Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 209/2017
PDF · 138.93 KB
No categories available
I. ÚS 209/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou Mgr. Vierou Rajzákovou, Námestie osloboditeľov 82, Michalovce,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 115/2016 z 23. júna 2016, uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 261/2015 z 30. júla 2015 a uznesením Okresného súdu
Košice-okolie sp. zn. 14 C 556/2013-41 zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 14 C 556/2013-66 z 19. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v záhlaví označenými rozhodnutiami všeobecných súdov.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa dlhodobo domáha zapretia otcovstva voči
dcére z manželstva sťažovateľa a , rod. . Konanie
bolo pôvodne vedené na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 16 C 767/2000, v priebehu ktorého boli vypracované tri znalecké posudky
z odboru genetiky (analýza DNA). Znaleckými posudkami bolo s vysokou
pravdepodobnosťou určené otcovstvo sťažovateľa. Sťažovateľ s týmito závermi nesúhlasí,
preto sa domáhal obnovy konania o zapretie otcovstva. Toto konanie bolo vedené
na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 556/2013, pričom návrh sťažovateľa na obnovu konania
bol uznesením sp. zn. 14 C 556/2013 zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením
z 19. januára 2015 zamietnutý. Z dôvodu podaného odvolania preskúmal napadnuté
uznesenie okresného súdu Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd), ktorý ho
uznesením sp. zn. 8 CoP 261/2015 z 30. júla 2015 potvrdil. Proti uzneseniu krajského súdu
podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 115/2016 z 23. júna 2016 odmietnuté.
3. Sťažovateľ s týmito rozhodnutiami nesúhlasí a zásadne spochybňuje závery
znaleckých posudkov. Podľa sťažovateľa na zapretie otcovstva postačujú predložené
fotografie, z ktorých je zrejmé, že dieťa splodil Róm. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 115/2016 z 23. júna 2016, uznesením
krajského súdu sp. zn. 8 CoP 261/2015 z 30. júla 2015, ako aj uznesením okresného súdu
sp. zn. 14 C 556/2013 zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením
z 19. januára 2015.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
I. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením okresného súdu
sp. zn. 14 C 556/2013 zo 4. decembra 2014 v spojení s opravným uznesením
z 19. januára 2015
7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným
porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto
právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľových
námietkach vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 4. decembra 2014 v spojení
s opravným uznesením z 19. januára 2015. Sťažovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich
práv podaním sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku na krajský súd, v ktorého
právomoci bolo posúdiť relevantné skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť
sťažovateľ reálne využil, napadnuté uznesenie okresného súdu bolo predmetom posúdenia
krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanej sťažovateľom. Ústavný súd preto
sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu okresného súdu zo 4. decembra 2014
v spojení s opravným uznesením z 19. januára 2015, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Navyše, sťažovateľ napadnuté uznesenie okresného súdu ani nepredložil ústavnému súdu.
Ústavný súd nadobudol poznatky o uznesení okresného súdu iba z odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu z 23. júna 2016.
II. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 CoP 261/2015 z 30. júla 2015
9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ alebo jeho zástupca.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie... b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva a slobody. Podľa § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
dôkaz o inom zásahu.
10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovanej právnej
zástupkyne, ktorá koncipovala aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom
nedoručil napadnuté uznesenie krajského súdu z 30. júla 2015. Predloženie rozhodnutí
všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje, je pritom v zmysle dikcie ustanovenia
§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde zákonom danou podmienkou konania pred ústavným
súdom. Navyše je zrejmé, že ak sťažovateľ nepredloží ústavnému súdu napadnuté
rozhodnutie, ústavný súd nemôže takéto rozhodnutie reálne posúdiť.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že v ústave, ako aj v zákone
o ústavnom súde má ústavný súd presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je
viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania.
11. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010
a ďalšie).
12. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/2005 z 11. mája 2005
uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na stále platnú
zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to zvlášť, ak ide o osoby
znalé práva (napríklad advokáta).
13. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nepredložil napadnuté uznesenie krajského súdu,
bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie
náležitostí predpísaných zákonom (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
III. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 115/2016 z 23. júna 2016
14. Najvyšší súd preskúmal uznesenie krajského súdu z hľadiska procesných vád
uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. júna 2016.
Najvyšší súd nezistil prítomnosť žiadnej u týchto vád, ktoré by zakladali prípustnosť
dovolania. Preto napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
15. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z ústavnoprávneho hľadiska rozhodne
niet čo vytknúť. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou napadnutom uznesení najvyššieho súdu
nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, jeho odôvodnenie je dostatočne
interpretačne zvládnuté.
16. Sťažnosti chýba v tejto časti ústavnoprávna dimenzia, keď jej základom bolo
predovšetkým spochybňovanie záverov znaleckých posudkov bez konkrétnej
ústavnoprávnej argumentácie.
Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, respektíve k odopretiu základných
práv alebo slobôd.
17. Ústavný súd tak nezistil po oboznámení sa s napadnutým uznesením najvyššieho
súdu a s prihliadnutím na argumenty či námietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti, že by
mohol byť v danej veci dosiahnutý vyžadovaný relevantný ústavnoprávny rozmer. Ústavný
súd preto dospel k záveru, že nič nesignalizuje, že by napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2017