Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 260/2017
PDF · 151.7 KB
No categories available
II. ÚS 260/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ANDRAŠOVIČ
& PARTNERS, s. r. o., Lermontovova 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Eduard Andrašovič, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 S 7/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 68/2013 a sp. zn. 10 Sžo 73/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca
2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 S 7/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 68/2013 a sp. zn. 10 Sžo 73/2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 30. januára 2012 podala sťažovateľka
krajskému súdu žalobu proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra (pôvodne Katastrálny
úrad), ktorý potvrdil rozhodnutie Správy katastra Levice o zamietnutí návrhu na opravu
chyby v katastrálnom operáte. Vec bola pridelená senátu „15S“ a zapísaná pod sp. zn.
2.1 Dňa 21. novembra 2012 krajský súd rozhodol o podanej žalobe rozsudkom č. k.
15 S 7/2012-86 tak, že ju zamietol. Sťažovateľka podala proti rozsudku č. k. 15 S 7/2012-86
odvolanie 12. marca 2013. Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol o podanom odvolaní
18. februára 2014 pod č. k. 1 Sžr 68/2013-124 tak, že rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie.
2.2 Krajský súd po vrátení veci uznesením č. k. 15 S 7/2012-130 z 2. apríla 2014
pribral do konania ako účastníkov a . Následne
nariadil vo veci pojednávanie na 16. september 2014. K vyhláseniu rozsudku došlo
14. októbra 2014 pod č. k. 15 S 7/2012-158, pričom krajský súd vyhlásil žalobu
za nedôvodnú, a preto ju zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku
19. decembra 2014 odvolanie a spis bol následne 2. marca 2015 zaslaný najvyššiemu súdu
na rozhodnutie. O odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžo 73/2015
z 28. septembra 2016, ktorý bol sťažovateľke doručený 7. novembra 2016.
3. Podľa sťažovateľky z uvedeného napadnutého konania všeobecných súdov
je zrejmé, že k vzniku prieťahov v konaní v právnej veci sťažovateľky dochádza opakovane,
a to okrem iného najmä nasledovným spôsobom:
(i) v období od podania žaloby v právnej veci do vykonania prvého
procesnoprávneho úkonu spočívajúceho v zamietnutí oslobodenia od platenia súdnych
poplatkov uplynuli 4 mesiace. Počas tohto obdobia vykonával krajský súd len úkony
procesnoprávnej povahy. Aj odstránenie nedostatkov podanej žaloby nariadil
až po 6 mesiacoch;
(ii) počas doterajšieho konania krajský súd postupoval neefektívnym spôsobom,
ktorý priamo spôsobil prieťahy v konaní. V rámci svojej rozhodovacej činnosti procesne
pochybil a meritórne vo veci rozhodol bez prizvania účastníkov do konania, ktorých
sa rozhodnutie priamo týkalo. Týmto konaním krajský súd priamo vytvoril prieťahy
v konaní, pretože mu odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie;
(iii) rozhodovanie v rámci odvolacieho konania v rámci činnosti najvyššieho súdu
trvalo v rozpätí od 11 do 18 mesiacov. V prípade dôslednej a efektívnej práce zo strany
najvyššieho súdu by podľa sťažovateľky nedošlo k prieťahom v konaní. Spôsobenie
prieťahov v konaní zo strany najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky zjavné.
3.1 S prihliadnutím na už uvedený skutkový a právny stav je sťažovateľka
presvedčená, že „napadnutým konaním súdu došlo k porušeniu ústavných práv
a základných ľudských práv a slobôd sťažovateľky... nakoľko právna vec nebola
porušovateľmi prerokovaná bez zbytočných prieťahov v primeranej lehote. Spôsobenie
zbytočných prieťahov porušovateľmi je zjavné z časových úsekov medzi jednotlivými úkonmi
porušovateľov, počas ktorých porušovatelia nevykonával žiadne úkony potrebné pre rýchle
a efektívne riešenie a rozhodnutie v právnej veci.“.
3.2 Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že žalobu v právnej veci podala
30. januára 2012 a k právoplatnému rozhodnutiu vo veci došlo až 28. septembra 2016.
Uvedené je podľa sťažovateľky „dôležité z dôvodu, že doterajšie konanie porušovateľov
v procesných otázkach právnej veci, ako ani konanie vo veci samej, nie je v žiadnom
prípade možné považovať za vec právne alebo fakticky zložitú“.
3.3 Sťažovateľka je toho názoru, že právna vec, ako ani predmet konania, o ktorom
všeobecné súdy rozhodovali odo dňa podania žaloby do dňa podania tejto sťažnosti, t. j.
procesná stránka právnej veci, nie je právne ani fakticky zložitá, resp. nie je zložitá natoľko,
aby o nej všeobecné súdy rozhodovali viac ako päť rokov, a to bez ohľadu na akékoľvek
konkrétne okolnosti ovplyvňujúce dĺžku konania v právnej veci, pričom z toho dôvodu boli
napadnutým konaním všeobecných súdov spôsobené zbytočné prieťahy v právnej veci
sťažovateľky.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:
„Postupom Krajského súdu Nitra a Najvyššieho súdu SR v konaní č. 15 S/7/2012,
boli porušené ústavné práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu
ochranu a základné právo na spravodlivé súdne konanie, spočívajúce v práve na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 Ústavy SR, ako aj s čl. 6
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľke sumu vo výške 5.000,- Eur (slovom
päťtisíc eur) ako primerané finančné zadosťučinenie a náhradu jej nemajetkovej ujmy,
v súvislosti s porušením jej základných práv a slobôd.
Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľke, k rukám právneho zástupcu
sťažovateľky, náhradu trov konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok
prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta
odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.
I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej
lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).
Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania
sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť dňom, keď sa sťažovateľka „dozvedela“ o zbytočných prieťahoch, teda o „inom
zásahu“ krajského súdu a najvyššieho súdu, ktorých označila za účastníkov tohto konania.
Keďže napadnuté konania ‒ako to sama sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla – boli
právoplatne skončené 7. novembra 2016, sťažovateľka sa o namietaných zbytočných
prieťahoch mohla dozvedieť najneskôr v uvedený deň. Pretože predmetná sťažnosť
z 22. marca 2017 bola podaná osobne na ústavnom súde v čase (28. marca 2017),
keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd
sa už nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti. Z uvedených
dôvodov bolo potrebné sťažnosť posúdiť predovšetkým ako návrh podaný oneskorene.
8. Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu a najvyššieho súdu, potom je potrebné upozorniť, že účel základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil ústavný súd vo svojej skoršej
judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (pozri II. ÚS 26/95).
Vec sťažovateľky bola v čase podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (28. marca
2017) právoplatne skončená, a to druhostupňovým rozsudkom najvyššieho súdu (ako
odvolacieho súdu) sp. zn. 10 Sžo 73/2015 z 28. septembra 2016, ktorý bol sťažovateľke
podľa jej slov doručený 7. novembra 2016. Sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu
v čase, keď bolo konanie pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené rozsudkom
najvyššieho súdu, a teda právna neistota sťažovateľky bola v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu odstránená. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť odmietnuť aj pre
zjavnú neopodstatnenosť.
9. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017