Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 106/2017
PDF · 191.86 KB
No categories available
I. ÚS 106/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny Mochnáčovej
prerokoval prijatú sťažnosť a , obaja
, zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25,
Pezinok, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejedanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 99/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejedanie ich záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 99/2008 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 99/2008
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd
Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy právneho zastúpenia v sume 330,04 € (slovom tristotridsať eur
a štyri centy) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, L. Novomeského
25, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažnosti a vo zvyšnej časti
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. januára 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
a , obaja (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv (ďalej len „listina“) a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 99/2008.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľmi namietané konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 14 C 99/2008 sa začalo 21. apríla 2008, dosiaľ nie je
právoplatne skončené a jeho predmetom je sťažovateľmi ako žalobcami uplatňovaný nárok
na zaplatenie sumy 25 293 374,50 Sk z titulu náhrady škody proti Slovenskej republike
v zastúpení Úradom geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky ako žalovanému.
3. Podľa sťažovateľov doterajšia dĺžka namietaného konania v trvaní viac ako
8 rokov je neprimeraná a postup okresného súdu je neefektívny, čím dochádza k porušeniu
ich označených práv.
4. Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie
nimi označených práv (základné právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 99/2008, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov a priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume po 9 300 €
a náhradu trov konania.
5. Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti v spojení s chronológiou úkonov
okresného súdu v namietanom konaní pripojenou k vyjadreniu okresného súdu sp. zn.
Spr. 3044/2017 z 20. februára 2017 doručenému ústavnému súdu 24. februára 2017 pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že namietané konanie sa začalo v roku
2008, jeho predmetom je prerokovanie nárokov sťažovateľov na náhradu škody proti
žalovanému, konanie trvá už viac ako 8 rokov a doteraz nie je právoplatne skončené.
Ústavný súd prihliadol na časové odstupy okresného súdu medzi jednotlivými úkonmi,
na efektívnosť postupu okresného súdu a na skutočnosť, že okresný súd v doterajšom
priebehu konania ani raz vo veci meritórne nerozhodol.
6. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 106/2017-19 z 8. marca 2017 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.
7. Okresný súd sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril pred jej prijatím na ďalšie
konanie listom sp. zn. Spr. 3044/2017 z 20. februára 2017 doručeným ústavnému súdu
24. februára 2017, v ktorom uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú s poukazom
na primeranosť časových odstupov medzi jednotlivými úkonmi vykonanými okresným
súdom vo veci. Na tomto svojom vyjadrení okresný súd zotrval aj vo svojom ďalšom
vyjadrení sp. zn. Spr. 2057/2017 z 29. marca 2017, ku ktorému pripojil aj vzťahujúci sa
súdny spis, učinenom na výzvu ústavného súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
8. Podaním doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2017 sťažovatelia v reakcii
na vyjadrenie okresného súdu zotrvali na dôvodnosti svojej sťažnosti.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľov upustil od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa so stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú
sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov
a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec
sa vzťahujúceho súdneho spisu.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenia práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného
dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
12. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak,
ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
13. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
14. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“) a Správneho súdneho poriadku (ďalej
aj „SSP“).
15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa
pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa
bude konať nové pojednávanie.
16. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej od
1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania
v čl. 17 CSP a čl. 12 CMP, podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa Civilného sporového
poriadku), resp. účastníkov konania (podľa Civilného mimosporového poriadku) a iných
osôb, pričom v zmysle § 5 SSP sa okrem iných týmto základným princípom civilného
sporového konania spravuje aj konanie pred správnym súdom. Tento základný princíp
konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku, Civilného
mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku so zohľadnením osobitostí
jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto poriadkov.
17. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva napríklad z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153
CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení § 168 ‒§ 172 CSP
o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1, podľa
ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1
prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
18. V zmysle § 25 SSP sa citované ustanovenia Civilného sporového poriadku
primerane použijú aj na konanie správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku,
pričom povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva aj s ustanovení § 103 ods. 1 SSP,
podľa ktorého ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú
účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol
účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia
dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Ďalej táto povinnosť správneho
súdu vyplýva z § 105 ods. 1 SSP, podľa ktorého ak správny súd nariadi pojednávanie,
pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní,
a z § 115 SSP, podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo
z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho
súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne
navrhnú.
19. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania, pozn.) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v ustanovení § 34 CMP o vylúčení aplikácie okrem iných
ustanovení Civilného sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej
koncentrácie konania).
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj
na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľov.
21. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že predmet posudzovaného konania (sťažovateľmi ako žalobcami uplatňovaný nárok
na zaplatenie sumy 25 293 374,50 Sk z titulu náhrady škody voči žalovanému) sa javí
po skutkovej aj právnej stránke ako čiastočne zložitejší, a to aj vzhľadom na potrebu
vykonania znaleckého dokazovania, ako aj zmenu žalobného návrhu. Avšak vzhľadom na
to, že aj takéto spory tvoria súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, nemožno
skutkovou a právnou náročnosťou veci ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania v celom jeho
rozsahu 8 rokov bez čo i len jedného prvostupňového rozhodnutia vo veci.
22. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených
práv sťažovateľov. Ústavný súd konštatuje, že k prieťahom prispelo aj správanie
sťažovateľov, keď vznikali problémy s doručovaním zásielok sťažovateľom, rušil sa termín
pojednávania z dôvodov práceneschopnosti sťažovateľa, resp. z dôvodu väzby sťažovateľa
nemohli byť vykonané úkony potrebné k spracovaniu znaleckého posudku.
23. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný súd
z chronológie úkonov pripojenej k vyjadreniu okresného súdu v spojení s obsahom
vzťahujúceho sa súdneho spisu zistil, že konanie vo veci sa začalo 21. apríla 2008
doručením žaloby sťažovateľov. Okresný súd po vykonaní prvotných procesných úkonov
vo veci nariadil pojednávania na 17. apríl 2009, 21. október 2009, 19. marec 2010
a 28. jún 2010, na ktorých bola vec prerokovaná. Medzitým bol vyžiadaný spis z príslušnej
správy katastra a sťažovatelia boli vyzvaní k označeniu svedkov, zároveň sťažovatelia
zmenili svoj žalobný návrh a okresný súd túto zmenu pripustil. Pojednávanie konané
28. júna 2010 bolo odročené na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania.
Prvky nečinnosti a neefektívneho postup okresného súdu charakterizujú ďalšie obdobie
konania, keď bolo nariadené a realizované znalecké dokazovanie vo veci. Znalecké
dokazovanie bolo prvýkrát nariadené až viac ako po jednom roku a deviatich mesiacoch
od odročenia pojednávania pre tento účel uznesením z 28. marca 2012, pričom neefektívne
boli ustanovení znalci, ktorí opakovane namietali svoje ustanovenie zo zdravotných
dôvodov alebo pracovnej zaneprázdnenosti. K prieťahom v období roku 2014 prispelo aj
správanie sťažovateľov, keď vznikli problémy s doručovaním zásielok a taktiež z dôvodov
práceneschopnosti či väzby sťažovateľa nemohli byť vykonané úkony potrebné
na spracovanie znaleckého posudku. Po doručení znaleckého posudku boli vykonané
procesné úkony s tým súvisiace a bolo nariadené pojednávanie na 7. december 2015, ktoré
bolo zrušené pre ospravedlnenie sa žalovaného. Ďalší termín pojednávania určený
na 14. marec 2016 bol zrušený z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne. Okresný
súd medzitým uznesením rozhodol o znalečnom, proti ktorému podali sťažovatelia sťažnosť
označenú ako odvolanie, ktorá bola doručovaná účastníkom aj znalcovi na vyjadrenie
a o ktorej rozhodol okresný súd uznesením z 8. novembra 2016 tak, že ju zamietol. Proti
zamietavému uzneseniu sťažovatelia podali odvolanie v decembri 2016 a okresný súd im
oznámil neprípustnosť odvolania a z uvedeného dôvodu predloženie ich odvolania
odvolaciemu súdu až po rozhodnutí vo veci samej (§ 375 CSP). Po zmene zákonného sudcu
v januári 2017 sa vo veci konalo pojednávanie 13. marca 2017, ktoré bolo odročené
na neurčito pre účely doloženia listín sťažovateľmi (doložené boli koncom marca 2017).
Ústavný súd konštatuje, že okrem označených období nečinnosti okresného súdu, sa jeho
postup javí ako neefektívny najmä vzhľadom na to, že ani po viac ako 8 rokoch konania
okresný súd vo veci meritórne ani raz nerozhodol.
24. Ústavný súd preto konštatuje, že postupom okresného súdu v posudzovanom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 48
ods. 2 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
25. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
26. Vzhľadom na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu konanie vo veci nebolo
skončené, ústavný súd vyhovel sťažnosti v časti návrhu na uloženie príkazu okresnému
súdu konať bez zbytočných prieťahov v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
27. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ
domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
28. Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
každému z nich samostatne v sume 9 300 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc
najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu. Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto
prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pri určení primeraného
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ústavný súd považoval priznanie sumy
po 1 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd
prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho priebeh a na mieru
zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní. Ústavný súd
v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde časti sťažnosti,
v ktorej sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú
sumu, nevyhovel.
29. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia advokátom. Pri výpočte trov právneho
zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal z príslušných ustanovení vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017,
ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, je 73,67 € (§ 11 ods. 3
v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky) a hodnota režijného paušálu je 8,84 €.
30. S poukazom na výsledok konania vznikol každému zo sťažovateľov nárok
na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2017 (prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 165,02 € vrátane režijného paušálu,
t. j. spolu u oboch sťažovateľov sumu 330,04.
31. Ústavný súd nepriznal úhradu trov za jeden úkon právnej služby (stanovisko
k vyjadreniu okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti
významné pre rozhodnutie ústavného súdu.
32. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017