Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 209/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Vierou Rajzákovou, Námestie osloboditeľov 82, Michalovce,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2016, uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 30. júla 2015 a uznesením Okresného súdu

Košice-okolie sp. zn. -41 zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným

uznesením sp. zn. -66 z 19. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v záhlaví označenými rozhodnutiami všeobecných súdov.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa dlhodobo domáha zapretia otcovstva voči

dcére z manželstva sťažovateľa a , rod. . Konanie

bolo pôvodne vedené na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , v priebehu ktorého boli vypracované tri znalecké posudky

z odboru genetiky (analýza DNA). Znaleckými posudkami bolo s vysokou

pravdepodobnosťou určené otcovstvo sťažovateľa. Sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí,

preto sa domáhal obnovy konania o zapretie otcovstva. Toto konanie bolo vedené

na okresnom súde pod sp. zn. , pričom návrh sťažovateľa na obnovu konania

bol uznesením sp. zn. zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením

z 19. januára 2015 zamietnutý. Z dôvodu podaného odvolania preskúmal napadnuté

uznesenie okresného súdu Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd), ktorý ho

uznesením sp. zn. z 30. júla 2015 potvrdil. Proti uzneseniu krajského súdu

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2016 odmietnuté.

3. Sťažovateľ s týmito rozhodnutiami nesúhlasí a zásadne spochybňuje závery

znaleckých posudkov. Podľa sťažovateľa na zapretie otcovstva postačujú predložené

fotografie, z ktorých je zrejmé, že dieťa splodil Róm. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2016, uznesením

krajského súdu sp. zn. z 30. júla 2015, ako aj uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením

z 19. januára 2015.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa zisťuje, či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

I. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením

z 19. januára 2015

7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti

podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným

porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto

právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľových

námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 4. decembra 2014 v spojení

s opravným uznesením z 19. januára 2015. Sťažovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich

práv podaním sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku na krajský súd, v ktorého

právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť

sťažovateľ reálne využil, napadnuté uznesenie okresného súdu bolo predmetom posúdenia

krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanej sťažovateľom. Ústavný súd preto

sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu okresného súdu zo 4. decembra 2014

v spojení s opravným uznesením z 19. januára 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Navyše, sťažovateľ napadnuté uznesenie okresného súdu ani nepredložil ústavnému súdu.

Ústavný súd nadobudol poznatky o uznesení okresného súdu iba z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu z 23. júna 2016.

II. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. júla 2015

9. Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie... b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia

alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva a slobody. Podľa § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

dôkaz o inom zásahu.

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovanej právnej

zástupkyne, ktorá koncipovala aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom

nedoručil napadnuté uznesenie krajského súdu z 30. júla 2015. Predloženie rozhodnutí

všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje, je pritom v zmysle dikcie ustanovenia

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným

súdom. Navyše je zrejmé, že ak sťažovateľ nepredloží ústavnému súdu napadnuté

rozhodnutie, ústavný súd nemôže takéto rozhodnutie reálne posúdiť.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že v ústave, ako aj v zákone

o ústavnom súde má ústavný súd presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je

viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania.

11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (, , ,

a ďalšie).

12. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“ Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na stále platnú

zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to zvlášť, ak ide o osoby

znalé práva (napríklad advokáta).

13. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nepredložil napadnuté uznesenie krajského súdu,

bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie

náležitostí predpísaných zákonom ( ).

III. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. júna 2016

14. Najvyšší súd preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska procesných vád

uvedených v platného a účinného do 30. júna 2016.

Najvyšší súd nezistil prítomnosť žiadnej u týchto vád, ktoré by zakladali prípustnosť

dovolania. Preto napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

15. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z ústavnoprávneho hľadiska rozhodne

niet čo vytknúť. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu

nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, jeho odôvodnenie je dostatočne

interpretačne zvládnuté.

16. Sťažnosti chýba v tejto časti ústavnoprávna dimenzia, keď jej základom bolo

predovšetkým spochybňovanie záverov znaleckých posudkov bez konkrétnej

ústavnoprávnej argumentácie.

Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, respektíve k odopretiu základných

práv alebo slobôd.

17. Ústavný súd tak nezistil po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a s prihliadnutím na argumenty či námietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti, že by

mohol byť v danej veci dosiahnutý vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. Ústavný

súd preto dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2017