Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 110/2017
PDF · 190.87 KB
No categories available
III. ÚS 110/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
spoločnosťou Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s. r. o., Daniela Dlabača 35, Žilina,
v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Ľubomír Hagara, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 C 42/2015, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 42/2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 42/2015 p r i k a z u j e
konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet
spoločnosti Advokátska kancelária Hagara-Hagarová, s. r. o., Daniela Dlabača 35, Žilina,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 110/2017-11 zo 14. februára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 42/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným
súdom, v ktorom má postavenie žalobcu, sa 9. mája 2016 konalo pojednávanie, na ktorom
súd rozhodol vo veci samej a vyhlásil rozsudok. Napriek tomu, že od už uvedeného
pojednávania ubehlo takmer 8 mesiacov, ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo
sťažovateľovi ani jeho splnomocnenému právnemu zástupcovi doručené písomné
vyhotovenie rozsudku. Sťažovateľ 3. októbra 2016 podal sťažnosť na postup súdu v zmysle
ustanovenie § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, prostredníctvom ktorej sa domáhal zistenia, či
v danej veci boli zo strany zákonného sudcu spôsobené prieťahy, ako aj prijatia opatrení na
odstránenie zistených nedostatkov. Z vyjadrenia okresného súdu z 18. novembra 2016
vyplýva, že tým, že písomná forma rozhodnutia nebola vyhotovená v zákonom ustanovenej
lehote 30 dní (pričom zo strany zákonného sudcu ani nedošlo k požiadaniu o predĺženie
lehoty na vyhotovenie písomného rozhodnutia), došlo k zásahu do práv sťažovateľa ako
účastníka konania.
Sťažovateľ zastáva názor, že jeho sťažnosť je dôvodná, pričom poukazuje na to, že
napriek tomu, že došlo k vyhláseniu rozhodnutia, takéto rozhodnutie práve v dôsledku
absencie jeho písomného vyhotovenia nie je schopné nadobudnúť právoplatnosť. Uvedené
prieťahy, jednoznačne spôsobené len konaním zákonného sudcu, vytvárajú podľa
sťažovateľa dostatočný priestor pre konanie žalovaného v napadnutom konaní, keď ten ako
osoba povinná plniť v zmysle vyhláseného rozhodnutia môže podniknúť také kroky, ktoré
by objektívne znemožnili vymáhateľnosť práva sťažovateľa na zaplatenie žalovanej sumy.
Sťažovateľ v sťažnosti taktiež uviedol, že súčasný stav konania nemožno za žiadnych
okolností pripisovať ani správaniu účastníkov súdneho konania a ani právnej alebo faktickej
zložitosti veci, ktorou by zákonný sudca mohol odôvodňovať porušenie svojej zákonnej
povinnosti, resp. svoju nečinnosť pri vyhotovovaní písomnej formy rozhodnutia.
Sťažovateľ si zároveň uplatnil voči porušovateľovi jeho práva nárok na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 €, čo odôvodnil tým, že uvedená
suma primerane zohľadňuje dĺžku neodôvodnených prieťahov v konaní, a to aj vzhľadom
na predmet konania, ktorým je zaplatenie sumy 7 800 € spolu s príslušenstvom, ako aj
vzhľadom na stav právnej neistoty, v ktorom sa v dôsledku nečinnosti okresného súdu
nachádza.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom
takto:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 8C/42/2015 bolo porušené.
Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/42/2015
konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000, -
EUR ..., ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
Okresný súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 454,21 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa..., a to do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
4. Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko
vo vyjadrení sp. zn. 1 SprS/166/2017 doručenom ústavnému súdu 19. apríla 2017, v ktorom
uviedol, že predmetom napadnutého konania je žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie
peňažnej pohľadávky z titulu zmluvy o pôžičke, a konanie preto nemožno považovať
za skutkovo a právne náročné. Rovnako okresný súd nezistil v predmetnej právnej veci iné
prekážky postupu súdu predpokladané zákonom.
Z obsahu spisového materiálu neboli okresným súdom zistené prieťahy spôsobené
sťažovateľom a zároveň z neho vyplýva, že meritórne okresný súd rozhodol na pojednávaní
9. mája 2016, keď bol vyhlásený rozsudok. Písomné vyhotovenie rozsudku v predmetnej
právnej veci bolo odoslané stranám sporu 23. januára 2017. Napriek tomu, že zo zákonnej
úpravy vyplýva sudcovi povinnosť odoslať rozsudok v lehote 30 dní, zo strany zákonného
sudcu nedošlo k podaniu žiadosti o predĺženie lehoty na vyhotovenie písomného
rozhodnutia, a teda v tejto časti okresný súd považuje sťažnosť sťažovateľa za dôvodnú.
V prípade, že ústavný súd zistí v postupe okresného súdu neodôvodnené prieťahy
v napadnutom konaní, okresný súd navrhol, aby bolo sťažovateľovi priznané primerané
finančné zadosťučinenie so zreteľom na uplatňovanú výšku nárokov a možnej ujmy.
5. Sťažovateľ sa k vyjadreniu okresného súdu nevyjadril.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C 42/2015 ústavný
súd zistil takýto priebeh napadnutého konania od 9. mája 2016 (keď bolo uskutočnené
pojednávanie na okresnom súde vo veci samej, na ktorom bol vyhlásený rozsudok) až
dosiaľ:
- 9. máj 2016 – uskutočnené pojednávanie na okresnom súde vo veci samej,
na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 8 C 42/2015-46, na základe ktorého bol žalovaný
povinný zaplatiť žalobcovi (sťažovateľovi) 7 800 € s prísl. a nahradiť mu trovy konania,
- 23. január 2017 – predmetný rozsudok bol odoslaný právnemu zástupcovi žalobcu
a žalovanému,
- 24. január 2017 – predmetný rozsudok bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu,
- 14. február 2017 – predmetný rozsudok bol doručený žalovanému,
- 28. február 2017 – okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalovaného proti
predmetnému rozsudku elektronicky, ktoré mu bolo následne 1. marca 2017 doručené aj
v listinnej podobe,
- 16. marec 2017 – súdnej kancelárii bol daný pokyn na doručenie odvolania
žalovaného žalobcovi na vyjadrenie.
III.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania,
resp. strana sporu podľa Civilného sporového poriadku účinného od 1. júla 2016 (ďalej aj
„CSP“), obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
12. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia
významná povinnosť pre sudcu vyplývala z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. V súčasnosti od 1. júla 2016 táto
povinnosť vychádza zo zásad Civilného sporového poriadku, a to v zmysle čl. 17 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, resp. § 157 ods. 1 CSP, podľa
ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. Na druhej strane Civilný
sporový poriadok kladie oveľa väčšie nároky a požiadavky aj na strany sporu a ich
nesplnenie sankcionuje stratou sporu (napr. čl. 8, § 132, § 150, § 151, § 153 a § 154,
a ďalšie).
13. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa
považuje aj povaha prerokúvanej veci.
14. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že táto
nebola príčinou odďaľovania písomného vyhotovenia rozsudku vyhláseného 9. mája 2016.
Z prehľadu úkonov v napadnutom konaní vyplýva, že ani zákonný sudca konajúci vo veci
nežiadal predsedu okresného súdu o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie a odoslanie
rozsudku z dôvodu skutkovej či právnej zložitosti rozsudku, a taktiež samotný okresný súd
vo svojom stanovisku k ústavnej sťažnosti uviedol, že napadnuté konanie nemožno
považovať za skutkovo a právne náročné.
15. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov, bolo správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci. Pri posudzovaní tohto kritéria
však ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ťarchu
sťažovateľa. Okresný súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti taktiež uviedol, že
prieťahy spôsobené sťažovateľom v napadnutom konaní nezistil.
16. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup
okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd zistil, že v napadnutom konaní okresný
súd vyhlásil rozsudok 9. mája 2016, ktorý bol však písomne vyhotovený a žalobcovi
a žalovanému odoslaný až 23. januára 2017, t. j. po viac ako 7 mesiacoch od uplynutia
zákonnej lehoty na jeho vyhotovenie a odoslanie (30 dní od jeho vyhlásenia), pričom bolo
súčasne zistené, že zákonný sudca konajúci vo veci vôbec nežiadal predsedu okresného
súdu o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie a odoslanie rozsudku. Napadnuté konanie
dosiaľ nie je právoplatne skončené z dôvodu podaného odvolania proti predmetnému
rozsudku zo strany žalovaného.
17. Ústavný súd pripomína, že samotným prerokovaním veci na súde sa právna
neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 22/2016). Ústavný súd zhodne so sťažovateľom konštatuje,
že takéto odďaľovanie písomného vyhotovenia a odoslania rozsudku môže viesť k ťažšiemu
faktickému vymoženiu sťažovateľovej pohľadávky od žalovaného. Nečinnosť okresného
súdu v napadnutom konaní spočívajúcu v písomnom vyhotovení rozsudku a jeho odoslaní
žalobcovi a žalovanému až po viac ako 8 mesiacoch od jeho vyhlásenia preto nemožno
v žiadnom prípade tolerovať či ospravedlniť.
18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod
1 výroku nálezu).
IV.
19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
20. Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu bolo porušené a napadnuté konanie napriek doručeniu písomného
vyhotovenia rozsudku žalobcovi a žalovanému 23. januára 2017 z dôvodu podania
odvolania proti predmetnému rozsudku nie je dosiaľ právoplatne skončené, prikázal
okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (keďže spis ešte nebol
predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní) a odstránil tak stav
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa právoplatného rozhodnutia
súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho označené práva boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
22. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 € odôvodňujúc, že uvedená suma primerane zohľadňuje dĺžku
neodôvodnených prieťahov v konaní, a to aj vzhľadom na predmet konania, ktorým je
zaplatenie sumy 7 800 € spolu s príslušenstvom, ako aj vzhľadom na stav právnej neistoty,
v ktorom sa sťažovateľ v dôsledku nečinnosti okresného súdu nachádza.
23. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení finančného zadosťučinenia
ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
24. S prihliadnutím na všetky okolnosti veci ústavný súd považoval priznanie
sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom
súde (bod 3 výroku nálezu).
25. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
26. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním v konaní o jeho sťažnosti. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní
trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2016. Úhradu trov konania priznal ústavný súd za dva uplatnené úkony právnej služby
(prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11
ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľovi priznal ústavný súd odmenu za každý úkon právnej služby po 143 € a režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za každý úkon právnej služby v sume 8,58 €, čo spolu
predstavuje sumu 303,16 €. Právny zástupca sťažovateľa preukázal, že je platiteľom dane
z pridanej hodnoty, predložením osvedčenia o registrácii pre daň, preto ústavný súd zvýšil
priznanú úhradu o daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, a teda priznal úhradu
trov sťažovateľovi v celkovej sume 363,79 € (bod 4 výroku nálezu).
27. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2017