal zdravotníckemu zariadeniu ihneď

prepustiť sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia. Napadnutý príkaz krajského súdu

okrem samotného príkazu (výroku) neobsahuje žiadne odôvodnenie.

3. Podľa sťažovateľa z uvedených ustanovení a

celkom jednoznačne vyplýva, že pre obmedzenie osobnej slobody na účely pozorovania

v zdravotníckom zariadení sa vyžaduje vydanie uznesenia, proti ktorému zákon osobitným

ustanovením pripúšťa sťažnosť s odkladným účinkom. Zákonodarca takto podľa

sťažovateľa zvýraznil význam ochrany a zároveň kontroly zákonnosti pozbavenia osobnej

slobody. Aj nariadené pozorovanie v zdravotníckom zariadení podľa mienky sťažovateľa

nesporne patrí k zásahom do práva na osobnú slobodu, ktoré sú možné iba z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

3.1 Sťažovateľ uvádza, že v jeho prípade okresný súd zásadným a hrubým spôsobom

porušil citované ustanovenia , keď o pozorovaní zdravotného stavu

nerozhodol zákonom predpísanou formou ‒uznesením, ale formou príkazu, ktorý prichádza

do úvahy iba podľa a , teda vo vzťahu k vyšetreniu

duševného stavu ambulantnou formou. Sťažovateľ navyše uvádza, že podľa § 181 ods. 3

„Proti príkazu opravný prostriedok nie je prípustný“, a teda podľa jeho

názoru mu postupom okresného súdu bolo znemožnené domáhať sa preskúmania

rozhodnutia súdu prostredníctvom riadneho opravného prostriedku, ktorý by mu v prípade

uznesenia v zmysle zákona patril a ktorý by sa navyše spájal s odkladným účinkom.

3.2 Keďže okresný súd vo veci v rozpore so zákonom nariadil pozorovanie

sťažovateľa v zdravotníckom zariadení príkazom, nemal sťažovateľ inú možnosť, ako na

pozorovanie nastúpiť. Zároveň sťažovateľ konštatuje, že zaslal krajskému súdu podanie

nazvané „Sťažnosť pre porušovanie ľudských práv a slobôd a pre porušovanie práv

obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu“, v ktorom vzniknutú situáciu opísal. Podľa

sťažovateľa krajský súd na jeho podanie zareagoval tak, že opäť formou napadnutého

príkazu prikázal bez akéhokoľvek odôvodnenia či konštatovania nezákonnosti postupu

okresného súdu jeho okamžité prepustenie z psychiatrického oddelenia zdravotníckeho

zariadenia. Dôsledkom nezákonného postupu okresného súdu bola podľa sťažovateľa jeho

osobná sloboda obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie jeho

garantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2

, ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu podľa

ods. 1 . Nezákonným postupom okresného súdu bolo sťažovateľovi podľa jeho slov

znemožnené domáhať sa preskúmania rozhodnutia prvostupňového súdu prostredníctvom

opravného prostriedku, čím bolo porušené jeho právo na účinný opravný prostriedok podľa

čl. 13 dohovoru.

3.3 Nápravu nezákonného stavu v sťažovateľovej veci nezjednal podľa presvedčenia

sťažovateľa ani krajský súd, keďže podľa neexistoval žiaden opravný

prostriedok (riadny ani mimoriadny), na základe ktorého by mohol konať a príkaz

okresného súdu zrušiť. Krajský súd teda reagoval na vec vydaním nového napadnutého

príkazu, v ktorom podľa názoru sťažovateľa však žiadnym spôsobom nekonštatoval

nezákonnosť postupu okresného súdu, ani nijako neodôvodnil, prečo v súvislosti

s nutnosťou sťažovateľovho pozorovania v zdravotníckom zariadení dospel zrejme

k odlišnému názoru ako okresný súd. Napadnutý príkaz krajského súdu neobsahuje podľa

sťažovateľa ani zákonné náležitosti podľa , a to

uvedenie zákonných ustanovení, ktoré boli použité.

3.4 Absencia právneho stanoviska zo strany krajského súdu, ako aj absencia

akéhokoľvek rozhodnutia, ktorým by bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia

okresného súdu, vedie k nemožnosti sťažovateľa nárokovať si voči štátu náhradu škody,

ktorá mu nezákonným pozbavením osobnej slobody vznikla. Popri škode spočívajúcej

v ušlom zárobku v dôsledku vynútenej neprítomnosti v práci je tu podľa sťažovateľa aj

ťažko vyčísliteľná nemajetková ujma, ktorá spočíva najmä v zásahu do jeho súkromného

a rodinného života. Sťažovateľ uvádza, že celé trestné stíhanie vedené voči nemu už takmer

7 rokov silno traumatizuje jeho aj jeho rodinu, pričom nútené obmedzenie osobnej slobody

spojené s pobytom na psychiatrickej klinike pôsobí aj vo vzťahu k širšiemu okoliu značne

difamujúco. Obzvlášť to podľa sťažovateľa platí v kontexte toho, že pred obvinením dlhé

roky pracoval v štátnej službe ako príslušník Policajného zboru a z tohto prostredia má

väčšinu priateľov a známych. V neposlednom rade tento zásah okresného súdu vyvolal

podľa sťažovateľa závažné pochybnosti jeho zamestnávateľa o jeho spôsobilosti vykonávať

prácu, a to prácu šoféra v dopravnom podniku. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa podľa jeho

vyjadrenia išlo o závažný zásah do jeho psychického stavu, keďže s ním bolo bezdôvodne

zaobchádzané ako s psychiatrickým pacientom, neustále bol pod dohľadom a taktiež mu

zo strany personálu boli neustále ponúkané rôzne liečivá, a to bez toho, aby o ne žiadal,

a bez toho, aby mu bolo riadne vysvetlené, o aké prípravky ide.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„1. Príkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa - predsedu senátu pod sp. zn.

z 31. októbra 2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené

článkom 17 ods. 1, ods. 2 prvá veta a SR a právo zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Príkazom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 7. decembra 2016

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR.

3. Okresný súd a krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 5.000 € (slovom: päťtisíc eur).

4. Okresný súd a krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 303,16 eur na účet jeho právneho zástupcu do 30 dni

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenia odporcov a replika sťažovateľa

Vyjadrenie okresného súdu

5. Listom sp. zn. z 27. februára 2017 doručeným ústavnému súdu

1. marca 2017 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd, a to prostredníctvom stanoviska

zákonného sudcu konajúceho v sťažovateľovej veci, na ktoré odkázala aj predsedníčka

okresného súdu v pripojenom sprievodnom liste. Okresný súd zároveň súhlasil s upustením

od verejného ústneho pojednávania vo veci.

5.1 Okresný súd v úvode svojho vyjadrenia odkazuje, že 31. októbra 2016 vtedajší

predseda senátu vydal napadnutý príkaz, ktorým podľa

nariadil, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný pozorovaný v zdravotníckom ústave –

vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou (ďalej aj „zdravotnícky

ústav“) na účely vyšetrenia jeho duševného stavu. Tento príkaz okresný súd náležite

odôvodnil, pričom sa odvolával na neochotu sťažovateľa ako obžalovaného podrobiť sa

vyšetreniu duševného stavu ambulantnou formou, čo bolo nariadené už príkazom okresného

súdu sp. zn. z 23. novembra 2015. Na tomto mieste považuje okresný súd za

potrebné uviesť, že k vyšetreniu duševného stavu sťažovateľa ako obžalovaného

v zdravotníckom ústave okresný súd pristúpil až potom, keď sa sťažovateľ ako obžalovaný

viackrát odmietol podrobiť vyšetreniu duševného stavu pred znalcami, ktorí boli do konania

pribratí.

5.2 Napadnutý príkaz bol podľa okresného súdu sťažovateľovi doručený

18. novembra 2016 a 24. novembra 2016 sťažovateľ dobrovoľne nastúpil do zdravotníckeho

ústavu.

5.3 Okresný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že vydaním

napadnutého príkazu okresný súd postupoval nezákonne, a zároveň namieta, že absentuje

akékoľvek právne stanovisko krajského súdu, ktorým by tento súd konštatoval nezákonnosť

napadnutého príkazu. V nadväznosti na uvedené je podľa okresného súdu nevyhnutné

poukázať na uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 7. decembra 2016, ktorým

krajský súd postupom podľa napadnutý príkaz

okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd konštatoval nezákonnosť postupu okresného

súdu, keďže o nariadení, aby bol sťažovateľ ako obžalovaný pozorovaný v zdravotníckom

ústave, mal okresný súd rozhodnúť uznesením, a to s poukazom na § 148 ods. 3 a 4

. Okrem toho, že krajský súd zrušil namietaný príkaz, napadnutým

príkazom krajského súdu nariadil zdravotníckemu ústavu prepustiť obžalovaného

z psychiatrického oddelenia. Podľa presvedčenia okresného súdu je nepochybné, že v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu obžalovaný nepoznal obsah uznesenia krajského súdu

o zrušení príkazu okresného súdu, keďže predmetné uznesenie mu bolo doručené 9. januára

2017.

5.4 Odvolávajúc sa na aktuálny obsah spisu okresného súdu sp. zn. ,

okresný súd je toho názoru, že krajský súd na základe podania sťažovateľa ako

obžalovaného smerujúceho voči napadnutému príkazu okresného súdu poskytol

sťažovateľovi ochranu v materiálnom zmysle, jeho podaním sa riadne zaoberal a na základe

toho konštatoval nezákonnosť postupu okresného súdu. Krajský súd ako primárny ochranca

práv poskytol sťažovateľovi súdnu ochranu v požadovanej kvalite, keď napadnutý príkaz

okresného súdu zrušil a nariadil prepustiť sťažovateľa zo zdravotníckeho ústavu.

Vyjadrenie krajského súdu

6. Listom sp. zn. Spr 10026/2017 z 22. februára 2017 doručeným ústavnému súdu

28. februára 2017 sa k podanej sťažnosti vyjadril krajský súd, a to prostredníctvom

predsedníčky krajského súdu a aj predsedu senátu 4Tos krajského súdu. Krajský súd

zároveň súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

6.1 Podľa krajského súdu, vychádzajúc z citovaných ustanovení § 148 ods. 3 a 4

, okresný súd naozaj nepostupoval správne, pokiaľ pozorovanie

sťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave nariadil napadnutým príkazom

s poučením, že proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný, pretože podľa výslovného

znenia ustanovenia tak mal urobiť uznesením, proti

ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá má navyše odkladný účinok.

6.2 Avšak skutočnosť, že okresný súd pri svojom rozhodovaní použil nesprávnu

formu rozhodnutia a sťažovateľa ako obžalovaného nesprávne poučil o neprípustnosti

opravného prostriedku proti rozhodnutiu o nariadení pozorovania obžalovaného

v zdravotníckom ústave, podľa presvedčenia krajského súdu neznamená, že krajský súd nie

je oprávnený o sťažnosti obžalovaného proti takému rozhodnutiu rozhodnúť. Právomoc

krajského súdu rozhodovať o sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým bolo nariadené

pozorovanie obžalovaného v zdravotníckom ústave, je podľa odkazu krajského súdu totiž

daná zákonom (, a a zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov) a použitie nesprávnej formy rozhodnutia zo strany okresného súdu a jeho

nesprávne poučenie o neprípustnosti opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu už

citované zákonné ustanovenia nemení a právomoc krajskému súdu rozhodnúť o takomto

opravnom prostriedku neodníma.

6.3 Krajský súd bol teda s odkazom na už citované zákonné ustanovenia oprávnený

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu rozhodnúť a urobil tak

uznesením zo 7. decembra 2016, ktorým napadnutý príkaz okresného súdu zrušil,

okresnému súdu uložil, aby vo veci znova konal a rozhodol a toto svoje uznesenie aj

náležite odôvodnil. Spomínané uznesenie krajského súdu bolo podľa krajského súdu

sťažovateľovi doručené 9. januára 2017.

6.4 Uvedené podľa krajského súdu potom navyše znamená, že krajský súd

o sťažnosti (teda vo veci) nerozhodoval napadnutým príkazom krajského súdu, pretože tak

urobil už spomínaným uznesením a napadnutý príkaz krajského súdu predstavuje len

technicko-organizačné rozhodnutie určené zdravotníckemu ústavu, logicky nadväzujúce na

spomínané uznesenie krajského súdu, pretože zrušením napadnutého príkazu okresného

súdu, ku ktorému došlo dotknutým uznesením, zanikol akýkoľvek podklad pre držanie

sťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave, a preto bolo potrebné sťažovateľa

právoplatnosťou uznesenia krajského súdu (7. decembra 2016) zo zariadenia ihneď

prepustiť, čo sa udialo napadnutým príkazom.

6.5 Krajský súd ďalej uvádza, že okrem uvedeného, vychádzajúc z citovaného

ustanovenia , náležitosti príkazu vyplývajúce z ustanovenia

sa vzťahujú na príkaz, ktorým sa rozhoduje vo veci (ako

napríklad o prepustení zadržanej osoby podľa , ktorému ale

iné rozhodnutie súdu už nepredchádza), navyše krajský súd pri prikázaní prepustenia

sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia ani žiadne konkrétne zákonné ustanovenie

nepoužil, v podstate ním len reagoval na situáciu, ktorá vznikla

zrušením napadnutého príkazu okresného súdu, ako to už bolo uvedené, teda na už

neexistenciu právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo nariadené pozorovanie

sťažovateľa v zdravotníckom ústave. Krajský súd na tomto mieste dopĺňa, že z toho istého

dôvodu, keďže napadnutým príkazom krajský súd nerozhodoval o sťažnosti sťažovateľa,

nerozhodoval teda vo veci, keďže tak už predtým urobil uznesením z toho istého dňa,

napadnutý príkaz odôvodnenie neobsahuje a navyše aj podľa § 181 ods. 2 Trestného

poriadku písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať odôvodnenie len vtedy, kde to

zákon výslovne ustanovuje, čo nie je prípad prerokúvanej veci, keďže zákon (Trestný

poriadok) odôvodniť takýto príkaz neukladá.

6.6 Vzhľadom na to, že uznesenie krajského súdu zo 7. decembra 2016 obsahuje

vyčerpávajúce odôvodnenie konštatujúce, že napadnutý príkaz okresného súdu nebol

vydaný v súlade so zákonom, za neopodstatnenú považuje krajský súd aj námietku

sťažovateľa, že neexistuje rozhodnutie, ktoré by konštatovalo nezákonnosť rozhodnutia

okresného súdu. Podľa odkazu krajského súdu navyše sťažovateľ vo svojom vysvetlení

nedorozumenia z 9. februára 2017 uvádza, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

hodnotí kladne a proti nemu sťažnosť nepodal.

6.7 Z týchto dôvodov navrhuje krajský súd sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa

postupu krajského súdu nevyhovieť.

7. Predseda senátu 4Tos krajského súdu (ďalej len „predseda senátu“) doplnil

vyjadrenie predsedníčky krajského súdu a uviedol, že voči napadnutému príkazu okresného

súdu podal sťažovateľ sťažnosť pre porušovanie ľudských práv a slobôd a pre porušovanie

práv obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu. Z tohto dôvodu bola vec 5. decembra

2016 predložená krajskému súdu, pričom zákonnému sudcovi bola vec prostredníctvom

elektronickej podateľne pridelená do jeho senátu 6. decembra 2016 pod sp. zn.

.

7.1 Predseda senátu uvádza, že po oboznámení sa so spisovým materiálom

vzťahujúcim sa na túto trestnú vec bol predsedom senátu na 7. december 2016 určený

termín konania neverejného zasadnutia, na ktorom bol konajúcim senátom podľa § 194

ods. 1 písm. b) zrušený napadnutý príkaz okresného súdu a okresnému

súdu bolo uložené, aby vo veci znova konal a rozhodol. Súčasne, zistiac nezákonnosť

postupu okresného súdu, v ten istý deň bol predsedom senátu vydaný napadnutý príkaz

krajského súdu, ktorým bol sťažovateľ ihneď prepustený z psychiatrického oddelenia

Fakultnej nemocnice s poliklinikou .

7.2 Čo sa týka odôvodnenia napadnutého príkazu krajského súdu, predseda senátu

poukazuje na ustanovenie , keď vo vzťahu k takémuto

príkazu neukladá povinnosť ho odôvodňovať.

7.3 Predseda senátu konštatuje, že krajský súd napokon vo svojom uznesení sp. zn.

zo 7. decembra 2016 podrobne rozviedol dôvody takéhoto procesného

postupu, pričom uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 9. januára 2017 (č. l. 838).

Z popísaného je podľa predsedu senátu zrejmé, že krajský súd v uvedenej veci nekonal

formou príkazu, ktorý neobsahuje odôvodnenie, na čo poukazuje sťažovateľ vo svojej

ústavnej sťažnosti, ale rozhodoval formou uznesenia s jeho odôvodnením, pričom

napadnutý príkaz bol vydaný až následne na účely okamžitého prepustenia sťažovateľa

z psychiatrického oddelenia, kde bol hospitalizovaný, na slobodu.

7.4 Súčasne predseda senátu predložil ústavnému súdu aj podanie sťažovateľa

označené ako „vysvetlenie nedorozumenie – zaslanie“, z obsahu ktorého vyplýva, že

konanie na krajskom súde pod uvedeným číslom sťažovateľ hodnotil ako kladné uznesenie

a vôbec voči nemu nepodal sťažnosť.

Replika sťažovateľa

8. Podaním doručeným ústavnému súdu 30. marca 2017 sťažovateľ súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania vo veci, avšak nijako sa k stanoviskám odporcov

nevyjadril a ani nerozšíril svoju pôvodnú argumentáciu.

III.

Závery ústavného súdu

9. Predmetom sťažnosti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že okresný súd

zásadným a hrubým spôsobom porušil ustanovenia , keď o pozorovaní

jeho zdravotného stavu v zdravotníckom zariadení nerozhodol zákonom predpísanou

formou ‒uznesením, ale formou príkazu, ktorý prichádza do úvahy iba podľa § 148 ods. 1

a 2 . Dôsledkom nezákonného postupu okresného súdu bola podľa

sťažovateľa jeho osobná sloboda obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie

jeho garantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa

ods. 1 a 2 , ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie a prístup k súdu

podľa . Nápravu nezákonného stavu v sťažovateľovej veci nezjednal

podľa presvedčenia sťažovateľa ani krajský súd, keďže napadnutý príkaz okresného súdu

nezrušil. Krajský súd teda reagoval na vec vydaním nového napadnutého príkazu, v ktorom

podľa názoru sťažovateľa však žiadnym spôsobom nekonštatoval nezákonnosť postupu

okresného súdu a ani nijako neodôvodnil, prečo v súvislosti s nutnosťou sťažovateľovho

pozorovania v zdravotníckom zariadení dospel zrejme k odlišnému názoru ako okresný súd.

K namietanému porušeniu a 2 napadnutým príkazom

okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu

10. Ústavný súd sa bude v tejto časti venovať námietke sťažovateľa, že jeho osobná

sloboda bola obmedzená po dobu 14 dní, čo má za následok porušenie jeho

garantovaných práv, najmä základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2

.

10.1 Ústavný súd hic et nunc zdôrazňuje, že v tejto časti preskúmaval napadnutý

príkaz okresného súdu a napadnutý príkaz krajského súdu čisto z obsahového hľadiska, t. j.

z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok pre obmedzenie osobnej slobody

sťažovateľa.

10.2 Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

10.3 Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutkový a právny stav nedošlo

k porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 2

napadnutým príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu.

10.4 Okresný súd v napadnutom príkaze jasne, riadne a ústavne korektným

spôsobom odôvodnil potrebu nariadenia vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa ako

obvineného v zdravotníckom zariadení v rámci trestného konania. Takéto obmedzenie

osobnej slobody sťažovateľa bolo legitímne a nevyhnutné vzhľadom na záujem na vyšetrení

trestných činov a možnosti posúdenia zodpovednosti sťažovateľa za spáchanie trestných

činov, ktoré sú mu kladené za vinu, v spojení s opakovaným neúspešným pokusom

o vyšetrenie sťažovateľa ambulantnou formou (písomne predvolanie sťažovateľa na

znalecké vyšetrenie na 4. 8. 2016 a 17. 8. 2016) na základe opakovaných príkazov

okresného súdu (pričom neúspešne sa skončilo i predvedenie sťažovateľa orgánmi

Policajného zboru 12. 10. 2016 i predvedenie prostredníctvom útvaru Policajného zboru

pred znalcov na 15. 10. 2016) a v spojení s poučením sťažovateľa na možnosť postupu

podľa v tejto trestnej veci krajským súdom v uznesení

sp. zn. z 13. októbra 2014.

10.5 Po ďalšie, proti sťažovateľovi neboli použité prostriedky mocenského

donútenia, keďže sťažovateľ sa podrobil dobrovoľne napadnutému príkazu okresného súdu

a dobrovoľne nastúpil na pozorovanie do zdravotníckeho zariadenia, hoci podal proti

napadnutému príkazu okresného súdu sťažnosť.

10.6 Čo sa týka napadnutého príkazu krajského súdu, tak ten vyznieva v prospech

sťažovateľa a krajský súd tým prakticky plne vyhovel sťažovateľovi a nariadil prepustenie

sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia. Teda ak sa aj sťažovateľ domnieval, že

napadnutý príkaz okresného súdu porušuje jeho hmotné ústavné právo na osobnú slobodu,

tak napadnutým príkazom krajského súdu došlo z pohľadu sťažovateľa k náprave tohto

stavu. Sťažovateľ tak prakticky vyzýva ústavný súd, aby mu poskytol duplicitnú ochranu

jeho práva na osobnú slobodu, čo nie je vzhľadom na znenie prípustné.

10.7 Ústavný súd sumarizuje, že nedošlo v tomto smere (z pohľadu obsahu

napadnutých príkazov) k porušeniu práva na osobnú slobodu sťažovateľa a že vo veci

nariadenia vyšetrenia sťažovateľa v zdravotníckom zariadení (a na tento účel jeho internácie

v tomto zdravotníckom zariadení na základe dobrovoľného nastúpenia na pozorovanie do

zdravotníckeho zariadenia) bolo v konečnom dôsledku sťažovateľovým námietkam

vyhovené. Napadnutý príkaz okresného súdu bol riadne odôvodnený a nariadenie

pozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení bolo v súlade s ústavnými

požiadavkami ochrany práva na osobnú slobodu. Zároveň krajský súd vyhovel

sťažovateľovi a pre formálne (nie obsahové/materiálne) pochybenie okresného súdu (pozri

ďalej) prikázal sťažovateľa prepustiť na slobodu zo zdravotníckeho zariadenia.

10.8 V tejto časti preto ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa.

K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu

11. Sťažovateľ v tejto časti namieta, že okresný súd rozhodol o nariadení

pozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení príkazom, proti ktorému nie je

prípustná sťažnosť, pričom okresný súd tak mal v tomto prípade urobiť uznesením podľa

a , proti ktorému je prípustná sťažnosť. Sťažovateľ

uvádza, že krajský súd nezjednal nápravu, keďže napadnutým príkazom krajského súdu

nezrušil napadnutý príkaz okresného súdu a napadnutý príkaz krajského súdu neobsahuje

odôvodnenie.

11.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačí

ambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre

prípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak

je vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.

Podľa proti uzneseniu v odseku 3 možno podať

sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

11.2 Ústavný súd rovnako ako krajský súd konštatuje, že, vychádzajúc z citovaných

ustanovení a , okresný súd naozaj nepostupoval správne,

pokiaľ pozorovanie sťažovateľa ako obžalovaného v zdravotníckom ústave nariadil

napadnutým príkazom s poučením, že proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný,

pretože podľa výslovného znenia tak mal urobiť

uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá navyše má odkladný účinok.

11.3 Okresný súd sa tak dopustil formálneho pochybenia, ktoré možno hodnotiť len

ako dočasnú nekoncentrovanosť (a nie úmysel), avšak týmto hoc formálnym pochybením

okresný súd na prvý pohľad obral sťažovateľa o opravný prostriedok, ktorý je inak pri

nariadení pozorovania v zdravotníckom zariadení vždy prípustný (t. j. sťažnosť) a kde je

dotknutej osobe umožnené, aby sa proti obmedzeniu osobnej slobody účinne bránila na

druhostupňovom súde.

11.4 Napriek tomu sťažovateľ podal proti napadnutému príkazu sťažnosť. Krajský

súd správne posúdil túto sťažnosť a napadnutý príkaz okresného súdu materiálne (podľa

obsahu) a riadne postupoval ako druhostupňový súd, využijúc svoju právomoc preskúmať

napadnutý príkaz okresného súdu, ktorý mal byť vydaný vo forme uznesenia.

11.5 Krajský súd na základe podanej sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému

príkazu okresného súdu rozhodol uznesením č. k. -815 zo 7. decembra 2016

(ktoré je súčasťou spisu , ktorý okresný súd zapožičal ústavnému súdu, a ktoré

pripojil okresný súd aj k svojmu vyjadreniu k podanej sťažnosti), výrokom ktorého krajský

súd zrušil napadnutý príkaz okresného súdu a uložil okresnému súdu, aby vo veci znova

konal a rozhodol. Krajský súd v odôvodnení opísaného uznesenia uviedol:

„Napadnutým rozhodnutím - príkazom predseda senátu podľa § 148 ods. 3 Tr.

poriadku nariadil, aby bol obž. pozorovaný v zdravotníckom ústave –

vo FNsP , za účelom vyšetrenia jeho duševného stavu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal obžalovaný sťažnosť pre porušovanie ľudských práv

a slobôd a pre porušovanie práv obvineného na riadnu a spravodlivú obhajobu. Okrem

iného namieta, žeby nepostačovalo jeho ambulantné vyšetrenie a zároveň neexistuje

závažný dôvod na jeho hospitalizáciu. Obžaloba je postavená len na tvrdeniach proti

tvrdeniu a v ďalšom hodnotí priebeh doterajšieho súdneho konania vedeného voči nemu.

Zúčastnil sa dvoch psychologických vyšetrení, ktoré hovoria o tom, že je v poriadku a nie je

potrebné použiť . Nevznikli žiadne závažné dôvody na to, aby bol

obmedzený závažným spôsobom na osobnej slobode. Odôvodnenie súdu nepovažuje za

riadne a nie je dôvod na obmedzenie jeho osobnej slobody.

V prvom rade krajský súd skúmal či sú splnené podmienky na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia, keďže v danom prípade bol predsedom senátu vydaný príkaz,

voči ktorému nepripúšťa možnosť podať opravný prostriedok (viď ust.

).

Podľa , ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačí

ambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre

prípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak

je vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.

Podľa , proti uzneseniu v odseku 3 možno podať sťažnosť,

ktorá má odkladný účinok.

Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade nesprávne postupoval predseda

senátu, ak o nariadení vyšetrenia duševného stavu obž. pozorovaním

v zdravotníckom ústave rozhodol príkazom, voči ktorému nie prípustný opravný

prostriedok. Krajský súd preto pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia sa riadil jeho

obsahom a nie jeho označením a má za to, že v danom prípade, vzhľadom aj na použitie ust.

, ide o rozhodnutie, voči ktorému sťažnosť je prípustná.

Zároveň sa sťažnostný súd zaoberal aj tým, či sťažnosť bola podaná v zákonom

stanovenej lehote, pričom prihliadal aj na ust. , podľa ktorého,

ako oneskorenú nemožno zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene

len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení

uznesenia. Z uvedenej citácie jasne preto vyplýva, vzhľadom na poučenie prvostupňového

súdu o neprípustnosti podania opravného prostriedku voči predmetnému príkazu, aj keď

obžalovanému bol tento príkaz doručený prostredníctvom pošty dňa 18.11.2016 (v piatok)

a sťažnosť podal na pošte až dňa 22.11.2016 (v utorok, teda až po uplynutí 3 dňovej

zákonnej lehoty umožňujúcej podať opravný prostriedok), že sťažnosť bola podaná včas.

Po vyriešení vyššie uvedených otázok krajský súd potom preskúmal v zmysle ust.

správnosť výroku napadnutého rozhodnutia, proti ktorému

sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru,

že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom.

Obžalovanému sa mimo iného obžalobou kladie za vinu aj

spáchanie skutku právne kvalifikovaného ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr.

zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zákona, za ktorý je možné uložiť trest odňatia

slobody na päť rokov až desať rokov. V zmysle o podanej

obžalobe a vo veci rozhoduje predseda senátu alebo senát v ostatných prípadoch.

Podľa druhej vety predseda senátu, samosudca alebo sudca

pre prípravné konanie rozhodujú sami, ak to zákon výslovne ustanovuje.

Z vyššie citovaného ust. je zrejmé, že v terajšom štádiu

trestného konania o pozorovaní obžalovaného v zdravotníckom ústave

rozhoduje súd, čo v tomto konkrétnom prípade znamená, že mal o uvedenej otázke

rozhodnúť senát na neverejnom zasadnutí.

V preskúmavanom trestnom spise absentuje akákoľvek zápisnica o konaní

neverejného zasadnutia senátu zaoberajúca sa predmetným nariadením vyšetrenia

duševného stavu obžalovaného pozorovaním v zdravotnom zariadení a k tomu prináležiaca

zápisnica o hlasovaní senátu. Naopak z príkazu je zrejmé, že o tomto nariadení rozhodol len

predseda senátu sám. Takýto postup je preto v rozpore s príslušnými ustanoveniami

, čo spôsobuje aj nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Zistiac uvedené sťažnostný súd zrušil napadnuté rozhodnutie a prikázal okresnému

súdu vo veci znova konať a rozhodnúť a to pri dodržaní vyššie zmieneného procesného

postupu. Keďže obžalovaný dobrovoľne nastúpil na základe predvolania FNsP

hospitalizáciu na psychiatrické oddelenie za účelom vyšetrenia jeho duševného

stavu, súčasne, zistiac vyššie konštatovanú nezákonnosť, bol zo strany krajského súdu

bezodkladne vydaný príkaz na jeho okamžité prepustenie.

Sťažnostný súd sa v ďalšom preto nezoberal námietkami obžalovaného ani

opodstatnenosťou vydaného rozhodnutia.

Okrajom len krajský súd dodáva, že pozorovanie duševného stavu v zdravotníckom

zariadení je závažným zásahom do základných práv a slobôd obžalovaného a jeho

nariadenie musí byť výnimočné, keďže pozorovaním duševného stavu v zdravotníckom

zariadení dochádza k obmedzeniu jedného z najvýznamnejších práv človeka- práva na

osobnú slobodu- a je potrebné takéto rozhodnutie považovať za opatrenie výnimočné

a k jeho použitiu je preto nutné pristupovať iba za prísneho dodržania všetkých jeho

podmienok a tie naviac vykladať reštriktívne, v súlade s jednou zo základných zásad

trestného konania, podľa ktorej do základných práv a slobôd osôb, v prípadoch dovolených

zákonom, možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania

( ).

Postup podľa bude teda prichádzať do úvahy len vtedy, ak

sa už ináč vyčerpali všetky možnosti vyšetrenia duševného stavu obvineného, alebo ak je

z okolností týkajúcich sa jeho osoby zrejmé, že žiadne iné možnosti nie sú alebo od počiatku

ani neboli.

V danom prípade sa nariadenie pozorovania duševného stavu obžalovaného

odôvodňuje tým, že obžalovaný pri vyšetrení duševného stavu odmieta spolupracovať.

Pokiaľ obžalovaný pri vyšetrení duševného stavu odmietol

spolupracovať, bolo potrebné ho vypočuť, opýtať sa ho na dôvody odmietania spolupráce,

poučiť ho o možnosti, že v prípade takéhoto jeho postoja je prípustné nariadiť pozorovanie

jeho duševného stavu v zdravotníckom ústave a až po takomto postupe, pokiaľ by

obžalovaný aj naďalej odmietal spolupracovať, bolo možné pristúpiť k vydaniu

napadnutého rozhodnutia.“

11.6 Sťažovateľova námietka, že ochrana jeho procesných práv nebola úplná, keďže

krajský súd napadnutým príkazom nezrušil napadnutý príkaz okresného súdu, nie je

opodstatnená (resp. sa nekorešponduje so skutočným stavom veci), keďže krajský súd

napadnutý príkaz okresného súdu pre formálne pochybenie okresného súdu zrušil

uznesením č. k. -815 zo 7. decembra 2016 a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie. A teda napadnutý príkaz okresného súdu nie je viac platný a ochrana aj

procesných ústavných práv sťažovateľa bola zo strany krajského súdu úplná a ústavne

bezchybná. Ústavný súd je teda aj v tejto časti sťažnosti vo vzťahu k namietanému

porušeniu jeho procesných ústavných práv napadnutým príkazom okresného súdu

sťažovateľom prakticky vyzývaný, aby poskytol sťažovateľovi duplicitnú ochranu jeho práv

podľa a dohovoru, čo nie je vzhľadom na znenie

prípustné, keďže ochranu týchto práv mu efektívne poskytol krajský súd uznesením

č. k. -815 zo 7. decembra 2016.

11.7 Krajský súd navyše tým, že posudzoval napadnutý príkaz okresného súdu podľa

jeho obsahu a že o podaní sťažovateľa proti napadnutému príkazu okresného súdu konal ako

o sťažnosti podľa , zároveň uznal odklad vykonateľnosti

napadnutého príkazu [a teda aj z tohto dôvodu (t. j. nad rámec už popísaných dôvodov

týkajúcich sa obsahu napadnutého príkazu a splnenia materiálnych predpokladov pre

nariadenie pozorovania sťažovateľa v zdravotníckom zariadení) nemohlo dôjsť opísaným

formálnym pochybením okresného súdu k zásahu do ústavného hmotného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu, keďže sťažovateľ nebol verejnomocensky nútený na

základe napadnutého príkazu okresného súdu po podaní sťažnosti, o ktorej riadne konal

krajský súd, nastúpiť na pozorovanie do zdravotníckeho zariadenia – napadnutý príkaz

okresného súdu nebol z dôvodu podania sťažnosti a konania krajského súdu o nej

vykonateľný]. Sťažovateľ však medzičasom dobrovoľne nastúpil na pozorovanie do

zdravotníckeho zariadenia, a preto krajský súd po prijatí uvedeného uznesenia vydal aj

napadnutý príkaz na prepustenie sťažovateľa zo zdravotníckeho zariadenia.

11.8 Správne potom krajský súd uvádza, že čo sa týka odôvodnenia napadnutého

príkazu krajského súdu, napadnutým príkazom krajský súd nerozhodoval o sťažnosti

sťažovateľa, nerozhodoval ním vo veci, keďže vo veci samej už predtým rozhodol

uznesením č. k. -815 zo 7. decembra 2016 (ktorým vyhovel sťažnosti

sťažovateľa). Napadnutý príkaz teda odôvodnenie nemusel obsahovať (napadnutý príkaz

krajského súdu predstavuje len technicko-organizačné rozhodnutie určené zdravotníckemu

ústavu, logicky nadväzujúce na spomínané uznesenie krajského súdu) a navyše aj podľa

písomné vyhotovenie príkazu musí obsahovať

odôvodnenie len vtedy, kde to zákon výslovne ustanovuje, čo nebol prípad prerokúvanej

veci sťažovateľa, keďže zákon () odôvodniť takýto napadnutý príkaz

krajského súdu neukladá. Napadnutým príkazom nemohlo dôjsť k porušeniu procesných

ústavných práv sťažovateľa z dôvodu sťažovateľom namietanej absencie odôvodnenia

napadnutého príkazu krajského súdu.

Záver

12. Ústavný súd v závere posúdil, že dôvody, ktoré ho viedli ku konštatovaniu

o neporušení označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým príkazom okresného

súdu a napadnutým príkazom krajského súdu, by boli spôsobilé založiť dôvod odmietnutia

sťažnosti sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní, konkrétne ide o dôvody zakladajúce

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti.

12.1 Ústavný súd však najmä vzhľadom na tvrdenia sťažovateľa o absencii zrušenia

napadnutého príkazu okresného súdu a nevedomosti ústavného súdu o existencii uznesenia

krajského súdu č. k. -815 zo 7. decembra 2016 bol povinný si pre náležité

a úplné zistenie právneho stavu veci vyžiadať na vec sa vzťahujúci spis okresného súdu

a zároveň dať možnosť všetkým účastníkom konania pred ústavným súdom sa

plnohodnotne vyjadriť k sťažnosti.

12.2 Na základe záverov prezentovaných v náleze ústavný súd uzatvára, že

napadnutým príkazom okresného súdu a napadnutým príkazom krajského súdu nedošlo

k porušeniu sťažovateľom označených ústavných práv. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako

to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017